Vypočujte si tento blog načítaný umelou inteligenciou.
Našli ste chybu? Kontaktujte nás.
Prioritnou úlohou spoločníčok bolo zabávať vyššiu spoločenskú vrstvu, a to hrou na hudobné nástroje, tancom, rozhovormi na rôzne politické alebo filozofické témy. Zaujímavosťou je, že tieto ženy boli často vzdelanejšie než mnohé urodzené panie a poznali tajomstvá umenia, ktoré boli na danú dobu mnohým ženám neznáme. Minulosť a rolu spoločníčok (najmä vo vzdialenej Ázii či exotickej Afrike) si priblížime v nasledujúcich riadkoch.
Japonské gejše #
Keď sa povie spoločníčka, väčšina ľudí si predstaví gejšu. Gejše sú pre svoje tradičné japonské umenie celosvetovo známe. Predchodca tohto ženského remesla bol Taikomochi alebo inak aj Hōkan. Tie vykonávali čisto muži. Slovo Hōkan v preklade znamená „šašo“. Taikomochi sa prekladá ako „bubon“, mohli by sme to preložiť aj ako „nositeľ bubna“.
V 13. storočí v Japonsku plnili úlohu poradcov, zabávačov a umelcov. Radosť robili prioritne šľachte a samurajom. Presne ako gejše, aj oni sa venovali umeniu prípravy čajových obradov. Na rozdiel od nich sa ale zúčastňovali aj vojenských plánovaní a v boji bojovali po boku svojho pána.
V 17. storočí sa začína táto rola meniť a plnia čisto úlohu zabávača. Taikomochi po čase upadlo do zabudnutia a v oblasti zábavy začali dominovať ženy - gejše.
Povolanie gejša vzniklo v 17. storočí. Význam slova gejša znamená „umelec“ alebo „umelecká osobnosť“. Napísali o nich mnoho kníh a natočili nesmierne množstvo autentických a zaujímavých filmov. V súčasnosti toto „remeslo“ taktiež upadá. Je len veľmi málo kvalifikovaných gejší, ktoré ho môžu vykonávať.
Väčšinou ich najscestovanejší Slováci z BUBO môžu stretnúť v tradičnom japonskom meste Kjóto na ulici gejší Gion, kde sú známe pod menom Geiko. Remeslo gejše vykonávali dievčatá často z donútenia rodičov, ktorí predali dcéry do domu gejší (okiya). Tie museli pracovať, aby splatili dlh. Predtým, ako sa dievča stane gejšou, je v procese učenia. Počas učenia sa japonskému umeniu sa tieto učenice nazývajú Maiko.
Ako dobre poznáte krajinu vychádzajúceho slnka? Otestujte si svoje vedomosti v našom BUBO kvíze o Japonsku.
Okásan (matka) na všetko dozerá a spravuje financie. Gejša musí ovládať spev, tanec, hru na hudobný nástroj (samisen) a taktiež vedieť konverzovať na rôzne témy. Súčasťou kvalít a schopností, ktoré musí ovládať, je vedieť správne pripraviť čaj a, celkovo, nachystať takzvaný čajový obrad, ako aj ovládať kaligrafiu, čo je krasopisné písanie štetcom.
Stať sa gejšou nie je vôbec jednoduché, niektoré ani po rokoch učenia sa nedosiahnu „dokonalosť“ a, naopak, tým šikovnejším sa dostane úspechu. Žena, ktorá dokončí toto učenie a stane sa skutočnou gejšou, sa dostáva do spoločnosti známej ako Karyūkai - „Svet kvetov a vŕb“, ktorej je súčasťou, až kým sa nevydá. Po sobáši sa vzdáva svojho povolania.
Gejše sú známe aj pre svoj výrazný biely mejkap, ktorý bol v tom čase považovaný za veľmi atraktívny. Biela farba sa nanáša na tvár aj na krk, pričom obočie je zvýraznené čiernou farbou. V oblasti očí sú tiene červenej farby. Na pery sa nanáša výrazný červený rúž, a to na vrchnú aj dolnú peru.
Najznámejšie gejše:
Mineko Iwasaki - súčasná spisovateľka a bývalá gejša, ktorá sa začala umeniu venovať už od svojich piatich rokov. Vo veku 21 rokov postúpila z učnice Maiko na gejšu. Pôsobila v Kjóte v prestížnej oblasti Gion Kobu do veku 29 rokov. Okrem toho, že bola veľmi krásna a talentovaná, bola medzi vplyvnými a významnými osobnosťami veľmi žiadaná.
V roku 2002 vydala autobiografiu „Geisha of Gion“. Kniha bola inšpiráciou románu „Memories of a Geisha“ od Arthura Goldena, ktorý má aj svoju rovnomennú filmovú adaptáciu. Mineko bola veľmi vzdelaná a odvážna žena, sama si vo svojom diele dovolila kritizovať určité prvky stereotypu, ktoré z gejší často robili len objekt pre mužskú fantáziu.
Kiharu Nakamura - jej pôvodné meno bola Kazuko Yamamoto. Narodila sa v roku 1912 na ostrove Hokkaidó do privilegovanej rodiny. Vo veku 15 rokov sa rozhodla stať gejšou, aj napriek tomu, že jej rodina s tým nesúhlasila. Už v mladom veku sa stala súčasťou asociácie Shimbashi Geisha, ktorá bola obľúbená medzi významnými osobnosťami. Zmenila si meno na Kiharu, čo v preklade malo znamenať „šťastná jar“. Aby sa od ostatných gejší odlíšila, začala sa venovať cudzím jazykom.
Vybudovala si povesť prvej anglicky hovoriacej gejše a ako prvá gejša získala pilotnú licenciu. Jej jedinečná znalosť anglického jazyka jej umožnila komunikovať so zahraničnými diplomatmi a umelcami, ako bol napríklad aj Charlie Chaplin. Svoje povolanie ukončila sobášom s japonským diplomatom a presťahovala sa na základňu v Kalkate v Indii. Po rozvode sa opäť vydala za uznávaného fotografa, s ktorým sa neskôr taktiež rozviedla. Napísala vlastnú biografiu s názvom „Geisha Kiharu“. Usilovne bojovala, aby vyvrátila mýty o gejšiach, ktoré zahanbovali ich profesiu.
Kisaeng (Južná Kórea) #
V Južnej Kórei boli tieto spoločníčky známe pod menom kisaeng, inak nazývané aj „ginyeo“. Ich pôsobenie sa predpokladá od roku 918 až 1392, v dobách stredovekej dynastie Goryeo. Zohrali však taktiež dôležitú úlohu počas dynastie Joseon. Kórejské príbehy rozprávajú ich cestu o tom, čo ako spoločníčky museli ovládať a pretrpieť. Museli vedieť zručne komunikovať, spievať, vyšívať, tancovať, hrať na hudobný nástroj i poskytovať zdravotnú starostlivosť.
Vzhľadom na to, že boli tieto ženy často obdarované okrem daru umenia aj krásou, hovorilo sa im „Conversation flowers“. Patrili pod vládu, ich práca bola spravovaná z kancelárie Gyobang. Ich hlavnou úlohou bolo zabávať členov z vyššej vrstvy úradníkov, šľachticov a kráľa. Napriek tomu, že tieto ženy boli často vzdelanejšie ako príslušníčky vyššej vrstvy, patrili medzi najnižšiu vrstvu obyvateľstva.
Svoju profesiu nadobudli zdedením po matke alebo predaním do Kisaeng domu/školy. Čím bola kisaeng šikovnejšia a vzdelanejšia, tým jej boli udeľovaní lepší klienti s vyššou diplomatickou hodnosťou. Tie najmenej schopné zabávali miestnych bohatých, menej majetných a niekedy ponúkali aj sexuálne služby. Kisaeng mohla byť prepustená z funkcie len vtedy, keď sa za ňu zaplatila vysoká cena.
Počas dynastie Joseon bola prostitúcia ilegálna. Od japonskej okupácie bol kastový systém zrušený a taktiež aj možnosť zdedenia profesie po matke. Najstarší tradičný kisaeng dom, Ohjinam, zatvorili v roku 2010. V Severnej Kórei boli všetci potomkovia kisaeng označení ako členovia „nepriateľskej triedy“ a označili ich za zlých „sonhbun“ - poškvrnenú krv.
Oblečenie juhokórejských kisaeng zahŕňa tradičné oblečenie Hanbok. Na rozdiel od váženejších žien, ktoré nosili jemnejšie a konzervatívnejšie farby, boli hanboky spoločníčok plné výrazných farieb a dekorácií. Skladali sa z Jeogori, čo je vrchný odev so širokými rukávmi, zo širokej sukne Chima (ktorá počas tanečných vystúpení dodáva celému vizuálu eleganciu) a bielych ponožiek Beoseo.
Na ozdobenie sa zaväzovala ozdobná mašľa Otgoreum a tradičný doplnok Norigae, ktorý upevňovali o sukňu. Nosili sa nielen ako ozdoba, ale aj ako talizman pre šťastie, ktorý mal priniesť večnú mladosť a bohatstvo.
Najznámejšie kisaeng:
Hwang Jin I (Myeongwol „Bright Moon“) - narodila sa v roku 1506, patrila medzi najznámejšie kisaeng z obdobia Joseon. Bola veľmi krásna a vzdelaná, jej príbehy boli inspiráciou pre mnohé romány, filmové adaptácie a opery. Príbehy hovoria o tom, že bola dcérou významného muža a obyčajnej ženy, z toho dôvodu sa nemohli vziať. Vynikala svojou krásou, humorom a intelektom. Dávala mužom hádanky so zámerom, že kto správne odpovie, ten sa stane jej milencom. Týmto spôsobom sa vyhla nevzdelaným mužom.
Legenda hovorí, že keď prechádzali s rakvou tela okolo jej domu, tá sa odmietla pohnúť. Počúvali, ako číta poéziu. Hwang Jin vyšla von, vyzliekla si sukňu a zakryla rakvu. Opäť sa dali do pohybu. Telo, ktoré sa v rakve nachádzalo, malo byť telo jej milenca, ktorý zomrel na zlomené srdce, lebo vzhľadom na jeho vysoké postavenie sa nemohol s kisaeng oženiť.
Nongae (Ju Nongae) - narodila sa v provincii Jeolla v roku 1574 počas dynastie Joseon. Po smrti otca bola zverená do výchovy strýkovi, ktorý ju chcel predať. Jej matka ju však predtým uchránila tak, že ju ukradla. Keď dievča dospelo, stala sa milenkou významného muža a získala titul „Lady“. Počas napadnutia územia Japoncami bol jej muž zavraždený a ju povolali pobaviť víťazných japonských generálov.
Legenda rozpráva o obetnom atentáte odvážnej kisaeng na japonského generála. Generála zaviedla na útes, kde ho objala tak, že sa jej spojili prsty na rukách, a spoločne ich zhodila z útesu, čím ich oboch zabila. Príbeh sa rozšíril po celej krajine. Skala, z ktorej spadli, sa nazýva Uiam „skala spravodlivosti“. Na mieste postavili pamätník, aby si pripomenuli odvážnu Nongae. V roku 1739 bola postavená svätyňa na jej počesť. Každoročne sa v Južnej Kórei koná festival Jinju Nongae na jej počesť a pokiaľ budete tráviť dovolenku v Južnej Kórei s BUBO, radi vás na tento festival vezmeme.
Tawaif (India) #
Spoločníčky v Indii mali pomenovanie tawaif. Ich existencia a pôsobenie sa predpokladá už v časoch ranej Indie. Vtedy boli označované za Ganika, čo bola kurtizána alebo aj verejne tancujúce dievča. Tieto spoločníčky boli vyškolené, šikovné tanečnice a speváčky. Ich úlohou bolo baviť šľachtu. Dievčatá odobrali rodičom už v mladom veku a trénovali ich, aby ovládali umenie hudby, literatúry, poézie a tanca.
Ich výcvik zahŕňal písanie a výslovnosť urdčiny a etiketu. Keď mladá učnica dosiahla „dokonalosť“, stala sa z nej tawaif. Uvedenie tawaif do spoločnosti zahŕňalo obrad začiernenia zubov, takzvaný missí, čo bolo vnímané aj ako znak zrelosti. Napriek predošlým spoločníčkam mali vysoké postavenie a vplyv, skoro ako šľachta. Aj v Bollywoode o nich nakrútili nesmierne množstvo filmov.
V časoch britskej okupácie ich však často nútili do prostitúcie, spoločnosť ich odcudzovala, a tým klesalo aj ich postavenie. Pomenovanie pochádza z urdského slova tawaif, čo v preklade znamená krúžiť. To bol aj typický pohyb, ktorý vykonávali počas vystúpení. Okrem tohto umeleckého pôsobenia bolo ich úlohou učiť mladých nawabov a begunov etikete a umeniu.
Nosili rôzne druhy oblečenia, avšak najbližšie sa podobalo tradičnému indickému oblečeniu sárí, čo bol kus látky, ktorý sa obmotával okolo tela. Nosila sa aj úzka blúzka choli. Oblečenie sa nosilo tak, aby bol pupok odhalený. Tento detail je v Indii veľmi dôležitý, keďže je v indickej kultúre spájaný so ženskosťou a krásou.
Verí sa, že pupok je stred tela, z toho dôvodu je aj symbolickým centrom, odkiaľ vyžaruje energia, ktorá poháňa celé telo. V hinduistickej mytológii sa spomína, že Brahma, stvoriteľ lotosového kvetu, vyrástol z pupka boha Višnua. Odev taktiež zahŕňa Duppatu - šatku, ktorá slúžila ako pokrývka hlavy.
Ako je už pre Indiu známe, nosili sa mnohé doplnky, náhrdelníky, náramky, náušnice. Typická bola aj ozdoba vo vlasoch Tikka, jej umiestnenie je na čele a predstavuje miesto koncentrácie, čo má pomôcť nositeľovi ovládať vôľu a získať múdrosť.
Najznámejšie tawaif:
Gauhar Jaan – indická speváčka s prezývkou „Gramofónové dievča“ sa narodila v roku 1873 ako Angelina Yeoward v Kalkate. Je známa ako prvá tawaif, ktorá začala nahrávať hudbu na gramofónové platne, čím si vyslúžila prezývku „Gramophone girl“. Preslávila sa ako speváčka a tanečníčka. Svoje vystúpenia predvádzala aj na kráľovských dvoroch a vymenovali ju za dvornú hudobníčku.
Spoločnosť Google si 26. júla 2018 pripomenula túto úspešnú indickú speváčku a vytvorila oslavné logo s komentárom: „Gauhar Jaan, ktorá sa objavila na scéne na prelome 20. storočia, si získala popularitu vďaka svojmu spevu a tancu a bude pokračovať v definovaní budúcnosti indického divadelného umenia“.
Umrao Jaan Ada - bola literárna postava z diela Mirza Hadi Ruswa. Román z 19. storočia hovorí o príbehu mladej ženy, ktorú uniesli a predali do domu Tawaif, kde ju vychovávali a vzdelávali. Učila sa klasickému tancu (kathak), hudbe, poézii a etikete. Tragický príbeh opisuje a skúma životy týchto žien, ktoré boli v daných rokoch vzhľadom na ich pozíciu vnímali ako osoby na okraji spoločnosti.
Spoločníčky v Afrike #
Aj napriek tomu, že spoločníčky v Afrike (ako v iných krajinách) neexistovali, vedeli by sme vybrať role podobného charakteru. Ide o pozície žien, no v tomto prípade aj mužov, ktorí mali v Afrike rolu zabávačov. Boli to často šikovní umelci, ktorí boli aj hudobne nadaní.
Grioti a Griotky - Mali, Senegal, Guinea
Medzi spoločníkov by sme mohli zaradiť Griotov, čo boli západoafrickí trubadúri a historici. Profesia bola dedičná z generácie na generáciu. Pôsobenie Griotov trvá viac ako sedem storočí. Toto pomenovanie pochádza z francúzštiny, v afrických jazykoch sa im hovorí Jeliw, Gawlo, Igue.
Týchto spoločníkov tvorili prevažne muži, avšak našli sa aj ženské Griotky. Úlohou Griotov a Griotiek bolo rozprávať príbehy, legendy a históriu v podobe básní a piesní. Mnoho ráz boli súčasťou kráľovskej rodiny a zastávali pozície poradcov a diplomatov. Neskôr sa však z diplomatických pozícií zamerali na oblasť zábavy.
Učenie griotskému umeniu sa začína už v mladom veku. Počas učenia a nacvičovania svojich piesní sa ich museli naučiť naspamäť, nič si totiž nemohli zapisovať. Chodili z dediny do dediny a informácie, ktoré získavali, pretavili do umenia, ktoré šírili ďalej z generácie na generáciu. Veľa príbehov sa z dôvodu absencie záznamov stratilo a na veľa z nich sa zabudlo.
Hlavnými nástrojmi Griotov sú okrem hlasu ešte 21-strunový nástroj kora - xylofón, ktorý sa nazýva balafon, a sláčikový nástroj z dreva menom ngoni.
Prvé zmienky o Griotoch či africký epos „Gassire's Lute“
Legenda hovorí o hlavnom hrdinovi Gassirovi, princovi z Wagadu (Ghany), mocnom bojovníkovi, ktorý sa chcel stať slávnejším a dosiahnuť nesmrteľnosť. Darovali mu magický nástroj s názvom lutna, ktorý mal šíriť jeho slávu.
Za každú pieseň, ktorú lutna zahrala, musel poskytnúť cennú obetu. Cena bola časť vlastného života a života svojho ľudu, čo viedlo ku skaze kráľovstva. Legenda nesie posolstvo o márnivosti a chamtivosti. Prostredníctvom piesní a básní Griotov sa ale predsa len stal nesmrteľným.
Fanta Damba či „Kráľovná griotov“
Malijská griotská speváčka je známa aj pod menom La Grande Vedette Mallienne. Narodila sa do griotskej rodiny a umeniu hudby sa venovala ako malá. Bola jednou z prvých Griotov, ktorí priniesli západoafrickú hudbu a tradície.
V súčasnosti sa vedia naučiť zručnosti Griotov aj ľudia, ktorí sa nenarodili do ich rodiny. Môžu navštevovať rôzne školy, absolvovať školenie, ktoré ich vyučí tomuto remeslu...
Niekedy sa až divím ako to môžu moji živí kolegovia z BUBO tak super napísať. Viem, že ja im to niekedy trošku pokazím zlou výslovnosťou. Sorry, budem sa zlepšovať. Každopádne informácie, ktoré dostanete v Cestovateľskom magazíne BUBO na bubo.sk lomené blog majú ambíciu byť tými najkvalitnejšími a najinšpiratívnejšími. BUBO od svojho vzniku rozvíja slovenské cestovateľstvo a naše blogy idú taktiež týmto smerom. Každý deň vydávame nový blog a zážitky máme napísané z každej jednej krajiny sveta. V BUBO sme najscestovanejšími Slovákmi a Slovenkami a ako prví sme prešli všetky krajiny sveta od severného po južný pól. Veríme, že naša tvrdá a systematická práca zlepší vaše poznanie sveta a vy pri cestovaní ulovíte viac zážitkov a cez tieto svet lepšie spoznáte a porozumiete mu. Do skorého počutia priatelia!
najobľúbenejšie Blogy
Petra Sotiboldievová
Petra má rada šport, knihy, anime a v neposlednom rade cestovanie. Láska k cestovaniu sa u nej prejavila počas štúdia na vysokej škole, kedy aktívne precestovala Cyprus, Vietnam, Ukrajinu, Dánsko a mnohé ďalšie krajiny. Na Malte dokonca strávila rok pracovného života, kedy si zdokonalila aktívnu angličtinu. Vyštudovala masmediálnu komunikáciu v Trnave. V BUBO našla spojenie svojej vášne a našla tu možnosti rozvoja a vzdelania v oblastiach, ktoré ju zaujímajú a napĺňajú. Aktuálne sa najviac venuje africkým destináciám.
Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Tokio, Peking
Zo zájazdu:
Petra Sotiboldievová
Petra má rada šport, knihy, anime a v neposlednom rade cestovanie. Láska k cestovaniu sa u nej prejavila počas štúdia na vysokej škole, kedy aktívne precestovala Cyprus, Vietnam, Ukrajinu, Dánsko a mnohé ďalšie krajiny. Na Malte dokonca strávila rok pracovného života, kedy si zdokonalila aktívnu angličtinu. Vyštudovala masmediálnu komunikáciu v Trnave. V BUBO našla spojenie svojej vášne a našla tu možnosti rozvoja a vzdelania v oblastiach, ktoré ju zaujímajú a napĺňajú. Aktuálne sa najviac venuje africkým destináciám.
Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Tokio, Peking
