Demilitarizovaná zóna – najstráženejšia hranica sveta

Na našich zájazdoch Južnou Kóreou pravidelne navštevujeme Demilitarizovanú zónu po prehliadke miest Busan a Kjongdžu. Busan ako druhé najväčšie mesto krajiny s najväčším prístavom a Kjongdžu ako historické a náboženské centrum krajiny nám rozšíria naše spektrum vedomostí o Kórejskej republike.

Prehliadka DMZ, ktorá nasleduje na druhý deň, je len logickým pokračovaním historického výkladu. Tentokrát sa budeme baviť o relatívne nedávnej histórii.

Najjednoduchšie sa sem dostanete z hlavného mesta krajiny, Soulu. Počítajte približne s 90-minútovou cestou na hranicu. Pokiaľ máte v Soule iba prestup na jednom z letísk Incheon alebo Gimpo a chcete navštíviť DMZ, viete si zakúpiť jednodňový výlet.

Počas neho sa odveziete na hranicu a naspäť na letisko. My v BUBO na hranicu prídeme našim súkromným autobusom, preto sa komfort a flexibilita zvyšujú a ulovíme tu oveľa viac zážitkov.

Vojna v Kórei je téma, ktorá by bola hodná siahodlhého blogu, preto si len čiastočne priblížime hlavné udalosti, ktoré viedli k tomuto konfliktu a vysvetlíme si, ako prebiehal a čo viedlo k vytvoreniu hranice, ktorú dnes navštevujeme.

Japonsko anektovalo (jednotnú) Kóreu v roku 1910. Japonská interpretácia vtedy bola, že Kórea je ako krajina prislabá. Vraj by hrozilo, že by ju mohla anektovať iná krajina, a preto ju „bezpečne“ anektovali Japonci. V skutočnosti však Krajina vychádzajúceho slnka využila svoje územie v pevninskej Ázii na ďalšie dobývanie o niekoľko rokov neskôr - keď napadla Čínu. Obyvatelia Kórey boli počas japonskej okupácie utláčaní, prepadli sa na hierarchické dno spoločnosti a veľakrát boli japonskými jednotkami vyvražďovaní.

Po tom, ako na japonské mestá Hirošima a Nagasaki spadli dve atómové bomby, Japonsko muselo kapitulovať. Stalo sa tak 15. augusta 1945. Tento dátum označuje dátum oslobodenia Kórey, ktorá sa v tom čase rozdelila na dve časti – severnú a južnú. Toto rozdelenie prebehlo pod dohľadom Sovietskeho zväzu a USA ako dvoch najsilnejších mocností výhernej strany svetovej vojny. Krajinu rozdelili približne podľa 38. rovnobežky.

Lídrom severnej časti sa stal Kim Ir-Sen, ktorý bojoval po boku sovietskej armády proti Japonsku v Mandžusku, kde získal hodnosť majora. Mal víziu krajine vládnuť podľa marxistických ideológií, ktoré prebral od spojencov a dobrých priateľov ZSSR a komunistickej Číny. Naopak, južnej časti začal vládnuť Syngman Rhee, ktorý študoval v USA a bol lídrom dočasnej exilovej vlády Kórey.

Spojené štáty a predstavitelia juhu považovali rozdelenie za dočasné, no zástupcovia a spojenci severu mali iné plány. Krajiny sa začali vyzbrojovať a prepukli medzi nimi lokálne roztržky - najmä pozdĺž hranice, ktoré viedli k stovkám a tisíckam obetí. V roku 1948 oficiálne vznikli obidve krajiny, na severe to bola Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR/Severná Kórea) a na juhu Kórejská republika (Južná Kórea). Napriek menším konfliktom však USA odmietali ideu invázie zo severu, čo sa im, bohužiaľ ,vyplatilo.

Dňa 25. júna 1950 prenikli severokórejské vojská cez hranicu a prekvapili vojská Južnej Kórey. Po dvoch dňoch padol Soul a vláda sa dočasne presťahovala do mesta Busan. Vyzeralo to, že vojna bude mať krátke trvanie, keďže vojaci zo severu boli vybavení zbraňami a vybavením od ZSSR. Vojská juhu boli zatlačené až do okolia mesta Busan a pokrývali iba 10 % Kórejského polostrova.

Vtedy však prišli na pomoc vojská OSN, najmä USA, ktoré pomohli priebeh vojny otočiť. Severokórejské vojská boli zatlačené naspäť za hranicu a ešte ďalej, kedy bol dobytý aj Pchjongjang. V tomto čase sa však čerstvý líder komunistickej Číny Mao Ce-tung rozhodol pomôcť svojim spojencom v Severnej Kórei a vyslal na pomoc asi milión vojakov. Vďaka presile nepriateľa a ukrutnej zime boli nútené spojené vojská juhu a OSN sa vrátiť.

Približne okolo roku 1951 sa vojna dostala do nerozhodného stavu, kedy sa obidve vojská usídlili okolo 38. rovnobežky. Dochádzalo k menším bitkám, ktoré však neprispeli k výraznejšiemu progresu z jednej alebo z druhej strany. Vojna sa preto skončila v roku 1953 prímerím a bola vytvorená demilitarizovaná zóna.

Toto územie má dĺžku približne 260 kilometrov a šírku asi 4 kilometre. V jeho strede sa nachádza demarkačná línia, ktorá je de facto hraničnou líniou medzi dvomi krajinami. Kvôli vypätosti situácie medzi obomi krajinami je však na každú stranu od tejto línie pridaná dvojkilometrová zóna, ktorá dokopy vytvára takzvanú demilitarizovanú zónu.

Ako už z názvu vyplýva, táto zóna je územím, ktoré nesmie byť obsadené ani jednou z krajín na vojenské účely. To znamená žiadni vojaci, zbrane či základne.

Demarkačná línia sa nedá (až na jednu malú výnimku, o ktorej si povieme neskôr) prekročiť. Jediná možnosť, ako môže človek prejsť z jednej krajiny do druhej, je cez tretiu krajinu, ako napríklad Čína alebo Rusko (samozrejme, hovoríme o legálnych spôsoboch).

Na to, aby sme navštívili DMZ, sa musíme presunúť na breh rieky Imjin, neďaleko mesta Paju. Tu je veľké návštevnícke centrum s obrovským parkoviskom pre autá a autobusy. Na prehliadku DMZ sa chodí takzvanými shuttle busmi - to znamená, že vaša súkromná doprava sa na prehliadku nedostane. Shuttle busy odchádzajú na prehliadku vždy v konkrétny čas a vy nastúpite na ten, na ktorý časový slot ste si kúpili lístok.

Predtým, ako pôjdeme na prehliadku, si môžeme prejsť aj návštevnícke centrum. Nájdeme tu viacero reštaurácií, kde sa môžete pred prehliadkou alebo po nej posilniť. Rovnako tak aj kaviarne, suvenírové obchody ale aj zaujímavé turistické miesta.

Neďaleko od mostov sa nachádza parná lokomotíva. Tá tu bola vykoľajená v roku 1950. Mierila do hlavného mesta dnešnej Severnej Kórey – Pchjongjangu, no cestou ju prepadli vojská čínskej armády, ktoré ju aj zbombardovali. Následne sa vykoľajila. Na lokomotíve dnes nájdeme 1 020 dier po nábojoch, čo je živou pripomienkou toho, aká brutálna vojna to bola.

Hneď pri lokomotíve nájdeme aj bunker BEAT-131 z čias vojny, v ktorom by sme našli pozostatky brífingovej miestnosti. Iba niekoľko metrov od vchodu do jeho útrob nájdeme sochu s veľmi peknou myšlienkou, ktorá si pripomína sexuálne obete všetkých japonských vojakov od obdobia začiatku okupácie Kórey až po jej koniec (1910-1945).

Poslednú zo zoznamu „pamiatok“ v blízkosti návštevníckeho centra uzatvára takzvaný Peace Bell, alebo Zvon mieru. Ten tu bol osadený na prelome 20. a 21. storočia pri príležitosti striedania storočí – toho, v ktorom sa Kórea rozdelila, a na oslavu prichádzajúceho storočia. V ňom sa Kórea snáď znova spojí. Zvon váži 21 ton, je vyrobený z bronzu a cínu, meria 3,8 metra, má priemer 2,23 metra a je postavený v tradičnom kórejskom štýle.

Nasadáme s našou BUBO skupinou do lokálneho shuttle busu, ktorý nás odvezie až na Unification Bridge, alebo Most spojenia. Tento most môžu prekročiť len vozidlá so špeciálnym povolením. Prebehne tu pasová kontrola od juhokórejských vojakov. Každý z nás musí sedieť presne na tom mieste, ktoré nám pridelili.

Jasný pokyn znie - vojakov nefotiť! Všeobecná dobrá rada je byť si istý tým, čo človek fotí. Pokiaľ odfotíte vojakov alebo vojenské objekty, hrozí vám väzenie až na 3 roky alebo pokuta 30 miliónov wonov (zhruba 20 000 eur).

Prvou zastávkou je takzvaný tunel číslo 3. Tento tunel našli, ako siaha iba 44 kilometrov od hlavného mesta Soul. Bol objavený v roku 1978 po tom, ako pracovníci hranice cítili pod zemou otrasy z explózií. Južnej Kórei trvalo štyri mesiace lokalizovať ho a vykopať k nemu prístupový tunel.

Zistilo sa, že tunel má dĺžku 1 635 metrov, z toho 435 metrov zasahuje pod juhokórejskú stranu DMZ a je vysoký v priemere okolo 1,6 metra. Odborníci, ktorí tento tunel skúmali, odhadujú, že tunelom mohlo počas prípadnej nečakanej invázie prejsť až 30 000 vojakov za hodinu.

Severná Kórea bola obvinená z porušenia prímeria z roku 1953. Argumenty predstaviteľov krajiny však boli, že tunel slúžil na ťaženie uhlia, ktoré sa údajne nachádza v oblasti. Keď sa tunel skúmal, zistilo sa, že je takmer celý vytvorený zo žuly a stopy po dynamite sú nedávne. Takisto sa v tuneli nachádzajú odvodňovacie kanály, keďže tunel je naklonený jedným smerom a tie smerujú na sever. Napriek všetkým dôkazom Severná Kórea popierala tvrdenia o jeho vykopaní.

Ako už z jeho názvu vyplýva, toto však nebol jediný tunel, ktorý objavili. Prvý našli v roku 1974 s rozmermi približne 0,9x1,2 metra. Po jeho dĺžke vybudovali menšie sklady na zbrane a v tuneli bola naťahaná elektrika. Druhý tunel objavili vojaci juhu o rok neskôr. Ten je ešte väčší, s rozmermi 2x2 metre. Po už spomínanom treťom v roku 1990 objavili štvrtý, s rovnakými rozmermi v takej istej hĺbke.

Na túto otázku nikto nevie presnú odpoveď, ale odhaduje sa, že okolo 20. Severokórejčania, samozrejme, odmietajú postavenie ktoréhokoľvek z nich. Tunel číslo 3 dnes môžeme navštíviť ako turisti. Pred vstupom si odložíme všetky veci do bezpečnostnej skrinky, nasadíme si prilby a začíname klesať do hĺbky asi 70 metrov pomocou 360-metrového prístupového tunela.

Tunel je relatívne strmý a keď sa dostaneme na jeho spodok, už sme v časti, ktorú vykopali vojaci zo severu. Tá je nízka (preto prilby) a môžeme si ňou prejsť asi 200 metrov na koniec až k demarkačnej línii. Tú síce neuvidíme, pretože bola zabarikádovaná tromi betónovými stenami. My uvidíme prvú, v ktorej je diera a cez ňu vidno druhú. Demarkačná línia sa nachádza za treťou. Pozor, v celom tuneli je zakázané fotografovať!

Po návšteve tunela nás na tejto prvej zastávke čaká ešte jeden bod prehliadky, a to krátke premietanie o vojne a povojnovom období. Film trvá asi 7 minút, má jemný propagandistický nádych a nemáme možnosť si ho nepozrieť. V ňom sa bijú názory na Severnú Kóreu, keď ju raz opisujú ako agresora a o niekoľko minút neskôr, naopak, ako dlho strateného suseda, pri ktorom dúfajú, že sa raz znovu spoja.

Pri tejto zastávke nájdeme aj veľký nápis DMZ, pri ktorom sa ľudia radi fotia, ale napríklad aj tank, ktorý sa používal vo vojne, alebo niekoľko sôch pripomínajúcich konflikt.

Po zopár minútach cesty autobusom sa dostávame na druhú zastávku shuttle busu – observatórium Dora. Trojposchodová budova, kde sú prístupné iba prvé dve, nás na prvom poschodí privíta malou fotografickou zbierkou z čias kórejskej vojny a rokov po nej. Druhé poschodie obsahuje kaviareň a obrovské panoramatické sklá, vďaka ktorým máme výhľad na celú demilitarizovanú zónu pred vami. Čo všetko môžeme vidieť?

Pred nami sa otvára územie Severnej Kórey. V diaľke vidíme zopár rezidenčných budov, čo je mesto Kaesong. Podľa posledných údajov má okolo 300 000 obyvateľov a v minulosti bolo viac ako 500 rokov hlavným mestom historického kráľovstva Goryeo. Neďaleko neho zbadáme aj väčšiu čiernu budovu, ktorá bola juhokórejskou továrňou až do roku 2016.

Počas vlády Kim Čong-Ila boli vzťahy medzi obidvomi Kóreami na najlepšom bode v rámci existencie oboch krajín. Na znak priateľstva a zlepšujúcich sa vzťahov postavili túto továreň, ktorá produkovala odevy, pomôcky do školy a podobný tovar. Továreň riadili Juhokórejčania pracovali v nej ľudia zo severu, pre ktorých to bola v rámci regiónu veľká príležitosť dobrého zamestnania. Po ochladnutí vzťahov počas vlády Kim Čong-Una však továreň uzatvorili.

Na severokórejskej strane veje aj štátna vlajka KĽDR, ktorá je jednou z najvyšších vlajok na celom svete s výškou 160 metrov. Na našej strane hranice veje aj juhokórejská, ktorá však vo veľkosti výrazne zaostáva.

Z tohto bodu vidíme aj posledný zaujímavý bod, o ktorom sme si ešte nehovorili, a to je dedinka Panmunjon. Tá sa oficiálne nazýva JSA (Joint Security Area) a je to miesto, kde sa vojaci zo severu aj juhu stretávajú tvárou v tvár. Na tomto mieste v minulosti prebiehali mierové rokovania medzi severom a juhom a v roku 2018 prijali zákon, ktorý nariaďuje obidvom krajinám posielať na hranicu len neozbrojených vojakov, ktorých sa tu dokopy nachádza asi 35.

Pravdupovediac, je to naozaj zvláštne. O Severnú Kóreu som sa ja ako človek, ktorého fascinuje história, zaujímal odmalička. Veľa som o nej počúval a čítal. Je to krajina opradená tajomstvami a mýtmi, no na druhej strane aj potláčaním ľudských práv v spojení s diktatúrou dynastiou Kimovcov. Drvivá väčšina z dvadsiatich šiestich miliónov Severokórejcov nikdy neuvidí iný svet ako ten, ktorý im je prezentovaný propagandou ich vlády, čo je veľmi smutná realita.

Keď som však zbadal viať vysokú severokórejskú vlajku, povedal som si, že na túto hranicu sa do niekoľkých rokov prídem pozrieť aj z tej severnej strany, aby som si dotvoril obraz o tom, čo sa o Severnej Kórei hovorí. 

Cíti sa návštevník na tejto hranici nebezpečne? Veľmi zjednodušene - nie. Napriek tomu, že stojíte na rozhraní dvoch krajín, ktoré zažili za posledných 75 rokov vojnu a od jej ukončenia stále medzi nimi pretrváva nevraživosť, sa necítite vôbec ohrozene. Práve naopak. Nikto z obidvoch strán, ani obyvatelia a predstavitelia juhu (a verím, že ani obyvatelia a predstavitelia severu), sa nechcú púšťať do ďalšieho konfliktu, ktorý by mohol byť spúšťačom globálnej katastrofy.

Táto hranica je dnes ukážkou toho, že napriek zlým vzťahom dvoch krajín sa môžete na predeľovacej línii medzi nimi cítiť relatívne bezpečne a rozmýšľať, aké by to bolo, keby sa Kórea znova zjednotila. Veď krajiny predsa zdieľajú rovnakú históriu, kultúru a jazyk.

Poslednou zastávkou shuttle busu je takzvaná Unification Village, malá dedinka, ktorá má stálu populáciu iba niekoľko stoviek ľudí a je jedinou juhokórejskou obcou, ktorá sa nachádza v demilitarizovanej zóne.

Tu sa autobus zastaví pri obchode, kde je možnosť nakúpiť si potraviny alebo suveníry. Po nákupe sa vraciame opäť do návštevníckeho centra, kde sa naša spoločná prehliadka demilitarizovanej zóny končí.

Ak by sme si mali vymenovať všetky konflikty, ktoré sa odohrali v oblasti DMZ od skončenia Kórejskej vojny, nestačili by nám na to ani dva blogy, a preto si vymenujeme len tie najväčšie a najvýznamnejšie.

Ako už z blogu vyplýva, v dnešnej dobe je prekročenie pozemnej hranice na území DMZ na hranici nemožného. V minulosti tomu však tak nebolo a viacero utečencov zo Severnej Kórey to využilo na útek za vidinou lepšieho života na juhu.

Ostatní sa skúšajú dostať do Južnej Kórey cez krajiny tretej strany ako Rusko a dnes hlavne Čínu, čo je však veľmi riskantné, keďže Čína má so Severnou Kóreou uzavretú dohodu o vracaní utečencov. Južná Kórea robí od roku 1998 evidenciu utečencov zo severu na juh. Odhaduje sa, že ich je dokopy približne 34 000.

Existujú však ľudia, ktorí prekročili hranicu opačným smerom? Odpoveď znie (na prekvapenie) áno, aj keď ich je niekoľkonásobne menej. Medzi rokmi 2012 a 2017 sa do Severnej Kórey vrátili jej obyvatelia, ktorí iba niekoľko rokov predtým ušli do Južnej Kórey za vidinou lepšieho života. Ich problémy s adaptáciou v juhokórejskej spoločnosti spôsobili to, že sa vrátili naspäť do svojej rodnej krajiny. Takéto prípady boli veľmi často využívané na propagandu zo strany KĽDR.

V roku 2020 jeden severokórejský občan v krátkom časovom úseku prekročil DMZ až dvakrát (!!). Najprv do Južnej a neskôr naspäť do Severnej Kórey. Ďalší príklad utečenca, ktorý sa nedokázal adaptovať na život v demokratickom juhu. Existuje aj niekoľko prípadov obyvateľov Južnej Kórey, ktorí sa ideologicky nezhodovali s predstaviteľmi ich krajiny, a preto dezertovali k severným susedom. Takíto ľudia bývajú tiež veľmi často využívaní na propagandu.

Demilitarizovaná zóna je stále miestom, ktoré je veľmi „horúce“. Vzťahy medzi obidvomi krajinami aktuálne chladnú a niekedy to dokonca vyzerá, že je väčší konflikt na spadnutie. Obidve krajiny si však zreteľne pamätajú kórejskú vojnu, ktorá priniesla státisíce obetí na oboch stranách, ktoré po sebe zanechali mnoho vdov a sirôt.

Napriek rozdielom v ideológii si obe krajiny uvedomujú potenciálny počet obetí, ktorý by mohol budúci konflikt priniesť, a preto nám ostáva len veriť, že sa mu budú snažiť za každých okolností predísť. V každom prípade, so sprievodcami vyškolenými v BUBO Cestovateľskej Akadémii ste tu ešte vo väčšom bezpečí, dozviete sa maximum a vašu dovolenku v Južnej Kórei si užijete na maximum. Tešíme sa na vás!