Ako vyzerá študentský život na ďalekom severe Fínska?

Prvá otázka, ktorá ľuďom napadne, keď im poviem, kde som študoval, znie: "Prečo práve Fínsko? Keď už do zahraničia, prečo nie tam, kde sa chodí zvyčajne ako Česko či Nemecko...?" Najbežnejšia odpoveď, ktorú som ľuďom aj sebe hovoril, bola jednoducho: „Prečo nie?“ Keď už mám ísť do zahraničia, tak prečo nie niekam, kde nejde každý druhý a kam ma láka sa ísť pozrieť? Prečo nie do severských krajín, kde mládež z Európskej únie nemusí platiť školné (pozor! Hovorí sa, že táto výhoda sa začína rušiť) a ich školské systémy sú hodnotené medzi najlepšími na svete.

A ak na sever, tak radšej niekam, kde je cez zimu zaručený sneh a zimné radovánky. Fínsko spĺňalo všetky tieto požiadavky a viac som už neriešil. Ako odbor som si vybral bakalárske štúdium turistického ruchu. Prešiel som prijímacími skúškami (ktoré boli zamerané hlavne na vyjadrovacie schopnosti a samoštúdium) a pripravoval som sa na svoje veľké dobrodružstvá v cudzej krajine podobne ako BUBO klienti, ktorí Fínsko a sever Európy celkovo milujú.

Po prílete som si hneď všimol viacero vecí. S 36 500 obyvateľmi Kajaani skutočne dýchalo malomestskou atmosférou, akú som si predstavoval a na ktorú som bol zvyknutý. Druhá vec, ktorá sa nedala nevšimnúť si, bola, ako veľmi je mesto obkolesené lesnou divočinou. Fínsko je krajina, ktorá je zo 70 % tvorená lesmi (najviac z Európy) a človek si to často uvedomí až na mieste, že tu skutočne vládne príroda a ľudia to rešpektujú.

V školskom internáte, kde som jeden semester býval, bolo ľahké vyjsť von oknom s bosými nohami a po troch krokoch si v machových hájoch zbierať čučoriedky na koláč. Najbližšie veľké mesto sa nachádzalo minimálne 2 hodiny cesty autom s minimálnym kontaktom s ľudskou civilizáciou, takže bolo jasné, že toto mesto bude mojim centrom existencie počas celého štúdia.

Školský areál sa skladal zo štyroch školských budov, ktoré boli plne vybavené všetkým potrebným pre študentské potreby. Za celý pobyt som nikdy nemal pocit, že by mi niečo chýbalo, alebo že by tu bolo niečo nepotrebné. Kaviarne, doktor, psychológ, poradcovia, knižnica, športové areály a herne pre voľný čas boli vždy po ruke.

Škola mala taktiež študentskú úniu, ktorej členovia pracovali celý semester, aby sa všetci študenti cítili vítaní v kolektíve a svoju prácu odviedli naozaj dobre. Prvé týždne boli plné udalostí a hier na zoznamovanie sa medzi všetkými členmi školy. Neskôr som zistil, aké potrebné tieto zoznamky boli - kvôli dôvodom, ktoré spomeniem neskôr. Skoro všetci fínski študenti chodili na školské aj mimoškolské večierky vo veľkej kombinéze zvanej „overalls“, ktorú si obliekali len pod pás a ako skauti si na ňu našívali odznaky s rôznymi vtipnými obrázkami a textami. Neodolal som a jednu som si objednal aj pre seba.

Moja trieda bola naozaj malá skupinka 8 ľudí rôznych národností (3 Fíni, 2 Vietnamci, 1 Pakistanec, 1 Nepálec a ja - Slovák). Prvý semester sme spolu trávili naozaj veľa času a dalo mi to aj pekné spomienky, aj dobrý nadhľad do iných kultúr sveta.

Fínsky školský systém je často vyhlasovaný ako najlepší na svete, a to sa aj odzrkadľuje na miestnych učiteľoch. Bolo vidno, že mali svoju prácu radi, lebo sú dobre zabezpečení, nevysilení povinnosťami iných ľudí a všeobecne veľmi rešpektovaní. Napriek tomu sa neberú vážne a študentské vzťahy s učiteľmi sú na báze krstného mena. Môj triedny učiteľ bol chlapík, s ktorým by som si bezproblémovo dokázal predstaviť spoločný večer na pive.

Veľká vlastnosť, ktorú som si na zamestnancoch školy obľúbil, bolo, ako sú vždy 100 % ochotní pomôcť študentom s akýmkoľvek problémom, aby úspešne dokončili ročník. Aj keď sa mi zopárkrát stalo, že som neodovzdal projekt presne načas, učiteľom to nevadilo, pokiaľ som vysvetlil dôvod a projekt potom dostatočne skoro odovzdal.

Pamätám si príhodu, ako som počas prvého týždňa dokázal stratiť kľúče od svojho bývania, a tak som sa prišiel pýtať na policajnú stanicu, či ich niekto nenašiel a neodovzdal. Keďže pán policajt nevedel plynule po anglicky, zastal sa ma nejaký veľký usmievavý chlapík a spoločnými silami sme zistili, že moje kľúče tam naozaj niekto odovzdal. Neskôr som na školskej otváracej ceremónii zistil, že ten muž, čo mi pomohol nájsť kľúče, bol vlastne riaditeľ celej školy! Myslím si, že táto príhoda hovorí veľa o prístupe fínskych učiteľov, no aj bežných občanov.

Na začiatku štúdia mi povedali, že je zamerané hlavne na praktické zručnosti študentov oproti nekonečnému čítaniu teórie, ktorú možno ani nikdy nevyužijeme. Moja nádej bola, že počas štúdia navštívime a budeme v spolupráci s mnohými zaujímavými miestami. Som rád, že môžem oznámiť, že tieto sľuby sa splnili a skutočne sme zbytočnými lekciami nemárnili čas.

Priemerná školská hodina spočívala v PowerPoint prezentáciách, kde učiteľ detailne vysvetľoval kľúčové body prezentácie, pričom aktívne zapájal nás študentov do debaty. Už len tým, že sme často neboli v triede veľká skupina, bolo ťažké sa niekam „zašiť“ a ignorovať učiteľove výklady ,keď nás každú chvíľu zapájal do diskusie. Ak aj niekto predsa len otvorene „mobiloval“ počas hodiny, učiteľ z toho veľkú drámu nerobil. Tí, čo sa chcú naučiť, dávajú pozor a tí, ktorí to majú na háku, to potom budú doháňať.

Značnú časť štúdia tvorila praktická výuka, kde sme sa podieľali na organizácii rôznych akcií. Či už priamo alebo nepriamo.

Kedykoľvek som sa cez prázdniny vrátil na Slovensko pozrieť kamarátov, často sme sa zhovárali o tom, ako sa nám darí v škole. Veľmi často mi rovesníci vzdychali, ako sú zaťažení štúdiom na skúškové obdobie a veľa iných testov. K tomu som sa však vždy mohol len pousmiať a povedať: „Súcítim, ale trápenie nezdieľam.“ Za celé tri roky štúdia si písanie testov pamätám asi len päťkrát. Žiadne veľké koncoročné testy ani skúškové obdobia.

Aj keď sme predsa len nejaký ten test napísali, zvyčajne boli veľmi ľahké vyžadujúc asi len deň prípravy, pričom na niektoré z nich sme dokonca mali povolené mať po ruke poznámky z lekcií. Najťažšie testy sme mali, ironicky, len z predmetov, ktoré podľa nás mali len minimálnu súvislosť s turistickým ruchom.

Určite sa teda pýtate, ako sme vôbec boli za semester hodnotení. Nuž, takmer všetky úlohy, za ktoré sme boli známkovaní, boli skupinové projekty ako PowerPoint prezentácie, eseje, reportáže a organizovanie udalostí. Fínsky systém si skutočne viac váži praktické zručnosti oproti zapamätávaniu stoviek strán teórie, ktorú priemerný študent aj tak o chvíľu zabudne. Taktiež sa zdalo, že známky samotné mali len minimálny dosah na študenta. Hlavným cieľom bolo len predmet úspešne dokončiť, aby zaň dostal kredity, ktorých počet bol rovnaký či študent prešiel na jednotku alebo na päťku.

Fínsky systém má za najlepšiu známku 5 a za najhoršiu 1. Keď som doma oznámil, že som prešiel zo samými päťkami, našim muselo na chvíľu poskočiť srdce. Toto bola, samozrejme, skúsenosť len z môjho odboru Turizmu, no zdalo sa, že podobné zameranie na prax oproti testom majú naozaj v každom odbore. 

Jeden z najdôležitejších aspektov študentského zdravia je jeho sociálny život. Ako som spomínal, moji spolužiaci mi boli dobrou oporou počas prvého semestru, než sme sa neskôr rozdelili do iných odborov. Keďže je človek vo Fínsku, je prirodzené, že sa chce zoznámiť s miestnou kultúrou a miestnymi ľuďmi. Osud zariadil, že už v prvom ubytovaní som mal za spolubývajúcich dvoch Fínov. Tam mi bol ponúknutý dosť detailný pohľad na to, akí dokážu byť miestni Severania tichí a uzavretí. Takmer vôbec som sa s nimi za celý semester nerozprával a bol veľký úspech, keď sme si navzájom povedali dobré ráno. Jednoducho necítili potrebu sa rozprávať a aj keď som tiež celkom introvert, ktorý nemá veľmi rád prázdne konverzácie, bolo to na mňa prosto veľa.

Jediný spôsob, ako ich dostať do spoločnej miestnosti a trochu ich spoznať, bolo, keď som im navaril alebo nalial vodku. Človek si rýchlo uvedomil, že to nebude ojedinelý prípad a skutočne všetci Fíni, ktorých som tu na severe stretol, boli v tomto rovnakí. Niekedy to bolo aj tým, že určité percento nevedelo plynule po anglicky, ale aj tí, čo dobre rozumeli, veľmi nekomunikovali. Niekto by si povedal, že nemajú radi cudzincov, ale jeden incident mi koreň tohto javu dokonale popísal.

V druhom ročníku som bol na diskotéke, keď tu zrazu ku mne prišiel jeden Fín s drinkom v ruke a začal sa so mnou rozprávať. Rýchlo som ho spoznal ako spolužiaka, s ktorým som mal niekoľko spoločných hodín, keďže študuje ten istý odbor, ale po fínsky. Nikdy predtým som s ním neprehodil ani slovo, no teraz ku mne sám od seba celý vysmiaty prišiel a po chvíli mi vysvetlil celú situáciu. Teraz parafrázujem všetko, čo mi za tú chvíľu povedal:

„Počuj, ja a moji kamoši si myslíme, že si veľmi zaujímavý človek a veľmi radi by sme sa s tebou porozprávali, no v škole a za triezva nám to jednoducho nejde. Máme svoje vnútorné bloky, ktoré bez fľaše vodky nepovolia. Či už je to tým, že sa nám zdá, že nevieme dosť dobre po anglicky, alebo sa hanbíme za svoj prízvuk, alebo sa prosto bojíme, že povieme niečo trápne. Každopádne, kedykoľvek uvidíš našu partiu, ako sa chystáme na párty, neváhaj sa k nám pridať.“

Tento zážitok potvrdil moju teóriu, že na to, aby sa z Fína stal tvoj priateľ, treba veľa času, aby si na teba zvykli a následne sú to tvoji priatelia na celý život.

Aby som nehovoril len o negatívach, je jedna obdivuhodná vlastnosť, ktorú má každý Fín - či už si mu blízky alebo neznámy. Sú to naozaj veľmi spoľahliví ľudia, ktorí sú vždy každému ochotný pomôcť. Preto aj odporúčam, aby ste nikdy nezradili ich dôveru, lebo potom je veľmi malá šanca, že budú s vami ochotne tráviť čas.

Na svete nie je asi jediný človek, ktorému by náhly príchod covidu nezdevastoval životné plány. Pre mňa to bol začiatok 2. semestra po skvelých dojmoch z minula. Ako študenti turizmu sme, samozrejme, tiež prišli o veľa možností praktickej výuky, ktoré nám už asi nikto nevráti. Najviac ma mrzí strata príležitosti pracovať 2 mesiace v stredisku zimných športov so snežnými psami. Škola sa nám však napriek tomu snažila všetkými silami zabezpečiť čo najaktívnejšie osnovy.

Tým, že sme sa nachádzali ďaleko od centier nákazy, sme boli schopní mať vždy aspoň polovicu semestra v triedach a zvyšok sme strávili v školských internátoch za počítačom na online hodinách a pracovali na turistických udalostiach pre ďalšiu sezónu. Napriek tomu neľutujem, že som tam strávil čas a som o to viac vďačný, že som nemal také študijné výdavky ako moji mimoeurópski spolužiaci.

Mnohým ľudom sa zastavil dych, keď som im povedal, že vo svojej škole nemáme nič také ako štátnice. Namiesto toho máme dve obdobia povinnej letnej praxe a diplomovú prácu. Povinné praxe som si už v BUBO pekne odpracoval a počas písania tohto blogu sa sústredím na úspešné dokončenie finálnej bakalárskej práce.

Veľkou výhodou je, že mi škola dovolila písať ju z pohodlia domova na Slovensku alebo na cestách s BUBO. Tým, že ani nemám žiadne školské výdavky, nie som tlačený časom a môžem si na tom skutočne dať záležať. Tak mi teda držte palce.