Vianoce pre introvertov: Cesty za svetlom slnovratu

Sviatočný mesiac má zvláštny talent: vie byť zároveň krásny aj trochu vyčerpávajúci. Vonku svietia svetlá, doma to vonia škoricou a ľudia sa úprimne snažia byť k sebe milší. Lenže popri tom sa do kalendára potichu nasťahujú večierky, návštevy, spontánne stretnutia „len na chvíľočku“. Skrátka malé spoločenské rituály, ktoré sú pre niekoho príjemné, no pre iného úprimne náročné.

Ak ste introvert, dobre to poznáte. Nie ste proti Vianociam. Vy len nepotrebujete, aby boli hlučné, rýchle a plné povinných bodov programu. Vaša predstava sviatkov je skôr o tom, že sa dá chvíľu vydýchnuť, niečo pekné zažiť a nestráviť celý čas v režime „som v poriadku, naozaj som v poriadku“.

Tento text je sprievodca pre tých, ktorí majú sviatky radi, len by ich chceli prežiť bez pocitu, že im niekto tajne znížil kapacitu baterky na polovicu. Skúsime na to ísť jednoducho: menej hluku, viac svetla. To svetlo tu však nebude abstraktná metafora na tri odseky. Skôr konkrétna vec, za ktorou sa dá ísť. Napríklad do miest, kde zima vyzerá ako zima, kde sa dá dýchať a kde vám nikto nepovie „no tak, usmej sa“, ako keby to bolo na vypínač.

Aby sme sa netvárili, že sa vo vianočnom mesiaci veci dejú „len tak“, začnime pri bode nula. Pri okamihu, keď si príroda urobí malú, tichú čiarku do kalendára a povie: odtiaľto už to pôjde späť k svetlu.

Zimný slnovrat je presne tá chvíľa, keď je severná pologuľa najviac odklonená od Slnka. Slnko ide po oblohe svojou najjužnejšou dráhou a deň je najkratší, alebo teda noc najdlhšia, ako chcete. V roku 2025 to u nás vychádzalo na nedeľu 21. decembra o 16:03. 

Ľudia to vždy brali vážne, naši predkovia tomu totiž rozumeli intuitívne. Keď je tmy najviac, človek potrebuje aspoň vedieť, že existuje bod, od ktorého sa to už začne obracať. Aj samotné slovo „solstice“ je v jadre celkom praktické: z latinského solstitium, teda „Slnko stojí“. Samozrejme, Slnko nikam neparkuje, len sa jeho poloha mení tak pomaly, že to vyzerá, akoby si odskočilo na automatovú kávu na najbližšej benzínke. 

Bez ohľadu na to, ktorú teóriu preferujete, význam ostáva ten istý. V strede zimy dostane svetlo svoj sviatok. A to je dôvod, prečo to funguje aj pre introverta. Svetlo sa dá osláviť aj potichu, bez predstavenia a bez povinného výkonu.

Slovo „introvert“ dnes lieta vzduchom ako novoročné konfety. Spravidla má aj podobnú výpovednú hodnotu. Niekto ním označí človeka, ktorý sa na firemnom večierku radšej zhovára s izbovou rastlinou než s kolegami (rastliny aspoň netlačia na karaoke). Iný ním nazve každého, kto odmietne spievať pred publikom, lebo má k vlastnému hlasu zdravý rešpekt. Psychológia je v tomto oveľa nudnejšia a tým pádom aj užitočnejšia. Hovorí, že je to skôr škála. Ľudia sa líšia v tom, koľko podnetov im robí dobre a po koľkých majú pocit, že si potrebujú „dobiť baterky“.

A teraz tá časť, ktorá sa pred Vianocami oplatí povedať nahlas. Introvertnosť nie je plachosť a už vôbec nie mizantropia. Introvert môže mať ľudí úprimne rád. Len si po intenzívnom dni potrebuje oddýchnuť v pokoji, pretože aj hlava má svoje limity a neexistuje darčeková taška, v ktorej by sa dali obísť.

Carl Gustav Jung to kedysi popísal ako dva postoje k svetu. Niekto sa cíti najživší uprostred diania, iný vtedy, keď má priestor dianie spracovať. Keď sa v decembri človek snaží predstierať, že patrí do opačnej kategórie, často skončí s výrazom v tvári, akoby práve absolvoval 18-hodinovú šichtu. Nie je to tragédia. Je to len signál, že ste prekročili vlastnú mieru. A december je na prekračovanie mier odborník. Viac stretnutí, viac povinností, viac „poďme ešte na jedno“, viac Mariah Carey a Wham!, viac Mrázika a Popolušky s orechovicou… Aj pekné veci môžu pôsobiť hlučne, keď ich je priveľa“.

Preto dáva zmysel hovoriť o putovaní za svetlom ako o návrate k tomu, čo introvertom robí dobre: k priestoru, kde sa dá na chvíľu spomaliť, vydýchnuť a nemusieť čeliť spoločenskému tlaku. A práve tu sa prirodzene spája psychológia s tým, čo prináša slnovrat. Svetlo nie je len symbol sviatkov. Má priamy vplyv na spánok, rytmus dňa aj náladu. Keď ho je málo, telo to často pocíti skôr, než to stihneme pomenovať.

V zime sa svetlo zrazu tvári ako vzácny tovar. Ako keby ho niekto začal vydávať na prídel, ideálne medzi desiatou a druhou, a ak to nestihnete, váš problém. Ľudia potom hovoria, že sú „bez energie“, a znejú pritom, akoby im ju niekto ukradol. Pravda je menej dramatická. Telo berie svetlo ako pokyn.

Keď je svetla málo, vnútorné hodiny sa začnú správať mierne dotknuto, akoby im niekto presúval čas v kalendári bez toho, aby sa ich opýtal. Melatonín, ten slušný nočný zamestnanec, čo má na starosti „zhasnúť a spustiť spánok,“ dostane signál priskoro. Potom mu do toho ešte hodíte obrazovku, ktorá svieti, akoby chcela konkurovať polárnej žiare. Výsledok býva nenápadný. Spánok je plytší, energia sa míňa rýchlejšie a nálada sa tvári priateľsky, ale v očiach má niečo, čo naznačuje, že si o vás vedie veľmi podrobné záznamy. 

Tu sa prirodzene hodí aj praktická skúsenosť BUBO. Malá skupina, rozumné presuny, program, ktorý počíta s tým, že človek nie je stroj, a priestor na oddych. Znie to ako „atmosféra“, ale v skutočnosti je to logistika v službách biológie. Keď sa svetlo stane vzácnym, o to viac záleží na tom, ako s ním naložíte

Sú miesta, ktoré to pochopili skôr než vy. Postavili ticho z dreva a zo skaly a nechali ho čakať, kým prídete. Keď už ste tam, ukážu vám, že aj v zime sa dá nájsť jasný bod. A že naň niekedy stačí vojsť dnu a na chvíľu sa prestať snažiť byť „spoločensky použiteľný“.

V zime sa človek naučí jednu nepríjemne užitočnú vec: nie všetko, čo svieti, aj pomáha. Niekedy nepotrebujete viac svetielok. Potrebujete priestor, ktorý sa nepredvádza. A Helsinki majú dve miesta, ktoré to chápu bez vysvetľovania. Jedno je z dreva, druhé zo skaly. Obe robia to isté: na chvíľu vám vrátia kontrolu nad vlastnou hlavou.

Kaplnka ticha v Kamppi

Predstavte si centrum mesta, kde sa ľudia presúvajú tak rýchlo, akoby mali za pätami ďalšiu vianočnú reklamu. Uprostred toho stojí malá drevená kaplnka, ktorá iba ponúkne dvere. Vo vnútri je príjemné, vítajúce svetlo z ilustrácie rozprávkovej knižky. A ticho, ktoré obvykle počujete nanajvýš uprostred hlbokého severského lesa. Také, aké by ste si v decembri zaslúžili mať pri sebe častejšie.

Kaplnka ticha vznikla v rámci World Design Capital Helsinki 2012 a navrhli ju architekti z ateliéru K2S. Znie to honosne, ale výsledok je prekvapivo skromný. Drevo, zakrivený tvar a atmosféra, kde neexistuje spoločenský tlak. Bodlo by to aj v obývačke, však?

Temppeliaukio, kostol v skale

Potom sa presuniete do Töölö a dostanete ticho v úplne inom materiáli. Kaplnka v Kamppi je ticho z dreva a zdvorilosti. Temppeliaukio je ticho zo skaly. Kostol je vytesaný do žuly, nad ním kupola a do vnútra prichádza prirodzené svetlo cez pás svetlíkov okolo nej. Všetko je jednoduché, takmer samozrejmé. Asi práve preto to funguje.

Temppeliaukio (Rock Church) navrhli bratia Timo a Tuomo Suomalainen a otvorili ho v roku 1969. V priestore sa pristihnete pri zvláštnej veci: prestanete riešiť, čo je mimo neho. To miesto vám nedáva dôvod hrať rolu. A v decembri, období neustáleho striedania spoločenských masiek, je to občas najlepší darček.

Island: ostrov, ktorý rozumie potrebe samoty

Ak je Fínsko dôkaz, že ticho sa dá navrhnúť, Island je dôkaz, že ticho môže byť stavebný materiál krajiny. V našich blogoch a článkoch sa Island objavuje ako srdcovka a zároveň ako destinácia, kam BUBO chodí dlhodobo. V zime sa táto skúsenosť počíta, lebo dobrá cesta v decembri nie je o tom, koľko vecí sa stihne, ale o tom, že funguje logistika, bezpečnosť a tempo.

A ak má mať introvert na Islande jeden spoľahlivý vypínač hluku, je to Modrá lagúna. Dá sa byť medzi ľuďmi a pritom nemať povinnosť byť spoločenský. Voda, para a tichá dohoda, že mlčanie je normálny stav. Ale vy ste určite hádali, že to bude Hallgrímskirkja, pravda? Aj to je skvelá možnosť.

Keď sa posuniete zo severského mesta ešte ďalej na sever, príde iný druh ticha. Dlhšia noc, menej ruchu a obloha, ktorá niekedy ponúkne niečo výnimočné. Polárna žiara je presne ten typ zážitku, pri ktorom môžete rozumieť princípu a aj tak zostať v úžase jednoducho preto, že to pôsobí veľkolepo.

Vzniká vtedy, keď energetické častice zo Slnka dorazia k Zemi a v atmosfére narazia do atómov a molekúl, ktoré sa nabudia a pri návrate späť vyžiaria svetlo. Je to hra magnetického poľa a atmosféry, niečo ako obrovská „svetelná stopa“ po vesmírnom počasí.

Zároveň je férové povedať aj tú menej romantickú časť. Polárna žiara nie je predstavenie s garantovaným začiatkom a niekedy sa neukáže. Dá sa tomu ísť naproti tým, že ste v správnej oblasti a mimo svetiel miest. Ale aj tak potrebujete kúsok šťastia a dobré podmienky. A tmu. Svetelný smog berie oblohe kontrast, takže čím menej zbytočne svietime tu dolu, tým viac máme šancu vidieť hore.

Práve preto môže byť takýto zážitok pre introverta príjemný. Je to chvíľa, ktorá nežiada výkon ani slová. Len prítomnosť.

Keď sa zotmie skoro, ľudia urobia jednu z dvoch vecí. Buď sa tvária, že je to „útulné“, alebo začnú vyrábať svetlo tak intenzívne, až si pri nich istý Edison horúčkovito odpisuje patent. V oboch prípadoch ide o tú istú myšlienku, že tma je v poriadku, ale netreba jej dávať príliš veľa priestoru v obývačke.

Rimania to riešili po svojom, Saturnáliami. Boli to sviatky, počas ktorých sa na chvíľu uvoľnili pravidlá, svet sa prekotil na hlavu a ľudia si dovolili byť menej „poriadni“. Dnes by sme povedali, že sa dobre zresetovali. A hoci sa formy menia, ten princíp zostal. V najtmavšom období roka sa oplatí dovoliť si trochu radosti, ale nie takej, ktorá vás vyšťaví ešte pred Štedrým dňom.

Na severe si ľudia zas našli svetlo inak. Deň svätej Lucie, keď sa v tme objaví sprievod a symbolika svetla je taká priamočiara, že ju pochopí aj človek bez nálady na filozofiu. Je to sviatok svetla uprostred najtmavšieho obdobia roka, z ktorého stále cítiť ľudovú mágiu pohanského sveta.

V texte Babylonského talmudu sa spomína, že oleja na osvetlenie chrámu bolo len na jeden deň, a predsa vydržal osem dní. Preto sa počas Chanuky svetlo postupne pridáva, každý večer jedno, až ich horí osem. 

Je to rituál, ktorý má v sebe aj dobrú psychológiu. Nehovorí, že zajtra bude všetko vyriešené. Hovorí, že dnes pridáme jedno svetlo navyše. A toto je pointa, ktorá sa oplatí nechať znieť v texte o introvertoch: rituály svetla nemusia byť hlučné. Nemusia byť ani veľkolepé. Môžu byť také, aby človek cítil, že je v zime stále človekom, nie len účastníkom programu.

Pre moderného čitateľa je zaujímavé, že december ako „prestávka z obvyklej prevádzky“ nie je nový vynález. Len sme ho prezliekli do iných slov a iných zvykov. A keď už ľudia raz zistia, že pár dní uvoľnenia režimu je pre psychiku výhodné, ten nápad nezvykne zmiznúť. Anglickí puritáni, francúzski revolucionári či kubánski komunisti sa pokúsili Vianoce zakázať. Stačí sa však pozrieť cez sviatky do týchto krajín a zistíte, že tie snahy boli asi tak trvanlivé ako nepasterizované mlieko.

Saturnálie, Lucia, Chanuka, to všetko nie sú Vianoce a netreba z toho robiť tortu Psíčka a Mačičky (na to bude dosť času, keď budete zbesilo vypekať na Štedrý deň). Spája ich však jedna vec, ktorá je prekvapivo praktická: keď je vonku najviac tmy, ľudia si naprieč kultúrami začnú vyrábať svetlo. Niekedy sviecami, niekedy spevom, niekedy tým, že na chvíľu prestanú fungovať ako stroje a dovolia si byť obyčajní.

A to je dobrá správa pre introvertov. Znamená to, že sviatočnosť nie je povinná hlučnosť. Že „spolu“ nemusí znamenať „všetci naraz“. A že občas stačí, aby človek mal pevný bod: chvíľu, miesto, alebo rituál, ktorý mu pripomenie, že zima nie je porucha systému, ale iba ročné obdobie, ktoré sa skončí. Veď vlastne už sme na polceste k jari.

Pre BUBO je na tom zaujímavé ešte niečo. Keď sa svetlo prestane brať ako dekorácia a začne sa brať ako zážitok, zrazu dávajú zmysel aj zimné cesty: kaplnka ticha v meste, kostol v skale, ostrov, ktorý rozumie samote, alebo obloha, ktorá občas predvedie polárnu žiaru. Nie je to útek pred Vianocami. Je to návrat k tomu, prečo Vianoce vôbec vznikli: aby sa tma dala prežiť s dôstojnosťou a s nádejou. 

Vianoce majú jednu vlastnosť, ktorú si človek uvedomí až vtedy, keď prestane hrať ich spoločenskú verziu. Sú to tri dni, počas ktorých sa dá urobiť poriadok v hlave aj v životnom rytme, teda aspoň kým sa nevrátite do kolotoča korporátnych porád. Všetko sa spomalí a aj tí najväčší hrdinovia produktivity uznajú, že niektoré veci sa nedajú urýchliť.

Pre introverta to znamená, že sviatky nemusia nutne byť skúškou spoločenskej výdrže. Môžu byť nastavením. Svetlo ráno, pokoj večer, trochu pohybu, menej podnetov. Nič dramatické. Len návrat k tomu, čo telo aj hlava chápu bez vysvetlenia.

Preto dáva zmysel robiť putovanie za svetlom s BUBO. Nerobíme z ticha atrakciu. Je súčasťou ciest s malými skupinami. Človek sa nemusí starať o detaily, ktoré v zime vedia pokaziť aj dobrý nápad. Komfort tu znamená, že všetko funguje.

Ak sa pýtate, čo je na takom putovaní „ulovený zážitok“, nie je to vždy polárna žiara, aj keď tá je kategória sama o sebe. Často je to jednoduchšie. Prvý večer, keď nemusíte nikomu vysvetľovať, že ste unavený. Prvý deň, keď sa nikam neponáhľate. Prvý okamih, keď zistíte, že ticho sa dá zdieľať bez smalltalku.

Preto BUBO robí malé skupiny. Je to možno technický detail, ale rozhoduje o celej atmosfére. Je to rozdiel medzi rozhovorom a verejným zhromaždením, kde niekto vždy vytasí megafón presne vo chvíli, keď ste si mysleli, že máte pokoj. V menšom počte ľudí sa dá držať tempo a sprievodca môže pracovať s rytmom skupiny. Skúsený sprievodca nerobí programového zabávača. Robí to, čo je v zime najcennejšie: vie, kedy sa oplatí ísť, kedy sa oplatí počkať a kedy sa oplatí nerobiť nič.

Ak chcete Vianoce, ktoré nie sú spoločenskou disciplínou, ale oddychom, putovanie za svetlom je jeden z najlepších spôsobov. BUBO vie tento typ zimných ciest postaviť tak, aby mali rytmus, komfort a zmysel. V malých skupinách, so skúsenými a vyškolenými sprievodcami, ktorí vedia, že ticho nie je chyba, ale súčasť zážitku.