Aborigéni - kontinuita pretrvávajúca 50 000 rokov

Aborigéni, alebo ich poslovenčený anglický ekvivalent Aboridžinci, patria medzi najstaršiu dodnes fungujúcu kultúru sveta, ktorá nepretržite obýva rovnakú krajinu po tisíce rokov. Zaujímavosťou ostáva fakt, že napriek svojej dlhodobej existencii Aborigéni neprešli historickým vývojom, aký pozorujeme v ostatných častiach sveta. Okrem kamenných nástrojov nepoznali spracovávanie kovových rúd. Preto v histórii Austrálie absentujú pojmy ako doba bronzová, železná atď. Dokonca nemali potrebu ani vytvárať keramické nádoby a iné artefakty.

De facto sa dá povedať, že súčasní domorodci žijú tým istým spôsobom života ako ich predkovia, ktorí prišli na tento kontinent. Absenciou akýchkoľvek kovových rúd boli Aborigéni nútení používať najdostupnejší materiál na zemskom povrchu, a síce kameň. Z kameňa vytvárali pomocou štiepenia, podobne ako tomu bolo v Európe a na Americkom kontinente, rôzne nástroje.

Tento spôsob spracovávania materiálu pretrval až do dnešných dní. V súčasnej dobe okrem kameňa siahajú aj po materiáloch pochádzajúcich z produkcie “bielych kolonizátorov”, ako sú sklo z pivových fliaš či dokonca porcelánové izolátory poistiek.

Kto ale sú Aborigéni a odkiaľ pochádzajú? Najnovšie genetické výskumy mitochondriálnej DNA domorodcov objasňujú model rastu pohybu populácie paleolitických ľudí (staršia doba kamenná). Po opustení afrického kontinentu sa pred takmer 50 000 rokmi rozdelila ľudská populácia na niekoľko vĺn, ktoré smerovali rôznymi smermi - či už to bola Európa, kde začali vznikať zárodky dnešných európskych spoločenstiev, alebo Ázia, ktorá sa stala ohniskom neskoršieho spoločenského vývoja.

Práve ázijská vlna smerovala na Indický subkontinent, odkiaľ sa neskôr odčlenila časť populácie smerujúca cez územia južnej a juhovýchodnej Ázie až do Austrálie. Počas staršej doby kamennej bolo územie juhovýchodnej Ázie a Austrálie spojené pevninou, nakoľko bola hladina svetového oceánu o niekoľko metrov nižšie, ako je tomu v súčasnosti. Toto pevninské spojenie sa nazývalo “Sahul”.

Vďaka tomuto spojeniu sa predkovia domorodcov dostali do Austrálie bez prekročenia akejkoľvek vodnej plochy. V tejto dobe bola súčasťou kontinentu aj Tasmánia, ktorá sa ale zhruba pred 11 000 rokmi stala ostrovom v dôsledku stúpania morskej hladiny po skončení poslednej doby ľadovej.

Nielen spôsob života reflektuje na praveký odkaz Aborigénov, ale aj ich náboženský a spirituálny pohľad na fungovanie Zeme a vesmíru. V národnom parku Kakadu sa nachádzajú nástenné maľby znázorňujúce stvoriteľa v podobe dúhového hada, ktoré sú staré až 7 000 rokov. Princípy nazerania na duchovný život vychádzajú z filozofie polyteizmu. Veria, že človek, zvieratá, ako aj neživé predmety, boli stvorené božstvom alebo božstvami.

Na rozdiel od iných kultúr sa nemodlia k niečomu imaginárnemu, neviditeľnému, ale modlia sa k rozličným bohom, ktorí majú svoje reálne zastúpenie na Zemi v podobe krajinného prvku, nástenných malieb, rastlín alebo dokonca zvierat. Jednotlivé božstvá môžu predstavovať napríklad rieka, ktorá vznikla, keď tadiaľ prešiel “dúhový had”, alebo priehlbina v teréne, ktorá môže zas znamenať, že tadiaľ kráčalo alebo tam sedelo samotné božstvo.

Tieto duchovné predstavy ale nemôžu byť zamieňané s animizmom. Aborigéni neveria, že každý predmet má svoju dušu, ale veria v reinkarnáciu, teda že duša človeka mohla byť súčasťou inej existenčnej formy, podobne ako tomu bolo v počiatkoch stvorenia, kedy rastliny aj zvieratá mali ľudskú podobu. Neexistuje jednotné božstvo pre celý kontinent, ale každý kmeň uctieva svoje vlastné božstvo - s presahom do okolitých komunít, tak, ako je to aj so slovami.

Toto jedinečné vnímanie prapočiatku sveta, či už duchovného alebo materiálneho, Aborigéni vzhľadom na kmeňovú diferenciáciu, spoločne nazývajú pojmom “SNENIE” alebo v angličtine “DREAMING / DREAMTIME”. Ide o zvláštny, magický a nadprirodzený stav, v ktorom všetko a všetci boli stvorení s určitým zmyslom a cieľom.

Po generácie domorodci stvárňujú tieto sny alebo možno aj ”spomienky” vo forme jedinečného výtvarného umenia, ktorého podkladom v minulosti boli skalné steny ceremoniálnych a posvätných miest. V dnešnej dobe sa výdobytky západného sveta dostali aj medzi pokračovateľov snenia 21. storočia, okrem prírodných materiálov, ako je kôra stromov, skalné povrchy a pod. využívajú maliarské plátna, za ktoré sú jednotlivci “civilizovaného” sveta ochotní zaplatiť enormné čiastky.

Povrch umenia sa síce zmenil, ale idea ako aj technika stvárnenia spirituálneho sveta vnímaného tvorcom zostáva rovnaká už tisícky rokov. Ide o techniku vytvárania obrazcov a výjavov pomocou nanášania farby v tvare bodiek. Existuje legenda, podľa ktorej ked’ sa spoja všetky maľby jednotlivých kmeňov, tak vznikne ucelená mapa vesmíru a sveta. 

Napriek faktu, že Aborigéni nemajú formálne spisovný jazyk, zaznamenávajú svoje historické a náboženské predstavy v už spomínaných maľbách. Prostredníctvom tohto umenia si vieme vytvoriť predstavu nielen o myšlienkových pochodoch daného spoločenstva, ale aj o prírodnom prostredí pravekej pevninskej Austrálie.

Nachádzame znázornenia rastlín, ale aj vyhynuté zvieratá ako tasmánsky tiger a tasmánsky diabol, ktorý sa vyskytuje už iba v izolovaných častiach Tasmánskeho ostrova. Ceneným záznamom z pohľadu etnografie predstavujú vyobrazenia pravekých ľudí, ich tance, výzdobu tela a rituálnych predmetov, ktoré sa napriek tisíckam rokov vôbec nezmenili. 

Aborigéni nikdy nedosiahli statusu civilizácie, nebudovali si stále príbytky, nezakladali mestá, nepestovali plodiny, nechovali dobytok, napriek tomu vykazujú prvky civilizácie vo forme umenia, tancov, piesní, náboženských predstáv, ale aj kmeňovej hierarchie.

V súčasnej dobe by sa dalo polemizovať nad pojmom civilizácia, resp. či sa dá západný svet pokladať za civilizovaný a vyspelý. Kontinuita spoločenstva, ktoré nepozná vojny, chudobu, hlad, spoločenskú nesúdržnosť, preľudnenie, negatívne klimatické dopady, pretrvávajúca 50 000 rokov, sa, paradoxne, javí ako vyspelejšia a civilizovanejšia, než západný svet.

Až príchodom kolonizátorov v 18. stor. sa tento harmonický, jednoduchý a čistý svet vo svojej podstate začal degradovať. Aj na našich BUBO zájazdoch do Austrálie, kde sa stretávame s príslušníkmi kmeňa Aborigénov, nie je výnimkou stretnúť na ulici veľkomiest domorodého obyvateľa, ktorý je dehumanizovaný na úplnom okraji spoločenstva. Žial, to je civilizačná daň.

Moje prvé stretnutie s domorodcami Austrálie bolo niekedy na sklonku roka 1999, keď som sa na tomto kontinente ocitol s rodinou. Odvtedy sa Austrália stala de facto naším druhým domovom, kde sme sa takmer s ročnou pravidelnosťou veľmi radi vracali. Nakoniec to vyústilo až k môjmu dvojročnému pobytu v tejto krásnej krajine. Za túto dobu som sa snažil spoznať kultúru a obyčaje jednej z najstarších kultúr sveta.

Pamätám si na svoj prvý, aj keď iba vizuálny kontakt s Aborigénmi. Naša cesta z letiska viedla pochopiteľne na miesto nášho ubytovania, ktoré bolo takmer v samotnom centre západo-austrálskej metropoly Perth. Už pri vystupovaní z auta som si všimol skupinku ľudí ležérne posedávajúcich pod jedným z mnohých košatých eukaliptov v parku. Nevenoval som im zvláštnu pozornosť, moím cieľom bola dlhoočakávaná sprcha a oddych po takmer 30-hodinovom cestovaní z mrazivej Európy.

Uvedomil som si akurát podobnosť, aj keď iba čo sa farby pokožky týka, s inými národmi, prevažne s tými v Afrike. Avšak ich morfológia tváre bola diametrálne odlišná, resp. na ich výzore sa dalo priam učebnicovo interpretovať kontinuálnu evolúciu, ktorá nebola po tisícky rokov geneticky narušená vonkajšími vplyvmi.

Deň sa pomaly chýlil ku koncu a vtedy som okrem spomínaného vizuálneho kontaktu, moje vnímanie domorodcov rozšíril o ďalší efekt, tentoraz o zvukový. Ak niekomu napadne, že išlo o príjemný, ducha povznášajúci zážitok predstavujúci starobylé a mystické príbehy, podané formou spevu, tak je na omyle.

Už spomínaná civilizačná daň sa tu prejavila naplno, žiaľ, v negatívnom slova zmysle. Piesne v domorodom jazyku nahradili nepríjemné výkriky, pazvuky a nadávanie v jazyku kolonizátorov - v angličtine. Tradičné tance, zas vrávoravá, tackavá a nesúrodá chôdza pod vplyvom lacného alkoholu. Zvuk tradičného hudobného nástroja didgeridoo vystriedalo štrnganie pivových fliaš. Bol to smutný a nie ojedinelý pohľad.

Na druhý deň ráno, po vyjdení na balkón a kochaní sa okolím, môj pohľad zablúdil aj na miesto večernej opulentnej zábavy. Krik a huhraj ustal, v tieni stromu ležali nehybné telá - bolo treba dospať prebdenú noc. Na istý čas to bol môj prvý a posledný zážitok s aborigénskou kultúrou.

Náš prvý pobyt v Austrálii sme chceli využiť naplno a precestovať čo možno najviac z krajiny. Ďalšou zastávkou bol stred kontinentu, preslávené Ayers Rock alebo Uluru - v jazyku domorodcov. Majestátnosť tohto najväčšieho kamenného monolitu na svete vyrazí dych azda každému. Nekonečnosť červenej buše a modrej oblohy z ničoho nič pretne 348 metrov vysoký skalný masív, kde si jedinec uvedomí svoju bezvýznamnú malosť v porovnaní s vesmírom.

Podobne to mohli vnímať aj domorodé kmene osídľujúce okolité planiny. Nie nadarmo ho pokladajú za svoje najposvätnejšie miesto v Austrálii. Podľa legendy vzniklo Uluru počas hrania dvoch chlapcov, ktorí ho po silných dažďoch vytvarovali z blata. Pre západný svet bol objavený v roku 1872 ale až o rok neskôr, ako prvý Európan naň vyliezol prieskumník Wiliam Gosse, ktorý ho pomenoval na počesť piateho premiéra južnej Austrálie, Henryho Ayersa.

Okolo monolitu vedie zhruba 10 km dlhá turistická trasa, na ktorej sa nachádza niekoľko zastavení. Lokálny sprievodca nám poradil, aby sme sa po trase vydali zavčasu ráno v smere hodinových ručičiek. Vraj týmto spôsobom si naplno vychutnáme spiritualitu daného miesta. Každé jedno zastavenie ponúkalo úplne iný zážitok. Naším východiskovým bodom bolo parkovisko, tak prozaické, napriek horúčave atakujúcej päťdesiatku, chladné a všedné, že človek by si len ťažko vedel predstaviť, že za zopár okamihov ho čaká nezabudnuteľná cesta späť v čase do doby prvotného snenia.

Trasa viedla po ceste zvanej “Mala”. Toto pomenovanie dostala podľa kmeňa, ktorý tieto miesta obýval a stále obýva. Úchvatné útvary, vytvorené mocnou prírodou, striedali prepracované nástenné maľby a rytiny, miestami zachádzajúce až do surrealizmu. Krásnym príkladom jedinečnosti človeka a jeho invencie bol plynulý prechod zo stavu snenia k obyčajnej fyzickej potrebe - k jedeniu, a to vo forme jaskyne, kde ľudia spätí s prírodou pripravovali svoje jedlá, primárne však špeciálny chlieb zvaný “damper”, ktorého recept a príprava sa nezmenili po tisícročia. 

Naša cesta pokračovala severovýchodným smerom. Ak sa nám zdal prvý úsek mystický, tak tento bol stelesnením spirituálneho zážitku. Ide totiž o najmystickejší úsek celej trasy, ktorý ponúka aspoň čiastočné nahliadnutie do myslenia a predstáv kmeňa Nala a ich predkov z kultúry Anangu. Na miliónov rokov starých, časom erodovaných stenách tejto obrovskej skaly, sú zaznamenané príbehy prvopočiatku stvorenia sveta, ktoré sú do dnešných dní predávané ústnou formou z generácie na generáciu.

Z úcty k domorodcom je striktne zakázané fotografovať túto históriu života a na moje veľké prekvapenie to aj všetci dodržiavali a nesnažili sa fotiť potajomky, ako je tomu pri iných, hlavne západných pamiatkach. Zaujímavým a nebezpečným faktom je prítomnosť jedovatých jazierok, ktoré vznikajú vplyvom stekania dažďovej vody po stenách, bohatých na zmes rôznych minerálnych látok.

Naše snenie sa pomaly blížilo k bodu, kedy ho vystrieda prebudenie do tvrdej reality. Jedným z posledných úsekov bola návšteva ojedinelého vodného zdroja zvaného “Mutitjulu Waterhole”, kde predchádzajúci duchovný zážitok podtrhli zvuky prírody a dych berúca scenéria. Zároveň ide o miesto s výskytom špecifického druhu kengury zvanej Wallaby, pochutnávajúcej si na “tjantu” - ovocí prezývanom ako paradajky z buše, “ili” - figy a “arnguli” - podobné slivkám.

Nielen kengury navštevujú toto výnimočné miesto, ale práve sem vedú kroky zahraničných VIP návštev, ktorými najznámejšími predstaviteľmi boli Dalajláma alebo členovia Britskej kráľovskej rodiny.

Posledným úsekom niekoľkohodinovej prechádzky bol tzv. “Lungkata walk”, na tomto úseku vidno najlepšie, ako geologické procesy formovali tento prírodný div sveta. Podľa geológov je starý 500 miliónov rokov a začal vznikať už počas prvohôr. Tu sa strmé svahy stretávajú so zemou a práve tu sa môže návštevník dotknúť “srdca Austrálie”.

Na svoje si prídu aj ornitológovia, ktorí môžu pozorovať vzdušné akrobacie tisícky vtákov. Do roku 2017 bolo možné dokonca aj vyliezť na vrchol, našťastie austrálska vláda vyhlásila Ayers Rock za posvätné miesto domorodcov a túto nezmyselnú zábavku zakázala.

Ďalšou príležitosťou na multietnické stretnutie sa stalo Sydney. Okrem ľudí, ktorí toto miesto poznali dávno predtým, ako sa z neho stalo veľkomesto, sa tu miešali rôzne národnosti z celého sveta. Početné zastúpenie mali samozrejme obyvatelia ázijského kontinentu, avšak nechýbali ani naši súputníci zo strednej Európy. Pre mňa opäť nevšedným zážitkom boli stále raritní domorodci. Tentoraz to ale nebolo v ich prirodzenom prostredí, aj keď sa dá polemizovať, čo je prirodzené prostredie pre človeka 20. storočia.

Týmto prostredím boli totiž obyčajné potraviny, v diaľke medzi uličkami som si všimol nedbanlivo oblečenú ženu s dvoma deťmi, hneď mi napadol obraz ešte z Perthu, kde podobne vyzerajúci jedinci kempovali v parku pred našim ubytovaním. So žiaľom, ale môžem skonštatovať, že ani toto stretnutie nepatrilo k tým príjemným. Celý priestor zaplnil veľmi silný a špecifický zápach a vykrikovanie, mne už tak dobre známe.

Najzaujímavejším faktom z celého stretnutia boli deti. Okrem prirodzenej hravosti, mali obe deti krásne blonďavé a kučeravé vlasy. Prv som si myslel, že ich majú len zafarbené, ale neskôr som sa dozvedel, že táto “zvláštnosť” je typická pre obyvateľov austrálskeho kontinentu. Počas dospievania sa ich zlatistá farba mení na čiernu, ktorá ich sprevádza zopár desiatok rokov, až kým ju nevystrieda šedivá a neskôr biela.

Posledným rysom, ktorý som si všimol, a to nielen na žene s deťmi, ale na všetkých domorodcoch, boli lýtkové svaly, resp. ich absencia. Je veľmi zaujímavé, že národ, ktorý sa tisícky rokov presúval pešo, ktorý nepoužíva výdobytky moderného sveta, ako sú autá či bicykle, nemá nadmieru vyvinutý lýtkový sval. Neviem, či ide o genetickú anomáliu alebo príčinu môžeme hľadať v dobách kolonizácie, postupného vytláčania a decimovania tejto výnimočnej kultúry.

Záverom určite nemôžem vynechať ani jednu čiernu etapu dejín Austrálie, a síce kradnutie detí Aborigéncom. Od 80. rokov 19. storočia dochádzalo k systematickému odoberaniu detí z domorodých komunít za účelom ich asimilácie v “bielej” spoločnosti. Tisícky detí týmto spôsobom násilne odtrhli od rodín a predávali do zámoria bezdetným párom.

Táto zverská politika, ktorá fungovala až do 60. rokov 20. storočia, mala za následok vznik tzv. “stratenej generácie”. Rodiny, ktorým deti odobrali, boli poznačené touto “genocídou”, ktorej dôsledkom sú dodnes nevysporiadané duševné traumy a rany jednotlivých komunít. Žiaľ, jediným výsledkom celej tejto ohavnosti boli rozbité rodiny, zvýšenie miery alkoholizmu, užívania drog a v mnohých prípadoch marginalizácia týchto “detí prírody”.

V roku 1998 bol podaný návrh na repatriáciu asimilovaných detí a následnému odškodneniu rodín tohto prešľapu austrálskej vlády. K nemu ale došlo až v roku 2008, kedy vláda vydala oficiálne stanovisko, v podobe verejného ospravedlnenia prvému národu na kontinente, a to za krivdu, ktorá bola na nich spáchaná. Tento deň sa každoročne 26. mája pripomína, ako “Medzinárodný deň za ospravedlnenie” alebo “Intenational sorry day”.

Podobné pamätné dni by v ideálnom svete ani nemali existovať. Bohužiaľ, existujú, a pripomínajú nám nedokonalosť samých seba, zároveň by mali byť varovným prstom dnešnej spoločnosti, ale, ako sme pozorovali aj počas pandémie covidu, tak ľudstvo je odkázané na opakovanie chýb z minulosti, aj keď v inej podobe.