Barcelona pre pokročilých – skryté pamiatky, o ktorých turisti nevedia

Barcelona je čoraz populárnejším cieľom nielen pre slovenských a českých turistov. Z Bratislavy sa sem dostanete za dve hodiny a po ruke máte doslova všetko. Plážový oddych, najkrajšie svetové pamiatky a nekonečný nočný život s nádychom španielskej paelly a temperamentu. Aj preto patrí Barcelona medzi najpopulárnejšie mestá na svete. 

Ak ste ju už navštívili, dáte nám za pravdu. Zrejme ste už v takom prípade navštívili Sagrada Família, kde si už dnes musíte kupovať lístky aj 3 mesiace dopredu, aby ste videli jej interiér. Určite ste sa prešli Parkom Güell, ale aj námestiami Plaza Espanya s ikonickými benátskymi vežami a Plaza Catalunya, ktorá sa napája priamo na slávnu La Ramblu. 

Tipujeme, že vás zlákali aj diela Antoniho Gaudího ako Casa Milá či Casa Batlló, barcelonský Víťazný oblúk v Parc de la Ciutadella a ohúrila vás gotická štvrť. Možno ste si aj pozreli zápas FC Barcelona na Camp Nou či na Olympijskom štadióne. Ak ste si na toto všetko povedali „áno“, spoznali ste Barcelonu rovnako ako 95% turistov, ktorí ju aspoň raz navštívili. 

O týchto miestach píšeme aj v našom BUBO blogu Barcelona – tipy a pamiatky. Pokojne sa ním inšpirujte, ak mierite do Barcelony po prvý či druhý raz. Ak chcete zažiť niečo viac a patriť medzi zvyšných 5% turistov a vidieť metropolu Katalánska z iného uhla, prečítajte si naše tipy pre pokročilých. Zrejme vás prekvapí, že mnohé z nich sú vzdialené doslova 5 minút od tých najznámejších miest, a pritom iní turisti netušia, že sa tu nachádzajú. 

Len 10 minút peši od Sagrady Famílie šikmou uličkou smerom na sever sa nachádza komplex, ktorý svojou krásou úplne vyráža dych. A pritom ho navštevuje snáď len jedna tisícina turistov oproti slávnejšej Svätej rodine. Zrazu sa na vás pozerá slávna 62-metrová hodinová veža, ktorú nájdete na mnohých pohľadniciach Barcelony. Avšak to je len začiatok. 

O čo konkrétne ide? Sant Pau je niekdajšia barcelonská nemocnica, ktorá vznikla ešte stovky rokov pred Sagradou. A možno si pri pohľade na ňu poviete, že ide o najkrajšiu nemocnicu, akú ste kedy videli. Svojou krásou, architektúrou a farebným zdobením striech pripomína skôr najluxusnejšie mughalské paláce v Indii ako „obyčajnú nemocnicu“. 

Do dnešnej podoby ju dostal slávny architekt Lluis Doménech i Montaner. Mimochodom, učiteľ slávneho Antoního Gaudího. Celý komplex je postavený v štýle katalánskej secesie (Modernisme Català), ktorá je pre Barcelonu typická rovnako ako Gaudího diela. 

Doménech i Montaner však pristupoval k architektúre trochu inak. Veril, že nemocnica nemusí byť len funkčnou budovou, ale miestom, kde sa pacienti budú cítiť príjemnejšie a kde im samotné prostredie pomôže pri liečbe. Preto nešetril farbami, keramickými mozaikami, vitrážami ani množstvom zelene. 

Dnes je celý areál spolu s jeho ďalším slávnym dielom – Palácom katalánskej hudby, ku ktorému sa ešte dostaneme – zapísaný na zozname svetového dedičstva UNESCO. 

História nemocnice pritom siaha oveľa hlbšie než jej dnešná podoba. Pôvodný Hospital de la Santa Creu vznikol už v roku 1401 spojením viacerých stredovekých barcelonských špitálov. Na začiatku 20. storočia však prestával kapacitne aj technicky vyhovovať rýchlo rastúcemu mestu. Zlom prišiel po tom, ako bankár Pau Gil odkázal vo svojom závete značnú časť majetku na výstavbu modernej nemocnice. Na jeho počesť dostala názov Hospital de la Santa Creu i Sant Pau. 

Výstavba dnešného komplexu sa začala v roku 1902 a trvala takmer tri desaťročia. Po smrti Doménecha i Montanera v nej pokračoval jeho syn Pere Domenech i Roura a nemocnica slúžila svojmu pôvodnému účelu až do roku 2009. Následne prešla rozsiahlou rekonštrukciou a dnes je z nej kultúrne, vzdelávacie a konferenčné centrum. 

Keď vstúpite dovnútra, pochopíte, prečo bola táto nemocnica na svoju dobu revolučná. Namiesto jednej obrovskej budovy vytvoril architekt celé malé „nemocničné mesto". Okolo centrálneho námestia rozmiestnil 27 samostatných pavilónov, z ktorých každý bol určený pre inú skupinu pacientov alebo lekársku špecializáciu. 

Pavilóny spájala sieť podzemných tunelov, aby sa mohli pacienti, lekári aj zásoby presúvať medzi budovami bez ohľadu na počasie a bez narušenia pokojného prostredia záhrad. Práve tieto tunely patria dnes medzi najzaujímavejšie časti prehliadky. 

Počas návštevy si môžete prezrieť aj autenticky zariadené nemocničné izby s pôvodnými kovovými lôžkami, lekárskym vybavením či fotografiami zachytávajúcimi každodenný život nemocnice v minulom storočí. Až vtedy si uvedomíte, že sa prechádzate miestom, kde sa ešte donedávna rodili deti, operovali pacienti a zachraňovali ľudské životy. 

Určite sa oplatí vyjsť aj do interiéru administratívnej budovy, ktorá bola reprezentatívnym srdcom celej nemocnice. Z jej balkónov sa otvára jeden z najkrajších pohľadov na celé centrálne námestie s pavilónmi a v diaľke sa medzi nimi týčia veže Sagrady Famílie. Vo vnútri zaujme nádherne zdobená Sala Doménech i Montaner, v ktorej sa aj dnes konajú konferencie, odborné prednášky či medzinárodné podujatia. 

Pozornosť si zaslúžia aj historické umelecké diela vrátane monumentálnej maľby La Fundació de l'Hospital de la Santa Creu, ktorá pripomína založenie pôvodnej stredovekej nemocnice a nadväzuje na viac než šesťsto rokov jej histórie. 

Na celú nemocnicu odporúčam vyčleniť si aspoň 2 hodiny času a pozrieť si aj mini film ku vzniku nemocnice, ktorý premietajú na veľkom plátne. Vstupné je len 16 € na osobu a budete sa naozaj čudovať, prečo tento komplex ani v dobe masového turizmu nezahltili desiatky tisíc ľudí denne. Dúfame, že to tak ešte nejaký čas vydrží. 

Keď cestujete barcelonským metrom a vystúpite na zastávke Fontana, je možné, že mierite k Parc Güell. Ten pozná každý, kto mieri do najkrajšieho mesta Španielska. Blízko zastávky však vyrástlo aj iné Gaudího dielo. A to vôbec ako prvé, o ktoré sa postarali jeho ruky – Casa Vicens. Spoznáte ju ľahko. Necháte sa unášať šarmantnými španielskymi tenkými uličkami, až vám do očí zrazu udrie červeno-modrý dom pripomínajúci tetris či lego stavebnicu. 

Dom, ktorý dnes patrí medzi pamiatky UNESCO, vznikol v rokoch 1883 až 1885 ako letné sídlo pre bohatého obchodníka s keramickými obkladmi Manuela Vicensa i Montanera. Gaudí mal v tom čase len niečo vyše tridsať rokov a Casa Vicens bola jeho prvou veľkou zákazkou. Práve tu dostal príležitosť ukázať svetu, že architektúra nemusí byť nudná a že aj obyčajný dom sa môže stať umeleckým dielom. 

Na prvý pohľad je zrejmé, že mladý Gaudí ešte len hľadal svoj vlastný rukopis. Budova pôsobí odvážne, možno až výstredne. Niekomu sa môže zdať prezdobená či dokonca gýčová. Práve v tom však spočíva jej čaro. Je to akési laboratórium nápadov, na ktorom architekt skúšal kombinovať tvary, farby a materiály, ktoré neskôr doviedol takmer k dokonalosti na slávnejších stavbách, akými sú Casa Batlló či Casa Milà. 

Casa Vicens vznikla v orientálnom období Gaudího tvorby a výrazne sa v nej miešajú maurské, islamské i mudejarské vplyvy. Fasádu pokrývajú zeleno-biele keramické obkladačky, ktoré pripomínajú kvety aksamitníka rastúce na pôvodnom pozemku. Dopĺňajú ich červené tehly, bohato zdobené balkóny z tepaného železa a množstvo geometrických vzorov. Každý detail má svoj význam a Gaudí sa už tu snažil prepájať architektúru s prírodou, ktorá sa neskôr stala jeho najväčšou inšpiráciou. 

Rovnako zaujímavý je aj interiér. Jednotlivé miestnosti sú doslova galériou farieb, ornamentov a remeselnej práce. Nájdete tu drevené stropy s bohato vyrezávanými detailmi, maľované klenby, keramické obklady aj miestnosti, v ktorých sa motívy listov, kvetov či vtákov plynulo prenášajú zo stien až na stropy. Zaujímavosťou je fajčiarsky salón inšpirovaný orientálnymi palácmi, ktorého strop zdobia jemné stalaktitové dekorácie pripomínajúce arabské staviteľstvo. Dnes sa v dome nachádza múzeum, ktoré návštevníkom približuje nielen históriu samotnej budovy, ale aj Gaudího tvorivý vývoj. 

Keď potom o niekoľko dní neskôr stojíte pred známejšími pamiatkami Casa Batlló, Casa Milá alebo Sagradou Famíliou, zrazu vám mnohé veci začnú dávať väčší zmysel. Práve v Casa Vicens totiž vidíte Antoniho Gaudího ešte predtým, ako sa stal géniom, ktorého dnes obdivuje celý svet. Jeho nápady sú tu možno o niečo odvážnejšie, menej uhladené a miestami až chaotické. 

Videl ho každý, kto bol v Barcelone, avšak málokto sem naozaj zamieril. Keď sa v Barcelone ohliadnete okolo seba, vidíte obrovskú televíznu vežu a vedľa nej aj akýsi kostol so sochou Ježiša Krista a lunaparkom hneď vedľa. To je Tibidabo – miesto ponúkajúce jeden z najkrajších výhľadov na Barcelonu, a zároveň aj množstvo zábavy. Preto ho odporúčame nevynechať a, verte nám, okolo vás bude len malá skupina turistov. 

Ak sa sem rozhodnete vyraziť mestskou dopravou, je to oveľa jednoduchšie, než sa na prvý pohľad zdá. Z centra Barcelony sa metrom odveziete na stanicu Av. Tibidabo (linka L7), odkiaľ pokračuje ikonická modrá električka Tramvia Blau. Spoľahlivejšou voľbou je však autobus 196, ktorý vás vyvezie k dolnej stanici akejsi zubačky. Tá vás za niekoľko minút vyvezie až na samotný vrchol Tibidaba. Cesta je sama osebe zážitkom a postupne pred vami otvárajú čoraz krajšie panorámy Barcelony. 

Dominantou kopca je Chrám Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Temple Expiatori del Sagrat Cor), ktorého výstavba trvala od roku 1902 až do roku 1961. Kostol spája novorománsky a novogotický štýl a jeho najvýraznejším symbolom je bronzová socha Ježiša Krista s roztvorenými rukami na samom vrchole. 

Celá stavba dosahuje výšku približne 128 metrov, pričom stojí na vrchu Tibidabo vysokom 512 metrov nad morom. Keď sa na ňu pozeráte z centra Barcelony alebo sa ocitnete priamo pod ňou, ako najscestovanejší Slováci sa len ťažko ubránite porovnaniu s brazílskym Rio de Janeiro. Aj tu totiž Ježiš akoby objímal celé mesto rozprestierajúce sa pod ním. 

Ak si kúpite vstup do baziliky a výťahom sa vyveziete až k vyhliadke pod samotnú sochu Krista, otvorí sa vám jeden z najkrajších výhľadov v celej Barcelone. Za dobrého počasia dovidíte od Stredozemného mora cez štvrť Eixample až po Sagradu Famíliu, Montjuïc či futbalový štadión Camp Nou. Nie je náhoda, že mnohí fotografi považujú práve Tibidabo za najlepšie miesto na panoramatické fotografie mesta. 

Hneď vedľa baziliky sa nachádza ďalšia atrakcia, ktorá robí Tibidabo výnimočným. Lunapark Parc d'Atraccions Tibidabo patrí medzi najstaršie zábavné parky na svete – funguje už od roku 1901. Nájdete tu historické atrakcie, ktoré sa stali symbolmi Barcelony, ako legendárne lietadlo Avió, ktoré od roku 1928 simuluje let nad mestom, červenú vyhliadkovú vežu Talaia, ikonický kolotoč Carrusel či modernú horskú dráhu Muntanya Russa, z ktorej sa počas jazdy otvárajú výhľady na celé mesto aj okolité lesy. Je to kombinácia nostalgie a moderných atrakcií, akú inde len tak nezažijete. 

Dobré je vedieť, že celý areál nefunguje každý deň rovnako. Panoramatická zóna, z ktorej sa môžete kochať výhľadmi a využiť niekoľko ikonických atrakcií, býva otvorená prakticky denne počas väčšiny roka. Celý lunapark so všetkými atrakciami je však otvorený najmä počas víkendov na jar a na jeseň, zatiaľ čo počas letných prázdnin funguje od stredy do nedele. Pred návštevou sa preto oplatí skontrolovať aktuálny kalendár na oficiálnej stránke, aby ste neprišli práve v deň, keď sú v prevádzke iba vyhliadky a atrakcie pre najmenších. 

Od výhľadov sa vraciame opäť smerom do mesta k okoliu Sagrady Familie. Pokiaľ sa vám zdajú parky bezprostredne pri nej preľudnené a túžite po zelenom nádychu, Parc de les Glóries bude správnou voľbou pre vás. Je to skvelé miesto na spoznanie modernejšej tváre Barcelony – odtiaľto dokonale vidíte aj slávne moderné budovy Torre Glóries či dizajnové múzeum v tvare vodovodného kohútika. 

Štvrť Glóries patrí medzi miesta, na ktorých možno najlepšie vidieť, ako sa Barcelona neustále mení. Kedysi tu dominovala jedna z najrušnejších dopravných križovatiek v meste, kde sa križovali tri hlavné mestské tepny – Avinguda Diagonal, Gran Via de les Corts Catalanes a Avinguda Meridiana. 

Dnes je väčšina dopravy ukrytá pod zemou a na jej mieste vznikol moderný mestský park, ktorý vracia priestor ľuďom. Nie je náhoda, že práve sem smeruje množstvo urbanistických projektov. Už Ildefons Cerdà, autor slávneho urbanistického plánu Barcelony z 19. storočia, považoval námestie Glóries za budúce geografické centrum mesta. 

V okolí nájdete hneď niekoľko zaujímavých stavieb. Najväčšiu pozornosť púta 144 metrov vysoká Torre Glóries (pôvodne Torre Agbar) a neďaleko sa nachádza aj obľúbený blší trh Els Encants, jeden z najstarších trhov v Európe, kde môžete objaviť všetko od starožitností až po vintage oblečenie. Ak vás zaujíma súčasná architektúra, len máloktorá časť Barcelony ponúka na tak malom priestore toľko kontrastov. 

Samotný Parc de les Glóries patrí medzi najnovšie a najväčšie zelené projekty Barcelony. Po dokončení zaberá plochu približne 9 hektárov, pričom viac než polovicu tvoria trávniky, záhrady, ihriská a oddychové zóny. Najväčšou devízou parku je jednoznačne priestor. Miesto, kde si môžete sadnúť do trávy, oddýchnuť si od ruchu centra alebo len pozorovať každodenný život Barcelončanov. 

Práve sem ústi aj slávna Avinguda Diagonal, jedna z najvýznamnejších ulíc Barcelony, ktorá pretína celé mesto v šikmom smere – od Stredozemného mora až k pohoriu Collserola. V posledných rokoch prešla jej časť rozsiahlymi úpravami. Mesto výrazne obmedzilo priestor pre automobily a vytvorilo široké promenády pre peších a cyklistov. Dôvod je jednoduchý – Barcelona sa dlhodobo snaží znižovať dopravnú záťaž v centre, zlepšiť kvalitu ovzdušia a vytvárať viac verejného priestoru pre ľudí namiesto áut. Je to filozofia, ktorú si všimnete na viacerých miestach mesta a Glóries je jedným z jej najlepších príkladov. 

Ak sa po Avingude Diagonal vydáte opačným smerom, dorazíte až k pamätníku Jacinta Verdaguera, jedného z najvýznamnejších katalánskych básnikov 19. storočia. Jeho diela zohrali dôležitú úlohu počas katalánskeho národného obrodenia a dodnes patrí medzi najuznávanejšie osobnosti katalánskej kultúry. Aj preto nesie jeho meno jedno z najvýznamnejších barcelonských námestí. 

Odporúčame zamieriť do parku Glóries vždy večer. Otvoria sa pouličné stánky s dobrým jedlom, domáci si tu užívajú piknik či čas strávený s deťmi, avšak najmä veľa sa tu tancuje. Každý jeden večer sa v altánku na Glóries ozvú latino rytmy a ľudia si sem chodia zatancovať. Všetko v uvoľnenom rytme, páry si časom aj vymenia partnerov a, ak sem chodíte každodenne, vidíte, ako sa aj z amatérov stávajú časom profesionáli. 

A práve preto v BUBO Barcelonu milujeme – jej uvoľnenosť, rytmy, pohodu a úsmevy. Zažiť takýto tanec pri západe slnka je výhrou pre každého, kto Barcelonu navštívi. Ak chcete uloviť najlepšie zážitky v Barcelone pod patronátom BUBO, pridajte sa na náš zájazd El Clásico – Madrid a Barcelona.

Pokiaľ už mierite na Glóries, bola by škoda nezastaviť sa aspoň na chvíľu na rozhraní dvoch budov, ktoré tvoria kultúrne srdce modernej Barcelony. Na jednej strane stojí L'Auditori, na druhej Teatre Nacional de Catalunya. Nečakajte však romantické secesné fasády ani Gaudího farebné mozaiky. Práve naopak. Obe stavby pôsobia stroho, čisto a moderne, akoby sem ani nepatrili. A presne to bol zámer. 

L'Auditori vzniklo podľa návrhu katalánskeho architekta Rafaela Monea a otvorili ho v roku 1999. Budova je postavená v minimalistickom, súčasnom štýle, kde hlavnú úlohu zohrávajú betón, sklo a jednoduché geometrické línie. Vo vnútri sa nachádza niekoľko koncertných sál vrátane hlavnej sály pre viac než dvetisíc divákov. Sídli tu Barcelonský symfonický orchester a Národný orchester Katalánska (OBC), pravidelne sa tu konajú koncerty klasickej hudby, filmovej hudby, džezu aj vystúpenia svetových interpretov. Súčasťou komplexu je aj zaujímavé Múzeum hudby, kde si môžete prezrieť stovky historických hudobných nástrojov z celého sveta. 

Len o niekoľko desiatok metrov ďalej stojí Teatre Nacional de Catalunya, ktoré otvorili v roku 1996 podľa návrhu architekta Ricarda Bofilla. Na prvý pohľad pripomína obrovský antický chrám. Dominantou budovy je monumentálna sklenená strecha podopretá mohutnými stĺpmi, ktorá vytvára zaujímavé spojenie klasickej architektúry s modernými materiálmi. Divadlo vzniklo ako symbol katalánskej kultúry a dodnes patrí medzi najprestížnejšie divadelné scény v krajine. Repertoár tvoria predovšetkým katalánske a španielske činohry, nechýbajú však ani adaptácie svetových klasikov, súčasné autorské hry či tanečné predstavenia. 

Možno si poviete, že tieto budovy nepôsobia tak fotogenicky ako Sagrada Família či Casa Batlló. Ich krása je však ukrytá inde. Predstavujú Barcelonu, ktorá sa nebojí pozerať dopredu. A aj v tom je čaro bonusových pamiatok Barcelony, ktoré v tomto blogu hľadáme. 

Poslednou obchádzanou pamiatkou v blízkom okolí Sagrady Famílie je Monumental. Znie to ako názov futbalového štadióna? Nie ste ďaleko. Ide o (bývalú) býčiu arénu. Zaujme vás jej výrazná červená farba, ale aj to, že na jej vežiach neprehliadnete aj umelecké bielo-modré vajíčka. 

Oficiálny názov znie Plaça de Toros Monumental de Barcelona a svoju dnešnú podobu získala v roku 1914. Postavili ju architekti Manuel Joaquim Raspall a Francesc Armengol, pričom nadviazali na staršiu arénu, ktorá na tomto mieste stála už od roku 1900. Budova je zaujímavou kombináciou štýlov – nájdete tu prvky neomudejarskej architektúry, ktorá sa inšpirovala islamským dedičstvom Španielska, ale aj modernistické detaily typické pre Barcelonu začiatku 20. storočia. 

Práve spojenie červených tehál, oblých veží, keramických dekorácií a farebných mozaík sú dôvodom, prečo Monumental pôsobí skôr ako palác z rozprávky než miesto pre býčie zápasy. Na fasáde si všimnete množstvo keramických prvkov, ktoré sú typické pre katalánsky modernizmus. Najväčšiu pozornosť však pútajú spomínané bielo-modré ozdoby na vežiach v tvare vajca. Často sa vysvetľujú ako symbol plodnosti, života a obnovy. Zároveň ide o typický dekoratívny prvok katalánskeho modernizmu, kde architekti radi pracovali s prírodnými tvarmi a motívmi (podobne ako Gaudí). 

Po desaťročia bola Monumental jedným z najvýznamnejších miest býčích zápasov v Katalánsku. Prvá aréna v Barcelone mala kapacitu približne 19 000 divákov a patrila medzi najväčšie v celom Španielsku. Konali sa tu pravidelné corridy, vystupovali najslávnejší matadori krajiny a pre mnohých milovníkov tohto kontroverzného športu išlo o jedno z najdôležitejších miest v Barcelone. 

História arény sa však definitívne zmenila v roku 2012, keď Katalánsko zakázalo býčie zápasy. Ten posledný sa tu konal ešte v septembri 2011 a odvtedy už Monumental neslúži svojmu pôvodnému účelu. Dnes je to skôr kultúrna pamiatka než aréna a vstupuje sa do nej priamo do priestoru bývalého zápasového kruhu. Vstupné je len 10€, a teda pokiaľ máte času nazvyš, určite ho využite a verte, že Monumental vás nadchne! 

Ak sa pri Sant Pau ukázalo, že Lluís Doménech i Montaner dokázal premeniť nemocnicu na umelecké dielo, pri jeho ďalšej slávnej stavbe pochopíte, že rovnaký talent mal aj pri tvorbe priestoru pre hudbu. A čo je na tom najkrajšie? Nemusíte cestovať ďaleko. Zatiaľ čo Sant Pau nájdete pri Sagrade Famílii, Palau de la Música Catalana sa ukrýva len zopár minút chôdze od La Rambly v štvrti Sant Pere. Mnohí turisti okolo neho prejdú bez povšimnutia, pretože jeho fasáda nie je taká monumentálna ako Gaudího stavby. Keď však vstúpite dnu, pochopíte, prečo patrí medzi najkrajšie koncertné sály sveta.  

Budova vznikla v rokoch 1905 až 1908 podľa návrhu už spomínaného Lluísa Doménecha i Montanera. Tentoraz však nešlo o súkromné sídlo ani nemocnicu. Palau de la Música Catalana bolo postavené ako domov pre Orfeó Català, jeden z najvýznamnejších katalánskych speváckych zborov, a jeho výstavba bola financovaná aj prostredníctvom verejnej zbierky medzi obyvateľmi. Už samotný vznik budovy tak odráža silné národné a kultúrne sebavedomie Kataláncov na začiatku 20. storočia.  

Rovnako ako pri Sant Pau, aj tu Doménech i Montaner naplno využil princípy katalánskeho modernizmu. Na rozdiel od Gaudího organických tvarov však jeho štýl pôsobí o niečo elegantnejšie a harmonickejšie. Fasádu zdobia mozaiky, sochy a keramické prvky, ktoré odkazujú na katalánsku kultúru, ľudové motívy aj hudbu samotnú. Na rohu budovy si všimnete monumentálnu sochársku kompozíciu od Miquela Blaya, ktorá predstavuje katalánsku ľudovú pieseň – akýsi symbol spojenia obyčajných ľudí s umením.  

To najväčšie prekvapenie však príde až po vstupe dovnútra. Koncertná sála je úplným opakom klasických tmavých európskych koncertných priestorov. Doménech i Montaner chcel vytvoriť miesto plné svetla, preto nad hlavnou sálou nechal vybudovať obrovskú farebnú sklenenú kupolu. Keď do nej počas dňa preniknú slnečné lúče, máte pocit, akoby ste sedeli pod obrovským farebným drahokamom. 

Stĺpy okolo javiska zdobia farebné keramické kvety, stropy pokrývajú ornamenty a nad pódiom dominuje obrovský organ. Práve spojenie architektúry, sochárstva, vitráží, mozaík a remeselnej práce robí z Palau de la Música Catalana jednu z najlepších ukážok katalánskeho modernizmu. V roku 1997 bola spolu so Sant Pau zapísaná na zoznam svetového dedičstva UNESCO a dodnes ide o jedinú koncertnú sálu na svete s týmto statusom.  

A teraz prichádza najlepšia správa. Palau de la Música Catalana nie je len múzeum, ktoré si môžete obzerať spoza skla. Dodnes funguje ako živá koncertná sála. Ak ste v Barcelone, môžete si kúpiť vstupenku na skutočný koncert. Program je veľmi pestrý – od klasickej hudby, operných árií a klavírnych recitálov cez flamenco, jazz až po vystúpenia moderných katalánskych interpretov. Pravidelne tu vystupujú orchestre, sólisti aj spevácke zbory a počas roka sa tu konajú aj špeciálne festivaly či tematické hudobné večery.  

Ak nemáte čas na večerné predstavenie, oplatí sa absolvovať aspoň prehliadku so sprievodcom. Uvidíte hlavnú sálu, balkóny, foyer aj priestory, kam sa bežný návštevník počas koncertu nedostane. No ak máte možnosť, odporúčame niečo iné – obliecť sa večer trochu elegantnejšie, kúpiť si lístok na koncert a na pár hodín sa preniesť do Barcelony spred viac než sto rokov. Ulovený zážitok, ktorý ohromí aj tých najscestovanejších Slovákov. 

Ak chcete spoznať Barcelonu, ktorú neobjavujú davy turistov, musíte sa na chvíľu vzdialiť od jej najznámejších ulíc. Na severozápadnom okraji mesta, v pokojnej štvrti Pedralbes plnej elegantných víl a zelene, sa nachádza miesto, ktoré pôsobí, akoby sem vôbec nepatrilo. Akýsi Montserrat, ktorý je ale podstatne bližší a pokojnejší. Áno, predstavíme si kláštor, konkrétne Reial Monestir de Santa Maria de Pedralbes (nájdete ho blízko metro zastávky Palau Reial). 

Kláštor založila v roku 1326 kráľovná Elisenda de Montcada, manželka aragónskeho kráľa Jakuba II. (Jaume II.), ako ženský kláštor rádu klarisiek – františkánskeho spoločenstva zasväteného chudobe a modlitbe. Podľa legendy mala kráľovná po smrti svojho manžela vstúpiť do kláštora a stráviť tu zvyšok života. Hoci v skutočnosti nežila úplne mníšskym spôsobom, nechala si v areáli vybudovať vlastné sídlo a až do svojej smrti v roku 1364 mala na kláštor výrazný vplyv. 

Už samotný názov Pedralbes odkazuje na miestny kameň – pochádza z katalánskeho spojenia pedres albes, teda „biele kamene“. Práve svetlý kameň dodáva kláštoru jeho typický vzhľad. Komplex je ukážkou čistej katalánskej gotiky a na rozdiel od mnohých iných gotických stavieb nepôsobí ťaživo ani temne. Naopak, po prekročení vstupnej brány sa ocitnete v pokojnom priestore, kde dominuje svetlo, zeleň a ticho. 

Najväčším pokladom kláštora je jeho nádherná trojposchodová gotická krížová chodba. Patrí medzi najväčšie gotické kláštorné krížové chodby na svete a práve tu najlepšie pochopíte atmosféru miesta. Uprostred sa nachádza záhrada s pomarančovníkmi, palmami a liečivými rastlinami, zatiaľ čo okolo nej vedú kamenné arkády, po ktorých sa po stáročia prechádzali mníšky. 

Interiér kláštorného kostola vás zase prekvapí svojou jednoduchosťou. Nenájdete tu okázalé barokové zdobenie, aké poznáme z mnohých európskych chrámov. Gotický priestor je skôr pokojný a asketický, čo dokonale zodpovedá životu klarisiek. Pozornosť si však zaslúži hrobka kráľovnej Elisendy, ktorá je umiestnená medzi kostolom a kláštorom. Z jednej strany ju vidíte ako kráľovnú v honosnom odeve, z druhej ako pokornú vdovu a zakladateľku kláštora. 

Jeden z najväčších umeleckých pokladov Pedralbes nájdete v malej kaplnke Sant Miquel. Jej interiér zdobia nádherné nástenné maľby od talianskeho umelca Ferrera Bassu, ktoré vznikli v rokoch 1343 až 1346 na objednávku samotnej kráľovnej Elisendy. Fresky zobrazujú výjavy zo života Ježiša Krista, Panny Márie a svätých a patria medzi najvýznamnejšie príklady talianskeho trecenta v Katalánsku. Práve táto miestnosť je často označovaná za jeden z najväčších umeleckých pokladov celého kláštora. 

Zaujímavosťou je, že kláštor nikdy úplne nestratil svoju pôvodnú funkciu. Komunita klarisiek tu žila viac než šesť storočí a posledné mníšky areál opustili až v roku 2019. Dnes patrí komplex mestu Barcelona a funguje ako múzeum, ktoré vám priblíži nielen históriu kláštora, ale aj každodenný život rehoľného spoločenstva. V jednotlivých miestnostiach môžete vidieť pôvodné cely mníšok, kuchyňu, jedáleň, skladovacie priestory či predmety používané počas bežného života za múrmi kláštora. To je určite zážitok z kategórie „wow“, ktorý bude stáť za to. 

Vstupné je pritom len 5€ pre dospelého návštevníka, pričom v určité dni a pre vybrané skupiny existujú zľavy alebo bezplatný vstup. Ak ste už Barcelonu navštívili viackrát a máte pocit, že ste videli všetko podstatné, práve Santa Maria de Pedralbes môže byť miestom, ktoré vás presvedčí o opaku. 

Barcelona je mestom parkov – zelených či umeleckých. Kým tie v centre mesta môžu byť preplnené, Parc de Cervantes pri metro zastávke Zona Universitaria je presným opakom. Nachádza sa na západnom okraji Barcelony (rovnako ako kláštor, v pokojnej štvrti Pedralbes) a je obľúbeným oddychovým parkom najmä u domácich, ktorí tu nebojujú s davmi turistov.  

Parc de Cervantes rozložený na ploche 9 hektárov je známy najmä svojou obrovskou zbierkou ruží – nachádza sa tu viac než 10 000 ružových kríkov a približne 2 000 rôznych odrôd ruží z celého sveta. Práve preto sa tu každoročne koná aj medzinárodná súťaž ruží, na ktorej sa predstavujú pestovatelia a šľachtitelia z rôznych krajín. 

Pri prechádzke parkom však nenájdete iba ruže. Rastú tu stredomorské dreviny, borovice, olivovníky, cyprusy, palmy či aromatické rastliny typické pre katalánsku krajinu. Park je rozdelený do viacerých častí, kde sa striedajú upravené záhony s voľnejšími zelenými plochami. Vďaka miernym svahom a širokým chodníkom pôsobí skôr ako botanická záhrada než klasický mestský park. Niekomu možno pripomenie záhrady vo Funchale, hlavnom meste ostrova Madeira. 

Veľkým bonusom Parc de Cervantes sú aj výhľady. Keď vystúpite vyššie medzi stromami, otvorí sa vám pohľad smerom na Barcelonu, pričom v diaľke môžete vidieť mestské štvrte, pohorie Collserola aj siluetu Tibidaba. Sadnite si tu do tieňa stromov, otvorte si knihu alebo len pozorujte miestnych obyvateľov, ktorí sem prichádzajú na prechádzky so psami či deťmi. A hneď zistíte, ako vyzerá skutočne pokojná tvár Barcelony. 

Keď prechádzate od Gotickej štvrte smerom do Parc de la Ciutadella, určite prejdete aj cez Passeig del Born. Ide o historickú ulicu, ktorá je akoby návratom v čase s nádychom stredovekej trhovej Barcelony s mixom luxusnejších obchodov, malých galérií, barov a kaviarní. A pritom ju turisti ešte stále nezahltia tak ako La Rambla či okolie Sagrady Famílie. Každý deň tu nájdete trhy pod korunami stromov, na ktorých kúpite napríklad aj náušnice s tvárou Pabla Picassa či rôzne rukodielne výrobky miestnych umelcov. 

Passeig del Born bol kedysi jedným z najdôležitejších miest Barcelony. Práve tu sa odohrával spoločenský život stredovekého mesta – konali sa tu trhy, slávnosti, rytierske turnaje aj verejné podujatia. Dnes si síce už nevieme úplne predstaviť ruch stredovekého prístavného mesta, no úzke uličky, staré kamenné domy a atmosféra štvrte stále pripomínajú obdobie, keď bola Barcelona jedným z významných obchodných centier Stredomoria. 

Passeig del Born spája dve zaujímavé barcelonské pamiatky – El Born Museu a Basilica Santa Maria del Mar. 

El Born Museu je jedným z najzaujímavejších miest pre všetkých, ktorí chcú pochopiť históriu Barcelony. Na prvý pohľad možno ani nevyzerá ako klasické múzeum. Nachádza sa totiž v nádhernej budove bývalého Mercat del Born, historickej tržnice postavenej v rokoch 1873 až 1876 podľa návrhu architekta Antoniho Roviru i Triasa. Išlo o jednu z prvých veľkých kovových tržníc v Barcelone, inšpirovanú modernými európskymi halami tej doby. 

Najväčšie prekvapenie však návštevníkov čaká vo vnútri. Počas rekonštrukcie budovy v roku 2002 boli pod jej podlahou objavené pozostatky časti stredovekej Barcelony zo 17. storočia. Archeológovia tu odkryli ulice, základy domov, obchody a dielne bývalej štvrte La Ribera, ktorú v roku 1714 zničili po prehratej vojne o španielske dedičstvo. Dnes sa tak môžete prechádzať doslova nad miestom, kde pred viac než tristo rokmi žili obyčajní Barcelončania. 

Múzeum približuje najmä obdobie obliehania Barcelony v rokoch 1713 až 1714, ktoré sa skončilo pádom mesta a následnými zmenami v jeho podobe. Okrem samotných archeologických nálezov tu nájdete historické mapy, predmety každodenného života, zbrane, keramiku aj výstavy venované vývoju Barcelony. Je to miesto, ktoré vám vysvetlí, prečo má Katalánsko dodnes takú silnú historickú identitu. 

Len pár krokov odtiaľ stojí ďalší klenot štvrte – Bazilika Santa Maria del Mar. Ak je Sagrada Família symbolom modernej Barcelony, Santa Maria del Mar je jej gotickým srdcom. Chrám vznikol v 14. storočí medzi rokmi 1329 až 1383 a postavili ho najmä obyčajní obyvatelia štvrte La Ribera – námorníci, obchodníci a remeselníci. Aj preto sa mu často hovorí „katedrála mora“. 

Na rozdiel od mnohých gotických kostolov pôsobí interiér prekvapivo čistým a harmonickým dojmom. Obrovský otvorený priestor, vysoké stĺpy a množstvo svetla vytvárajú pocit pokoja a majestátnosti. Kostol utrpel vážne škody počas občianskej vojny v Španielsku, keď bol poškodený požiarom, no neskôr prešiel obnovou. Dnes patrí medzi najkrajšie príklady katalánskej gotiky. 

Ak máte čas, určite sa oplatí vystúpiť aj na strechu baziliky. Zhora sa otvorí nádherný výhľad na starú Barcelonu – uvidíte úzke uličky Bornu, veže gotickej štvrte aj more, ktoré kedysi prinášalo do mesta bohatstvo a vďaka ktorému tento chrám vôbec vznikol. 

Práve spojenie El Born Museu a Santa Maria del Mar krásne ukazuje dve tváre Barcelony. Jedna rozpráva príbeh obyčajných ľudí, obchodníkov a remeselníkov ukrytý pod zemou. Druhá ukazuje ich vieru, ambície a schopnosť postaviť jeden z najkrajších gotických chrámov Stredomoria. A medzi nimi sa stále prechádza Passeig del Born – ulica, ktorá si dodnes zachovala dušu starej Barcelony. 

Nezáleží na tom, koľkýkrát sa vrátite do Barcelony. Vždy budete mať pocit, že ste ešte nevideli všetko a musíte sa vrátiť znova a znova. Prejsť si známe miesta ešte raz a objavovať nové veci. Či už prídete kvôli pamiatkam, podnebiu, atmosfére, skvelému jedlu či širokej škále aktivít, ktoré mesto ponúka... Viete, že Barcelona je stávka na istotu. 

Azda neexistuje iné európske mesto, ktorému by viac prischol prívlastok „mesto návratov“. Veríme, že o mnohých miestach, ktoré sme predstavili v tomto blogu, ste nepočuli aj napriek tomu, že ste Barcelonu už navštívili. Budeme radi, ak naše odporúčania využijete pri druhej či desiatej návšteve metropoly Katalánska.