Zelené Španielsko pre pútnikov

Písal sa rok 1991, bolo to rok pred tým, než sme začali zakladať BUBO a deň pred veľkým španielskym sviatkom Nanebovzatia Panny Márie. S kamarátmi, z ktorých je dnes väčšina úspešných lekárov, sme sa rozložili na kopčeku Idalgo s výhľadom na pláž La Concha v San Sebastiane (po baskicky Donostia). Plat našich rodičov a ani naše úspory nám nedovoľovali objednať si hotel a tak sme boli rozhodnutí spať tu, vonku. Kúpili sme si bagetu a najlacnejšie krabicové víno, ktoré inak stálo menej ako fľaška vody a tešili sme sa na hody. A zrazu sa to začalo! Kopcom otriasol ohromný výbuch a potom nastala mela a hrozný krik. V predvečer oficiálneho sviatku Španielska zorganizovali baskickí separatisti svoj vlastný sviatok.

Cez deň bolo pritom všetko krásne, hrali sa, ako to Baskovia volajú, Herri Kirolak a my sme videli naživo Pelotu, skupiny sa preťahovali lanom (Sokatira), chlapi sa pretláčali (Pulsolariak), pádlovalo sa na lodiach zálivom (Estropadak), sekalo sa drevo (Aizkolaritza), dvíhali ťažké kamene (Harri jasotzea).

No tento výbuch zorganizovaný ETA všetko zmenil. Centrálna španielska vláda to zrejme čakala, lebo ihneď začali lietať vrtuľníky, všade sa ozývali húkačky a polícia prekutrávala okolie. Priveľmi sme sa tú noc nevyspali.

No zároveň tieto dni v Baskicku vo mne zanechali pocit, že sa sem musím vrátiť a naštudovať si o Baskoch, ich krajine a celkovo o regióne severu Iberského polostrova viac. Učil som sa vtedy po španielsky (na Stavebnej fakulte) a pri rozhovoroch s miestnymi mladými ľuďmi som cítil obrovský rozdiel medzi Kastíliou a Baskickom. Tá inakosť bola až fascinujúca a ja som vedel, že toto sú úplne iní ľudia. Situácia sa tiež medzičasom stabilizovala a dnes ide o jeden z najbezpečnejších regiónov sveta. Vyrážame!

Španielsko sa delí na 17 autonómnych spoločenstiev a mal som to šťastie, že som prešiel všetky vrátane Kanárskych a Baleárskych ostrovov. Nadutí Kastílčania a Madrid, ktorý je srdcom krajiny, turistická Andalúzia s ohromným islamským vplyvom, veď moslimovia v Al-Andaluz vládli bezmála 800 rokov. Západniarsky zmýšľajúce pracovité Katalánsko, La Mancha ako od Cervantesa s mojim obľúbeným Toledom. Leon s El Cidovým Burgosom, Valladolidom či najstaršou univerzitou v Salamance. Hemingwayova Navara a Sanfermines v Pamplóne, La Rioja s vinicami a Murcia so sadmi ovocných stromov a poliami kvetov. Na plážach pobrežia „Pomarančového kvetu“ vo Valencii ma skoro už v roku 1991 prešiel traktor. Už vtedy sme prebrázdili aj mocné Aragónsko, ktorého vplyv aj dnes nájdete až na Sardínii v regióne mesta Alghero. Do Portugalska v tej dobe tesne po zamatovej revolúcii vstupujeme Karosou cez chudobnú, vyprahlú a v lete extrémne horúcu Estramaduru, ktorá je presným opakom Zeleného Španielska.

Tu na severe Iberského polostrova je aj v lete príjemne, cez hory sa prevaľuje hmla, dážď pravidelne zalieva rozsiahle lesy. Obyvatelia sú mentalitou skôr podobní Kataláncom a teda západnej Európe. Veci fungujú, všetci tvrdo pracujú. A keď sa pozriete na architektúru miest, ani by ste nepovedali, že ste v Španielsku. Baskicko, Kantábriu, Astúriu aj Galíciu oddeľujú od zvyšku Španielska hory a možno toto jasné geografické odčlenenie je dôvodom takej inakosti.

Zároveň práve táto oblasť bola jediná, ktorá odolala moslimom a ostala kresťanskou. Domorodci zo Zeleného Španielska sú aj v porovnaniach kultúrnej a sociálnej antropológie, čiže z holistického hľadiska absolútne iného a zatiaľ neznámeho pôvodu. Je zrejmé, že práve tu žili Kelti a dávno pred nimi nám praveké maľby v jaskyniach ukazujú, že tu žil človek Kromaňonský. Neskôr tu Rimania postavili svoje tábory, majáky, zasadili hrozno a priniesli svoju kultúru a poriadok. Na prvý pohľad sa viac cítim ako na západe Francúzska v Bretónsku, či na ostrove Man alebo v Írsku.

Do Zeleného Španielska patria Kantábria, Astúria, Galícia a prímorská časť autonómneho regiónu Baskicko. O každom by sa dala napísať kniha, no v tomto blogu vás pozývam na krátku prehliadku a vypichnem tie najväčšie pikošky.

Zelené Španielsko má najstudenšie letá Pyrenejského polostrova a najteplejšie zimy. Aj keď je na južnom Slovensku 30 stupňov, tu v Astúrii bude, ak zájde slniečko, okolo 22 a večer si do mesta zoberiete svetrík. Podobne ako je Londýn povestný hmlami, tak je to aj tu a tak pokiaľ šoférujete, buďte opatrní. Na Azorských ostrovoch sú však hmly omnoho hustejšie. So silným dažďom tu rátať musíte a Baskovia majú preň aj názov a to „čirimiri“ (txirimiri), čo keď vyslovíte, je vám hneď jasné, o čo ide. V prímorskom galícijskom meste A Coruňa, o ktorom píšem nižšie, je najteplejším mesiacom august s priemernou teplotou 19,5 stupňa a najchladnejší január s priemernou teplotou 11 stupňov a celoročná priemerná teplota je 14,8 stupňa. Musím povedať, že mi tu bolo vždy príjemne.

Historické Lugo s nádhernými rímskymi múrmi je v zime chladnejšie a dôvodom je, že leží vo vyššej nadmorskej výške 450 mnm. Vetry, takzvané "suradas", spôsobujú, že pri pobreží je ešte teplejšie, než by ste očakávali. V decembri až februári je priemerná teplota v Zelenom Španielsku 7 stupňov, ale v tých najvyšších horách Zeleného Španielska, v horách, ktoré sú podobné našim Vysokým Tatrám nájdete aj vleky a dobré podmienky na lyžovanie.

Najlepší čas na návštevu Zeleného Španielska je leto, od júna do prvej polovice septembra, pretože je to najsuchšie a najslnečnejšie obdobie v roku. Júl a august sú najteplejšie a najmenej daždivé mesiace. Cez deň som tu chodil v krátkych nohaviciach a krátkych rukávoch a večer som hodil na seba sveter.

Treba vedieť, že niekedy (vždy!) však môže pršať aj v lete a niektoré noci môžu byť na pobreží chladné. Veľa sa tu hovorí o plážach, ale tie sú pre mňa osobne skôr na prechádzky či nadýchanie sa slaného vzduchu. Ani v najvyššom lete v mori priveľa plavcov nenájdete.

Tí, ktorí nemajú radi teplo, si môžu vybrať obdobia od polovice apríla do polovice júna a od polovice septembra do polovice októbra, aj keď v týchto dvoch obdobiach prší častejšie ako v lete.

V Zelenom Španielsku nie je zlé počasie, iba zle oblečený pútnik. Majte so sebou vždy vetrovku proti dažďu. Pri mori silno fúka a dáždnik vám vytrhne z ruky.

Hrdé, nezlomné, svojské. Táto autonómna oblasť bola prvá, ktorá sa vzbúrila proti centrálnej moci v Madride, veď ETA vznikla už v roku 1959. Už v roku 1991 som si kúpil tričko s názvom Euskadi Herri Kirolak a aj tu jasne vidíte absolútnu rozdielnosť už iba v linguistike. Baskovia majú „tvrdú palicu“ a je to vidieť aj na tom, že nemajú prakticky svoje hlavné mesto, aj keď sa parlament nachádza v meste Vitoria-Gasteiz.

Ak hovorím o tom, že prechádzka Zeleným Španielskom je aj prechádzkou po skvostoch modernej architektúry, v Baskicku to vidieť asi najlepšie. Budova Guggenheimovho múzea v Bilbau je preslávená. Hlavná budova viníc Ysios od Santiaga Calatravu tiež ako aj Marqués de Riscal Vineyard Hotel od Franca Gehryho v Elciegu.

V najväčšom meste Bilbao nevynechajte ani zvláštny Biskajský most. Ide o najstarší gondolový most sveta postavený v roku 1893 žiakom Gustava Eiffela. Most, ktorý je dnes pod patronátom UNESCO, umožnil spojenie oboch brehov bez toho, aby bol prístav v Bilbau odrezaný od spojenia s morom. Zároveň ušetril budovanie drahých nájazdových rámp, ktoré by boli potrebné v prípade klasického mosta.

Ak navštívite Bilbao, budete ohromení neuveriteľným Guggenheimovým múzeom. Zrejme najväčšie dielo skvelého architekta Franka Gehryho je jedným z najlepších príkladov súčasnej architektúry. Neuveriteľná štruktúra zároveň pripomína loď, vežu, lietajúce plutvy, útesy. Keď ste v Baskicku, ochutnajte víno txakoli z endemického hrozna. Odporúčam vinárstvo Talai Berri, ktoré sa nachádza v nádhernom prostredí.

Hrubý domáci produkt na obyvateľa v Baskicku je v priemere o 40% vyšší, než je priemer EÚ, a ide o najbohatšiu oblasť Španielska. Baskovia sú výborní lodiari, bankári, majú silné energetické aj telekomunikačné spoločnosti. Aj veľký ekonomický úspech Chile, krajiny, ktorá sa v chaotickej Južnej Amerike vyníma svojou výkonnosťou, zrejme treba dať na vrub Baskom, ktorí tvorili polovicu prvých usadlíkov krajiny. Toto isté sa udialo v kolumbijskej Antioquii, kde sa aj dnes pestuje najlepšia káva krajiny a opäť 40% novousadlíkov tvorili Baskovia.

Baskovia sú iní, a sú to vraj potomkovia pôvodných Kromaňoncov (viď jaskynné maľby v Altamira nižšie), ktorí ostali totálne izolovaní od ostatného spoločenstva po dobu 3000 posledných rokov. No čo poviete, nie je to fascinujúce? Keď zažijete domorodé tance či hry, ochutnáte domáce jedlo, budete ešte nadšenejší.

Do Zeleného Španielska patrí vlastne iba časť Baskicka a to takzvané Atlantické povodie, kde sa rieky vlievajú do Biskajského zálivu severne od Baskického pohoria (oblúka). Najbaskickejšie mesto je úžasne uložené mesto Donostia (San Sebastian) v dokonalom zálive. San Sebastian a jeho okolie sa zasa hrdí najvyššou koncentráciou reštaurácií, ktoré sa môžu pochváliť michelinskými hviezdami v Európe. Txikiteo (čítaj čikítajo) je baskická varianta chodenia z baru do baru, kde si dáte malý chlebiček – pintxos, stretnete priateľov a presuniete sa ďalej.

Podobne ako Kent v Británii krížom cez more je aj názov Kantábrie odvodený od keltského kant, čo znamená skaly či hory. Španieli nazývajú túto oblasť La Montaña – hory a Kantabrijci sú horským národom. Kantábria je malým regiónom a tak ako celé Zelené Španielsko aj ona sa delí na úzky pobrežný pruh s centrom v zátoke okolo hlavného mesta Santander a potom horskú oblasť. Najkrajšie vrchy sú Picos de Europas, ktoré prechádzajú ďalej do Astúrie a od roku 2003 sú pod patronátom UNESCO.

Väčšina Španielov nepoužíva názov España Verde, ale hovorí celej oblasti Cantabria a aj diaľnica spájajúca Bilbao s A Coruňou sa nazýva Autovía del Cantábrico, alebo Transcantábrica.

Cesta Kantábriou je cesta krásnym zeleným zapadákovom, prírodným rajom, kde sa budete cítiť veľmi veľmi fajn. Strmé hory, veľké údolia, zelené svahy, silné rieky, ale aj detaily. Všímajte si odkvapové rúry kostolov, lebo Kantábria je preslávená erotickými motívmi na vonkajších fasádach a vy si môžete všimnúť, že výdatné dažde zo striech odvádzajú obrovské kamenné falusy.

Santander, hlavné mesto Kantábrie, je veľké mesto no žiaľ bolo viac razy zničené a tak najkrajšou budovou, ktorá tu ostala, je palác Magdalena. S názvom Santander sa budete stretávať po celom Pyrenejskom polostrove, lebo ide o najúspešnejšiu banku. Aj keď môžeme Santander považovať za priemerné mesto, mám pre vás neuveriteľné tipy, z ktorých budete nadšení. V roku 2017 v centre Santanderu na promenáde otvorili Centro Botin, čo je jedna z ukážok modernej architektúry v Zelenom Španielsku. Janovského architekta Renza Piana mám rád, odkedy som prešiel jeho Centre Pompidou v Paríži, lietal z letiska Kansai na umelom ostrove pri Osake, obdivoval diela maliara Paula Kleeho v múzeu v Berne, či prechádzal podľa mňa najkrajšou budovou, čo Renzo Piano nadizajnoval, Kultúrnym centrom Tijibaou v Noumea v Novej Kaledónii.

Z letiska v Santanderi Vám to bude trvať 90 minút do mestečka Santillana de Mar. Prezývajú ho mesto troch klamstiev, lebo nie je sväté (santa), nie je na rovine (llana) a už vôbec nie je pri mori (de mar). No mestečko akoby bolo vystrihnuté z Asterixa a Obelixa. Existencialista Jean-Paul Sartre ho v románe Nevoľnosť (La Nausée) opisuje ako najkrajšie mestečko celého Španielska. Ak sa vám podarí zaparkovať, vojdete do malého mestečka a po mačacích hlavách sa asi 10 minút prejdete na hlavné námestie. Prechádzate okolo jedného suvenírového obchodu vedľa druhého. Predaj syrov, piva, fazuľového guľáša, klobás a domácich koláčov.

Ďalšou pamiatku ktorá ma v Kantábrii nadchla, bol palác, Palacio de Sobrellano. Nachádza sa v mestečku Comillas, o ktorom som predtým nikdy nepočul. Očarilo ma, že celé mestečko má úplne iný flair než Santillana de Mar. Comillas je prímorské mestečko s palmami, ktoré predstierajú, že sa nachádzate v trópoch. Aj keď sú v lete pláže relatívne plné, takmer nikto sa nekúpe. Predstavte si luxusné prímorské kúpeľné mestečko, kde si zbohatlíci, ktorí zarobili na výpravách do Južnej Amerike, postavili v 19. storočí svoje neogotické okázalé panstvá. Leto tu strávil aj kráľ Alfonso XII. a od tých čias sem smerovala španielska šľachta, ktorá sa prichádza schladiť aj dnes.

Palacio de Sobrellano má jednoduchú konštrukciu s niekoľkými prvkami klasickej gotiky. Markízov palác je bohato zdobený a ide o skutočne impozantnú budovu plnú krásnych vecí. A keď do Comillas prichádzam cez poľné, či skôr lúčne cestičky, nikdy by som tu nič takéhoto okázalého ale pritom vkusného nečakal. Hneď oproti je obrovská budova univerzity, ktorá má podobný charakter.

Malý domček, Casa del Capricho tu postavil aj slávny katalánsky architekt Antoni Gaudí. El Capricho de Gaudí (1883 - 1885), tiež známy ako Villa Quijano, je farebný a originálny palác považovaný za jedno z prvých relevantných diel umelca. Predstavuje začiatok modernistického hnutia a ide o jednu z jeho troch budov mimo Katalánska. Gaudí vo svojej fasáde plnej jasných slnečníc ukrýva zložitý systém metafor a symboliky, ktoré nám hovoria o prírode, svetle a hudbe. V tejto exotickej a žiarivej Caprice sa skrývajú esencie, ktoré robia Gaudího neopakovateľným. Z tohto dôvodu je táto budova, aj po 140 rokoch, naďalej Gaudího skrytým klenotom.

Najväčšou atrakciou štátu sú prehistorické jaskyne. V Kantábrii sa nachádza najviac takýchto jaskýň s prehistorickými maľbami na celom svete.

Som v kontakte s ľuďmi, ktorí sa o jaskyne starajú. Stretli sme sa a keď budete mať záujem a páči sa vám táto stať blogu, oslovte ma a vyrazíme spoločne na cestu vyslovene do týchto jaskýň. V Španielsku je viac prehistorických jaskýň, posledným veľkým objavom z roku 2021 je záver vedcov publikovaný vo vedeckom magazíne PNAS ohľadne Cueva de Doña Trinidad, ktorá sa nazýva aj jaskyňou z Ardales. Maľby, ktoré tu našli, vyhodnotili ako maľby neandertálcov, staré okolo 60 000 rokov.

My však mierime do najznámejšej jaskyne, do Altamiry. Maľby v Altamire majú „iba“ 38 000 rokov, ale sú v takom rozsahu a také krásne, že Altamira dostala prezývku „Sixtínska kaplnka prehistórie.“ Najmladšie maľby majú 13 000 rokov a hovorí sa, že ich namaľoval Človek Kromaňénský (Homo sapiens crogmanonensis), mladopaleolitický Homo sapiens z Európy. Dnes je vedľa originálnej jaskyne postavené rozsiahle múzeum a takzvaná „Neocave“, kde viete vychutnať umenie našich predkov bez toho, aby ste ho ničili. Aj moderná Altamra je veľkolepá a oplatí sa prísť. Pozor, v pondelok je zatvorené! Samozrejme, ide o pamiatku pod patronátom UNESCO a o „atrakciu" číslo 1 Kantábrie. Kantábrijská vláda má bizóna z jaskyne vo svojom logu.

Kantábria ako taká je o čistej prírode, o tej inakosti, lebo keby vás tu iba tak vysadili, nikdy by ste neuhádli, že toto je Španielsko. Lanovka Fuente De vás vyvezie hore do srdca Picos de Europa a odtiaľ už viete zrealizovať turistiku a budete sa cítiť ako v našich Tatrách. Prejdite si kantábrijské paláce, ochutnajte bio stravu, ktorá sa tu predáva v špecializovaných obchodoch na každom rohu, a celkovo si užite rozvinutý, civilizovaný, bezpečný a pritom neznámy a teda exotický kút Európy.

Astúria je oddelená od zvyšku Iberijského polostrova najvyššími Picos de Europa, a podľa mňa je zo všetkých oblastí Zeleného Španielska najexotickejšia na prvý pohľad. Na svoje si prídu surferi (pláže pri najväčšom meste Gijon), ale aj turisti (jazerá Covadonga).

Tak ako inde v Zelenom Španielsku v Astúrii nájdete pobrežný pás a následne zaľadnené hory, ktoré túto oblasť odjakživa izolovali. Pobrežie často strmo spadá do Biskajského zálivu a ide skôr o pekné fotografie strmých zrázov ako o skutočné kúpanie sa. Surferi si však prídu na svoje bez toho, aby bolo surfovanie príliš nebezpečné. Predsa len, toto nie je otvorený Atlantik ako na západe Galície.

Strmé skaliská a príboj striekajúci do výšky 10 metrov nájdete na túre k Bufones de Pría. Sem sa dostanete na pešej dvojhodinovej túre z mestečka Llanes. Kedysi konkurent Ovieda je dnes zaspatým mestečkom, ktoré môže na slávu z čias vlády cisára Karola V, ktorému sa tu vraj veľmi páčilo, iba spomínať. Plážičky, farebné vlnolamy, reštaurácie s morskými špecialitami. Bazilika Panny Márie a von z mesta vychádzam okolo ohromných múrov z roku 1206. Playa del Sablon je v Astúrii preslávená a odtiaľto sa viete vydať po Paseo de San Pedro na prechádzky na ďalšie pláže. Mestečko Llanes môže byť vašou prvou zastávkou na ceste z Kantábrie, ale váš prvý pohľad na Astúriu môže byť aj z vyhliadky Mirador del Fitu, kam prídete z kantabrijskeho mestečka Comillas po hodinke jazdy. Ste vo vrchoch, ale vyjdete na betónovú podestu a za dobrého počasia vidíte okrem pobrežia aj končiare národného parku Picos de Eropa a astúrijské dedinky Ribadesella, Colunga a Villaviciosa. 

Západ slnka sa zvykne vychutnávať z vyhliadky v mestečku Lastres. Ide o vyhliadku na San Roque a je to veľmi známe, takže tu určite nebudete sami.

Najväčším mestom Astúrie je smiešne mestečko Gijon (čítaj chichón), ktoré navštívite, iba ak sa chcete naučiť na pláži San Lorenzo surfovať, alebo navštíviť skvelé akvárium v meste. Skúsenejší surferi radšej zamieria na Xagó.

Odporúčam zastaviť sa v nádherne položenom mestečku Cudillero.  Ide o jedno z najkrajších pobrežných mestečiek v celom Španielsku a možno aj o to najkrajšie. Rybárske s malým prístavom a množstvom farebných budov, ktoré sa nachádzajú na okraji hôr a majú výhľad na more. Z diaľnice sem vojdete jednosmerkou a vyjdete druhou stranou. Uličky v obci sú tak úzke, že to je iba pre peších. Parkovať budete za centrom mesta na parkovisku v prístave a peši späť do mesta je to asi 10 minút, kde v polovici nájdete turistické centrum. Kamkoľvek sa v Cudillero vydáte, buďte pripravení stúpať do strmého kopca. Ja som tu obedoval a vôbec to nie je zlý nápad.

Ak máte po obede chuť na turistiku, zastavte sa na Cabo Vidio hneď za mestečkom Oviñana. V Astúrii je toho omnoho viac, ale to je potom na omnoho dlhšiu návštevu a zážitky sa začnú už trošku opakovať. Ja vám tu prezentujem zážitky s určitou dramaturgiou, aby ste Zeleným Španielskom prešli s otvorenými očami, videli čo najviac a boli nadšení. Taktiež tu treba vedieť, že cesta sa bude prispôsobovať aktuálnemu počasiu a to sa naozaj nedá naplánovať. Ale to je aj dobré, lebo každá cesta je tým pádom unikátna. Keď prší, na túru či na mirador v Cudillere jednoducho nepôjdete. No zažijete čosi iné.

Tak ako v Kantábrii môžete hlavné mesto vynechať, tu v Astúrii je totálnym základom. No ak chcete jesť, nie je to ako v hlavnom meste Galície, že môžete ísť kamkoľvek, ale v Oviede musíte zamieriť iba na jednu ulicu a tou je Calle de Gascona. O jedle, ktoré si máte objednať, píšem nižšie. No veľkým zážitkom tejto ulice je zájsť "do krčmy". Nájdete tu totiž tucet reštaurácií vrátane mnohých Sidreira, čo je krčma, kde nepodávajú víno, ale cider zo špeciálnej sorty jabĺk. Personál týchto zariadení nalieva suchý sider spôsobom, ktorý generuje maximálne množstvo bublín a chuť - naliatím z výšky hlavy do pohára držaného takmer pri kolenách. Je to super na kameru a obdivuhodné, lebo čašník pritom nerozleje ani kvapku.

Medzi najlepšie „kŕčmy“ patria La Pumarada a Tierra Astur. Sider sa predáva vo fľaškách a musíte si kúpiť celú fľašku, no cena je nízka, pod 3 eurá. Každý štvrtok sa tu spieva. V utorok sa zasa zastavte na trhovisku Mercado El Fontan.

Odporúčam vám dať si (ako zákusok) k sidru astúrske syry. Modrý syr Cabrales, jemný Vidiago a silný výrazný Gamonedo či kozí Gamoneu. Uložte si tento blog a ukážte čašníkovi - každý presne vie, o čo ide.

Oviedo bolo založené v roku 762 a nemá žiadne vizigótske ani rímske základy. V roku 794 Maurovia vydrancovali Oviedo, ale astúrsky kráľ Alfonso II. prestaval zničené budovy a vyhlásil Oviedo hlavným mestom jeho kráľovstva.

Občerstvený siderom sa vyberte peši malým kopčekom do centra mesta ku katedrále, čo bude asi 5 minút peši. Centrum Ovieda je naozaj úchvatné! Reklama hovorí, že známa púť do Santiago de Compostela sa začala práve tu a prvým pútnikom bol astúrsky kráľ. Treba teda vedieť, že Oviedo, hlavné mesto Astúrskeho kniežatstva v severnom Španielsku, je začiatkom Camino Primitivo, najstaršej cesty Camino, a zároveň koncom Camino del Norte. Práve z Ovieda sa kráľ Alfonso II (791-842) vydal overiť pozostatky svätého Jakuba.

Pútnická cesta z Ovieda do Santiaga bola teda pôvodnou cestou, ktorou sa vydali mnohí pútnici na takzvané „Camino de Santiago.“

Pôsobivá gotická katedrála San Salvador alebo Katedrála Oviedo bola postavená na konci 13. storočia (základy kostola už v roku 781) a v súčasnosti je svetovým dedičstvom UNESCO. Hovorí sa, že: „Ten, kto ide do Santiaga, ale nie do Salvadoru, navštívi sluhu, ale nie Pána“. Jednoducho niektoré veci musíte vedieť, aby ste mali z cesty plný a komplexný dojem. Oviedo je pre vašu návštevu Zeleného Španielska veľmi dôležité!

Aj keď nie ste zberateľ pamiatok UNESCO, dajte si tu námahu a vyjdite (autom je to 15 minút) kľukatými cestičkami na vrch Naranco nad Oviedom. Pozor, cesta je chaotická a keď prídete na miesto, nedá sa tu parkovať a polícia dáva za nedovolené parkovanie pokuty. No výhľad na Oviedo v pozadí s nádhernými horami stojí za to. Zastaňte pred kostolíkom Iglesia de Santa María del Naranco, ktorý bol postavený ako kráľovský palác a až následne sa zmenil na kostol. Áno, je pod patronátom UNESCO, ale hlavne ide o úžasné architektonické dielo posadené v krásnej prírode. Postavený v neuveriteľnom roku 841 - ide ešte o predrománsku architektúru. Ak budete mať šťastie na večerné či ranné svetlo, o to bude váš zážitok väčší. Všimnite si inak, že kostoly v Astúrii sú situované smerom na východ...

Sto metrov peši vyššie na ľavej strane máte aj ďalší pekný kostolík San Miguel de Lillo, ktorý bol taktiež dokončený už v roku 842. Kostolík nie je taký výpravný ako Santa Maria, z pôvodného sa zachovala iba západná stena a je situovaný viac v lese a teda nie s takým krásnym výhľadom. Určite sa však zastavte.

Najznámejším rodákom z Ovieda je Fernando Alonso, pretekár Formuly 1, no Slováci si Oviedo spájajú s futbalistom Petrom Dubovským, ktorý tu roky hrával.  V centre mesta sa viete odfotiť s množstvom sôch, ale veľmi známou je socha Woodyho Allena, ktorý práve v Oviede natáčal množstvo scén z filmu Vicky Cristina Barcelona.

Modernu vidíte v archtektúre. Už som zopár architektonických skvostov spomínal v stati o Baskicku, no kvalitná architektúra pokračuje aj tu. Kto máte radi niekedy až strelené architektonické extravagantnosti, nevynechajte diela Santiaga Calatravu a Oscara Niemeyera.

Kultúrne centrum brazílskeho architekta Occara Niemeyera viete vidieť v meste Avilés. Nachádza sa v ústí rieky Avilés, päť minút pešo od historického centra mesta. Jeho široký kultúrny program aktivít zahŕňa výstavy, hry, tance, filmy, koncerty, konferencie a gastronomické aktivity. Centrum má rôzne, nazval by som to, uletené architektonické priestory, ktoré sú charakteristické svojim dizajnom a funkčnosťou: hľadisko s javiskom, ktoré sa otvára smerom k námestiu v strede; kupola používaná na výstavy; vyhliadkový bod na vežu, vysoký 20 metrov, s reštauráciou s výhľadom na celé mesto. Teraz môže pôsobiť trošku zastaralo a skôr ako kulisy z filmu od spoločnosti Marvel, ale nikde na svete som čosi obdobné nevidel. Avilés je veľké mesto a je to zachádzka, ale za krátku zastávku to podľa mňa stojí.

V Oviede sa viete zastaviť pri obrovskom Palacio de Congresos (Kongresový palác) a je vám jasné, že Oviedo sa profiluje ako mesto kongresov. Toto architektonické dielo vidíte aj z vrchu Naranco, odkiaľ vám pripomína akési obrovské moderné biele vajce.

Najväčší region Zeleného Španielska, trikrát väčší než Astúria a šesťkrát väčší než Kantábria, ktorý sa nachádza na najvzdialenejšom severozápadnom konci Iberského polostrova. Galícia je opäť úplne iná než to, čo sme videli doteraz. Aj to je dôvod, prečo som blog nazval Zeleným Španielskom, lebo cesta touto oblasťou je jedným úžasným rôznorodým zážitkom.

Pôvodne tu sídlili Galovia = Kelti a kultivovanosť regiónu vpečatili Rimania. Nudný poriadok oblasti „stemperamentňovali“ odjakživa piráti, pašeráci a pútnici.

Od stredoveku silu oblasti pozdvihovalo hlavné mesto Galície Santiago de Compostela. Čakal som, že Galícia a jej hlavné mesto budú dobré, ale viac razy som tu ostal stáť doslova nadšený. Napriek tomu, že nám prakticky stále pršalo.

Prebrázdil som Galíciu z východu na západ a z najsevernejšieho po najjužnejší bod. Zavítal som do najväčšieho (a najdlhšieho) mesta Vigo, aby som sa dostal na Islas Cies a najedol sa čerstvých ustríc na Rúa Pescadería. Ulica bola preplnená, na ustrice sa čakalo vyše hodiny, more na Islas Cies je extrémne studené a Vigo je značne škaredé mesto. Doslova protipól nádherného Santiaga. Aj v Galícii som preto pre vás vybral iba zopár špecialít.

Z Astúrie sa sem dostanete po moste cez rieku Eo. Na astúrskej strane necháme Castropol a Figueras a na západnom brehu nachádzame Ribadeo. Po 15 minútach odbočíte z diaľnice a zídete k nádhernej pláži Playa de As Catedrais, pomenovanej podľa tvarov útesov, ktoré pripomínajú gotické chrámy. Pieskové pláže sú ideálne na kúpanie, ale aj tu som bol počas vrcholiaceho leta a nekúpal sa nikto. Je tu však pekná reštaurácia, kde si viete dať kávičku či galícijské pivo.

Kopírujete pobrežie a zastavíte sa na vyhliadky, kde len chcete, no smerujete k veľkému prístavu v meste A Coruña. Medzi 16. až 19. storočím išlo o hlavné mesto Galície a dnes má najviac obyvateľov.

Sídlili tu Kelti, potom v 2. storočí p.n.l prišli Rimania, v roku 62 p.n.l zavítal do mesta sám Július César. Žil a maľoval tu mladý Pablo Picasso.

My do mesta mierime, aby sme zhliadli Herkulovu vežu, maják, ktorý postavili v 1. storočí a v prevádzke je od 2. storočia. Ide o najstarší funkčný maják sveta a absolútny svetový unikát.

V keltskej Galícii treba podobne ako v Bretónsku vidieť menhiry. Toto sú unikátne magické veci... Určite tu urobíte pekné fotografie s kulisou oceánu a vo vašom videu bude počuť škrekot čajok.

Prechádzka po mysoch západu býva romantická a vy sa pozeráte do spenených bielych vĺn Atlantiku a predstavujete si tú odvahu prvých moreplavcov, ktorí sa vydali cez nedozerné more do Ameriky. Aj keď tu fúka a býva často zlé počasie, prechádzka po západnom myse je základom návštevy Galície!

Hlavné mesto Galície má po celom svete takmer mýtický status. Okrem toho, že sa môže pochváliť jednou z najstarších univerzít na svete (pochádza z roku 1495), je aj konečným cieľom púte Camino de Santiago.

Ročne sa sem vydávajú státisíce pútnikov  a ich príchodom do mesta sa končia týždne, alebo dokonca mesiace intenzívnej introspekcie, úchvatných scenérií a pľuzgierov na nohách.

Camino del Santiago nie je náročnou túrou per se, ale treba na ňu veľa času. Ak nie ste ťažko depresívny či čerstvo rozvedený a nehľadáte sa, tak možno stačí túto skúsenosť iba ochutnať.

Pripíname si na ruksak škrupinu z mušle svätého Jakuba (Hrebenatka), do ruky berieme palicu – tieto „rekvizity“ tu v meste dostanete kúpiť všade a vyberáme sa na púť sledujúc jasné ukazovatele – svätojakubské mušle. Vyvrcholením cesty je spánok v prastarom kláštore, kde pred vami za tie roky spali milióny pútnikov. V 13. storočí bolo mesto populárnejšie než Rím a mierilo sem každoročne vyše pol milióna pútnikov pomodliť sa k ostatkom svätého Jakuba. Dnes mnohí začínajú púť ako ateisti a aj ju v rovnakom stave končia. Keď sa ich pýtam prečo, tvrdia, že ide o perfektnú vakcínu proti stresujúcemu životu, ktorý vedú.

Kláštor v ktorom spíme, je úžasný. Zrejme to nie je zážitok pre každého, ale je rozhodne silný. Pozrite si moje videá a zvážte, či by ste to dali. Keď šliapete posledných 7 kilometrov do Santiaga de Compostela a zrazu z kopčeka z Monte do Gozo (z vrchu Radosti) vidíte katedrálu, je to pohľad, kde mnohým pútnikom vyhŕknu slzy do očí.

Santiago de Compostela je mesto, ktoré prekvapilo aj mňa – čosi nádherné – množstvo zákutí, množstvo prekvapení. Mesto na jeden samostatný blog, ale aj na individuálne prechádzky a objavovanie. Preto som ho zaradil aj medzi najkrajšie malé mestá Európy.

Základom je samozrejme katedrála, kde vyskúšajte botafumeiro, exotický zvyk, kedy skupina starých mužov tesne nad vašimi hlavami rozkmitá obrovské kadidlo. Vraj tento zvyk zaviedli preto, aby zmiernili ten smrad, ktorý do katedrály prinášali stredovekí pútnici. Taktiež navštívte múzeum, ktoré rozhodne stojí za to, a navštívte aj najstaršiu časť katedrály, kam sa vchádza priamo z námestia Praza do Obradoiro.

Hladom rozhodne neumriete a ochutnajte tu všetko, čo nájdete na jedálnom lístku, od rýb, krabov, homárov či svätojakubských mušlí. Pulpo a la gallega resp. Polbo a Feira je jednoduchý, ale dokonalý recept a nebojte sa papriky, ktorá okorení chobotnicu a je to presne tá chuť, aká má byť. Túto chobotnicu som mal trikrát a vždy bola skvelá. Extrémne jednoduchý recept a chobotnica je jemná, vychutnáte ju aj s protézou. Žiadna žuvačka, ale delikatesa.

Gurmánske špeciality sú ďalším dôvodom prečo navštíviť Zelené Španielsko. Marmitako je baskický názov pre hrniec rybacej polievky, ktorý sa v Kantábrii volá sorropotún. Úžasné jedlo so zemiakmi a papričkami.

V hlavnom meste Astúrie v Oviede navštívte reštauráciu El Fartuqin. Ochutnajte tu tri z najtypickejších jedál regiónu tak, že začnete s fabadou, čo je guľáš s duseným mäsom a bielymi fazuľkami s chorizom, morcillou (španielska verzia krvavničiek) a bravčového pleca. Už táto „polievočka“ vás totálne zasýti, ale vy musíte bojovať ďalej a ďalším chodom bude cachopo, hustý balík šunky a syra obalený v hovädzom alebo teľacom filé, potom obalený a vyprážaný. Záverom bude frixuelo, ktoré je odpoveďou tejto oblasti na francúzske palacinky (crepe).

V Kantábrii ochutnajte pivo, v Astúrii cider a v Galícii zabudnite na červené, ale ochutnajte biele albariño. Vďaka svojmu osviežujúcemu kyslému „kopu“ podobné našim vínam z Karpát. Albariño sa výborne páruje s rybami a morskými plodmi, čo aj prakticky okúsite, lebo Galícia je preslávená v celom Španielsku ako najlepšia destinácia na morské plody. Zdalo sa mi, že chobotnicu tu ponúkali v každej reštaurácii, a chobotnice som našiel v každom supermarkete. Tak ako u nás majú všade kura, tu je to čerstvé polpo.

Ako polievku som mal sopa de castanas, gaštanovú polievku aj caldo gallego, čo je zeleninová hustá polievka.

Polbo a feira s varenými zemiakmi je geniálna. Mušle, sépie, ustrice sú absolútne bežnou záležitosťou. Pre vegetariánov odporúčam Pimientos de Padrón. 

Ako zákusok si dajte mandľovú tortu tarta de sanriago. Nekupujte však celú tortu za 5 eur, ale toľko musí stáť jeden kúsok torty - iba tak pocítite tú skutočne plnú doslova apoštolskú chuť. Ako digestívum odporúčam orujo blanco, čo je miestna grappa - áno, geniálna.

Prvá reštaurácia v Španielsku, ktorá získala 3 michelinské hviezdy, bol Zalacaín v Madride - išlo o baskickú reštauráciu. San Sebastian je mestom s druhou najväčšou koncentráciou michelinskych hviezd na obyvateľa na svete, tesne za japonským Kjótom. Už roky máme klientov, ktorí lietajú po svete už iba za návštevou týchto reštaurácií. Odporúča sa prísť pekne oblečení, ale bez parfumu, aby neprekryl vôňu podávaného jedla. V okolí Donostie sa pozrite na tieto reštaurácie: Arzak (San Sebastián), Berasategui (Lasarte), Akelarre (Igeldo) či Mugaritz (Errenteria) ale je ich omnoho viac. Väčšina z nich má 3 hviezdičky.

Baskicko, Kantábria, Astúria a Galícia sú inou Európu, takou, akú nájdete na Faerských či Azorských ostrovoch. Ak ste presýtení Granadou či Barcelonou trpiacimi overturizmom, vyrazte do oblasti, ktorá je u nás stále veľkou neznámou a tým pádom veľkou exotikou. Blízko, bezpečne, božsky. Vydajte sa na krátku, ale intenzívnu púť do Zeleného Španielska! Napriek námahe, ktoré každé skutočné cestovanie vyžaduje, je už teraz jasné, že určite neschudnete. Na tejto púti zrejme nenájdete odpovede na všetky svoje otázky, no je dosť možné, že sa začnete pýtať a zaujímať aj o niečo iné.

Verím, že ste sa v blogu dozvedeli niečo zaujímavé. Ak sa vám moja práca páči, spropagujte ju, prosím, medzi svojimi známymi. Zmysluplnú a šťastnú cestu prajem.

Zelené Španielsko je ideálnou destináciou pre pútnikov s mlsným jazýčkom a pre milovníkov prírody.