Bob Marley

Všetko sa to začalo 6. februára 1945 v Nine Miles na severe Jamajky, keď sa narodil Bob Nesta Marley matke Cedelle Bookerovej a bielemu Jamajčanovi britského pôvodu Norvalovi Marleymu. Norval bol podľa dostupných informácií inšpektorom jamajskej vlády, ktorý dozeral na obrábanie pôdy. S Cedellou sa oženil, no ako úradník často cestoval po Jamajke.

V roku 1945 sa presťahoval do hlavného mesta Kingston, kde sa mu narodil ďalší syn. Malý Bob svojho otca vídal len zriedka. Ako štvorročného si ho otec vzal so sebou do Kingstonu. Po roku však Cedella prišla do Kingstonu a odviezla Boba späť do Nine Miles. Odvtedy Boba otec takmer nenavštevoval. Občas od neho prišla pošta, no inak to vyzeralo, že o svojho syna nejaví záujem.

Bobova matka pracovala ako pomocníčka v domácnosti, takže Bob často trávil čas u príbuzných alebo sám. Na prahu dospelosti sa s Cedellou presťahovali do kingstonskej štvrte Trench Town, jednej z najchudobnejších mestských častí. Ako slobodná matka to Cedella nemala ľahké. Zlom v Bobovom živote nastal, keď sa Cedella zoznámila s Toddy Livingstonom, majiteľom miestneho baru, kam často chodili.

Cedella Toddyho poznala ešte z čias, keď žili v Nine Miles. Toddy mal syna Nevilla „Bunnyho“ a Bob tak získal spriaznenú dušu a zároveň nevlastného brata. Bob a Bunny začali spolu vyrastať a obaja rýchlo zistili, že majú spoločnú vášeň pre hudbu.

V roku 1962 sa Cedelle a Toddymu narodila dcéra Pearl, čím sa rodina aj pokrvne prepojila. Bunny a Bob založili svoju prvú vokálnu kapelu. V pätnástich Bob odišiel zo školy, viac ho lákalo učiť sa hrať na gitare a spievať. Spolu s Bunnym počúvali gramofónové platne a okrem jamajskej hudby (ako kalypso či mento) ich zaujal americký rock 'n' roll a rhythm and blues.

Treťou dôležitou osobou, ktorú Bob stretol, bol Peter Tosh. Peter vyrastal v meste Savanna-la-Mar, no na prahu dospelosti sa presťahoval do Trench Townu, kde býval u svojho strýka. Peter hral na gitare lepšie než Bob a Bunny, a cez hudbu sa zblížili a utvorili dnes už legendárne trio Teenagers, na počesť skupiny Frankieho Lymona. Vtedy však nikto netušil, kam to spolu dotiahnu. Bob najprv pracoval ako zvárač, no po nehode, pri ktorej mu vletel kúsok železa do oka, dal výpoveď a rozhodol sa venovať iba hudbe. Hnal ho vnútorný oheň a túžba stať sa profesionálnym hudobníkom.

Ako si Jamajčania hľadali hudobný štýl

Kingston je najväčším anglicky hovoriacim mestom južne od Floridy, a tak tu jazyková bariéra neexistovala – čo bola príležitosť preraziť aj za hranicami ostrova. Jamajčania boli hladní po muzike, veď na Karibiku rytmus, tanec a hudba ľuďom prúdia v žilách a my sa o tom pravidelne aj dnes presviedčame na zájazdoch v Karibiku. Vydavateľstvá nestíhali zásobovať Jamajčanov zahraničnými platňami a aby sa udržali na trhu, začali spolupracovať s miestnymi hudobníkmi, ktorí mohli produkovať nové platne.

Podmienky pre rast domácej hudobnej scény tak boli priaznivé. Miestni sa snažili napodobniť americký štýl hudby ako rock 'n' roll alebo rhythm and blues, no ich prízvuk bol nezameniteľný. Navyše, používali dychové nástroje a miešali americký štýl so žánrom ska, ktorý bol na Jamajke veľmi populárny. Výsledkom bola unikátna zmes, ktorá však Američanov príliš neoslovila.

Dňa 6. augusta 1962 vyhlásila Jamajka nezávislosť od Británie, čo prinieslo novú vlnu národnej hrdosti. Jamajčania už nechceli napodobňovať „americký“ štýl hudby, ale túžili presadiť svoj vlastný. Bob a jeho priatelia si zmenili názov kapely najprv na Wailing Rudeboys a neskôr na Wailing Wailers (názov „Wailing“ znamená nárek alebo silný plač a mal symbolizovať novorodenca pri jeho narodení). V tej dobe asi netušili, že podobný názov už používa americká kapela, ktorá roku 1959 bodovala s hitom „Tall Cool One.“

V roku 1962 vyšiel prvý Bobov sólový singel Judge Not a One Cup of Coffee. Single síce neboli veľmi úspešné, no bol to predsa len začiatok. Bob si uvedomil, že sa mu hrá lepšie spolu s Petrom a Bunnym, a tak sa vrátil ku kapele. Spoločne začali čoraz viac hrávať a skúšať rôzne štýly, aby našli ten svoj vlastný.

Album The Wailing Wailers vyšiel v roku 1965 a stal sa ich prvým veľkým projektom. S týmto albumom začali konečne hrávať aj vlastné piesne, nielen covery iných umelcov. Album síce nespravil veľký rozruch, no postačil na to, aby sa kapela dokázala ako-tak uživiť.

Hrávali v rôznych kluboch v Kingstone, čo bola šanca, že by si ich mohol všimnúť nejaký producent alebo hudobník, ktorý by ich mohol posunúť ďalej. V roku 1970 vydali nový album Soul Rebels a hneď na to Soul Revolution II. Na týchto albumoch už bolo počuť výrazné zlepšenie v speve a hre na rôznych nástrojoch.

The Wailers hrávali čoraz častejšie, ale k bohatstvu to neviedlo. Bob neraz nemal kde prespať, a tak občas strávil noc u kamarátov na kuchynskej doske. Aj také boli začiatky velikánov.

Album Catch a Fire vyšiel v roku 1973 a stal sa prvým, ktorý predstavil reggae širšiemu publiku. V prestížnom rebríčku hitparády Billboard 200 sa album umiestnil na solídnom 171. mieste. Osobne považujem za najväčší hit Stir It Up, ktorý sa neskôr dostal aj na výberový album The Best of Bob Marley, čo už o niečom vypovedá.

Bol to ohromný úspech. Hudba The Wailers sa začala hrávať aj v zahraničných rádiách a kapela vyrazila na svoje prvé skutočné turné do Anglicka. A prečo názov Catch a Fire? Keď ste si kúpili album, bol obal chránený ešte jedným papierovým obalom, ktorý sa dal odtrhnúť. Ak ste to urobili veľmi rýchlo, trenie mohlo vytvoriť trochu dymu alebo dokonca malý plamienok. Prvých 20 000 kópií albumu malo obal v dizajne železného zapaľovača, no neskôr ho zmenili na známejší obal s Bobom fajčiacim joint.

The Wailers konečne našli hudobný štýl, ktorý si získaval popularitu. Ďalší album Burnin vyšiel v tom istom roku ako Catch a Fire. Album priniesol dva nesmrteľné hity – I Shot the Sheriff a Get Up, Stand Up, ktoré sa dodnes hrajú v rádiách. Prvé americké turné kapely sa konalo v Bostone a New Yorku, kde si Američania mohli po prvý raz naživo vypočuť jamajskú reggae hudbu. The Wailers dokázali preraziť vo svete.

Pre Boba Marleyho už Jamajka nebola pre stúpajúcu popularitu bezpečným miestom. Kapela už väčšinu albumov nahrávala buď počas rôznych turné po svete, alebo v USA. Na Jamajke sa Bob Marley stal väčšou osobnosťou než samotný premiér. Kto by to bol povedal pred desiatimi rokmi?

Každopádne, ďalší slávny album Rastaman Vibration (1976) odrážal najmä Bobovu lásku k viere a Rastafariánstvu. Piesne ako Roots, Rock, Reggae či Positive Vibration sú toho jasným dôkazom. Rastafariánstvo si vysvetlíme neskôr, keďže pre naše končiny je to stále neznámy pojem.

Album Exodus (1977) priniesol ďalšie veľké hity ako Jamming, Exodus či Waiting in Vain. S týmito albumami kapela vystupovala často aj po Európe, najmä v krajinách ako Nemecko, Francúzsko, Švédsko a mnohých ďalších.

Rok 1977 bol zlomový v živote Boba Marleyho, no nie kvôli hudbe ani ďalšiemu dieťaťu, ale kvôli rakovine kože, ktorá mu bola diagnostikovaná. Stalo sa to úplnou náhodou – Bob, vášnivý futbalista (ako mnohí Jamajčania) po jednom priateľskom zápase utrpel menšie poranenie na nohe.

Pri kontrole lekár uvidel na jeho prste nezvyčajnú škvrnu, ktorá po testoch potvrdila najhoršie – Bob Marley má rakovinu kože. Ako silne veriaci rastafarián však odmietal podstupovať bežnú liečbu, súhlasil len s alternatívnou prírodnou medicínou. Veril, že telo má zostať nedotknuté a nesmie sa s ním manipulovať. Malo by zostať také, aké ho stvoril Boh. Preto liečbu odmietol, veriac, že Boh vie, kedy má odísť z tohto sveta.

Pre mnohých ľudí bol Bob Marley stelesnením človeka bojujúceho za práva a slobodu chudobných, najmä Afričanov, pretože sám veril, že jeho pravým domovom je Afrika. V niektorých piesňach spomína, ako bol jeho černošský ľud odvedený na Jamajku a do iných častí sveta, kam títo obyvatelia nepatrili. Afriku navštívil prvýkrát v roku 1978, pričom zavítal do krajiny svojej viery – Etiópie.

Neskôr, keď mal príležitosť, vystupoval aj v Gabone, no jeho najznámejší africký koncert sa odohral v Zimbabwe, keď sa 18. apríla 1980 Rodézia stala nezávislou krajinou a premenovala sa na Zimbabwe.

Boba pozvali, aby odohral koncert v tejto „staronovej“ krajine. Rovnako ako koncert Smile Jamaica (dva dni pred ním bol spáchaný atentát na členov kapely Wailers) či koncert One Love na Jamajke, aj koncert v Zimbabwe sa dnes považuje za jeden z najpamätnejších na svete.

V hľadisku sedel prezident Zimbabwe Robert Mugabe, ktorý vládol až do roku 2017, kedy mal už 93 rokov. Prítomní boli tiež vtedajší princ Charles (dnes kráľ Karol III.) a vtedajšia indická premiérka Indira Gándhíová – skutočná smotánka tej doby. Toto všetko dosiahol chlapec z chudobného jamajského ghetta. Na koncerte sa odhadom zišlo viac ako 100 000 ľudí.

Bob Marley mohol v Zimbabwe obdivovať miestne krásy tejto dych berúcej krajiny. Hlavným lákadlom sú dnes aj na našich BUBO zájazdoch národné parky s rozmanitou faunou a, samozrejme, Viktóriine vodopády, ktoré patria medzi najpozoruhodnejšie prírodné úkazy na svete.

Rok 1980 bol pre Boba hlavne o sústredení sa na nahratie jeho posledného albumu, ktorého vydania sa ešte dožil. Skladby ako Could You Be Loved alebo gitarová Redemption Song sa stali svetovými hitmi. Pravdepodobne už tušil, že tu nebude dlho, pretože choroba sa mu ďalej šírila po celom tele.

V roku 1980 sa začali rušiť plánované koncerty – niektoré ešte absolvoval, no na jeho hlase už bolo cítiť, že nie je všetko v poriadku. Rakovina sa mu rozšírila do žalúdka a pľúc. Na prelome rokov 1980 a 1981 odišiel Bob na liečenie do Nemecka, kde bol onkologickým pacientom v ústave Bad Wiessee v Západnom Nemecku. Jeho stav sa mierne zlepšil, čo mu predĺžilo život o niekoľko mesiacov. Počas jari 1981 jeho lekár Josef Issels konštatoval, že Bobovi zostávajú posledné dni, možno týždne života.

Jeho producentský partner Chris Blackwell mu pomohol zabezpečiť charterový let cez Atlantik na Floridu, kde dlhší čas žila jeho matka. Na Jamajku sa však už, žiaľ, nestihol vrátiť.

Dňa 11. mája 1981 nás definitívne opustila vo veku 36 rokov hudobná legenda a pravdepodobne najväčšia jamajská osobnosť všetkých čias. Počas 6. februára 2025 si bude svet pripomínať 80. výročie narodenia Boba Marleyho, a práve preto dnes existuje tento blog, ktorý mapuje život jednej z najpopulárnejších osobností na svete.

Posledná rozlúčka s legendou sa konala v Národnej športovej hale v Kingstone, kde sa na Jamajke v tom čase takmer zastavil čas. Vláda dokonca odložila rokovania o novom štátnom rozpočte o týždeň. Celá Jamajka smútila. Rozlúčka sa stala, dalo by sa povedať, jedným veľkým koncertom. Smútočnú reč predniesol premiér Jamajky Michael Manley a tiež Bobov priateľ Peter Tosh.

Vnútro sály, kde sa rozlúčka konala, bolo vyzdobené v rastafariánskych a jamajských farbách. Nechýbali ani obrazy Marcusa Garveya a Haile Selassieho – dvoch významných osobností pre rastafariánov a Jamajčanov. Na konci obradu zahrala kapela The Wailers niektoré z jeho piesní, dokonca aj jeho žena Rita spievala.

Pridali sa aj dvaja Bobovi synovia, ktorí tancovali v rytme hudby len niekoľko metrov od truhly svojho otca. Následne jeho telo previezli autom 90 km na sever Jamajky do Nine Miles, kde ho pochovali. Dnes je na tomto mieste aj múzeum.

Oficiálne mal Bob Marley 11 detí. Nie všetky boli jeho vlastné, niektoré si osvojil počas života s inými ženami. Dnes sa viacerí jeho potomkovia stále venujú hudbe, najmä reggae alebo iným žánrom. Najúspešnejšími sú jednoznačne Ziggy Marley, ktorý so svojou kapelou Ziggy Marley and the Melody Makers, kde účinkujú aj ďalší súrodenci (Stephen, Sharon, Cedella), získal niekoľko cien Grammy.

Ďalšou veľkou hudobnou osobnosťou je Damian. Jeho spoločná pesnička s DJ-om Skrillexom Make it Bun Dem má na YouTube vyše 630 miliónov zhliadnutí. Julian Marley je taktiež úspešný reggae spevák, a netreba zabudnúť ani na Ky-Mani Marleyho, ktorý vystupoval aj na festivale Uprising, konajúcom sa každoročne v Bratislave na konci leta. Vďaka nim stále žije odkaz Boba Marleyho.

Rovnako tak mu vyšiel ešte aj posmrtný album Confrontation (1983), ktorý mal byť zavŕšením trilógie albumov Survival a Uprising. Album obsahuje 10 piesní, ktoré neboli použité na predchádzajúcich albumoch alebo boli len čiastočne dokončené. Najznámejšou piesňou je jednoznačne Buffalo Soldier.

Odkaz Boba Marleyho nielenže obohatil hudobnú scénu, ale aj motivoval mnohých k cestovaniu. Dodnes jeho priaznivci obdivujú miesta po celom svete, ktoré spájajú kultúru a hudbu s duchovnými aspektmi. Hľadajú pritom kúty sveta, kde môžu zažiť pokoja a harmóniu. Veď práve k tomu sa snažil motivovať Bob svojou tvorbou.

Kam by sa teda mali vybrať jeho fanúšikovia? Odporúčame navštíviť ako miesta či krajiny, kde odohral mnoho slávnych koncertov, tak aj miesta, ktoré sa jeho filozofiou inšpirovali najviac. Prívlastkom oáza pokoja sa môže pochváliť viacero krajín, no vybrali sme tie, ktoré jeho odkazom rezonujú vo veľkom.

1. Jamajka - jasnou voľbou číslo jeden je rodisko legendy. Dodnes je epicentrom reggae hudby, rastafariánskej kultúry a Bobovho odkazu. Určite zamierte do Nine Miles, jeho rodnej dedinky, kde má svoj hrob a spomenuté múzeum. To nájdete aj v hlavnom meste Kingston. V BUBO odporúčame tiež návštevu mesta Ocho Rios na severe ostrova či úžasných vodopádov Dunn's River Falls.
2. Etiópia - o prepojení Boba Marleyho s africkou krajinou, často označovanou za kolísku civilizácie, sme už písali. Najmä metropola Addis Abeba je jedným z miest, ktoré sú s rastafariánstvom neodmysliteľne späté. Odporúčame návštevu Lalibely s kresťanskými chrámami vybudovanými pod zemou či expedíciu na juhu krajiny s kmeňmi rieky Omo.
3. Bali - jediný hinduistický ostrov Indonézie. Prezývame ho aj ostrov bohov a mnohí cestujúci si sem prichádzajú vylepšiť karmu. Dovolenka na Bali je spirituálna sama o sebe.
4. Južná India - ajurvéda, relax a nasávanie pokojnej atmosféry v inak chaotickej krajine. Mnohí fanúšikovia Marleyho hudby sem prichádzajú, aby sa napojili na pokojné vibrácie, ktoré sú so reggae spojené. Rastafariánska filozofia o prepojení s prírodou a vnútorným pokojom je tu (rovnako ako na Bali) stále prítomná.
5. Srí Lanka - ostrovný poklad sám o sebe. Úsmevy domácich a ich úslužnosť i pokora vás dostanú. Pokoj a mier tu vládnu na každom kroku a vy pochopíte, o čom spieval Bob Marley.
6. Zimbabwe (a Zambia) - na jeho najslávnejšom africkom koncerte zavítala do Zimbabwe k Viktóriiným vodopádom celá svetová smotánka. Tieto neuveriteľné vodopády vám vyrazia dych a tu zistíte, prečo Bob tak veľmi miloval Afriku.
7. New York - v divadle Apollo Theatre v Harleme priblížil Bob Marley svoju hudbu významným afroamerickým umelcom. Práve New York je mestom, kde započal Bob svoju americkú slávu.
8. Kalifornia - v San Franciscu (konkrétne v Cow Palace) odohral jeden zo svojich najslávnejších koncertov, no nielen preto je mesto považované za jedno z najliberálnejších v USA a má dušu slobody. V Los Angeles zase v roku 1979 odohral v The Roxy Theatre jeden z koncertov v rámci Survival Tour, kde svojimi piesňami hlásal boj proti útlaku a imperializmu.
9. Londýn a Anglicko - na slávnych koncertoch v Lyceum Theatre (1976) a Rainbow Theatre (1977) sa stretol s mnohými britskými fanúšikmi a práve vystúpenia tu mu pomohli nabrať na popularite v Európe i celom svete.
10. Paríž - v roku 1978 v Pavillon de Paris predviedol jedno zo svojich najlepších vystúpení v rámci One Love Peace Tour. Podľa mnohých išlo o vrchol jeho kariéry v Európe.

Odkaz Boba Marleyho žije dodnes a keď sa povie jeho meno, snáď každý na svete vie, o koho išlo. Bob Marley ovplyvnil svetovú hudobnú scénu tak, ako máloktorý iný umelec, no to platí aj o cestovateľskej filozofii. Vydať sa po jeho stopách nie je náročné. Ako sám spieva, Sun is shining, a tak teda lúče našej hviezdy využite a poďte do sveta hľadať svoju One love! Určite ich nájdete viac.