Dejiny Indie - ako ju ovplyvnila britská kolonizácia (2. časť)

V roku 1498 sa v Kalikute (Calicut) na keralskom pobreží objavil portugalský moreplavec Vasco da Gama. Prvá portugalská pevnosť bola postavená v roku 1503 v Cochine a jej rádža sa stal závislý na Portugalcoch. O dva roky neskôr bol vymenovaný vicekráľ portugalského Estado da India.

Portugalci v roku 1510 získali Gou od Bídžápurského sultanátu. V 30. rokoch 16. storočia obsadili Portugalci Diu a Bassein pri dnešnom Bombaji. Tieto udalosti sa paralelne diali s príchodom Mughalov do Indie a upevňovaním si ich moci.

Portugalci postavili aj Bombaj, ktorý nazývali Bon Bahia a Angličania ho neskôr získali ako veno pre kráľa Karola II. Goa zostala v portugalských rukách, aj keď o ňu museli bojovať s Holanďanmi.

Na území Indie sa usadzovali aj Angličania (a hlavne Škóti, ktorí boli chudobní a tak si chodili zarobiť do zámoria), ktorí najskôr obchodovali a potom si vyberali miesta, kde stavali pevnosti. V roku 1690 dostala Východoindická spoločnosť povolenie usadiť sa v Kalkate na rieke Hughli, kde hneď začali Angličania stavať pevnosť Fort William.

Východoindická spoločnosť prosperovala – kupovala v Indii bavlnené látky, hodváb, indigo z Gudžarátu a za tovar platila striebrom, ktoré získala v Amerike. Táto situácia vyhovovala aj Mughalom, ktorí tak mali prístup k drahým kovom a mohli raziť mince, čo ekonomiku ešte viac naštartovalo.

Do Indie prichádzali aj Francúzi, ktorí mali svoju vlastnú obchodnú spoločnosť – Compagnie des Indes, ktorú založil Jean-Baptiste Colbert v roku 1664. Francúzskou základňou bolo mesto Pondicherry (Puducherry, dnes je to zväzové územie, ktoré pozostáva zo štyroch od seba izolovaných miest) a Francúzi sa snažili konkurovať Madrasu na Koromandelskom pobreží a ich mesto Chandernagore zase konkurovalo Kalkate v Bengálsku.

Angličania a Francúzi medzi sebou nebojovali len v Európe, ale aj v Indii, kde ale za nich najčastejšie bojovali miestni panovníci. Takéto zástupné (tzv. proxy) vojny boli pre Európanov výhodné, lebo lokálni panovníci platili za zbrane koncesiami a územím.

Britskí a európski autori často píšu, že Británia v Indii len vypĺňala nejaké mocenské vákuum, ktoré tam vzniklo kvôli rozpadu Mughalskej ríše. Prišla tak s nimi stabilita a v podstate boli do Indie „vtiahnutí". Tento pohľad na celú problematiku je dosť orientalistický a nemá pevné základy. Pokiaľ bol v Indii chaos, bol spôsobený Východindickou spoločnosťou a o ekonomickom úpadku sa do 18. storočia nemôže hovoriť, pretože indická ekonomika bola stále najsilnejšia na svete.

Briti v Indii nepracovali len pre dobro impéria a Spoločnosti, ale hlavne pre svoje vlastné. Jednotlivci, ktorí sa obohacovali na úkor všetkých, dostali meno „nabobs" a ich správa vyvolávala nepokoje. Prisudzuje sa im aj Veľký hladomor v Bengálsku v roku 1770, ktorý zabil štvrtinu bengálskej populácie.

Francúzi boli z Indie postupne vytláčaní a v roku 1756 Briti obsadili Chandernagore. Mughali v tom čase za väčšiu hrozbu považovali Afgancov a Peržanov ako Európanov.

V roku 1739 vyplienil šáh Nádir mesto Dillí, kde zabil 20 000 obyvateľov. Odniesol si obrovskú korisť, okrem iného aj diamant Koh-i-noor, o ktorom sa ale nevie, ako sa dostal z Perzie, kde ho zobral Humájún, naspäť do Indie. Po Peržanoch vyplienili Dillí aj Afgánci vedení Abdálím v roku 1756, ale ich korisť už nebola taká veľká, ako si asi predstavovali.

Problémy ale mali aj Briti po tom, ako nawab Sirádž obsadil Kalkatu. Belochov, ktorí neušli, zavrel do väzenia a hoci ich na druhý deň prepustil, asi 50 ich zomrelo na udusenie a dehydratáciu. Kvôli tomuto incidentu museli Briti tvrdo reagovať. Podplukovník Clive a admirál Watson získali Kalkatu späť. Briti pokračovali smerom na západ a v bitke pri Buxare v roku 1764 porazili vojská Mughalov, Bengálska a Awadhu.

Bitka mala veľký vplyv na dejiny Indie, pretože Briti sa po nej stali pánmi Gangy a boli hlavnou silou v severnej Indii. Postupne tak ovládali stále nové územia, ale na odpor sa im postavil štát Mysore na juhu Indie. Na čele kráľovstva boli Hajdar Alí a jeho syn sultán Tipú. Otec ani syn sa netajili svojou nenávisťou voči Britom a spolupracovali s Francúzmi.

Celkovo medzi Britániu a Mysore prebehli štyri vojny. V Druhej boli Briti po bitke pri Polipure totálne porazení. Sultán Tipú vinil Francúzov za to, že mu nedali sľúbenú podporu a tak mu zabránili Britov ešte viac poraziť. Sultán preto poslal diplomatickú misiu do Istanbulu v roku 1785 za osmanským sultánom, ktorý bol zároveň kalifom a žiadal ho o pomoc v boji proti Britom.

Misia neskôr pokračovala do Paríža, ale zdržala sa v Iraku a tak bola v roku 1787 poslaná priama misia do Paríža a o rok neskôr pristáli Tipúovi vyslanci v Toulone.

Tipú sa veľkej podpory nedočkal, pretože francúzska monarchia začínala mať problémy sama so sebou. Napriek tomu sa sultán pokúšal o modernizáciu Mysore – snažil sa modernizovať hospodárstvo, zaviedol chov priadky morušovej, z ktorej vyrábal hodváb a hlavne modernizoval armádu podľa európskeho vzoru.

Mysorská armáda však bola v štvrtej vojne proti Britom porazená a sultán prišiel o život. Jeho telo bolo prepichnuté bajonetom a 2-krát bol postrelený. Jeho telo bolo okradnuté o šperky. Osudným sa mu zrejme stalo to, že Napoleon pristál v Egypte a netajil sa tým, že chce získať pre Francúzsko Indiu.

Briti sa obávali, že Mysore by mu mohlo slúžiť ako základňa a tak porážka Tipúa bola pre Britov extrémne dôležitá. Po Mysore Briti porazili aj Marátske kráľovstvo a ovládli takmer celú Indiu až na Assam, Pandžáb a Sind a začala sa tak nová epocha Indie, ktorá sa volá Pax Britannica.

Briti mali v Indii tri významné centrá – Bombaj, Kalkatu a Madras. Británia naďalej rozširovala svoje územie v Indii – medzi rokmi 1826 a 1838 bol anektovaný Assam, druhýkrát bol obliehaný Bharatpur. Problémy robili horské kmene na východe a malé povstanie v okolí rieky Brahmaputra. Briti ponechávali miestne panovnícke dynastie pri moci a niektorí rádžovia dostali titul Maharádža, moslimskí panovníci zase titul Nawab.

Napriek územným ziskom Východoindická spoločnosť strácala svoje postavenie. Najskôr v roku 1813 stratila svoj monopol na obchod s Indiou a o dvadsať rokov na to aj s Čínou. Po strate obchodnej činnosti však mala stále politickú funkciu a slúžila britskej vláde ako obetný baránok, na ktorého sa hádzali všetky problémy, ktoré Briti v Indii spáchali.

V roku 1813 dostali kresťanskí misionári povolenie šíriť v Indii kresťanstvo, čo sa samozrejme nepáčilo miestnym moslimom a hinduistom. Ako však povedal jeden kresťanský misionár: „Hinduisti sú najviac zotročenou ľudskou rasou na svete.“ Misionári sa preto rozhodli, že v Indii spasia čo najviac duší a civilizujú ich.

Bojovalo sa proti satí – upaľovaniu vdov a prepadávaniu a zabíjaniu pocestných, hoci ani jeden zvyk nebol veľmi rozšírený a jednalo sa skôr o raritu. So šírením kresťanstva sa šírilo aj západné vzdelanie. Briti sa rozhodli učiť domácich a angličtinu zaviedli ako oficiálny jazyk. Cieľom bolo vytvoriť vrstvu vzdelaných Indov, ktorí by slúžili ako medzičlánok medzi Európanmi a bežnými Indmi.

Práve tu sa ukázalo, ako mnohí Briti opovrhujú domácou kultúrou a ako jeden z nich poznamenal: „Jedna polička v európskej knižnici má väčšiu hodnotu ako všetky knihy v Indii a Arábii.“

Problémom Britov bolo to, že veľakrát nechceli pochopiť zvyky a kultúru ľudí, ktorým vládli. Malé povstania prepukali často a jedným z dôvodov bolo to, že po anexii nového územia prestali domorodí vojaci v britských službách (tzv. sipáhiovia) dostávať žold v takej výške, akú mali mať v zahraničí – technicky už slúžili „doma“, hoci sa nepohli z miesta. Najväčšie povstanie však vypuklo v roku 1857 a jeho príčina bola úplné nepochopenie miestnych zvykov a náboženských nariadení.

V roku 1857 sa bengálski sipáhiovia dozvedeli o nových nábojoch, v ktorých bola správna dávka pušného prachu a strela už predpripravené. No aby sa lepšie dostali na začiatok hlavne pušky nabíjanej spredu, boli namazané lojom z prasiat a kráv. Navyše predtým, ako sa náboj dal do pušky, sa musel z prachovej náplne odhryznúť zubami papierový obal. Pre moslimov bolo oblizovanie prasacieho loja nemysliteľné, rovnako to platilo aj pre hinduistov, len s kravským tukom. Hoci boli tieto náboje rýchlo odstránené, vojaci novým neverili a prestali veriť aj jedlu, na ktoré dávali Briti suroviny.

V Bengálsku kvôli tomu vo februári vypuklo povstanie, ktoré síce bolo potlačené, ale správy o nábojoch sa šírili po celej Indii. V máji v meste Meerut, 60 km od Dillí, bolo 85 domorodých vojakov potrestaných po tom, ako odmietli používať podozrivé náboje. Ich spolubojovníci ich však na druhý deň oslobodili, vlámali sa do zbrojnice a začali masakrovať Európanov v pevnosti. Povstanie sa rýchlo rozšírilo do Dillí, kde ho podporil mughalský panovník. Reálne mal síce minimálnu moc, ale stále bol vnímaný ako najvýznamnejší politický vodca v severnej Indii.

Britom nezostávalo nič iné, ako dobyť Dillí naspäť spolu so Sikhmi a Gurkhami, ktorí im zostali verní. Dillí bolo po ťažkých bojoch obsadené a posledný mughalský panovník bol poslaný do vyhnanstva do mjanmarského Rangúnu, kde zomrel. Povstanie však stále nebolo potlačené. V meste Cawnpore (Kanpur) sa obliehané britské vojská vzdali po tom, ako im bolo sľúbené, že budú môcť z pevnosti odísť aj so ženami a deťmi.

Ako sa naloďovali na lode do Alláhábádu, začali ich domáci masakrovať ako odvetu za tvrdé britské represálie vo Váránasí. Niekoľko žien a detí tento masaker prežilo, ale o pár dní neskôr boli v druhom masakri zabití aj oni. Keď britskí vojaci prišli do mesta a videli stopy po zabitých ženách a deťoch, pomstili sa a pokračovali na mesto Lucknow, ktoré po piatich mesiacoch obliehania dobyli.

Povstanie sa tak Britom konečne podarilo potlačiť a ich správu v Indii čakali zmeny. Prvou bol národnostný pomer v armáde. V bombajskej, madrasskej a kalkatskej armáde sa pomer Indov znížil o 40 % a počet Britov sa zvýšil o 50 %. Pomer tak bol 3:1 v prospech domácich, ale stále to bol obrovský posun proti pomeru 9:1, ktorý bol pred povstaním.

Nábor nových vojakov sa viac organizoval v Biháre a Pandžábe ako v Awadhe a Indovia nemohli absolvovať delostrelecký výcvik. V roku 1858 sa kráľovským nariadením všetky práva, ktoré mala Východoindická spoločnosť, presunuli na britskú vládu. Kráľovná Viktória sa tak stala kráľovnou Indie a generálny guvernér zase jej miestokráľom.

Osud Spoločnosti bol spečatený, hoci rovnako ako posledný mughalský panovník v Rangúne, aj ona fungovala ešte niekoľko rokov v Londýne, hoci už nemala žiadny reálny vplyv.

Indom neprekážalo len presadzovanie kresťanstva, ale aj ekonomické výhody, ktoré mali Európania. Ako príklad môžeme uviesť bavlnu. Východoindická spoločnosť spočiatku kupovala hotové látky, ale neskôr kupovala surovú bavlnu pre fabriky v Británii a do Indie sa dovážali hotové látky.

Keď následne Indovia postavili vlastné fabriky, ktoré mohli konkurovať tým britským, boli na ich tovary uvalené clá, ktoré im bránili byť konkurencieschopné. Vzdelanie bolo vyhradené pre elitu. Indovia však opúštali svoju krajinu a odchádzali pracovať do celého sveta – Južnej Ameriky, na Zanzibar, do britskej Malajzie, Singapuru... a práve tu sa vytváral ich pocit spolupatričnosti a vágna idea indického národa.

V roku 1877 zasiahol Indiu Veľký hladomor, ktorý spôsobilo sucho v celom regióne. Vyžiadal si životy 5,5 milióna ľudí. Hoci ho Briti nespôsobili, podľa niektorých ho mohli zmierniť lepším zásobovaním. India bola pre Britov extrémne dôležitá – ako povedal Lord Curzon: „pokiaľ ovládame Indiu, sme najväčšia veľmoc na svete“.

Práve preto robila Veľká Británia všetko preto, aby si Indiu udržala. Za Curzonovej vlády bolo Bengálsko v roku 1911 rozdelené na východné a západné na základe náboženstva, ale toto delenie nevydržalo dlho a Bengálsko bolo zase zjednotené. V rovnakom roku bolo hlavné mesto Britského ráju prenesené z Kalkaty do Dillí a neskôr vzniklo Nové Dillí (1931).

Bengálsko, v ktorom sa nachádzala Kalkata, tak postupne strácalo svoj význam, čo sa nepáčilo hinduistom, ani moslimom. Stále častejšie sa ozývali hlasy proti imperializmu, ktoré vyzývali na bojkot britského tovaru. Takéto bojkoty a protesty spôsobili to, že Briti začali zatýkať Indov a tí zase začali uskutočňovať teroristické útoky na britskú správu a armádu.

Prvá svetová vojna zasiahla aj Indov. Takmer dva milióny z nich sa dostali ako vojaci alebo pomocný personál do Flámska, Gallipoli alebo bojovali na mezopotámskom fronte, kde proti nim stáli osmanské vojská. Bojovať proti Osmanom nechceli hlavne moslimovia - rešpektovali osmanského sultána, ktorý bol zároveň aj kalifom, teda následníkom proroka Mohameda.

Briti preto svojim moslimským vojakom sľúbili, že v prípade porážky Osmanskej ríše nespravia žiadne kroky, ktoré by viedli k pádu kalifátu. Ako sa neskôr ukázalo, kalifát zničil Turek – Mustafa Kemal, ktorý bojoval proti Britom a Francúzom v Gallipoli a neskôr sa stal prvým tureckým prezidentom.

Narukovať do armády ako zdravotník sa neúspešne pokúsil aj Mohandas Karamchand Gándhí, vtedy 46-ročný nie veľmi úspešný právnik, ktorý žil v Južnej Afrike.

Práve v Afrike sa Gándhí stretol s odporom proti Britom a po príchode do Indie sa z neho stal horlivý agitátor za nezávislú Indiu. Jeho spôsob protestu sa nazýval satjagraha (sila pravdy), ale najlepšie ho vystihuje „pasívny odpor“. Gándhí svojim jednoduchým oblečením pripomínal sadhua (putujúceho asketického žobráka) a dostal prezývku Mahátmá – Veľká duša.

Odpor proti Británii sa rozšíril do všetkých kútov Indie a neobišiel ani Pandžáb s jeho sikhským obyvateľstvom. V roku 1919 bola do Amritsaru poslaná britská posádka, ktorá mala spacifikovať nepokoje, ale namiesto toho došlo k masakru v Jallianwala Bagh, kde Briti zabili 379 ľudí a takmer 1 200 zranili.

Práve tento masaker ukázal, že povojnová mierová spolupráca medzi Britmi a Indmi nebude možná. Britský veliteľ Dyer dostal v médiách titul „záchranca Pandžábu“ a vo verejnej zbierke sa pre neho vyzbierala suma 26 000 libier. Za masaker teda nielenže nebol odsúdený, ale bol vnímaný ako hrdina.

Na začiatku 20. rokov 20. storočia bola India v víre bojkotov, štrajkov a organizovaných protestov. Práve v tomto období sa Gandhi dostal do čela Kongresu (národnostné hnutie Indov) a zároveň do čela tých, ktorí chceli nezávislosť.

V roku 1928 požadoval Džaváharlál Néhrú kompletnú nezávislosť Indie od Veľkej Británie a o rok neskôr v decembri sa v Kongrese objavila indická vlajka. Deň, kedy India slávi prvý deň nezávislosti, je ten, kedy sa všetci dohodli, že budú za nezávislosť spoločne bojovať – 26. 1. 1930 (Republic Day).

Tridsiate roky neboli rokmi národného obrodenia len v Indii, ale v celej Ázii. Aby Briti zväčšili svoje zisky a kompenzovali stále väčšie výdavky na správu Indie, zaviedli daň za soľ ešte v roku 1882, ktorá síce nebola vysoká, ale týkala sa každého človeka v Indii. Gándhí požadoval jej zrušenie a spolu s ním aj prepustenie politických väzňov, zákaz predaja alkoholu a ochranu indického textilu pred clami.

Gándhí v roku 1930 vykonal „pochod soli“, kedy prišiel k Arabskému moru, zobral štipku soli a ohlásil koniec Britského impéria. Polícia následne zatkla Gándhího a tisíce jeho prívržencov. V Indii sa tak už neriešilo, či sa osamostatní, ale kedy a ako bude spravovaná.

Gándhí zastával ideu jednotnej Indie – to znamená žiadne delenie podľa náboženstva. Prípadná federácia však narážala na odpor miestnych rádžov, ktorí sa zase báli, že by stratili svoju moc, ktorú si užívali vďaka Britom.

Druhá svetová vojna zasiahla nepriamo aj Indiu – indickí vojaci bojovali v Ázii pod britskou vlajkou a zásoby určené pre bežných ľudí končili na fronte. Toto spôsobilo v roku 1943 hladomor v Bengálsku, ktorý si vyžiadal 2–4 milióny mŕtvych. Infraštruktúra sa presúvala z východu krajiny na západ, pretože britské velenie sa bálo japonského vpádu z Barmy. Nakoniec však jediná časť indického územia, ktorá sa dostala pod správu Japoncov, ktorí na nej vytvorili Azad Hind – Slobodnú Indiu, boli Andamanské ostrovy v roku 1943.

Stále častejšie sa však hovorilo o rozdelení Indie na základe náboženstva. Objavil se pojem „Pakistan“, ktorý bol vytvorený zo slov P(andžáb), A(fghania – North West Frontier), K(ashmir), I(ran), S(ind), T(ukharistan), A(fganistan) a (Balúčista)N. Názov používali moslimskí učenci na Cambridge začiatkom 30. rokov a čo je zvláštne, v názve chýba písmeno B – engálsko. S východným Pakistanom sa teda spočiatku nepočítalo a ani s druhým delením Bengálska na západné a východné.

Británia však v roku 1947 preniesla svoju moc na dva nové štáty – Indiu a Pakistan. Pre Nehrúa a Gándhího bol vznik Pakistanu veľká tragédia a hlavne zlyhanie. Bengálsko bolo rozdelené a 15. augusta 1947 vznikli nezávislá India a nezávislý Pakistan. V Pakistane sa nezávislosť oslavuje 14. augusta, aby to nevyzeralo tak, že sa Pakistan oddelil od Indie – Pakistan bol nasledovníkom britského Ráju rovnako, ako ním bola India.

Britské vojská sa stiahli v roku 1948 a rozdelenie Ráju na dva štáty znamenalo katastrofu, ktorá si vyžiadala životy obrovského množstva ľudí.

Nezávislý Pakistan pozostával z dvoch celkov – západného (dnešný Pakistan) a východného (Bangladéš), ktorý tvorilo východné Bengálsko. Medzi Indiu a Pakistan sa rozdelili 2 útvary – Bengálsko a Pandžáb. Problém Bengálska bol ten, že Kalkata, ktorá zostala na západe, bola priemyselná a potrebovala suroviny, ktoré predtým dostávala z východu.

Vznikom dvoch štátov sa ekonomické väzby pretrhli. Pandžáb bol rovnako rozdelený na dve časti – západ s 60 % moslimským obyvateľstvom pripadol Pakistanu a východ, kde viac ako 60 % tvorili hinduisti a Sikhovia, zase pripadol Indii. Aby bolo umožnené spojenie medzi východným a západným Pakistanom, požadovali pakistanskí politici vytvorenie koridoru cez Uttarpradéš a Bihár, čo sa však nikdy nestalo.

Na zakreslení nových hraníc pracovali aj Briti a rozdelenie Indie a Pakistanu bolo vnímané čisto z náboženského hľadiska. Keď napríklad Sikhovia požadovali pripojenie Láhore ako ich významného mesta k Indii, komisia zodpovedná za vytýčenie hraníc to odmietla, lebo v Láhore žilo moslimské obyvateľstvo.

Začalo sa sťahovanie národa. Takmer 10 miliónov ľudí sa sťahovalo do Indie alebo Pakistanu a tento exodus sprevádzali masakre. Len v Pandžábe sa odhaduje, že medzi augustom a októbrom zahynulo milión ľudí. Moslimovia žijúci v Dillí boli masakrovaní a tí, čo dnes žijú v meste, sú potomkovia ľudí, ktorým sa podarilo ubrániť.

V okolí Turkménskej brány a Piatkovej mešity sa postavili barikády. Miestni moslimovia sa vyzbrojili guľometmi, vďaka ktorým odrazili útoky hinduistov a aj indickej armády.

Pre niektoré komunity však sebaurčenie nebolo ľahké a nevedeli, kde patria. Napríklad ľudia Meo alebo Mewati žijúci na okraji púšte južne od Dillí vyznávali zmes islamu a hinduizmu. Hinduisti ich začali zabíjať a tak odišli do Pakistanu, kde sa na nich zase pozerali ako na hinduistov.

Štáty, kde vládli princovia, sa mali pridať k Pakistanu alebo Indii. Problémom boli tri štáty. Prvým z nich bol Džúnágadh, kde bol panovník moslim, ale väčšina obyvateľov boli hinduisti a tak bol štát pričlenený k Indii. Druhý bol Hajdarabád, kde bol zase panovník veriaci moslim, ale vládol hinduistom. No najmä bol celý Hajdarabád obklopený Indiou, a tak pripojenie k Pakistanu nebolo možné, ako ani vyhlásenie nezávislosti, čo nechceli dovoliť indickí politici.

V septembri 1948 napochodovali indickí vojaci do Hajdarabádu a územie pričlenili k Indii. Tretí štát sa ukázal ako najviac problematický a jednalo sa o Kašmír. Vládol v ňom maharádža Hari Singh, ktorý bol hinduista. Väčšinové obyvateľstvo však boli moslimovia, hoci veľkú časť populácie tvorili hinduisti a pri Ladaku zase tvorili väčšinu budhisti.

Panovník sa rozhodol, že sa pripojí k Indii. Pakistan však protestoval, že pokiaľ sa nebral ohľad na rozhodnutie princov v Hajdarabáde a Džúnágadhe, ale rozhodovalo sa na základe populácie, mal by Džammú a Kašmír pripadnúť Pakistanu. Kašmír bol však strategicky dôležitý a India oň nechcela prísť. Okrem toho Nehrúova rodina pochádzala práve z Kašmíru. Neutralita opäť nebola možná a 22. októbra 1947 zaútočili na kašmírske údolie pakistanskí partizáni.

Hari Singh sa vystrašil a požiadal Dillí o pomoc. O štyri dni neskôr bola podpísaná zmluva, na základe ktorej sa Kašmír pripojil k Indii a následne 28 indických lietadiel Dakota každý deň prevážalo do Kašmíru indických vojakov, ktorí mali bojovať proti Pakistancom. Do Kašmíru z Indie v tom čase nešla žiadna cesta a spojenie tak spočiatku existovalo iba letecké.

India ani Pakistan si oficiálne nevyhlásili vojnu a do Kašmíru prichádzali stále noví pakistanskí „dobrovoľníci". Kým OSN v roku 1948 sprostredkovala prímerie, podarilo sa indickej armáde vytlačiť Pakistancov z kašmírskeho údolia. Ale okolité hory ovládali aj naďalej a vyhlásili Azad Kašmír – Slobodný Kašmír.

India ovládala Džammú, kašmírske údolie a Ladak. Okamžite sa začal kopať tunel, ktorý by spojil Kašmír s Indiou. Kašmírsky problém nevyriešila ani druhá vojna v roku 1965 a ani tretia v roku 1971. Tá tretia vyústila do indickej intervencie vo východnom Pakistane, z ktorého sa následne stal nezávislý Bangladéš.

Problémy pokračujú doteraz – India v roku 1984 zabrala ľadovec Siačen a Pakistan zase v roku 1999 obsadil kopce pri strategicky dôležitej ceste Šrínagar–Léh. Aby toho nebolo málo, Čína zabrala oblasť Aksai Čin. Mierové vojská OSN majú v regióne len pozorovaciu úlohu a do konfliktu priamo nezasahovali a ani nezasahujú.

V roku 1948 sa v Kašmíre malo konať referendum, ktoré sľúbil ešte Nehrú, ale nekonalo sa. Nehrú povedal, že sa konať nebude, kým sa Pakistan nestiahne z Azad Kašmíru. Konflikt o Džammú a Kašmír tak zostal zmrazený do dnešných dní.

India bola na nezávislosť pripravená lepšie ako Pakistan. Nielenže mala väčšie územie, viac úradníkov a viac vzdelaných ľudí, ale indická vláda kontrolovala homogénne územie, čo sa nedá povedať o Pakistane. „Otec“ Pakistanu, Muhammad Džinnáh zomrel v septembri 1948 na rakovinu. Jeho nasledovník, prvý pakistanský premiér Líákat Alí Chán bol zavraždený o tri roky neskôr.

V Indii bol zase zavraždený Gándhí v prvých mesiacoch nezávislosti, ale stále tu bol Nehrú. Gandhi vyzýval vládu na to, aby splnila svoje finančné záväzky voči Pakistanu a tiež vyzýval na ochranu moslimov, ktorí zostali v Indii.

Predpokladá sa, že v prvých rokoch po získaní nezávislosti opustilo Indiu sedem miliónov moslimov a prišlo do nej rovnaký počet hinduistov z Pakistanu. Lenže India bola väčšia a mala oveľa viac obyvateľov ako Pakistan, ktorý mal oveľa väčšie problémy sa s takýmto presunom obyvateľstva vysporiadať. India mala 300 miliónov obyvateľov, zatiaľ čo Pakistan len 70 miliónov.

Pre nich to teda bolo 10 % populácie, o ktorú sa museli postarať a nájsť ľudom bývanie a prácu. Hlavným mestom Pakistanu sa stalo Karáčí, hoci historicky by bolo asi lepším miestom Lahore, ktoré však bolo len hodinu cesty od indických hraníc. Nové hlavné mesto Islamabád sa začalo stavať až v 60. rokoch.

Problémom pre Pakistan bol aj východný Pakistan, neskorší Bangladéš. Východné Bengálsko bolo chudobné, často ho postihovali záplavy, ktoré si vyžiadali milióny mŕtvych a jednalo sa o poľnohospodársky región, v ktorom sa pestovala juta.

Vojna v Kórei naštartovala jutový priemysel, kedy boli potrebné vrecia s pieskom, ale východný Bangladéš zostával naďalej chudobný. Žili v ňom však Bengálci, ktorí boli najpočetnejšou národnostnou skupinou v Pakistane a mali dlhú históriu a vlastný jazyk.

V oboch štátoch sa riešilo, aký jazyk bude oficiálny. V Indii sa viedli debaty o hindustánčine, hindčine a angličtine, v Pakistane zase o urdu vs. bengálčina. Veľké debaty sa viedli hlavne vo východnom Pakistane, kde sa domáci prirodzene bránili urdčine. Džinnáh už v 1948 vyhlásil, že oficiálny jazyk bude urdu. V roku 1952 bol oficiálny jazyk potvrdený v Dháke. Okamžite vypukli nepokoje a študenti v Bengálsku vyšli do ulíc. Následne boli štyria zastrelení políciou a priepasť medzi východom a západom sa tak stále zväčšovala.

V Indii mala byť oficiálnym jazykom hindčina a angličtina, ktorá mala ďalej platiť 15 rokov po získaní nezávislosti. V 1965 však prepukli protesty proti hindčine, ktorá ostala ako jediný oficiálny jazyku. Bránili sa tomu hlavne ľudia na juhu, ktorí mali svoje vlastné jazyky a báli sa straty identity. Zatiaľ sa vytvárali nové slová v hindčine, ktoré mali nahradiť anglické výrazy, no nikto im nerozumel.

Nehrú si stále udržiaval moc a komunisti získali miesta v parlamente len v západnom Bengálsku a Kerale. Nehrú sa snažil robiť politiku nezávislú na Washingtone i Moskve. V roku 1955 sa zúčastnil ako zakladajúci člen Hnutia nezúčastnených krajín v indonézskom Bandungu. India však stále nebola celá „indická“.

Stále v nej boli územia, ktoré kontrolovali Portugalci a Francúzi. S Francúzmi sa dalo dohodnúť a v roku 1945 odovzdala Paríž Indom mesto Pondicherry. Portugalsko sa však svojho územia nechcelo zbaviť. Diktátor Salazár hovoril o tom, ako Portugalci boli v Goe nielen pred Britmi, ale aj pred nástupom Mughalov. V roku 1961 však indické vojská napochodovali do Goa a Diu a posledné koloniálne územie v Indii bolo obsadené.

Medzitým však Čína obsadila Tibet, čo Nehrú znášal veľmi ťažko, keďže si myslel, že má dobré vzťahy s čínskym ministrom zahraničných vecí Čou En-lajom. Čína dokonca zaútočila na Indiu a 3 000 indických vojakov padlo v bojoch.

Číňania sa však z ničoho nič stiahli a India tak bola uchránená od vojny. Samotný Nehrú tieto udalosti zvládal veľmi zle a v roku 1964 zomrel na infarkt. O rok neskôr sa začala Druhá vojna o Kašmír. Vyvolal ju Pakistan po tom, ako Pakistanci videli slabosť indickej armády proti Číne.

V 60. rokoch išli obe krajiny odlišným vývojom. Pakistan bol prozápadný, autoritársky a islamský. India bola demokratická, neutrálna a sekulárna. V Indii sa dostala k moci ako premiérka v roku 1966 Indira Gándhiová, ktorej otcom bol Džaváharlál Néhrú. Hoci mala priezvisko Gándhí po svojom mužovi, nebola s Mahatmom Gándhím v žiadnom rodinnom zväzku.

Počas jej vlády India otestovala jadrovú zbraň a obsadila Sikkim. Obe udalosti sa stali v roku 1974. Pakistanský premiér Bhutto na to povedal toľko, že „budú jesť trávu, ale tiež získajú atómovú bombu“. S pomocou Číny sa to Pakistanu aj podarilo. Sám Bhutto neskončil dobre - 4. 4. 1979 bol obesený. Jeho dcéra Bénazír Bhuttoóvá sa neskôr dvakrát premiérkou Pakistanu (1988–1990, 1993–1996).

V roku 1970 zasiahol východný Pakistan cyklón, ktorý zabil odhadom 500 000 ľudí. Reakcia Islamabádu bola pomalá a vyzeralo to tak, že vláda a armáda doslova sabotujú záchranné akcie. Problémy vyústili do vyhlásenia nezávislého Bangladéša 25. marca 1971. Pakistanská armáda sa pokúsila povstanie potlačiť, ale do Bangladéša vpadla indická armáda a Pakistan bol porazený.

Snahy o odštiepenie však neboli len v Pakistane, ale aj v indickom Pandžábe. Niektorí Sikhovia sa pokúšali vytvoriť vlastný štát Chálistan, pretože sa cítili ohrození hinduistami a ich vplyvom. Niekoľkí vplyvní Sikhovia sa usadili v Zlatom chráme v Amritsare, ktorý je najvýznamnejším a najposvätnejším sikhským chrámom na svete.

Indira Gándhiová mala v tom čase obrovské rodinné problémy - jej syn Sandžaj zahynul pri páde lietadla nad Dillí. Situácia v Amritsare sa zhoršovala a Sikhovia v chráme sa zabarikádovali. Dochádzalo k masakrom na hinduistoch. V roku 1984 spustila indická armáda operáciu Bluestar, ktorej cieľom bolo zatknúť sikhského militanta Bhindranwaleho a jeho pomocníkov.

Dopadlo to však katastrofálne a pri vpáde do chrámu zahynulo 500–3 000 ľudí, hlavne nevinných pútnikov. Sikhovia sa po tejto udalosti začali búriť, ale Indira Gandhiová neriešila Sikhov vo svojej ochranke. Verila, že sú jej verní a že vyhrá sekularizmus. Dvaja Sikhovia z jej ochranky ju 31. októbra 1984 zastrelili.

Na mieste, kde bola zastrelená, sa dnes nachádza sklenená kytica ruží z Československa. Gándhiová nezomrela na mieste, hoci mala v sebe 20 guliek. Pred jej domom mala stáť sanitka, ale jej šofér si odbehol na čaj a tak ju do nemocnice odviezla jej nevesta. Keď dorazili do nemocnice, bola už zrejme indická premiérka mŕtva. Jej vrahovia boli zatknutí a jeden z nich bol zabitý vo väzbe, zatiaľ čo druhý bol súdený a obesený.

Obaja sú považovaní za mučeníkov. Ich čin však spôsobil to, že hinduisti začali pár hodín po atentáte zabíjať svojich sikhských spoluobčanov. Davy hinduistov napádali sikhské štvrte a zaživa upaľovali ich obyvateľov. Odhaduje sa, že v masakroch za tichého súhlasu polície bolo zavraždených až 2150 ľudí (podľa niektorých zdrojov ich bolo až 3000).

Sikhovia reagovali podobne a teroristi vyhodili do vzduchu lietadlo Air India 182, pri ktorom zahynulo všetkých 329 ľudí na palube.

Dňa 3. decembra 1984 sa v meste Bhópál odohralo veľké nešťastie, kedy celé mesto otrávila zle udržiavaná fabrika. Zomrelo 20 000 ľudí. Americká spoločnosť Union Carbide tvrdila, že nešlo o nešťastie spôsobené zanedbanou bezpečnosťou, ale jednalo sa o zlyhanie robotníka. Spoločnosť odmietla obetiam zaplatiť odškodné.

Indická vláda zase nechcela priznať, že nerobila vo fabrike žiadne kontroly a preživší s trvalými následkami ani nič nedostali. Svet sa však pýtal, či je v poriadku, keď štáty ako India a Pakistan majú atómové zbrane, keď nevedia zabezpečiť ani fabriky a vojenské sklady? Budú vedieť manipulovať s jadrom?

Ďalšia dôležitá vec v oboch, alebo vo všetkých troch krajinách je to, že veľké množstvo ľudí odchádza preč za prácou, momentálne hlavne do štátov v Perzskom zálive. Hoci veľa Indov, Pakistancov a Bangladéšanov zostáva na Západe, časť sa ich vracia a takmer všetci posielajú domov peniaze. Do Indie bolo v roku 2008 poslaných 75 mld. USD od zahraničných robotníkov.

Je to čiastka, ktorá určite nie je zanedbateľná. No práca v zálive má vplyv aj na Indiu, do ktorej sa tak dostáva vplyv Saudskej Arábie. Pakistan sa ani netvári, že je sekulárny štát - je v ňom zakázaný alkohol, príspevok na charitu je povinný a niektoré časti života sa riadia zákonníkom šaría. Pakistanu nepomohla ani vojna v Afganistane, kedy na jeho územie ušli tri milióny Afgáncov. Už tak krehký štát potom musel bojovať s Talibanom, ktorý mal na niektorých územiach reálnu moc.

Náboženstvo ožívalo aj v Indii, kde však nebol nárast moci islamu, ale hinduizmu. Mešita v Ajódhje, ktorú postavil Bábur na mieste, kde predtým stál hinduistický chrám označujúci Rámovo narodenie, bola zničená v roku 1992. Politici v Indii hecovali ľudí proti moslimom. Po celej Indii ich zahynulo 20 000 - opäť za tichého prizerania sa polície a armády.