Samosir - ostrov ľudožrútov

Jazero Toba nie je obyčajné jazero. Vzniklo pred 70 000 rokmi výbuchom supervulkánu Toba, ktorého erupcia spôsobila na niekoľko rokov dobu ľadovú.  Pri erupcii sopka vychrlila 2800 km³ horniny a popola. Len na porovnanie, sopka Vezuv, ktorá zničila rímske mesto Pompeje, vychrlila 3 km³.

Sopka sa po explózii prepadla sama do seba a v jej kaldere vzniklo jazero Toba. Toba je v súčasnosti najväčším jazerom na Sumatre a v jeho strede sa nachádza ostrov Samosir - najväčší ostrov na ostrove (Sumatra) na svete.  A práve na Samosire strávime 2 dni, počas ktorých spoznáme ostrov aj jazero.

Deň začíname raňajkami na našom hoteli Silintong, prípadne Toledo Inn Samosir. Oba sa nachádzajú na polostrove Tuktuk. Výber je typicky indonézsky - opekaná ryža, opekané rezance, poprípade toast. Samozrejmosťou je aj káva a čaj. Po raňajkách odovzdáme kľúče na recepcii a ideme k mólu, ktoré patrí hotelu. Pri ňom už kotví naša súkromná loď, ktorú budeme využívať namiesto autobusu a budeme sa na nej plaviť po jazere Toba.

V BUBO chodíme na Sumatru už od roku 1999 a preto vieme, ktoré miesta na Samosire treba určite vidieť. Nastúpime na palubu a vyrážame smerom k dedinke Ambarita. Plavba do dediny zaberie približne 15 minút. Oboplávame polostrov Tuktuk, kde je Silintong a  ani sa nenazdáme, zastavujeme pri ďalšom móle.

Vystupujeme z lode a na konci móla na nás už pokrikujú predajcovia suvenírov. Prechádzame popri nich a zastavujeme pri prvej hrobke. Pohrebné rituály majú v Toba batackej spoločnosti stále dôležité miesto. Keď niekto zomrie, je pochovaný do zeme. Dôležitejší je však druhý pohreb. Kosti zosnulého sa prenesú do rodinnej hrobky a rodina zabezpečí jedlo pre všetkých.

Práve finančne nákladná hostina je často dôvodom, prečo sa druhý pohreb vykoná až po dlhšom čase. Rodina zosnulého totiž na ňu musí najprv našetriť peniaze...

Pokračujeme ďalej a prechádzame cez kamennú bránu do starej kráľovskej dediny. Pred nami sa nachádza malé námestie a na ľavej strane zrekonštruované Toba batacké domy. Domy sú postavené na koloch a celé z dreva. V minulosti tak boli obyvatelia chránení pred prípadnými povodňami a počas obdobia sucha mohli pod domom bývať hospodárske zvieratá.

Každý dom je ozdobený nádhernými rezbami a nájdeme na ňom drevené gekony -  jašteričky, ktoré sú symbolom Batakov. Bataci veria, že zo všetkých zvierat ich najlepšie vystihuje gekon, pretože aj keď spadne, vždy sa postaví na nohy a pokračuje ďalej. Život v minulosti musel byť náročný a nebezpečný. Dvere do domov sú maličké a postavené tak, aby sa prípadný útočník musel pri vstupe do domu zohnúť a bol tak zraniteľnejší.

Ak mal niekto dobré úmysly, symbolicky sa pri vstupe musel pokloniť obyvateľom domu. V dome sa nachádza ohnisko na ktorom rodina varila a večer sa hriala pri jeho teple. Oproti domom sa nachádza sýpka, kde sa skladovala ryža a spávali tam všetci chlapci z dediny. Od rodiny boli oddelení preto, aby nedochádzalo k incestu medzi príbuznými. Keď chlapec dovŕšil vek 16 rokov, rodičia mu našli manželku a dedinčania novomanželom postavili nový dom.

Obdobie prespávania v sýpke vtedy pre ženícha skončilo. Každý jeden dom je rozdelený na tri časti. Najväčší priestor zaberá strecha, kde prebývajú bohovia a duchovia predkov. Stred patrí živým a najnižšia časť domu, kde sa chovajú zvieratá, patrí smrti. Najkrajší zo všetkých domov patril, samozrejme, kráľovi. Na ostrove sa nachádzalo viacero kráľovstiev a aj keď Bataci nazývajú svojich dávnych panovníkov králi, lepšie označenie by bolo asi dedinskí náčelníci.

Pred domom kráľa sú kamenné lavičky a práve tu zasadala rada starších a rozhodovalo sa tu o dôležitých veciach. Napríklad o takých, čo urobiť s vojnovými zajatcami a tými, čo porušovali zákony. Za neveru hrozil trest smrti a rovnaký osud čakal aj vojnových zajatcov. Keď staršinovia rozhodli, že niekoho popravia, oznámili túto správu kráľovi. Odsúdeného potom preniesli k pár metrov vzdialenému kamennému oltáru. Práve tu si ukážeme, ako prebiehala rituálna poprava.

Odsúdený mal zviazané ruky a položili ho na oltár. Šaman chodil okolo neho a potom mu rituálnou palicou zlomil obe nohy. Nasledovalo dlhé mučenie ktoré skončilo vtedy, keď odsúdený poslednýkrát nahlas vykríkol. Jeho duša vtedy opustila telo. Nasledovalo odseknutie hlavy, ktoré musel kat vykonať jedným švihnutím meča. Ak by sa mu to nepodarilo, skončil by na obetnom kameni on... Srdce a pečeň popraveného išli panovníkovi, ktorý ich zjedením získal najviac sily.

Ostatné časti tela zjedli obyvatelia dediny. Hlava sa následne hodila do jazera a voda z jazera sa nemohla používať týždeň, pretože bola „otrávená“ duchom zosnulého. Dnes sa už našťastie podobné rituály nevykonávajú a nikto nás tu nezje. Môžeme preto pokračovať cez stánky so suvenírmi, kde si môžeme kúpiť dlhé šamanské palice, drevený batacký kalendár a sošky gekonov.

Nezabudnite si ich však kúpiť v páre. Ceny sa dajú ako všade v Indonézii zjednať a originálny suvenír si tu vyberie každý. Je čas vrátiť sa naspäť na našu loď.

Plavíme sa ďalších 45 minút do dedinky Simanindo, ktorá sa nachádza na západ od Ambarity. Počas plavby môžeme na brehu ostrova zazrieť ďalšie Toba batacké hrobky a tradičné domčeky. Domorodci v nich stále žijú a vedia, že práve tradičná architektúra je jedným z lákadiel pre turistov. Zastavujeme pri ďalšom móle a ideme do reštaurácie Ruma Kaca, kde nás už čaká jej majiteľka Tiolina.

Vedie nás do veľkej záhrady, kde pestuje kvety. Posadáme si na terasu v záhrade a čašníci nám začnú postupne nosiť miestne špeciality. Grilovanú rybu, opekanú ryžu nasi goreng, zeleninový šalát a najväčšiu miestnu delikatesu, pečené prasiatko. Hoci je Indonézia najľudnatejšia moslimská krajina na svete, Toba bataci sú kresťania a s bravčovým mäsom nemajú žiadny problém.

Po chutnom obede nám Tiolina donesie čerstvo spravené ovocné šťavy a vynikajúcu kávu. BUBO chodí do jej reštaurácie Ruma Kaca pravidelne. Vďaka tomu sme si získali jej dôveru a tak nás vždy pozve do svojho domu pár metrov od terasy, kde sme obedovali. Drevený domček nepripomína tradičné drevené domy v okolí jazera Toba. Podobá sa skôr na koloniálny holandský dom.

Na ostrove má jedno prvenstvo. Bol to prvý dom, ktorý mal sklenené okná a miestny ho preto začali nazývať ruma kaca, čo v preklade znamená sklenený dom. Postavil ho Tiolin svokor, ktorý bol synom simanindského kráľa. Tiolina je teda členom kráľovskej rodiny a je na nej vidieť, že je na to hrdá.

Sama strávila niekoľko mesiacov v Európe a veľmi dobre ovláda angličtinu. Na stenách skleneného domu nájdeme fotografie z jej ciest, rodinné fotky, ale aj jej selfie s indonézskym prezidentom Jokom Widodom, ktorého v Indonézii každý volá Jokowi. Tiolina nám veľmi rada povie príbeh, ako sa jej podarilo odfotiť s prezidentom.

Rada rozpráva príbehy o Toba batakoch a ešte radšej hrá na klavíri. Posadáme si do kresiel a započúvame sa do pesničiek o jazere Toba. Čas ako keby sa na chvíľu zastavil...Klavír dohrá a my si detailne prezeráme celý dom. Vychádzame zadným vchodom a ideme si prezrieť múzeum za reštauráciou, ktoré tiež vlastní Tiolina.

Nachádzajú sa tu ďalšie Toba batacké domy a v jednom z nich nájdeme predmety, ktoré používali simanindskí králi a teraz patria Tioline a jej rodine. Pomaly sa s našou hostiteľkou rozlúčime, nasadáme na loď a ideme pár minút na ostrov Tao. Už asi nikoho neprekvapí, že patrí Tioline.

Tao je malý neobývaný ostrov na jazere Toba. V minulosti sa na ňom nachádzala reštaurácia, ktorá však zanikla a jediný dôvod, pre ktorý sem miestni chodia, je malý batacký oltár. Hoci sú Toba bataci kresťania, stále sa medzi nimi nájdu aj takí, ktorí veria rovnako ako ich predkovia na duchov a bohov. My sme sem však neprišli hľadať duše predkov, ale preto, aby sme si zaskákali z lode do jazera. Voda je čistá a príjemne osviežujúca.

Kapitán zastaví loď pri ostrove na mieste, kde je voda dostatočne hlboká a nikomu sa nemôže pri skákaní nič stať. Skúsite sa pri plávaní dotknúť dna? Najhlbšie miesto v jazere má hĺbku až 505 metrov. Koniec koncov, je to prepadnutý supervulkán. Komu sa nechce plávať a skákať z lode do jazera, môže sa prejsť po ostrove a pozorovať hniezdiace vtáky.

Tiolina plánuje na ostrove znovu otvoriť reštauráciu. Či sa jej sen podarí splniť, je však otázne. Sumatra a jazero Toba nepatria medzi typické turistické destinácie a zahraničných turistov tu veľa nenájdete. Aj preto sa tu naše malé BUBO skupiny cítia komfortne, akoby mali celý ostrov iba pre seba. Každopádne, Tioline držíme palce a po pol hodine plávania nasadáme mokrí na loď. Je čas vrátiť sa do nášho hotela Silintong. Pospíte si na lodi alebo budete sledovať krásnu prírodu naokolo?

Plavba naspäť nám bude trvať približne hodinu. Keby sme sa plavili opačnou stranou, za pár minút by sme sa doplavili k pláži Batu Hoda. Zajtra nás čaká voľný deň a kto chce, môže si prenajať motorku alebo „indonézsky tuktuk“, ktorý sa tu volá becak a odviezť sa. Kto potrebuje po 8 dňoch cestovania jeden deň vypnúť, môže zostať na našom hoteli, poprípade sa poprechádzať po polostrove Tuktuk. Ak však niekto preferuje aktívnejšie trávenie voľného dňa, môže si prenajať motorku a prejsť na nej polovicu ostrova.

Samosir je vynikajúce miesto pre tých, čo so skútrom nemajú veľké skúsenosti a chcú sa zlepšiť, pretože tu je minimálna premávka a asi najlepšie cesty, po akých na Sumatre pôjdeme. Niekto z personálu nám za zopár tisíc rupií na niekoľko minút vždy požičia svoj skúter a každý si môže deň dopredu vyskúšať, či sa cíti na motorku alebo si zajtra radšej prenajme becak so šoférom, ktorý bez problémov odvezie dvoch dospelých ľudí.

Na druhý deň nás po raňajkách čakajú pri hoteli pripravené motorky a prilby. Naša prvá zastávka je základná škola na polostrove Tuktuk. Pokiaľ samozrejme nie je víkend alebo školské prázdniny. Deti náš príchod vždy prekvapí a zvedavo okolo nás pobehujú. Niektorí odvážnejší žiaci sa nás po anglicky pýtajú, odkiaľ sme. Učiteľky nás pozývajú do tried a ak budeme mať šťastie, žiaci nám zaspievajú indonézske pesničky.

Zaspievame im nejaké slovenské alebo české pesničky aj my? Školstvo v Indonézii nie je na takej úrovni ako v strednej Európe a akékoľvek školské pomôcky preto potešia učiteľov a aj rodičov malých školákov. Spravíme si posledné fotky a učiteľkám darujeme zošity, perá a knihy pre deti. Jedná sa síce o symbolickú pomoc, v BUBO sa však snažíme pomáhať ľuďom v menej rozvinutých krajinách sveta už roky.

V roku 2004 sme napríklad poslali materiálnu a finančnú pomoc do Bukit Lawangu na Sumatre, keď tam v predchádzajúcom roku  došlo k povodni, pri ktorej zahynulo 72 ľudí.

Po návšteve školy pokračujeme do 5 kilometrov vzdialenej dedinky Tomok, kde sa nachádzajú batacké kráľovské hrobky. Motorky zaparkujeme na parkovisku a cez uličku plnú stánkov so suvenírmi prichádzame až ku hrobkám. Vstupné je dobrovoľné a každý dostane pri vstupe kus látky, ktorú si prehodí cez rameno.

Takýmto spôsobom vzdáme úctu kráľovi a jeho rodine, ktorí sú pochovaní v kamenných sarkofágoch a žili v čase, keď bol na ostrove ešte rozšírený kanibalizmus. Po prezretí hrobiek sa vraciame rovnakou uličkou naspäť k motorkám. Práve tu je najlepšie miesto na nakupovanie suvenírov zo Sumatry.

Okrem lacných čínskych napodobenín sa tu dajú nakúpiť aj drevené sošky a krásne vyrezávané  drevené repliky kráľovských palíc, ktoré stoja približne 3 milióny rupií, čo je v prepočte asi 200 €.

Nasadáme na motorky a pokračujeme v objavovaní ostrova. Ako stúpame do kopcov, cesta sa začína viac a viac kľukatiť. Asfalt je však nový a najväčšia prekážka je kukurica, ktorú sa niekto z domácich rozhodol sušiť priamo na ceste.

Po 7 kilometroch zastavujeme v „kaviarni“ Parhallow, kde nás čaká káva a nádherný výhľad na jazero. Sedíme na vyhliadke a rozmýšľame, aká obrovská musela byť sopečná erupcia, ktorá vytvorila celé jazero aj ostrov. 

Za kávu a čaj zaplatíme v prepočte 30 centov a smerujeme hlbšie do ostrova. Našim cieľom je najstarší batacký dom na ostrove, ktorý je postavený celý z dreva a stále obývaný. Pri dome nás raz zastihol dážď a pani domu nás pozvala k sebe dnu. Vďaka tomu sme sa dozvedeli viac o dome a jeho obyvateľoch.

V 300 rokov starom dome býva s manželom a svojimi dvomi deťmi, ktoré chodia do základnej školy. Živia sa poľnohospodárstvom a pod domom chovajú prasiatka presne tak, ako to robili celé generácie pred nimi. Na Samosire máte niekedy pocit, ako keby sa tu zastavil čas.

Poslednou zastávkou na našej ceste je pláž Batu Hoda, ktorá sa nachádza neďaleko dediny Simanindo, ktorú sme navštívili včera. Aby sme sa k nej dostali, prechádzame cez celý ostrov až do mesta Pangururan, ktorý je na opačnej starne ako Tuktuk. Odtiaľ pokračujeme takmer 20 kilometrov na pláž. Platí sa tu symbolické vstupné a oproti iným plážam má tú výhodu, že sa tu dá najesť v jednej z dvoch reštaurácií.

Cestovný ruch sa tu iba rozvíja, a tak potešia aj také maličkosti ako kabínky na prezlečenie, verejné toalety a lehátka pri pláži. Pláž sa, mimochodom, nachádza na najsevernejšom bode celého ostrova. Po okúpaní nás čaká ešte 24-kilometrová cesta na hotel a pre niektorých možno najväčší zážitok na ostrove.

Toba bataci sú kresťania a ako takí nemajú problém s bravčovým mäsom a ani alkoholom. V blízkosti nášho hotela sa nachádza viacero reštaurácií, kde pripravujú indonézske a aj západné jedlo ako napríklad cestoviny a pizzu, avšak zákazníci sú väčšinou turisti. Miestni chlapi chodia do bezmennej krčmy, ktorá sa nachádza 5 minút cesty pešo od nášho hotela.

Celú krčmu tvorí jedna špinavá miestnosť, do ktorej sa zmestí až 20 hostí. A čo dobré tu ponúkajú? Samosirčania pijú takmer výhradne „jungle juice“, niečo ako náš burčiak, ale namiesto hrozna sa pripravuje z palmy. Každý kto je na ostrove, ho musí ochutnať práve tu. Ak by náhodou niekomu nezachutil, majiteľ krčmy pôjde do vedľajšej reštaurácie, odkiaľ donesie pivo Bintang.

V čase nášho príchodu okolo ôsmej večer už štamgasti hrajú na gitare a spievajú batacké pesničky. Atmosféra je dokonalá. Pridávame sa k nim a tentoraz si spolu zaspievame niečo známejšie. Úžasný zážitok na celý život.

Jungle juice a pivo sa rýchlo míňa a majiteľ krčmy nestíha donášať nové fľašky. O desiatej večer sa podnik zatvára, domáci nasadajú na motorky a idú domov. Pomaličky ideme na náš hotel aj my. Zajtra ráno opúšťame Samosir a jeho obyvateľov.

1. Horúce pramene

Nachádzajú sa neďaleko mesta Panguruan a najlepšie sa k nim dostanete na motorke. Voda v prameňoch je zachytávaná do bazénov, kde sa dá okúpať.

2. Vodopád Sipiso-piso

V západnej časti jazera sa nachádza jeden z najväčších vodopádov v Indonézii, Sipiso-piso. Na našej ceste po Sumatre ho uvidíme z krásnej vyhliadky cestou na ostrov Samosir.

3. Trek na Bukit Holbung

Vrch Holbung sa nachádza mimo ostrova Samosir, neďaleko mesta Panguruan. Z jeho vrchu budete mať krásny výhľad na okolitú prírodu.

4. Kajakovanie na jazere

Jeden zo spôsobov ako spoznať jazero, je prenajať si na niekoľko hodín kajaky. Požičovne sa nachádzajú v okolí hotela Silintong.