Mahátmá Gándhí - mierumilovný bojovník

Svojou unikátnou filozofiou nenásilia („ahimsa“) motivoval a viedol Indov k nezávislosti. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo ho mnohí milovali a obdivujú́ ho až̌ do dnešných čias.

Gándhímu pripadla prezývka “Veľký duch” (Mahátmá) a stal sa jedným z najväčších symbolov mieru a nenásilia. Túto prezývku mu dal indický (bengálsky) básnik Rabindranath Tagore (nositeľ Nobelovej ceny za literatúru). Dňa 15. augusta 1947 doviedol Indiu k nezávislosti od Veľkej Británie.

Útly milý pán s prenikavými očami a večným úsmevom na perách, ktorý bojoval za práva Indov a za lepší svet. Takto ho poznáme azda všetci. Kým však v skutočnosti bol a aká bola jeho životná cesta?

Móhandás sa narodil 2. októbra 1869 v západoindickom meste Pórbandar do rodiny ministerského predsedu, do tretej kasty obchodníkov. Ako dieťa teda nežil v chudobných podmienkach. V čase, keď sa Gándhí narodil, bola už India plne kolonizovaná Spojeným kráľovstvom.

Mladého Móhandása ovplyvňovali názory jeho matky, ktorá bola silne nábožensky založená. Pravidelne dodržiavala náboženské rituály (to musel aj jej syn), rada sa starala o chorých a nevládnych. Toto malo vplyv na Gándhího neskorší život, kedy sa sám zapojil do starostlivosti o chorých.

Malý Gándhí bol ako dieťa samotár, rád trávil čas dlhými prechádzkami. Už vtedy sa zamýšľal nad filozofiou života. Keď dovŕšil 13 rokov, oženil sa s rovesníčkou – samozrejme, po dohodnutom sobáši. V mladosti bolo jeho snom stať sa lekárom, avšak predpisy v rámci jeho kasty mu to nedovoľovali.

Matka aj najstarší brat mu to vyhovárali, no neskôr si Gándhí svoj zámer presadil. Aby dosiahol vytúžený cieľ, muselo sa konať kastové zhromaždenie a z jeho (tretej) kasty ho následne vylúčili.

Vysnené štúdium lekárstva neskôr zanechal a na nátlak svojej rodiny odišiel študovať právo do Anglicka. Univerzitné roky boli preňho náročné. Zomrel mu otec a rodina finančne nevládala vykryť všetky výdavky. Počas svojho štúdia dodržiaval prísnu vegetariánsku diétu a keďže nemal peniaze nazvyš, väčšina jeho jedálnička sa skladala z chleba a špenátu.

Práve v Anglicku sa stretol s ľuďmi rôznych náboženských presvedčení, ktoré ovplyvnili aj jeho religionistický vývoj. Je obdivuhodné, že už ako mladý rád počúval názory druhých a bol otvorený rôznym pohľadom. Jeho náboženská cesta bola spletitá. Prešiel od hinduizmu cez kresťanstvo, ateizmus, aby nakoniec pochopil, že každé náboženstvo je niečím špecifické a každé vedie človeka k žitiu v mieri a láske.

Pristavím sa ešte pri ateizme. V mladosti sa na krátku chvíľu Gándhí stal aj ateistom. So svojimi kamarátmi rebelsky chceli dokázať, že náboženstvo pre nich nič neznamená - tým, že začali jesť mäso. Gándhího náboženská filozofia bola však osobitná a unikátna, a to ho odlišovalo od konvenčných výkladov náboženstva. Skôr než sa považoval za ateistu, bol radšej synkretický, kombinoval prvky rôznych náboženstiev a náboženských učení do svojej osobnej filozofie, známej ako satjagraha (princíp nenásilia).

Po skočení štúdia v Anglicku sa vrátil naspäť do Indie, v Bombaji vykonával právnickú prax. Zanedlho však prijal pracovnú ponuku v Južnej Afrike. Ako 24-ročný teda odišiel do Durbanu ako právnik. Hoci bol Gándhí zvyknutý na to, že India je pod nadvládou Spojeného kráľovstva, až v Afrike pochopil, čo je to skutočný rasizmus.

V tom čase žilo v Južnej Afrike približne 150 000 indických prisťahovalcov, väčšina z nich žijúca v Natale - provincii vo východnej časti Južnej Afriky. Dnes sa provincia nazýva Kwa-Zulu Natal a je jednou z 9 provincií, ktoré tvoria JAR.

Obyvatelia bielej rasy odmietali indických prisťahovalcov a nenávisť voči nim bola len posilňovaná zo strany vlády, ktorá vytvárala opresívne opatrenia voči nim. Opresívne opatrenia zahŕňajú obmedzenie slobody slova a názoru, násilné rozháňanie protestov, obmedzenia slobody tlače a médií, nezákonné zatýkanie a väznenie disidentov, obmedzenie práv menšín a iných zraniteľných skupín, a mnoho ďalších opatrení, ktoré obmedzujú základné práva občanov. 

Mahátmá bol veľmi prekvapený a sklamaný z podmienok pre život Indov v Afrike. Postupne zisťoval, že Indovia mali v tejto krajine veľmi obmedzené práva. Gándhí mal pracovnú zmluvu podpísanú na jeden rok a nevedel sa dočkať, kedy bude môcť odísť naspäť domov. No práve pred jeho návratom do Indie sa dozvedel, že tamojšia vláda plánuje zbaviť Indov práva voliť.

Indovia sa cítili bezmocne. Nemali nikoho, kto by ich viedol a ukázal im cestu zmeny. Gándhí si uvedomil, že Indovia v JAR túžia po zmene a sám vo vnútri cítil, že práve on bude ten, kto ich bude viesť za snahou o lepší život. Postupne začal stretávať indických obchodníkov a aktivistov, ktorí otvorene kritizovali tunajšiu situáciu a odsudzovali nenávisť voči Indom a začali vytvárať komunitu.

Veľmi rád premýšľal nad filozofickými otázkami života a dychtivo túžil po poznaní pravdy. Preto bol náruživým čitateľom nielen náboženských textov. Jeho knižnica pozostávala z kníh rôznych filozofických škôl. Našli by sme tam Védy, Nový Zákon, Korán, ale aj knihy ako Nietzscheho Tak vravel Zarathustra, či diela Leva Nikolajeviča Tolstého. Knihy, ktoré čítal, formovali aj jeho názory a presvedčenia.

Z knihy Johna Ruskina si uvedomil, že podstatou ľudského života v spoločnosti nie je materiálny blahobyt, ale medziľudské vzťahy. Zobral si z nej k srdcu tri hlavné princípy, na ktorých stojí spoločnosť, a to:

• dobro jednotlivca je obsiahnuté v dobre skupiny
• práca robotníka a právnika je rovnocenná
• práca robotníka či remeselníka na poli prináša život, ktorý stojí za to žiť

Gándhímu sa páčila predstava života na základe týchto troch princípov a túžil tak žiť. Od Tolstého sa zase naučil, že má odmietať zlo a násilie a milovať svojho blížneho. Všetky tieto filozofické a politické presvedčenia, ktoré postupne nadobúdal, prejavil pri založení komunity vo Phoenixe - blízko Durbanu.

My v BUBO prechádzame cez mesto Pietermaritzburg, hodinku od Durbanu na našich zájazdoch Juhoafrickou republikou. V roku 1894 tu na juhu Afriky založil Natalský indický kongres, s ktorým bojoval proti rasovej diskriminácii. Vďaka tomu sa stal vodcom hlasu indickej nezávislosti. Ako vodcu a iniciátora naňho viackrát zaútočili aj domáci a skončil aj v bezvedomí. V Pietermaritzburgu dali na jeho počesť postaviť aj sochu.

A nie je tu len tak náhodou. Pripomína Gándhího zážitok po príchode do Južnej Afriky, kedy ho na stanici vyhodili z prvej triedy vo vlaku preto, že nebol bielej rasy, aj keď mal legálne zakúpený lístok. Tento moment sa považuje sa kľúčový v Gándhího živote, pretože sa pri ňom zrodila myšlienka snahy o slobodu a zmenu životných podmienok Indov.

Svoju lásku k ľuďom a prejavy ľudskosti Gándhí naplno prejavil aj počas búrskej vojny, ktorá vypukla v roku 1899. Počas nej sa rozhodol pomáhať Britskému impériu dobrovoľníckymi službami - hlavne v zdravotníckych službách. So svojimi nasledovníkmi založil indický Červený kríž. Jeho cítenie voči ľuďom sa tu len prehĺbilo. Táto dobrovoľná účasť na vojenskej službe však bola relatívne krátka, pretože Gándhí neskôr uznal, že podpora vojny bola v rozpore s jeho princípmi nenásilnej činnosti.

Po vojne Mahátmá odišiel do Johannesburgu, kde sa na istý čas usadil. Svoje myšlienky a názory sprístupnil verejnosti pomocou časopisu Indian Opinion, ktorý začal vydávať v roku 1903. Časopis vychádzal v angličtine a v troch indických jazykoch, tým bol sprístupnený širokej verejnosti. Neprinášal len Gándhího svetonázor, ale aj praktické informácie pre indických obyvateľov, ktorí mali záujem vedieť svoje práva - hlavne ako obchodníci, avšak mnohým chýbalo kvalitné vzdelanie v politike a obchode.

Gándhí preto svojím časopisom zvyšoval povedomie o politickej situácii Indov v JAR. Indovia, ktorí tu žili, veľmi nadšene prijali Gándhího snahy a prebudil sa v nich pocit patriotizmu. V komunite vo Phoenixe vychádza tento časopis dodnes. Gándhí v tlači často poukazoval na neľudské podmienky v getách/štvrtiach nevyhovujúce hygienickým štandardom, kde žili Indovia. Nikto z miestnej vlády tomu však nevenoval pozornosť.

V roku 1904 vypukol v Johannesburgu mor a práve v týchto štvrtiach sa veľmi rýchlo šíril a vyžiadal si početné straty na životoch. Gándhí bol opäť odhodlaný pomôcť a založil tu nemocnicu.

Práve v Johannesburgu začal Gándhí naplno žiť podľa svojej filozofie satjagraha. Prvou veľkou nenásilnou demonštráciou bola tá z roku 1906, v ktorej Gándhí so svojimi prívržencami vystupovali proti ďalšiemu iracionálnemu zákonu voči ázijským prisťahovalcom. Do demonštrácie sa zapojili nielen indickí obyvatelia, ale aj obyvatelia čínskeho pôvodu a rôzni občania pôvodom z Ázie, mnohých národností a rás.

V Johannesburgu môžeme tiež vidieť jeho sochu. Nachádza sa na Gándhího námestí. Je tomu tak preto, lebo v čase jeho pôsobenia tu stál súd, kde Gándhí pracoval. Na soche je zobrazený ako mladý muž v súdnom talári s knihou v ruke - tak, ako ho mohli obyvatelia Johannesburgu svojho času stretnúť.

V roku 1906 už mal presný obraz o tom, že chce prežiť život v brahmačarji, ahimse a podľa svojej filozofie satjagrahy. Uvedomil si, že jeho poslaním je slúžiť Bohu. Zložil sľub k spomínanej brahmačarji, ktorá predstavuje úplný celibát, teda cestu k oslobodeniu. Inak je nazývaná aj ako božské putovanie. Pochopil, že chce žiť v službách svojej duše, nie svojho tela.

Satjagraha v pravom slova zmysle sa však v praxi prejavila až v roku 1913, kedy sa pre Indov sprísňovali pravidlá. Mali obmedzenú slobodu pohybu, zvyšovali sa im dane a nakoniec im aj zrušili všetky sobáše, ktoré neprebehli podľa kresťanských tradícií. Vypuklo veľké povstanie na čele práve s Gándhím.

Keď si uvedomíme, že Mahátmá prišiel do Afriky ako veľmi mladý, v tej dobe ešte neskúsený právnik, je obdivuhodné, čo tam dokázal za 21 rokov svojho pôsobenia. Podarilo sa mu zmeniť celú krajinu tým, že do nej priniesol nové politické, náboženské a sociálne pohľady. Jeho posolstvo v Južnej Afrike naďalej pretrváva a žije v spomienkach, dobrých skutkoch a láske medzi tamojšími obyvateľmi.

Keď sa Gándhí neskôr vrátil do Indie, bol už známy a vnímali ho ako vodcu. Získal si veľký obdiv svojou pokorou, jednoduchým životom a nenásilím. Pre mnohých sa stal inšpiráciou. Hlavné kampane bez násilia, ktoré viedol, boli „Hnutie za nespoluprácu“ a „Hnutie občianskej neposlušnosti“.

Aj napriek tomu, že bol niekoľkokrát väznený za svoje snahy a názory, nikdy sa nevzdal. Asi najznámejšia kampaň bola tá v marci roku 1930, ktorá dostala pomenovanie Soľný pochod. Počas nej Gándhí a jeho prívrženci pochodovali 400 kilometrov k Arabskému moru na protest proti britskému monopolu v produkcii soli. Zúčastnilo sa na ňom viac ako 100 000 ľudí.

Gándhí rozprával o útlaku Indov a nespravodlivosti, zástup protestujúcich mal postupne dĺžku viac než tri kilometre. Gándhí mal počas pochodu 61 rokov. Samotný pochod však sprvu nepriniesol úspech, keďže ho uväznili spolu s ďalšími až 60 000 Indmi. Po jeho prepustení sa mierulilovný bojovník stal súčasťou kongresu a tiež neoficiálnym vodcom celej Indie. Tento pochod mnohým ukázal, že nenásilný odpor môže znamenať úspech.

Organizovaním nespočetných protestov a kampaní Gándhí stále viac a viac upovedomoval svet o probléme Indov pod nadvládou Británie, čo nakoniec viedlo k tomu, o čo sa celý svoj život usiloval.

India získala úplnú nezávislosť 15.8.1947. Gándhí však vôbec nebol spokojný, pretože jeho vlasť síce získala nezávislosť, no jeho snahy o komunitnú harmóniu medzi hinduistami a moslimami sa nenaplnili.

Došlo tak k rozdeleniu Indie na Pakistan a Hinduistan. Toto rozdelenie nakoniec viedlo k masovým bojom a migrácii, čo bolo úplne v rozpore s Gándhího nenásilnými snahami.

Gándhí neovplyvnil len svojich súčasníkov a ľudí indického pôvodu. Jeho filozofia Satjagraha v sebe nesie myšlienku nenásilného boja a odporu voči nefungujúcemu režimu. Stala sa takou silnou, že ovplyvnila mnohé osobnosti po celej planéte, ktoré sa zapísali do dejín.

Veľký vplyv mala na Nelsona Mandelu, ktorý počas svojho aktivizmu často vyzdvihoval Gándhího nenásilné snahy o zmeny v spoločnosti, či na Martina Luthera Kinga, ktorý vo svojom boji za občianske slobody taktiež vyzdvihoval Gándhího myšlienky. Obidvaja mali veľký rešpekt voči Gándhího osobe a jeho filozofii. Nikdy sa však s Kingom ani Mandelom nestretol.

Gándhí zorganizoval mnoho nenásilných protestov voči zlému zaobchádzaniu s Indmi a inými minoritnými skupinami v Južnej Afrike. Zaoberal sa však tiež otázkami chudoby, práv žien, socioekonomickými reformami, dostupnosti základného vzdelania pre všetkých či harmonickou komunitou medzi hinduistami a moslimami. Jeho filozofia v sebe spája prvky nenásilia, žitia v čistej láske, čistoty tela i duše a jednoduchého pokorného života.

Ak sa opýtate domácich na Gándhího, s veľkou pravdepodobnosťou vám nepovedia hneď ich pravý názor, o čom sme sa v BUBO presvedčili viackrát. Gándhího činy dodnes vedú k mnohým politickým konglomerátom. Ako ľudia máme tendenciu vnímať veci čierno-bielo a radi kategorizujeme ľudí na dobrých a zlých.

Možno preto bol Gándhí často nepochopený. Bol milovaný, no niekedy zatracovaný pre svoje činy. Mnohí ho slepo nasledovali, pretože si mysleli, že je to správne. Viacerí ho neznášali, pretože ich motivoval k nenásiliu tak, aby sa nechali šikanovať, biť, až mučiť. Počas mnohých protestov boli skupiny ľudí nútené nebrániť sa. Aj sám Gándhí neraz padol.

Známa je tiež jeho chorobná posadnutosť celibátom. Pravidelne spával v jednej posteli s mladými atraktívnymi ženami. Bránil sa pritom sexuálnemu styku - chcel dokázať, že vie ovládať celé svoje telo, ale aj myseľ.

Napísal tiež zopár listov adresovaných Adolfovi Hitlerovi, nepodal svojej žene penicilín, následkom čoho nakoniec umrela, odmietal pomôcť Británii počas druhej svetovej vojny a v Indii sa snažil zlúčiť hinduistov a moslimov do harmonického spolužitia. To ľudí provokovalo.

Mnohí nedokázali pochopiť a prijať, že ľudia dvoch rôznych náboženstiev by mohli spolu fungovať. Tieto snahy sa mu napokon stali osudnými, keď ho 30. januára 1948 zastrelil fanatik Nathuram Godse za zradu voči hinduistom. Umrel s modlitbou na ústach a pri pohrebe kráčali za jeho truhlou milióny ľudí.

Každoročne si v BUBO s našimi klientmi toto miesto chodíme pripomínať. Popol Gándhího rozsypali do rieky Ganga, ale aj na mnohých iných miestach v rámci celej Indie.

Gándhí má aj svoje múzeum v Dillí, Bombaji, gudžarátskom Ahmedabade či na najjužnejšom mieste Indie - v Kanyakumari. Mnohé tieto miesta na našich zájazdoch do Indie navštevujeme. Dodnes prevládajú rôzne pohľady na osobu Gándhího. Podobne ako Naturama, dodnes s ním nesúhlasia v mnohých veciach tisícky ľudí.

Koniec koncov, aj samotný Albert Einstein povedal, že na človeka, ako je Gándhí, je ľudstvo len ťažko pripravené. Veľkosť jeho osobnosti a srdca prerástla dobu. A dodnes ostáva nepochopeným.

Deň jeho narodenia, 2. október, bol vyhlásený OSN za medzinárodný deň nenásilia pomerne nedávno - v roku 2007. Hlavnou myšlienkou tohto dňa má byť šírenie povedomia o mieri, význame nenásilia a tolerancie.

Vplyv Gándhího myslenia a filozofie je obrovský dodnes. Ako mysliteľ a filozof mal jedinečnú schopnosť integrovať rôzne názory a myšlienky, ktoré ho počas života ovplyvnili. Dokázal spojiť svoje zážitky, myšlienky iných filozofov a historické udalosti. Za svojho života dokázal veľa, svojimi aktivitami vzbudil v Indoch národné cítenie a dodal im silu bojovať za slobodu a nezávislosť.

No nie všetky ciele, ktoré chcel dosiahnuť, sa mu podarili, a preto neodchádzal z tohto sveta spokojný. Na sklonku života tvrdil, že satjagraha nie je úplne možná, aj keď sa o ňu celý život snažil. Motív kompletného nenásilia nedokázal rozšíriť do celého sveta. Predbehol dobu a stále ju predbieha. Napriek tomu zostáva obrovskou osobnosťou a inšpiráciou pre mnohých ľudí.

Gándhího životná cesta bola, bezpochyby, pestrá a dodnes pre nás zostáva inšpiráciou. Počas celého života mal v sebe neskrotnú silu neustáleho pracovania na sebe a učenia sa sebadisciplíne. Ukázal ľuďom, že aj v čase vojny a konfliktov si vie človek zachovať ľudskú tvár. Veril v dobro ľudí, vážil si čistotu ľudskej duše, poskytol ľuďom pohľad na svet - že nie je až taký zlý a že vždy môže byť lepší.

Vyzdvihoval v človeku to ľudské. Veril v silu lásky a komunity, mal silnú vôľu a obrovskú životnú silu. Stal sa nesmrteľným vďaka svojim činom. Žil podľa svojich presvedčení. A aj keď jeho cesta životom bola tŕnistá a nedokázal všetko, po čom túžil, dokázal meniť svet. A zmenil ho jednoducho - tým, že bol človekom.