Orangutany v Gunung Leuser

Sumatra zatiaľ nepatrí medzi miesta, kde stretnete masy turistov. Nie sú tu stovky rokov staré chrámy ako na Jáve a ani nočný život, ktorý nájdete na Bali. To, prečo sem cestovatelia chodia, sú sopky, jazerá, cestovným ruchom „neskazení“ domáci a hlavne dažďové lesy, v ktorých môžete nájsť posledné sumatrianske nosorožce, tigre, medvede malajské a v neposlednom rade orangutany, ktoré sa pokúsime nájsť v Bukit Lawangu. Poďme však pekne od začiatku a vráťme sa na chvíľu na prašnú cestu, ktorá spája Medan s Tangkahanom.

Sedíme v autobuse a sledujeme okolitú krajinu. Ideme z najväčšieho mesta na Sumatre, Medanu, kde sme si pozreli mešitu Masjid Raya, sultánsky palác Istana Maimun a staré mesto Kesawan. Vzdialenosť medzi Medanom a Tangkahanom, kam máme namierené, je približne 100 kilometrov. Na prašných sumatranských cestách to znamená minimálne štyri hodiny jazdy. Vyrážame z nášho hotela Grand Antares a len cesta zo samotného Medanu nám kvôli zápcham zaberie takmer hodinu. Z mesta sa dostávame na krátku diaľnicu, po ktorej ideme 20 minút do mesta Binjai. Binjai je pomyselná hranica, kde končí „civilizácia“ a začína typická Sumatra. Krajina dostáva vidiecky ráz a okolo nás sa objavujú malé domčeky s typickými obchodíkmi – warungmi. Warung je malý rodinný obchod, v ktorom kúpite základné veci – vodu, instantné rezance a ak máte šťastie, tak napríklad aj benzín. Na pár minút zastavujeme v jednej z dediniek. Na našej ľavej strane sa nachádza mešita a na pravej kostol. Obe náboženské stavby sú ukážkový príklad toho, ako dokážu v najľudnatejšej moslimskej krajine žiť vedľa seba moslimovia aj kresťania.

Pokračujeme ďalej a okolo nás sa začínajú objavovať palmy. Hoci by sa mohlo zdať, že sa dostávame do chráneného lesa, opak je pravdou. Kto sa na palmy pozrie lepšie, hneď si všimne, že nerastú náhodne, ale sú vysadené v dlhých lánoch. Práve prechádzame okolo plantáží palmy olejnej, o ktorej sa posledné roky začína hovoriť viac a viac v Európe, dokonca aj na Slovensku. Palmový olej údajne používa až 50 % domácností na Západe. Nachádza sa v čokoláde, pracích prostriedkoch, potravinách a inými slovami sa dá povedať, že kvôli svojej nízkej cene je skoro všade. Čím si však zaslúžil svoju zlú povesť? Aby ste získali olej, potrebujete najskôr palmu olejnú. Kelapa sawit, ako sa tu nazýva, sa pestuje v Indonézii na  plantážach s rozlohou dvakrát väčšou ako je rozloha Slovenska. Pre mnohých farmárov predstavuje jediný zdroj príjmov a tak okolitý dažďový les s jeho chránenými obyvateľmi postupne ustupuje novým plantážam palmy olejnej. Z jedného kilogramu nespracovaných plodov zarobí farmár okolo 1200 indonézskych rupií, čo je približne 7 centov. Denne dokáže farmár zarobiť v priemere 5 EUR z ktorých musí uživiť celú rodinu. Pri jednom trse plodov zastavujeme, aby sme ho mohli bližšie preskúmať. Kvôli ostrým pichliačom a váhe okolo 15 kilogramov sa dvíha trochu ťažšie. Kto je zvedavý, môže olejnaté plody ochutnať. Pred sebou máme ešte asi 20 kilometrov, čo na Sumatre znamená hodinu cesty. Po 10 minútach prechádzame okolo továrne na spracovanie palmového oleja, kde v jej okolí sa nachádza obrovské množstvo vylisovaných plodov. Miestni ich používajú buď ako hnojivo, alebo ako materiál na kúrenie. Cesta sa zhoršuje a my po 4 hodinách prichádzame do Tangkahanu, dediny na okraji národného parku Gunung Leuser.

Autobus zastavuje na parkovisku pri turistickom centre a my si z neho berieme len batožinu, ktorú budeme potrebovať najbližších 24 hodín. Z Tangkahanu budeme na druhý deň pokračovať do Bukit Lawangu po veľmi zlej ceste. Prejdú cez ňu len silné terénne autá a autobus musí ísť už dnes dlhšou cestou do Bukit Lwangu cez Medan, ktorému sa zajtra vyhneme. 

Tangkahan je ukážkou toho, ako sa dá robiť turistický ruch a neničiť pritom životné prostredie. Dedina v minulosti žila okrem poľnohospodárstva aj z predaja dreva, a teda z ničenia dažďového lesa. Miestni si časom uvedomili, že lepšie ako vyrúbať les je ukázať ho turistom, ktorí sa tu ubytujú, najedia, okúpu slony alebo vyskúšajú tubing. V Tangkahane vyrástlo zopár hotelov a do jedného z nich, Mega Innu, smerujeme aj my. Predtým nás čaká prvý adrenalínový zážitok, a to prechod cez most cez rieku Buluh. Drevený most visí na lanách a rozkýva ho už jeden človek. Aj preto je maximálny počet osôb na moste limitovaný a dôsledne dodržiavaný. Za mostom odbočujeme doprava a po pár metroch prichádzame do nášho hotela Mega Inn, kde nás už čaká čašník Sipit s welcome drinkom. Objednávame si obed, a kým sa pripraví, ubytujeme sa v našich chatkách. Ubytovanie len dopĺňa atmosféru naozajstnej divočiny, ktorá nás obklopuje. Každá chatka má postele s moskytiérou a kúpeľňu so studenou vodou a jednoduchým záchodom. Skladáme si veci a ideme na obed. Práve tu máme možnosť vyskúšať jedinečné sumatrianske jedlo gulai dau ubi tumbuk, pripravené z byliniek z dažďového lesa. Má jemnú chuť, zelenú farbu a jedáva sa spolu s ryžou. Je to jedno z mála indonézskych jedál, ktoré nie je pikantné. Nikde inde nič takéto už neochutnáte. Po dobrom obede sa už v plavkách presunieme k 200 metrov vzdialenej rieke Batang. Rieka je široká pár metrov a preplávať ju nie je veľký problém Ak teda nie je príliš silný prúd. Na druhom brehu sa nachádza miniatúrna jaskyňa, z ktorej vyviera teplá voda. Žiadne jacuzzi nás tu ale nečaká, v jaskyni je voda len po kolená a zmestia sa do nej maximálne dvaja ľudia.

Pokračujeme teda po prúde rieky ďalej a prichádzame k malému vodopádu. Voda je príjemne osviežujúca a čistá. Oproti vodopádu už na nás čakajú nafúknuté pneumatiky, na ktorých sa ideme tubingovať. Nasadáme na ne a necháme sa unášať prúdom rieky. Batang sa po pár metroch vlieva do rieky Buluh a my si výhľad na most, po ktorom sme pred 2 hodinami išli, vychutnáme priamo z rieky. Rieka nás unáša miernym tempom ďalej a ďalej a my vyvalení na pneumatikách sledujeme prírodu, ľudí a stromy okolo nej. Niekedy sa v ich korunách mihnú opice alebo vzácne aj hady. Absolútna pohoda pre ľudí, ktorí chcú zažiť viac ako iní. Po hodine zastavujeme pri ďalšom vodopáde. Pneumatiky „odstavíme“ na brehu a kráčame k nemu po sivých sopečných skalách, ktoré sa drvia na jemný piesok priamo pod našimi nohami. Vodopád je naša posledná tubingová zastávka. Na druhej strane rieky nás už čaká auto, ktoré nás odvezie naspäť do hotela. Jazda na korbe je len ďalší zo sumatranských adrenalínových zážitkov. Zastavujeme na už známom parkovisku a prechádzame cez most naspäť na hotel. Tento krát už bez strachu a výkrikov.

Na druhý deň ráno vstávame okolo pol ôsmej  a Sipit nám už pripravuje palacinky a omeletu. Ďalší bod, nášho sumatranského programu, je kúpanie slonov v rieke Buluh. Ešte na hoteli sa prezlečieme do plaviek, rozlúčime sa so Sipitom, zaplatíme za jedlo a prejdeme cez už dobre známy most k parkovisku. Na druhom brehu nás čakajú terénne autá, ktoré nás odvezú k pár minút vzdialeným slonom. Veci si nechávame v autách a ideme sa zaregistrovať do slonieho centra. Kým čakáme na slony, môžeme si kúpiť malé suveníry ako náramky alebo drevené sošky malých slonov a podporiť tak miestnu komunitu. Keď nám náš lokálny sprievodca Karol oznámi, že slony sú na kúpanie a raňajky pripravené, prechádzame cez ďalší most a po cestičke ideme dole k rieke. Tu nás už čakajú slony. Slon sumatriansky je najmenším a najohrozenejším poddruhom slona indického, ktorý žije v Ázii. Od slona afrického sa líši, napríklad, odlišným tvarom uší, ktoré u afrického pripomínajú tvar Afriky, celkovou veľkosťou tela, tvarom hlavy a mnohými ďalšími znakmi.

Dôvod, prečo sú slony ohrozené je ten, že sa postupne ničí ich habitát. Prostredie, v ktorom žijú sa nenávratne mení na palmové plantáže. Aby prežili, slony sú nútené hľadať potravu na poliach chudobných sumatrianskych farmárov. Tí kvôli zlej finančnej situácii nemajú inú možnosť, ako slony zo svojich polí vyhnať. V tom lepšom prípade sú slony odvezené do rezervácií, kde môžu naďalej nerušene žiť a kde im nikto neubližuje alebo skončia v sloňom centre, kde je o nich dobre postarané. Podobný osud mali aj najstaršie slony v Tangkahane. Nachovať dospelého slona však niečo stojí a indonézska vláda podporuje ekologické projekty len minimálne. Centrá si tak musia na seba zarobiť väčšinu peňazí. V našom sloňom centre sa na slonoch nejazdí, ako napríklad v Thajsku alebo Kambodži. Namiesto toho môžu turisti slony okúpať a nachovať, čo je oveľa lepší a intenzívnejší zážitok.

Čakáme na brehu rieky a o chvíľu sa objavia prvé slony s ich opatrovateľmi. Prvý ide do vody najväčší samec Teo. Po ňom nasledujú menšie slony a najmenšie sloníčatá sa zatiaľ hrajú pri brehu. S najmenšími sa kúpať nemôžeme, pretože si ešte neuvedomujú svoju silu a mohli by niekoho poraniť. Slony sa s obrovským šplechotom na pár sekúnd ponoria celé do vody. Hneď sa však objaví na hladine chobot a slon sa lenivo vyvalí na jednu stranu. Vodu si zjavne užíva. Pomaly ideme za slonmi do vody a od ich opatrovateľov dostávame kefy, ktorými ich zbavujeme špiny a prachu. Je to neuveriteľne silný zážitok dotknúť sa takéhoto obra, ktorý leží v rieke a užíva si čistenie. Na pár minút sa z nás všetkých stávajú malé deti. Hladkáme slony, čistíme ich, fotíme sa s nimi, špliechame na ne vodu a slony ju niekedy vyšplechnú na nás. Teraz však idú slony umývať nás. Postavíme sa pred ne a chobotmi na nás vystreknú prúd vody, nazývaný aj elephant shower, čiže slonia sprcha. Keď sme čistí, dostaneme aj horúcu sloniu pusu. Zážitky ako tento si zapamätá každý do konca života. Prišiel čas na raňajky. Najprv nesmelo dávame slonom ovocie, ktoré si berú od nás chobotom. Po pár minútach im dávame jedlo rovno do úst. Netrpezlivejšie slony si berú jedlo rovno z tašiek a my ich nestíhame zásobovať čerstvými banánmi. Kúpanie končí, my sa ideme osušiť a prezliecť. Predtým si však spravíme skupinovú fotku na pamiatku. Potom už len nasadneme do áut a vyrazíme na minimálne dvojhodinovú cestu k ďalším ohrozeným sumatrianskym zvieratám v Bukit Lawangu.

Cesta, po ktorej pôjdeme, patrí k tým horším, dokonca aj z indonézskeho hľadiska. Autobus cez ňu nemá šancu prejsť a budeme preto pokračovať v terénnych autách, ktoré nás doviezli ku slonom. Samotná cesta do Bukit Lawangu je zážitok sám o sebe. Sumatranci sú milí a prívetiví ľudia, ktorí ešte nie sú naučení na masový turizmus. Dôkazom toho sú, napríklad, usmiate a kývajúce deti pri ceste. Z otvoreného okna im kývame naspäť a s niektorými si dáme high five. Ako prechádzame dedinami, vidíme ako na nás domáci ukazujú a hovoria „orang bule“, čo v preklade znamená cudzinci. Na expedícii, ako je tá na Sumatre, nikdy neviete, čo nečakané zažijete. Môže to byť, napríklad, dedinská svadba a vy pôjdete gratulovať novomanželom a neveste dáte dar niekoľko stoviek tisíc rupií. Alebo môžete kľudne čakať pol hodinu kvôli oprave cesty, pretože cestári, ktorí kladú asfalt si spravili obednú prestávku a bagre spolu s valcom zaparkovali tak, že sa okolo nich nedá prejsť. Cesta môže byť zablokovaná aj z jednoduchšieho dôvodu. Nákladné auto, ktoré viezlo plody palmy olejnej do jednej z tovární bolo naložené viac ako unesie a jeho náprava to nevydržala. Vyblokovalo tak na niekoľko hodín celú cestu a my musíme vyjsť z našich áut a trochu ich potlačiť po krajnici. Naši šoféri však zvládnu všetky problémy na cestách na jednotku, a tak sa pomaličky dostávame do polovice našej cesty. Zastavujeme na peknej vyhliadke, odkiaľ už vidíme vrchy v Gunung Leuser. Čaká nás ešte hodina a malá prestávka padne každému vhod. Povieme si tu základné informácie o parku a pokračujeme ďalej. Jedna z najbizarnejších scenérií je polorozpadnutá neobývaná budova s veľkým žltým písmenom M. Jedná sa o recesiu domácich? Dúfajme, že globalizácia sa so svojimi stánkami rýchleho občerstvenia bude tejto časti sveta vyhýbať čo najdlhšie. Rozpadnutá cesta sa postupne mení na novú asfaltku, čo je neklamný znak toho, že Bukit Lawang je blízko. Prichádzame do nášho hotela Rindu Alam, pred ktorým je už zaparkovaný náš autobus s batožinou. V reštaurácii na hoteli máme typickú indonézsku slepačiu polievku soto ayam s ryžou. Najeme sa a dáme si krátku pauzu pred trekom za orangutanmi. Pred hotelom nás už čaká náš sprievodca Tamam, s ktorým sa pokúsime tieto nádherné tvory nájsť.

Ľuboš Fellner navštívil Bukit Lawang prvýkrát v roku 1995. BUBO sem chodí pravidelne od roku 1999 kvôli orangutanom, ktoré sa v okolí Bukit Lawangu v hojnom počte nachádzajú. Na začiatku 70. rokov 20. storočia tu bolo postavené rehabilitačné centrum pre orangutany držané v zajatí. Orangutany sa postupne vypúšťali na slobodu, avšak stále sa rady vracali na miesta, kde dostávali predtým potravu. Ako sa stávali samostatnejšie, centrum strácalo svoj význam a v roku 2002 bolo zavreté. Nevyhovovalo medzinárodným a ani indonézskym nariadeniam a často dochádzalo k neželaným kontaktom medzi ľuďmi a orangutanmi. Do roku 2015 sa v okolí stanice nachádzali miesta, kde boli orangutany prikrmované, keďže niektoré si ešte nedokázali samé nájsť potravu v potrebnom množstve a prežiť v divočine. Veľká rana pre Bukit Lawang prišla v roku 2003, kedy sa v noci vyliala rieka Bohorok a pri nešťastí zomrelo 72 ľudí, z toho 5 zahraničných turistov. O rok neskôr prišla z BUBO do Bukit Lawangu materiálna a finančná pomoc. V tom čase sme ešte sídlili v pivničných priestoroch a charita sa na Slovensku veľmi nerobila. A už vôbec nie do vzdialených a neznámych končín sveta. Aj to je jeden z dôvodov, prečo tu má BUBO tak dobré meno. V súčasnosti už k prikrmovaniu nedochádza a orangutany sa v Gunung Leuser len monitorujú. Názov „orang utan“ znamená v indonézštine „lesný muž“ a v súčasnosti existujú 3 druhy orangutanov. Dlho sa verilo, že orangutany na Sumatre a Borneu sú jeden druh, avšak v roku 1996 boli rozdelené na sumatriansky a bornejský. V roku 2017 dokonca pribudol nový druh – Tapanulský orangutan, ktorý tiež žije na Sumatre. V Bukit Lawang môžeme vidieť orangutana sumatrianskeho, ktorý sa od bornejského odlišuje štíhlejšou postavou a výraznejšou briadkou. Orangutany nepatria medzi opice, ale medzi ľudoopy, spolu s gorilami a šimpanzmi. Čiastočne sa do tejto skupiny radia ešte gibony, pre ktoré je vytvorená samostatná čeľaď Hylobatidae v rámci nadčeľade Hominidea, kam patria zmienené šimpanzy, bonobo, gorily a potencionálne aj človek.

Orangutany sú divé zvieratá a robia si, čo chcú. Nikto teda nevie garantovať, či nejaké na treku uvidíme. To, čo sa však zabezpečiť dá, je dobrý miestny sprievodca, ktorý orangutany pozná a vie, kde sa budú pravdepodobne zdržiavať. Náš sprievodca Tamam patrí medzi tých najlepších a na treky do lesa berie aj svojho syna, ktorý chce v budúcnosti robiť prácu svojho otca.

Na čele s Tamamom odchádzame z hotela a odbočujeme doľava. Berieme si so sebou len fotoaparáty, vodu, plavky a repelent. Pred nami sa objaví most podobný tomu v Tangkahane. Tento je však trochu stabilnejší, a tak na ňom môže byť naraz viac ľudí. Prechádzame cez most a odbočujeme doľava. Za pár minút sa ocitneme na začiatku lesa. Pred nami je strmý kopec obývaný komármi, ktorý musíme vyšliapať. Tu zisťujeme, prečo je dobrý nápad mať so sebou stále repelent. Exotických chorôb sa síce báť nemusíme, keďže sa nenachádzame v malarickej oblasti, ale život bez komárov je krajší. Snažíme sa zastavovať čo najmenej a o chvíľu sa pred nami objavia kaučukovníky, z ktorých sa zbiera surový kaučuk. Vysvetlíme si, ako sa kaučuk zbiera a čo s ním potom miestni dedinčania robia. Pokračujeme hlbšie do lesa. Kaučukovníky miznú a nahrádzajú ich divo rastúce stromy. Prechádzame cez skalný útvar, nazývaný niekedy aj „jaskyňa“ a pomaly sa približujeme k hraniciam parku. Cesta nám od hotela k hranici trvá asi pol hodinu a s krátkymi prestávkami ju zvládne každý. Prechod do prírodnej pamiatky zapísanej na zozname UNESCO si v lese všimnete len ťažko. Sme obklopení vysokými stromami a potichu kráčame za Tamamom. Náhle zastane a ukazuje prstom hore. V korunách stromov sa nachádza mladá orangutania samica s mláďaťom, ktoré sa pevne drží svojej mamy. Okamžite vyťahujeme foťáky a fotíme. Ryšavá dvojica na strome si nás vôbec nevšíma a pomaličky sa presúva z jedného konára na druhý. Po niekoľkých minútach ich stratíme z dohľadu a pokračujeme k rieke Bohorok. Tu nás už zase čakajú pneumatiky, tento krát však zviazané. Bohorok je divokejšia rieka ako Buluh, a preto na kormidlovanie zviazaných pneumatík dohliada Tamam. O 15 minút sme naspäť v Bukit Lawangu. Mali sme šťastie a z rieky sme videli endemické hulmany Thomasove.

Krátko pred siedmou večer odchádzame z nášho hotela a odbočujeme doľava. Prejdeme po tom istom moste, po ktorom sme išli pred pár hodinami za orangutanmi, tento krát však odbočujeme za mostom doprava. Pred nami sa po pár metroch objaví architektonicky zaujímavá a v Bukit Lawangu najluxusnejšia reštaurácia Kepal Bambu, ktorá je súčasťou hotela Eco Lodge. Je postavená z bambusu a hliny a perfektne zapadá do ekologickej vízie Bukit Lawangu. Švajčiarsky architekt Lukas Zollinger tu odviedol kus dobrej práce. Na obdivovanie architektonických vychytávok však budeme mať čas po dobrej večeri, na ktorú sme sem prišli.

Hlavný kuchár Ashadi zostavil menu, z ktorého si vie vybrať každý. Dáte si na začiatok štipľavú kuraciu polievku soto ayam? Alebo radšej lumpia medan, smažené jarné závitky podávané s arašidovou omáčkou? Na výber je tiež hovädzia sviečková, indonézske špeciality, ako pečená ryba ikan goreng alebo rezance ifu mie binjai, ale aj veľmi chutný hovädzí burger. Po náročnom dni padne dobre na záver tradičný indonézsky nápoj bandrek. Pripravuje sa zo  zázvoru, citrónovej trávy, čierneho korenia, cukru, klinčekov, škorice a pandanových listov. Pije sa horúci a zahreje celé telo. Pomaličky nás začína premáhať únava, a tak sa po jedle vraciame naspäť na hotel. Kto sa ešte nechystá ísť spať, môže vyjsť na druhé poschodie reštaurácie, kde sú pohodlné vaky na sedenie a wifi.

Celý národný park Gunung Leuser sa určite nedá prejsť za dva dni a ani to nie je našim cieľom. Pokiaľ by ste sa sem chceli vrátiť, vyskúšajte niekoľkodňový trek so skúseným rangerom. Budete tak mať väčšiu šancu vidieť ohrozené druhy zvierat, ako sú napríklad slon sumatriansky a medveď malajský, niekedy nazývaný aj medveď medový. Medzi najohrozenejšie druhy patria tiger sumatriansky a nosorožec sumatriansky. Nosorožcov je na Sumatre približne ešte 100 kusov a na Borneu vyhynul vo voľnej prírode v roku 2019 úplne. Posledné dve samice žili ešte v roku 2020 v záchrannej stanici v Sabah a jedna samica Pahu v ZOO v americkom Cincinnati. Na ochranu zvierat sú vytvorené proti pytliacke jednotky a jednej z nich, Tigriemu komandu, velí Čech Zbyněk Hrábek. Jednotka odstraňuje pasce a monitoruje zvieratá. Pokiaľ by ste mali záujem, existuje viacero organizácií, ktoré hľadajú dobrovoľníkov ochotných pomôcť chrániť túto úžasnú časť našej planéty. Sumatra s jej zvieracími obyvateľmi za návštevu a ochranu určite stojí.