Dotyk Mount Everestu

Len pred niekoľkými mesiacmi som zažil cestu, resp. let vrtuľníkom k základnému táboru ďalšieho legendárneho himalájskeho vrchu – Annapurny. No pri svojej poslednej návšteve Himalájí som sa rozhodol ísť ešte o krok ďalej, siahnuť ešte vyššie. Na Everest... Opäť som sa ocitol v Nepále v novembri – čo je výborný mesiac na pozorovanie hôr. Práve v tomto ročnom období je tu počasie síce chladnejšie, no stabilné a Himaláje sa vedia ukázať vo svojej plnej kráse.

O letoch k Mount Everestu som počul už predtým, dráždili moju cestovateľskú a dobrodružnú fantáziu niekoľko mesiacov. Až som sa odhodlal svoje sny aj realizovať. Takáto priam nebeská skúsenosť stojí dnes zhruba 950 dolárov, no verte, ak vám takýto let vyjde, je to úžasný zážitok, hoden každého jedného zaplateného centu. Len to počasie musí hrať do karát... Keď ma priamo na mieste činu miestni ubezpečovali, že šance na dobré počasie sú naozaj vysoké a helikoptéru mi vedia vybaviť už o dva dni, nebolo ďalej prečo váhať! Hor sa do Himalájí! K Everestu! Dostať sa na dosah k hore hôr, aké to bude?... Predovšetkým - preletieť k Everestu zo slávneho Káthmandú nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Samotná hora je od mesta vzdialená 160 kilometrov, a takúto vzdialenosť vrtuľník na jeden raz nepreletí. Preto by som tento let nazval skôr denným výletom ako vyhliadkovým letom. O to viac sa nemôžem dočkať dobrodružstva, ktoré je predo mnou...

Mohlo by Vás taktiež zaujímať:

Výšková choroba a aklimatizácia

Himaláje -rady a skúsenosti

Najvyššie položené cesty sveta

Na letisko prichádzame o šiestej ráno. Vládne tu čulý ruch. Predpovede počasia sú výborné a k hlavnému hrebeňu Himalájí smeruje jeden vyhliadkový let za druhým. Všetko nasvedčuje tomu, že dnes budú aj tieto lety úžasné a viditeľnosť bude zjavne nádherná. My však smerujeme do centra vrtuľníkov s iným cieľom, ako len tak hocijakou vyhliadkou. Chceme sa priblížiť k najvyššej hore sveta! Čaká nás fascinujúci prelet s dvomi zastávkami. Odovzdávame pasy na registráciu a dávame sa odvážiť, aby si nás vedeli v helikoptére pekne rovnomerne posadiť. Všetci sme už jemne nervózni. Vyjde to? Udrží sa dobré počasie? Okrem nás je k Everestu naplánovaných niekoľko ďalších letov. Budeme musieť čakať?

Počasie je najlepšie skoro ráno, a tak chceme byť vo vzduchu čo najskôr. V tomto nám veľmi pomáhajú naši nepálski partneri. Náš miestny sprievodca a dlhoročný spolupracovník Ganesh nám pridelil jedného zo svojich známych na letisku, a ten nás tlačí dopredu pred všetky ostatné skupiny. Je tu aj pár, čo sa na let nahlasoval šesť mesiacov dopredu a mali by teda ísť pred nami. My sa však cez Ganeshove známosti a meno jeho staršieho brata Govindu, dobre známeho v turistických kruhoch po celom Nepále, pretláčame celkom dopredu. „Pôjdete v prvom vrtuľníku,“ oznamuje nám letový dispečer „môžete sa ísť pripraviť do čakárne.“ Výborne, máme tie najlepšie šance na pozorovanie hôr! Veríme, že sa nám naozaj podarí dobre odletieť. Už poznám Nepálcov a viem, že takýto pekný deň je na druhej strane tak trochu aj prekážkou, keďže ideálne počasie znamená aj hustú premávku a chvíľu potrvá, kým nás pustia do vzduchu. Plní očakávania prichádzame do čakárne, odkiaľ nás po piatich minútach púšťajú k autu a ideme smerom k čakajúcim helikoptéram. Dobrodružstvo sa začína...

Sedíme v malom pick-upe a vezieme sa okolo pristávacej dráhy. „Toto je letiskové safari!“ oznamuje nám zamestnanec ako nás vezie okolo celého medzinárodného letiska až do zadnej časti, kde parkujú vrtuľníky. Nad nami prelietavajú lietadlá jedno za druhým a my sa už nevieme dočkať, kedy vzlietneme aj my. Keď prichádzame k helikoptéram, aj tu panuje čulý ruch. Ešte sa dokončujú posledné prípravy, pretierajú sa sklá pre lepší výhľad, balí sa náčinie na dotankovanie leteckého benzínu. „Čakáme na povolenie na odlet, prosím, počkajte tu,“ hovorí nám pilot po krátkom bezpečnostnom školení. Všetko nasvedčuje tomu, že naozaj poletíme prví, ale zelená od letovej kontroly stále neprichádza. „Volaj im! Sú to flákači! Možno aj zabudli na helikoptéry!,“ podpichujú sa piloti medzi sebou po asi pätnástich minútach bez akejkoľvek spätnej väzby z riadiacej veže.

A skutočne, po krátkom telefonáte zrazu máme zelenú a môžeme letieť! Rýchlo sadáme do vrtuľníku a ideme na to! Krátko po 7:15, po hodine vybavovania a čakania teda vyrážame. Išlo to rýchlejšie ako som si myslel a v duchu ďakujem ´našim´ Nepálcom, že to tak šikovne vybavili. Sme prvá helikoptéra dňa a stúpame smerom na východ, k najnebezpečnejšiemu letisku sveta v nepálske Lukle. Toto malé letisko v srdci veľhôr je jedným z najznámejších na svete. Vďaka svojej šikmej pristávacej dráhe a okolitým horám tu majú lietadlá poriadne sťažené pristátie. To, či sem vôbec pristanete alebo nie, je vždy otázne. Niekedy cestovatelia čakajú aj tri alebo štyri dni, kým je počasie vhodné, aby ste sem vôbec mohli letieť. My však máme počasie ako z rozprávky. Komfortne si prelietame ponad predhoria Himalájí, posiate terasovými políčkami a rýchlo sa blížime medzi rozoklané štíty najväčších svetových veľhôr. Ako prichádzame do Lukly, letisko sa napriek svojej povesti vôbec nezdá až také mimoriadne a nebezpečné. Pristávame bez akýchkoľvek komplikácií a môžeme sa pripraviť na ďalšiu fázu našej cesty.

V Lukle máme v skutočnosti len technickú zastávku. Po 45 minútach letu z Káthmandú tu potrebujeme dotankovať a potvrdiť si počasie okolo Mount Everestu. Okolnosti sú však naďalej priaznivé, a tak stojíme len asi desať minút a môžeme hneď pokračovať ďalej medzi himalájske končiare. Čaká nás najzaujímavejšia časť našej cesty. Zastavíme sa pri dedinke Dingboche vo výške 4410 metrov. Tu sa prestriedame a po dvojiciach alebo trojiciach odlietame na vyhliadku Kalapatthar pred samotný Mount Everest. Prečo takáto rošáda? Kalapatthar je 5600 metrov nad morom, o tristo metrov vyššie ako horolezecký základný tábor a vzduch je tu už taký riedky, že helikoptéra s piatimi cestujúcimi by tu mohla mať problémy so vztlakom. Takto sa dostaneme vyššie a môžeme si horu hôr užiť bližšie ako ktokoľvek iný. Je to pritom naozaj krátka zastávka, nakoľko na Kalapatthare človek môže stráviť len pár minút a potom sa musí opäť pobrať nižšie. Toto sú už tak mimoriadne nadmorské výšky, že nezvyknutému človeku môže ľahko prísť zle.

A tak je tu konečne naše striedanie a po pätnástich minútach čakania v Dingboche a prvej sérii úžasných fotiek himalájskych scenérií prichádza náš čas! Ideme hore! „Podmienky sú skvelé,“ ohlasuje pilot „môžeme nadletieť až nad ľadovec. Najprv urobíme okruh pred Everestom a potom zosadneme na fotky.“ „Aký ľadovec?“ hovorím si v duchu. „Asi spodok Khumbu, ktoré sa hadí zo strany hory,“ pomyslím si. Ukázalo sa však, že môj odhad bol príliš konzervatívny. Počasie je dokonalé, a tak nás pilot vedie hore stranou Everestu ponad Khumbu až na samotný vrchol legendárneho Khumbu Icefall. Toto je miesto, ktoré musí prekonať každý horolezec, keď ide hore - jedna z najznámejších častí cesty na vrchol najvyššej hory sveta. „Tu hore býva druhý výškový tábor.“ informuje nás pilot. „Sme vyše šesťtisíc metrov nad morom“. Žasnem. Ani som nevedel, že takto vysoko vie vrtuľník vyletieť. Vždy som počul, že strop je okolo 5500. No my sme sa vďaka dokonalému počasiu teraz dostali na miesta, kde nedosiahne takmer žiaden smrteľník...

Sem hore prídu len tí, čo reálne lezú na strechu sveta. Nedostanete sa sem ani keď prídete do základného tábora pešo ani nijako inak. Len ako horolezec alebo vrtuľníkom. Prelietame ponad celým slávnym ľadovcom a robíme otočku priamo pred južnou tvárou Mount Everestu. Človek sa tu cíti taký malý a zanedbateľný, ako keby stál pre Titanmi z dávnych bájí. Je to úžasný zážitok na celý život! Po okruhu pred samotnou horou hôr pristávame s vrtuľníkom na Kalapatthare. Tu vo výške 5600 metrov zažívame desať minút fotografického ošiaľu. Počasie je prenádherné a všade okolo nás sú majestátne hory, aké človek doteraz videl len v dokumentárnych filmoch. Všetkým kraľuje samotný Mount Everest a jeho masív s dominantným špicom Nuptse. Človek má pocit, že by tu vedel stáť a kochať sa nekonečne dlho. No nám musí desať minút stačiť. Viac času v týchto nadmorských výškach bez aklimatizácie by naozaj mohlo byť nebezpečné...

Nasadáme späť do helikoptéry a klesáme o čosi nižšie, ešte si užiť výhľad na najvyššiu horu sveta od Everest View Hotela pri dedine Syangboche vo výške 3880 metrov nad morom. Tento moderný luxusný hotel postavený Japoncami je najlepšie ubytovanie v okolí Mount Everest. Základný tábor je odtiaľto štyri dni pešo, ale náš vrtuľník sem preletí za pätnásť minút. Tu sa ´vylodíme´ a máme zhruba trištvrte hodinku na fotografie, vyhliadky, alebo kvalitné raňajky, ktoré hotel ponúka pre turistov. Môžete si dať uprostred veľhôr omeletu a kávu s vyhliadkou na Mount Everest za 25 dolárov. Možno sa to zdá veľa, ale ak sa bavíme o vysokohorskej prirážke, tak toto je naozaj to jedno miesto na svete, ktoré si ju môže oprávnene nárokovať.

Hotel je skvele vybavený a kto by chcel, môže si dať dokonca aj aperitív z miestneho baru. V skratke - je to dokonalé miesto na oslavu úžasného dopoludnia priamo v strede Himalájí. Užívame si nádherné výhľady, perfektné počasie a atmosféru nedotknutej alpínskej prírody. Už som aj prestal rátať koľkokrát som cvakol spúšťou fotoaparátu, aby som zvečnil tú krásu naokolo. Pomaly dýcham a sústreďujem sa na tú dokonalosť najvyšších hôr sveta. Som šťastný. A určite nie som sám. Vidím na tvárach ostatných, že všetci sme nadšení. Podarilo sa to! Dotkli sme sa Mount Everestu! Bližšie k hore hôr sa už ani nedá dostať. Po trištvrte hodiny čistej eufórie po nás prichádza vrtuľník a my sa neskonale spokojní vraciame späť do Káthmandú. Let k najvyššej hore planéty vyšiel lepšie, ako sme si mohli vysnívať. Ak je Mount Everest v takejto podobe aj vaším snom, vykročte za ním!