Tadžikistan – bodka za mojím ázijským putovaním. Posledná krajina, ktorú som na tomto obrovskom fascinujúcom kontinente ešte poriadne neprešiel a ktorá tak uzatvára moje dlhoročné spoznávanie Ázie. Už tridsať rokov križujem túto planétu hore-dole, dostávam sa do jej najodľahlejších kútov, pomaličky odkusujem posledné sústa svojej misie. Tadžikistan bol tou poslednou ázijskou kde som ešte nebol. Som rád, že práve táto mimoriadna krajina sa mi už navždy bude spájať s jedným z mojich cestovateľských míľnikov…

Tadžikistan

  • Najmenšia krajina Strednej Ázie
  • 3x väčšia než Slovensko
  • 93% jej územia tvoria nádherné hory
  • Prešiel ju Alexander Macedónsky aj Marco Polo
  • Práve odtiaľto vraj pochádzajú všetci Indoeurópania
  • Pamir Highway a Wakhanský koridor sú snom cestovateľov

Učíš sa tým, že čítaš knihy, no porozumieš iba cez lásku...

Janobil mi priniesol teplý čaj. Je streda 21. augusta, 6.10 ráno. Sedím pri stolíku s bordovým obrusom s prastarými perzskými vzormi, na ňom kanvička zeleného čaju. Všetci turisti ešte spia, no domáci sú hore. Vyšlo slnko, a to je pre nich jasný znak. Tu ešte stále udáva deň slnko, nie čísla na hodinkách. Som riadne oblečený, mám na sebe termobielizeň, dlhé nohavice, tričko, mikinu, šuštiakovú bundu, teplé ponožky. Je august, ale takto skoro ráno je vo vrchoch citeľná zima. Včera dokonca mrzlo, pod stanom sme ráno našli ľad. Tu v údolí je ešte zima, ale slnko už bozkáva vrcholky zaľadnených kopcov. Ukážka zoroastriánskeho dualizmu - oheň a ľad. Viditeľnosť je perfektná, vzduch je absolútne čistý a ja si to náležite užívam. Milujem chvíle, keď môžem byť takto sám so sebou a konečne mám čas napísať zopár slov o našom treku.

Bude to asi trošku romantické (aj preto ten povznášajúci nadpis kapitoly), lebo asi len meter odomňa zurčí čistučký potok a všade okolo výhľad na majestátne hory.  Musím uznať, že ten stôl Janobil umiestnil na najlepšie miesto. Je to taká malá plošinka hneď pri potoku, vytekajúcom z nádherného plesa asi šesťdesiat metrov povyše. Už od prvých chvíľ cítiť, že tu majú akýsi prirodzený zmysel pre vkus a schopnosť vnímať krásy prírody, ktorá im bola daná.

Romantický východ slnka vo Fanských vrchoch - najkrajších tadžických horách, priamo od môjho stola.

Romantický východ slnka vo Fanských vrchoch - najkrajších tadžických horách, priamo od môjho stola.

Konečne píšem. Zobudil som sa o 5.45 mimovoľne, a niet sa čo diviť, veď som spal dvanásť hodín vkuse. Včerajšok mi dal zabrať… Cestujem po svete už tridsať rokov, a tak si hovorím, že mám prirodzenú vakcináciu. Okrem toho, že som prešiel všetky krajiny sveta, zažil som už všetky žalúdočné vírusy sveta, a nehrozí mi, že by som dopadol ako Indiáni po príchode belochov. Som skrátka zvyknutý. Zjem viac než bežný turista a vydržím viac než bežný turista. No evidentne nie všetko a ešte vždy na mňa niekde v zastrčenom kúte sveta čaká niečo, čo ma zaskočí. Ako tu v Tadžikistane - syr z rúk starej pastierky vo Fanských vrchoch ma zložil. Úplne ma odrovnala!

Tento inak vcelku ľahký trek sa tak pre mňa vďaka nečakanej syrovej ochutnávke stal doslova výstupom na pamírsku sedemtisícovku. Všetko išlo zo mňa zdola-zhora a ja som musel šliapať cez 3850 metrov vysoké sedlo. Čo by bolo za normálnych okolností pre mňa v pohode, no teraz bol pre mňa každý krok krutým úderom boxeristu do brucha. Každý pohyb ma bolel, vcelku pohodová túra sa pre mňa mení na peklo...  No poviem vám, malo to svoje čaro. Telo bolo úplne na dne, no v tých mukách som akosi výraznejšie dokázal vnímať pôvaby prírody navôkol. Svojimi krásami predčil trekking všetky moje očakávania. Bolo to tak nádherné!  A ako to celé prebiehalo?...

Všade tu už od prvých chvíľ cítiť, že tu majú vkus a zmysel pre krásu…

Vnárame sa do hôr…

Cesta z Dušanbe na sever je dnes príjemná a rýchla. Postavili ju, aj so všetkými tunelmi v tomto 370-kilometrovom úseku Číňania, a svet by Tadžikom túto cestu mohol závidieť. Akonáhle opúšťame Dušanbe, vnárame sa do impozantných hôr. Prvé nás víta pohorie Gissar (Hissor), následne cez drsný, neosvetlený tunel Anzob vstupujeme do ďalšieho pohoria Zaravšan.

Obehneme všetky tie nedozerné hory zo severovýchodu, otočíme to vľavo a naberáme smer Pendžikent, ktorý je spoločne s Khudžandom dnes kultúrnym centrom severného Tadžikistanu. Magická krajina plná nížin, lánov bavlny, s chuťou sušených marhulí, okrúhleho chleba a plovu s bielou mrkvou. Tunajšia kultúra je veľmi blízka tej v uzbeckých mestách Samarkand a Buchara, aj ľudia sú podobní.

Za sovietskych čias volali Dušanbe Stalinabad a Khudžand Leninabad, takže vlastne smerujeme zo Stalinabadu do Leninabadu, čo spolu s ochutnávkou miestnej organickej vodky Šohoná dodáva ceste ešte ďalší rozmer.

Ideme okolo dedinky, kde pôsobil otec slávneho lekára Avicenu (Ibn Sina). Bol to uznávaný Izmaelita, presne ako náš sprievodca Alí, presťahoval sa odtiaľto do Buchary, odkiaľ pochádzala jeho žena a kde sa narodil génius Avicena.

Z asfaltky odbočujeme do hôr. Vedzte, že tu žiadna MHD neexistuje, do týchto hôr musíte mať vlastné auto, a to veľmi kvalitné, aby zvládlo tieto “cesty”... Prvú noc spíme v dome Muhammadi Bekova, ktorému tu nikto nepovie inak ako Bobo. Dostal meno po svojom starom otcovi a hotovo, je Bobo! Čo je nám z BUBO sympatické…

Malý tadžický slovníček: 

  • Bobo = starý otec
  • Bibi = stará mama
  • Dodo = otec
  • Bača = syn
  • Mothar = matka

Sára pred naším stanom v nádherných Fanských horách.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Náš trek bol perfektne vymyslený. Tak nás nadchol, že som sa ihneď zamiloval a už teraz trek dávame do ponuky pre podobných bláznov ako sme my… Fanské vrchy ako jeden úžasný cestovateľský bonbónik, tešte sa!

Keď sa nás neskôr mnohí Tadžici s hrdosťou na svoju krajinu pýtali: “A videli ste jazerá Alaudin? A čo Kulikalon? Iskander? Prenádherné, však?” vždy sme mohli prikývnuť: “Áno, videli!” Naozaj, za veľmi krátky čas sa nám podarilo prejsť tie najväčšie skvosty Fanských vrchov.

Aký servis máme na trekku? (Viac informácii nájdete pod každou fotografiou.)

Našou výhodou bolo, že okrem profesionálnych sprievodcov sme mali aj komplet servis okolo, čo je pri takomto rýchlom nájazde do hôr vždy obrovskou výhodou. A tak všetky naše veci nakladáme na somáre. Tie zvieratá nám nesú aj jedlo, stany, karimatky, spacáky, prenosnú kadibúdku, stoličky, stôl, stan pre štáb... My vyrážame iba s ľahkým ruksačikom, kde máme vodu, krém na opaľovanie, fotoaparát, mikiny, ktoré si oblečieme pri prechode priesmykom.

Desiatu a olovrant dostávame od sprievodcu, obed je perfektný, rovnako ako teplá večera, ktorú nám varí kuchár Asad.

Naši sprievodcovia tu poznajú každý centimeter, vedia, kde sa zastaviť, a tak stolujeme ako nikdy predtým, na tých najkrajších flekoch, s úžasnými výhľadmi. V takýchto chvíľach oceňujeme, ako sa kvalitný servis oplatí. Sú tu aj iní turisti, ktorí prišli na týždeň-dva, ale tí sú vždy o krok za nami, najlepšie miesta sú jednoducho vždy naše...

Tam dole na jazere je malý polostrovček, a práve na ňom sú naše stany - jednoznačne najlepšie miesto! Vďaka super all inclusive servisu. Dron: Daniel Fellner

Tam dole na jazere je malý polostrovček, a práve na ňom sú naše stany - jednoznačne najlepšie miesto! Vďaka super all inclusive servisu. Dron: Daniel Fellner

Auto nás pred trekom vyloží na jednej strane hôr a potom naloží na strane druhej, čo je niekoľko hodín jazdy. Trekking má logiku, nemusíme nasilu robiť ´kolečko´ po tých istých miestach, ale vždy iba napredujeme. Po trekkingu bola cesta späť do doliny na asfaltovú cestu tridsať kilometrov po úplne rozbitých ´necestách´ naozaj neuveriteľnou prírodou. Aj pre mňa, čo som už išiel všeličo, to bol ohromný zážitok…

Asadov recept na národné jedlo Plov - “Perzské rizoto”: 

Čo potrebujete na Plov – 0,5 kg mäsa, 0,5 kg ryže, maslo, 1 cibuľa, koreniny, k tomu 1väčšia mrkva (v Pendžikente dávajú žltú, v Dušanbe červenú)

Mäso pokrájate na menšie kocky, cibuľu nasekáte, orestujete spolu na masle, okoreníte, osolíte, podlejete vodou. Medzitým dáte variť ryžu, privediete do varu, pridáte nastrúhanú a orestovanú mrvku, môžete pridať podľa miestnych zvyklostí šafrán, dusíte domäkka. Podľa chuti môžete pridať sušené ovocie, či vajíčka. Mäso aj ryža sa robí na veľkom ohni. Napokon zmiešate ryžu s mäsom, zakryjete pokrievkou a ešte pätnásť minút necháte dôjsť.

Pôvodný recept na plov vraj vymyslel práve geniálny lekár Avicena. Plov ako kultúrne dedičstvo je už pod patronátom UNESCO.

Jazero, kde sa utopilo Alexandrovi Macedónskemu Ferrari

A čo všetko nádherné sme na našom rozprávkovom treku po Fanských horách videli?

Horské jazero Iskanderkul - má plochu 3,4 kilometrov štvorcových, je sedemdesiatdva metrov hlboké. Leží v nadmorskej výške 2195 metrov vo Fanských vrchoch, na severných svahoch pohoria Hissar. Je ľadovcového pôvodu, má trojuholníkovitý tvar a tvrdí sa, že je jedným z najkrajších horských jazier bývalého Sovietskeho zväzu, a teda celého sveta. Ako pozorujeme odrážajúce sa majestátne hory na jeho hladine, musíme len dať za pravdu. Svoje meno dostalo jazero po Alexandrovi Veľkom Macedónskom (iskander je perzská výslovnosť mena Alexander, kul je jazero po tadžicky) nie náhodou. Až sem naháňal slávny panovník Alexander lokálneho vládcu a partizána Spitamena. Tu v jazere sa mu vraj utopil kôň, ktorého dostal od otca Filipa II.

Iskanderkul - Alexandrovo jazero.

Bucephalus bol možno najznámejším koňom sveta. Mozaika Alexandra na Bucephalovi sa našla napríklad aj vo Faunovom dome v Pompejách.  Alexander ešte ako chlapec neskrotného koňa zvládol tým, že ho otočil proti slnku, aby kôň nevidel svoj tieň, ktorý ho dráždil. Keď to videl jeho otec - vládca Filip, vyhlásil, že pre tohto koňa je Macedónsko malé. Čierny kôň stál v tej dobe viac ako Ferrari. A keď zmizol pod hladinou, nebolo to len tak... Tadžici veria, že aj dnes za splnu vychádza Buciphalus von z jazera a pasie sa na okolitých lúkach.

Alexander po tejto strate svojho ´špičkového Ferrari´ smútil a nenávidel Spitamena ešte viac. Hlavu svojho manžela napokon doniesla Alexandrovi samotná Spitamenova žena, ona mu aj navrhla, nech si ju Alexander vezme. Veľký vládca si však ťažkých súperov vážil. Na druhej strane sa bál, že táto dračica raz odreže hlavu aj jemu. No nakoniec ho dostala iná - podľahol Roxane, a to v najvýchodnejšom meste, kam na svojej výprave došiel - v Khudžande (Alexandria Eskhata).

Toto druhé najväčšie mesto Tadžikistanu - metropola severu, je jedno z najstarobylejších miest Strednej Ázie vôbec. Svoju históriu datuje až 2500 rokov dozadu, bolo súčasťou aj Hodvábnej cesty. BUBO sem chodieva už roky rokúce. Od roku 2005 sme hojne chodievali aj do Pandžikentu, ktorému sa vďaka impozantnej histórii hovorí aj Pompeje Strednej Ázie. Vedľa neho sa nachádza v dnešnej dobe jediná UNESCO pamiatka krajiny – staroveké predmestské osídlenie Sarazm. No som si istý, že tých krás Tadžikistanu bude v ďalších rokoch zapísaných medzi pamiatky UNESCO viac. Prechod z uzbeckého Samarkandu do Pandžikentu bol dlhé roky zatvorený, no dnes - po nástupe nového prezidenta Uzbekistanu, tenzia medzi krajinami povolila a prechod opäť otvoril.

V čarovnej krajine smaragdových jazier

Trekking sme začali v osade Artuč, kde sme bývali u Boba a mali prístup k niečomu, o čom si domáci myslia, že je to civilizácia. No spalo sa tu vynikajúco, pod oknami nám burácala horská rieka, vzduch bol čistučký. Ráno nám naviazali naše veľké batohy na somáre a my sme naľahko vyrazili. Prechádzame dedinou, ktorá mi veľmi pripomína tie z hôr Kašmíru, na kraji cesty potôčik, ktorý slúži ako “mestský vodovod”, starobylé mešity, prastaré zavlažovacie systémy. Všade navôkol zeleň, celé rodiny tu ako jediný dopravný prostriedok používajú somáre, je to hneď od prvých metrov hotový raj pre fotografov.

Vyrážame z horskej dedinky Artuč.

Pripadám si ako v Bielovodskej doline alebo akejkoľvek doline alpského charakteru. V prvej časti cesty (čo trvá asi hodinku) sme sa mohli dať vyviesť autom, ale ja som už chcel chodiť. Cesta vedie po rovine a nie je namáhavá, je to fajn na rozchodenie sa. Slnko svieti (Bobo sa tvári, že je to tak v sezóne vždy), obloha je krásne modrá, obklopuje nás zeleň, ktorá je inak v Strednej Ázii veľkou vzácnosťou, všade okolo riečky a potôčiky. Tatry sú, samozrejme, najkrajšie hory sveta, to je jasné… Ale musím priznať, že uprostred tej nádhery pokojného slnečného dňa mi Fanské vrchy pripadajú ešte trošku krajšie… 

Stúpame tri hodiny na Kulikalon plateau, kde sa nachádza štrnásť tyrkysovo- smaragdových jazier. Systém jazier pod spoločným menom Kulikalon, ktoré sú skutočným pokladom Tadžikistanu. Jazerá nádhernej, rozprávkovo čírej farby, obklopené mohutnými zasneženými štítmi, čo krajšie ešte môžete vidieť?...

Prenádherná romantická krajina Kulikalom.

Najprv ideme k jazeru vpravo na severe údolia, kde nám Bobo pripraví obed. Potom všetci ako na povel na tridsať minút zaspíme. Iba sme si ľahli na trávičku a naše mozgy unisono začali vysielať vlny delta. Zrejme sme ešte dospávali európske resty a deň príletu. Urobíme prvé fotografie na kameni s nádherným jazerom v pozadí, a potom prechádzame krížom náhornou plošinou na celkom opačnú stranu. Nachádzame usadlosť seminomádov, ktorí v letných mesiacoch žijú tu hore. Muži boli akurát s ovcami na paši, ženy zatiaľ spracovávali mlieko. Syr, maslo, tvaroh ale aj kurt – typické syrové guľôčky. Spolu s kumysom a ajranom ide o typickú fermentovanú pochutinu tunajších nomádskych kultúr. Pokojne si ho kúpte aj na domov, jesť ho môžete aj po rokoch. Len ho nezabaľte do plastového vrecka, ale radšej do látky, či čohokoľvek prírodného. Opäť nádherná fotogenická vec.

Syráreň vo výške 2850 metrov.

Aj my sa zapojíme do činnosti, i keď treba povedať, že veľmi nám to nejde. Títo horskí ľudia sú potomkami Sogdijcov - obyvateľov ríše, s ktorou mali starosti aj Peržania a s ktorými sa Alexander Veľký udobril tým, že si vzal ich princeznú Roxane.

Úchvatné pohľady na tadžickú krajinu.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Odtiaľ asi po tridsiatich minútach konečne prichádzame k najkrajšiemu jazeru celého Kulikalonu - k Bibidžanatu. Toto jazero už skoro nikto nepozná, o to viac je tu čarokrásne. Vychutnávame nádheru miesta, môžeme zaslúžene oddychovať. Naše mulice už dorazili, naše stany stoja, spolu s veľkým stanom štábu, kde už Asad pripravuje večeru. Stôl je rozložený na tom najkrajšom mieste, aké sme si mohli vysnívať. Nad nami tzv. Kulikalonská stena, tvorená štyrmi zaľadnenými vrchmi: Maria (4970 m), Mirali (5120 m), Rudaki (4900 m), Adamtaš (4700 m). Rozmýšľam, či sa vykúpať v jazere vo výške 2850 metrov... Dando s Filipom zatiaľ púšťajú svoje drony, slnko je už nižšie, svetlo je teraz naozaj veľmi pekné. No zrazu fúkne horský vetrík a Filipov dron končí v jazere. 21-ročný chalan nelení, zhodí zo seba bleskovo veci a skáče hlavičku priamo do plesa. Je to dobrý plavec, a tak dáva sto metrov kraulom vcelku rýchlo… Idem bližšie a pozorujem ho.

Plával som zopár razy v studenej vode a viem si príliš dobre predstaviť, ako sa cíti, ale aj to, ako sa bude cítiť po ďalších tridsiatich sekundách. “Aké hlboké je to jazero?” pýtam sa Boba a vyzliekam si bundu. Filip pochopil, že je zle, otáča sa a naspäť ide prsiami. “Daj kraula, makaj, potrebuješ sa zohriať!” kričím na neho, ale Filip je už tuhý, je rád, že vôbec dokáže urobiť nejaký pohyb. Túto noc mrzlo, ráno sme mali pod stanom ľad, a tak si viete predstaviť tú “teplotu” jazera. Napriek tomu to v tej úžasne čistej a úžasne studenej vode dal! Dal to a neochorel. Akurát musel oželieť dron. Nič to, veď máme ešte jeden. Večer je nádherný, no o druhej ráno si hovorím, že som si mohol vziať aj teplejší spacák…

Som si istý, že Tadžikistan bude mať o pár rokov ešte viac pamiatok UNESCO.

Krása Bibidžanatu a okolia.

Zakúsnutí hlboko do krajiny…

Ráno vstanem skoro, lebo svetlo pre fotografa je najkrajšie práve večer a ráno. Nič nenahradí tie momentky, keď prespíte ´pod širákom´, priamo na mieste, ktoré chcete zvečniť. Po raňajkách balíme, veci nám naložia na mulice a my stúpame hore strmšou cestou do Alaudinského priesmyku (3850 m) popod najvyššou horou Fanských vrchov - Čimtarga (5489 m).

Z priesmyku sa naskytnú nezabudnuteľné výhľady na jazerá pod nami a na zaľadnené vrcholky hôr: Čapdara 5049 m, Zamók 5070 m, a neskôr Ganza 5306 m. Kto si netrúfa ísť týmto priesmykom, dá sa ísť aj priesmykom Lándana (3623 m). Vyjdete z rovnakého miesta  (Bibidžanat) a večer kempujete na tom istom (Alaudinské jazero). Ak máte dobrého sprievodcu, ten už vidí, v akej ste kondícii, a podľa toho môže vybrať trasu. Rozdiel vo výške je necelých 230 metrov, ale pre neaklimatizovaného turistu je každý výškový meter ťažký. Po tom, ako si v priesmyku oddýchneme, zostupujeme dole. Obed si dávame opäť na tom najkrajšom mieste. Kemp sme rozložili pri Alaudinskom jazere. Odtiaľto sa dá ísť ďalej na Čimtarga, je to šliapanie asi šesť hodín, no tie výhľady na okolitú prírodu stoja za to… Načovka Alaudin je pri rovnomennom jazere vo výške 2780 metrov. Hneď vedľa veľkého jazera Alaudin, asi 100 metrov peši nájdete malé tyrkysové jazierko – pleso Gitara, kam sa môžete prejsť.

Somáriky v jazere Alaudin. V pozadí vidieť prach z kamennej lavíny. Takéto fotografie ulovíte v tejto nádhernej prírode.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Dnes bolo už oveľa teplejšie a ja som spal dvanásť hodín. Je skoro ráno, pijem zelený čaj, čo mi doniesol Janobil, slnko bozkáva vrcholy hôr. Kým som dopísal, zasvietilo aj dole na pleso, a zrazu sa to stalo. Otriasla sa zem a tam v diaľke sa spustila obrovská kamenná lavína. V prvej chvíli mi napadlo, či nezavalilo nejakých turistov. Nechal som notebook tak a vybehol som. Utekám okolo plesa, prach z lavíny sa začína dvíhať hore. Bežím asi pätnásť minút, kúdoľ prachu sa postupne dvíha do výšky viac ako sto metrov. Bola to naozaj ohromná rana. Zrazu stretnem Alexeja z Petrohradu - šéfa skupiny, ktorá ide paralelne s nami. Hovorí mi, že sa bol tiež na ten hrmot pozrieť, vraj to padlo úplne inde a nikomu sa nič nestalo. Vraciam sa späť, stretávam somáriky, brodiace sa plesom. V pozadí klesá kúdoľ prachu. Prekrásny akčný záber v rannom svetle. Niečo, čo zažijete a nafotíte, iba ak ste ´ďaleko od všetkého´ a do krajiny sa zakúsnete poriadne…

Ľudia a exotika Tadžikistanu.

Kontinent, ktorý som si zamiloval

Ázia bola hneď po Európe druhým kontinentom, ktorý som začal preskúmavať serióznejšie. Najprv to boli divoké dobrodružné cesty stopom a po vlastnej osi do Indie (cez Irán, Pakistán a Afganistán). Potom sme strávili neopakovateľnú Veľkú noc na Golgote, keď sme našou neklimatizovanou Karosou prešli krížom- krážom Sýriu. Očarujúce Mjanmarsko som prechádzal v rokoch 1996-1997, a môžem vám povedať, že zážitky z tejto nádhernej krajiny ma definitívne presvedčili a ´zavinili´, prečo dnes nie som lekárom, ale cestovateľom. Bolo to skrátka niečo úžasné! V tom istom čase som navštívil aj Kašmír. Podarilo sa nám byť prvými v Nagalande a Arunachal Pradeshi, aj pri prechode z Jemenu do Ománu. A môžme sa pochváliť, že ani náš výstup na najvyšší vrch Severnej Kórey (r. 2009) odvtedy nikto neskopíroval.

Podarilo sa mi nakuknúť do Tadžikistanu, keď mali moje deti päť rokov. No bolo to naozaj len na skok, na jednodňovom výlete z uzbeckého Samarkandu. Vtedy sa dalo ísť do Pandžikentu (následne prechod na dlhé roky zatvorili). No to je, ako keby ste sa na plavbe Dunajom z Budapešti do Viedne zastavili na dve hodinky v Bratislave a škrtli by ste si, že ste videli Slovensko. To ja nerobím!

Ázia je rozlohou aj počtom obyvateľov najväčším kontinentom planéty, vôbec nie je uniformná a postupne, ako som ochutnával jej ďalšie a ďalšie tváre, som si ju celkom zamiloval. Dlho som ju považoval za svoju najobľúbenejšiu a v mnohom ma ako človeka ovplyvnila. Keď už sa do kolísky náboženstiev ponoríte, musíte Áziu spoznať celú. Stalo sa. Na samotný koniec mi zostal bonbónik – postkomunistická klasika – Tadžikistan.

A keď posledný, tak se vším všudy! Rozhodol som sa ho prejsť dôkladne celý, užiť si ho naplno, aj so svojimi teraz už veľkými deťmi. Nabitá, náročná a tvrdá, no o to nezabudnuteľnejšia rodinná dovolenka ako sa patrí…

Už let z moskovského letiska Vnukovo je exotický. Naposledy som tu bol, keď sme leteli v zime do Vorkuty - najvýchodnejšieho mesta Európy. Teraz si deti dávajú na letisku burger, obsluhuje nás mladý čiernovlasý Tadžik. Mnohí tu v Moskve robia tie najprimitívnejšie práce. V lietadle vedľa mňa sedí Zamon, dozviem sa, že má o dva dni narodeniny – dvadsaťosem rokov. Volá nás všetkých k sebe na oslavu. Vracia sa z Ruska, kde robí, tak ako bezmála polovica Tadžikov a peniaze nosí domov. Tadžikistan je najchudobnejšia postsovietska krajina. Ako ma pozýva do svojho domu, vtom zozadu lietadla kričí ďalší, že aj k nim máme prísť! Pamätám si, že v škole som bral Sovietov ako okupantov a ruštinu som sa odmietal učiť. No učiteľky do mňa predsa len čosi nasúkali, a teraz z toho ťažím. Vďaka tým ´omrvinkám´ ruštiny som pre Tadžikov brat. Rozumejú mi, som jednoducho ich.

S ľudskou prívetivosťou a dobrotou som sa stretol v tých najneočakávanejších kútoch sveta. No toľko pozvaní od cudzích ľudí, ktorí tak strašne chcú, aby sa vám ich krajina páčila, to som nezažil už veľmi dávno… Keď som sem odchádzal, naša širšia rodina nebola nadšená, veď v Tadžikistane občianska vojna skončila iba nedávno. Sú to pašeráci drog, oni sú diví, varovali ma. Ja také reči nepočúvam. A som rád, že moje deti vidia, že svet nie je nepriateľský, ale naopak. Aj vďaka tomu zažili spolu so mnou vo svete veci, ktoré žiadny katalóg neponúka. Ako teraz, v lietadle smer Tadžikistan, kde sme jedinými turistami, a tak si užívame tieto zvláštne privilégiá...

Nechal som svoje srdce v horách…

Prakticky celé územie Tadžikistanu, presnejšie 93 percent, je situované v horách. Viac ako polovica krajiny leží vo výške nad tritisíc metrov. Centrálnu časť tvoria Turkestanský, Zeravšanský, Hissarský a Alajský chrbát, na juhovýchode sa rozprestiera Pamír s najvyšším bodom Kullai Ismoili Somonij (7 495 metrov). V krajine sa nachádza ďalších 24 vrchov nad šesťtisíc metrov.

Za najkrajší horský system nielen Tadžikistanu, ale celej Strednej Ázie sa považujú Fanské vrchy na západe krajiny. Práve sem smeruje najviac turistov, ktorí si tu vychutnávajú nádherné výlety, či už pre začiatočníkov, alebo ostrieľaných profíkov. Tie výhľady na mohutné zasnežené štíty uprostred malebnej krajiny môžu za to, že mnohí cestovatelia radia Tadžikistan medzi svoje najkrajšie cesty vôbec. Fanské vrchy ponúkajú deväť päťtisícových štítov a niekoľko nádherných jazier, ukrývajúcich sa v horách.  

Krása Fanských hôr bola zachytená aj v umení. Keď tieto miesta navštívil ruský spevák Jurij Vizbor, napísal o ich jedinečnosti pieseň. “Nechal som svoje srdce vo Fanských horách. Teraz chodím bez srdca planinami…” spieva doslova. Kúsky tých našich sŕdc sú tam už po našom výlete tiež...

Fanské vrchy.

Fanské hory sú naozaj jednou z naj vecí Tadžikistanu. Je tu tak krásne a toľko toho čo vidieť, že skupiny turistov sem chodia na 10, 12, ale aj 21 dní. Sezóna sa tu začína od 25. mája a trvá až do začiatku októbra. No ideálne obdobie pre bežných turistov je tu jún-júl-august. Ak prídete koncom mája, či od polovice septembra, rátajte so snehom, pri prechode priesmykom budete musieť mať veľmi kvalitnú obuv a lepšie spacáky. Bobo to však pre vás rád urobí…

Trekovať vo Fanských vrchoch je také úžasné, že tu môžte stráviť aj tri týždne…

Prechádzame potok po exotickom mostíku. Exotika je tu väčšia než v Tatrách, no obtiažnosť s BUBO servisom je obdobná. Ak zvládate túry v Tatrách, zvládnete aj toto.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Najlepšie rajčiny a uhorky na svete

Po Strednej Ázii chodím od roku 2005. Už vtedy som prešiel Kazachstan a skúsil bezbarmak (beš barmak), plný chutného mäsa. Spal som niekoľko dní v kirgizskej jurte a pil kumys. V Uzbekistane som si našiel priateľov, s ktorými som v kontakte doteraz. Hodoval som na plove a najlepšom melóne, na turkménskej svadbe som jedol kaviár a zapíjal ho koňakom. Tadžikistan sme odjakživa v BUBO križovali iba ten severný: najprv Pandžikent a potom mnoho rokov Khudžand. Tieto mestá sú si podobné ako dvojičky v Uzbekistane - známa Bulhara a Samarkand.

No teraz sedím v Dušanbe a pýtam si na raňajky niečo typicky tadžické. Čašník je veľmi dobre oblečený, nakrátko ostrihaný, hľadí na mňa bystrým pohľadom,  komunikuje veľmi slušnou angličtinou. “Takže vy chcete typické tadžické raňajky?,” pýta sa udivene, ako keby som od neho chcel, aby mi pomohol s posledným krokom výroby atómovej bomby. Zdá sa, že okrem čaju so soľou nenájdeme nič… A tak ideme za kuchárom. Rozprávam sa s ním po rusky a ako-tak sa dorozumieme. No výsledok je taký, že v najluxusnejšom hoteli celého štátu (Hilton Dušanbe) nedostanem na raňajky nič typické. Končím pri omelete, ktorá je “akože tadžická.” No musím uznať, že je vynikajúca, pripomína skôr koláč. Podobnú som jedol už od kuchára Asada vo Fanských horách pri jazere Alaudin, aj s úžasnými rajčinami....

Aby ste mali lepšiu predstavu, Tadžikistan je dnes niekde vo fáze, kde bol turizmus na Slovensku v roku 1995. Všetci tu chcú pôsobiť čo najviac západne a vyzerať čo najmenej tadžicky. Koľko slovenských reštaurácií sme mali u nás v roku 1995?... Inak, ani teraz neviem, čo by som dostal, keby som si v najlepšom hoteli Slovenska objednal typické slovenské raňajky. A čo to vôbec je?... No tu je to ešte ťažšie. Hosťami najlepších tadžických hotelov sú väčšinou Rusi, ale v poslednej dobe aj Číňania, a tí sa chcú cítiť skôr “západne”, to považujú za luxus. (Ach, Číňania v Strednej Ázii - to je samostatná téma). Zároveň ten západ nikdy naozaj neochutnali, podobne ako manažér hotela, a tak je to naozaj iba “akože západné”

Ovocie a zelenina tej naj kvality.

No čo sa týka stravy, tak v Tadžikistane vždy dostaneme rajčinovo-uhorkový šalát a melóny. Melóny sú tu naozaj skvelé, omnoho sladšie než u nás, no podľa mňa sú ešte lepšie melóny v Buchare v Uzbekistane. Ale lepší rajčinovo-uhorkový šalát som nikde inde na svete nejedol. Druhé miesto na svete je pre mňa - čo sa týka chuti rajčín - Kurdistan. Vážne, Gréci a Taliani nemajú dnes šancu. Kúzlom toho skvelého tadžického šalátu je jednoduchosť a to, že nechajú vyniknúť chuť svojich bio produktov. Už som aj zabudol, že niečo môže byť tak dobré, čerstvé, mňam! A nie som sám, keď sme medzi BUBO sprievodcami spisovali najlepšie zážitky z Tadžikistanu, polovica z nás dala rajčinovo-uhorkový šalát do top desiatky, a to v obrovskej konkurencii úžasných hôr a fascinujúcej histórie Tadžikistanu.

Dať si oš v Oši – splnený gurmánsky sen

Vždy sa dobre bavím na tom, čo dokáže spôsobiť taká nevinná téma ako jedlo, či pitie. Veď skúste len pred Čechom pochváliť Urpiner?... A máte to tak všade vo svete.  Môj kirgizský priateľ mi raz ponúkol ich špecialitu bezbarmak.  Keď som to spomenul Kazachovi, ten sa rozčertil, že som to určite jedol vidličkou a neboli tam kosti, pričom každý Kazach predsa vie, že mäso od kosti je to najlepšie! Ešte horšie je to s plovom - pilavom, ktorý je “národným jedlom” Strednej Ázie. Ide o špeciálne rizoto, ktoré tu robia doslova všade. Keďže chcem nájsť to najlepšie, chodím od mesta k mestu, zo štátu do štátu. Je ten naj v Esfaháne v Iráne, alebo v uzbeckom Samarkande?...

Tu v Dušanbe ma pozývajú ochutnať ho o štvrtej ráno: “ Ľubo (vyslovujú vždy veľmi mäkko, napriek tomu, že som im to nepovedal, no poznajú ruštinu a slovo ľúbiť), dobrý plov je iba takto skoro ráno, iba takto!” Alebo: “Ľubo, najlepší plov sa robí v nížinách, vysoko v horách plov nie je dobrý!” V jednom z najstarších miest Strednej Ázie, v tritisícročnom kirgizskom Oši som si zobral taxík krížom cez celé mesto až k Leninovmu parku, do reštaurácie Daršan. Robia tu plov na zakázku. Plov sa všade v Strednej Ázii nazýva aj inak, a to “oš”, presne ako toto mesto. Dať si oš v Oši - to bol môj sen! Boli sme spolu piati, tak sme si povedali, že jedno kilo plovu bude stačiť. Až neskôr sme zistili, že by to stačilo aj pre štyridsiatich....

Plov sa tu v reštaurácii robí iba na zakázku, aby bol absolútne čerstvý. Recept je podobný, ako mi ho prezradil kuchár Asad. Tu v ňom boli kusy baraniny, často z čistého mäsa trčal kúsok žltej mastnoty – to sa považuje za to najlepšie, mrkva bola žltá. Bol výborný a veľmi silný, ryža sa robila v baraňom vývare. No nakoniec bol pre mňa aj tak najlepším plovom ten vo výške 2850 metrov, ktorý pripravil náš kuchár Asad. Síce nepoužil baraninku, a bol to vlastne taký vegetariánsky plov, ale bol jednoducho fantastický. Tak, ako s najlepšou cestou, zájazdom, aj tu ide často o okolnosti. Chutí vám podľa toho, s kým ste na ceste, ale v tomto prípade aj o to, koľko kalórií ste predtým spálili. Ja veru neúrekom…

V Tadžikistane majú asi najlepší rajčinovo-uhorkový šalát na svete!

Pamir Highway – na najťažšej ceste sveta?

Hory oddeľujú v Tadžikistane jednotlive etniká. Fanské hory sú prekrásne, zelené, plné jazier a cesta z hôr dole do civilizácie bola pre mňa nezabudnuteľným zážitkom. ´Fánky´ - ako sa im hovorí slangovo, sú severným Tadžikistanom, kde si viac pripadáte ako v Uzbekistane. Ľudia sú tu otvorení, usmievaví, s okrúhlymi tvárami, ktoré vám môžu pripomínať Turkov. No Pamír, to je úplne čosi iné. Iná príroda, iní ľudia, iné náboženstvo, iné oblečenie, iný jazyk… Akoby bol Tadžikistan dvomi krajinami v jednom. A to ešte nehovorím o oblasti Murgabu, kde žije kirgizská komunita. Kirgizi sú mongolského pôvodu, ich jazyk je turkického pôvodu, opäť čosi úplne iné než Tadžici. Taká odlišnosť je tu preto, lebo hory celé tisícročia svojou nedostupnosťou nepriedyšne oddeľovali jednotlivé etniká. To zmenila až Pamir Highway.

Rôzne etniká, ktoré stretnete na Pamir Highway.

Slávna magistrála Pamir Highway vedie z Dušanbe a končí v Oši. Staval ju v 30-tych rokoch, kto iný ako Stalin a nazval ju M 41.  Pôvodne nemala slúžiť ako atrakcia pre turistických dobrodruhov, ale ako zásobovanie pohraničných oblastí. Na to Stalin nechcel použiť cestu Wakhanským koridorom, ktorú mohol nepriateľ ľahko ohroziť, veď je to z afganskej strany doslova čo by ste kameňom dohodili. Preto vybudoval cestu krížom cez neprístupné hory. Takto spojil miesta, kde dovtedy žili podľa neho len pastieri a oblasť scivilizoval. V skutočnosti tu žila prastará civlizácia, ľudia ktorí si práve vďaka nedostupnosti zachovali tisícročné zoroastriánske zvyky a rozprávajú pôvodnými jazykmi. 

Pamir Highway má mnoho prívlastkov - najkrajšia cesta sveta, druhá najnebezpečnejšia, či druhá najvyššie položená cesta sveta, most challenging road... No že to bude až tak tvrdé a náročné, to som si nemyslel. Prešiel som Karakoram Highway z Islamabádu až do Kašgaru, najvyššie položenú motorovú cestu National Highway D1 z Kašmíru do Ladakhu, cestu smrti do Coroico, Čujskyj trakt (M 52) z mongolského do ruského Altaja, prešiel som Friendship Highway okolo osemtisícoviek z Tibetu do Nepálu. No žiadna z tých ciest nebola taká ťažká ako táto.

Najťažšie cesty sveta

Názov Dĺžka Najvyšší bod
Pamir Highway 1252 km 4655 mnm
NH 1 D Shrinagar – Leh 420 km 4108 mnm
Karakoram Highway 1300 km 4714 mnm
Friendship Highway 1000 km 5260 mnm
Čujský trakt 961 km 2105 mnm
Coroico
69 km 4650 mnm

* zoradené podľa náročnosti od najnáročnejšej

Pritom teraz nehovorím o nebezpečnosti ciest, hovorím o náročnosti pre cestovateľa, o jeho mozoľoch na zadku a bolestiach chrbta. Cesta z La Paz do Coroica má image najnebezpečnejšej cesty sveta, ale je to skôr turistická záležitosť.  Pre cestovateľa nie je náročné ju prejsť. Jeden náš sprievodca sa tu zranil na bicykli, no podobné zranenie utŕžila naša sprievodkyňa na bicykli aj v Ladakhu. To nie je o cestovateľskej náročnosti, ale skôr o tom, že nevedia jazdiť na bicykli.

Čujský trakt je dlhý, ale cesta je veľmi kvalitná a ak by ste chceli, viete celú cestu prejsť za jeden jediný deň. Cesta Shrinagar–Leh sa v posledných rokoch značne zlepšila, a ak sa za vlády Narendru Modiho ešte zdokonalí, tak v tabuľke cestovateľskej náročnosti určite klesne. Dnes je táto cesta pre turistov zatvorená. Karakoram Highway a Friendship Highway zasa “doplácajú” na ekonomickú silu dnešnej Číny, ktorá dokáže udržiavať cesty aj v takýchto výškach v perfektnom stave, podobne ako Rusko. Pamir Highway je rozbitá, a to z nej robí takú obrovskú výzvu.

Pamir Higway je naozaj neuveriteľne rozbitá, takmer to ani nie je cesta, zdá sa mi, akoby ju od čias Stalina už nikdy nikto neopravoval. Nie je život ohrozujúca, je tu minimum ´padákov´, minimum nebezpečných miestečiek. No sú to tri až šesť dní (podľa tempa a chute zastavovať sa a obdivovať okolitú krajinu) úmorného prašného putovania od rána do večera. Vysokohorské pustatiny, štvortisícové priesmyky, divočina, únava, málo kyslíku. Je to naozaj veľká výzva. Cesta pre odhodlaných…

Najkrajšia a najnáročnejšia cesta sveta – aj to sú prívlastky Pamir Highway.

Duchovný vodca a plejboj v jednej osobe

Z Dušanbe mierime do Khorogu - hlavného mesta GBAO (Gorno-badachšánska autonómna oblasť). Na jednu noc sa zastavujeme v slušnom hoteli v Khalaikhumb, kde jeme v perfektnej reštaurácii, posadenej romanticky nad divokou riečkou Khumb. Kedysi bolo toto mesto sídlom ríše Darvaz. Tá sa sčasti rozprestierala v dnešnom Tadžikistane, no druhá polovica bola na druhej strane rieky Oxuis, v Afganistane.

Pod naším hotelom (optimistický majiteľ si smelo píše štyri hviezdičky) sa nachádzajú vojenské kasárne, ktoré boli kedysi sídlom panovníka. Ráno už pokračujeme do Khorogu. Práve z tohto mesta pochádza aj náš sprievodca Alí. Po jeho babičke Mehrimo Khudododovej je pomenovaná v Khorogu aj ulica. V dome Alího rodičov sa stretávam s Dalerom Nazarovom, ktorý je asi najznámejším tadžickým hudobníkom. Alí je proste ´niekto´ a ja opäť len pociťujem hrdosť, že BUBO má všade po svete takýchto špičkových sprievodcov.

Okolie Aliho domu - Khorog.

Alí ma jasné šiítske meno, však. Vstúpili sme na územie Izmaelitov, veľmi zvláštnej odnože islámu. Ženy sa modlia v tej istej miestnosti spoločne s mužmi, navštevujú spolu s mužmi školy, nenosia na verejnosti šatky, smejú sa, podporujú vzdelanie a robenie dobra. Izmaeliti nehovoria o mešite, no ich budovy sú hypermoderné. Ide o miesto vytvorené pre modlenie, ale zároveň si môžete ako Izmaelita toto miesto prenajať a mať tu prednášky prakticky na akúkoľvek tému. Sú tu študovne, kde šéf Izmaelitov Aga Khan podporuje vzdelanostné programy. Prechádzam sídlom Izmaelitov v Khorogu a myslím si - keby takáto budova s tak kvalitnými učebňami stála kdekoľvek na Slovensku, mohli by sme byť hrdí. Tu v Pamíre to pôsobí, ako keby pristálo ufo.

Náš sprievodca Alí, ako väčšina obyvateľov Gorno-badachšánskej autonómnej oblasti, uznáva omnoho viac Aga Khana než večného prezidenta Tadžikistanu s črtami diktátora. Aga Khan žije v Ženeve a Londýne a je to miliardár. Vlastní ostrov na Bahamách a chateau vo Francúzsku. Má rád rýchle autá, kone a pekné ženy. Je dvakrát rozvedený. Vyštudoval Harvard, vie sa ako jeden z mála pochváliť tým, že je priamym potomkom proroka Mohameda. Je to filantrop, podporujúci mikropôžičky a cez rôzne mimovládne organizácie pomáha pri mnohých projektoch. Jeho najväčším majetkom je však vplyv na svoje ovečky, ktorých je vyše pätnásť miliónov po celom svete.  Ide o veľmi vplyvného muža. Je to on, kto podporuje cezhraničný styk aj Afgancov na druhej strane rieky, ktorí sú taktiež Izmaeliti.

Izmaeliti - zvláštna šiítska sekta najmilších moslimov.

Je všeobecne známe, že šiítsky islám sa oddelil od sunnitského prakticky hneď na začiatku. Bratranec Mohamada Alí bol z toho istého klanu ako Mohamed (na rodiel od sunnitských rašídovských kalifov), Alí bol prvým mužom, ktorý akceptoval islám. Šiítov je dnes asi pätnásť percent z celkového počtu moslimov. Jeden čas boli Izmaeliti najsilnejšou vetvou Šiítov a Fatimovský kalifát (vládnuci aj Egyptu či štátom v dnešnom Maghrebe). Fatimovský kalifát mal svoje meno po Fatime - dcére Mohammeda a manželke Alího.

Náš sprievodca Alí je skromný, vzdelaný, verný svojej mnaželke, nepije alkohol. Mnohí sunnitskí moslimi považujú Izmaelitov za kafírov – nevercov, a napríklad v Karáči v Pakistane bolo pred pár rokmi na nich zrealizovaných aj niekoľko teroristických útokov. Izmaeliti sú značne liberálni, Aga Khan vyhlásil, že je na samotných ženách, či si na verejnosti zakryjú vlasy alebo nie. V skutočnosti väčšina Izmaelitiek hidžáb nenosí. Základom je vzdelávanie. Tradíciou je posilňovanie pluralistickej spoločnosti.

Tieto afganské ženy nenosia čadore, ale iba šatky na hlavu. Stretnete ich na afganskom trhu.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Afganský trh v tieni Zabijaka Indov

A hoci sme práve v oblasti najnáročnejšej cesty sveta, ako pravým dobrodruhom nám nestačí samotná Pamir Highway. A tak si dame zachádzku a odbočíme ešte na užšiu a náročnejšiu cestu. Zo Stalinovej cesty pri soche Lenina sa vydáme doprava na pôvodnú Hodvábnu cestu a zamierime k horám Hindukúša, do mestečka Iskašim. Čínske kamióny sme nechali na hlavnej ceste, tu sme už úplne sami. Zastavujeme sa pri termálnych kúpeľoch, ktoré spomínal už Marco Polo, robím si tu zopár odvážnych fotografií. Voda je strašne teplá, ledva sa mi do nej podarí ponoriť.

Na ceste z Khorogu na najjužnejší juh.

Marco Polo tvrdil, že jeho najťažší úsek putovania bol práve tento.  Popri uzučkej rieke Pandž mierime na úplný juh. Potom sa Pamír náhle a zreteľne končí. Pred nami je zrazu Hindúkuš  - štvrté najvyššie pohorie sveta, plné ľadovcov a častých zemetrasení – v preklade “Zabijak Indov.” Pred nami sa objaví zasnežený Nošak (7492 m) - najvyšší  vrch Afganistanu. Je len o tri metre nižší než Pík Somoni (kedysi Pík Komunizmu), ktorý je najvyšším vrchom tadžického Pamíru. Do Base campu ideme z dedinky na druhej strane Iskashimu, asi dvadsať kilometrov autom a odtiaľ ešte asi tridsaťpäť kilometrový trekking do tábora.

Ideme na afghanský trh. Vymieňame somoni za afghani a kupujeme od zaujímavého starčeka dvadsať mydiel. Keď bojoval proti Sovietom, zostrelili ho s vrtuľníkom. Bol jediný, kto vtedy prežil. Sovieti sa o neho postarali a v nemocnici ho dali dokopy. Nemá rád Taliban ani Američanov, ale Rusov si váži. Afganskí muži majú modré a zelené oči a na hlavách čapice “Leva z Pandšíru” - Ahmada Shah Massouda,  ktorý bol etnickým Tadžikom. (V Afganistane žijú štyri milióny etnických Tadžikov). Bol to hrdina, ktorý dodržal každé svoje slovo, nikdy nikoho nepodrazil. Zomrel, keď podrazili jeho. Afganské ženy tu nechodia zahalené v čadoroch, ale iba so šatkami na hlavách. Pozorujeme to autentické ľudské hmýrenie navôkol a máme naozaj skvelý zážitok. Takto sa spoznáva krajina, takto sa vám dostane pod kožu aj do srdca.

Afganský trh.

Ak chcete vedieť o Afganistane viac, odporúčam pozrieť si film “Leaving Afghanistan” (Братство), ktorý natočil ruský režisér Pavel Lungin podľa skutočnej udalosti. Sovietsky zväz opúšťal Afganistan práve tadiaľto. Ten film je dobrý, aj ja poznám Afgancov práve takto. Pochopíte z neho, prečo tu nevyhrali ani Briti, ani Sovieti, ani Američania.

Wakhanský koridor

Iškašim - to je ešte väčšia exotika než všetko, čo sme zažívali doteraz. Je to názov regiónu, susediaceho s Afganistanom, a zároveň dvoch miest z oboch strán hraníc s rovnakým názvom. V Iškašime si dávajte pozor - čas na vašom mobile vám tu preskočí na kábulský, to znamená o tridsať minút menej. (Môžete tak prísť neskoro na raňajky!) Šesť kilometrov pred mestom je most vedúci cez ostrov - územie nikoho. Na ostrove sa koná pravidelný sobotný afganský trh. Vtedy sem prichádzajú Afganci z druhej strany, predávajú svoje výrobky a kupujú, čo im chýba. Symbolické spojenie medzi Tadžikistanom a Afganistanom. Mostov cez Pandž do Afganistanu je celkom päť a všetky dal vystavať hlavný predstaviteľ šiítskej sekty Izmaelitov - Aga Khan. No Iškašimom to všetko iba začína. Toto je najlepšia časť celej cesty…

Pamir Highway.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Pozor na výškovú chorobu!

Napriek rôznym predsudkom a stereotypom, Tadžikistan je veľmi bezpečná krajina, kde sa nekradne a neprepadáva. Občianska vojna sa tu skončila pred desaťročiami a je tak vzdialená realite ako vojna v Juhoslávii. No nikdy nepodceňujte situáciu, nech už ste kdekoľvek. Veci sa rýchlo menia a po tom, ako ´večný´ prezident Emomali Rahmon odíde z úradu, dajú sa tu očakávať turbulencie. Rahmon - najkrajší a najsilnejší president! (Pozrite si na youtube video, ako Trumpovi pri ich vzájomnom potriasaní rukou vyjadrí svoju prevahu)…

Tadžikistan je horúca krajina, je tu teplo a vo vysokých výškach myslite na vysoký UV faktor. Veď 93% plochy krajiny sa rozprestiera skutočne vysoko. Čím ste vyššie, respektíve máte predispozíciu, tým viac vás môže postihnúť výšková choroba. To sa stáva najmä tým, čo si trasu pripravujú sami a nezveria sa do rúk odborníkov. Profíci vedia, kedy je potrebné naordinovať skupinke deň voľna, zísť nižšie, ak treba, skrátka majú trasu premyslenú do posledných detailov, v súlade s bezpečnosťou všetkých.

Pamir Highway - postupný nárast nadmorskej výšky pri ceste z Dušanbe:

Dušanbe - 706 metrov

Khalaikhumb - 1250 metrov

Khorog - 2100 metrov

Iškašim - 2500 metrov

Whakan - 2800 metrov

Aličor - 3850 metrov

Murghab - 3630 metrov

Ak Bajtal - 4655 metrov

Karakul - 3914 metrov

Hranica - 4280 metrov

Osh - 963 metrov

Takisto je lepšie vybrať sa po Pamir Highway práve z Dušanbe, lebo takto stúpate postupne do Oshu. Mnohí ´nažhavení´ mladí cestovatelia vyrazia z Oshu, lebo sa to zdá ľahšie. No takýmto smerom si prvé dni ani poriadne nepamätajú kde boli, lebo prechádzajú cez sedlá vo výškach nad štyritisíc metrov bez akejkoľvek aklimatizácie. Z Oshu vedie prvý deň cesta z výšky deväťsto do štyritisícšesťto metrov, a to je príliš veľké prevýšenie. Alí mi spomínal, že museli pre nejakých cestovateľov dokonca volať helikoptéru, čo stojí desaťtisíce eur. Boli to ľudia zo západu a ambasády to za nich zaplatili. Neviem, či by sa to isté stalo v prípade Slovákov...

Na hranici Tadžikistanu a Kirgizska som stretol chalanov zo Slovenska. Išli Pamir Highway na motorkách. Pred rokom boli takto v horách v Čile, skrátka skúsení chalani. No aj tak jedného z nich odviezli kvôli výškovej chorobe do nemocnice. Išli z Oshu... Takže naozaj to nepodceňujte! Lepšie je vyraziť z Dušanbe, kde stúpate pozvoľna a máte čas aklimatizovať sa. Výšková choroba môže byť totiž aj smrteľná.

Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

BUBO rady pre vašu bezpečnosť:

V Tadžikistane rátajte so žalúdočnými ťažkosťami. Má ich tu podľa našich skúseností až cca 40% cestovateľov. No netreba panikáriť. Vo vysokých výškach musíte piť ešte o trošku viac vody, aby ste sa nedehydrovali. Dehydratáciu spoznáte podľa tmavého moču a popukaných pier. Aby ste sa takému stavu vyhli, treba tekutiny systematicky dopĺňať. Voda sa dá kúpiť a na úsekoch, kde nie, ju pre vás sprievodca zabezpečí. V Tadžikistane majú nekvalitný záchodový papier; iba také hnedé úzke tvrdé ruličky, a tak si kvalitnú rolku radšej vezmite so sebou z domu.

Povinné očkovanie tu nie je potrebné, malária ani iné tropické choroby vo vysokých nadmorských výškach nehrozia. V Iškašime som sa však aj vo výške 2500 metrov stretol s množstvom komárov, takže repelent sa zíde. Základné lieky si vezmite so sebou, vo Wakhanskom koridore civilizácia skončila a lekáreň nenájdete. Po vstupe do hôr Pamíru, hneď za prvým mostom cez rieku Pandž, uvidíte opakovane cedule “Pozor míny!” Nemusíte skúšať, či tie nápisy naozaj majú pravdu a na wc nechoďte ďaleko od cesty. Na afganskej strane sú oblasti s odstránenými mínami označené bielymi bodmi, a naopak, tam, kde míny sú, uvidíte červené značenie. Ak idete do Base campu Noshaq, vždy si zoberte miestneho sprievodcu, on vie, kde míny sú. Umiestnil ich sem Tadžik-mudžahedín – hrdina Lev z Pandšíru, ktorý statočne bojoval proti Sovietom.

Afganistan je tu na dosah, no ruské vojská v Dušanbe deklarujú, že 20 kilometrov od hraníc nemôže byť žiaden Talibanec, preto je táto oblasť bezpečná. Ja som túto cestu prešiel so svojimi dvoma staršími deťmi, a môžem len potvrdiť - je tu naozaj bezpečne! Ruských vojakov si tu domorodci vážia, v tomto ohľade sa tu môžete cítiť na 100% v kľude. Toto je jedna obrovská výhoda cesty do Tadžikistanu - ochutnávate maximálnu exotiku, ale v bezpečí!

Známe je, že Afganistan je najväčším producentom ópia a marihuany/hašišu. A tak aj v Tadžikistane je ho pochopiteľne plno, tej najvyššej kvality a za nízku cenu - no je to samozrejme nelegálne!!!

Pamir Higway, okrem toho, že je považovaná za jednu z najkrajších ciest sveta, je aj jednou z najnáročnejších. Preto treba mať kvalitnú dopravu a top šoféra, ktorý je vycvičený na obtiažne cesty a vozí turistov. To znamená, že šéf mu prikázal ako jazdiť a vyškolil ho na to. Toto je skutočný problém, a preto je kvalitný partner v Tadžikistane nutnosťou – ide tu doslova o život.

Inak v Tadžikistane stále potrebujete okrem víz aj rôzne povolenia, sú tu neustále policajné a vojenské kontroly, no existuje tu určitá forma úplatkov a opäť - slušný partner berie všetko na seba.

Tadžikistan je bezpečná krajina, kde sa nekradne a neprepadáva.

Najkrajšie zážitky sú tie náhodné…

Tadžikistan je o dobrodružnej dovolenke. Ako profesionál cestujem trošku inak než bežní turisti a všade, kde som, prejdem najlepšie hotely mesta. V Dušanbe bývame v Hiltone (bývalý Sheraton), a aj v mnohých iných mestách na tejto trase máme to najlepšie.

No i to najlepšie je v mnohých oblastiach Tadžikistanu často stále veľmi nízkej kvality a zopár rokov to tak ešte zostane. No ak budete mať možnosť využiť ubytovanie v súkromí v najvzdialenejšom Wakhanskom koridore, urobte tak! Pri ubytovaní sa celkovo budete musieť uskromniť a kúsnuť si do jazyka, no nič lepšie tu dnes nie je. Základom je, že máte strechu nad hlavou, posteľ a ste v teple. Reštaurácií je tiež poriedko, a tak je lepšie vopred zavolať, aby vám stravu prichystali. Cesta Pamírom je výzvou, je to “challenge” o vašom prekonaní sa, nie komfort a ničnerobenie, ale dobrodružstvo s otáznikom na konci: “dám to?” Lebo prejsť Pamir Highway - jednu z najťažších ciest sveta, to nemá vo svojom curriculum len tak hocijaký cestovateľ....

Takto vyzerá ubytovanie u domácich.

V tomto prípade je základom dobrý vodič. V Pamíre je bežné, že je podklad vozovky vlhký. Pri silnom slnku tá krusta navrchu zaschne, no keď do toho vletíte, ocitnete sa hlboko v bahne. Cesty sú tu v celom úseku horšie než si myslíte. Toto zničí každého. No vy musíte vždy, aj v týchto bojových podmienkach nazbierať novú a novú energiu a vyraziť trošku mimo, skúsiť, nakuknúť za roh, vojsť do dvora… Vystúpať tých tridsať minút k zoroastriánskemu chrámu, budhistickej stúpe nad údolím, k hradu z 3. storočia pred naším letopočtom či tritisíc rokov starým petroglyfom. Ísť poznaniu a zážitkom oproti. Aj keď viem, že sa to ľahšie takto píše, ako pri celkovej vyčerpanosti (z dlhých presunov a drsného vysokohorského prostredia) realizuje. V Tadžikistane, tak ako vo všetkých krajinách s rozvíjajúcim sa turizmom, sú najkrajšie práve tie náhodné zážitky. Pripletiete sa na svadbu domácich, pozorujete žatvu, alebo si len tak uvedomíte, že sedíte asi nad najvýnimočnejším rajčinovo-uhorkovým šalátom, aký ste kedy jedli...

Tradičná svadba v oblasti Pamíru.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Na Pamírskej svadbe

Sprievodca vie o mojej záľube v svadbách, pohreboch a náhodách. Skrátka, milujem zážitky, ktoré sa dajú uloviť len mimo všeobecne známych turistických trás. To je to, čo hľadám. Možno to aj priťahujem, možno mám šťastie… Ako prechádzame Wakhanským koridorom, zrazu prejdeme okolo troch džípov pod stromami. Najprv sa mi zdá, že to budú turisti, ale Alí povie tým svojím typickým pomalým tónom: “ Aha, svadba”, a ja na to hystericky: “Stooooj!!!” Ešte ani poriadne nezabrzdí auto, už otváram dvere a vyskakujem. Som tu so svojimi deťmi, poznajú ma, ako tieto situácie milujem, a viem, že ma budú nasledovať. Keď prídeme bližšie, vidím, že autá sú oblepené nafúknutými farebnými balónikmi. Áno, fakt, ten Alí mal pravdu! Je nedeľa ráno a svadby sa tu zvyknú sláviť cez víkendy, včera začali. Prvé na mňa začnú kričať malé deti. Idem za nimi, podávam každému úctivo ruku a ľavou otvorenou dlaňou sa pritom vždy dotknem svojej hrude tam, kde mám srdce. To aby bolo jasné, že ten pozdrav myslím vážne, od srdca… Dozvedáme sa, že ženích je odtiaľto, zo Zumudgu, nevesta zasa z dedinky Vichkut. Obaja rozprávajú wakhi, čo je jeden zo siedmich pamírskych jazykov. Náš sprievodca Alí zasa hovorí shughni a rushani. Trošku si rozumejú, chvíľami aj nie, a ja som šťastný, že môžem byť svedkom tohto historicky a kultúrne pestrého kotla šťastných tadžických svadobčanov…  

Skončí sa to klasicky. Tancujeme veselo s domácimi, ktorí už od rána, moslim- nemoslim, popíjajú a hodujú.

Tradičná svadba.

Odtiaľto pochádzame!

Pamír je autonómna republika v pravom slova zmysle. Domáci sa tu naozaj cítia autonómne, sú to hrdí ľudia, najvýchodnejší Indoerópania. Sme v miestach, kde je vraj pôvod bielych Árijcov, ktorí vyznávali vzdelanosť a nenásilie. Všade naokolo v Strednej Ázii žijú turkické národy (Uzbeci, Turkméni), Mongoli (Kirgizi, Kazaši, Ujguri), ale tu ste akoby medzi svojimi. Do Pamíru človek môže ísť hľadať svoje korene, svoje kultúrne “ja”, veď mnoho teórií hovorí o tom, že práve tu sme zahájili svoju migráciu do Európy. Kultúra je tu úžasná, už len tých sedem pamírskych jazykov s fascinujúco podobnými slovami…

Zoroastriánsky chrám.

Zorastriánske svätyne vysoko v kopcoch sú staré štyritisícpäťsto rokov. Jednou z najznámejších je chrám Karon pri mestečku KalaiKhum. Pozostatky veľkej svätyne boli náhodne objavené v roku 2012, a dnes sa toto nálezisko považuje za akési Machu Picchu Tadžikistanu. Štveráme sa sem hore strmým svahom, no dole ideme už autom. “Múzeum” pri vykopávkach je neuveriteľné! Šopa, od nej mal kľúče starček - známy Alího, ktorý tu mal nahádzané bohatstvo na jednej-jedinej kope. Niečo podobné som zažil v Alžírsku, v Djemile a Tipase. No tie sú so všetkou slávou oficiálne pod patronátom UNESCO, a o tomto zoroastriánskom chráme ako keby sa stále nevedelo! Starček s bielou bradou nás individuálne sprevádza po areáli a ukazuje ihrisko na hru pólo. Tu hrali pred 4000 rokmi starí Peržania na koníkoch s akýmisi hokejkami hru dnešných milionárov. Práve som dostal ponuku prenajať si Sixtínsku kaplnku na tridsať minút za 30 000 Euro. Tu mám prenajatú celú pamiatku na ako dlho chcem, a zadarmo...

Starček nám ukazuje muzeálne kúsky, artefakty neuveriteľnej hodnoty, milióny eúr len tak položené bez akéhokoľvek alarmu, bez ochrany.

2300-ročné hrady, 4500-ročné zoroastriánske svätyne a 7000-ročné petroglyfy vyryté na skalách.

Fascinujúce sú aj tunajšie budhistické stúpy, ktoré prežili islám. Položené na nádherných miestach, s výhľadmi do nekonečna. Impozantné hrady, obkolesené nedobytnými horami Pamíru a Hindúkuša tu tiež pamätajú úctyhodných dvetisíctristo rokov. Nikde neplatíte vstupné, lebo turisti tieto miesta ešte neobjavili. Nie sú tu návestia, odbočky, žiadne značky kam ísť, skrátka musíte tu byť s tými správnymi ľuďmi, ktorí poznajú cestu.

Stáť s otvorenými ústami pred nádhernými stavbami, ktoré sa neskôr stali pamiatkami UNESCO, to sa mi už zopárkrát podarilo. Tu v Tadžikistane si to môžete vyskúšať.  Iste, je dobré spoznávať miesta, ktoré už oficiálnu pečať UNESCO majú, no ešte lepší pocit je vidieť všetky tie krásy ešte predtým, než ich pohltí masový turizmus…

Rady na nezaplatenie:

  • Tropické choroby tu nehrozia - očkovanie nie je potrebné.
  • Keď idete absolvovať Pamir Highway, vyrazte z Dušanbe, nie z Ošu!
  • Rešpektujte cedule ´pozor míny!´ a na hraniciach s Afganistanom sa neprechádzajte ďaleko od ciest.
  • Drogy sú tu lacné a kvalitné, no ilegálne.
  • Pamir Highway je bezpečná s kvalitným šoférom (brzdeným šikovným šéfom cestovky).
  • Pri prechode cez GBAO potrebujete permit + na check postoch kópie.
  • Vo Wakhanskom koridore sa ubytujte u domácich (inde je to vyslovene o šetrení, no tu je to o zážitku!)
  • Je lepšie, ak o vás vo Wakhanskom koridore vedia dopredu, aby vám prichystali (nechali) jedlo.
  • Pred vstupom do domu sa vyzúva!
  • Keď niekomu podávate pravú ruku, ľavou sa dotknite svojho srdca.
  • Cez víkendy sledujte autá s balónikmi – môže to byť svadba.
  • Pri dodržianí týchto rád je Tadžikistan bezpečný.

Toto je o dobrodružnej dovolenke, prekonávaní samého seba…

Strecha sveta…

…aj tak sa zvykne nazývať Pamír. Jeho hory sa tiahnu cez Tadžikistan, Čínu, Afghanistan a Pakistan, a susedia s ďalšími svetovými veľhorskými systémami ako Karakorum, Hindúkuš, či Himaláje. Pamír je charakteristický svojou drsnosťou a veľkými výškovými prevýšeniami. Sú tu mnohé ľadovce, jazerá, rieky, nájdete tu púšte s polárnou klímou, ale aj miesta, ktoré každoročne zavalia hordy snehu.

Pamír – to je hneď niekoľko sedemtisícoviek. Najvyšším bodom pohoria je Kongur Tagh (7 649 m) v čínskej časti. Okrem toho je tu aj veľa šesťtisícoviek. Najväčšie jazero pohoria – Karakul je vo výške 3 914 metrov. Ďalšie známe tunajšie jazero je Sarez, ktoré sa tu objavilo po zemetrasení v roku 1911. Naplnilo sa vodou z rieky Bartang, a trvalo tridsaťsedem rokov, kým sa vyformovalo. Je 70 kilometrov dlhé, s plochou 17 km2.

Atrakciou Pamíru je aj ľadovec Fedčenko, ktorý je nielen najväčší v celom pohorí, ale je tiež najdlhším ľadovcom na svete, nerátajúc arktickú a antarktickú oblasť. Aj tento ľadovec máme po ceste.

V obývačke Wakhanského koridoru

Na večeru máme langman, čo je polievka so slížami, bežná po celej Strednej Ázii, ale doteraz sme ju na našej tadžickej ceste nemali, a tak som rád. Najlepšiu vôbec som jedol v dedine pred Kašgarom u Ujgurov. Teraz sme vo Wakhanskom koridore, bývame v príjemnom rozľahlom dome. Týmto údolím išiel aj Marco Polo, a možno to bol on, kto doniesol do tejto oblasti know-how o cestovinách. Keď slávny cestovateľ prešiel túto cestu, zvolal: ´victoria!´ - víťazstvo! Bola to pre neho jeho najťažšia cesta. Wakhanský koridor je miesto, ktoré sa mne osobne páčilo z celej cesty najviac.

Pamir Highway bolo úzke údolie a vysočizné vrchy všade okolo. Wakhan je širší, ale aj zabudnutejší. Kedysi sa stovky rokov chodilo tadiaľto (viedla tu Hodvábna cesta), no odkedy Stalin postavil Pamir Highway, trasy sa zmenili a na Wakhan sa definitívne zabudlo. Oblasť zostala zakonzervovaná, no práve preto je aj taká úžasná! Je super zažiť Wakhanský koridor na vlastnej koži, vstúpiť do domov domácich, pozrieť sa na ich život zblízka, na ich svadbu, pohreb, najesť a vyspať sa u nich. Nám sa to podarilo. Sme uprostred tadžického života, v ich prostredí. Či už išlo o dedinu Zumudg, Langar, Hisor, architektúra tu zostáva tradičná a život taktiež.

Cestu tu lemujú topole, hneď na kraji ulice tečie riečka, aby mohli vodu odkloniť na chodník, a tým vyhrať nad všadeprítomným prachom. Za nízkym kamenným múrom je veľké priestranstvo, patriace k domu, s tapčou - vonkajším sedením zdvihnutým nad zem, kde si môžete len tak vegetiť s ostatnými, v družnej debate kecať o všeličom a bafkať fajočku.

Na dome s rovnou strechou sa suší slama, aby mal dobytok v zime čo jesť. Ešte pred vchodom sa vyzúvame. V predsieni je opäť veľká tapča, aby sa mohlo spoločne posedieť aj počas zimy, alebo tu uhostíte suseda bez toho, aby ste ho museli vpustiť ďalej, do “obývačky”. Dnu sú dve-tri izbičky s jedným oknom a nízkymi dverami, v ktorých si “biely muž” rozbije hlavu. Jedny dvere vedú do kúpeľne, ďalšie do  “obývačky”, resp. pamírskej miestnosti, ako to tu volajú. Tá má vždy päť stĺpov, podľa piatich prorokov (Abrahám, Mojžiš, Ježiš, Mohamed, Ali), respektíve podľa piatich anjelov zoroastriánstva. Dva silné nosné stavebné preklady, ktoré sú priznané a vyjadrujú dualitu: dobro- zlo; deň- noc, muž- žena... A zároveň držia dom pred zrútením počas zemetrasení. V prostriedku takejto miestnosti je vždy strecha veľmi zvláštneho tvaru, vo všetkých domoch bola rovnaká. Kedysi iba cez túto strechu do domu vchádzalo svetlo (podobne ako v jurte), veď v tuhej zime by cez nekvalitné okno unikalo príliš veľa tepla.

Nosiči slamy.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Duše hlboké ako údolia Pamíru…

V Tadžikistane stretnete zrejme najlepších moslimov svojho života. Radi pijú pivo, vtipkujú, modlia sa v jednej miestnosti spolu so ženami. Ak má študovať iba jeden súrodenec, často dostane prednosť dievča. Zakladajú si na vyváženosti, neuprednostňujú náboženstvo pred ostatnými aktivitami a životom ako takým. Deti vám budú veselo kývať, kričať na vás bez toho, aby chceli bakšiš. Ľudia na dedinách sa vám budú len tak prihovárať, všetci sú tu milí a prívetiví. Všade tu majú veľa psov a mačiek. Sú k nim milí, o svojich miláčikov sa vzorne starajú.  “Ako sa volá tá mačka?” pýtam sa. “Nemá meno..., “ odpovedajú mi s úsmevom, vo svojej jednoduchosti. Cítiť tu dobro, pohodu. A to všetko napriek tomu, že tieto oblasti sa všeobecne považujú za zaostalé, chudobné…

Naozaj, väčšinu času našej cesty sa pohybujeme na hranici Tadžikistanu a Afganistanu - krajín, ktoré posledné desaťročie končia na posledných priečkach v Ázii, čo sa týka výšky HDP na obyvateľa. V tomto nelichotivom výsledku ich “predbieha” iba zopár krajín Afriky. K tomu treba vziať do úvahy, že tu vo Wakhanskom koridore je príjem obyvateľov ešte nižší ako priemer krajiny. No o čo menej materiálnych statkov majú, o to sú ich duše lepšie. Ak budete mať šťastie, pozvú vás na svadbu, kde budete môcť s nimi prežívať ich skutočnú radosť, čisté emócie. Ak sa počas dlhých presunov na ceste budete veľa pýtať svojho sprievodcu, a budete ho naozaj aj počúvať, pochopíte, že hĺbka duše miestnych ľudí je hlboká ako pamírske údolia a čistá ako tunajšie rieky...

Ľudia z Pamir Highway.

Mňa Wáchán nadchol. Je to ako iný svet. Odbočíte z Pamir Highway a na dva dni sa dostanete na úplný koniec, do tých najkrajších miest. Z jednej strany hory Pamíru, potom úzka dravá rieka, na druhej strane zasnežené šesťtisícovky Hindúkuša. Domy tu majú rovné strechy, múry postavené z miliónov kamienkov, sady a polia zavlažované prastarými zavlažovacími systémami. Nič moderné som tu nevidel, ako keby sem moc Sovietov nedočiahla. Na mnohých miestach starobylé svätyne, adorujúce predislamské obdobie, ktoré poznáte podľa rohov kozorožca. No aj izmaelitský islam je uvoľnený, slobodný, je zrejmé, ze Wakhancov nemožno len tak pokoriť. Sú chudobní, zabudnutí svetom, hrdí a šťastní. Babka vás tu znenazdajky chytí za ruku a vyzve do tanca, staršie ženy mladším nariadia, aby sa nechali fotiť. Tradície a pravidlá života, ktoré majú v srdciach i mysliach, ktoré im tu jednoducho fungujú…

Na čo myslieť pred cestou?

  •  Vezmite si so sebou čelovku (baterka), kvalitný záchodový papier, termobielizeň, čili, šampón aj uterák, do hôr pri dlhom šliapaní palice.
  • Nezabudnite na hudbu, či hry do auta na dlhé presuny.
  • Budete potrebovať kópiu pasu, gbao permitu a vašich víz.
  • Stiahnite si ruský slovnik (starší ľudia tu rozprávajú po rusky a tu rozhodujú starší).
  • Nabíjať sa dalo okrem Fanských hôr všade, ale prúd tu bežne vypadáva, a tak sa vám Power Bank bude hodiť.
  • Mobilný signál je v Pamíre slabý, a tak rátajte, že budete zopár dní bez internetového spojenia. V Murghabe internet je a funguje aj Orange, ale signál vypadáva. Osh a Dušanbe sú pokryté. Medzi Khorogom a Murgabom s internetom vôbec nerátajte. O to viac sme sa medzi sebou rozprávali!
  • Hlavne vedzte, že tu spoznáte najlepších moslimov, akých ste kedy stretli, a vďaka tomu, že sa "musíte" rozprávať, získate "náhodou" nových skvelých priateľov!

Termín: ideálne obdobie je stred apríla až stred októbra. Na trekking vo Fanských horách je najlepší začiatok júna až koniec septembra, s tým, že v medzných dátumoch si vezmite lepšie oblečenie. Lovecká sezóna je október, november, december - kozy marco polo, ibex, morchor (toto je najdrahšie). V máji všetko rastie, kvitne, rieky sú priezračne modré a úzke, je menej znečistenia, a to je ideálne pre fotografov prírody. Neskôr už je viac zamračené. V polovici apríla a v októbri je väčšia šanca vidieť divé zvieratá vo voľnej prírode. V septembri a októbri sú rieky opäť užšie (do Afganistanu sa dostanete skoro suchou nohou), stromy sú nádherne oranžové, červené… Jednoducho každá sezóna tu má čosi do seba!

Oblečenie: 2 x pohodlné dlhé turistické nohavice, v ktorých sa vám bude dobre chodiť. Ideálne jedny odzipsovateľné. Ja som kraťasy ani nevytiahol, tunajší dospelí tu také niečo nenosia. No inak sú teploty cez deň príjemné. Majte so sebou na výmenu viacero tričiek s krátkym rukávom, tie využijete najviac. K tomu jednu mikinu na večer a do hôr šuštiakovú bundu. Určite si zoberte aj termobielizeň. Nikdy neviete, či sa práve počas vášho týždňa neochladí. Cez deň vie byť slnko v horách veľmi silné, takže pokrývka hlavy, krém, okuliare a balzam na pery sú nutnosťou.

Stretnete tu najlepších moslimov svojho života…

Teritoriálne ťahanice

Tadžikistan je rozlohou najmenším z piatich “ stanov”, a aj tak sa o svoje hranice musí naťahovať. Po prechode priesmykom Charduš (4344 metrov), ktorý Rusi volali aj Zajačí, sa odkloníme od Wakhanského koridora a o chvíľu už vbehneme do horskej púšte. Žiadna osada, nič, a potom zrazu Aličor, s obyvateľmi tak odlišnými, ako keby sme odleteli na inú planétu. 95 % obyvatelov Aličoru sú Kirgizi, mongoloidná rasa hovoriaca turkickým jazykom, vyznávajúca sunnitský islam.

10-ročná Kirgizka Aigul z dedinky Aličor (3850 m). Červené líčka jej pasujú k šatke na hlave.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

V reštaurácii Zlatá rybka v Aličore vo výške 3850 metrov sa rozprávam s manažérom. Pýtam sa ho na “ aličorský kameň”. Kameň sváru, ktorým sa rada oháňa Čína, tvrdiac, že práve na tom kameni bolo vyryté svedectvo, že čínska armáda bola v tejto oblasti. No ktorý záhadne zmizol... Manažér o kameni nevie nič, ale odpovie mi – “Čína by možno bola lepšia...”  “A kam by si chcel patriť ty?”, pýtam sa manažéra, rozprávajúceho perfektne siedmimi jazykmi. “V Tadžikistane je bohatá vláda a chudobní ľudia. V Kirgizsku zas chudobná vláda, ale bohatý národ. Chcel by som patriť pod Kirgizsko,” odpovedá úplne otvorene. Nie, nevadí mu, že pred dvomi týždňami bývalého kirgizského prezidenta zatkli, o politiku sa vraj nezaujíma. Narodil sa tu, pozná tu každý potok, vie obísť slané jazerá a bažiny, vie, kde sa dajú chytiť najlepšie pstruhy.

V Murghabe, hlavnom meste rozsiahlej oblasti (a najvyššie položenom väčšom meste krajiny vo výške 3630 metrov) sa “ čosi” deje. Hrá sa volejbal, chlapi prišli povzbudzovať zďaleka. Musím povedať, že hrajú super. Keď sa tak na to pozerám, vidím, že hoci nemajú dresy, viem ich jasne odlíšiť. Sú to iní ľudia, a nielen na prvý pohľad. Na jednej strane hrajú šikmookí Kirgizi a proti ním indoeurópsky vyzerajúci Tadžici.

Žijú tu v drsnom prostredí, v obkľúčení hôr, kde letá vedia byť riadne horúce, a v zime tu zas môžu namerať aj mínus štyridsať stupňov. Murghab je zároveň jediným väčším sídlom široko-ďaleko (vyše šesťtisíc ľudí), a tak je na Pamir Highway akousi povinnou zastávkou pre turistov, túžiach po relatívne komfortnom prenocovaní. Murghab je mesto, kde je socha Lenina stále na tom najlepšom mieste…

Je super vidieť rybičky!
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Môj štvrtý Karakul v živote

Za svoj cestovateľský život som bol štyrikrát pri jazere Karakul. Prvé bolo v Kirgizsku v roku 2005, kde som dva dni býval v jurte. Čakalo ma maličké jazierko vo vtedy neturistickej divočine. Stredná Ázia mala v tom čase zlé meno, ambasády sem neodporúčali chodiť, písalo sa, že vás tu miestni policajti zastavia, vypýtajú si pas, a potom žiadajú sto dolárov za to, že vám ho vrátia. Západniari sa dlho bývalých sovietskych republík báli, aj tak nevedeli po rusky, a tu zasa skoro nikto nehovoril po anglicky. Dnes je to celkom iné, za tých pätnásť rokov sa situácia v “stanoch” zmenila. Svet ich objavil, no našťastie, stále sa tu dajú nájsť miesta, ktoré nie sú zničené “overturizmom”.

Druhý môj Karakul bol v severozápadnej Číne, po tom, čo sme prešli Karakoram Highway z Pakistanu a zastavili sme sa pod vysokým zaľadneným vrchom Muztagata (7546 metrov). Jeho názov vraj vznikol po otázke prvého cestovateľa, ktorý sa pýtal domorodého Kirgiza, ako sa volá tá hora pred nimi. Kirgiz odpovedal:  “To je zaľadnená hora – Muztagata”. Tretie jazero Karakul som navštívil v západnom Mongolsku, kúsok od mesta Olgi, blízko hraníc s Kazachstanom.

No tento Karakul v Tadžikistane je jednoznačne najväčší a najvyššie položený. S rozlohou 380 km2 sa rozprestiera v nadmorskej výške 3914 metrov a je 260 metrov hlboké. Ide o bezodtokové meteoritické jazero, ktoré vzniklo asi pred päť miliónmi rokov. Obklopené vysokými horami poskytuje naozaj neopakovateľné scenérie. Karakul znamená tmavé, čierne jazero, a tým, že sa chválim, že som Karakul videl už štyrikrát za život, chcem demonštrovať silu turkických jazykov v tomto regióne. Na tak obrovskej rozlohe nájdete ten istý geografický názov niekoľkokrát. Raz darmo, panturkizmus (hnutie usilujúce o zjednotenie všetkých turkotatarských národov) má skrátka silný základ. Domáci tvrdia, že v jazere žijú démoni. To však nič nebráni tomu, aby sa tu každoročne v septembri konala najvyššie položená regata na svete.

Tunajšie jazero Karakul vzniklo už pred päť miliónmi rokov…

Prírodné termály a minerálne vody

Po ceste sa zastavujeme vo viacerých horských termáloch. Majú rôzne účinky, mnohé liečia kožné choroby. Ak sa vykúpe žena v kúpeľoch Bibi Fatima, tak vraj určite otehotnie. Kúpele sú nazvané podľa Mohamadovej dcéry, ženy Aliho a cez víkendy sem smerujú celé húfy domácich žien, napriek tomu, že sa nachádzajú vysoko v horách.

My sme vyskúšali liečivé vody kúpeľov Garam Chashma pri dedine Chitral, ktoré sú takisto blahodárne na kožu. Všetky kúpele sú tu rozdelené na ženský a mužský bazén, za použitie plaviek vraj môžete dostať pokutu. My sme chodili nahí, no videl som tu ľudí aj v plavkách…. Zastavte sa na desať minút, uvidíte, či sa odhodláte.

Úžasné boli pramene minerálnej vody. Nabral som si z troch, dva z nich, pri dedinke Shirgin - boli geniálne, niečo ako naša Fatra. Vo Wakhane mi minerálna voda chutila intenzívne ako Borjomi! Gruzínska minerálka, ktorú pil už Tolstoj, je mojou najobľúbenejšou na celom svete.

Siahnite si bezpečne na Afganistan

Je to ako dohodiť kameňom – ale doslova! Chytíte kameň a prehodíte ho do Afganistanu. To som samozrejme urobil. No potom som sa do Afganistanu ešte aj prebrodil. Stretávali sme opakovane na našej strane baktrijské ťavy z Afganistanu a povedali sme si, keď sa môžu brodiť bez drahých víz tie zvery, tak prečo nie my?... Voda rieky Pamír bola studená, kamene klzké a celé je to zážitok na vlastné nebezpečenstvo - nesmie vás vidieť príliš snaživý vojak... No tie rozmery krajiny sú tu tak strašne obrovské, že vo Wakhane, ani po jeho opustení sme vojakov nevideli. Ja som išiel za najvyššieho stavu vody. No v polovici apríla či v októbri sú všade ostrovčeky a vy preskackáte do Afganistanu skoro suchou nohou. Ja už som Afganistan prešiel, poznám ho, no stretúť Afgancov na afganskom trhu tu v pohraničí bol opäť celkom nový zážitok. Zvláštny pocit, keď sa bezpečne môžete dotknúť jedného z najväčších vojenských konfliktov súčastnosti, dozvedieť sa viac...

Náš šofér Košíf sa podobá na Mr. Beana a naťahuje baktrijské ťavy. Je super, je s ním naozaj sranda. No vidím, že je rád, keď sa blížime do konca, odľahlo mu. Všetci sme živí, zdraví a šťastní. Máme za sebou jedno z najväčších a najkrajších cestovateľských dobrodružstiev. Opúšťame Tadžikistan, a ešte raz mi príde na myseľ zvyk, ktorý sa tu vo Wakhanskom koridore traduje. Hovorí sa, že keď vám tu padlo na zem len jedno zrnko ryže, je to, ako keby ti padol obrázok svätého. “Žiadny plov, žiadni známi!” alebo: “Ak ťa niekde pohostili plovom, musíš ho rešpektovať štyridsať rokov!” Kráľ jedál, ktorý sa dostal ako národné dedičstvo aj pod patronát UNESCO, zároveň dokonale vystihuje tunajšiu filozofiu, mentalitu. Pre ženu urobiť dobrý plov znamená tú najdôležitejšiu zručnosť. Je to ich tradícia, ich bohatstvo, ich charakteristika, ich všetko.

Ani zrnko ryže nazmar

Takí sú tunajší ľudia. Vážia si jednoduché veci, o ktorých my už ani nerozmýšľame. Platia tu kamarátstva, slovo muža, rodina, slušnosť, úsmev, dobré slovo. Uhostiť niekoho je česť. Napriek tomu, že ide o jednu z najchudobnejších krajín. Usmievajú sa, spievajú, jedia spolu. Vedia, že majú po krajine porozsýpané ohromné bohatstvo. Žijú s ním v úctyhodnej symbióze. Nevídané vzácne pamiatky, o ktorých svet ešte len bude hovoriť a začne sem posielať hordy turistov. Ale aj tie najkrajšie hory, aké som kedy videl. Priezračné jazerá ako z rozprávok tisíc a jednej noci, krajina, meniaca sa vám dramaticky pred očami. Za niekoľko dní spoznáte niekoľko rozličných kultúr, histórií, mentalít. Z náročnej Pamir Highway cez opustené dedinky do nenapodobiteľného Wakhanského koridoru, kde ste už len na skok do Afganistanu. A stale sa cítite bezpečne. Unavene, vyčerpane, ale šťastne. Jedna z najväčších cestovateľských výziev je práve za nami. Len niekoľko hodín od hraníc a z pamírskych hôr doslova padáme do mesta Oš. To už sme v Kirgizsku. A ďalšia stredoázijská kapitola sa môže začať….

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Zakladateľ a srdce cestovnej kancelárie, zodpovedný za kvalitu zájazdov a nové programy, vynikajúci sprievodca s nadhľadom na všetkých kontinentoch-kamkoľvek na mape ukážete. Prešiel všetky krajiny sveta ako prvý Slovák. Do mnohých sa vracia opakovane. V Indii bol 45x, ale aj Pobrežie Slonoviny či Burkina Faso prešiel krížom štyrikrát.

Už 30 rokov pripravuje prvoexpedície. V roku 2012 zorganizoval pri príležitosti 100. výročia dobytia južného pólu plavbu na Antarktídu. O rok dobyl severný pól. Veľakrát precestoval Oceániu-Polynézia, Melanézia a Mikronézia. Od roku 2000 sa venuje Afrike a na Slovensku ani v Čechách nenájdete nikoho, kto by Afriku poznal lepšie. 

Ako vyštudovaný lekár s atestáciou sa venuje cestovateľskej medicíne a zrealizoval cesty s názvom Ebola tour (Západná Afrika 2015) a Zika tour (Brazília 2016). Má na starosti bezpečnosť našich klientov a zdravotné poradenstvo. Pre svojich sprievodcov je k dispozícii 24 hodín denne, aby poradil v prípade problémov.  Ľuboš vždy vybaví nevybaviteľné, interne ho prezývame BOSS.

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Posledný raj (expedícia)

Posledná úprava článku | Prečítané: 979x

SERIÁL BLOGOV ĽUBOŠA FELLNERA

Blogov

Odporúčame tieto zájazdy

E

Ázia  

Stredná Ázia, Tadžikistan, Afganistan, Kirgizsko

28.06. → 06.07. +4 termíny

náročnosť

9 dní

Trvanie

1393 1990€
E

Ázia  

Stredná Ázia, Tadžikistan, Afganistan, Kirgizsko


náročnosť

13 dní

Trvanie

1813 2590€
E

Ázia  

Stredná Ázia, Tadžikistan


náročnosť

4 dní

Trvanie

406 580€
K

Ázia  

Turkmenistan, Uzbekistan, Tadžikistan, Kirgizsko, Kazachstan


náročnosť

16 dní

Trvanie

2191 3130€