Haiti - nebezpečný Karibik

Kreolský názov ostrova Ayiti znamená v preklade krajina vysokých kopcov. Pôvodne tak domorodci označovali hornatú, západnú časť ostrova. Najvyšší vrch je vyšší ako náš Gerlach. Pic la Selle sa týči 2680 metrov nad úrovňou mora, na Karibik to je riadne kopčisko. Haiti je asi o polovicu menšie než Slovensko a má takmer dvakrát viac obyvateľov, z toho 2,5 milióna žije v okolí hlavného mesta. Námornú hranicu má s Jamajkou a Kubou, pozemnú (360 kilometrov dlhú) s Dominikánskou republikou.

Do zavedenia peňažného platidla na Haiti v roku 1806 sa v krajine používala na platenie vzácna zelenina - druh tekvice nazývaný gourde (ktorá tu po vysušení slúži aj ako krčah). Preto aj haitská mena dostala pomenovanie gourde - tekvica.

Haitské naj

Haiti má napriek svojmu neslávnemu renomé niekoľko unikátnych prvenstiev. Haiti bolo prvou samostatnou krajinou v Latinskej Amerike, prvým post-koloniálnym štátom vedeným černochmi a jedinou krajinou, ktorá získala nezávislosť vzburou otrokov. Napriek mnohým kultúrnym väzbám na svojich španielsky hovoriacich susedov je Haiti jediným samostatným prevažne francúzsky hovoriacim štátom v Amerike a spolu s Kanadou jediným, kde je francúzština úradným jazykom.

Poznámka:  Francúzska Guyana a Saint Pierre a Miquelon nie sú samostatnými štátmi.

Keď Krištof Kolumbus pristál na ostrove Hispaniola v roku 1492, ostrov obývali arawackí indiáni. Stačilo 25 rokov, aby ich Španieli vyhubili. O 200 rokov neskôr odovzdalo Španielsko západnú tretinu ostrova Francúzom, ktorí s pomocou afrických otrokov a klčovania prírody ostrova začali zarábať enormné peniaze na pestovaní a spracovaní cukrovej trstiny. 

Najúspešnejší otroci v dejinách

Koncom 18. storočia zorganizoval Toussaint Louverture, bývalý otrok, disciplinovanú a flexibilnú armádu a viedol pol milióna zotročených Afričanov do vojny proti centrálnej vláde. Podarilo sa mu vyhnať nielen Španielov ale aj Britov, ktorí sa snažili pôvodnú koloniálnu veľmoc nahradiť. Následne sa mu podarilo zorganizovať fungujúci štát a nadviazať obchodné styky aj s Veľkou Britániou a USA. 

Louverture je dnes na Haiti uctievaný ako otec Haiti a celý svet ho uznáva ako vodcu najúspešnejšieho povstania otrokov v dejinách.

Po vyhlásení separatistickej ústavy z pera Toussainta Louverturea poslal Napoleon Bonaparte expedíciu 20 000 mužov pod vedením svojho švagra, generála Charlesa Leclerca, aby získal ostrov späť. Mal vyhnať Louverturea a znovunastoliť otroctvo. Francúzi spočiatku víťazili, no v priebehu niekoľkých mesiacov žltačka zabila väčšinu ich vojakov. Leclerc pozval Louverturea na rokovania, odkiaľ ho dal uniesť a poslať do Francúzska, kde ho uväznili vo Fort de Joux. Tam v roku 1803 zomrel, zrejme od hladu. 

Francúzi v snahe o dobytie niekdajšej kolónie stratili viac než 50 000 vojakov, z toho 18 generálov. Po únose Louverturea boje pokračovali. Miesto uneseného zastal Jean-Jacques Dessalines, ktorý ďalej víťazil. 1. januára 1804 napokon rebeli vyhlásili vznik nového štátu a dali mu meno Haiti. Ich boj za slobodu stál viac než 100 000 životov a Haiti sa stalo prvou krajinou v Amerike, kde bolo zrušené otroctvo.

Exodus bielych

Po vyhlásení nezávislosti sa začal exodus bieleho obyvateľstva. V roku 1809 prišlo z Haiti asi 10 000 utečencov na Kubu. Mnohí pokračovali do New Orleansu, kde dodnes cítiť silný francúzsky a africký (cez otrokov, ktorí prišli s Francúzmi) vplyv. Dodnes tu v turistických obchodoch nájdete suveníry pripomínajúce zdeformovanú podobu haitského náboženstva voodoo.

Dessalines sa vyhlásil za doživotného cisára a prijal meno Jacques I. Vyhnal alebo zabil bielych, ktorí sa rozhodli na Haiti zostať, a vládol ako despota. Napokon ho 17. októbra 1806 zabili a krajina sa rozdelila na konzervatívny sever a liberálnu republiku na juhu. 

Simon Bolivar na Haiti

Haiti podporovalo mladého Simona Bolivara pri jeho boji za oslobodzovanie kontinentu spod koloniálnej moci. Bolivar ušiel na Haiti po pokuse o jeho zavraždenie na Jamajke, kde márne hľadal pomoc. Pod podmienkou, že Bolivar oslobodí všetkých otrokov, na ktorých narazí v svojom boji o juhoamerickú nezávislosť, mu Haiti dodalo vojakov, zbrane aj ekonomickú podporu. Pomohlo mu tak oslobodiť dnešnú Kolumbiu, Venezuelu, Ekvádor, Panamu aj Peru. 

Zjednotenie celého ostrova

V roku 1818 sa prezidentom Haiti stal mulat Jean-Pierre Boyer a zostal ním až do roku 1843, čím je rekordérom medzi revolučnými vodcami. V roku 1820 sa mu podarilo spojiť sever a juh krajiny a vytvoriť jednotné Haiti. A keď Santo Domingo vyhlásilo nezávislosť od Španielska, poslal jednotky aj tam a v roku 1822 ovládol celý ostrov. 

Školáci v Dominikánskej republike sa učia o období haitskej okupácie (1822-1842), že bola krutá a barbarská, no priniesla aj slobodu tunajším otrokom a snahu o zvrátenie hospodárskeho úpadku. Boyer aktívne lákal černochov z USA, aby sa presťahovali do Haiti, ušli pred americkým rasizmom a priniesli ostrovu svoju odbornosť. S finančnou podporou rasistov z ACS (Americká kolonizačná spoločnosť), ktorí plánovali presídliť amerických slobodných černochov do Libérie a privítali možnosť zbaviť sa ich, prišlo na Haiti asi šesťtisíc amerických černochov. Väčšina sa však rýchlo do USA vrátila. Sklamal ich chudobný ostrov aj biedna organizácia štátu.

Budúcnosť založená v bankách

Po tom, ako Haiti vyhlásilo nezávislosť, krajina čelila masívnej obchodnej blokáde veľmocí a pod francúzskym tlakom bola nútená odškodniť otrokárov. Už vtedy sa začal príbeh Haiti odvíjať do dnešnej podoby. Reparácie vyprázdnili štátnu pokladnicu a krajina si založila svoju budúcnosť vo francúzskych bankách. 

Situácia bežných ľudí sa v porovnaní s bohatým obdobím, keď oni otročili na poliach, zlepšila, no rozdelenie veľkých fariem znamenalo klinec do rakvy hospodárstvu krajiny orientovanej na vývoz. Kedysi najbohatší karibský región sa zmenil na ostrov chudobných, samostatne hospodáriacich sedliakov. Na konzervatívnom severe boli neskôr obnovené plantáže, ktoré priniesli zvýšenie životnej úrovne, no veľkú zmenu to neprinieslo. 

História Haiti je poznačená neustálym bojom konzervatívnej armády a veľkostatkárov proti liberálnym obchodníkom a byrokratom. Väčšinu času na Haiti dominovala práve konzervatívna strana. 

Haiti zažilo za 200 rokov viac než 30 štátnych prevratov, francúzske, americké, ale aj nemecké a britské jednotky si vyberali peniaze priamo z trezorov haitskej národnej banky. Haiti sa stalo symbolom katastrofálnej vlády. 

Vláda USA na Haiti

V roku 1915 obsadili Haiti jednotky USA a zostali tu až do roku 1934, oficiálne s cieľom potlačiť sedliacke povstanie a oplatiť vymyslenú vraždu amerických námorníkov. Dvadsať rokov americkej vlády definitívne rozložilo snahu o vládu tunajších zákonov, po Američanoch však zostali vybudované cesty a infraštuktúra. 

Američania zanechali na ostrove vybudovanú haitskú národnú gardu, ktorá sa po ich odchode zmenila na brutálnu milíciu. Americká politika, ktorá presunula moc v krajine z rúk bohatých vlastníkov pôdy do rúk obchodníkov, niekdajšiu elitu vytlačila do podsvetia. Snaha o vyriešenie sporných hraníc medzi Haiti a Dominikánskou republikou viedla v roku 1937 k masakru, keď dominikánsky diktátor Rafael Trujillo nechal zabiť až dvadsaťtisíc Haiťanov žijúcich na dominikánskej strane hranice. 

Vláda Duvalierov

Obdobie po druhej svetovej vojne je zasa poznačené vládou rodiny Duvalier, kultom osobnosti a obrovskou korupciou. Francoisa Duvaliera, prezývaného Papa Doc vystriedal v roku 1971 jeho syn Jean-Claude Duvalier, alebo Baby Doc, ktorý vládol až do úteku z krajiny v roku 1986. Vlastná armáda, patroly smrti vyháňali Haiťanov do exilu v USA a najmä do kanadskej provincie Quebec, ale aj do francúzskej Afriky, kde haitskí lekári, učitelia či odborníci na správu krajiny významne prispeli k etablovaniu nových štátov. 

Vláda otca Duvaliera postavená spočiatku na pomoci chudbným sa rýchlo zmenila na teror. Papa Doc šikovne využíval vieru prostých ľudí vo voodoo a budoval svoj kult tvrdeniami v štýle, že prostredníctvom voodoo zabil v roku 1963 prezidenta Kennedyho. USA prestalo Haiti podporovať v roku 1961, no neuvalili na krajinu najtvrdšie sankcie v obave, aby neskĺzli na kubánsku cestu. A tak si ostrov prežíval a upadal.

Po otcovej smrti nastúpil do úradu jeho syn Baby Doc, ktorý sa menej zaujímal o politiku a rozvoj krajiny a viac o užívanie si nakradnutého bohatstva. V roku 1971 Haiti obnovilo kontakty s USA. Nespokojnosť so skorumpovaným prezidentom každým rokom narastal a Duvalier musel v roku 1986 napokon z krajiny ujsť do francúzskeho exilu. Duvalier prežil vo Francúzsku štvrťstoročie, v roku 2011 sa vrátil na Haiti, kde bol postavený pred súd a v roku 2014 zomrel na infarkt.

Poznámka: všetky fotografie aj videa v tomto blogu: Ľuboš Fellner

Nič sa tu nemení, nič

Symbolické je, že prvé demokratické voľby po páde Duvalierovcov, v marci 1987, museli byť prerušené už po pár hodinách, keď desiatky Haiťanov v hlavnom meste zabili vojaci z Duvalierových milíc. 

V decembri 1990 bol za prezidenta zvolený farár Jean-Bertrand Aristide, už v septembri 1991 však ušiel z krajiny. V októbri 1994 sa po troch rokoch chaosu s podporou USA vrátil na Haiti, aby dokončil svoj mandát a vládol až do roku 2004. Osud krajiny však nijako nezmenil. 

Zmena moci viedla k ďalším násilnostiam a Haiti sa zmenilo na peklo, z ktorého sťahovali svojich diplomatov aj mnohé štáty. Provizórna vláda nemala v krajine rešpekt, extrémne rýchlo sa zvýšila zločinnosť. Mnohí Haiťania prežívajú len vďaka peniazom posielaným od svojich príbuzných z Quebecu a USA.

A potom prišlo zemetrasenie

12. januára 2010 zasiahlo Haiti mohutné zemetrasenie so silou 7 Richterovej stupnice a epicentrom len 15 kilometrov od hlavného mesta. Za následok malo obrovské materiálne škody a 200 000 mŕtvych. Po dlhom čase sa na Haiti upriamila pozornosť sveta, ktorý sa snažil ostrovu pomôcť. V meste Mirebalais tak bola, napríklad, postavená najväčšia nemocnica na svete poháňaná výlučne solárnou energiou. Haiti naďalej trápila a trápi epidémia cholery, zločinnosť, politická nestabilita. 

Tropický dažďový prales zmizol

Ešte v roku 1925 pokrýval Haiti z dvoch tretín tropický dažďový prales. Dnes z neho zostali po vyklčovaní len dve percentá. Ostrov sa zmenil na nehostinnú krajinu, zmietanú eróziou. Klčovanie súviselo s výrobou drevného uhlia, hlavného zdroja energie na ostrove. V dôsledku erózie prichádza často k záplavám, ničivý vplyv orkánov je ešte ničivejší a ľudia trpia. Pokusy o opätovné vysadenie stromov sa zatiaľ končia neúspechom.

Káva a voodoo

Haiti je zrejme najchudobnejším štátom západnej pologule. Asi osemdesiat percent obyvateľov sa živí tým, čo si sami dopestujú, no krajina aj tak dováža potraviny. Tretinu vývozu tvorí káva, význam cukru už ustupuje. Nízke mzdy a daňové výhody prilákali pár amerických firiem, aby v okolí hlavného mesta postavili továrne a textilné fabriky. 

Na Haiti žije na ploche s veľkosťou asi polovice Slovenska viac než 10 miliónov obyvateľov, väčšina v mestách a na pobreží. Tiesnia sa najmä v hlavnom meste Port-au-Prince, žije ich tu až 15 000 obyvateľov na kilometri štvorcovom. Asi 95 % Haiťanov má africký pôvod, zvyšok sú zväčša mulati. Oficiálny jazykom je francúzština a haitská kreolčina. 

V krajine je dominantným náboženstvom katolícke kresťanstvo, veľmi silný je však vplyv voodoo a viera v silu jeho rituálov. Hovorí sa, že 85% Haiťanov sú katolíci, 15% protestanti a 100% voodoo. Viera vo voodoo sa cez haitskú diasporu šíri aj do amerických miest ako Miami, New York, Washington či Boston.

Najmenej pochopené náboženstvo

Práve tak označujú mnohí haitské voodoo. Vyvíjalo sa niekedy okolo 17. a 18. storočia ako zmes afrického duchovného života, viery indiánov Taino a katolíckeho náboženstva. Nie je to cirkev, nemá organizačnú štruktúru. Otroci privážaní na karibské ostrovy pod dozorom katolíckej cirkvi mali osem dní na to, aby sa po vylodení zriekli svojej viery a nahradili ju katolíckou. A tak si prispôsobovali katolícke rituály svojim tradíciám a vznikol z toho ten zvláštny mix.

Polyteizmus voodoo sa združuje okolo božstiev nazývaných Iwa, ktorí pripomínajú katolíckych svätcov, podriadených kľúčovému božstvu Bondye. Kľúčový rituál sa spája s bubnovaním, spievaním a tancovaním, ktoré má presvedčiť Iwa, aby vstúpili do jedného z prítomných a umožnili tak komunikáciu. Pomôcť majú aj obete v podobe ovocia ale aj obetovaných zvierat.  

Origiálne voodoo pochádza zo Západnej Afriky (Benin, Togo) a na Haiti sa rozšírilo po oslobodení ostrova, keď sa katolícka cirkev stiahla. Následne, v 20. storočí, ho haitská emigrácia rozšírila do sveta. 

Tým, že voodoo nemá vlastnú cirkevnú organizáciu ani spísané zásady viery, v mnohých krajinách, ale aj na samotnom Haiti sa jeho forma prelína a ovplyvňuje s inou (najmä katolíckou) vierou.

Voodoo v nemilosti

Náboženstvo černochov, ktorému sme my bieli nerozumeli, vyvolávalo obavy a odpor. Už v roku 1889 v knihe o Haiti písali o ľudských obetiach, kanibalizme a hrozivýcgh praktikách náboženstva. Dodnes si ho mnohí spájajú s okultnými praktikami, čiernou mágiou a satanizmom. 

Voodoo sa v našich predstavách často spája s predstavou bábky, do ktorej picháme ihly, aby sme ublížili našim nepriateľom. Bábky vo voodoo naozaj existujú, ale sú symbolmi pomoci a božstiev. Predstava o ubližovaní bábkami spájaná s voodoo vznikla okolo roku 1930 v USA a je skôr prejavom nenávisti k černošskému náboženstvu a nie reálnej viery vyznavačov voodoo.

Národným športom nie je baseball ani futbal, ale kohútie zápasy, ktoré sú v krajine legálne. Konajú sa spravidla v nedeľu ráno a majitelia najlepších kohútov sú v Haiti uctievaní a veľmi bohatí.

Je priam neuveriteľné, že kým susedná Dominikánska republika patrí k top charterovým destináciám planéty, Haiti spoznáva len málo turistov. Haiti (často ide o prenajaté ostrovčeky či pláže, ktoré sú iba akousi rezerváciou bez skutočného života)  pritom navštívi ročne asi milión turistov na výletných lodiach a prinášajú do krajiny príjem asi 200 miliónov USD.

Ak sa na Haiti vyberiete, určite neobíďte:

1. Citadelle Laferrière, ikona tohto karibského národa a najväčšia horská pevnosť na západnej pologuli. Cesta k tejto UNESCO pamiatke, ktorú Haiťania hrdo nazývajú ôsmy div sveta, je dlhá asi 11 kilometrov, časť sa môžete odviezť na džípe, prípadne na chrbte koňa. Pevnosť dokončili v roku 1820, pracovalo v nej 20 000 ľudí a mala dosť zásob, aby tu rok prežilo 5000 vojakov. Štyridsať metrov vysoké a štyri metre hrubé steny mali odplašiť každého nepriateľa. Odporúčame kráčať peši a cestou sa osviežiť z kokosových orechov, predávaných pri ceste. Nezabudnite si vziať veľa vody.
2. Île-à-Rat - maličký ostrov s bielym pieskom a tyrkysovým morom. Celodenný výlet stojí 50 USD. Tento výlet je obľúbený medzi cestujúcimi na výletných lodiach, preto sa mu skúste vyhnúť v deň, keď pri Haiti kotvia výletné lode.
3. Sans Souci - postavený ako rival francúzskeho Versailles slúžil od roku 1813 a leží v ruinách od zemetrasenia v roku 1842. Bol viac než palác, postavený ako administratívne hlavné mesto Haitského kráľovstva. Sídlila tu nemocnica, škola a tlačiareň. Návšteva Sans Souci sa často kombinuje so susednou citadelou.
4. Bassin Bleu - tri modré jazierka pospájané vodopádmi predstavujú krásnu možnosť na kúpanie v srdci haitskej prírody. 
5. Marché de Fer - veľký trh v hlavnom meste Port-au-Prince postavený v roku 1889. Dávajte si tu pozor, ale ak sa odvážite, možno si tu kúpite aj funkčné pomôcky na voodoo.