Najväčší moreplavci histórie: Objavitelia, ktorí zmenili svet

Ich príbehy nie sú len o „objavovaní nových svetov“, ako sa to často romantizuje. V skutočnosti išlo o systematické hľadanie trás, vetrov, prúdov a spôsobov, ako pochopiť planétu v časoch, keď bola Zem oveľa väčšia, než sa nám zdá dnes. Dostať sa loďou na druhý koniec planéty trvalo tak dlho, že rozhodnutie vyraziť na cestu znamenalo obetovať nezanedbateľnú časť života - stredná dĺžka dožitia vo veku objavov nebola z dnešného pohľadu ktoviečo.

Keď sa pozeráme na týchto objaviteľov s odstupom, vidíme, že každý z nich zanechal niečo iné: niekto presné geografické pozorovania, iný mapy, ďalší obchodné trasy či poznanie, ktoré umožnilo ďalším generáciám posunúť hranice. Veď aj Kolumbovi vraj skrsla myšlienka na západnú trasu do Indie vtedy, keď náhodou objavil Eriksonovu mapu Vinlandu a začítal sa do knihy Marco Pola.

Tento rebríček nie je len o známych menách typu Cook či Magalhães. Je o ľuďoch, ktorí zmenili spôsob, akým rozmýšľame o svete: od gréckych geografov až po arabskú navigačnú vedu. A ako niekto, kto prešiel všetky kontinenty, môžem úprimne povedať, že v ich stopách necestujeme preto, že by to bolo jednoduché, ale preto, že vďaka nim dnes vôbec vieme, kam ísť. Hoci - a to len medzi nami - niekedy by som sa chcel zúčastniť takejto dávnej cesty do neznáma. Možno raz BUBO poletí do vesmíru, potom budem mať šancu na skutočné objavy.

Hoci je to rebríček, naschváľ som ho nečísloval. Mám síce svoje osobné poradie, no každé z nasledujúcich mien si podľa mňa zaslúži rovnakú pozornosť, ako ostatné.

Čeng Che je osobnosť, ktorá posúva naše vnímanie moreplavectva úplne iným smerom. Kým Európania v 15. storočí ešte len hľadali nové trasy a diskutovali o tom, či je možné preplávať Atlantik, Číňania už vysielali na oceán flotily, ktoré by svojou veľkosťou a organizáciou zatienili aj neskoršie európske expedície.

Čeng Che sa narodil ako Ma He v dnešnej provincii Jün-nan. Jün-nan je najkrajšou provinciou Číny a odporúčam prečítať si môj blog, na ktorý vám dávam odkaz. Ma He bol pôvodom niekde z Perzie, bol to moslim a ako malého chlapca ho Číňania vykastrovali. Nezlomilo ho to a ako eunuch v službách cisára Jung-leho sa vypracoval až do postavenia veľkoadmirála. Mohutný chlap s hrubým hlasom viedol sedem obrovských námorných expedícií v rokoch 1405-1433.

Historické záznamy mingskej dynastie uvádzajú, že jeho flotila pozostávala zo stoviek lodí a desaťtisícov mužov. Najimpozantnejšie boli takzvané „lode pokladov“, ktoré podľa niektorých rekonštrukcií dosahovali dĺžku 60-120 metrov. Akademická debata o presných rozmeroch stále trvá, no všetky relevantné zdroje sa zhodujú, že išlo o najväčšie drevené lode svojej doby. V porovnaní s karavelami, na ktorých plávali Európania o niekoľko desaťročí neskôr, pôsobia ako supertankery. Veď napríklad Santa María, loď Krištofa Kolumba, mala na dĺžku iba 21 metrov.

Ako cestovateľ vidím na Čeng Che viac než len veľké lode. Jeho plavby boli dôkazom, že mingská Čína mala schopnosť viesť globálne expedície ešte pred érou západnej expanzie. Čo vlastne vieme naisto? Čeng Che sa preplavil cez Juhočínske more, Malacký prieliv, Indický oceán, navštívil Cejlón, pobrežie Indie, Arabského polostrova, dnešného Jemenu a Ománu a dokonca až východné pobrežie Afriky, vrátane Mogadiša a Malindi. V každom z týchto miest išlo menej o dobývanie a viac o diplomaciu, výmenu darov, obchodné dohody a posilňovanie čínskeho vplyvu.

Plavby na západ potvrdené sú a pri návšteve miest ako Kálikat či Kočí v Indii alebo na pobreží Tanzánie a Kene, je stále možné nájsť stopy čínskej prítomnosti, ako sú artefakty, keramika, ale aj miestne legendy a udržiavané príbehy o obrovských lodiach prichádzajúcich z východu. To nie je pohľad európskej kolonizácie, ale raný príklad námornej diplomacie. Čeng Che prinášal dary, nie armády. Jeho výpravy zakladali siete kontaktov, nie pevnosti. Keď som v roku 1995 prechádzal mestom Melaka na Malajskom polostrove navštívil som krásne polkruhové čínske cintoríny (vtedy ešte neboli pod patronátom UNESCO). Čínska komunita je v tomto meste je doteraz veľmi silná a každý tu pozná meno admirála Čeng Che. Dorazil sem v roku 1409, v roku 1411 vzal domorodého parameswarského sultána do Pekingu. Čínsku komunitu etabloval nie násilím, ale diplomaciou. Pre „malajského“ sultána bola spolupráca s „Čínou“ výhodná a nebyť diplomacie Čeng Che, tak by zrejme Thajsko (vtedajší Siam) siahalo až po Singapur.

Čeng Che etabloval komunity Číňanov aj v dnešnej Indonézii a voľné chaotické obchodovanie zmenil na stabilnú politicko-obchodnú sieť. Porazil pirátov a do čela v Pelembangu dosadil čínskeho moslima. Čínska komunita je v tejto oblasti do dnešných dní ekonomicky najsilnejšia.

Čítal som aj veľmi pútavú knihu s názvom 1421, kde britský autor Gavin Menzies tvrdí, že Čeng Che objavil Ameriku 71 rokov pred Krištofom Kolumbom. Zatiaľ sa všeobecne verí, že ide o špekuláciu, a táto objavná plavba nie je potvrdená, resp. si vyžaduje značné doplnenie dôkazmi. 

Z pohľadu histórie námorníctva je fascinujúce aj to, ako Čeng He vedel spájať technológie a vedu svojej doby. Čínske lode mali komorové priehradky, kormidlové systémy a navigačné princípy, ktoré boli o stáročia pred európskymi námornými technológiami. Číňania používali magnetický kompas, detailné mapy, pozorovania hviezd a presné merania vetrov a prúdov v Indickom oceáne.

Sedem plavieb čínskeho admirála ukazuje, že globalizácia nie je produktom 19. či 20. storočia, ale jav, ktorý mal svoje korene hlboko v minulosti. Keď porovnám expedície Čeng Che s tým, čo v rovnakej dobe robili európske mocnosti, je jasné, že Čína mohla vstúpiť do éry oceánskej dominancie oveľa skôr, ale sa politicky rozhodla to neurobiť a uzavrieť sa Veľkým Čínskym múrom

Čo si na tejto čínskej osobnosti cením najviac, je jeho prístup. Neprišiel dobývať, vraždiť, nestaval pevnosti, ani nezháňal otrokov. Nesnažil sa kolonizovať, nešlo o vnucovanie vlastnej kultúry a náboženstva. Priniesol so sebou dary, znalosti, remeslá, diplomatické listiny, lekárov a tlmočníkov. Bol to objaviteľský projekt, nie vojenský. A celkom úprimne, v čase, keď sa európske dejiny plnili menami objaviteľov, ktorí by skôr zniesli označenie dobyvatelia, je Čeng Che vzácnym príkladom iného modelu morskej expanzie.

Do nášho zoznamu patrí preto, lebo ukazuje, že svet bol prepojený omnoho skôr, než si myslíme. A keď dnes cestujem z východnej Afriky do južnej Indie či medzi ostrovmi Indonézie, často mi napadne, že tieto krajiny neprepojil ako prvý moderný letecký koridor. Bola to flotila Čeng Che, obrovské drevené mestá na mori, ktoré dokazovali, že globálna perspektíva môže mať aj podobu darov, priateľstva a vzájomnej výmeny. Považujem za veľkú a smutnú škodu, že práve tento spôsob objavovania sveta trval iba tak krátko. Mnohé veci v dnešnom svete by určite vyzerali celkom inak, než ako ho vykreovala európska kolonizácia.

Hanno Moreplavec stojí v dejinách geografie na špecifickom mieste. Jeho plavba sa uskutočnila sa v čase, keď Grécko ešte len začínalo uvažovať o Atlantiku. Rím nebol ničím viac než provinčným mestom. Hanno bol Kartáginec, obyvateľ mocnej severoafrickej civilizácie, ktorá ovládala Stredozemné more dlho predtým, než nad ním prevzali kontrolu Rimania.

Hannov spis Périplus je jeden z najstarších dochovaných námorných cestopisov na svete. Podľa starovekých zdrojov velil flotile približne 60 lodí a tisícom kolonistov, ktorých mal dopraviť pozdĺž západoafrického pobrežia a zakladať nové osady. Akademické odhady trasujú jeho plavbu od Kartága cez Gibraltár až k dnešnej západnej Sahare, Senegalu a pravdepodobne až ku Guinejskému zálivu. Čo z toho bolo úplne presné a čo už patrí do mytologizácie, je predmetom debát, ale jadro zostáva jasné: Hanno bol prvým námorníkom, ktorý systematicky zaznamenal pobrežie západnej Afriky.

Keď som cestoval po pobreží Maroka, Mauretánie a Senegalu, nemohol som si nevšimnúť, aké extrémy tu panujú. Slnko, vietor, dlhé piesočné hrebene, nedostatok sladkej vody. V moderných podmienkach je to náročné, nieto ešte v časoch, keď Hanno nemal kompas, ani zázemie námorných staníc. A predsa opisuje miesta, v ktorých sa dá jasne spoznať skutočná krajina: ústie rieky, okrúhle jazerá, pobrežné pohoria, etnické skupiny, ktoré ho vítali (alebo naopak vyháňali). Plavil som sa zo Senegalu do Mauretánie krížom cez rieku Senegal, ktorú Hanno opisuje. Most tu nestihli od Hannových čias postaviť. 

Najznámejšia časť jeho Périplu je opis ostrova, na ktorom „obyvatelia celú noc kričali a ich telá boli pokryté srsťou“. Dávni autori tieto „divé bytosti“ nazývajú gorillai. Keď európski prírodovedci v 19. storočí identifikovali gorily v Kamerune a Gabone, meno prevzali práve z Hannovho opisu. Je fascinujúce, že staroveký cestopis mohol ovplyvniť neskorší zoologický názvoslovný systém. Je to aj dobrý príklad toho, ako realistické jadro môže prežiť, aj keď literárna forma pôsobí exoticky.

Osobne som gorily v Kamerune videl, ale bolo to hlboko vo vnútrozemí v džungli na hranici so Stredoafrickou republikou a Kongom. No za gorilami, ktoré sa prechádzajú po pláži som viedol výpravu do národného parku Loango. Z Libreville, hlavného mesta Gabonu, sme leteli do Port Gentil, odtiaľ džípom, a potom šesť hodín lodičkou, potom opäť džípom. Ráno sme vstali ešte po tme a opäť džípom, opäť lodičkou a opäť džípom. Bolo to logisticky (aj finančne) extrémne náročné. Cieľom bolo vidieť bytosti pokryté srsťou priamo na pláži. Loango je zrejme jediným miestom na svete, kde takéto niečo viete ešte zažiť.

Hannova výprava však nebola len o exotike. Bola to kolonizačná misia kartáginskeho štátu. Kartágo v tom čase kontrolovalo rozsiahle obchodné impérium (veď to boli pôvodne Feničania). Obchodovalo s kovmi, drevom, rybou múčkou, purpurom aj so slonovinou. Plavba smerom na juh bola logickým pokračovaním tejto stratégie. A čo je pre mňa ako cestovateľa zaujímavé, je to, že Kartáginci museli zvládať Atlantik dávno pred Európanmi: poznali prúdy, sezónne vetry, techniky skladovania vody aj stavbu lodí, ktoré vydržali tisíce kilometrov plavby pri africkom pobreží.

V miestach, ktoré dnes navštevujeme počas našich afrických expedícií, stále cítiť ten istý rytmus krajiny. Pobrežie okolo dnešného Dakhla na Západnej Sahare je presne tým typom úzkeho pruhu medzi oceánom a púšťou, aký Hanno opisuje. Senegalské vnútrozemie má riečne systémy a mangrovové zákutia, ktoré sa zas zhodujú s neskoršími interpretáciami Hannovho textu. A ak sa presuniete ďalej, k brehom Guinejského zálivu, zistíte, že mnohé geografické znaky sedeli lepšie, než by ktokoľvek čakal od textu starého viac ako 2 400 rokov.

Hanno sa ocitol v našom rebríčku pretože ako prvý európsky (okej, skôr stredomorský) navigátor systematicky opísal západoafrické pobrežie. Jeho výprava predstavuje najstarší dochovaný záznam o atlantickej Afrike. Jeho Périplus nie je dokonalá mapa,niektoré opisy sú dodnes predmetom diskusie. Ale je to základná vstupná brána ku geografii subsaharskej Afriky v staroveku. A v dejinách moreplavectva má tú najdôležitejšiu vlastnosť: je dôkazom, že „kde končí mapa“, tam sa začína odvaha.

Pýtheás je pre mňa absolútne fascinujúca postava. Grék zo starovekej Massilie (dnešný Marseille), ktorý žil v 4. storočí pred n. l., sa vydal tam, kam sa pred ním neodvážil prakticky nikto z civilizovaného sveta. Smery do Perzie, Egypta či Čierneho mora boli preskúmané dôkladnejšie ako vyúčtovanie vo výročnej správe bežnej slovenskej mimovládky. Pýtheás si však vybral sever. A to v čase, keď grécka predstavivosť týmto smerom končila približne na úrovni Bretónska (u niektorých v Cornwalle). Všetko ležiace ďalej bolo tajomné, pochmúrne a neznáme.

Ako človek, ktorý už prešiel každú krajinu sveta, dokážem povedať, že sever stále dokáže prekvapiť. Môžete sa sem vracať donekonečna a vždy objavíte čosi nové, zaujímavé. V tomto kontexte vo mne Pýtheov opis vyvoláva pocit, že všetky naše dnešné poznatky o Škandinávii, Britských ostrovoch či Severnom mori stoja na diele jedného človeka.

Pôvodné dielo tohto odvážneho námorníka Peri tú Ókeanú (O oceáne) sa nezachovalo. Poznáme ho podľa iných starovekých zdrojov (Strabón, Polybios, Diodóros), ktoré ho citovali či sa naň odvolávali. Podľa nich sa Pýtheás vydal zo svojej Massilie okolo roku 325 pred n. l. na cestu po Atlantiku. Plavil sa pozdĺž pobrežia dnešného Portugalska, Galície a Bretónska, až dorazil na Britské ostrovy. A tu sa začína najzaujímavejšia časť: nielenže ich oboplával, čo samotní Gréci považovali za obdivuhodné, ale pokračoval ďalej na sever, až do krajiny, ktorú nazval Thule.

Thule sa v starovekých opisoch mení podľa autora, no všetky dobré akademické interpretácie sa zhodujú na jednom: bolo to výrazne severnejšie než Británia. Niektorí historici hovoria o nórskom pobreží, iní o Islande. Zaujímavé je, že Pýtheás opisuje fenomény, ktoré do seba zapadajú: krátke letné noci, veľmi nízke slnko nad obzorom, zvláštnu „zmes mora, vzduchu a ľadu“, ktorá presne sedí na to, čo dnes nazývame driftujúci arktický ľadový šelf. Podotýkam, že sa plavil v drevenej lodi určenej do Stredozemného mora, kde sa s plávajúcimi ľadovcami tak akosi nepočítalo.

Vždy, keď sa rozprávame o Pýtheovej ceste s malou skupinou pri polárnom kruhu, považujem za dôležité zdôrazniť toto: jeho opis pripomína autentickú skúsenosť človeka, ktorý videl jav, aký Stredomorie nepoznalo. Polárny deň, zamrznuté pobrežie, studené úžiny. Nepoužil mytológiu, nepoužil rozprávkové obrazy, ako bolo v tej dobe bežné. Jednoducho zaznamenal to, čo videl.

Pýtheás bol aj jedným z prvých dávnych autorov, ktorí si všimli vzťah medzi šírkou, dĺžkou dňa a polohou Slnka. Je to detail, ktorý sa často prehliada, ale práve v ňom je jeho genialita. Nebol to len moreplavec, ale systematický pozorovateľ. V staroveku našiel spôsob, ako odhadnúť zemepisnú šírku meraním výšky slnečného disku. Pre Grékov to bola malá revolúcia.

Jeho cesta však bola pre mnohých súčasníkov natoľko neuveriteľná, že mu neverili. Strabón ho obviňoval z fabulácie, Polybios z preháňania. A ja sa tomu nečudujem. Tvrdiť, že ľudia žijú omnoho severnejšie, než si kto v Grécku dokázal predstaviť, to bolo takmer heretické. A pritom mal pravdu. Je ťažké meniť predstavy ľudstva o svojom svete. Aj dnes, nieto vtedy.

Keď sa budete prechádzať po škótskych ostrovoch, po Orknejách, Shetlandoch či nórskych fjordoch, spomeňte si na tohto odvážneho Gréka, ktoré cestu potvrdili bádatelia až o 2200 rokov. Nie preto, aby ste tam hľadal Thule. Ale preto, že Pýtheás urobil niečo, čo považujem za podstatu cestovania: overil realitu tam, kde všetci ostatní pracovali len s predstavami. On išiel, videl, porovnal a opísal.

Prečo patrí Pýtheás do rebríčka najvýznamnejších moreplavcov? Pretože bol prvým, kto úplne sám zmenil mapu toho, čo Európania považovali za koniec sveta. Jeho cesta nebola triumfálnou výpravou impéria, ani hľadaním bohatstva. Bola intelektuálnym experimentom, ktorý predbehol svoju dobu o stovky rokov.

A ak sa dnes hovorí, že cestovanie rozširuje obzory, Pýtheás je dôkazom, že to neplatí len metaforicky. On ich rozšíril doslova. Zaslúži si, aby sa o ňom vedelo oveľa viac.

Vasco da Gama je pre mňa jednou z tých historických postáv, pri ktorých okamžite chápete, prečo sa niektoré cesty zapisujú do dejín. Z Lisabonu vyplával v roku 1497 s jediným cieľom: nájsť morskú trasu do Indie oboplávaním Afriky. Dnes sa to zdá ako logický krok, no v jeho dobe išlo o úplne nový spôsob uvažovania o svete. 

Táto výprava znamenala pre Európu zásadný zlom. Po prvý raz sa podarilo dostať k indickému pobrežiu bez toho, aby bolo potrebné prechádzať cez arabské a osmanské obchodné trasy. Da Gama obišiel Mys Dobrej nádeje, plavil sa popri Mozambiku, Tanzánii a Keni a napokon zakotvil v Kálikáte. Odvtedy sa svetový obchod prestal točiť okolo Stredozemného mora a začal sa rozbiehať po moriach, ktoré predtým pôsobili ako koniec známeho sveta.

Pri sprevádzaní našich klientov Lisabonom prechádzame aj štvrťou Belém. Je zaujímavé sledovať, ako tu história funguje v priamom prenose. Monolit Padrão dos Descobrimentos stojí na mieste, odkiaľ da Gama vyplával. Nie je to monument triumfu, skôr memento odvahy. Plachty, vetry, neznáme prístavy, choroby, nekonečné týždne na mori. V kontexte dnešného cestovania je fascinujúce uvedomiť si, že podobná cesta by v 15. storočí bola na hrane epickej samovraždy. Nezabúdajme, že útoky morských oblúd boli stále legitímnym poistným rizikom.

Dôsledky da Gamovej cesty boli okamžité. Portugalsko získalo priame obchodné spojenie na korenie a ďalšie komodity z Indie. Vznikli prvé pevnosti a faktórie na africkom a indickom pobreží. Mocenské ťažisko námornej Európy sa presunulo zo Stredozemného mora do Atlantiku a Indického oceánu. Nie je náhoda, že po návrate sa z da Gamu stala ikona portugalskej námornej moci. Dodnes je vnímaný ako človek, ktorý „otvoril dvere“ medzi Európou a Indiou.

Dnešný cestovateľ si sadne do lietadla a za pár hodín vystúpi v Kérale, zatiaľ čo v 15. storočí to bola cesta na mesiace, s neistým výsledkom a reálnym rizikom, že sa loď nikdy nevráti. To je aj dôvod, prečo radi spájame Lisabon, Mys dobrej nádeje a južnú Indiu do jedného veľkého príbehu, teda nie len ako tri destinácie, ale ako tri kapitoly toho istého historického pohybu.

V roku 1524 sa Vasco da Gama opäť ocitol v Indii, tentoraz už ako miestokráľ portugalských držiav. Krátko po príchode zomrel v meste Kochi a jeho telo neskôr previezli späť do Portugalska, kde dnes odpočíva v kláštore rádu hieronymitov. Je to symbolické: muž, ktorý spojil dva svety, je pochovaný na mieste, odkiaľ sa na túto cestu vydal.

Prečo je teda v našom rebríčku najväčších moreplavcov? Nie preto, že by ako prvý oboplával Zem alebo objavil „nový“ kontinent. Ale preto, že jeho trasa sa stala trvalým koridorom, po ktorom dodnes prúdia lode aj myšlienky. Otvoril konkrétnu cestu, ktorá spojila Európu a Indiu po mori, a tým definitívne premenil geografickú aj ekonomickú mapu sveta. Môžeme ho vlastne nazvať akýmsi čestným otcom globalizácie.

Leifa Eriksona som začal naplno vnímať už v detstve, keď sa mi dostala do rúk vtedy vzácna kniha Začiatky hľadania. Okrem iných objaviteľov ma tam fascinoval jeden odvážny Viking, Erik Červený, o ktorom pôvodne mala byť táto kapitola. No nebol to on, kto z Vikingov doplával najďalej. To dokázal až jeho syn Leif Erikson. Poriadne som si ho uvedomil, keď som už mal za sebou celý sever, Nórsko, Island, Grónsko aj Newfoundland, najvzdialenejšie miesto, kam údajne doplával.

Dovtedy to bol pre mňa len „ten Viking, čo vraj objavil Ameriku pred Kolumbom“. Keď však reálne prejdete jeho trasu, zistíte, že za týmto menom je omnoho viac: kombinácia surovej odvahy, praktickej námorníckej logiky a schopnosti žiť na hranici známeho sveta.

Leif sa narodil okolo roku 970, pravdepodobne na Islande alebo v Grónsku. Jeho otec Erik Červený bol zakladateľ grónskej vikingskej kolónie. V islandských ságach vystupuje ako muž, ktorý sa plavil ďalej na západ než ktokoľvek pred ním. Hovoria o krajinách Helluland, Markland a Vinland - pravdepodobne dnešné Baffinovo ostrovné územie, Labrador a Newfoundland. Vo Vinlande založil kolóniu.

Dlhé roky sa to bralo ako legenda. Až kým archeológovia v 60. rokoch 20. storočia nezačali kopať v lokalite L’Anse aux Meadows na severe Newfoundlandu. Objavili tam pozostatky severskej osady staré približne tisíc rokov. Dnes vieme, že ide o jedinú overenú vikingskú lokalitu v Amerike mimo Grónska, zapísanú od roku 1978 v UNESCO.

Najnovšie dendrochronologické výskumy posunuli najpresnejší dátum vikingskej prítomnosti v Amerike na rok 1021, čo inak krásne sedí s tým, čo píšeme aj u nás: že sa tu Leif Erikson vylodil zhruba 500 rokov pred Kolumbom.

Keď som prvýkrát prišiel na Island, pochopil som, prečo práve odtiaľto vyrástla kultúra, ktorá sa odvážila preplávať Atlantik v drevených lodiach. Island je krajina ohňa a ľadu, „stratená ríša Vikingov“ plná sopiek, gejzírov, príbehov o hrdinoch, zbabelcoch a pirátoch. Prakticky každý vodopád či útes tam rozpráva vlastný príbeh.

Občas hovorím, že sa stačí postaviť v Reykjavíku k Eriksonovej soche alebo na útesy južného pobrežia a viete, že odtiaľto vyrážali lode smerom k neznámu. Koncept „odísť na západ“ prestane byť romantickým gestom a stane sa veľmi konkrétnym podnikom s rizikovým faktorom, ktorý by dnes odradil každého normálneho investora. Najprv Nórsko, potom Island. Potom Grónsko. Každý ďalší skok ďalej od domova, bližšie k prázdnemu okraju mapy.

Newfoundland je ďalšia kapitola. Dnes je to provincia Kanady, ktorá sa „nečakane dostáva do popredia turizmu“, no stále pôsobí skôr ako koniec sveta než mainstreamová destinácia. Keď som tam prišiel prvýkrát, prišlo mi úsmevné, že Kanaďania a Američania začali objavovať miesto, ktoré Vikingovia poznali už pred tisíc rokmi. L’Anse aux Meadows dnes pôsobí až prekvapivo pokojne: trávnaté pobrežie, nízke kopce, vietor od oceánu. A niekde medzi tým rekonštruované drnové domy, kováčska dielňa, zvyšky dávneho tábora.

Parks Canada to opisuje ako miesto, kde sa návštevník vráti do čias, keď sa tu pohybovali Vikingovia. Je to presné, ja sám som sa takmer natiahol rukou po meči, keď do mňa náhodne strčil iný návštevník. Nie je to Disneyland, skôr jemný archeologický šepot: „tu to bolo“.

Na našich zájazdoch zahŕňajúcich stopy Vikingov sa snažím ukázať klientom kontinuitu. V blogu Vikingovia - najzaujímavejšie fakty píšem, že putovanie po ich trasách nie je jednoduché a „trvalo mi doslova celý život“, kým som ich dôkladne prešiel. Od Dánska cez Nórsko, Island, Grónsko až po Ameriku. A práve Newfoundland je tým „posledným a najtvrdším orieškom“. Nie je to destinácia, kam sa letí „len tak“, a už vôbec nie impulzívny víkendový trip. Je to miesto, ktoré si musíte zvoliť, pripraviť sa naň a prijať, že ide skôr o cestu za príbehom než o klasickú dovolenku.

Leif Erikson ma fascinuje aj tým, že jeho príbeh je vlastne až prekvapivo civilný. Nešlo o jednorazový heroický záblesk, ale o logické pokračovanie expanzie Severanov zo Škandinávie až do Vinlandu. Ságy hovoria o tom, že sa tam vracali, skúšali pestovať plodiny, zimovali. Vikingovia neriešili „bucket list“. Riešili, či sa dá prežiť na novom mieste, či má zmysel tam zostať, obchodovať, pestovať, stavať.

Z hľadiska cestovania je Leif Erikson pre mňa dôležitý ešte v jednom: ukazuje, že objaviteľom nie je vždy ten prvý, ale ten, kto má najlepšie PR. Kolumbus sa dostal do učebníc, na pamätníky, dokonca má štátne sviatky. Leif mal dlho len ságy a vietor na severe. Až archeológia a UNESCO mu dali „oficiálnu pečiatku“.

Ak práve vediem našich klientov po islandských dedinách, grónskych fjordoch či newfoundlandských výbežkoch, rád im pripomínam, že toto sú miesta, kde sa dejiny písali potichu, bez fanfár, no o to viac cez stisnuté zuby a číru neriedenú húževnatosť.

Prečo patrí Leif Erikson medzi najvýznamnejších moreplavcov dejín, hoci má za sebou vlastne len jednu objavnú plavbu, aj to pomerne krátku? Nie preto, že by dramaticky zmenil geopolitiku, na to prišli až neskoršie generácie. Ale preto, že jeho cesta je prvým jasným dôkazom, že Atlantik nie je bariéra, ale vodná diaľnica. A že ak máte loď, odvahu a dobré znalosti počasia, aj svet za horizontom môže byť len ďalšou zastávkou. Dnes, keď lietam z Európy do Severnej Ameriky za pár hodín, si naňho spomeniem vždy, keď prelietame cez severné trasy. My to zvládneme v jednej etape, on to robil po kúskoch, ale princíp je rovnaký: posunúť hranicu toho, čo považujeme za „dostupné“.

Krištof Kolumbus je meno, ktoré pozná každý a práve preto je zároveň najkomplikovanejšou postavou nášho rebríčka. Jeho štyri transatlantické plavby v rokoch 1492 až 1504 otvorili Európe Nový svet. 

Ako človek, ktorý zažil množstvo destinácií od Karibiku po Latinskú Ameriku, viem, že Kolumbova prvá cesta znamenala viac než jednoduchý geografický objav. Bol to totiž začiatok novej epochy.

Výprava z 15. augusta 1492 s tromi loďami (Santa María, Niña, Pinta) smerovala do Indie bájnou, no neobjavenou západnou cestou. Lode dosiahli pobrežie dnešných Bahamách a odtiaľ pokračovali po pobreží Kuby a Hispanioly (dnešné Haiti). Počas mojej plavby okolo týchto ostrovov som si uvedomil, že sú to miesta, kde sa stále konfrontujú dva svety - starý a nový.

Kolumbus však nie je len hrdinom. Jeho správa o správaní sa voči pôvodnému obyvateľstvu, vrátane útlaku Arawakov a založenia prvej európskej osady La Isabela v roku 1493 (Dominikánska republika) sa dnes hodnotí veľmi kriticky. Mohli by sme to zvaliť na dnešnú dobu, no aj počas Kolumbovho života sa sťažnosti na jeho brutalitu dostali až k španielskému kráľovskému páru a viedli k jeho zosadeniu z postu guvernéra novej kolónie.

Ako cestovateľ v regióne si uvedomujem, že každé miesto prináša viac než krásu,luxus a zážitok. Prinášajú aj históriu. Prečo som Kolumba zaradil do nášho zoznamu významných moreplavcov? Nie preto, že objavil všetko. Ale preto, že jeho plavby znamenali krátky časový bod, kde sa starý a nový svet definitívne spojili — a to malo za následok technologické, kultúrne aj ekonomické reťazce, ktoré viedli až k dnešnej globálnej civilizácii. 

Keď povediem našich klientov po uličkách historickej zóny na Hispaniole alebo v Karibiku, hovorím im: „Toto je miesto, kde sa zastavila časť starého sveta a začal nový.“

Ako cestovateľ, ktorý videl každý kút sveta, ma stále fascinuje príbeh človeka, ktorý sa rozhodol oboplávať Zem. Fernão de Magalhães začal plavbu, ktorá sa napokon zapísala do dejín ako prvé kompletne zdokumentované obeplávanie sveta.

Magalhães, pôvodom z Portugalska, svoj plán predostrel španielskej korune: objaviť západnú cestu k Ostrovom korenia (dnešné Moluky). Vyplával v roku 1519 z Sanlúcar de Barrameda s flotilou piatich lodí a približne 234 mužmi na palube.

Raz som kráčal po pobreží Patagónie a v mysli som mal tú drsnú scénu: hmla, krídla vtákov signalizujúce pevninu. A kapitán, ktorý vie, že zatiaľ čo muži mrznú, on nemôže zastaviť. To je okamih, ktorý Magalhães zažil viac ako raz.

Keď flotila dosiahla úzku vodnú cestu medzi Atlantickým a Tichým oceánom, dnes známu ako Magalhãesov prieliv, portugalský kapitán ju preplával so stratami, s rebelujúcou posádkou a s neistotou, čo za zálivom nájdu. Mňa ten moment priťahuje tým, že často v cestovaní ide o to, či prejdete najjednoduchšou trasou. A on sa rozhodol pre tú najťažšiu.

Keď som sa plavil cez Pacifik, zastavil som sa pri mapách, ktoré pomenovali tento oceán práve po tej trase: „Pacífico“, teda pokojný, hoci cesta tam bola všetko, iba nie taká. Magalhães spravil viac než že objavil konkrétnu trasu: urobil z globálneho pohľadu výzvu. 

A keď som sedel v podpalubí modernej lode, počúval som ticho motora a predstavoval si, že namiesto neho je tam len drevo, plachty a dátumy v denníku…. jednoducho vás to pribrzdí a donutí hodnotiť každý vrchol oceánskej vlny úplne inak.

Magalhães však svoj odkaz nezakončil triumfálne. V roku 1521 zahynul v boji s domorodcami pri ostrove Mactan na Filipínach. To miesto som navštívil. Je turisticky vybavené, fotogenické. Ale viete, čo vidím ja? Miesto, kde sa končí legendárna plavba. Pripomína nám, že história námorníctva nikdy nie je len o víťazstvách.

Ako šéf prestížnej cestovnej kancelárie vytváram zájazdy do ohromujúcich miest: Patagónia, Ohňová zem, mys Froward, plavba tam, kde Magalhãesova posádka hľadala vyústenie oceánu. Zastavujeme sa v Punta Arenas, pod sochou Magalhãesa, a klientom hovorím: „Tu sa stotožníte s tým, čo znamená ísť na hranicu sveta.“ Je to ten typ vsuvky, ktorý robí históriu súčasným zážitkom.

Prečo teda Magalhães patrí do nášho rebríčka najvýznamnejších moreplavcov? Nie kvôli romantike objavu. Ale preto, že jeho plavba znamenala hlboké geopolitické prebudenie: spojil svety, otočil smer morského obchodu, ukázal, že Zem sa dá obísť. A keď cestujem s klientmi na miesta, ktoré on prešiel, snažím sa im odovzdať tú istú myšlienku: nejde len o destináciu, ide o kontext, o stopu v čase.

Nearchos je pre mňa jednou z najzaujímavejších postáv staroveku. Na rozdiel od Kolumba či Magalhãesa sa o ňom nehovorí často, ale jeho význam je obrovský. Bol veliteľom macedónskeho loďstva v čase, keď sa jeho panovník stával najvýznamnejším dobyvateľom staroveku. Tiež som na cestách po svete zažil okamihy, vďaka ktorým veľmi dobre rozumiem, aké výnimočné bolo viesť flotilu tam, kde predtým neexistovali žiadne mapy. Kým Alexander Macedónsky budoval impérium na súši, Nearchos musel vymyslieť, ako sa dostať späť po mori. V časoch, keď Gréci poznali najmä Stredozemné more, to bola výzva porovnateľná s dnešným letom do hlbokého vesmíru.

Pochádzal z Kréty, no už od mladosti pôsobil pri macedónskom dvore. Keď sa Alexander dostal k rieke Indus a narazil na hranice svojich možností, čakala jeho armádu ťažká otázka: ako sa vrátiť do Perzie? Pozemná trasa cez Gedróziu bola vražedná púšť, kde zahynula tretina macedónskych vojakov, ktorá sa na túto cestu vydala. Preto Alexander poveril Nearcha prakticky nemožnou úlohou, a to vziať loďstvo, spustiť ho do Indického oceánu a pokúsiť sa dostať k ústiu Eufratu. Bez znalosti monzúnov, bez spoľahlivých prameňov a s pobrežím, o ktorom Európania vedeli len to, že tam „niečo je. Asi. Dúfame. Buďte tak dobrý a zakreslite to, keď tam už budete, dobe?“.

Nearchos v roku 325 pred n. l. vyrazil z ústia Indu a preplával popri pobreží dnešného Pakistanu, Iránu a Ománu stovky námorných míľ. To, čo robí jeho cestu takou dôležitou, nie je len samotný výkon, ale spôsob, akým ho zaznamenal. Jeho opis pobrežia, vetrov, vôd, dostupnosti potravy, kontaktov s miestnymi komunitami či riečnych ústí sa stal základným geografickým prameňom starovekého sveta. Arrianos vo svojom diele Indiké použíl Nearchove zápisky ako autoritatívny zdroj. To z neho robí jedného z najdôležitejších svedkov o Indickom oceáne pred príchodom arabských námorníkov.

Ako cestovateľ oceňujem ešte jeden rozmer. Nearchos nemal žiadnu istotu. Pobrežie Makránu a Ománu je dodnes drsné, suché a minimálne obývané. Ja som tam pri svojich cestách mal GPS, satelitné mapy a moderné prístavy. On mal len horizont, ktorý sa nemenil. Napriek tomu sa mu podarilo viesť celú flotilu, zásoby, posádky, navigovať podľa tvaru pobrežia, hviezd a logiky vetrov, ktoré dovtedy nikto presne nezaznamenal. Je to fascinujúci kontrast: kým Alexander dobýval svet vojensky, Nearchos ho dobýval poznaním.

Jeho plavba bola zároveň prvým európskym systematickým stretnutím s Indickým oceánom. Bez nej by neskorší moreplavci nemali prvé európske opisy Arabského mora, prístupových ciest do Perzského zálivu či charakteru pobrežia, ktorým museli prechádzať. Ak Vasco da Gama otvoril cestu do Indie, Nearchos bol tým, kto ju prvý raz opísal. A v dejinách geografie má opis neraz rovnakú hodnotu ako objav.

Pre mňa je Nearchos symbolom toho, čo je v cestovaní skutočne hodnotné: schopnosť vytvoriť si vlastnú mapu tam, kde žiadna neexistuje. Je jedným z najväčších moreplavcov dejín nie preto, že by objavil nový kontinent, ale preto, že spojil dva veľké svety, Stredomorie a Indický oceán. A dokázal to ešte v čase, keď sa európske predstavy o Zemi končili ďaleko pred Indusom. Bez neho by zrejme bola história námorníctva aj svetového obchodu úplne iná.

Roalda Amundsena som si po prvý raz uvedomil vlastne až vtedy, keď som prvýkrát stál v múzeu Fram v Osle. Do tej chvíle to bol pre mňa len ikonický polárnik. No keď sa človek postaví pred loď, ktorá ho niesla k Severozápadnému prieplavu aj k južnému pólu, rýchlo pochopí, že jeho úspech nebol o šťastí. Bol to perfektný systém práce, tréning a dôkladné pochopenie prostredia. A v tom je možno najbližší aj mne, pretože cestovanie nie je o improvizácii, ale o precíznej príprave.

V 90. rokoch som cestoval s prvými výpravami BUBO za severný polárny kruh. Vtedy som mal pocit, že prechádzam niečím veľmi podobným, hoci v oveľa pohodlnejších podmienkach. Nebolo to o nebezpečenstve, skôr o tom zvláštnom tichu, ktoré človek zažije len na severe. Až tam pochopíte, prečo Amundsen veril Inuitom viac než európskej technike. Technika zlyhá. Miestna múdrosť nie.

Jeho plavba loďou Gjøa cez Severozápadný prieplav je podľa mňa nedocenený výkon. Hovorí sa o ňom menej než o Južnom póle, ale pre pochopenie Amundsena je kľúčová. Mal malú posádku, nenápadnú loď a tri roky života v arktických podmienkach. Ja som stál v Gjøahavene, kde prezimovali, a uvedomil som si, že práve tu sa rozhodlo, kto Amundsen vlastne bol. Nie hrdina, ale človek, ktorý vedel počúvať ľudí, ktorí tam žili celé generácie. Ak existuje lekcia pre moderné cestovanie, je to táto: nesnažiť sa prostredie dobyť, ale naučiť sa v ňom pohybovať.

Jeho triumf na Južnom póle v roku 1911 bol už len logickým pokračovaním. Keď som tam stál ja, pri geografickom bode, kde sa spájajú všetky poludníky, cítil som skôr prekvapenie než patetický obdiv. Nie je to romantické miesto. Je to surové, riedke, fyzicky mimoriadne náročné prostredie. A práve preto je fascinujúce, že tam Amundsen prišiel pripravený do posledného detailu. Žiadne veľké gestá, len profesionálny výkon v najextrémnejších podmienkach na planéte. A to v časoch pred goretexom a inými vymoženosťami modernej doby.

Amundsen zomrel počas záchrannej misie v Arktíde v roku 1928. Keď som stál v Tromsø, meste, odkiaľ vyrazil na ten posledný let, uvedomil som si, aké symbolické to je. Človek, ktorý poznal zákony ľadu lepšie než ktokoľvek iný, zahynul pri pokuse pomôcť. Jeho telo sa nikdy nenašlo. V severských prístavoch to dodnes vnímajú ako súčasť ich identity. Amundsen nie je len hrdina, ale spôsob života. Presnosť, disciplína, pokojné ego, nulová potreba senzácie.

Spomeniem si naňho vždy, keď vediem ľudí do polárnych oblastí. Cestovanie v extrémnych šírkach nie je o adrenalíne, ale o pochopení, že svet si zaslúži rešpekt. Amundsen to vedel prvý. A to je dôvod, prečo patrí do užšieho kruhu najväčších moreplavcov všetkých čias.

James Cook je jednou z tých historických osobností, ktoré som počas cestovania začal vnímať inak, až keď som stál na miestach, kde sa reálne odohrával jeho príbeh. Jeho tri expedície v rokoch 1768–1779 zásadne zmenili mapu sveta. Keď dnes chodím po Tichomorí, zisťujem, aké je fascinujúce sledovať kontinuitu medzi jeho objavmi a cestami, ktoré tam podnikáme my.

Paradoxne, jeden z najzaujímavejších príbehov sa odohral až o 250 rokov neskôr. Pri americkom Rhode Islande historici nedávno identifikovali vrak lode HMS Endeavour. Práve na tejto lodi Cook vyrazil z Plymouthu v roku 1768 na expedíciu, ktorá ho zaviedla k brehom Tahiti, Nového Zélandu a východnej Austrálie. Je zvláštne stáť v prístave Newport a uvedomiť si, že niekoľko metrov pod hladinou leží kus dreva, ktorý reálne menil dejiny geografie. Loď sa po návrate stratila pod menom Lord Sandwich a jej identifikácia je dôkaz, ako detailne dokážeme prepájať historický výskum s modernou archeológiou.

Jeho stopu je ale najlepšie cítiť na opačnom konci planéty. Na ostrove Moorea vo Francúzskej Polynézii leží Cookova zátoka. Nie je úplne isté, či tu kotvil osobne, no názov ostal a miestu to dodáva zvláštnu váhu. Polynézania, ktorých navigačné schopnosti Cook obdivoval, tu stále žijú v rytme, ktorý sa za stáročia nezmenil: podľa vetra, hviezd a pohybu rýb.

Aj preto je Tichomorie región, kde si uvedomíte, aké pokročilé boli Cookove expedície. Pozorovanie prechodu Venuše, astronomické merania, presné mapovanie pobreží, a všetko to robil v podmienkach, v ktorých by väčšina dnešných námorníkov asi dlho nevydržala. Keď človek stojí v zátoke Matavai na Tahiti, kde mal svoju základňu počas vedeckého pozorovania z roku 1769, zrazu chápe logiku jeho itineráru. Všetko sem dávalo zmysel: poloha, pokojná lagúna, možnosti na zásobovanie.

Navštívil som aj mesto Marton v Anglicku, kde stojí jeho rodný dom. Je to nenápadná budova, ale dobre ilustruje, že Cook nepochádzal zo zámožnej rodiny ani aristokracie. Bol to samouk, ktorý sa cez kartografiu a navigáciu vypracoval k najdôležitejším vedeckým expedíciám svojej doby. A možno práve preto ho vždy vnímam ako „moreplavca moderného typu“ - presného, systematického, skôr analytika než dobrodruha.

Čo Cookovi nevyšlo, bola snaha identifikovať „tajný kontinent juhu“, teda Terra Australis Incognita. Antarktídu síce nevidel, no ako prvý oboplával jej okolie. Ja som sa k južnému kontinentu dostal až o mnoho rokov neskôr, ale práve na lodiach, ktoré prechádzajú Cookovou trasou, som si uvedomil, aké extrémne podmienky tam panovali v 18. storočí.

Cookovo dielo uzatvára aj jeho tragický koniec na Havajských ostrovoch v roku 1779. Kealakekua Bay, miesto jeho poslednej bitky, pôsobí ako kúsok sveta, ktorý je krásny aj tvrdý zároveň. Presne ako jeho expedície.

Cook bol pre mňa dlho len postava z učebníc. Až keď som prešiel Tahiti, Nový Zéland, Austráliu, Mooreu, Havaj aj Rhode Island, uvedomil som si, prečo ho považujem za najväčšieho moreplavca modernej éry. Nie preto, že objavil najviac miest, ale preto, že dokázal svet spojiť presnosťou, akú by sme skôr očakávali od moderných geodetov než od kapitána drevenej lode.

Keď dnes prekračujeme oceány lietadlom za pár hodín, stopy týchto odvážlivcov s neskrotnou zvedavosťou stále vidíme v prístavoch, mapách či trasách lodných liniek. Ale aj v kultúrnych prepojeniach medzi regiónmi, ktoré by na prvý pohľad nemali mať nič spoločné. Západná Afrika s Kartágom, Nórsko s pradávnym Gréckom, India s Čínou (no dobre, oni si hlavne nevedia prísť na meno), Arabský polostrov s východnou Afrikou. Tieto spojenia vznikli dávno predtým, než sa narodil moderný svet.

Každá cesta, ktorú dnes s BUBO podnikáme, stojí na ich dedičstve. Aj keď už nepotrebujeme určovať šírku podľa tieňa gnomónu ani čakať na správny monzún, potrebujeme niečo iné. Presne to, čo mali oni: zvedavosť, pokoru a ochotu vidieť svet bez hraníc. A ak má mať tento rebríček spoločného menovateľa, tak je to jednoduché: všetci títo moreplavci dokázali prekročiť hranice svojej doby. A v tom je esencia cestovania: v posúvaní svojho vlastného obzoru o trochu ďalej, než kde bol včera.