História Srí Lanky - králi, krv a krivdy

Srí Lanka si od roku 2019 prechádza ekonomickou krízou, kvôli ktorej štvrtina populácie žije pod hranicou chudoby a zvyšné obyvateľstvo ledva vyžije zo dňa na deň. Ironicky, západné média a globálne inštitúcie zaradili len nedávno obyvateľov ostrova medzi druhých najšťastnejších na svete.

Práve vďaka neúplnému obrazu v médiách by som vám, našim lovcom zážitkov, chcela ponúknuť racionálnu, ako aj obsiahlu sumarizáciu dôvodov, prečo sa krajina nachádza v tragickom bode svojich dejín.

Na úvod si predstavíme kráľov a ich kráľovstvá, keďže vďaka ich krvopotnej práci a legendárnym činom dokázali politici a intelektuáli rozdúchať plamene národného vnímania v 19. a 20. storočí.

Čitateľom budú predložené fakty, ktoré sú založené na archeologických vykopávkach, keďže časť druhá sa skladá primárne len z príbehov, ktoré sú iba z časti faktickými. Poďme teda do toho. 

Rané obdobie (1 000 až 300 rokov p. n. l.) na Srí Lanke je hádankou pre akademikov. Srílančania totižto rapídne prešli z doby kamennej na obdobie vyznačujúce sa literatúrou a sofistikovanými civilizačnými prvkami.

Preskočili celú dobu bronzovú i medenú a začali s výstavbou chrámov, palácov či priehrad. Táto záhada je doposiaľ nevylúštená a podobá sa civilizáciám, ktoré žili pri rieke Ganga či v Induskom údolí v Indii, ktoré taktiež nemajú súvislý prechod z doby kamennej.

Civilizácie zanechali stopy po spracovaní železa, červenej a čiernej hliny. Archeológovia taktiež našli sofistikované zavlažovacie či irigačné technológie, pokroky v oraní pôdy, zvelebené príbytky a nové lepšie spôsoby posmrtných rituálov.

Najlepším príkladom je cintorín Ibbankatuva, kde boli objavené hlinené nádoby s popolom zosnulých. V blízkosti týchto pozostatkov sa nachádzali zlaté, bronzové a medené artefakty, ale aj gorálkovité náhrdelníky zo slonoviny či ebenového dreva. 

Čo/kto je Mahavamsa?

Predtým, ako sa ponoríme do analýzy legiend a príbehov, si ale musíme predstaviť Mahavamsu. Ak vám názov nič nehovorí, nelámte si hlavu, málokto o nej počul. Mahavamsa, je historickou chronológiou Srí Lanky v posvätnom jazyku Dharmy – páli. V preklade jej názov znamená „veľká zbierka“, čím teda aj naozaj je.

Zbierka bola podľa všetkého spísaná v 5. alebo 6. storočí n. l. a jej autorom je pravdepodobne budhistický mních Mahanama. Je teda napísaná stáročia po dobe kamennej. Kniha sa zaoberá skôr dejinami budhizmu ako dynastickým nástupníctvom sihnálskych kráľov a jej primárnym  zdrojom boli spisy Atthakatha a Dipavamsa.

Atthakatha ako doklad obsahoval chronológiu dejín a stručné poznámky o individuálnych panovníkoch. Zhotovili ju mnísi od obdobia 3. storočia p. n. l. až do 6. storočia n. l. Autori Dipavamsy, ktorí zhotovili spis až vo 4. storočí n. l., čerpali z poznámok v Atthakathe, a mních Mahanama na oplátku čerpal z Dipavamsy, tak ako dnešní nacionalisti a extrémistické skupiny budhistických mníchov čerpajú zo všetkých troch dokladov.

Prečo? Tieto kroniky, aj keď neoblomnou súčasťou dejín, sú skreslenou verziou spísanou budhistickými mníchmi. Taktiež boli oba doklady zhotovené už v období, keď ostrov spadal pod jedného panovníka, čiže v období relatívnej stability a prosperity, kedy sa často zabúda na honosné dary a rekonštrukcie svätýň. 

Bolo potrebné pre mníchov vytvoriť akúsi pripomienku obyvateľom či samotnému panovníkovi, že aj oni sú dôležitými jednotlivcami hodní finančnej podpory. Keď je dobre a prosperuje sa, málokedy sa ľudia venujú spiritualite, čo pre predstaviteľov daného vierovyznania či „filozofie" nie je najpohodlnejšie či najlepšie obdobie. 

Dipavamsu preto nazveme „mierne silnou šálkou kávy", kdežto Mahavamsu môžeme suverénne označiť ako silný odvar budhistickej propagandy. Každý jeden príbeh, ktorý si predstavíme v tomto blogu, sa nachádza v Dipavamse ako zopár riadkov, ale v Mahavamse je každý z nich predĺžený na niekoľko kapitol. Dipavamsa je omega, a Mahavamsa je alfa veličených a prifarbených budhistických symbolizmov. A dnes? Dnes sa vyslovene rovná Biblii pre sinhálskych budhistov na Srí Lanke. 

Prvá legenda, bez ktorej vám žiaden Srílančan nedokáže vysvetliť svoje korene, je príchod  prvého kráľa Vijayu a ich prepojenie s „levou krvou". Historické doklady doložené o prvej  migrácií na ostrove zdôrazňujú indoárijský pôvod, ktorý je za posledných sto rokov horúcou témou medzi akademikmi, keďže rasizmus a nenávisť voči menšinám - či už tamilským, moslimským a či kresťanským - sa postupom času naďalej len zhoršuje.

Vijayovi predkovia pochádzali zrejme z Bengálska na severovýchode. Jeho pokrvná rodina  a miesto, z ktorého musel kráľovstvo opustiť, sa nachádzalo v Gudžaráte, oblasti na  severozápade Indie. Ich zakotvenie na Srí Lanke v Tambapanni neďaleko Puttalamu by  naznačovalo ich príchod zo západnej Indie.

Niektoré skoré pomenovania využívané  lokálnymi kmeňmi taktiež naznačujú spojenie so severozápadnou Indiou a oblasťou rieky  Indus. Zdĺhavé a zbytočné? Viem, nás to možno až tak neberie. Netrápi nás z akej časti sveta, kto a ako prišiel na ostrov, ale ako aj dnes, tak po celé stáročia, je to veľmi populárna téma medzi obyvateľmi ostrova.

Nedávne objavy na Srí Lanke, ktoré postupne odhaľujú archeológovia, vyvracajú tvrdenia o „prvom osídlení" indoárijským Vijayom v 5. storočí p. n. l.. Výskum a analýza potvrdzuje existenciu obyvateľstva, ktoré bolo na ostrove aktívne už cca 2 300 rokov pred naším letopočtom. Neznáma civilizácia, ktorá na ostrove jestvovala, bola zrejme védskeho pôvodu.

Védovia podľa všetkého vnímali prírodu a démonov (yakše) ako ich bohov a sudcov ich šťastia a prospechu. V oblastiach, ktoré sa datujú na dané obdobie, sa objavili rôzne archeologické artefakty potvrdzujúce modly stromov, zosnulých, nágov (hadích démonov), yakší (ježibáb, démonov, zlých duchov) a kameňov. Ich osadlosti ale ani zďaleka nepatrili medzi „civilizácie“, skôr sa tu bavíme o primitívnych usadlostiach, kde sa obyvatelia živili lovom a zberom po celé stáročia. Ich príbeh sa ale zmenil pri príchode nezbedného princa. 

Vďaka postupnej migrácii z Tamilnadu, ako aj severnej časti Indického subkontinentu, sa na ostrov dostal budhizmus, ktorý bol spopulárnený kráľom Tissom v 3. storočí p. n. l. Je ale potrebné poznamenať, že imigranti, ktorí na Srí Lanke zakotvili svoje lode, neboli jednoznačnými nasledovníkmi budhizmu.

Vďaka výskumom môžeme s istotou povedať, že sa medzi nimi nachádzali aj muži a ženy či už obchodníci, umelci či dobyvatelia, ktorí si priniesli v srdciach oddanosť hinduizmu či džanizmu.

Máme za sebou aké-také zoznámenie s dôležitými podtónmi srílanských dejín, vďaka čomu sa vieme posunúť na legendy a vysvetliť si, prečo sú tak nadmerne dôležité pre dnešné obyvateľstvo. Prvé dve legendy, ktoré sa nachádzajú v tomto článku (Levia krv, Princ Vijaya) sú zrejme kópiou Jataky (India) či už Padakusalamanava Jataka, Devadhamma Jataka alebo Valahassa Jataka.

Trojica historických zdrojov majú podobnú tematiku príbehov ako Mahavamsa (6. storočie p. n. l.) a Dipavamsa (4. storočie p. n. l.). Už od kohokoľvek a čohokoľvek boli odkopírované črty príbehov, základom ostáva fakt, že migrácia Indov z južnej Indie sa naozaj začala v 6. – 5. storočí p. n. l. a postupne vďaka sobášom sa na ostrov prisťahovali aj Indovia zo severu.

Keď už sme ale pri sobášoch, nesmiem zabudnúť na dôležitú rolu Vijayovej prvej manželky Kuveni, ktorá aj keď bola opísaná ako „yakkhini"(dobrá ježibaba/dobrá démonka/dobrý duch), bola zrejme pôvodom védka. Porážka yakší pomocou Kuveni je jednoduchý symbol porážky lokálneho obyvateľstva ostrova.

Príbeh taktiež potvrdzuje realitu o osídlení miest ako Anuradhapura, Udeni, Vijitagama, a Tambapanni dobyvateľmi z južnej Indie, ktoré mali svoje singulárne civilizačné prvky organizácie a politického systému. Aj dnes mnohé z nich v BUBO navštevujeme na našich zájazdoch Srí Lankou.

Legenda Levia krv je len jedna z mnohých a zrejme sa objavila až po roku 1841. Nacionalisti sa už od 19. storočia do dnešného dňa opierajú o falšovaný a fakticky nemožný dodatok k príbehu prvého srílanského kráľa Vijayu, ktorý zakotvil na ostrove zrejme medzi obdobím 543 p. n. l. - 486 p. n. l. Lož je nasledujúca:

Lev ako taký nefiguruje v žiadnej z anuradhapurských či polonaruwských kráľovských  rodoch. Zviera sa iba sporadicky objavuje na kráľovských urináloch či na schodoch s  mnohými inými zvieratami (slony, krokodíly, opice atď.). „Sinhálski" králi sa skôr prikláňali k pôvodu z kasty z Indie známej ako Kashatria, ktorá vznikla počas Solárnej a Lunárnej dynastie.

Keďže sa na Srí Lanke nikdy nenachádzali levy voľne v prírode, dáva oveľa väčší zmysel výber pôvodu od Kashatriov. Dôvod je jednoduchý: Kashatriya (kšatrijovia) je v poradí druhá najdôležitejšia kasta v Indii, keďže je to aristokracia bojovníkov. Ich pomenovanie má korene v slove „kshatra", čo v preklade znamená „moc a autorita".

Lunárne a Solárne dynastie sú legendárne v hinduizme, srílanským kráľom dodával tento pridelený rodokmeň a pôvod väčšiu autoritu, ako keby boli potomkami levov. 

Ako sa teda ale stal lev symbolom modernej Srí Lanky a prečo je táto legenda tak veľmi kritická pre štátne orgány a lokálne obyvateľstvo? Okrem prišitia leva do legendy o Vijayovi sa objavuje strategicky aj v desiatich kapitolách najospevovanejšieho kráľa v Mahavamse: Duttugamunu. Podľa všetkého, keď sa začal jeden z najepickejších bojov medzi južanským kráľom Elarou a Duttugamunom, si sinhálsky panovník do boja vzal meč s levou hlavou a vlajku s levom.

Mnohí moderní historici a akademici sinhálskeho pôvodu opierajú svoje tvrdenia o fresky zo svätyne v Dambulle, kde je znázornený legendárny kráľ so spomínaným mečom a vlajkou. Zrejme sa nedočítali alebo jednoducho odignorovali fakt, že fresky, aj keď výnimočne nádherné, sú len necelých 200 rokov staré a sú zhotovené v kandskom umeleckom štýle, čiže o necelých 2 200 rokov po tom, ako sa odohrala bitka medzi bájnymi panovníkmi.

Vlajka, ktorú dnes uvidíte vystavenú po celom ostrove, pochádza z 20. storočia a je založená na interpretácií vlajok z obdobia kráľovstiev Kotte a Kandy. Kandskí králi, aj keď stáročia nezávislí od Portugalcov, Holanďanov či Britov, si odchytali postupne rôzne kultúrne zvyklosti. Poradcovia kandskych kráľov, ako napríklad Daskon či Garcon, ktorý radil kráľovi Narendrasinghovi ako minister, bol Francúz. 

Ďalším famóznym príkladom je postupná adaptácia priezvisk a rovnošaty dobyvateľov. Keď pristáli Portugalci na ostrove, nemali ani zďaleka plány vnucovať svoje neskutočne nepohodlné odevy z bavlny na domácich.

V Indii mnísi z Francúzska odpozorovali pohodlný a estetický štýl hinduistických Bráhimov, na Srí Lanke zase začali Portugalci nosiť postupne pohodlné sárongy, ktoré im nespôsobovali kožné ochorenia počas horúcich dní.

Ale domáci? Biele tváre, nohavice, krásne korzety a nazberkané sukne začali symbolizovať moc a prestíž prisťahovalcov s pušným prachom a kanónmi.

V období portugalskej nadvlády mnohí obyvatelia z nižších kást zmenili svoje priezviská na „De Silva", či „De Mel", prispôsobili svoj šatník európskej móde s nádejou, že zmenia svoje postavenie a budúcnosť svojich potomkov.

Kým prišli na ostrov Briti, nosenie ponožiek, topánok, klobúkov, rukavičiek a iných koloniálnych odevov bol zachodený štandard. Akýkoľvek odev, ktorý pripomínal sárong či tradičné košele a šaty, reprezentoval vzburu a vzdorovitosť vládcom ostrova. A, ako to chodí, práve oblečením sa rozhodli nacionalisti v 20. storočí dávať najavo svoju nespokojnosť.

Mnohí ale zabudli na nepatriotický entuziazmus ich predkov vymeniť sárong za kabát a bosé nohy za nepohodlné kožené poltopánky, len aby mohli zarobiť dobrý peniaz. 

Predstavitelia operácie oslobodenia a znovuzrodenia národu vytvorili „národnú" rovnošatu pre sinhálske ženy a mužov. Ak chcel občan sinhálskej budhistickej väčšiny vyjadriť svoju nespokojnosť, musel dodržať nasledujúce pravidlá:

Okrem týchto zopár pravidiel sa nepodporovalo ani nosenie sárongov. Fakt? Fakt. Podľa nacionalistov v 20. storočí bol sárong malajského pôvodu a nemal čo robiť na tele sinhálskeho muža. Prvé takéto prejavy národovosti neskončili ružovo.

Príkladom je aj skupina študentov, ktorí prišli na vyučovanie do Trinity College v Kandy oblečení v „národnej uniforme". Ich vychovávateľ A. J. Frazer chlapcov prinútil postaviť sa na lavičky a vysmial sa im za ich čin pred celou inštitúciou.

Prejdime ale späť ku kandským a kottským kráľom a záhade leva. V tomto prípade je zaujímavé, že aj keď boli ovplyvňovaní Európou, lev bol iba jedným z mnohých zvierat na ceremoniálnych vlajkách. Kandskí králi ako napr. Rajasinghe II. v 17. storočí pochodoval vždy s vlajkou, na ktorej boli znázornené Slnko a Mesiac - čiže slnečné a lunárne dynastie z Indie - nikdy lev.

Lev bol ale dôležitým symbolom pre niekoho celkom iného: pre Holanďanov. A, samozrejme, nielen pre nich. V Európe máme dlhotrvácnu obsesiu s levmi. Boli po celé stáročia prepojené s mocou už od starovekých Grékov, Rimanov, či neskôr Holanďanov, Britov (dokonca aj naši susedia v Česku zvolili toto zviera ako symbol na ich vlajkách).

Mince nájdené z obdobia holandskej okupácie ostrova majú všetky leví emblém, keďže zviera bolo symbolom Holandskej kráľovskej rodiny. Historici sa práve preto domnievajú, že sa postupne zviera dostalo do povedomia ako symbol moci, ktorú 450 rokov využívali nad lokálnym obyvateľstvom Portugalci, Holanďania a Briti. Taktiež sa zrejme začali objavovať v Kotte a Kandy levy, vďaka holandským zajatcom, ktorí pravdepodobne pracovali na vlajkách počas zajatia.

„Levia vlajka“ či legenda o levej krvi ale stopercentne zasiahla bežného obyvateľa až v 19. storočí, keď sa laik E. W. Perera vrátil s úsmevom z britského múzea, kde „objavil“ tri kandské vlajky, na ktorých podľa všetkého našiel troch levov. Britské múzeum nikdy jeho „objav" nepotvrdilo, keďže vlajky prinesené na ostrov v roku 1803 kapitánom Pollokom boli natoľko vyblednuté, že sa na nich nedalo rozpoznať už ani obrys toho, čo bolo pôvodne na vlajke namaľované.

Kráľovská komisia dala kvôli tvrdeniam Pereru zhotoviť skice vlajok, ktoré ale odmietol a dal namiesto toho privátne spracovať umelcovi D. R. Wijewardenemu vlajku znázorňujúcu levov, ktorá je dnes známa ako symbol posledných kráľov Srí Lanky.

Vlajka, ktorú dnes uvidíte, je najviditeľnejším symbolom budhistickej väčšiny na ostrove, keďže okrem heraldického leva navrhnutého komerčným britským umelcom v 20. storočí sa na vlajke objavili v roku 1972 aj listy stromu Bodhi, ktorý neustále pripomína menšinám, že nie sú na ostrove vítané. Listy sú totiž symbolom budhizmu, ktorému je v konštitúcii legálne dodaná priorita nad všetkými inými vierovyznaniami na ostrove.

Možno si poviete, že dve legendy sú dostačujúce na zocelenie identity moderného Srílančana, ale ja vás poteším ešte jedným panovníkom - šťastlivec Pandukabhaya (437 - 367 p. n. l.). Jeho príbeh je opäť podobný mnohým príbehom z Indie. Mnohé prvky sa prekrývajú a obsahovo majú rovnaký podmaz.

Základnou myšlienkou, ktorú by mal čitateľ z tohoto príbehu čerpať, je založenie prvého reálneho „veľkomesta" či osadlosti kráľmi na Srí Lanke. Historický zdroj pozdvihuje zjednotenosť pod bájnym kráľom, tak ako pri Vijayovi. Realita je od tvrdenia vzdialená, keďže v období 5. storočia p. n. l. vládol Pandukabhaya len drobnému územiu okolo Anuradhapury. 

Zvyšok ostrova bol pod nadvládou feudálnych vládcov, ktorí zrejme len pritakali panovníkovi z Anuradhapury a uznali ho za „maharaju" (kráľa) iba ako formalitu.

Panovník Pandukabhaya a jeho životný príbeh, či už len legenda alebo fakt, zrejme ostanú záhadou. Ale prifarbenia v Mahavamse, ktoré boli dodatočne priradené k jeho príbehu sú opäť ďalším výborným príkladom cielenej budhistickej propagandy, ktorá mala sinhálskych kráľov vykresliť ako potomkov Budhu.

Spomínaný kráľ Tissa alebo Devanampiyatissa je vyslovene fakľou vo večnej tme pre dnešných nacionalistov, ktorí veria v nadriadenosť sinhálskej budhistickej väčšiny na Srí Lanke. Ako aj Pandukabhaya, tak aj Tissa bol ospevovaný za jeho rozsiahle kráľovstvo, ktoré ale ako aj jeho predchodcovia, nezahŕňalo celý ostrov.

Tissa bol v plnej serióznosti neskutočne dôležitým panovníkom. Prijal budhizmus ako prvý srílanský vládca, vďaka čomu sa na ostrov dostal odrezok zo stromu Srimahabodhi, pod  ktorým dovŕšil Budha osvietenstvo. 

Taktiež vďaka jeho podpore na ostrove vznikol rád mníšok známy ako Bikkhuni Sasana, ktorý nájdete na ostrove do dnešného dňa. Tissa si dal záležať aj na gramotnosti svojich  občanov, keďže vytvoril podmienky na vzdelávanie v posvätnom jazyku pali.

Jeho záujem o vzdelanie podporil vznik jednotného jazyka a abecedy, ktorá sa používala stáročia. Počas  jeho vlády vyrástli na ostrove aj prvé stúpy (dagoby) a vznikli prvé umelecké diela v palácoch či jaskyniach.

Beztak nemal pod kontrolou celý ostrov. Až do obdobia vlády Duttugaminiho jestvovali  kráľovstvá, ako Kelaniya či ďalších 31 menších feudálnych vládcov, ktorých podľa  Mahavamsy musel všetky poraziť predtým, ako sa stal oficiálnym vládcom celého ostrova.

Vláda či dynastia rodiny Rajasinghe, ktorá od obdobia občianskej vojny (alebo sérií  teroristických útokov ako ich propagujú Sinhálci) až do dnešného dňa na Srí Lanke mali Gaminiho ako veľmi obľúbený príklad.

Po ukončení občianskej vojny v roku 2009 „zjednotili“ ostrov pod jednou vlajkou a často sa v prejavoch prezidenta či jeho ministrov objavili spojitosti s činmi Gaminiho a ich činmi ako vojnových „hrdinov". Samozrejme nebol to jediný panovník, ktorý panoval celej Srí Lanke. Do zoznamu po jeho smrti sa pridali aj Sadha Tissa, Vattagamini, Mahaculi Maha Tissa, Katakanna Tissa, Amandagamini, Vasabha, Gajabahu I., Dhatusena,  Aggabodhi II., a to sa zmieňujem iba o panovníkoch, ktorí využívali Anuradhapuru ako svoje hlavné mesto.

Autor Mahavamsy žil v období 5. – 6. storočia, kedy hrozba invázie od Chólov a Padyánov  z Indie nebola už len blížiacou sa hrozbou ale realitou. Invázie ostrova tamilskými  generálmi: Pandu, Parinda, Khudda Prinda, Tiritara, Dathiya, a Pithiya  (433 - 459), rozpútala duševný boj v srdciach mnohých obyvateľov ostrova.

Písal, či už len sčasti, s nenávisťou a strachom, ktoré sú dodnes podmazom modernej sinhálskej vlády. Bráhimov účel bola ochrana Srí Lanky pred pohanmi a heretikmi, ktorých cieľ podľa neho bolo zničenie a zneškodnenie svätýň, chrámov a samotnej Dharmy. Strach dokáže paralyzovať a ublížiť aj tým najbystrejším mysliam. 

Autor nebral do úvahy predchádzajúce stáročia vzťahov s južnými Indami, ktoré  postupne ostrov ovplyvňovali a formovali. Či už v rámci vojenskej asistencii kráľom, ktorí stratili svoje tróny, ako napríklad Illanaga (33 - 43 n. l.), Abhayanaga (231-240). Najlepším príkladom je Moggallana (491 - 508), ktorý sa vrátil na ostrov s úmyslom zničiť kráľovstvo, ktoré si vybudoval Kasyapa - architekt paláca Sígirija. 

Ďalšia zanedbaná téma sú sobáše kráľov s tamilskými princeznami či prítomnosť Tamilcov v administratíve. Chandamukhasiva (43-52 n. l.) si za manželku zobral tamilskú princeznú ako aj vládca Mahanama (406-508). Dokonca aj jeden z manželov bájnej „jedovatej kráľovnej Anuly" bol tamilským generálom, ktorý dosiahol post mestského architekta (nagaravaddaka).

Okrem neho sa objavili Tamilci aj v administratíve počas Anuradhapurského obdobia. Poradca Potthakuta (659) mal dokonca dostatočnú moc zbaviť sa starého vládcu a nasadiť kráľa Dathopu Tissu, ktorý bol obyčajnou bábkou Tamilca niekoľko rokov. 

Tamilci neboli len dobyvatelia, na Srí Lanku sa dostali postupne vďaka práci či obchodovaniu, alebo ako žoldnieri. Králi si často pomáhali v obdobiach hladomorov, dobrým príkladom je hladomor počas vlády Vittagaminiho (89 - 77 p. n. l.), kedy tisícky srílanských mníchov prešlo do Indie, kde získali azyl v indických budhistických chrámoch. 

Samozrejme, nechcem vytvoriť obraz nepodmienečného potľapkávania po chrbte medzi Sinhálcami a Tamilcami po celé stáročia. Mali medzi sebou aj zlú krv, ktorá bola vytvorená  hlavne kvôli nasledujúcim dôvodom.

Oproti severným kráľovstvám v Indií, ktoré sa spoliehali na vlastníctvo čoraz väčšieho teritória a žili primárne z poľnohospodárskeho modelu civilizácie, južanskí Pandyáni a Tamilci kládli dôraz na kontrolu námorníckeho  obchodu a vlastníctvo prístavov vo svojom okolí.

Čo a ako si povieme o malú chvíľku, malo veľký dopad na vnútrozemie Srí Lanky, ktoré po nadvláde Tamilcov v 10. - 11. storočí ostalo v zanedbateľnom stave a zrejme aj spôsobilo postupný rozpad moci. 

Do 6. storočia južanský králi z Indie boli spokojní s občasnými manipuláciami sinhálskych panovníkov, ale po 6. storočí im tento nenápadný systém prestal vyhovovať. Sinhálsky kráľ Manavamma totižto požiadal o pomoc najväčších rivalov tamilských kráľov (pallavov/pandyánov). Toto rozhodnutie panovníka rozpútala už skutočnú nenávisť a rivalitu medzi sinhálskymi a tamilskymi kráľmi, ktorá sa neustále len stupňovala a ohrozovala životy obyvateľov ostrova až do roku 2009. 

Práve vďaka týmto a mnohým iným historickým faktom treba vnímať Mahavamsu a autora tejto budhistickej propagandy ako výtvor strachu, ku ktorému bolo počas nasledujúcich storočí pridaných mnoho iných nebezpečne jednostranných tvrdení, ktoré koniec koncov vyvrcholili počas krvavej občianskej vojny v 20. storočí a ktorej súčasti bol aj stáročia mŕtvy kráľ Duttugamini.

Prvá spomienka o Gaminim v Mahvamse opisuje jeho smrť v predošlom živote. Podľa  legendy podľahol prosbám kráľovnej Viharadevi (manželka Kakavanna Tissu z Magamy) na  svojej posmrtnej posteli. Kráľovná totižto chcela, aby sa Gamini narodil ako jej syn v  nasledujúcom živote. A ako to chodí, tak to aj bolo.

Už hneď pri prvej spomienke sa autor Mahānāma obúva do dôležitej činnosti: vykreslenie Gaminiho ako religiózneho a národného vodcu. Ako sami budete môcť posúdiť, autor okrem tejto dôležitej misie si v príbehu prifarbil a odfarbil aj Gaminiho otca a brata. Jeho otca, múdreho a mierumilovného vládcu známeho ako Kakkavana Tissa a jeho priebojného brata Tissu znázornil ako úbožiakov a zbabelcov, ktorých musel Gamini poraziť a zahanbiť na to, aby dokázal dosiahnuť svoju predpovedaný legendárny potenciál. 

Ako na to? Vytvoril obraz kráľa, ktorý nemal dostatočne silný žalúdok vyhostiť Tamilcov z ostrova kráľa, ktorý Gaminiho trikrát odmietol, keď navrhol inváziu severského kráľovstva. Kakkavan nebol ale ani zďaleka zbabelý a neschopný panovník. 

On ako prvý dokázal presvedčiť kráľov z okolitých feudálnych regiónov Seru a Soma, ako aj  menších oblastí v blízkosti Rohany, aby sa zjednotili pod jeho vlajkou. Vytvoril podmienky na budovanie dobrých vzťahov oddaním svojej sestry Somadevi princovi Abhayovi, ktorý vládol druhému najmocnejšiemu kráľovstvu na ostrove.

Vybudoval armádu, ktorá bola časom vycvičená a disciplinovaná, zorganizoval výrobu a distribúciu zbraní, rozmiestnil vojenské jednotky popri brehoch rieky Mahaveli (prirodzená hranica medzi Rohanou a Tamilským kráľovstvom). Ale ako to chodí pri otcoch slávnych synov: jeho činy, aj keď neskutočne rozvážne a dôležité, boli pochabé oproti tomu, čo neskôr dokázal Gamini. 

Ďalšia skreslená postava bol „chudák" Tissa, mladší brat Gaminiho. Ten bol autorom vyznačený ako neschopný a nepatrný, kdežto Tissa svojho bájneho brata Gaminiho porazil v boji pri Yudaganave (Buttala), vďaka ktorému Gamini musel stiahnuť svoje armády a skúsiť šťastie o nejaký ten čas neskôr. 

Posledná postava, ktorá je celkom zvláštne opísaná v príbehu bájneho Duttugaminiho je tamilský panovník Elara. Autor ho chváli! Áno dobre čítate, chválil Eláru, ktorý podľa všetkého na ostrov zavítal s armádou neznámej veľkosti, porazil panovníka v Anuradhapure a vládol 44 rokov v regióne.

Historici sa dodnes celkom udivene tvária, keď príde debata ku Elárovi, keďže sa tamilskému panovníkovi podarilo v pokoji a bez  akýchkoľvek rebélií či povstaní vládnuť nad lokálnym obyvateľstvom. Práve vďaka dĺžke  obdobia sa akademici domnievajú, že Elára získal sympatie domácich, vďaka čomu dokázal vládnuť v relatívnom pokoji. 

Mahavamsa dokonca opisuje príbeh, keď sa Elára vydal k hore Cetiya v koči, koč nabúral  do chrámu. Jeden z jeho ministrov vykríkol: „Och pán môj zničil si náš chrám svojim  vozidlom!" Čo teda značí iba toľko, že jeho poradcovia boli sinhálskeho pôvodu a vnímali  poškodenie dagoby ako urážku.

Podľa Mahavamsy dal Elára chrám opraviť. Keby mu nezáležalo na svojich sihálskych občanoch, a keby nenávidel či nerešpektoval budhizmus, tento príbeh by sa nikdy neobjavil v spise. Dokonca podľa všetkého dal popraviť aj vlastného syna, ktorý zavraždil mladé teliatko - posvätné zviera či už v hinduizme či v budhizme. 

Elara nebol nikdy démonizovaný, vojna ktorá sa odohrala medzi panovníkmi a ktorú vyhral, ako ste iste už vyhodnotili - kráľ Duttugamini - nebola náboženská vojna, ale vojna o teritórium. A tu prichádzame ku základnej myšlienke sinhálskeho nacionalizmu, tu už môžeme vidieť nádherný príklad toho, prečo sa väčšina na ostrove obháňa Gaminim a nie napríklad Tissom alebo Parakrambahom.

On je symbolom „teritoriálneho zjednotenia" nie  „zjednotenie viery" ostrovanov. Nikomu by teda nemalo napadnúť ani v najhoršom sne, že  periodické ničenie mešít, znevýhodnenie menšín či už moslimských alebo kresťanských má čokoľvek spoločné s noblesným odvážnym cieľom modernej vlády. 

Rozbor a historický podmaz ku príbehom na teraz celkom stačil, už máte ako-také porozumenie toho, aké dôležité faktory boli vynechané pri výtvore Mahavamsy a ste pripravení prečítať si samotné príbehy a spraviť si vlastné závery, pretože, koniec koncov, o tom tie dejiny sú. Mať poznanie a podľa toho si spraviť informovaný záver a názor.

Na západe sa vo vzdelávacích inštitúciách málokedy stretnete s príbehmi o sinhálskych  kráľoch. Málokto počul mená ako Vijaya, Duttugamini, Parakrambahu, Vijabahu či Rajasinghe.

Táto časť blogu sa povenuje velikánom v sihnálskych dejinách, ktorí vydobyli cestu dynastiám po celé stáročia. Ich činy a legendárne životy sú dnes neoblomnou súčasťou moderného nacionalizmu a bez nich ťažko pochopí čitateľ racionalizáciu sinhálskej suverenity nad menšinami. 

Prvý príbeh, a to práve ten najdôležitejší, je príbeh princa Vijayu, ktorý zrejme žil v období 6. storočia pred naším letopočtom a po príchode z Indie založil kráľovstvo Tambapaṇṇī. Teraz sa budeme sústrediť na zrodenie sinhálskych „levov" a príbeh nezbedného  princa, z ktorého sa stal úspešný panovník ostrova. 

Príbeh 1.: „Levia Krv"

Raz dávno pradávno v kráľovstve, za siedmimi horami a siedmimi dolami, žila princezná  Suppadevi. Rodičia ju obsypávali luxusom, darmi a lichotivými kandidátmi na zaručenie  kráľovských potomkov. Suppadevi ale túžila po voľnosti od povinností, ktoré musela plniť ako jediná dcéra kráľovského páru.

A tak sa jedného dňa pridala ku kočovnému cirkusu, ktorý predvádzal v paláci. Kočovníci prechádzali z mesta do mesta a z dedinky do zabudnutých usadlostí. Jedna z týchto ciest smerujúca do Magadhy sa stala ale princeznej  osudová. Cesta, ktorou sa vydal zástup farebných karaván, totižto napadol leví muž (Sinha - titul používaný pri opise perzskej kráľovskej rodiny) v krajine známej ako Lata.

Leví muž si princeznú zajal a odvliekol si ju do svojej jaskyne, kde mu porodila syna  Sinhabahu a dcéru Sinhaseevali. Princezná, ako aj jej dve deti, žila v zajatí pod tyraniou  levieho muža, kým Sinhabahu nedorástol a svojou polo ľudskou silou neodvalil balvan, ktorý ich zadržiaval v jaskyni od narodenia. V ten večer sa leví muž vrátil do jaskyne, ktorá zívala prázdnotou. 

Premohol ho neskutočný hnev, a začal ničiť a vraždiť hlava nehlava čokoľvek a kohokoľvek, kto mu prišiel do cesty. Vtedajší kráľ ponúkol svoje kráľovstvo (Vanga) komukoľvek, komu by sa podarilo leva skoliť. Pomstychtivý syn sa prihlásil a otca vlastnými rukami zavraždil. 

Kráľovstva Vanga sa vzdal a daroval ho druhému manželovi Suppadevi, ktorá počas  svojho života porodila ešte 16 párov dvojičiek, medzi ktorými sa objavil aj bájny prvý kráľ Srí Lanky - Vijaya. 

Sinhabahu s levou krvou v žilách spolu so sestrou založili len neďaleko kráľovstvo Lala  (dnešný Gujarat) s hlavným mestom Sinhaphura. Podľa Mahavamsy sa práve v  kráľovstve Lala zrodili prvý Sinhálci - či - národ s levou krvou. 

Príbeh 2.: „Princ Vijaya" (cca 543 – 505)

Princ Vijaya, syn nezbednej Suppadevi, rástol ako z vody. Počas dospievania, sa pridružilo  k nemu 700 mladých mužov ktorí lipli na každom jeho slove a čine. Ako to ale chodí, sa  mladíci spolu s princom nedokázali zmestiť do kože a kráľovský otec Sihabahu musel syna  prísne potrestať. Za jeho činy udelil ako trest vyhnanstvo z kráľovstva, pred ktorým jemu aj  jeho 700 mladíkom dal vyholiť pol hlavy ako symbol ich potupy. 

Vijaya a 700 mladíkov boli nemilosrdne naložení do lode a vyslaní do sveta. Prvé miesto  kde sa pokúsili usadiť bola Bharacacca (dnešný Broach a Supparaka), kde sa správali rovnako. Občania miest ich nakoniec taktiež vyhostili, až mladí pristáli na ostrove Srí Lanka. Po vylodení na súši ich radosť nemala konca kraja, a plný vďaky ponorili svoje dlane do zeme, ktorá premenila z hnedej na červenú (Thambapani - medené ruky). 

Keď sa spamätali od radosti, zazreli v diaľke čiernu fenku, podľa ktorej usúdili, že sa v blízkosti nachádza osadlosť. Tam ale zvedavú väčšinu ulapili yakshe (rakshe/ježibaby). Vijaya bol celý bez seba od zlosti, keď zistil, čo sa chlapom stalo v húštinách džungle, a tak sa sám ako palec vydal do vysokého rákosia zachrániť svojich spoločníkov.

Ako tak šiel, zazrel v diaľke čosi, a tak pridal v kroku, dúfajúc, že našiel mužov, s ktorými na ostrove zakotvil. Namiesto nich sedela pred ním yakkhini známa ako Kuveni (dobrá  ježibaba). Mladý princ sa jej povyhrážal tak presvedčivo, že okrem prezradenia miesta, kde  Yakshe zadržiavajú jeho spoločníkov, mu ponúkla byť manželkou.

Príbeh pokračuje so svadbou a pôrodom dvoch detí, ktoré sa stali panovníkmi vo Vijayovom kráľovstve Thambapani. A čo sa stalo s jeho spoločníkmi? Tí podľa príbehu založili prvé mestá a pevnosti, medzi ktoré patrila aj Anuradhapura či pôvodne známa ako dedinka Anuradhy (Anuradhagama).

Príbeh 3.: Sidhartov potomok - Šťastlivec Pandukabhaya (437-367 p.n.l) 

Po smrti Vijayu sa rozpútal charakteristický chaos v sinhálskom štýle. Nakoniec sa prihlásil najmladší indický princ z Chennai, že sa krajiny ujme a zachráni ju pred chaosom. Princ známy ako Panduvasdev, ktorého šťastie bolo zrejme dedičné. Bratranec princa Sidhartu (Budha v teravádskej dharme) oddával svoju najmladšiu dcéru Kasayinadidevi (Badhacaccana), ktorá sa nakoniec stala jeho kráľovnou. 

Kasayinadidevi mu porodila 10 chlapcov a jednu prekliatu dcéru Cittu. Prekliatie spočívalo  v predpovedi veštcov, kde malo dievča priviesť na svet chlapca, ktorý zavraždí všetkých svojich príbuzných hádajúcich sa o trón.

Keď sa príbuzný dopočuli predpovede, spoločne sa rozhodli, že nik z nich nechce byť pripravený o život. Matke sa podarilo dievča ochrániť číro čistým šťastím, až kým Citta neporodila malého chlapca, ktorý mal rovnako šťastia ako rozumu. 

Hneď po pôrode musela krásna princezná Citta ujsť s malým Pandukabhayom do húštin  džungle pred prenasledovateľmi. Vedela, že ak si dieťa bude strážiť sama, závistlivý a  poverčivý príbuzný ho nájdu a pripravia neviniatko o život.

Matka a kráľovná preto spravila rozhodnutie nechať Pandukabhayu u svojej známej, ktorá  len v ten deň porodila malého chlapca. Podľa legendy zamaskovali jeho pôvod oznamom,  že porodila nie jedného syna, ale dvojičky. Princ rástol do sily a krásy v pokoji malinkého  farmárskeho domu. Ale ako to chodí, pokoj nevydržal večne a keď mal chlapec 7 rokov, príbuzným sa dostalo pravdy. 

Za chlapcom poslali nájomných vrahov, ktorí ale namiesto princa zavraždili jeho „dvojičku". Panduka bol preto v tajnosti presunutý ku ďalšej jednoduchej farmárskej rodine  hlbšie vo vnútrozemí, kde sa opäť zorganizoval atentát na jeho život. Vďaka náhodnému  oddychu počas obdobia zberu ryže v dedine, prežil a rodinku našiel po príchode domov celú mŕtvu. 

Pandukhabaya sa stal kráľom vo veku až 37 rokov, a aj keď sídlo v danom období bolo  mesto Upatissagama, rozhodol sa postaviť mesto krajšie a len a len svoje. Vybral si na to  malú nenápadnú dedinku ktorú založili Vijayoví generáli: Anuradhagamu. Kráľ dedinku Anuradhy zmenil ambicióznymi projektmi na „Anuradhapuru“ či „mesto Anuradhy" (Názov je zrejme meno Vijayovho generála, ktorý mesto založil, alebo meno rodinného príslušníka z Pandukhového rodu).

Počas obdobia, keď bol kráľom, sa mu  podarilo mesto zväčšiť. Vybudoval priehradu Abhaya vapi (dnes známu Basavakkulamu wewa), ktorá aj po 2500 rokoch dodáva ročne 174 hektárov vody do moderného mesta Anuradhapura. Taktiež sa podieľal na výstavbe útočiska pre mníchov zo všakovakých rádov v dharme či džaisme, postavil nemocnice a pôrodné sály pre ženy a  inšpiroval tým aj svojich následníkov, ktorí dbali na zdravie svojich občanov a mníchov. 

Príbeh 4.: Skúška múdrosti pre kráľa Devanampiyatissu (307 - 267 p.n.l.)

Syn mierne vtipného kráľa, ktorý podľa Mahavamsy nerobil nič iné, iba staval parky, a to nie menej ako 60 rokov počas svojho panovania z Anuradhapury. Kráľ mal 10 synov, z ktorých bol najstarší Abhaya, záhadne sa ale nestal jeho následníkom. Nevie sa teda, či nemal zhodou náhod mentálnu či fyzickú vadu. Stal sa kráľom totižto jeho druhý najstarší syn Devanampiyatissa, inak známy ako Tissa.

Smrť záhradníka, ktorý bol všetko len nie kráľom, v roku 307 p. n. l. bola dôvodom na oslavu pre viac než len jeho jedinečne múdreho syna, ale aj panovníka Ashoku, ktorý vládol na druhej strane Adamovho mostu v Indii. Panovník totižto čakal len na to, kým niekto schopnejší vymení starého záhradníka, aby mohol zaslať svojho syna Mahindu hlásať budhistickú doktrínu.

Po korunovaní mladého Devanampiyatissu, poslal Ashoka mnohé cenné dary, medzi ktorými sa schovával aj jeho syn Mahinda. Ten sa kráľovi neohlásil štandardným spôsobom a „prepadol" Tissu počas jednej z jeho obľúbených aktivít - pri poľovačke na divé svine. Ako tak kráľ prechádzal húštinami, ozval sa z neďalekej zákruty hlas: „Hej, Tissa!"

Kráľ sa  rázne otočil za hlasom a pobúrene podotkol: „Kto si a aký si, že sa opovažuješ adresovať svojho kráľa a pána jeho menom?" Zo zákruty sa mihlo šafranové rúcho a vystúpil z  rákosia mladý muž s vyholenou hlavou. „Mahinda je moje meno," prehlásil. Kráľovi netrvalo  viac ako pár sekúnd, kým si uvedomil, kto mladík je. Mních sa pousmial, keď si Tissa  uvedomil svojej chyby a s účelom preskúšať kráľovu inteligenciu sa ho spýtal:

Mahinda bol s odpoveďami mladého kráľa Tissu nadmierne spokojný, preto si ho zavolal  pod tieň kokosovníka a začal ho poúčať o múdrostiach Budhu. Keďže bol kráľ múdry, pochopil doktrínu a dal postaviť Thupavamu Cetiyu (Zlomenú stúpu), čo je dodnes najväčšia stavba na ostrove s približne 92 milión tehlami - ich  počet sa rovná aj pyramídam v Gíze! V stúpe sa nachádza ľavá kľúčna kosť Siddharty Gautamu. 

Mahindova návšteva nebola ale jediná dôležitá udalosť počas Tissovho života. Na ostrov  pár rokov po bratovi privítala aj jeho sestra Sanghamitta, ktorá v náručí preniesla z Indie  odrezok z pôvodného stromu Bódhi v Indií. Strom bol zasadený v Anuradhapure, z ktorého postupne bolo spravených ďalších 8 odrezkov, z ktorých zase ďalších 30, a tak to pokračovalo až do nekonečna.

Práve preto je do dnešného dňa Srí Lanka posvätným pútnickým miestom budhistov z celého sveta. Posledný, a myslím si, že najšokujúcejší historický fakt o Tissovi, ktorý sa objavil v Mahavamse, je jeho dar slonov nikomu inému ako Hannibalovi, ktorý sa nimi snažil dobyť Rím! 

Príbeh 5.: Pokušiteľ Duttugamini (161-137 p.n.l) 

Svet sa zhlboka nadýchol, keď sa narodil princ Gamini. Už počas pôrodu sa kráľovský astrológovia chytali za hlavu a s krikom predpovedali veľkoleposť novonarodeného  chlapca. Raz počas obyčajného dňa si dal Gaminiho a jeho mladšie brata zavolať do  kráľovskej siene.

Pred chlapcov posadil tri misky plné ryže a prikázal im: „Jedením tejto ryže sa zaväzujete podmienkam a sľubom, ktoré vám teraz predložím." Chlapci obaja súhlasili, a tak kráľ spokojne začal so sľubmi: „Sľúbte mi, že budete chrániť dharmu." Ako znak záväzku si obaja odobrali z misky.

„Sľúbte mi, že sa nebudete hašteriť o trón," opäť si odjedli. Pri poslednej požiadavke si kráľ vzdychol a povedal: „Sľúbte mi, že budete spolunažívať s Tamilmi." Mladší syn kráľa sa z misky najedol ale Gamini narovinu odmietol a bol vyvedený z miestnosti do svojich komnát, aby si svoje rozhodnutie premyslel.

Slnko zapadlo za horizont a mladý princ stále z komnát nevychádzal. Matka sa teda rozhodla syna skontrolovať. Mladý princ na svojej gigantickej posteli ležal iba na úplnom kraji, schúlený vo fetálnej pozícií. Matka chlapca prebrala a pýta sa syna: „Syn môj, prečo spíš iba na jednej strane takto schúlený?"

Gamini sa prebral a matke so smútkom v hlase oznámil: „Matka, ako môžem spať v pohodlí, keď sa na mňa tlačí hrozba Tamilov?" Synove slová matku natoľko prekvapili, že ich odovzdala kráľovi, ktorý sa hlboko nad synovými slovami v tú noc a po celý zvyšok svojho života zamýšľal. 

Slová syna ho natoľko rozhorčili, že počas svojho života postupne zostavil armádu takú mocnú, aby sa jej nik nevedel vyrovnať. Medzi bojovníkmi bolo aj 10 obrov, ktorých mená sú slávne až do dnešného dňa: Nandhimithra, Suranimala, Velusumanna, Gotaimbara,  Theraputthabhya, Maha Sona, Maha Bharana, Khanchadeva, Phussadeva, a Labhiyavasabha.

Každý z nich mal špeciálne schopnosti, ktoré darovali postupne výcvikom obyčajným vojakom v armáde. Podľa povery mala mať armáda viac ako 100 000 vojakov pripravených zaútočiť kedykoľvek na damilského kráľa Eláru.

Roky ubiehali a kráľovský otec Kavan Tissa bol už starým mužom, ktorý si žil pohodlne v prepychu svojho paláca a nemal žiadne ambície svoje kráľovstvo zväčšiť čo i len o jediný milimeter. V bezpečí s obrovskou armádou sa nemusel obávať kráľa Eláru. 

Jeho ambiciózny syn, ktorý sa dravo predral v armáde na post admirála, mal ale iné plány. Svojmu otcovi navrhol napadnúť a dobiť susedné kráľovstvá pomocou mocnej armády. 

Kavan ale o tom nechcel ani len počuť, syna na rovinu odmietol a poslal ho kade ľahšie. Gamini sa ale nechcel vzdať a z hnevu dal otcovi poslať ženské šperky ako dar. Kavan skoro celý zhorel od hnevu, keď dar otvoril. Veľmi dobre vedel, že sa mu Gamini šperkami posmieval: „Otec ty zbabelec, schovávaj sa ďalej za sukňami svojich konkubín."

Namosúrený Kavan ihneď zmobilizoval kráľovskú gardu s príkazom syna dolapiť a priniesť v putách. Gamini ale vďaka dlhým rokom výcviku otcovej garde ušiel, vďaka čomu si vyslúžil už len titul „Pokušiteľ Gamini" či „Rozhorčený Gamini" - Duttu Gamini.

Duttugamini sa stal kráľom po otcovej smrti v roku 161 p. n. l. Smrť otca dodala odvahu  jeho jedinému bratovi, ktorý mal konečne možnosť zneškodniť Gaminiho a prebrať jeho trón. Chamtivosťou a nerozvážnosťou porušil sľub daný otcovi v útlom veku. Gaminiho vyzval na súboj, ktorý mladší Tissa zvíťazil. Gamini ale dlho neoplakával prehru a len o necelých zopár týždňov neskôr zaútočil s jasnou výhrou nad mladším bratom.

Tissa sa po prehre nedokázal staršiemu bratovi pozrieť do tváre, a tak sa vystrojil za mŕtveho mnícha a nechal si telo prepašovať do chrámu, kde sa ako zbabelec skrýval pred mocným a spravodlivým súrodencom. 

Porážka Tissu otvorila brány kráľovi Duttugaminimu, ktorý po dlhých rokoch mohol konečne zrealizovať svoj dávny sen zjednotenia ostrova pod jednu vlajku. Postupne a krvopotnou drinou porazil 32 vládcov okolitých kráľovstiev s účelom pokoja a spoločného cieľa: Porážka Tamilcov a opätovné dobytie teritória, ktoré mal pod palcom Elára.

Náročné obdobie neustálych zmien a dlhotrvácnych konfliktov nezlomili vysnívaného kráľa Sinhálcov, keďže ostal ich ochrancom neskutočných 24 rokov. 

Príchod Elaru na ostrov je zahalený v hustom obláčiku famóznych dejín a bola by škoda si nepredstaviť mocného kráľa. Počas vlády kráľa Asela 185 p. n. l sa Tamil menom Elara z krajiny Chola vylodil s armádou 100 000 mužov pri ústí rieky Mahaweli.

Invazívne jednotky sa vydali ku hlavnému mestu sinhálskych kráľov: smer Anuradhapura. Len po niekoľkých dňoch bol Asela, panovník Anuradhapury, zajatý a života ukrátený. Jeho smrťou sa začína obdobie nadvlády južanskými Indmi, ktoré trvalo až 44 rokov. 

Postupne sa Elarovi podarilo všetku opozíciu zničiť a úspešne založil 32 vojenských táborov, ktoré daroval dvadsiatim veľkým obrom (generálom). Panovník vládol v pokoji, bol to muž aristokratického pôvodu, vďaka ktorému dokázal spravodlivo a noblesne panovať nad jeho občanmi.

Rešpektoval budhistov až natoľko, že počas jednej z jeho ciest, kedy koč vrazil do dagoby a poškodil ju, daroval miestnym mníchom finančné prostriedky na opravu. Dokonca keď jeho syn chamtivo zavraždil kravu, zaplatil za stratu farmárovi životom jeho syna. 

Či Gamini či Elara, obaja boli hodní panovníkmi, ktorým záležalo z hĺbky svojich aristokratických duší na blahobyte ich poddaných, ale bol medzi nimi bol v mystických predpovediach už celé stáročia. Nech robili čo mohli, boju sa nevyhli.

Duttugamini sa pred prvým bojom pripravoval so všetkými jeho poradcami a generálmi, no napriek tomu akí múdri boli, nedokázali poradiť tak ako jeho veľavážená matka, tá predsa vie najlepšie. Kráľovná synovi navrhla, aby Elárovho mocného generála Kavan Tissa prefíkane podrazil a ušetril si sily na súboj s kráľom Damilov.

Syn počúvol a dal tesárom vytesať do najtvrdšej žuly svoje podobizeň. Sochy rozmiestnil v húšťave, prilákal generála a nechal ho popasovať sa so žulovými napodobeninami. Kým sa chudák spotil pri poslednej soche, vyčerpaný a s otupeným mečom, Duttugamini nepotreboval ani štvrtinu z jeho síl na porazenie tak mocného generála.

Po porážke generála Kavan Tissa poslal jedného zo svojich verných poslíkov za kráľom Damilov s odkazom: „Poď sa popasovať, len ty a ja, ctený kráľ, ušetrime krv našich poddaných a vojakov, prijmi moju výzvu." Vďaka všetkým Budhovým múdrostiam Elara s úctou prijal výzvu, ktorá ho v konečnom dôsledku obrala o život. Víťaz Duttugamini dal porazenému kráľovi postaviť mohutný pamätník, pri ktorom mali všetci jeho potomkovia či poddaní vzdať úctu dobrotivému kráľovi.

V období najväčšieho rozmachu sa Gamini v pokojnom kráľovstve venoval veľkolepým  projektom. Jedným z najúspešnejších bol palác Lovampahaya či inak známy Bronzový palác, ktorý mal 7. poschodí, a dokázal ubytovať viac ako 1 000 mníchov. Okrem paláca, ktorý bol najvyššou budovou až do ukončenia Ruwanwelisaye, si uctil aj budhizmus a veriacim dal postaviť 99 dagob, vrátane svätyne Mirisavatiya v Anuradhapure. 

Ku vládcovi sa viaže ešte jeden dôležitý príbeh – výstavba svetoznámej dagoby Ruwanwelissaye. Podľa legendy, keď si kráľ vyhliadol miesto, kde postaví budovu, narazil na menší problém. Problémom bola bohyňa Ratanavalli, ktorá žila v obrovskom Banyanovom strome. Bohyňu chodili navštevovať a prosiť ju za dary a milosti domorodí védovia, kráľ preto musel získať jej priazeň, aby projekt mohol zrealizovať.

Ponúkol jej dohodu – síce strom zničí a bohyňu pripraví o domov, ale na oplátku za jej veľkorysú odmenu sa jej dožičí pomenovaním svätyne podľa jej mena. Bohyňa nakoniec súhlasila a kráľ začal s výstavbou stavby, ktorú ale, bohužiaľ, nikdy sám nedokončil.

Príbeh 6.: Kráľ-nekráľ, Valagamba-Vattagamini Abhaya (104-77 p.n.l)

Príbeh panovníka, ktorý musel od narodenia až po starobu bojovať za svoj  tón. V časoch keď ostrov ovládlo 7 tamilských generálov: Pulahattha (3 roky), Bahiya (2  roky), Panayamara (7 rokov), Pilayamara (7 mesiacov), a Dhatika (2 roky). Generáli, sinhálski panovníci a kráľovská rodina sa museli utiahnuť do pozadia.

Oslabený ostrov po rokoch neschopných panovníkov viedlo ku otvoreniu dverí pre panovníkov z Pandyánskeho kráľovstva, ako aj Damilcov, generálov musel mladý Valagamba len nechať sa navzájom povraždiť a počkať na správny moment, kedy mohol znovu získať trón svojho  zosnulého otca.

Keď sa na svete objavil Valagamba ako malé dieťa, kráľovská matka ho musela v najväčšej tajnosti z palácu evakuovať, rodinní príslušníci a synovia predošlého kráľa totižto medzi sebou rozpútali neúprosnú hru atentátov a pokusov odňať jeden druhému život. Vybrala malú nenápadnú dedinku, kde dúfala, že chlapec vyrastie do dospelosti ďaleko od pazúrov svojej najbližšej rodiny a od mečov pandyánskych a tamilských nájazdníkov.

Žili v chudobe a tichosti, až kým chlapec nedovŕšil vek 16 rokov, keď náhodne prechádzal cez danú dedinku minister jeho mŕtveho otca, ktorý vládol ostrovu pred obdobím nepokojov. Minister naliehal, aby sa chlapec vrátil do Anuradhapury a zaujal svoju pozíciu ako panovník. Mladík, keďže bol silný a zdatný, porazil skorumpovaného ministra Maharatthaku, ktorý vládol bezprávne v Anuradhapure.

Netrvalo ani len niekoľko dní, odkedy sa opäť ujal trónu, keď sa južná časť jeho scvrknutého impéria nezačala búriť novému vládcovi. Objavil sa totižto Bráhim (mních) menom Tissa (Teeya), ktorého prezývali ľudia „Candala Tissa" kvôli jeho arogancií a neúprosnému charakteru. Bráhim žiadal od Valagambu trón bez akéhokoľvek dôvodu. Jednoducho ho chcel.

V rovnakom období sa okrem mnícha objavili na brehoch južnej časti ostrova Pandyáni a Tamilci, ktorí prinútili Valagambovi opustiť hlavné mesto a počkať na dobrú príležitosť. Vedel, že sa blíži armáda, ktorú viedol mních, a taktiež vedel, že sa ku hlavnému mestu blížili Pandyánci a Tamilci. 

Valagamba nebol slepým panovníkom, vedel veľmi dobre, že nemá šancu udržať a vyhrať na dvoch frontoch, a tak vymyslel nasledovné - poslal odkaz po poslovi Tissovi: „Ak porazíš Pandyáncov, trón je tvoj!" Tissa sa potešil a bezhlavo sa pustil do konfliktu, ktorý, samozrejme, prehral. Valagamba sa tak zbavil jedného zo svojich problémov a oslabil armádu mocných generálov.

Počas toho, ako dve armády bojovali, rozhodol sa ujsť s manželkou jeho brata Anuladevi, ktorá bola už pokročilom stave tehotenstva, ako aj so svojou krásnou Somadevi a adoptovaným synom Mahaculi. Počas úteku prešli okolo Džánskej svätyne, kde žil zákerný mních Giri, ktorý vykríkol: „Veľký čierny lev je na úteku!"

Takto upozornil pandyánskych špiónov, ktorí prenasledovali kráľa. Valagamba sa zaprisahal, že miesto zrovná so zemou, keď sa opäť stane kráľom - čo aj spravil - dnes poznáme jeho dielo ako Dambulla a patrí medzi UNESCO pamiatky, ktoré navštevujeme počas zájazdu. 

Prvé miesto, kde sa kráľ schoval, boli lesy Vessagiri. Z lesa, kde žil opäť v chudobe a v nedostatočných podmienkach pre kráľa, sa po čase presunul do palácu Sila Sobha Kandaka pri meste Samangalla. Tam sa stretol so svojím sponzorom Mahatissom, ktorý ho presunul do svojho domu v Tanasive. Žil v jeho domácnosti 14 rokov, kým sa nestrhla hádka medzi ich manželkami, vďaka čomu svojho najbližšieho priateľa musel zavraždiť. 

Za 14 rokov sa ale podarilo Valagambovi dožiť smrti šiestich pandyánskych generálov, čo  znamenalo, že mal možnosť sa pomocou svojich armád pustiť aj do posledného a najmocnejšieho z nich - Dhatiya. Kráľ votrelca porazil a ujal sa trónu, po ktorom túžil celý život.

Jeho 12-ročná vláda sa vyznačovala reformami, ktoré mali pomôcť ľudu vyhrať nad hladomorom, ktorý na ostrove vládol počas panovania Pandyáncov. Potreboval upratať všetko a opraviť všetko, čo bolo zničené. Preto si ho ľud uchoval v pamäti ako prevteleného boha Lokapalu. 

Bonusový príbeh: Kráľovná jedu - Anula (48 - 44 p. n. l.)

V každej kultúre či kráľovstve nájdete vždy aspoň jednu kráľovnú, ktorá bola roznesená v zuboch historikov a mníchov, kráľovná Anula bola jednou z nich. Kde by sme boli ako civilizácia, keby si ženy dovolili to, čo muži po celé stáročia. Jej príbeh je smutným odrazom patriarchálnej pomsty na jedinú ženu, ktorá bola mužom - vládcom dostatočne podobná, že si dokázala uchmatnúť moc a aj trón.

Žena, ktorá si dovolila mať viac ako jediného manžela po celý život, kým králi trávili väčšinu svojho voľného času pri drahých a sofistikovaných konkubínach. Keď budete čítať nasledujúci príbeh, prosím, berte tento predhovor do úvahy.

Raz dávno pradávno v kráľovstve za siedmimi horami žil kráľ Cora Naga, najhorší, najbarbarskejší, aký kedy vládol ostrovu drahokamov. Chamtivý a závistlivý kráľ mal po svojom boku krásnu kráľovnú, ktorá sledovala jeho nekalé činy už celé roky.

V jeden deň sa ale rozhodla zbaviť sa tyrana, a tak ho počas večere potmehúdsky otrávila. Žena stála nad svojím mužom, keď sa dusil a zomieral, neponúkla pomocnú ruku či slová milosti umierajúcemu kráľovi. Chladnokrvne sa tešila z jeho pádu. 

Po jeho smrti ho nahradil kráľ Kuda Tissa, ktorý bol spoločným páchateľom kráľovnej Anuly, netušil ale, že sa kráľovná pomstí i jemu. Vládol krajne, a mydlil si ruky nad novou láskou kráľovnej. Bol totižto obyčajným pešiakom, ktorý strážil jeho palác.

Naivne si myslel, že ježibaba v „zaláskovanom“ stave nebude schopná hladovať po moci. Kráľ sa ale mýlil, pretože po troch rokoch vlády ho Anula otrávila rovnako ako svojho tyranského manžela. 

Po smrti kráľa jediný syn Maha Tissa rozhodol zobrať si svoje „pakšamenty“ a stať sa mníchom. On si bol vedomý toho, aká je kráľovná krutá a nenásytná. Anula sa vymenovala za kráľovnú a svojho milenca Balata Sivu vymenovala za svoju kráľovskú konkubínu. Nastalo najhoršie a najhanebnejšie obdobie v dejinách Sinhálskej dynastie, ktoré bolo poznačené krvou, žiadostivosťou.

Bola to žena bez hanby, ktorej najlepšia charakteristika bola jej pevná vôľa a guráž, ktorá jej dovolila zavraždiť až 6 manželov: Cora Naga, Kuda Tissa, Balat Siva, Vatuka, Darubhatika Tissa, Niliya. Najdlhšie táto kráľovná vydržala so svojim prvým manželom, ktorý ju znášal až 12 rokov. Zvyšné vzťahy mali vždy len ročnú lehotu. Bola to vyslovene orgia jedu.

Po 4 rokoch jej vlády sa obyvatelia mesta vzbúrili a v proteste žiadali, aby žena, ktorá  robí hanbu všetkým ženám, a ktorá robí zlé meno všetkým sinhálskym kráľom, zostúpila a  vzdala sa svojho postu. Kráľovná odmietla. Ľudstvo zobralo vec do vlastných rúk a pod  prikrývkou noci vtrhli do paláca a samotný následovník Kutakanna Tissa ju rozrezal na  milión nerozpoznateľných kúskov. 

Príde vám príbeh povedomý? My - ženy - sme mali podobný príklad prišitý už mnohokrát v dejinách. Jed bol vnímaný v mnohých kultúrach ako zbraň zbabelcov a my sme s ním boli spájané v každej kultúre, keďže patriarchálne kultúry vnímali naše vyčíňanie ako niečo, čo sa v dejinách jednoducho objavovať nemá. Výborným príkladom je aj jediná čínska cisárovná Wu Zetian (Wu Zhao).