História Madagaskaru a výnimočné zvyky kmeňov

Podľa globálnych štandardov je história ľudského osídlenia na Madagaskare extrémne krátka. Existuje totiž výrazný rozdiel medzi pevninskou Afrikou na druhej strane Mozambického prielivu, kde ľudstvo žije státisíce rokov, a Madagaskarom, ktorý bol osídlený len pred niekoľkými storočiami. To však v žiadnom prípade nerobí z Malagašov menej zaujímavých ľudí.

Dnešná populácia Madagaskaru, to je pestrá zmes malajsko-polynézskych a afrických predkov, čoho výsledkom je fascinujúca genetická, kultúrna a lingvistická zmes.

Predpokladá sa, že ostrov bol osídlený už pred približne 1 500 rokmi a veľká časť histórie pred 16. storočím nebola podrobne zaznamenaná. Prvými Európanmi, ktorí videli Madagaskar, boli Portugalci v roku 1500, hoci existujú dôkazy o skorších arabských osídleniach na pobreží ostrova.

Pokusy o založenie francúzskych a britských kolónií v priebehu niekoľkých nasledujúcich storočí zlyhali kvôli chorobám a nepriateľským miestnym obyvateľom. Začiatkom 18. storočia sa ostrov stal útočiskom pirátov a obchodníkov s otrokmi. Obe tieto strany bojovali s miestnymi kráľmi, ktorí ovládali klany východného a západného pobrežia.

Jedno z najznámejších kráľovstiev nieslo názov Merina. Mocnú Merinu vytvoril Andrianampoinimerina, ktorý v roku 1787 založil malé kráľovstvo Ambohimanga. Do roku 1808 zjednotil rôzne kráľovstvá Meriny a podmanil si ostatné horské kmene. Kráľa považovali za človeka, ktorý má takmer božské sily a jeho poslušní poddaní boli dobre zabezpečení, a to tak, že každý dostal dostatok pôdy pre potreby svojej rodiny s ryžou, pričom zvyšok musel kráľovi za ryžu platiť.

Rôzne komunitné projekty ako sadenie ryže alebo budovanie zavlažovacích kanálov boli založené na nútenej práci. Andrianampoinimerina je dodnes považovaný za posledného autentického kráľa, ktorý chodil bosý a oblečenú mal len Lambu (typická látka, ktorú nosili muži – pripomína poncho).

Jeho syna a nástupcu Radama I. už skôr prirovnávali k Napoleonovi, a to nielen vzrastom, ale aj štýlom, ktorý preferoval počas svojho vládnutia. Uzavrel mnohé zmluvy s Veľkou Britániou a na Madagaskar pozval misionárov z Walesu, ktorí na štvrtý najväčší ostrov sveta v roku 1820 priniesli rímsku abecedu. Odvtedy zaviedli na celoštátnej úrovni písaný jazyk používajúci rímsku abecedu.

Po jeho smrti nastúpila na trón azda najkontroverznejšia kráľovná z malagšskej histórie. Mnohým z nás môže priam pripomínať kráľovnú Alžbetu Bátoryovú. Bola ňou kráľovná Ranavalona I. Odmietla probritskú politiku svojho zosnulého manžela a dala si za záväzok zbaviť krajinu kresťanstva a európskeho vplyvu, pričom vládla dostatočne dlho na to, aby svoj cieľ aj dosiahla.

Pre Malagašov a aj cudzincov nastali ťažké časy. Svojich neprajníkov prehlasovala za posadnutých diablom (aj napriek tomu, že nebola kresťankou) a nútila ich prehltnúť kúsky otrávenej kuracej kože. Za nevinných boli vyhlásení len tí, ktorí ich všetky vyvrátili. Kráľovná bola známa aj tým, že počas svojej vlády zabila približne 250 mladých chlapcov, ktorí jej robili spoločnosť počas chladných večerov.

V dedinách boli známi pod prezývkou „toyboy“ a kráľovná si ich zvykla sama vyberať. Po spoločne strávenej noci mladého chlapca odviezli do Antananariva, kde ho za kráľovniným palácom zhodili z útesu. Útes pritom neslúžil len na popravu „kráľovniných hračiek“, ale aj na zabíjanie kresťanov a odporcov režimu. Kráľovná bola známa aj tým, že si tvár farbila nabielo – čím belšia pokožka, tým vyššie postavenie v spoločnosti.

Po kráľovninej smrti si začali nárok na Madagaskar vydupávať Francúzi. Následne v roku 1883 zaútočili a obsadili hlavný prístav. Francúzsko-madagaskarská vojna trvala 30 mesiacov a na jej konci bola zmluva, ktorá veľkú časť Madagaskaru vyhlásila za francúzsky protektorát. Premiérovi sa, v nádeji a očakávaní britskej podpory, podarilo vyhnúť sa úplnému prijatiu tohto štatútu, ale britská vláda prejavovala väčší záujem o Zanzibar.

Francúzi si tak napokon upevnili svoju vládu inváziou v roku 1895. Tým prinútili kráľovnú podpísať zmluvu o založení celého ostrova ako protektorátu Francúzska. Do dvoch rokov kráľovnú deportovali na „susedný“ ostrov Réunion, a potom do Alžírska, čím bola monarchia definitívne zrušená.

Prvý francúzsky generálny guvernér Madagaskaru - Joseph Simon Gallieni - bol schopným a relatívne láskavým správcom. Zaumienil si zlomiť moc merinskej aristokracie a odstrániť britský vplyv zákazom výučby angličtiny a vytvorením francúzštiny ako úradného jazyka.

Prvý prezident krajiny Philibert Tsiranana bol profrancúzsky, a však v roku 1972 odstúpil. Osudným sa mu stali rastúce nepokoje a s nimi spojené študentské demonštrácie proti francúzskemu neokolonializmu. Dočasná vláda na čele s generálom Ramanantsoom ukončila osobitné postavenie Francúzska a zaviedla viac nacionalistickú zahraničnú a hospodársku politiku.

V roku 1975, po období nepokojov, odovzdal moc námornému dôstojníkovi Didierovi Ratsirakovi, ktorý za Ramanantsou slúžil ako minister zahraničných vecí. Ratsiraka založil druhú republiku a zmenil názov krajiny z Madagaskarskej republiky na Demokratickú republiku Madagaskar. Zaviedol svoju vlastnú značku „kresťanského marxizmu“ a jeho manifest, uvedený v „malej červenej knižke“, schválili v referende.

Nasledovala socialistická politika, ktorá zahŕňala napríklad aj znárodnenie bánk. V priebehu niekoľkých rokov sa hospodárstvo zrútilo a odvtedy má vážne ťažkosti. Ratsiraka bol napriek tomu dvakrát znovu zvolený, aj keď sa objavili tvrdenia o rozšírených manipuláciách pri voľbách a zastrašovaní.

Neskoršie voľby priniesli dvoch víťazov, a to Marca Ravalomanana a Ratsiraka. Obaja kandidáti sa vyhlásili za víťazov, pričom jeden zostal v hlavnom meste a druhý sa stiahol do mestečka Toamasina. Svet sa díval, ako fraškovitá situácia jednej krajiny s dvoma prezidentmi a dvoma hlavnými mestami upadla do patovej situácie. V snahe získať prevahu Ratsirakovi priaznivci izolovali Tanu (ako znie prezývka hlavného mesta Antananarivo) tak, že dynamitovali mosty na hlavných dopravných ťahoch do mesta.

Obyvatelia Tana čelili desaťnásobnému zvýšeniu cien paliva, z obchodov zmizli základné potraviny ako ryža, cukor a soľ. Lety boli zastavené a turizmus bol na bode mrazu. Ako mesiace plynuli, blokáda spôsobila podvýživu a smrť mnohých obyvateľov v Tane. Mnohé podniky čelili bankrotu. Nakoniec sa pomer síl pomaly posunul a Ratsiraka musel utiecť do Francúzska.

Medzinárodné spoločenstvo čoskoro uznalo Ravalomananu za právoplatného prezidenta. Pustil sa do prestavby infraštruktúry, spustil ambiciózny program výstavby ciest a uviedol do pohybu plán ochrany na strojnásobenie počtu chránených oblastí. Pripisuje sa mu aj výrazné zlepšenie v oblastiach školstva, zdravotníctva a znižovaní korupcie.

V polovici druhého Ravalomananovho funkčného obdobia naplánoval mladý starosta Tany Andry Rajoelina nečakanú vzburu a obvinil Ravalomananu z nedemokratického správania sa a zneužívania svojho postavenia. Nastal prevrat a Ravalomanana utiekol do pevninskej Afriky.

Rajoelina sa stal prezidentom Madagaskaru a je ním dodnes. Mnohí mu však vyčítajú, že sa správa ešte menej demokraticky ako hlava štátu, ktorú zosadil, a preto sa mu nepodarilo získať medzinárodné uznanie ako vodcu Madagaskaru. Tento nedostatok legitimity prispel k tomu, že chudobní Malgaši sú dnes ešte chudobnejší.

Rast hospodárskeho výkonu krajiny klesol na menej ako 1 %, nové zahraničné investície sa spomalili na minimálnu úroveň, príjmy od turistov klesli a väčšina humanitárnej pomoci sa zastavila.

Koncom roka 2024 sa ľudia stále domáhali demokratických volieb, avšak Rajoelina medzitým zavádzal rôzne ústavné a právne zmeny, ktoré ho stále v jeho pozícii len a len zvýhodňovali. A to, kedy a či vôbec demokratické voľby nastanú, sa zatiaľ vôbec nevie.

Archeológovia sa domnievajú, že prví ľudia prišli na Madagaskar z indonézskeho Bornea zhruba pred 1 500 rokmi. Cesta na zrekonštruovanej lodi z tých čias dokázala, že priamy prechod cez Indický oceán bol možný.

Väčšina odborníkov súhlasí s tvrdením, že je oveľa pravdepodobnejšie, že imigranti prišli na svojich kanoe cez južnú Indiu a východnú Afriku a založili tu malé kolónie.

Silný africký prvok v pobrežných populáciách Madagaskaru pravdepodobne pochádza z neskoršej migrácie z týchto kolónií, pretože ich jazyk je tiež v podstate malajsko-polynézsky. Rozdiel je len ten, že má o niečo viac bantusko-svahilských slov.

Tí ľudia, ktorí prišli na východné pobrežie o niečo neskôr, sú pôvodom z Arábie. Ich stopy evidujeme v určitých miestnych zvykoch, jasne odvodených od islamu. Dvoj-kontinentálny pôvod Madagaskaru je ľahko pozorovateľný - od horských kmeňov, ktoré sa najviac podobajú Indonézanom, až po africký typ charakterizovaný Bara alebo Makoa na juhu. Medzitým sú prvky oboch rás zjednotené v jedno, vďaka čomu sú Malgaši takí rozmanití a na pohľad príťažliví. Existuje teda rasová rôznorodosť, ale relatívna uniformita kultúry a jazyka.

Rôzne klany alebo kmene Madagaskaru sú založené a rozdelené hlavne na základe starých kráľovstiev. Ale tradície sa menia a v dnešnej spoločnosti sa skupiny spájajú. Napriek tomu sa väčšina Malgašov stále považuje za príslušníkov určitej etnickej skupiny, ktorých je tradične na Madagaskare osemnásť.

Merina

Keď sa povie príslušníci kmeňa Merina, hovorí sa o ľuďoch z vysočiny z okolia hlavného mesta Antananarivo. Rozoznáte ich podľa rovných vlasov a majú typické ázijské črty. Väčšina ich domov je postavená z tehál alebo hliny, pričom často ide o dvojpodlažné obydlia, kde ľudia bývajú prevažne na poschodí.

Ich dediny majú vo všeobecnosti dva kostoly, a to katolícky a protestantský. Pestuje sa tu veľa ryže a kmeň Merina bol vôbec prvým, ktorý získal kvalifikáciu v architektúre a metalurgii (náuka o získavaní kovov z rúd, výrobe kovov a zliatin a ich spracovaní, pozn. BUBO).

Bezanozano

Na východ od Meriny má svoj domov kmeň Bezanozano. Tento názov v preklade znamená „veľa malých vrkočov“ a odkazuje na tradičný účes jeho príslušníkov. Predpokladá sa, že Bezanozano sú jedným z prvých kmeňov, ktoré sa usadili na Madagaskare.

Betsimisaraka

Ešte ďalej na východ je pobrežná oblasť medzi Nosy Varika a Antalaha domovom veľkého kmeňa nazývaného Betsimisaraka. Ich kultúru ovplyvnili Európania, a to najmä piráti. Betsimisaraka pestujú ryžu, vanilku, kávu a liči, pričom často nosia oblečenie vyrobené z miestne tkanej rafie. Medzi tradičné povery patria duchovia, morské panny a škriatkovia kradnúci ryžu.

Betsileo

Južnú vysočinu okolo mesta Fianarantsoa obývajú ľudia Betsileo. Sú známi svojou poľnohospodárskou zdatnosťou a sú energickí a skúsení pestovatelia ryže. Ich zavlažované terasovité ryžové polia sú výraznou črtou krajiny južnej vysočiny.

Famadihana (obracanie kostí) bola uvedená do ich kultúry v čase kráľovnej Ranavalony I. Betsileo tradične žili v chatrčiach vyrobených z tkaných stoniek a listov rastlín, pričom drevené chatrče patrili vyslovene šľachticom. Často ich zdobili dekoratívne motívy alebo dokonca zebu rohy. V súčasnosti sú obydlia v regióne Betsileo typicky postavené z hliny a tehál, podobne ako v prípade Meriny.

Niekoľkokrát sa nám v BUBO neplánovane podarilo nazrieť priamo do interérov domu kmeňa Betsileo. Miestny sprievodca nás zobral do dediny a, poviem vám, nazrieť dnu je zážitok sám o sebe. Tu okamžite pochopíte, prečo je Madagaskar 10. najchudobnejšou krajinou na svete.

V interiéri vidno samú chudobu – ošarpané steny, drevené staré postele, ktoré ak majú perinu, je to luxus. Všade bola roztrúsená špina, jednoduchšie bývanie si snáď ani neviete predstaviť.

„Najkrajšie na tom celom ale bolo, že klienti sa sami od seba, bez hocijakej výzvy, vyzbierali a finančne prispeli členom kmeňa. Tí priam nechápali, že ich navštívili nejakí turisti a zaujímali sa o nich. Samozrejme, my sme prispeli tiež, keďže BUBO sa venuje charite po celom svete. Následne nám ďakovala celá dedina a s úsmevom na tvárach nás držiac za ruky odprevadila k autobusu. Pre klientov bol toto vôbec najsilnejší zážitok z Madagaskaru, ešte väčší ako vidieť lemury z bezprostrednej blízkosti,“ spomína moja kolegyňa a BUBO sprievodkyňa Dominika Ďurišová.

Kmene regiónu Tanala

Región Tanala (doslova ľudia lesa) sa nachádza na východ od kmeňa Betsileo. Tradične sú to pestovatelia ryže a kávy, ktorí žijú v domoch často postavených na koloch. Medzi ich pohrebné zvyky patrí ponechanie mŕtvoly v dome zosnulého v podobe jedného mesiaca.

S Tanalou pozdĺž východného pobrežia susedia tri veľmi malé kmeňové regióny:

• Antambahoaka - sú známi svojimi sedemročnými masovými obradmi obriezky
• Antaifasy - lovia v jazerách a riekach
• Antaimoro - kmeň patriaci medzi najnovších osadníkov na Madagaskare, jeho kultúra vykazuje silný arabský vplyv

Bara

Ďalším kmeňom v poradí je kmeň Bara. Kočovní chovatelia dobytka, ktorí teraz žijú ďalej na severovýchod v juho-centrálnej oblasti. U kmeňa Bara sa kradnutie zebu považuje za dôkaz mužnosti a odvahy, bez ktorej muž nemôže očakávať, že získa ženu.

V súčasnosti sa „krádež“ zvyčajne vykonáva symbolickým spôsobom so súhlasom majiteľa zvieraťa. Bara sú tiež sochármi, unikátom ich vyrezávaných drevených figúrok sú mihalnice z pravých vlasov zasadené do dreva.

Na pochovávanie zosnulých uprednostňujú ťažko prístupné jaskyne v horách, ktorých vchody sú zamurované skalami. Príklady toho možno vidieť v národnom parku Isalo. Kmeň Bara dodnes žije polygamným spôsobom života.

Antandroy

Na juh od regiónu Bara sa nachádza kmeň Antandroy. V preklade hovoríme o „ľuďoch tŕňov“. Títo príslušníci tmavej pleti sú tiež tradičnými kočovníkmi. Keďže ich domovom je nehostinný vyprahnutý juh, kde nie je dostatok vody na pestovanie ryže, živia sa prevažne kukuricou, maniokom a sladkými zemiakmi.

Ich dediny sú často chránené hustými kaktusovými živými plotmi. Hrobky Antandroy sú veľké obdĺžnikové konštrukcie z nebrúseného kameňa, ktoré sa týčia meter nad zemou a zdobia ich vyrezávané drevené stĺpy a rohy zebu zabitého na pohrebnej hostine.

Na úplnom juhovýchode Madagaskaru okolo Taolagnaro (Fort Dauphin) sú Antanosy. Ostatnými sú skôr považovaní za sociálnu štruktúru, ktorá je založená na klanoch s „kráľom“, ktorý má nad každým z nich veľkú autoritu.

Antaisaka

Východne od regiónu Bara je bašta Antaisaka, odnož kmeňa Sakalava. Domy môžu mať často druhé dvere na východnej strane. Tieto sa vždy používajú len na vytiahnutie mŕtvoly. Majú spoločné pohrebiská, telá sa zvyčajne dva až tri roky sušia, kým ich tam skutočne uložia.

Mahafaly

Mahafaly (alebo „tí, ktorí robia tabu“) obývajú suchú juhozápadnú oblasť na juh od Toliary (Tulear). Sú to farmári, ktorých hlavnými plodinami sú kukurica, cirok a sladké zemiaky. Okrem toho je rozšírený aj chov dobytka, avšak ten zastáva až druhé miesto. Udržali si nezávislosť pod svojimi vlastnými miestnymi náčelníkmi až do francúzskej okupácie a dodnes si uchovávajú kosti niektorých svojich starých náčelníkov.

Ich dediny majú zvyčajne špeciálny oltár na východnej strane, kde sa robia obety. Časť krvi sa zvyčajne dáva na čelo účastníkom týchto obetných rituálov. Keď budete prechádzať krajinou kmeňa Mahafaly, určite si všimnete všadeprítomné hrobky Mahafaly, ktoré dodnes priťahujú veľký záujem.

Hrobku kráľa Mahafaly Tsiampodyho zdobia rohy 700 zebu. Pohrebné zvyky zahŕňajú čakanie na rozklad tela pred jeho uložením do hrobky a osobám po smrti dávajú nové meno. Rozvodovosť medzi Mahafalymi je veľmi vysoká a nie je vôbec nezvyčajné, že sa muž znovu ožení šesť- alebo sedemkrát.

Mikea

Kmeň Mikea sa živí hľadaním potravy v suchých lesoch na západe a juhozápade krajiny. Rôzne skupiny ľudí pozdĺž západného pobrežia sa nazývajú Mikea, hoci ich hlavnou oblasťou je les Mikea medzi Morombe a Toliara. Sú to Malgaši rôzneho pôvodu, ktorí si osvojili svoj osobitný životný štýl z rôznych dôvodov, vrátane úteku pred útlakom a zdaňovaním, ktoré im ukladajú úrady.

Sakalava

Na západe medzi Toliarou a Mahajangou žije kmeň Sakalava. Ľudia tmavej pleti s polynézskymi črtami a krátkymi kučeravými vlasmi. Svojho času boli najväčším a najmocnejším kmeňom a vládli im ich vlastní králi a kráľovné. Sakalava sú chovateľmi dobytka a bohatstvo sa počíta podľa toho, koľko zebu vlastníte.

Až do roku 1850 sa vykonávali ľudské obete pri zvláštnych príležitostiach, ako napríklad úmrtie kráľa. Pre tehotné ženy je módou jesť ryby alebo sedieť vo dverách, čo vraj prináša ešte nenarodenému dieťaťu šťastie. Ženy majú medzi Sakalavou dôležitejšie miesto ako vo väčšine iných kmeňov.

Vezo

V rovnakom regióne, ale iným spôsobom života, žije kmeň Vezo. Sú to kočovní rybári, ktorí používajú vydlabané kanoe vybavené jedným výložníkom a malou obdĺžnikovou plachtou. V týchto krehkých, ale stabilných plavidlách, idú ďaleko na more, pričom niekedy dokonca podnikajú sezónne cesty dlhé stovky kilometrov.

Vezo sú tiež známi svojimi hrobkami vykopanými do zeme a obklopenými drevenými palisádami, ktorých hlavné stĺpy sú často zdobené erotickými drevenými vyrezávanými postavami.

Makoa

Ďalej na sever na západnom pobreží žije kmeň Makoa. Táto skupina pochádza z otrokov odobraných z kmeňa Makua z Mozambiku, a hoci sa niekedy považuje za podskupinu Vezo, zachovávajú si samostatnú identitu.

Muži z Makoa sú zvyčajne väčšieho vzrastu ako väčšina Malgašov, a práve preto boli často zamestnaní Francúzmi ako policajti a vojaci, čím sa prehĺbili rozdiely medzi nimi a ich krajanmi.

Rozmanitosť Madagaskaru môžete cítiť na každom rohu a krajina sa vie meniť každých 100 km. Rôzne kmene si uchovávajú zaujímavé a pestré tradície, prispôsobovali sa náročnému životu a podmienkam, ktoré si krajina pre nich prichystala. Vďaka tomu si Madagaskar patrične zasluhuje názov 8. kontinent.