Lee Kuan Yew, stvoriteľ moderného Singapuru

Aby sme bližšie pochopili Leeho zmýšľanie, treba sa pozrieť na jeho minulosť. Počas druhej svetovej vojny zažil pád Britského impéria v Ázii, keď Japonsko obsadilo Singapur v priebehu niekoľkých týždňov. Tento moment ho výrazne formoval, pretože pochopil, že slabosť sa neodpúšťa. Neskôr vyštudoval právo v Cambridgei, konkrétne na Fitzwilliam College, a po návrate spoluzaložil právnickú firmu Lee & Lee. Keď prenikol do politiky, stal sa jednou z hlavných postáv singapurskej samosprávy, dekolonizácie a neskoršieho vstupu do Malajzie i odchodu z nej. 

Chátrajúce slumy, ľudia na pokraji chudoby a domácnosti bez základného hygienického štandardu. Aj toto bol obraz Singapuru v roku 1965. Vtedy nastal zlom. Po sérii politických, ekonomických kríz a etnického napätia a nepokojov bol Singapur vylúčený z federácie Malajzia. Najprv však treba pochopiť kontext celej situácie. 

Ako vieme, Malajzia je prevažne moslimskou krajinou. Singapur bol územím s čínskou väčšinou a s vlastným politickým smerovaním, na čele s Lee Kuan Yewom. Jeho politická strana PAP bola v neustálom konflikte s malajským vedením. Nebol to však len politický spor, preniesol sa aj do ulíc medzi bežných ľudí. 

Malajský parlament jednoznačným hlasovaním v pomere 126:0 schválil vylúčenie Singapuru z federácie. A tak sa Singapur dodnes spomína ako veľmi neobvyklý prípad štátu, ktorý nevznikol klasickým bojom za odtrhnutie, ale po vylúčení z federácie. 

Pre Lee Kuana Yewa to bol šok. Nielen politický, ale aj existenčný. Ostrov Singapur bol totiž extrémne závislý od svojho suseda. Veľká časť pitnej vody prúdila z Malajzie a to isté platilo aj pri mnohých základných potrebách. Singapur sám osebe bol bez prírodných zdrojov, bez väčšej armády a s priemyslom, ktorý ešte len bolo treba vybudovať. Vyzeral ako štát odsúdený na zánik. 

Realita bola ešte tvrdšia. Singapur bol preľudneným prístavom s rozsiahlymi chudobnými štvrťami, vysokou nezamestnanosťou, bytovou krízou a rasovým napätím. V tejto situácii mal Lee riadiť novovzniknutý štát. 

Keď krátko po vyhlásení nezávislosti vystúpil v televízii, nedokázal zadržať slzy. Bol si vedomý toho, že ide o boj o prežitie. Napriek tomu sa odmietol vzdať. Práve tu sa začal jeden z najpozoruhodnejších návratov moderných dejín.

Prvé kroky zrealizoval Lee smerom navonok. Uvedomoval si, že pre novovzniknutý štát bola diplomacia základom všetkého. Singapur bol malý ostrov obklopený väčšími hráčmi, ako sú Indonézia a Malajzia, a potreboval rýchlo získať medzinárodné uznanie. 

Organizácia Spojených národov ho prijala 21. septembra 1965, čím sa jeho existencia upevnila na globálnej mape. Lee zároveň pochopil, že si nemôže dovoliť nepriateľov v regióne, ktorý bol už aj tak nestabilný. 

To sa ukázalo aj počas indonézskej konfrontácie. V roku 1965 došlo k bombovému útoku na MacDonald House v centre mesta, ktorý bol súčasťou širšieho konfliktu medzi Indonéziou a Malajziou, do ktorého bol vtedy vtiahnutý aj Singapur. Pri útoku zahynuli traja ľudia a ďalších 33 utrpelo zranenia. Útočníci boli neskôr zadržaní, odsúdení a v roku 1968 popravení. V Indonézii ich brali ako hrdinov, pre Singapur však boli teroristami. A očakávala sa ďalšia eskalácia.

Keď Lee neskôr navštívil Jakartu, hlavné mesto Indonézie, namiesto ospravedlnenia zvolil pragmatické gesto. V máji 1973 rozsypal kvety na hroboch oboch popravených. Napriek tomu, že spôsobili jeho národu bolesť. Vedel, že budúcnosť Singapuru závisí aj od dobrých vzťahov so susedmi, a tak potlačil vlastné emócie. 

Práve z tejto potreby vzniklo v roku 1967 regionálne združenie ASEAN, ktoré spojilo Singapur, Malajziu, Indonéziu, Thajsko a Filipíny. Cieľ bol jasný – stabilita a spolupráca namiesto konfliktov. Za Singapur podpísal Bangkockú deklaráciu minister zahraničných vecí S. Rajaratnam, no Lee patril k najdôležitejším politickým osobnostiam, ktoré takýto smer podporovali. Singapur tým získal dôležité regionálne zázemie.

Druhou prioritou bola bezpečnosť. Singapur si nemohol dovoliť byť bezbranný. Kedysi bol spolu s Malajou a neskôr Malajziou súčasťou britského koloniálneho sveta, no britské vojenské zložky z regiónu neodišli hneď po druhej svetovej vojne. Hlavný ústup prišiel až na prelome 60. a 70. rokov, pričom väčšina britských síl odišla do konca roku 1971. 

Lee tak nemal na výber a po nezávislosti začal budovať vlastné ozbrojené sily. Singapore Armed Forces tak vznikli po roku 1965 a povinná vojenská služba bola zavedená v roku 1967. Dodnes je základom obrany štátu a vzťahuje sa na mužských občanov a osoby s trvalým pobytom, pričom po základnej službe nasledujú roky povinnej záložnej pripravenosti. 

Keď sa podarilo stabilizovať zahraničné vzťahy, Lee sa zameral na situáciu vo vnútri krajiny. Najväčšou výzvou bola preňho spoločnosť samotná. Rôzne etniká žili vedľa seba a často medzi nimi bolo cítiť napätie. Medzi Číňanmi, Malajcami a Indmi existovali rozdiely v jazyku, náboženstve aj spoločenských zvykoch a štát sa s nimi musel naučiť pracovať. 

Lee Kuan Yew preto nastavil jasné pravidlá. Všetci občania sú si rovní. To bolo prvé a základné pravidlo. Zaviedol preto štyri úradné jazyky –angličtinu, malajčinu, mandarínsku čínštinu a tamilčinu. Zároveň presadil bilingválny model, v ktorom sa angličtina stala pracovným jazykom a tri ďalšie jazyky plnili aj funkciu materinských jazykov hlavných komunít. 

Zároveň tvrdo potláčal akékoľvek prejavy, ktoré by mohli viesť k etnickému alebo náboženskému násiliu. Nenávistné prejavy či radikálne náboženské heslá boli naprieč Singapurom zakázané. V krajine, ktorá mala za sebou rasové nepokoje, to považoval za podmienku prežitia štátu. 

Ďalším bojiskom pre Leeho bola ekonomika. Singapur nemal ani suroviny, ani pôdu. Jeho jediným kapitálom boli ľudia. A práve to Lee pochopil skôr než ostatní. Na pomoc si prizval holandského ekonóma Alberta Winsemiusa, ktorý sa stal jedným z kľúčových hospodárskych poradcov singapurskej vlády na viac než dve desaťročia. 

Winsemiusova rada bola v jadre jednoduchá. Navrhoval odsunúť ideologické gestá bokom, udržať nízke dane, tvrdo potláčať korupciu, garantovať stabilitu a vytvoriť prostredie, ktoré bude príťažlivé pre medzinárodné firmy. Lee túto logiku prijal. Znížil dane, tvrdo bojoval proti korupcii a vytvoril stabilné podnikateľské prostredie.

Do Singapuru začali prichádzať zahraniční investori a výrobné firmy. Industrializácia sa rozbehla naplno, EDB začala cielene lákať kapitál zo zahraničia a opustené britské vojenské priestory sa postupne menili na nové ekonomické zóny. Lee bol pevne rozhodnutý, že Singapur sa vydá cestou priemyslu, obchodu, dopravy a neskôr aj odvetví s vyššou pridanou hodnotou. A tomu prispôsobil aj vzdelanie. 

Školstvo prestaval od základov. Školy začali produkovať technikov, inžinierov a kvalifikovaných pracovníkov, ktorí vedeli pracovať v modernom priemysle. Postupne vďaka Leeho iniciatíve vznikli aj národné firmy ako Neptune Orient Lines či Singapore Airlines, ktorá bola založená v roku 1972 po rozpade Malaysia-Singapore Airlines a neskôr sa zaradila medzi najznámejšie svetové letecké spoločnosti. 

Napriek postupnému ekonomickému rastu však zostával v Singapure jeden veľký problém. Bolo ním bývanie. Tisíce ľudí stále žili v slumoch. Na normálne záchody sa čakalo v hodinových radoch. 

Riešením sa stal ambiciózny program Housing and Development Board. HDB vznikol už v roku 1960 a po nezávislosti sa stal jedným z hlavných nástrojov sociálnej a urbanistickej premeny krajiny. Štát začal vo veľkom stavať moderné bytové komplexy s elektrinou, vodou a základnou infraštruktúrou. V priebehu niekoľkých rokov presťahoval obrovské množstvo ľudí do dôstojných podmienok. 

Tu sa prirodzene naskytá otázka: z čoho to dokázal zaplatiť? Odpoveď je jednoduchá: z povinných úspor pracujúcich. Jedným z kľúčových nástrojov sa totiž stal Central Provident Fund, teda systém povinného sociálneho sporenia. Pôvodne slúžil najmä na dôchodkové zabezpečenie, no od roku 1968 sa úspory z CPF mohli využívať aj na kúpu bytov HDB. V praxi tak vznikol model, v ktorom si ľudia povinne odkladali časť svojich príjmov a štát tieto úspory prepojil s projektom masového bývania a dlhodobej stability. 

Ľudia sa mu nemohli vyhnúť, tieto peniaze do systému odvádzať museli. Nebol to však sociálny štát v európskom zmysle. Nikto nič nedostával zadarmo. Každý sa musel postarať sám o seba, no štát mu na to vytvoril podmienky. Zároveň si tak vláda vytvárala kapitálový základ pre dlhodobý rozvoj krajiny. 

Rovnako nekompromisne postupoval Lee v boji proti korupcii. Vedel, že ak má prilákať investorov, musí si vybudovať medzinárodnú dôveru. Zvýšil platy ministrov a štátnych úradníkov na úroveň súkromného sektora, aby minimalizoval pokušenie brať úplatky. 

Zároveň posilnil význam Corrupt Practices Investigation Bureau a protikorupčný rámec krajiny. Keď sa jeho vlastný minister Teh Cheang Wan zaplietol do korupčného škandálu, prípad sa vyšetroval bez ohľadu na jeho postavenie. Teh Cheang Wan napokon v roku 1986 zomrel samovraždou počas vyšetrovania. Aj tým sa posilnil odkaz, že výnimky neexistujú.

Popri ekonomike a politike sa Lee zameral aj na niečo, čo by v inej krajine možno pôsobilo ako menej podstatný detail. Do jeho hľadáčika sa dostal vzhľad mesta. Spustil projekt „Garden City“, ktorý bol oficiálne predstavený v roku 1967. Stromy lemovali diaľnice, rieky sa systematicky čistili a parky sa stali prirodzenou súčasťou urbanizmu. Táto zelená vízia je filozofii BUBO veľmi blízka, keďže ekológia patrí medzi jej základné piliere.

Singapur sa mal nielen zmeniť, ale aj tak vyzerať. Bol to vedomý signál svetu, že toto už nie je slum, ale moderný štát. V 70. rokoch sa Singapur posunul na ďalšiu úroveň. Už nešlo len o prilákanie výrobných firiem. Lee chcel z krajiny spraviť globálny uzol. 

Výsledkom bolo letisko Singapore Changi Airport, otvorené v roku 1981, ktoré sa rýchlo zaradilo medzi najlepšie na svete. Dnes k jeho symbolom patrí komplex Jewel Changi Airport s vnútorným vodopádom, otvorený v roku 2019. Singapur sa stal miestom, cez ktoré prúdili tovar, kapitál aj technológie. Stačí sa pozrieť na jeho geografickú polohu. Tým, že leží pri Malackom prielive, na jednej z najdôležitejších obchodných tepien sveta, prechádza cezeň množstvo svetového tovaru. 

Ak správne čítate medzi riadkami, už teraz je vám jasné, že Lee nebol demokratom v západnom zmysle slova. Od prvej chvíle si uvedomoval, že za úspechom krajiny stojí aj tvrdá disciplína. Veril, že poriadok je základom prosperity. A tak zaviedol pravidlá, ktoré dnes pôsobia až extrémne. Prísne tresty za drogy vrátane možnosti trestu smrti pri závažných drogových trestných činoch, zákaz žuvačiek od roku 1992, pokuty za znečisťovanie verejných priestranstiev či prechádzanie mimo priechodov. 

Zároveň obmedzil politickú opozíciu a singapurské mediálne prostredie dlhodobo fungovalo pod silným vplyvom štátu a vládnucej strany. Leeho filozofia bola jasná: stabilita a výsledky majú prednosť pred liberálnou demokraciou. Aj preto sa stal pre mnohých symbolom efektívneho vládcu, no zároveň aj mužom, za ktorého úspechy sa platilo obmedzením slobody. Fungovanie štátu tejto predstave dôsledne prispôsobil. 

Zaujímavé je, že Singapur sa stal inšpiráciou aj pre veľmoci. Keď sa v roku 1978 dostal k moci v Číne Teng Siao-pching a začal ju otvárať svetu, jednou z jeho dôležitých zastávok bol práve Singapur. Model malého štátu bez zdrojov, ktorý vsadil na otvorenú ekonomiku a disciplínu, sa stal pre Čínu cennou lekciou. Dnes je však Čína ekonomickou veľmocou a obľúbenou destináciou všetkých cestovateľov. Naši skúsení sprievodcovia, vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akadémii, vás ňou prevedú a ukážu jej najunikátnejšie miesta.

Lee zároveň tvrdo zasahoval aj do spoločenského života. Presadzoval plánovanie rodiny s dvoma deťmi v rámci kampane „Stop at Two“, ktorá sa naplno rozbehla v 70. rokoch, podporoval vzdelávanie žien a snažil sa formovať spoločnosť podľa vlastnej predstavy racionality. Aj tu sa viackrát dočkal obvinenia z elitárstva. 

Podľa opatrení, ktoré chcel presadiť v 80. rokoch, mali byť viac podporované pôrody u vzdelanejších žien. Najznámejším príkladom bola kontroverzná Graduate Mothers’ Scheme z roku 1984. Táto politika nehovorila doslova, že rodiť smú len inteligentné ženy, ale jasne ukazovala, že Lee uvažoval elitársky a s výrazným sklonom k sociálnemu inžinierstvu. 

Výsledky jeho politického vládnutia sa dostavovali postupne. Koncom 20. storočia sa Singapur zaradil medzi najvyspelejšie ekonomiky sveta. Okolo roku 2000 už dosahoval HDP na obyvateľa úroveň vyspelých západných krajín. A čo dnes? Podľa Svetovej banky dosiahol Singapur v roku 2024 HDP na obyvateľa 90 674,1 USD, čo je jedna z najvyšších hodnôt na svete. 

A veľké úspechy žne aj školstvo. Matematika, veda, čítanie, v tomto všetkom patria singapurskí študenti dlhodobo k svetovej špičke. V PISA 2022 dosiahli študenti zo Singapuru výsledky nad priemerom OECD v matematike, čítaní aj v prírodných vedách a krajina patrila k absolútnej svetovej špičke. 

Samozrejme, úspech v Singapure si treba zaslúžiť a každý obyvateľ či prisťahovalec sa tomu musí prispôsobiť. Singapur si dodnes zakladá na prísnom presadzovaní zákona a na nízkej tolerancii ku korupcii. 

Lee Kuan Yew zomrel v roku 2015. Bol daždivý deň, no ľudia sa od nočných hodín hromadili pozdĺž ciest, aby si ešte raz uctili pamiatku svojho zakladateľa a lídra, ktorý dal chudobnému a neistému mestu nádej. A premenil ho na niečo nevídané, čo obdivujú i najscestovanejší Slováci.

Nikdy však nedovolil, aby sa okolo neho vybudoval kult osobnosti. Keď ste dnes v Singapure, neuvidíte žiadnu jeho gigantickú sochu či budovu nesúcu jeho meno. V tomto prípade je jeho odkazom celé mesto, v ktorom naši BUBO klienti v malých skupinách lovia zážitky už vyše tridesaťročia.

Keď sa teda budete počas nášho zájazdu Thajsko, Singapur prechádzať okolo luxusného hotela Marina Bay Sands či vychutnávať si šou futuristických fontán Gardens by the Bay, pozeráte sa aj na výsledok vízie jedného človeka, ktorý sa nevzdal a neuhol. Hoci nejde o bezchybný príbeh, táto premena štátu má len málo paralel.