Matka Tereza - patrónka chudobných

Narodila sa ako Anjezë Gonxhe Bojaxhiu v Skopje, dnešnom hlavnom meste Severného Macedónska, rodičom – kresťanom z Albánska. Bola najmladšou spomedzi pätice detí otca Nikolu a matky Drany. Nikola ako remeselník živil rodinu, vlastnil obchod neďaleko domu a bol aj členom mestského zastupiteľstva. Mama Drana bola zase tou, ktorá dostala Gonxhe na náboženskú cestu. Dcéra ju volala aj “Matka mojej duše”.

Drana učila svoje deti k ľudskosti a dobrote. Ktokoľvek, kto sa zastavil u rodiny doma alebo potreboval pomoc, ju dostal a neotočili ho pri dverách. Odmalička sa pätica súrodencov učila disciplíne – deti nemohli nadávať, nevenovali sa zbytočnostiam a neplytvali časom. Tiež ich motivovala k tomu, aby boli opatrní pri výbere kamarátov.

Keď mala Gonxhe 9 rokov, jej otec zomrel. Matka si následne prechádzala veľmi náročným obdobím, a to nielen po emočnej stránke. Nemala dostatok prostriedkov na udržiavanie rodiny a chodu domácnosti. Avšak bola múdra a zanedlho prišli aj pracovné príležitosti, na ktoré promptne reagovala. Založila si obchod s oblečením a vďaka nemu neskôr už nemala problém s financiami. Časy chudoby však rodinu veľmi intenzívne spojili.

Gonxhe bola skvelá, pekná a poctivá dcéra s chuťou študovať a tiež ťažko pracovať. Takmer každý deň chodila do kostola, až kým bol jej hlas v spevokole tým hlavným. Motivovala ľudí vo svojom okolí, aby chodili do kostola s ňou, milovala túto komunitu a mala prirodzenú lásku k viere a k Bohu.

Ako 12-ročnej sa jej prihovoril duchovný hlas, ktorý ju pozval nasledovať ho. Vedela, že chcela byť misionárkou a pomáhať tým najchudobnejším. Podala si prihlášku k Loretovým Sestrám, ktoré organizovali misijné akcie v Indii, a tak sa ako 18-ročná vydala do sveta. Mama jej povedala myšlienku, ktorej sa odvtedy nepustila: “Chyť ho (Boha) za ruku, kráčaj s ním a nikdy sa nepozeraj naspäť.”

Po tom, ako vykročila do sveta a zvládla smutné odlúčenie od rodiny, pricestovala do írskeho Dublinu, kde ju čakala dvojmesačná príprava a vzdelávanie. Bolo to v septembri 1928, kedy dostala meno “Sestra Tereza”. Život v Írsku pre ňu sprvu nebol ľahký, ale cítila, že sa vydala správnou cestou. V tom istom roku išla s ďalšími tromi sestrami zo spoločenstva loďou do Kalkaty.

Sestru Terezu sprvu poslali do Dardželingu, kde strávila 2 roky učením sa hindčiny a bengálčiny, modlením sa a postupne sa učila životu náboženskej sestry. Prisľúbila sa Bohu a dostala čiernu šatu, ktorá jasne hovorila, že je presvedčená a oddaná len Bohu. Tvrdila, že deň, kedy dostala šatu, bol jej najlepším v živote.

Krátko po prisľúbení a jej prvej kázni sa stala učiteľkou, ktorú všetci milovali. Aj preto, že jej hodiny boli zaujímavé. Milovala rozprávať deťom o Bohu a niektorých dokonca vzala na návštevu chudobných častí (slumov).

O 6 rokov neskôr, ako 27-ročná, vykonala posledné prisľúbenie, že bude kráčať s Bohom do konca svojho života. Od tohto dňa (24. máj 1937) dostala meno “Matka Tereza”. Naďalej  pokračovala aj v učení a neskôr v 1944 sa stala riaditeľkou školy Sv. Márie (Kalkata).

Všetci vedeli, že Matka Tereza má skvelý zmysel pre humor, že je férová, priateľská, nápomocná, má skvelé organizačné schopnosti a, navyše, že je múdra a učenlivá. Ľudia ju jednoducho milovali a poznali. Čo však väčšina ľudí nevedela, je, že v roku 1942 zložila v súkromí ešte jeden sľub - že nikdy neodmietne urobiť nič, o čo ju Boh poprosí. Jednoducho ho milovala a vždy chcela povedať áno.

V septembri 1946, 20 rokov od momentu, kedy začala vyučovať (ako 36-ročná), bola práve na ceste do Dardželingu na preskúšanie (sestry ho musia absolvovať pravidelne). Počas tohto preskúšania mala byť 8 dní v tichu a modliť sa. Počas cesty vlakom sa k nej opäť prihovoril boží hlas, ktorý od nej chcel, aby sa vzdala úplne všetkého, navštívila slumy a pomáhala chudobným z najchudobnejších.

Po jej návrate do Kalkaty sa podelila s posolstvom s duchovným otcom. Ten jej povedal, že sa má modliť a vyčkať. Šesť mesiacov sa modlila a Ježiš sa jej prihováral, až nakoniec videla vo vízii chudobných zo slumov, ktorí na ňu volajú, že im má priniesť Boha a zachrániť ich. Hneď vedela, že to neboli ľudia, kto sa jej prihováral. Nevidela a nepočula v tom momente len Boha, ale aj Máriu, ktorá tieto slová podporila.

Rozhodla sa osloviť arcibiskupa o povolenie opustiť Loretove sesterstvo a založiť svoje vlastné. Po jeho schválení 2 roky na to (1948) dostala biele sárí s tromi modrými pruhmi (biela farba reprezentovala pravdu a čistotu a modrá nepoškvrnené počatie). Tri pruhy znázorňovali chudobu, poslušnosť a dobro. Modrá a biela sú však aj farby samotnej Kalkaty. Konečne mohla začať svoju misionársku misiu. Takmer nikto zo sesterstva nevedel, čo Matka Tereza zažila.

Odchod z neho bol podľa nej ťažší ako ten od rodiny. Všetci boli šokovaní, smutní a žialili, ale priali jej šťastie a modlili sa za ňu.

Jej cesta sa začala v Patne, v meste na severovýchode Indie. Tam sa učila, ako pomáhať chorým, aké lieky im dávať, čo urobiť v rôznych situáciách, pri rôznych chorobách a, hlavne, ako podávať pomoc. Skončila svoj výcvik a v decembri toho istého roku sa vrátila do Kalkaty. Krátko po návrate, 21. decembra, sa vydala do Taltaly pomáhať chudobným rodinám, ktoré žili v uliciach.

Následne navštívila ďalšie slumové miesta ako Pan Bagan, Motijhil a Tiljala. Chudoba a bezmocnosť ju často dostávali na kolená. Čistila, bandážovala, liečila, rozprávala sa a rozdávala energiu. Tiež šírila vieru v Boha so slovami: “Ak dovolíte Bohu vstúpiť do vášho života, naplní ho”.

Prvý januárový týždeň roku 1949 otvorila Matka Tereza školu a výdajňu jedla za pomoci jej dobrovoľníkov v Motijhile. Ich prvá hodina bola pod stromom a ako tabuľu použili zem, na ktorú písala. Deti boli šťastné, že sa môžu učiť.

Medzičasom si ale potrebovala nájsť vlastné miesto, kde bude bývať. Kráčala, pomáhala a hľadala ho s bolesťou v nohách a rukách. Pre ňu samotnú to bolo, ako opisovala, veľmi ťažké a neraz to chcela vzdať a vrátiť sa k sesterstvu. Vždy si však pomyslela na tajný sľub, ktorý zložila, a to jej dávalo odvahu a silu. Až vo februári našla Matka Tereza konečne miesto, kde mohla ostať.

V tom momente sa začala modliť k Panne Márii, aby jej zoslala dcéru, ktorá jej pomôže. V marci toho istého roku sa k nej pridala jedna z jej študentiek, ktorá dostala meno Sestra Agnes a následne na to sa k nim pridala ďalšia Sestra Gertrúda.

V nasledujúcich mesiacoch sa ich pridalo viac a viac a na konci roku 1950 ich bolo už 12. Následne na to bola ich skupina vyhlásená arcibiskupom Périerom za Misionársku Charitu a náboženské spoločenstvo za Arcidiecézu Kalkaty (kongregáciu).

V roku 1951 dostala Matka Tereza za svoje činy indické občianstvo, čo bolo jedným z jej cieľov, pretože sa tam cítila ako doma. Od tohto roku sa spoločenstvo začalo naozaj rozrastať a založili spoločne niekoľko spolkov a centier na pomoc chudobným či chorým. Pre Matku Terezu bol v každom človeku Ježiš - aj napriek tomu, že občas nebol tak ľahko rozoznateľný.

V roku 1952 v spolupráci s Kalkatou otvorili ubytovňu na mieste hinduistického chrámu bohyne Kali. Domov nazvali “Nirmal Hriday”, čo v preklade znamená Čisté srdce. Ľudia tam chodili doslova umierať. Dôležité je však podotknúť, že tento domov vznikol na impulz z roku 1950, počas ktorého nachádzali v uliciach pravidelne stovky mŕtvol, ktoré požierali psy, vtáky a boli plné červov.

Domovom a spoločnosťou rezonovali aj slová jedného z umierajúcich, ktoré zneli: “Celý život som žil v uliciach ako zviera, ale umieram milovaný ako anjel. ” Aj vďaka tomu mal tento domov u Matky Terezy špeciálne miesto pri srdci. Mnoho rokov tam pracovala každý deň od samého rána do večera.

Voľnejšie dni mala len v nedeľu, kedy chodievala čistiť toalety. Chvíľu na to sa začala venovať aj ľuďom s leprou, pre ktorých vybavovala medicínu a ošetrovateľstvo. S týmito domovmi vznikali aj špecializované ubytovne pre rodiny s podvyživenými deťmi, okrem nich tam však ubytovávali aj siroty, ktorým dávali jedlo a lieky.

Sesterstvo sa rozrastalo aj nasledujúci rok a už bolo v spoločenstve a vyše 1 000 členiek a záujemkýň, z ktorých boli mnohé súčasťou zácviku. Vďaka oddaniu, pribúdajúcim záujemkyniam, ale aj odhodlaní Matky Terezy v tomto období, vznikali domovy a sesterstvo expandovalo modliacich, milujúcich a pomáhajúcich aj do Dillí, Bombaja a Jhanshu.

Sesterstvo sa osamostatnilo a Matka Tereza mohla začínať misie aj v iných krajinách. Prvá úspešná misia mimo Indie bola vo Venezuele v roku 1965. Mohli by sme povedať, že bola úspešnou podnikateľkou, hoci nie z finančného hľadiska. V tomto prípade to bol zisk zachránených životov a nových priazní pre vieru v Boha. Aj vďaka tomu sa k nej pridávali ľudia z celého sveta a spoločne šírili božiu lásku.

Jej činy sa nerozšírili len po Kalkate, rozptyl mali po celej Indii a vyvrcholením bola ďalšia zahraničná krajina za ďalšou a ďalšou... Rozprávame sa o viac ako 120 krajinách sveta. Všetko to začala sama a motivovala svojou prácou kus sveta.

Jej charitatívna práca priťahovala viac a viac pozornosti, za čo dostávala ocenenie za ocenením.

Najviac však zaujalo iné ocenenie - Nobelova cena mieru, ktorú dostala 10.12.1979 v Nórsku. Za svoj život obdržala viac ako 700 ocenení. Mnohé z organizácií ju začali pozývať na verejné prejavy. Toto si Matka Tereza príliš neužívala, ale tvrdila, že ak to má pomôcť k priblíženiu Boha ostatným, bude v tom pokračovať. Cestovala po celom svete ako klienti BUBO dnes, no aj napriek tomu jej chýbal jej Mother’s House.

Pomáhala bez ohľadu na kastu, rasu, náboženstvo alebo národnosť. Každého videla ako Božie dieťa, a to aj v najťažších časoch - v roku 1983, keď sa u nej ako u 73-ročnej objavili zdravotné problémy. Pri návšteve sestier v Ríme v jedno ráno spadla z postele a po vyšetrení ošetrujúcim lekárom jej diagnostikovali problém srdca, ktorý bol v nasledujúcich rokoch sprevádzaný mnohými srdcovými príhodami.

Aj s liekmi, ktoré užívala, to neplánovala vzdať a nepovedala Bohu nie. Akonáhle jej bolo lepšie, opäť pokračovala vo veľkom. Akékoľvek situácie ako zemetrasenie, hladomor, choroby, mnoho ďalšieho, a to kdekoľvek na svete, sa stali stredobodom jej pozornosti a mala tam namierené.

Každý, kto ju v núdzi stretol, vedel, že je v prítomnosti niečoho svätého a že je blízko Bohu.

Stále tu bolo však niečo, o čom jej okolie nevedelo. Všetci naokolo vedeli o bolesti, ktorú prežívala kvôli chorobám, ale nevedeli o strašnej bolesti na duši. Milovala Boha celým srdcom, mysľou, dušou, myšlienkami a skutkami. Všetko sa však údajne zmenilo v momente, kedy začala pracovať s chudobnými a chorými – vtedy už necítila Boha po svojom boku.

Mnoho rokov si myslela, že na ňu Boh zabudol a zanevrel, pretože zažívala chudobu, samotu a tiež chorobu. Aj vďaka tomu dokázala byť taká empatická a vcítiť sa do situácie druhých. Neprestávala byť oddaná a tiež nekončila s modlitbou, práve naopak, verila silnejšie. Samozrejme, že na ňu nezabudol, verila, že ju nechal cítiť sa tak, aby pochopila, aké to bolo pre Ježiša umierať na kríži. Jej úsmev odrádzal ostatných od akýchkoľvek negatívnych myšlienok, ktoré by mohli byť v jej hlave. Boh však bol pri nej a dodával jej silu a svetlo.

S rastúcim vekom sa jej zdravotné problémy len zhoršovali. V marci 1997 odovzdala vedenie sesterstva novozvolenej Sestre Nirmale, ktorá bola zvolená za vyššiu vedúcu Misijnej charity. Matka Tereza jej požehnala a konečne sa cítila byť voľná. O menej ako 6 mesiacov - 5. septembra 1997 o 21.30 h - Matka Tereza vo veku 87 rokov “odišla domov k Bohu” v tzv. Mother’s House. Správy sa šírili neuveriteľne rýchlo a v priebehu niekoľkých dní to vedela celá India.

Indická vláda jej pripravila štátny pohreb na 13. septembra 1997. Všetci Indovia a ľudia z celého sveta, ktorí ju poznali, ktorým pomohla a ktorí vedeli o jej dobrote, smútili a mnohí z nich sa zúčastnili na pohrebe. Bola pochovaná v jej dome, ktorý na našej ceste Veľký okruh Indiou navštevujeme. Na jej hrobke dodnes nájdeme myšlienku “Love one another as I have loved you”, čo v preklade znamená: “Milujte sa tak, ako som ja milovala vás.”

Aj napriek smrti neprestala jej osobnosť prinášať Boha do života ľudí, ktorí dodnes chodia venovať modlitbu na jej hrobku z celého sveta. Vďaka nej našli tisíce ľudí Božiu lásku a zmysel života.

Pápež František vyhlásil 4. septembra 2016 Matku Terezu za svätú. Vďaka tomu je dnes nazývaná aj Svätá Tereza Kalkatská. Pre tých ktorí ju milovali a milujú dodnes, je aj naďalej “Matka” a navždy ňou ostane. Amen.