Neznáma južná India

Už som sa „prelízal“ cez tú špinu, kŕče v bruchu, neustále klamanie Indov, mnohohodinové čakania a celkovú nefunkčnosť. Iba taká výmena peňazí tu v banke, do ktorej sa dostanete, ak prekročíte hrubú železnú reťaz zarýglovaných dverí tak, že sa do banky ledva pretisnete, trvá tri hodiny. Kým si vystojím vo Varanasi hodinovú radu na lístok na vlak, vypadne elektrický prúd a musím prísť na druhý deň, no aj na druhý deň vypadne elektrický prúd...

Moje začiatky v Indii boli nič menšie než veľký otras a ja s kamarátom - dvojmetrovým Rišom, ktorý robí lekára vo Švédsku, sme sedeli v indickom najsvätejšom meste na lavičke a obaja sme od vysilenia plakali. Boli sme úplne na dne, fyzicky aj psychicky, skosení chorobou, hladom, neznalosťou a ohromným sklamaním.

Asi sme neboli v takomto stave jediní, lebo sa pri nás zastavil rikšiar. Bol veľmi milý s perfektnou angličtinou: „Sir, každý vás tu klame, ja viem. Ľudia sú zlí, no to sa hromadí v ich karme a oni zle dopadnú. Ja som iný, ja verím v karmu, India vie byť dobrá,“ vysvetľoval presvedčivo, a tak sme si otreli slzy a nastúpili a on nám dal za zvezenie desaťnásobnú cenu.

Nič, čo som o duchovnej Indii čítal, neplatilo. India bola príliš veľkým chaosom, bola príliš špinavá, nezrozumiteľná, príliš veľké sústo pre začínajúceho cestovateľa.

Volajú to Štokholmský syndróm, kedy sa obeť zamiluje do svojho únoscu, trýzniteľa? To sa s Indiou stalo mne. Veď kto by sa do tej špiny vrátil štyridsať päťkrát a pozrite sa - tu ho máte. Píšem teraz pre vás blogy o krajine, o ktorej ste si mysleli, že ju poznáte.

Skúste si vygoogliť, ktorý je najkrajší štát Indie. Inak, ktorý je najkrajší štát Európy? EÚ pozostáva z 27 štátov a India z 29. V Európe výsledok vôbec nebude jasný a podľa mňa minimálne 10 kandidátov by sa bilo do pŕs, že ten ich štát je ten najkrajší. Taliansko by sa nikdy nedohodlo s Francúzskom a tí by nikdy neohodnotili krásu nedozerných lesov Fínska a podobne...

Tu v Indii je to však jasné. Keď sa pýtam Indov, zhodujú sa, že najkrajším štátom je Kerala na juhu. Kerala – krajina ktorú si pre seba stvorili bohovia sami. Dokonca aj v susednom veľkom štáte Tamil Nadu mi hovoria: „Tamil Nadu, my sme krajina chrámov, ale Kerala, tá je najkrajšia.

Prechádzame Keralou od severu na juh. Doleteli sme do najväčšieho mesta, obchodného a ekonomického sídla Keraly, do mesta Koči (Kochi) a odtiaľ sme prešli až na najjužnejší bod Indie do Kanyakumari – južnejšie sa na pevnine už ísť nedá. Úzke cestičky pomedzi nekončiace dedinky a všade kokosovníkové palmy, nedozerné more sýtozelených paliem. To je vlastne preložený názov Keraly: „Krajina paliem.“

Prví moreplavci nazývali túto oblasť rajskou záhradou a záhradou korenín. Práve odtiaľto sa dovážalo najviac korenia a toho najlepšieho korenia. Odjakživa. Možno aj to je dôvod obrovskej hustoty obyvateľstva a, prakticky, neexistujúci priemysel.

Keralu obklopuje more a, ak sa ma niekto spýta, či je čisté, tak odpovedám: „Ono nemá byť z čoho špinavé.“ Vláda Keraly, ktorú ovplyvňuje značne silno marxistická ideológia, presadzuje ekológiu. Niekedy to ide až ad absurdum. V Kerale chýbajú diaľnice, a tak každá preprava trvá dlho. Je síce romantická, ale trvá dlhšie, než chcete.

Na východe ohraničujú Keralu hory Západného ghatu, potom je to more paliem, a potom nedozerné Arabské more. Kerala je prekrásna, čistá, kultivovaná, vzdelaná -  je to raj na zemi.

Verili by ste, že v Indii existuje miesto, kde ľudia vyznávajú viac Ježiša Krista než Šivu, Višnu a Brahmu? A pritom ide o také významné miesto – miesto, kde sa v jednom bode stretáva Indický oceán, Bengálsky záliv a Arabské more.

Aj keď som bol desiatky ráz v Indii, ešte nikdy som tu nestál a, priznám sa, nepoznám mnohých, ktorí sa odhodlali až na absolútny koniec. A keď už, tak už a my, partia štyroch chlapov, sme vyrazili na východ slnka. Vstávali sme ešte po tme, aby sme tam boli načas.

Zahraniční turisti sme boli sami, ale domácich turistov tu boli tisíce. Prišli taktiež na východ slnka a stretli sme sa všetci priamo na mieste, ktoré je známou atrakciou.

Cesta na absolútny juh je cestou juhom Keraly, kde o diaľnici nikto nepočul. Kanyakumari sa dnes nachádza už v štáte Tamil Nadu, ale nebolo tomu vždy tak a ešte nedávno patrilo toto miesto a mestečko do silného štátu kráľovstva Travancore (1729 až 1949).

Platilo sa tu Travancorskou rupiou a štát bol bohatý, prosperoval z obchodu s korením. Po vstupe do Tamil Nadu sa cesty síce zlepšia ale špina trošku narastie a po príchode na juh sa dostávame do typického indického pútnického mesta.

Prichádzame na bod ktorý je orientovaný na východ. Práve sa začala ranná omša a kresťania využívajú to, že okrem rybárov sú teraz pri mori tisíce indických pútnikov, ktorí čakajú na východ slnka. Možno ich spev z kostola priláka. Väčšina ľudí ostáva pri múre kostola, hneď vedľa rybieho trhu, no my ideme až na úplný koniec móla. Toto mólo je predsa len pevninou aj keď je umelo postavené, aby krylo malý prístav.

Čakáme spolu s desiatkami ďalších Indov, ktorí mali tú silu ísť až takto ďaleko. Tisíce, ako píšem, ostali tam na brehu. Pre bod na hrane morí, kde stojíme, je hmla najbližším súrodencom, a tak je východ slnka taký nijaký. Keď sa s nami všetci Indovia na okolí pofotili – sme väčšia atrakcia ako samotný východ slnka  - a čosi ako východ slnka už akože prebehne, vraciame sa späť.

Prejdeme krížom cez špinavú pláž plnú rybárov a zamierime do toho najväčšieho kostola, katedrály. Tu sa vec s fotografovaním opakuje - až na to, že sa s nami chcú odfotiť aj farár, aj arcibiskup, ktorý prišiel práce z Andra Pradseh.

Sme tu totálni exoti. Pýtajú sa nás čo to máme na tričkách a keď vysvetlíme, že sme BUBO, chcú, aby sme to nechali na múre ich kostola. Keď pôjdete na juh Indie nabudúce vy, pozrite sa, či tam BUBO ešte stále je. Avšak myslím si, že prvý väčší príboj či búrka ten nápis zmetie.

Kanyakumari, kanyakumari... To som už niekde počul, hovorím si, a potom mi to napadlo - veď Kumari v Kathmandu, to je to malé dievčatko – bohyňa, ktorá sa v paláci schováva, a potom sa iba na chvíľočku ukáže a my turisti sme z toho šťastní. Malá bohyňa, ktorá sa prvou menštruáciou stáva smrteľníkom.

Dievča, ktoré má následne vraj veľmi ťažký život, lebo si bývalú bohyňu nikto nechce vziať. Hovorí sa, že úspešní a bohatí ľudia padajú so svojím krachom omnoho hlbšie než bežní. A to je prípad aj Kumari, „bohyne“, ktorej sa od malička klaňajú a zrazu je zo dňa na deň normálnou bytosťou, normálnym dievčaťom. Pre ňu je to ohromný pád a osud nepálskych Kumarí je často veľmi smutný.

Peši ideme smerom ku chrámu Bhagavathi Kumari Amman, ktorý tu stál 1 000 rokov predtým, než sa narodil Ježiš Kristus. Kanyakumari, bohyňa-dievčatko- panna, sa spomína v eposoch Ramajána aj Mahabharata a tento chrám je zasvätený práve jej.

Odkladáme si topánky a bosí vchádzame dnu. Ale pozor, najprv dole tričko! Čosi obdobné som zažil v Jaffne na opačnej strane mora, na severe Srí Lanky a v niekoľkých chrámoch Tamil Nadu. No vo väčšine prípadov nechceli tričko dole, tu je to však povinnosť. Takže, ak sem chcete ísť, trošku sa vyrysujte, nech nerobíte hanbu. Ja som posledný mesiac chudol a mal som svoj ramadán, takže som bol v pohode.

Dozvedám sa, že Kumari (Devi Kanya Kumari) je v tomto meste iba iná manifestácia bohyne Mahadevi - to je vlastne Šakti. Šivaisti Mahadevi považujú za Parvati (družku boha Šivu) a Vaišnavisti ju považujú za Lakšmi (družku Višnu). Kanya Kumari zároveň považujú za sestru boha Krišnu, ktorý je zasa Avatarom boha Višnu. Toto si nemusíte pamätať, no pre tých, čo už chodia do Indie dlhšie, je to ďalšie zaujímavé spojenie – cesta z bludiska, či skoba v chaotickej mytológii. Pre ostatných ukážka chaotického indického panteónu, ktorý sa premieta do bežného života presne rovnako chaoticky.

Práve pre túto „nesúrodú komplexitu“ Indiu milujem! Čím viac sem chodím, tým akosi viac rozumiem všetkému. Už dlho nemám žiadne, ale absolútne žiadne žalúdočné problémy, a to pijem vodu aj mlieko na ulici a správam sa ako bežný Ind. Určite sa sem dokážete prepracovať aj vy! Potom vám to dovoľuje dostať sa v Indii ďalej a hlbšie. Ste predsa ich.

Jedna lokálna legenda hovorí, že boh Šiva si mal vziať Kanya Kumari za ženu a ona varila svadobnú ryžu, no nedovarila ju, a tá sa zmenila na drobné kamienky, ktoré teraz nájdete na okolitých plážach. Mestečko Kanyakumari totižto obklopuje voda z každej strany.

Všade zakazujú fotiť, ale v skutočnosti sa to dá. Chrám je špinavý, na mnohých miestach vyzerá ako stavenisko, no veriaci si to absolútne nevšímajú. Žiadnu malú bohyňu nestretávame, no niekedy v 60. rokoch minulého storočia tu taký kult bol a v chráme boli malé dievčatká pozbierané z vidieka. Ale teraz už nie.

Každopádne, ide o jeden z 52 šaktistických chrámov, a tu sa má nachádzať ľavé rameno bohyne Šakty. Ja som bol v roku 2006 v Nilačalských vrchoch na úplne opačnej strane Indie v chráme Kamakya, kde sa podľa mytológie nachádza vagína Šakti – no to vám teda bolo....

Pozor, chrámy sú tu na juhu často cez obed zatvorené a aj tento je od 11.00 h do 16.00 h zatvorený.

Otec národa, či zradca? Aj keď sa na nás Gándhí usmieva z indických bankoviek, hlavne brahmáni ho považujú za zradcu. Dôvod je ten, že on považoval moslimov za rovnocenných ľudí s hinduistami a druhý dôvod, že oficiálne zrušil kasty. Podľa brahmánov je to proti hinduizmu a 5 000 rokov starej tradícii, ktorá je „nemenná.“

Tu v Kanyakumari je veľký pamätník venovaný tomuto hrdinovi: Mahátmá Gándhí Mandapam. Kde inde vysypať popol velikána ak nie na takomto unikátnom mieste? The Land End – koniec Zeme či mys Comorin bol tým miestom, kde časť popola Gándhího po jeho zavraždení v Dílí vysypali.

Ja som videl popol Ghandiho vysypávať v roku 2008 do zálivu v Bombaji, a potom som o tom ešte viackrát čítal. Zdá sa mi, že z Gándhího muselo ostať vskutku veľa popola. No tu je to tradícia, veď iba v Mjamnmarsku som videl 33 pagod s Budhovým zubom a ďalší chrám "Budhovho zubu" je na Srí Lanke.

Mahátmá Gándhí Mandapam stojí na mieste, kde bol popol otca novodobej Inde umiestnený predtým ako ho vysypali do mora.

Briti, ak hovoria o extrémne exotickom mieste, tak ako my o Tramtárii, hovoria o Timbuktu. Ak chce Ind povedať od Tatier k Dunaju, tak povie Kašmír se Kanyakumari. V Kašmíre som bol po prvý raz v neuveriteľnom roku 1995 a tento zelený himalájsky raj milujem. A konečne stojím aj na druhej strane Indie - na jej absolútnom juhu.

Vyrážam z obrovského Chennaiu (kedysi Madras), ktorý je štvrtým najväčším mestom celej Indie.

Na letisku v Chennai je jediná zmenáreň, ešte vo vnútri. Vyjdem von z letiska a tam už nič nie je, a tak sa vrátim dnu – bez problémov ma pustia a vymením si eurá v strašne zlom o 25 % horšom kurze. No musím mať na zaplatenie šoféra. Je ráno, no ja som letel cez Dubaj celú noc, prakticky som nič nespal a teraz mi v aute padá hlava. Iba správy od Jančiho ma vždy prebudia.

 „Choď na pláž! Pozri si Krišnovu hrudu masla!“ Jančiho som vzal do BUBO ja, stal sa u nás „konzulom“ a za tie roky vybavil našim klientom tisíce víz, do celého sveta. Začal behávať a boli to behy od Tatier k Dunaju, ktoré sme spoločne začali. Pomáhal rozbiehať aj krásnu bratislavskú akciu Transdanube swim. Každý v BUBO musí mať rád cestovanie a Janči prepadol Indii.

 „Každý deň sa snaž urobiť jeden dobrý skutok“ hovorieva to, čo ho India naučila. Klienti ho milovali, vždy ich voviedol dovnútra deja. Ich nadšenie z južnej Indie vidíte na referenciách z Indie ktoré nájdete na BUBO cestovateľskom Fore. Janči, tak ako ostatní BUBO sprievodcovia, dával do sprevádzanie svoje srdce, celého seba. Vracal sa zo zájazdu úplne vyšťavený. No naši klienti sa vracali šťastní a obohatení, a tak to má byť. To je dôvod existencie BUBO.

 Pripraviť najlepšiu a zmysluplnú dovolenku. Cesty z BUBO zmenia tvoj život, hovorievam a ak sa nám to podarí a klient o zážitkoch na našich zájazdoch rozpráva ešte o rok či aj desaťročia svojim vnúčatám, to je to, čo chcem. Sám si človek netrúfne vojsť niekam do toho chaosu, aj mne to trvalo zopár ciest do Indie... No potom som sa naučil vstúpiť dnu a naučil som to ďalších a ďalších sprievodcov a tí naučili zasa ďalších.

Na Slovensku nie sme zvyknutí vážiť si svojich učiteľov. Ja však svojich starých sprievodcov volám guru. Tak to je. Tí skúsení prechádzajú Indiou ako Mojžiš cez Červené more a naši klienti to môžu využiť a pustiť sa po skratke - do vnútra, do prostriedku hyperexotickej mandaly.

UNESCO má pravdu, keď tieto kamenné chrámy, južne od Chennai zobralo pod svoje krídla. Medzi Veľkým slaným jazerom a plytkým Bengálskym zálivom je malá plocha, kde sa dynastia Pallava rozhodla v 7 a 8. storočí postaviť svoje chrámy. Sú z extrémne tvrdej žuly a do dnešných dní hrdo stoja na horúcom slnku. Tá horúčava je nenormálna, zrejme aj preto, lebo som práve priletel z Európy.

Do „mesta veľkej sily“ idem autom s vlastným šoférom. Nemám silu to riešiť inak - lacnejšie a stojí ma to omnoho viac než turistov, čo idú na zájazd do Indie s BUBO. Šofér vie anglicky 5 slov, a tak mám informácie iba od Jančiho, ktorý mi povedal zopár tipov.

Najprv sa zastavím kúpiť si SIM kartu. Na letisku nemali žiaden obchod. Naozaj v 4 najväčšom meste Indie vyzerá letisko ako keby nerátali so zahraničnými návštevníkmi. Sedím v tom obchodíku v centre Mahabhalipuramu oproti policajnej stanici, ktorá vyzerá ako gýčový hinduistický chrám. Do obchodíku vchádzajú ľudia aby si doplatili euro či euro a pol ako kredit na telefonovanie. Väčšina žien v pestrofarebnom sárí je bosá. Tu v Tamil Nadu ako keby sa nič od dynastie Pallava nezmenilo.

Po dvoch hodinách sa postavím a poviem, nech si nechá môj iPhone, že ja idem pozrieť pamiatky a následne sa vrátim. Po návrate tu sedím už iba hodinku. Obchodník nemal kód na otvorenie iPhonu, a tak nič nerobil...

„Toto je druhý najdlhší kamenný reliéf na svete, hneď po tom z Angkor Watu v Kambodži“, vysvetľuje mi lokálny sprievodca, ktorého mi Janko dohodol. Skalný reliéf má 42x14 metrov a ide o Ardžunové pokánie (z eposu Mahabharata), alebo sa hovorí aj o Zostúpení Gangy.

Pre Mahabharatu hovorí napríklad reliéf boha Šivu, ktorý pomáha Ardžunovi napnúť čarovný luk, a tým možnosť získať ruku kráľovskej dcéry. Pre zostúpenie rieky Gangy na Zem hovorí malý pramienok, ktorý steká v úzkej štrbine po reliéfe.

Ardžunovo pokánie je nádherné... keby mi tak nepražilo na hlavu, bolo by ešte krajšie. Výhľad od miestneho majáka je jedným z najkrajších v južnej Indii. Aj keď romantickejšie to je priamo na pláži. Juh Indie je značne rozvinutý, Bangalúr, sídlo IT či Silicon Valley Indie, je 7 hodín autom a tu na pláži nájdem drevené prehistorické fotogenické lodičky, ktoré sa po stáročia vôbec nezmenili.

Hlavný chrám je pri mori. Treba vidieť 7 pagod, veď takto sa kedysi aj Mahabhalipuram volal - „Mesto 7 pagod.“ Následne chrám zasvätený Brahmovi, Šivovi a Višnovi, to je v Indii zriedkavé, ale tu taký chrám je a ešte k tomu s 1 300-ročnou históriou.

Krišnova hrudka masla je taký bizár, instagramová fotografia, kde sa ľudia fotia s tým, že držia tiaž tohoto sveta, veľký balvan ako Atlas z gréckej mytológie. Odtiaľto som vyrazil kúsok na juh do Francúzskej Indie do Puttučéri. Podobne ako je Goa portugalská, je Puttučéri frankofónne a je to veľmi zaujímavé.

Vaše vstupné je 15-násobkom toho, čo platia Indovia, ale oplatí sa. Veď nebuďme malicherní. Keby za vstup do bratislavských múzeí Tatrancom platili, aj tak do Bratislavy neprídu. V Indii aj počas covidu mnohé hotely prežili na domácom turizme, v Bratislave boli všetky zatvorené.

Sem do Mahabhaliuranu sa vrátim, viem to a pôjdem s dobrým BUBO sprievodcom. Toto bol iba taký hop – hop kedy som čosi videl, ale priznám sa, ani neviem, čo to vlastne bolo. Chýbal mi niekto, kto mi dá veci dokopy. Mahabalipuramu sa hovorí aj múzeum pod šírym nebom a ja tu chodím okolo vytesaných chrámov z tvrdej žule s maximálnym nadšením.

Toto mesto ma nadchlo. Nie je to zrejme klasika pre bežného turistu, ktorý chce iba navštíviť tých tisíc chrámov, čo sa ani nedá. Skôr to je mesto pre tých, čo už Indiu poznajú, vedia čo to o brahmánoch a kvalitnom sárí a chcú sa do Indie ponoriť viac.  

Nie je to veľké mesto, na indické pomery je 235 000 obyvateľov nič, no je rozťahané a medzi Šivaistickou (na západe mesta) a Višnuistickpu časťou (na východe mesta) musíte ísť rikšou, taxíkom či na motorke. Pešo je to priďaleko. A rátajte s pomalou premávkou a nákladiakmi na ceste.

Kanči = brahma a Puram = mesto. „My sme panditi“ hovorí tínedžer, ktorý mi vysvetľuje, že on po škole ešte študoval Mahabharatu, ale to popri škole nejde a teraz sa tomu už tri roky venuje naplno a 12 až 15 hodín denne študuje tento epos a rôzne vedy. Pandit - to je ďalšie pomenovanie pre brahmana, najvyššiu kastu. „To je tradícia našej rodiny a je mojou povinnosťou sa jej držať“ pokračuje.

 Odporučí mi tu istú reštauráciu ako majiteľ luxusného obchodu s hodvábnymi sárí. Volala sa hotel, ale žiadne ubytovanie tu nebolo. V Indii sa však najlepšie reštaurácie mesta často nachádzajú v hoteloch, preto je toto pomenovanie módou a našiel som to isté aj v centre Chennai aj Bangalúre, nielen tu v malom meste. Ta reštaurácia bola otrasná. Neviem, či by ste sa v nej tí, ktorí čítate tento blog, najedli. No jedlo bolo vynikajúce. Iba to všetko vyzeralo špinavo a, doslova, otrasne.

Za luxusom sem do Kančipuramu nechoďte. Oni ani nevedia, že ho neposkytujú. Celé mesto ako keby žilo v inom, pradávnom storočí. Do Kančipuramu sa chodí za mystikou a exotikou a, hlavne, ak vás zaujíma elitný Vajšnavuszmus, ako aj mňa. Najviac chrámov venovaných bohovi Višnovi som našiel na vtedy najväčšom jazernom ostrove Madžuli v štáte Assam. Odvtedy sa už brehy rozdrobili do majestátnej Brahmaputry a už to nie je najväčší riečny ostrov sveta, ale aj tak tu Vajšnavisti ostali.

Kančipuram je jedným zo siedmich top miest (tirtha) pre vyznávačov boha Višnu. Mám knihu, ktorá vysvetľuje, že Vajšnavizmus je vlastne úplne iným náboženstvom než Šivaizmus a vyššie spomínaný Šaktizmus. Súborne to nazývajú hinduizmus, ale iba omylom, tvrdia autori. Preto som najprv vyrazil do „malého Kanči“ na východ mesta – do centra brahmánov, ktorí vzývajú boha Višnu.

Opakovane som tu v Kančipurame zažil ohromné ceremónie, ktoré sú skvelým zážitkom. Polonahí brahmáni sa tešia, že umrú a ukončia po miliónoch rokov kolobeh samsáry = neustáleho znovuzrodzovania sa. Títo brahmáni prídu do Kančipuramu v presvedčení, že oni sú po miliónoch rokoch tými vyvolenými, ktorí kolobeh ukončia.

Ak sa vám podarí zúčastniť sa na jednej ceremónii, tak ihneď zacítite to nasadenie. Tu ide totižto o život. No nie jeden život, tu ide o milióny reinkarnácii predchodcov a teraz je všetko v rukách tohoto človeka. Dokáže sa „premodliť“ do definitívneho konca?!

Podľa Vajšnavistov je Kančipuram jedným zo siedmych brodov – miest stretnutia. Zo 108 višnuistických chrámov na obrovskom indickom subkontinente je 15 v tomto malom meste. Už názov mesta hovorí o tom, že je to mesto brahmánov. Kanči, respektíve Ka, znamená v tamilskom jazyku brahmán.

Chrám Varadharadža Perumal je v tomto prípade najdôležitejším. Vedanta Desika, uctievaný génius z 13. storočia, spomína festival v tomto chráme týmito veršami: „Festival je jediným hlbokým zdrojom pre celý tento vesmír, je ako zrenička v oku Véd“

Ja v chráme Varadharadža Perumal zažívam festival a, ako keby sa mi otvorilo tretie oko, uzrel som viac. Verím, že tú unikátnosť vidieť v mojich fotografiách. Brahmáni sú najvzdelanejšou časťou indickej populácie, tu to však absolútne nevidieť.

Vyzlečú sa do pol pása, namaľujú si na tvár svoje znaky a vyrazia. Pri zvuku trúb a bubnov nesú svojho svätého krížom mestom od chrámu ku chrámu a snažia sa vytvoriť energiu, ktorá zasiahne samotných bohov a rozvibruje základnú myšlienku hinduizmu - reinkarnáciu.

Dnes vidím, ako chcú brahmáni zastaviť saṃsāru. Musím chodiť bosý a ani topánky nesmiem držať v ruke. Musím byť oslobodený od zbytočných vecí. Nesmiem stáť v ceste energii, ktorú produkujú a to sa pri fotografovaní značne vylučuje. Preto sú tieto fotografie vzácne.

Podarilo sa mi zachytiť to, čo sa tam dialo? My sa o to snažíme v našich kostoloch, ale akosi z nich energia odchádza a silu nachádzam napríklad v Gruzínsku či afrických kostoloch... Tu v Kančipurame však ide, doslova, o život, o skončenie života, o definitívny koniec, o večnú spásu. Ide o veľmi, veľmi veľa, a preto je energia silná.

Vedľa mňa stojí brahmán. Vrátil sa domov z USA, kde robil vysokopostaveného manažéra a je to on, kto sa mi prihovorí perfektnou angličtinou: „Vrátil som sa, predsa len, tradícia rodiny nepustí. Ja si myslím, že je ok, keď fotíš, nie je to vôbec problém,“ odpovedá na moju otázku, či nepáčim veci príliš. Viac sa o filozofii Vaišnavistov a ich delení do podtried nechcem v tomto blogu rozširovať, to možno niekedy v osobnom rozhovore...

Vedanta Desika, ktorý žil pred 700 rokmi, bol géniom odmalička. Bol výborným matematikom a básničky písal v rôznych jazykoch. Žil v absolútnej chudobe a v jeho živote ho podporovala jeho žena a žiaci, ktorí mu nosili zrno, ryžu a zeleninu, ale bolo to dobrovoľné a on si nič ani raz nevypýtal.

 Raz mu jeho bohatí žiaci, ktorých jeho veľká chudoba zarmucovala, darovali ryžu, do ktorej primiešali zlaté mince. Žena Desiku ich pri varení našla a ukázala manželovi. „To sú iba červy,“ povedal, oddelil mince steblom trávy a bez toho, aby sa ich dotkol, vyhodil ich von pred dvere.

My v Európe poznáme Leonharda Eulera (vyslov Ojlera) a, hlavne, jeho „nevyriešiteľné matematické úlohy“, ktoré zadal v 18. storočí. Mnohí dlho hovorili o neriešiteľnosti tzv. rytierskeho prípadu. Vedanta Desika prezentoval riešenie problému rytierskeho turné elegantne (v básničkách) už 500 rokov pred Eulerom. Veľa ako vzdelanec z Kančipuramu cestoval, vždy peši.

Okrem tisícok chrámov je Kančipuram známy tkaním najlepších hodvábnych sárí. Takže nejde ako v Manešware o bavlnené sári, tu ide o jemný luxusný hodváb. Hodváb berú zo susediaceho štátu Karnataka, ktorú prezývajú „zelenou záhradou Indie“, ale fabriky na výrobu a ohromná tradícia sú tu.

Obrovská rôznorodosť textúr, farieb a vzorov hodvábneho sárí Kanjivaram (Kandživaram) je neuveriteľná. Jednoduché sárí sa dá vyrobiť približne za 10 až 12 dní. Ozdobné však vyžadujú až 20 dní spracovania. Kandživaram sú na indické pomery drahé a môžu stáť medzi 2 000 až  50 000 rupii. Cena sárí závisí od množstva zari (výšivky) prepletených s jemným hodvábom. Čím viac zari votkáte, tým drahšie bude sárí.

Tieto sári nie sú také drahé ako Paithani z Aurangabadu - mesta, ktoré spomínam v súvislosti s jaskyňami Adžanta a Elora v inom blogu. Kančinápurské sári je však vyhľadávané po celej Indii a je to značka najvyššej kvality.

Strávim veľa času v obchode a dielni v Kančipurame a dostávam aj pozvanie na svadbu – konkrétny chrám, 5.00 h ráno a aj ku svadobnému stolu. Tu sa v dlhých rozhovoroch dozvedám, že aj keď je Kančipuram vyslovene hinduistické mesto, tak tu existuje aj budhistická tradícia. Podľa ľudovej legendy bol Bodhidharma, budhistický mních z 5. až 6. storočia a zakladateľ kláštora Šaolin a jeho bojového umenia Kung fu, tretím synom pallavského kráľa práve z Kančipuramu. Apropos počuli ste už o kalari? Najstaršom bojovom umení sveta? V blogoch nás cestovateľov z BUBO sa vždy dozviete veci, ktoré iní nevedia. Nepapágujeme čo sa nosí, sme nadčasoví. Príjemné zmysluplné čítanie prajem.

Tamil Nadu je štátom chrámov. Mesto Kančipuram som rozobral zvlášť, no tých miest a mestečiek je tu neuveriteľne veľa. Za minimálne spomenutie stojí zlatý chrám Sripuram vo Vellore. Zastavali som sa tu, keď som išiel autobusom z Kančipuramu do Bangalúru. Vo Vellore ma však viac prekvapil hrad s masívnou vodnou priekopou.

Ďalej treba spomenúť najbohatší chrám sveta v hlavnom meste Keraly v Thiruvananthapuram (bývalé Trivandrum) - Chrám Sree Padmanabhaswamy postavený v Drávidskom juhoindickom štýle a už podľa názvu venovaný bohovi Višnu. Chrám vraj uschováva toľko pokladov, že ide o najbohatší chrám sveta. Stále ho spravuje kráľovská rodina, a teda maharadža z Travancoru a môj problém je ten, že cudzinci majú vstup zakázaný. Naozaj sa dovnútra dostať nedá.

Chrám má celkové aktíva v miliardách, konkrétne sa hovorí o hodnote 90 000 crores (900 000 000 000) vrátane zlata, zlatých idolov, starožitného striebra, smaragdov, diamantov a iných drahých kameňov. Táto kolekcia obsahuje aj dve zlaté kokosové škrupiny, ktoré sú posiate drahými kameňmi.

Paradoxne, počas pandémie covidu, kedy bol dovnútra vstup zakázaný, sa dostal chrám do straty a musel žiadať štátnu podporu. Chrám má šesť trezorov a ten posledný nikdy neotvorili. Hovorí sa, že priestor vo vnútri strážia veľké hady, ktoré nikoho nepustia a keď sa trezor otvorí, nastane koniec sveta, konkrétne potopa sveta.

Na juhu Indie treba vidieť chrám v Ramešwaram, v Madurai či v Triči a Thandžavur. Tých chrámov sú v Tamil Nadu tisíce. Mne sa páčil napríklad chrám v mestečku Sučindram. Patrí medzi 108 najdôležitejších chrámov zasvätených Šivovi v celej Indii. V chráme Thanumalayan v Sučindrame sa nachádza 6,7 m vysoká socha opičieho boha Hanumana, o ktorej domáci tvrdia, že stále rastie. Táto socha z jedného kusa žuly sa stratila - zakopali ju, aby ju ochránili pred nájazdníkmi, a zabudlo sa kde. No potom ju našli a teraz sa jej viete dotýkať.

Okrem toho je tu aj obrovská socha býka Nandiho (na ktorom jazdí Šiva) dlhá 6,4 m, tým pádom jedna z najväčších svojho druhu. Hanuman je však krajší. Apropos chrám je taktiež zasvätený všetkým trom najdôležitejším bohom - Brahmovi, Višnovi aj Šivovi.

Stĺpy v chráme sú z jedného kusa kameňa a keď po nich pobúchate, vydajú zvuk Do – Re – Mi – Fa- So -La- Si – Do. Chrám Thanumalayan je hodný na zastavenie sa. Opäť dole tričko, ale ak sa sem rozhodnete prísť, budete nadšení.

Z bohatého Koči smerujeme kúsok na juh. Je to pastva pre oči, všade sladká voda a zeleň. Vskutku ohromne bohatá krajina. Rovnaký pocit mal aj prvý Európan, ktorý sa sem doplavil a ktorý je v Koči aj pochovaný - Vasco da Gama. Koči je veľmi kultivované mesto, kde kaviarne vyzerajú ako v Európe.

 My však ideme vyskúšať jednu z hlavných atrakcií Keraly – plavbu na historických lodiach. Keď ste v Kerale, tak toto je „must do,“ asi ako plť na Dunajci.

Kettuvallam je houseboat - široko používaný práve tu v indickom štáte Kerala. Tieto tradičné lode, ktoré kedysi prevážali ryžu, koreniny či iné materiály majú slamené strešné kryty, loď je ručne vyrezávaná, celá drevená.

Keralu podľa National Geographic Traveler zaradili medzi „50 destinácií, ktoré za život musíte vidieť“, a to práve pre zážitok na týchto tradičných lodiach. Nás bolo spolu 22, bolo to šesť väčšinou lekárskych rodín. Prenajali sme si päť lodí. Každá loď je asi 30 metrov dlhá, niektoré majú poschodia. My prenajímame tzv. deluxe houseboats, a tak sme mali vskutku luxus.

Elektrina cez deň nejde, ale na večer ju pustia a každá izba mala klimatizáciu. Každá izba mala WC európskeho štýlu a funkčnú sprchu. Musím povedať, že to bolo fajn a mojim klientom sa tento zážitok páčil minimálne ako National Geographicu. Niektorí dali práve tieto lodičky na prvé miesto v ankete, ktoré vypisujeme vždy na konci zájazdu.

Vyzdvihovali to, že sa dostali do veľmi úzkeho styku s domácimi. Zakotvili sme totižto ďaleko od akejkoľvek civilizácie a tu sme mali možnosť vidieť ten pomalý život na vidieku. Všade ryžové polia, dobytok a zapadlé chrámiky. Žiadne pouličné osvetlenie, ale pohoda, na akú sme my už aj zabudli.

Po tom, ako sme nasadli, sme sa plavili po nehybnom zrkadlovom povrchu lagún lemovaných palmami a trblietavými riečkami. Ide o čarovný zážitok. Slnko padalo dole, zrazu bolo príjemne a vtáky sa rozospievali a na chvíľu bol v okolí ruch. Ľudia sa presúvali hore-dole a my sme si načali fľašku Kingfishera a namiešali Gin tonic. Na večeru sme mali čerstvo nachytané tigrie krevety, a potom sme pustili hudbu. Všetci sme naskákali na náš houseboat a bola diskotéka, tancovalo sa dlho do noci a bolo to prosto super. Konečne oddych!

A zrazu počujem zvony a trúby a viem, že je pudža. Zoberiem dve deti - Maťo má už 16, Karolína 11 a ideme. Práve tu, pri najväčšom jazere celej Indie - jazere Vembanad - sa zároveň nachádza najnižšie položené miesto celej Indie a sme dva metre pod hladinou mora.

 Prechádzame mostíkmi a uzučkými kľukatými chodníčkami. Zrejme keby som nebol toľký raz v Indii, by som si netrúfol. Ideme za zvukom a je to dosť ďaleko - asi tri kilometre, tak sa to rozlieha tichým okolím. Modlitba je malá, ale som rád, že naše deti ju zažili. Je to iný svet. Ľudia nás vzali medzi seba, núkajú nás sladkosťami a brahmán nás vysvätil.

Ideme späť úplnou tmou a ja viem, že deti na toto nikdy do konca života nezabudnú. Inakosť bude u nich tolerovaná, predsudky sa odsunú nabok. Mojím najväčším úspechom bude, ak niektoré z týchto detí urobí s jeden a pol miliardovou Indiou biznis, výskum, či akýkoľvek spoločný projekt. Takto odkáže ostatným, že India nie je krajinou tretieho sveta, ale že časy sa opäť menia a nebude to dlho trvať a India nás predbehne. Pozrite si naše zájazdy pre rodiny s deťmi, ktoré ja veľmi veľmi odporúčam.

Úplne iné. Na juhu je všetko iné. Rozdiel je ako medzi rakúskym šniclom a talianskymi špagetami a omnoho väčší. Na severe máte rôzne placky ako čapati, roti, nan - inak vynikajúce. Na juhu skôr ryžu. Na severe máte vynikajúcu baraninu a kuracinu, no keď sa pozriete na stehienko, zdá sa vám, že to kura umrelo od hladu. Jedlo tu na juhu je omnoho viac vegetariánske, ale toho sa nebojte. Ja nie som vegetarián a pritom si juhoindickú stravu vychutnávam, je úžasná! Juhoindická čerstvá strava je dôvodom, prečo sa na juh Indie vypraviť.

Juhoindickú kuchyňu nájdete v piatich južných štátoch - Karnataka, Andhra Pradesh, Tamilnadu, Telangana a Kerala. Všetky som prešiel a tu sú moje odporúčané jedla, ktoré jednoducho musíte vyskúšať.

Raňaky sú na juhu Indie veľmi dôležité. Nie je to iba kávička a croissant, také odfláknuté „nejedlo“. Tu na juhu je to silná súčasť dňa. Nie je až tak teplo, a tak sa viete najesť kvalitnejšie. Na obed je príliš teplo a je sa menej.

Na raňajky si objednáme u kuchára, ktorý pripravuje aj omelety na mieru, masala dosa, čo je akási palacinka, ktorú zrolujú a dovnútra dajú napríklad zemiakový mix. Je to geniálne. Tá palacinka je tenšia než papier a nádherne sa láme a je chrumkavá. Môžete si objednať aj „plain masala dosa“, čiže čistú masala dosa, ale lepšie je nechať si to pripraviť celé tak, ako to jedia Indovia - aj s kokosovým chutney (vyslov čatny).

Alebo idli a sambar a k tomu kokosové čatni a rajčinové čatni. Ja to milujem. Sambar je riedka polievka zo zeleniny, je trošku štipľavý a pre mňa ideálny na rozbeh dňa. Idli sú z ryže, také bez chuti, ale ak dobre namiešate sambar a čatni, spolu to ladí skvelo.

Na idli si nalejte aj trošku kokosového oleja a na to nasypte takzvaný „gun powder“, čiže strelný prach. Indovia to v domorodom jazyku volajú Idli Milagai Podi a ide o perfektnú zmes korenia - červené čili, urad dal, čana dal, sezamové semienka a hing. Nie je to pikantné, všetko spolu lahodí.

Masala dosa je, čo sa týka konzumácie, ľahká záležitosť. Je dobrá hneď a jete to tak, ako to dostanete. Idli si musíte dochutiť a musíte ho so sambarom dobre namixovať, ako aj popisujem.

Vadas je podobné ako idli, ale tmavé a opäť bez výraznejšej chuti. Tu si všetko musíte dochutiť, tento základ je taký nijaký. No vadas, podobajúci sa na malý bágel, nájdete taktiež v hoteloch na väčšine raňajok.

Indický čaj masala, alebo si dajte kaapi, čo je filtrovaná káva z hôr Nilgiri tu z juhu. Jednoducho čerstvá káva z okolitých hôr, a to je prosto cítiť.

Na obed či večeru sme mali parota (malabarskú) s hovädzím. V Indii a hovädzie? Tu v Kerale je to normálne. Upma je druh hustej kaše z nasucho opraženej krupice alebo hrubej ryžovej múky. Na výrobu mnohých variácií sa pridáva zelenina, korenie, kari listy a mleté ​​orechy. V južnej Indii sa je rukami a jedlo sa doma servíruje na banánových listoch. Dokonca aj na svadbe.

Biriani je klasika - rizoto pochádzajúce niekde zo Strednej Ázie (pilaf). Aj keď neexistuje jediný juhoindický štýl biryani, najlepšia ryža je práve odtiaľto, a preto to má svoj dôvod dať si biriani práve tu. Mne najviac chutilo biriani, ktoré som jedol v Hyderabade, tzv. Hyderabadidum biryani, typické jedlo takzvanej Nizaskej kuchyne pomenovanej podľa bývalých vládcov, Nizamov.

Viac korenisté je Malabar biriani z Keraly alebo Thalasserybiryani, pobrežný variant Bhatkalibiryani v Karnatake, Dinidgulbiryani v Tamil Nadu atď.

Tamilnadu má čettinadskú kuchyňu, možno najohnivejšiu zo všetkých indických jedál. Tento štýl je prevažne vegetariánsky. Pokým sever Indie je spojený s mäsom, juh je naozaj skôr mnoho mištičiek „tali“ a omnoho viac vegetariánskych jedál, a pritom, ako už píšem vyššie, geniálnych. Na thali je zvláštne to, že ide o rôzne jedlá na jednom tanieri. Je to ako bufet na jednom podnose!

Thalí je najlepší spôsob, ako vyskúšať rôzne juhoindické špeciality. Ešte lepší spôsob je ísť na zájazd do južnej Indie s BUBO, kde praktizujeme niečo ako dramaturgiu v gurmánstve a postupne predostierame klientom to naj. Tu na juhu pri mori odporúčam rybacie curry. Krevetové curry, krabov, či homára. Ide o úplne bežné jedlá.

Bývali sme vo veľmi dobrých hoteloch. Práve tu pôsobia najlepší kuchári, a tak sme vyskúšali všetko. India je dnes taká a v celej obrovskej krajine nájdete minimum top reštaurácii, ktoré sa nenachádzajú v luxusných hoteloch. Vyskúšajte jedlo na ulici (dodržiavajte moje rady na zdravé cestovanie a pozrite si krátky film Ako bezpečne cestovať?), ale určite zavítajte aj do tých najluxusnejších reštaurácií, kde je jedlo delikátnejšie. My v BUBO spávame v najlepších hoteloch, a tak to máme už automaticky. Poviem vám, je to ohromný ulovený zážitok!

„Pred 3 500 rokmi prišli na indický subkontinent Árijci, boli to vegetariáni vyznávajúci nenásilie, vzdelanci s bielou pokožkou prichádzajúci niekde z Perzie. Usadili sa v horách a na brehoch riek severu, kde založili ašramy, chrámy a žili v mieri. No postupne začali mať potrebu brániť sa, a tak sa dali dokopy s jednotlivými domorodými náčelníkmi. Bol to vlastne barter, oni učili deti náčelníkov vzdelaniu, čítať a písať, vedy... A náčelníci, bojovníci, vtedajšia šľachta, ich za to ochraňovala.

Takto sa vytvorili vlastne prvé dve kasty, kasta vzdelancov - brahmánov a druhá kasta v poradí, kasta bojovníov - kšátrijov. Aby ich mal kto zásobovať zrnom, ryžou a inými produktami, vytvorili tretiu kastu vajšov, čo sú remeselníci, roľníci a obchodníci. Šúdrovia sú vytvorení vraj z chodidiel, a to je posledná kasta sluhov. 

Pôvodní domorodí čierni obyvatelia, boli zaradení ako bezkastoví, niekedy nazývaní aj nedotknuteľní. Toto je to, čomu veria na severe Indie. Na juhu to prezentujú ako koloniálnu rozprávku Britov, aby mohli rozdeliť sever a juh Indie a takto ľahšie ovládať znepriatelenú krajinu.

Každopádne, ľudia juhu sú naozaj omnoho černejší - sú to Drávidi a sú úplne, ale úplne iní než severania. Ich jazyky - tamilčina, telugčina, malajalamčina, kannadčina, nemajú s indoeurópskymi jazykmi (severu Indie) absolútne nič spoločné. Pre mňa je toto fascinujúce, lebo v absolútnych základoch ľudstva nachádzam najväčšie odlišnosti. A aj keď sa povrch snaží pôsobiť rovnako (globalizácia sa o to snaží), ta prapôvodnosť jednoducho nepustí.

Dnes je táto téma v Indii neželaná. Hovorí sa o „vedeckom rasizme“ a o tom, že Indovia sú rovnakí a Árijci a Drávidi sú vymyslené pojmy. „Árijci ani Dravidi nezaložili našu krajinu!“ počúvam. „Briti na nás skúšali teóriu rozdeľuj a panuj, a preto vytvorili Árijcov a Drávidov. Každopádne, dnes sme spojení jednotnou ústavou!“

Árijci s bielou pokožkou priši niekde z Perzie, a Dravidi prišli z Elamu, čo bolo kráľovstvo v blízkosti dnešnej irackej Basry, ale na Iránskej strane. A do Elamu prišli z Etiópie, ale odtiaľ sme prišli všetci.

Drávidi boli v Indii prví, no oni dnes tvrdia, že nie Árijci im priniesli náboženstvo, oni ho už mali predtým a, paradoxne, sa hrdia tým, že oni už mali kasty predtým. Samozrejme, chcú tým vyvrátiť tézu, že Drávidi sú tými bezkastovými zahnanými múdrymi Árijcami na juh subkontinentu. Najznámejší drávidský boh je Murugan, boh vojny. Tvrdí sa, že je to syn boha Šivu a jeho krásnej partnerky Parvati.

Boh Višnu sa tu na juhu nazýva Maalon alebo Thirumal. Toto je krása hinduizmu, spájať nespojiteľné. Tu na juhu vyznávali ľudia akéhosi Murugama? Ok, urobíme z neho dieťa našich bohov, a tým všetkých veriacich inkorporujeme do seba. Viera v reinkarnácie dáva tomuto triku nedozerné možnosti, a tak Budhu považujú za deviatu reinkarnáciu (avatara) boha Višnu. Preto je vlastne budhizmus iba inou formou hinduizmu. Aspoň takto to vnímajú hinduisti...

Poznám osobne mnohých Drávidov, sú to moji dobrí známi a dlhoroční kamaráti. Sú pracovití, múdri a dobrí ľudia. Keď zistíte, že nie sever Indie, ale práve južné štáty majú vyššiu gramotnosť a celkovú vzdelanosť, tak téza o „čiernych hlúpych Drávidoch“ rozhodne v praxi neplatí. Drávidov je asi 250 miliónov, čo vytvára už silný kultúrny blok.  

Inak sa obliekajú, inak rozprávajú a inak sa aj správajú než severania. Aj toto je jasný dôvod na dovolenku v južnej Indii, ktorá bude zaručene úplne iná než na severe, ktorý poznáme omnoho viac.

Moja žena síce po prvej návšteve – po prvom zájazde s BUBO v Kašmíri – povedala NIKDY VIAC, ale odvtedy som ju sem dostal viac ráz a naposledy to bola cesta na juh Indie, z ktorej bola nadšená.

„Už si sa to naučil robiť, konečne,“ sucho zhodnotila, ale vidím, že je rada kam sa BUBO za tie roky pohlo. Hovorí mi že je to jej zásluha a v niečom má aj pravdu. Však preto som tu na juhu kúpil teraz sochu Ardhanarišvara, kde je polovica tela muž – Šiva a polovica tela žena - Parvati. Muž a žena, ak to vyjde, sú neoddeliteľní, pomáhajú si a podporujú sa, sú jednou bytosťou, ktorá je neporaziteľná. Vidíte, že India vie byť aj romantická. Tá južná rozhodne – je tu viac mora a dlhočizných pláží.

Keď hovorím, že všetko v dnešnej Indii sedí, zdá sa že India s BUBO je nuda. A to zasa nie.... Keď sa ma kedysi redaktori pýtali na moju najobľúbenejšiu krajinu, tak som hovoril, že to je dosť ťažké, no keď naliehali, tak som odpovedal, že India. Práve tá inakosť, komplexný neuveriteľný chaos, ktorý spolu akosi nakoniec ladí. Ako cesta rikšou, kde si pripadáte, že toto prežiť nemôžete. Ako jazda Indiou na motorke. Indická svadba.

Indiu som prešiel od indického Tibetu Ladakhu. Bol som šéfom expedície, kedy sme ako jedni z prvých na svete prešli sedem sestier severovýchodne od Indie. Prešiel som horský Siikim, Dardželing, chudobný Bihar. Bol som v Indii, keď zomrela Lady Diana a kládol som kyticu k hlave Matky Terezy priamo v Kalkate. Mám tisíce nenormálnych zážitkov a v Indii som sa zúčastnil tuctu svadieb.

Dnes na našich zájazdoch končíme tak, že aj rodiny s deťmi mi napíšu, že strava bola geniálna, hotely čisté s neuveriteľným servisom a píšu: „India nás prekvapila, svojou ohromnou históriou a tým, že všetko sedelo na 100 %.“ Neuveríte, ale na BUBO zájazdoch v Indii sa nečaká ani minútu a všetko sedí ako vo Švajčiarsku. Nie na minúty, ale sekundy. Vidíme za tretinový čas trikrát toľko, než iní a, hlavne, veciam cez ohromné know how naši klienti porozumejú. A ozrejmiť ten nezrozumiteľný chaos, ktorému nerozumejú ani Indovia, tak to je teda pre každého sprievodcu riadna výzva.

 Myslím, že som lásku k Indii vlial do sŕdc mnohých sprievodcov BUBO a do mnohých sŕdc našich klientov.