Martin Slobodník – nekrológ

Stretli sme sa na cestách, ako inak. Bola to náročná cesta, a na takých sa ľudia naozaj prejavia, spoznajú. Prešli sme vtedy krížom cez celý Tibet, okolo 8000-tisícoviek do Nepálu. Pre Martina to bola jeho prvá cesta do Tibetu, ja som bol šéfom expedície. Bolo to vtedy neuveriteľne tvrdé, čínske vlaky boli pomalé, z Lhasa do druhého najväčšieho mesta Tibetu – Šigatse, sme išli 15 hodín. Dnes to trvá smiešne dve a pol hodinky.... Prešli sme vtedy neuveriteľne veľa, zažili Tibet bez turistov, ešte sem nejazdil vlak, lety boli obmedzené, krajina bola plná tajných. V reštauráciách mimo hlavného mesta podávali iba momo - tamojšie knedličky, v ktorých posmrdkávali podozrivé kúsky mäsa. Bolo mimoriadne teplo, a keďže chladničky tu vtedy neboli...

Na tejto planéte asi nemohli byť rozdielnejší ľudia ako ja a Martin. Ja - zameraný na prax, na totálnu akciu, Martin – menej praktický, hĺbavý, uvážlivý. Klasický profesor. Bolo mi to vždy blízke, veď som vyrastal v rodine vysokoškolského profesora, môjho otca. S Martinom sme sa výborne dopĺňali - on niečo vedel, a ja som to realizoval. „Na nebeský pohreb sa nedá ísť!” hovoril mi. Nepočúvol som ho a dostal som sa tam. Urobili sme o tom film, vyhrali na medzinárodnom festivale hlavnú cenu poroty a Martin sa tešil ako malé dieťa.

Okrem toho mi s pravidelnosťou dohadzoval svojich žiakov. “Len mi nedávaj takých nepraktických, ako si ty!” doberal som si ho, a on sa vždy len usmial tým svojím inteligentným úsmevom. Ten sa nezmenil, ani keď začal šedivieť. Rád mi toto moje doberanie vracal. Keď sme mali v Panta Rhei pri krste knihy rozhovorov Dalajlámu a Desmonda Tutu pódiovú debatu, nezabudol podotknúť, že mňa by za študenta v žiadnom prípade nechcel! Smial som sa. Poznali sme sa a mohli sme si takéto “invektívy z lásky“dovoliť. Však to bolo len nedávno, dokelu...

Martina som si otvorene vážil. Veril som tomu, čo hovorí, jeho diela boli pre mňa akousi skobou - záchytným bodom vo všetkej tej debilite dnešného slovenského cestovateľstva. Zatiaľ čo aj v tých najserióznejších slovenských denníkoch a magazínoch dnes nájdete absolútne podpriemernosti, ukážky nevzdelanosti, módnej vlny vlogerov a influenserov s polopravdami a bez názoru, Martin sa takémuto svetu vždy prudko vymykal. Bol jeden z mála, kto iba neopakoval frázy. Nepapagájoval všeobecné názory, ktoré sú teraz medzi  ´intelektuálmi´ v móde. Páčila si mi jeho autonómnosť.

Veľmi propagoval Tibet, drukoval mu, jeho túžbou bolo vidieť ho ako samostatnú krajinu, aj keď logicky vedel, že to už nejde. Jeho stanovisko bolo veľmi odvážne, veď Čína mu mohla kedykoľvek zastaviť vydanie víz. Opakovane a na dlhé mesiace navštevoval budhistický kláštor v Labrangu (vydal o tom aj knihu s nádhernými fotografiami Paľa Breiera). Martin za Tibet doslova bojoval. Musím povedať že omnoho viac než ja. Pravidelne sa stretával s Dalajlámom. Nebol politik, a tak proste robil veci,ktoré považoval za správne. Vedel, že situácia je nezvratná, no túžil, aby sa tibetská kultúra, ktorou bol ovplyvnený, zachovala...

Pamätám si, ako sme na našich cestách rozdávali domácim v Tibete obrázky Dalajlámu. Keď ich zbadali, náruživo podobizne svojho duchovného vodcu bozkávali. Martin už vtedy rozprával po tibetsky. Nie tak dobre ako po mandarínsky, no vedel sa dohovoriť, a to otváralo ďalšie obzory. Vtedy sme pripravili naše tibetské cesty, ktoré dodnes nemajú v Česku a na Slovensku obdobu. Všetky tie stovky vecí navyše, ktoré dnes dokážeme ponúknuť na zájazdoch do týchto končín, to je Martinova zásluha, to on všetko začal. On mi poradil mestá Hangzou a Suzhou, kde sme ako cestovka v tomto regióne boli prví. Možno to po nás neskôr začali viacerí opakovať, no Tibet ako ho robíme my, sa aj tak skopírovať nedá....

Tak, ako bol výnimočný Martin, takú výnimočnú stopu zanechal pri tvorení našich zájazdov. On Čínu, a obzvlášť Peking, naozaj poznal. Bol to on, kto mi dohodil moju biznis partnerku. Jej kancelária bola zastrčená kdesi v textilnom závode, bola to akási pridružená činnosť v socialistickej fabrike. Pamätám si, ako som ju hľadal niekde medzi studenými výrobnými halami. No rýchlo som pochopil, že Helen je veľmi serióznym človekom. Tak, ako bol Martin. Vždy, keď mi niekoho odporučil, mohol som sa na jeho úsudok stopercentne spoľahnúť. Vďaka nemu do BUBO roky putovali tí najlepší sinológovia. A aj vďaka tomu sme na Čínu za posledných 20 rokov najväčším predajcom, sú to tisíce Slovákov, ktorým sme ukázali tuto krajinu lepšie, ako by ju mali možnosť spoznať sami. Martin stál na začiatku tohto úspechu, vždy mi v tejto ambícii pomáhal.

Ako sa Čína postupne uvoľňovala, postupne sme pridávali ďalšie atraktívne trasy.

Dnes je táto krajina úplne iná, než keď sme sem začali chodiť s Martinom. Vtedy sa nás doma pýtali – a čo tam budete jesť? Nuž, propaganda vždy spoľahlivo fungovala. Čína bola už vtedy bohatá, no u nás sa to nevedelo... Martin Čínu poznal a miloval. Ovládal pekingský dialekt. V Xiane už tú istú vetu musel zopakovať dvakrát, a v Šanghaji mu často ani nerozumeli. No bol taký precízny, že sa rýchlo začal učiť aj ďalšie dialekty.

Martin bol pre mňa dôkazom toho, že veci sa dajú robiť aj inak. Vždy si dal záležať na kvalite, napriek priemeru všade naokolo. Jeho knihy síce neboli bestselermi a Slovensko ich nepozná a nelajkuje, no mnoho z toho, čo viem o Číne a Tibete, viem práve od Martina. Keď sa ma niekto pýtal, akú knihu si kúpiť, vždy som odporučil Slobodníka. Mnohí možno jeho knihy chytili do rúk - nič bombastické, lákavé, pestré, „len“ čiernobiele fotografie... a tak ich odložili. No Martin nezľavil z kvality a nedbal na pozlátko. Jeho knihy som úprimne a rád podporoval, prezentovali sme ich na našich BUBO báloch, kde Martin aj premietal a prednášal.

Naposledy som Martina spomínal na jednej charitatívnej akcii v hoteli Holiday Inn v Bratislave. Dlhodobo pomáham ako člen olompíjskeho výboru, a v rámci tejto aktivity som podporil prvé číslo magazínu, ktorý vydáva práve Martinova fakulta. Ani neviem, či to už vyšlo... Bolo to hneď po mojom návrate z južného pólu. Ešte pred nejakými dvoma týždňami som mu volal. V novinách sa objavili správy o Číne, ako monitoruje svojich ľudí. Zaujímal ma jeho názor. No bohužiaľ, nezdvihol mi. Potom som bol dlhšie mimo signálu ja. Martin veľa pracoval. Ja zasa veľa cestujem. Včera v noci som doletel z Malty, dnes sedím v lietadle na ceste na rovník a píšem. Ešte pred siedmou ráno som volal Paľovi Breierovi - najlepšiemu fotografovi Tibetu, či to vie. Aj on je v šoku. ´Veď teraz sa stal dekanom...´ hlesne smutným hlasom. Paľo bol vtedy v Tibete a Nepále s nami. Poprosil som ho, nech mi pošle k tomuto článku fotografie z našej spoločnej cesty. “No, to bude chvíľu trvať, všetko mám na diskoch..”

Kvalitné fotografie, ktoré si tento nekrológ zaslúži, doplním neskôr. Už teraz myslím na to, ako sa začiatkom mája vrátim z Afriky domov, sadnem si k starým fotografiám, zápiskom a pospomínam si...  Otvorím si opäť ľúbostnú poéziu Dalajlámu, ktorú Martin preložil. Útla, no nádherná knižôčka v koženej väzbe dokazuje, že Martin bol nielen vzdelanec a intelektuál, ale dušou aj básnik, a nie hocijaký. Ten preklad je jednoducho krásny...