Milujem ťa po thajsky (1. časť)

Je to môj osobný záznam udalostí, ktorý vám má sprostredkovať môj pohľad na túto úžasnú krajinu a motivovať vás, aby ste sa odhodlali vyjsť zo svojej komfortnej zóny a navštíviť ju aj napriek tomu, že nepôjde práve o typickú dovolenku. Pozývam vás na cestu poznania miesta, ktoré zmenilo môj život a stalo sa mojím druhým domovom. Pozývam vás do Chiang Mai.

Nie je to tak dávno, no teraz mi to príde už ako celá večnosť, kedy som sa prvýkrát vybral do Chiang Mai. Samozrejme, pracovne - ako BUBO sprievodca, sprevádzať ďalšiu skupinu. Thajsko som už dobre poznal, ale bola to moja prvá expedícia, moje prvé sprevádzanie severom Thajska. Táto oblasť bola pre mňa neznámou.

Preto som sa vybral na cestu o niekoľko dní skôr, aby som sa s lokalitou zoznámil a mohol odviesť svoju prácu najlepšie, ako sa dá – čo je pre nás, sprievodcov BUBO, vždy samozrejmosťou. Nikdy nezabudnem na prvú noc v Chiang Mai, kde sa začal písať príbeh dvoch veľkých lások.

Chiang Mai je druhé najväčšie mesto Thajského kráľovstva, no výrazne menšie ako Bangkok, ktorý je na prvej priečke. Najdôležitejšie mesto severu je len desatina z hlavného mesta krajiny. Možno práve preto som sa tam ihneď cítil omnoho príjemnejšie, domáckejšie. Ako chlapec z Rače, ktorá je síce mestskou časťou Bratislavy, no bývala dedinou, som vždy preferoval menšie, intímnejšie miesta.

Mrakodrapy dokážu vyraziť dych, no necítim sa medzi nimi komfortne. Vždy mi bola bližšia pohoda malomesta, vôňa prírody a akási vrúcnosť, ktorou menšie mestá oplývajú. Po ubytovaní u našej milej lokálnej partnerky Ms. Sin som sa vybral na jedno pivko na neďaleké námestie Lanna plné barov a klubov. I keď som bol na ceste čosi vyše 24 hodín a bez spánku (v lietadle sa mi málokedy podarí zaspať), bola vo mne akási iskra fascinácie týmto novým miestom.

Vo vzduchu bolo niečo magické a skutočný zázrak na seba nenechal dlho čakať. Ako som tak sedel na terase jedného z barov, dal som sa do reči s čašníkom a jedným štamgastom. Už tu som badal rozdiel. Čosi bolo skutočne inak. Mnoho ľudí mi povedalo, že Chiang Mai je úžasné miesto a ľudia sú tam najlepší z celého Thajska, no nevedel som si to úplne predstaviť.

Thajsko je predsa známe tým, že všade sú ľudia veľmi úctiví, usmievaví, ochotní, starostliví a vďační. Dá sa to snáď viac? Áno, dá. Severní Thajčania hovoria pomalšie, akosi krajšie, majú svoje tempo (ešte pomalšie ako v iných častiach krajiny) a sú prívetivejší. To však nie je zázrak, ktorý ma v ten večer čakal.

S niekoľkými relatívne voľnými dňami pred sebou som si povedal, že by bolo fajn spoznať niekoho lokálneho, kto by ma mohol zorientovať v okolí a ukázať mi Chiang Mai svojimi očami. Tak spoznávam miesta a kultúry najradšej. Nerád, no s jasným zámerom, som otvoril neslávne známu zoznamovaciu aplikáciu. Môj telefón skoro explodoval pod náporom nových správ, čo sa mi v takejto miere teda inde v Thajsku nestalo. No mňa zaujala jedna konkrétna správa od jedného konkrétneho človeka, ktorý sa volal Charlie.

Chvíľu sme si písali a komunikoval veľmi slušne, inteligentne, rýchlo a s výbornou angličtinou (čo nie je v Thajsku veľmi časté). Netrvalo dlho a navrhol, aby som si prišiel dať druhé pivko do baru, kde pracuje. Jeho zmena sa blížila ku koncu a podnik bol relatívne prázdny, takže sa mi mohol venovať. A tak som vyrazil asi 15 minút pešom smerom k bráne Thapae.

Charlie stál pri bare, otočený chrbtom ku mne a rozprával sa s kolegyňou za barom. Keď sa otočil, takmer sa mi podlomili kolená. Prišiel som ku nemu, zoznámili sme sa a on ma privítal červenou ružou. Od toho momentu som z neho nedokázal spustiť oči a zalial ma pocit, ktorý som už dlho necítil a myslel som, že možno už ani nikdy cítiť nebudem. Nuž, život... osud... univerzum... ma rado prekvapuje a zdá sa, že sa ani zďaleka nechystá poľaviť.

Rozprávali sme sa celé hodiny, dokým nemusel ísť spať. Predsa na ďalší deň musel ísť do práce. Odviezol ma na ubytovanie, no obaja sme sa k rozlúčke museli donútiť, inak by sme tam sedeli možno dodnes. Dohodli sme sa však, že ma vezme, kam budem chcieť a zoznámi ma s Chiang Mai o deň neskôr - počas jeho voľna. Poučený z mnohých zlých skúseností som tomu neprikladal veľkú váhu, ale ako som tak ležal v posteli, cítil som, že sa niečo vo mne deje a smerujem k čomusi osudovému.

Nasledujúce ráno mi Charlie napísal. Chystal som sa práve kamsi do mesta na raňajky a kávu a on práve sedel vo svojej obľúbenej kaviarni. Opýtal som sa, či sa môžem pripojiť a on s radosťou súhlasil. Prisadol som si k nemu a vtedy ešte tak západniarsky som si dal espresso a limonádu. Dnes už si dávam zvyčajne to čo on – ľadové Americano, ako aj väčšina Thajčanov.

Sedeli sme pred kaviarňou, pokračovali v našich rozhovoroch, popíjali kávu a nechávali sa zalievať slnečnými lúčmi. Ako sme tam tak sedeli, chytil ma za ruku a ja som si uvedomil, že chcem, aby ju nikdy viac nepustil. Blížil sa začiatok jeho zmeny, a tak som sa opýtal, či bude v poriadku, ak tam prídem na obed a budem tam pracovať. Tak či tak som si potreboval pripraviť podklady k zájazdu a radšej som chcel byť v jeho prítomnosti, než kdesi inde. Charlie sa potešil a povedal, že som vždy vítaný.

Išiel som sa prejsť po meste, zoznámiť sa s okolím, po ceste som si dal mango s lepkavou ryžou – najlepší dezert, aký kedy ochutnáte (neskôr som zistil, že som si ho dal zhodou okolností pred školou, do ktorej chodil Charlie a tento stánok dobre poznal), zastavil som sa na penzióne, zbalil pracovné veci a vybral sa do baru za Charliem.

Tam som pracoval, Charlie si sem-tam prisadol a trpezlivo odpovedal na všetky moje otázky o severe Thajska, odporučil mi výborné jedlo z ich kuchyne a keď som sa najedol a dokončil, čo som potreboval, nechal som ho pracovať. Išiel som ešte trochu skúmať okolie a oddýchnuť si, no dohodli sme sa, že večer, pred koncom jeho zmeny, prídem za ním a pôjdeme spolu na drink. A tak aj bolo.

Večer ma vzal do baru ku svojim kamarátom Arthurovi a Bhum, kde sme si zahrali biliard a strávili ďalšie hodiny rozprávaním sa. Myslím, že to bol práve v ten večer, keď ma viezol do môjho penziónu, keď som mu pustil jednu skladbu. Mal totiž neuveriteľne romantický playlist a preberali sme romantické pesničky. Chcel som mu pustiť jednu, ktorá je podľa mňa asi najromantickejšia.

Bola to prerobená pieseň z 80. rokov „I’m gonna be (500 miles)“ v minimalistickej a o to intenzívnejšej verzii od skupiny Sleeping At Last (pôvodná pieseň je od The Proclaimers). Netuším, čo sa v tom momente stalo. Pozreli sme sa jeden druhému od očí a obaja sme začali plakať. Zrejme to bolo práve vtedy, keď medzi nami vzniklo špeciálne puto. To, čo som tušil prvý večer, keď som sa s Charliem stretol, dostávalo čoraz jasnejšie kontúry a ja som vedel, že sa rútim možno k najväčšej životnej skúške, akú som doposiaľ zažil.

Ďalší deň si Charlie vzal voľno a hneď, ako sa zobudil, sme sa stretli v „jeho“ kaviarni, kde sme sa stretli aj predtým a kam chodí každý deň pred prácou. Čakal nás veľký deň. Návšteva národného parku Doi Suthep a nádherného chrámu Wat Phra That Doi Suthep, ktorý je aj súčasťou programu našich BUBO zájazdov v severnom Thajsku. Mimo toho mal pre mňa Charlie ešte jedno prekvapenie.

Cesta autom na horu Doi Suthep je kľukatá a miestami pomerne náročná. Tí, ktorí majú problém s takzvanou morskou chorobou, by mali zvážiť nejakú medicínu alebo, ako odporúčajú domáci, aspoň čuchať mentolový inhalátor. Ten uľaví od ťažkého vlhkého horúceho vzduchu, smogu ale aj povzbudí a osvieži. Kúpite ich prakticky na každom rohu - či už v supermarkete, na trhu alebo v lekárni.

Môj žalúdok už zažil všeličo, takže pre mňa bola cesta pohodová. To mi neskôr Charlie vynahradil cestou k inému chrámu, kedy teda už ani jemu ani mne nebolo všetko jedno... Ale to je už iný príbeh. Zastavili sme sa pri malých vodopádoch, kde sme si chvíľu užívali šum vody a lesa. Vyšli sme o niečo vyššie na prvú vyhliadku. Tá vyzerala z diaľky ako celkom nezaujímavá, no keď som podišiel bližšie, uvidel som, ako sa Chiang Mai krásne rozprestrelo rovno predo mnou v celej svojej kráse.

Odtiaľ to bol ešte kus cesty vyššie, kým sme prišli k akémusi veľkému trhu pred spomínaným chrámom. Pokračovať sme museli pešo. Zastavili sme sa ešte na osviežujúci nápoj (nezabúdajte piť veľa tekutín bez ohľadu na to, v akom období cestujete alebo aké je aktuálne počasie) a zastavili pred schodiskom lemovaným ohurujúcimi hadmi Naga. Do chrámu vedie 306 schodov a, veru, stojí za to ich vystúpať.

Hore vás čaká trblietavý zlatý chrám v jedinečnom prostredí a ešte krajšia vyhliadka, z ktorej uvidíte Chiang Mai ako na dlani. Ale malá užitočná rada - keď sa vyzujete pred vstupom do chrámu, odložte si topánky do úložiska, ktoré je zastrešené. Neurobte to, čo my, že použijete prvú poličku, ktorú nájdete pri vchode. Tá naša totiž zastrešená nebola. A kým som dokumentoval toto krásne miesto, sa na nás spustil silný lejak (počasie na horách je aj tu úplne iné ako v meste). A lejak sa stupňoval. A stupňoval. A neprestával.

A tak sme tam s Charliem sedeli v chodbe pod strechou a sledovali, ako dažďové kvapky stekajú po zlatej chedi. Vytvorili sa z nich prakticky malé vodopády a pri trochu predstavivosti a správnom lome svetla to vyzeralo, akoby sa po stavbe lialo tekuté zlato.

Dážď nepoľavoval a čas bežal, tak sme sa rozhodli rýchlo prebehnúť k autu. Keď sme zistili, že tenisky máme kompletne premočené, neutekali sme, ale opatrne rýchlou chôdzou schádzali tých 306 schodov naboso. A bolo to super! Smiali sme sa celú cestu, kompletne premočení do nitky. Ja som akosi rezignoval na túto nepriazeň počasia a keď sme prechádzali okolo lokálneho stánku s jedlom, navrhol som Charliemu, že by sme sa mohli najesť, keďže mi (a jemu tiež) už celkom vyhladlo.

Moja požiadavka bola ochutnať tradičnú severothajskú polievku Khao Soi. A v tejto jednoduchej jedálni ju zhodou okolností mali. Bola vynikajúca! Posilnení sme nasadli do auta a vyrazili naspäť do mesta. Tam sme mali ešte niekoľko zastávok, až dokým neprišiel večer. Náš plán bol jasný, večera na nočnom trhu, potom sa ideme sa zabaviť na unikátne miesto, o ktorom mi Charlie už niekoľkokrát hovoril.

Charlie nám zarezervoval stôl v bare, ktorý má najlepšiu ladyboy/drag šou v Chiang Mai. Šou je taká populárna, že ju (s obmenami) robia každý večer a podnik je vždy plný. Vďaka PRIDE mesiacu sme mali dokonca šťastie na špeciálne vystúpenia so skutočne fantastickou speváčkou, ktorá by vytrela svojím prejavom zrak aj niektorým známym popovým divám. Vedel som, že sem sa určite ešte vrátim a že by to mohlo byť aj skvelým zakončením zájazdu pre klientov.

Po vystúpení, ktoré s prestávkami trvá približne od 21.30 do 23.30 h, sme večer zavŕšili partičkou biliardu v bare u kamošov Arthura a jeho priateľky Bhum. Každý večer bola rozlúčka o niečo ťažšia, obzvlášť uvedomujúc si, že ma už čaká len posledný voľný deň, ktorý vlastne zas taký voľný nebude, lebo sa musím už naozaj poriadne pripraviť na príchod skupiny, prejsť si itinerár s lokálnym sprievodcom a dohodnúť všetky náležitosti, aby išlo všetko ako po masle.

Charlie pracoval, takže sme sa doobeda opäť stretli na kávu, potom som sa venoval práci a prišiel večer za ním. Vybavil si, aby mohol skôr skončiť a stráviť so mnou ešte zopár hodín, kým budem musieť ísť spať, aby som bol pripravený na ranný prílet prvých hostí.

V ten večer sme si povedali, že nám na sebe záleží a že to nechceme nechať zhasnúť ako nejaký letný románik. Obaja sme si už toho dosť preskákali a túžili sme byť konečne šťastní.

Hovoríte si, že to bolo priskoro zamýšľať sa nad vecami tak seriózne? Myslíte si, že sme mali ružové okuliare? Že s nami lomcovala chémia? Že láska na prvý pohľad neexistuje? Že sme sa predsa prakticky nepoznali a prejde nás to? No tak vedzte, že táto časť príbehu ani zďaleka nekončí a naberie ešte na obrátkach.

Nasledujúci deň bol takzvaný „zbierací“. Klienti prišli troma rôznymi letmi, časť skoro ráno, časť poobede a časť večer. Totálne rozbitý deň. Napriek všetkému však dopadol dobre a vzhľadom na to, že bola práve nedeľa, mohol som skupinu zobrať na unikátny nedeľný trh, kedy sa niekoľko ulíc na večer uzavrie a vznikne z nich mega trhovisko.

V ten večer som ešte musel riešiť dve stratené dievčatá, vyzdvihnúť a odviezť batožinu klientov, ktorá zostala v Bangkoku a postarať sa o večerný príchod. Po tom všetkom, unavený ako zbitý pes, som, samozrejme, zamieril za Charliem. Hoci len na niekoľko hodín, ale nechcel som stratiť ani chvíľu času, ktorú som s ním mohol stráviť. Vedel som, že čoskoro ho budem musieť opustiť... A na dlho.

Ráno sme so skupinou vyrazili na poznávací zájazd po Chiang Mai a okolí. Navštívili sme fabriku na jedinečné papierové farebné slnečníky, orchideovú farmu s motýľou záhradou, pradiareň a fabriku na pravý thajský hodváb a dedinu kmeňa Karenov. Program sme zavŕšili práve návštevou chrámu Wat Phra That Doi Suthep.

Bol to skvelý deň, po ktorom každý so skupiny išiel svojou cestou, či už na drink, večeru, nákupy či masáž. A asi tušíte, kam som išiel ja. Toto bol môj predposledný večer s Charliem. Naša rozprávka sa chýlila k nevyhnutnému koncu. Ďalšie dva dni a dve noci sme totiž strávili so skupinou na expedícii v džungli severného Thajska a potom sa blížila posledná noc v Chiang Mai a náš prelet do Bangkoku, kde sa k nám pripoja ďalší klienti a zájazd bude pokračovať ďalej.

Rozpoltený medzi silnými citmi a túžbou byť s Charliem a profesionálnym nasadením a starostlivosťou o skupinu som sa rozhodol, že skúsim niečo, čo som ešte nikdy neskúsil a neveril som, že niekedy budem schopný urobiť. Skupine som povedal o ladyboy šou a navrhol práve návštevou tohto výnimočného  vystúpenia uzavrieť program v Chiang Mai, i keď s tým, že som ich pripravil na to, že po vystúpení sa oddelím.

Boli nadšení a jednohlasne sa všetci chceli zúčastniť. Vzhľadom na to, že sme sa za ten krátky čas stali naozaj prakticky rodinou, som ich aj informoval o tom, že niekto mne blízky pre nás vybaví rezerváciu a že ho chcem prizvať k nám a zoznámiť ich. A presne tak to nakoniec aj bolo. Charlieho som poprosil o rezerváciu a pozval ho ísť s nami a stráviť tak so mnou posledný večer v Chiang Mai. Charlie bez váhania súhlasil a večer sme sa všetci zišli v bare neďaleko nočného trhu.

Všetci sa výborne bavili a neuveriteľne ma potešilo ako srdečne prijali aj Charlieho prítomnosť (obzvlášť naša „Mama Jane“ – žmurk, žmurk) a akceptovali aj to, že chceme byť v tento večer spolu. Človek nikdy nevie, čo sa stane, a toto bola predsa moja posledná noc v Chiang Mai, kým odletím do Bangkoku so skupinou hneď skoro ráno.

S Charliem sme sa s ostatnými rozlúčili, keď oficiálna šou skončila a nastala voľná zábava. Čakali nás naše posledné spoločné chvíle. Išli sme teda kúsok ďalej do baru za Arthurom a Bhum. Posledný drink. Posledná partia biliardu. Posledná jazda v Charlieho aute. Prvá a posledná spoločná noc...

Ráno som musel vstávať veľmi skoro. Rozlúčka s Charliem bola rýchla a plná sĺz. A bolela. Bolela veľmi. No predtým, než Charlie odišiel, som mu dal sľub. Neboli to plané slová. Ani jedno slovo, ktoré som Charliemu za tých približne 10 dní povedal, nebolo prázdne.

Preto som vedel, že si môžem dovoliť ten sľub vysloviť. Bol som si istý, že ho splním. Ešte som nevedel ako, ale vedel som, že ho splním. Musím. Vedel som totiž, že som našiel svoj nový domov. Tu v Chiang Mai. Tu v Charlieho náručí.

A tak som chytil jeho uplakanú tvár pevne do rúk, pozrel sa hlboko do jeho očí a povedal: „Vrátim sa. Vrátim sa k tebe. Neviem ako, ani kedy, ale vrátim sa. Počkáš na mňa?“

„Áno, počkám na teba. Len sa mi, prosím, vráť,“ odpovedal Charlie.

Dali sme si sľub.

A jeden z nás ho nedodržal... A všetko dopadlo úplne inak, ako by ste si predstavovali.

Život je zvláštny. Možno nerobím všetko tak, ako by sa malo, ani tento blog asi nie je úplne blog a úplne to, čo BUBO potrebuje na svojom webe a na svoju propagáciu. Ale jeden klient z vyššie spomínanej skupiny mi povedal, že mám zostať presne taký, aký som a nemám sa meniť za žiadnych okolností. Že to čo robím, robím výborne a že si cenia môj prístup a to, ako som sa im otvoril.

Cenia si moju ľudskosť. To so mnou zarezonovalo. Iste, nie každý to tak musí vnímať, ľudia sú rôzni. Ale viete čo? Som človek, presne tak ako každý jeden kolega, klient, obchodný partner, či čitateľ tohto blogu. Toto je môj život, moje skúsenosti a moje zážitky. 

Príďte za mnou do Chiang Mai - či už ste rodina, kamoši, pár alebo jednotlivec a stavím sa, že aj vám toto miesto otvorí oči a ukáže vám niečo o svete, o ľuďoch, o vás, o blízkych, čo ste možno netušili. A garantujem vám, že vás čakajú neuveriteľné zážitky a po zájazde do Thajska si určite zamilujete minimálne krajinu.

A, áno, moji milí lovci zážitkov, ak ste sa v tomto blogu našli, tak už viete celú pravdu.

Nie je to ani zďaleka všetko, čo s vami všetkými chcem zdieľať, ale všetko má svoj čas... Tak sa vidíme pri ďalšej časti, čo vy na to?