Po stopách gréckych filozofov

Počas našej BUBO cesty po Grécku nemôžeme vynechať Atény, ktoré sa tradične spájajú s takými velikánmi starovekej filozofie, ako boli Sokrates, Platón a Aristoteles. Mesto bohyne Atény však nebolo miestom, v ktorom vznikla grécka filozofia.

Aby sme to miesto mohli vidieť na vlastné oči, museli by sme sa premiestniť na druhú stranu Egejského mora - do dnešného Turecka, kde sa necelých osem kilometrov od pobrežia nachádzajú ruiny antického mesta Miletos. Práve tu, medzi ruinami, začneme naše putovanie po stopách gréckych filozofov.

Mesto Miletos (dnes ležiace v Egejskom regióne v blízkosti mesta Aydın) poznali už Chetiti, ktorí ho nazývali vo svojich písomných prameňoch Milawata. Jeho pôvodní obyvatelia boli Károvia, ktorých v 10. storočí začali nahradzovať Gréci. Mesto bohatlo vďaka prístavu a svojim šikovným obchodníkom, ktorí však okrem luxusného a exotického tovaru s istotou priniesli do Miletosu správy o živote, náboženstve a astronómii v Egypte a Mezopotámii.

Po obchodných cestách sa totiž okrem tovaru šírili aj myšlienky. Trochu nadnesene tak môžeme napísať, že Miletos bol na prelome 7. a 6. storočia p.n.l. križovatkou kultúr a nikoho teda nemôže prekvapiť, že najstaršia škola gréckej filozofie – Milétska škola, vznikla práve tu.

Za prvého gréckeho filozofa sa považuje Táles z Milétu (640-548 p.n.l.), ktorý nebol len filozofom, ale aj astronómom a matematikom. Ako prvý si uvedomil, že hviezdy svietia svojím vlastným svetlom a mesiac len odráža svetlo slnka. Otec histórie Herodotos o ňom dokonca píše, že dokázal vyrátať presný rok a miesto zatmenia slnka, ktoré malo byť videtelné v strednej Anatólii (dnešnom Turecku).

Či mal na takéto náročné výpočty dostatočné vedomosti z matematiky a astronómie, je otázne a je možné, že sa mu tento veľký úspech začal prisudzovať až neskôr. Nijako to však nezľahčuje jeho vedomosti, ktoré museli byť v danej dobe obrovské.

Okrem sledovania oblohy sa totiž venoval aj „teórii“ a hľadal pralátku všetkých vecí na svete, ktorá sa po grécky povie „arché“. Za túto pralátku považoval vodu, ktorá podľa neho v kvapalnom, plynnom alebo pevnom skupenstve tvorila celý svet.

V Miletose ešte chvíľu zostaneme, pretože Tálesovým žiakom bol Anaximandros, ktorý pochádzal z rovnakého mesta ako jeho učiteľ. Za arché (pralátku) považoval apeiron (neobmedzeno), z ktorého sa postupne vylučovali protiklady - teplo a chlad, vlhko a sucho a ich vzájomné pôsobenie vytvorilo celý vesmír.

Okrem toho tvrdil, že Zem má tvar valca a že sa človek sa vyvinul z iných živočíšnych druhov. Podarilo sa mu teda predbehnúť Darwina a bol prvý, kto vyslovil evolučnú teóriu? Ťažko povedať. Vieme však, že dokázal približne určiť dni letného a zimného slnovratu a jarnej a jesennej rovnodennosti.

Jeho žiakom bol ďalší miletoský rodák - Anaximenes, ktorý za arché považoval večný a nekonečný vzduch. Jeho zhusťovaním vznikajú oblaky, zem, človek a zriedovaním napríklad oheň. Ako astronóm predpokladal, že hviezdy vyžarujú teplo, ale keďže sú veľmi ďaleko, tak ho necítime.

Predtým, ako sa vyberieme do Grécka, ešte zostaneme na pobreží Malej Ázie, na ktorom sa nachádzalo mesto Efez (Efesos). Rovnako ako Miletos, aj Efez sa objavuje v chetitských prameňoch, tentoraz ako mesto Apaša. Mesto preslávil chrám bohyne Artemis, ktorý bol v staroveku považovaný za jeden zo siedmich divov sveta.

Nanešťastie, chrám v roku 356 p.n.l. podpálil blázon Herostratos, a to len preto, aby sa svojím činom zapísal do histórie. Svätyňa vyhorela údajne v rovnaký deň, v akom sa narodil Alexander Veľký a práve on poskytol Efezanom peniaze na obnovu chrámu. Mesto sa neskôr stalo súčasťou Rímskej ríše a práve v tomto období prežívalo svoj zlatý vek a kultúrny rozmach, čoho dôkazom je aj Celsiova knižnica, ktorú v BUBO na zájazde Turecko all inclusive pravidelne navštevujeme (viď foto).

Okrem Herostrata sa však do dejín Efezu zapísal aj Herakleitos, ktorý je v našom príbehu oveľa dôležitejší. Herakleitos z Efezu (550-480 p.n.l.) tvrdil, že všetko na svete plynie a je v neustálom pohybe - po grécky Panta rei. Nič v živote sa neopakuje a nie je možné vstúpiť do tej istej rieky dvakrát. Svet, v ktorom žijeme, podlieha zmene, ktorú si Herakleitos predstavoval ako oheň, ktorý je riadený rečou - logom.

Herakleitos a traja Miléťania neboli neboli jediní filozofi, ktorí žili na území dnešného Turecka. Za všetkých ešte spomeňme Anaxagorasa z Klazomén, ktorý predpokladal, že slnko je žeravý kameň - väčší ako Peloponéz. Keď sa nad jeho tvrdením zamyslíme, musíme uznať, že mal aspoň z polovice pravdu...

Dnes medzi tureckým mestom Kuşadası, v ktorého blízkosti sa nachádza Efez, a gréckym ostrovom Samos, pravidelne premáva trajekt. Aj vďaka nemu sa turisti môžu pozrieť na ostrov, z ktorého pochádzali Pytagoras a Aristarchos.

Menej známy Aristarchos zo Samu (310-230 p.n.l.) ako prvý zastával názor, že Zem obieha okolo Slnka (po grécky Helios). Predbehol tak Mikuláša Kopernika, ktorý opísal svoj heliocentrický systém v diele De revolutionibus orbium coelestium, ktorá vyšla v roku 1543 v Norimbergu.

Aristarchov heliocentrický systém sa nedal v období, kedy filozof žil, dokázať empiricky. Väčšina učencov starovekého, ale aj stredovekého sveta, prijala geocentrický model, podľa ktorého obliehajú všetky nebeské telesá vrátane Slnka okolo Zeme.

Nočnú oblohu neskúmal len Aristarchos, ale aj Pytagoras zo Samu, jeden z najznámejších matematikov a filozofov na svete. Na rozdiel od Aristarcha tvrdil, že v strede guľového vesmíru sa nachádza centrálny oheň, okolo ktorého sa pohybujú po dokonalých kruhových dráhach planéty, Zem a aj Slnko. Ako nebeské telesá krúžia okolo ohňa, vydávajú „nebeskú hudbu“, ktorú však nepočujeme, pretože sme na ňu od narodenia zvyknutí. Jeho výskumu vesmíru sa tak presunul aj na štúdium akustiky a vzťah medzi dĺžkou struny a výškou tónu.

To, čo však Pytagora preslávilo, bola matematika. On a aj jeho žiaci - pytagorejci - tvrdili, že všetko na svete je zložené z čísel, a teda všetky veci na svete sa dajú vyjadriť matematicky. Prisudzuje sa mu „objavenie“ Pytagorovej vety: „Obsah štvorca zostrojeného nad preponou (najdlhšou stranou) pravouhlého trojuholníka je rovný súčtu obsahov štvorcov zostrojených nad jeho odvesnami.“ Je však pravdepodobné, že podobné vedomosti z matematiky mali vtedy už starovekí Egypťania a obyvatelia Mezopotámie...

Posadnutosť pytagorejcov číslami prerástla z matematiky do náboženstva a jednému z nich sa prisudzuje objavenie nuly. Po svete však podľa nich nemôže existovať prázdno, nič, nula, a tak samotní pytagorejci nevedeli, ako majú daný „objav“ začleniť do svojho videnia sveta.

Grécky svet nebol v staroveku limitovaný len na dnešné územie Grécka, prípadne západné Turecko. Južné Taliansko sa v minulosti nazývalo Magna Greacia (Veľké Grécko) a práve tu vznikla Eleátska škola, ktorú pomenovali po meste Elea. To leží v dnešnej Kampánii, zhruba 140 km od turisticky populárneho Neapola.

Jej zakladateľom bol Xenofanes, ktorý hovoril, že na svete môže byť len jeden Boh - jeho učenie sa preto nazýva panteizmom. Okrem toho kritizoval bežné ľuské predstavy o bohoch, ktorých považoval za ľudské výtvory. V jednom svojom výroku povedal, že Etiópčania dali svojim bohom čiernu pleť a tupý nos. Trákovia zase dali tým svojim ryšavé vlasy a modré oči... Keby mali bohov kone, zobrazovali by ich ako kone.

Ďalší predstaviteľ eleátskej školy je Zenón z Eley, ktorý skúmal pohyb. Preslávil sa svojimi apóriami - bezvýchodiskovými situáciami. Najznámejšie apórie sú Achilles a korytnačka a Šíp. Achilles sa v nej snaží dobehnúť korytnačku, ale kým prebehne vzdialenosť, ktorá ho od nej delí, korytnačka prejde o kúsok ďalej. Kým ju zase chce dobehnúť, korytnačka ide zase ďalej a Achilles, aj keď je rýchlejší, korytnačku nikdy nedokáže chytiť.

V apórii Šíp zase hovorí, že letiaci šíp je v určitom okamihu na určitom mieste, a teda sa vlastne vôbec nehýbe, pretože je na tom jednom mieste. Hoci sa dnes apórie zdajú nezmyselné, pomáhal filozofom pochopiť pohyb a vzťah medzi rýchlosťou a vzdialenosťou.

Predtým, ako sa presunieme konečne do Atén, môžeme ešte spomenúť Demokrita z Abdér, ktorý tvrdil, že všetko na svete je zložené z atómov a sofistov - to boli podstate platení učitelia, ktorí pripravovali mužov na politickú kariéru a venovali sa skúmaniu zákonom, náboženstvu a rétorike.

Jeden z nich, Kritias, napríklad hovoril, že náboženstvo je výtvorom človeka, ktorý chcel vierou v božstvo vyvolať v ľuďoch strach pred trestom za zločiny, ktoré sa nedajú odhaliť... Práve kvôli takýmto rečiam a využívaniu rétoriky na dosiahnutie politických cieľov sa sofisti netešili všeobecnej popularite v gréckom svete.

Sofistov by sme našli aj v Aténach, kde pôsobil slávny Sokrates (469 p.n.l. – 399 p.n.l.), pri ktorom už začíname hovoriť o klasickom období gréckej filozofie. O jeho živote sa toho veľa nevie a správy o ňom pochádzajú hlavne od jeho žiaka Platóna. Sokrates rád viedol dialógy a používal iróniu. Dodnes je známa jeho veta: „Viem, že nič neviem“. Okrem toho, že bol filozof, bol aj vojak a mal manželku Xantipu, ktorá sa do dejín zapísala ako veľmi hašterivá žena.

Sokrates bol za svoje názory obvinený z toho, že je bezbožník, ktorý vraj zavádza nových bohov a že údajne tak kazí aténsku mládež. Vo svojej slávnej obhajobe Sokrates povedal, že ako môže byž bezbožný, keď zavádza nových bohov - na ktorých teda musí logicky veriť a že mládež nekazí viac ako hociktorý iný občan Atén. Napriek svojej obhajobe bol odsúdený na smrť a spáchal samovraždu tak, že vypil pohár s jedom.

Sokratov najznámejší žiak bol Platón (427- 347 p.n.l.), ktorý sa narodil v Aténach do aristokratickej rodiny a dostal veľmi dobré vzdelanie. Pod Sokratovým vplyvom sa rozhodol, že sa bude naplno venovať filozofii a založil vlastnú školu, ktorú nazval Akadémia. Základom jeho učenia bola teória o ideách. Podľa nej veci, ktoré sú okolo nás a môžeme ich vnímať našimi zmyslami, nevedú k pravému poznaniu.

Platón svoje učenie opisuje na jaskyni, v ktorej sú ľudia a za nimi sa nachádza svetlo a bytosti vytvárajúce tiene, ktorým sú ľudia otočení chrbtom. To čo ľudia vidia, sú len tiene pred nimi, a teda nikdy nemôžu pochopiť to, čo sa za nimi deje, ak sa budú pozerať len na tieto tiene. Filozofom a tým, čo rozmýšľajú, sa však možno podarí z jaskyne uniknúť a dostanú sa do reálneho sveta.

Tu ich oslepí slnko, ale hneď, ako si ich oči zvyknú na svetlo, uvidia skutočnú podstatu sveta a už sa nikdy nebudú chcieť vrátiť naspäť do jaskyne, ktorá v podstate symbolizuje nevedomosť. Svet sa tak podľa Platóna dá spoznať len rozumom a nie zmyslami a takúto metódu nazýva Platón dialektikou.

Platón sa tiež venoval politológii a vytvoril prvú utópiu – ideálny štát. Obyvatelia tohto štátu sú podľa svojich schopností rozdelení do troch skupín. Na čele štátu sú mudrci, o ochranu sa starajú vojaci a ekonomickú silu tvoria obyčajní ľudia. Už v staroveku sa však objavili otázky, či by Platónova utópia nebola v podstate dystópia...

Cez Sokrata a jeho žiaka Platóna sa pomaličky dostávame asi k najznámejšiemu antickému filozofovi, ktorý bol zhodou okolností práve Platónovým žiakom. Aristoteles zo Stageiry (384-322 p.n.l.) sa narodil do rodiny lekára, ktorý pôsobil na macedónskom dvore. Vzdelanie získal na na Platónovej Akadémii, v ktorej študoval 20 rokov a neskôr sa stal učiteľom Alexandra Veľkého.

Počas Alexandrovho ťaženia do Perzie sa Aristoteles vrátil do Atén, kde založil vlastnú filozofickú školu nazývanú Lykeion - lýceum. Po smrti macedónskeho kráľa musel filozof z politických dôvodov opustiť Atény, odkiaľ ušiel na Chalkidiki (dnešné populárne dovolenkové miesto blízko Solúna), kde krátko nato zomrel.

Ako filozof sa venoval obrovskému množstvu tém - od logiky cez prírodovedu, fyziku, etiku až po právo a politológiu. Filozofiu rozdelil na teoretickú, kde zaradil napríklad matematiku a fyziku, a praktickú, kde priradil etiku a politiku. Jeho učenie o „prvom hýbateľovi“ prevzali neskôr kresťania a premenili si ho na učenie o jedinom Bohu. Práve preto bolo Aristotelovo učenie akceptované kresťanmi a tvorilo spojenie medzi antickým a stredovekým myslením.

Zaujímavý bol aj Aristotelov názor na zloženie sveta. Podľa neho existuje 5 základných elementov - voda, zem, vzduch, oheň a éter. Práve éter tvorí vesmírne telesá - 5 známych planét, Mesiac a Slnko, ktoré obiehajú v dokonalých kružniciach okolo Zeme. Vesmír je konečný a najďalej od Zeme, ktorá je v strede, sa nachádzajú v sfére stálic hviezdy - stálice. Tieto stálice sa nehýbu individuálne, ale namiesto toho sa pohybuje celá sféra, čo si môžeme všimnúť pri pohybe znamení a hviezd počas pozoravnia nočnej oblohy.

Aristoteles bol filozof, ktorí sa zrejme venoval najväčšiemu množstvu tém a zrhnutie jeho názorov na správne formy politickej vlády, ľudskú dušu a pozorovania prírody presahuje možnosti tohto blogu.

Namiesto toho sa pozrime na posledné obdobie gréckej filozofie, ktoré sa nazýva helenistické a spája sa s hegemóniou Macedónie a následnými štátmi vytvorenými diadochmi. V tomto neistom a nebezpečnom období hľadali filozofi odpovede na otázky týkajúce sa prevažne etiky.

Prvá škola bola stoická a meno dostala od stĺporadia v Aténach, ktorý sa nazývalo stoa. Jej zakladateľom bol Zenón z Kítia a ústredným pojmom jeho učenia bola etika. Človek sa podľa stoikov má snažiť o dosiahnutie ataraxie - duševného pokoja, ktorý si má zachovať za každých okolností.

Náš život je podľa stoikov dopredu predurčený a nemôžeme ho zmeniť. Napriek tomu to neznamená, že stoik nič nerobí a len pasívne čaká na svoj osud, práve naopak, má dbať nato, aby si plnil svoje povinnosti.

Druhá škola sa volala kynická a jej názov pochádza od výroku jej aténskeho zakladateľa, ktorý povedal, že žije ako pes - po grécky kyón (mn. číslo kynos). Najznámejší kynik je však už Diogenes zo Sinope, ktorý žil v sude v Aténach. Cez deň údajne chodil so zapálenou fakľou a keď sa ho ľudia pýtali, čo robí, povedal im že hľadá človeka.

Diogenes bol rozhodne zaujímavý filozof a príbehy o ňom fascinovali ľudí v antike rovnako, ako fascinujú dnes. Keď sa dozvedel, že Platón zadefinoval človeka ako bezsrstého tvora, čo chodí na dvoch nohách, Diogenes ošklbal sliepku a doniesol ju do Akadémie, kde zvolal: „Aha, Platónov človek.“

V iných prípadoch bol drzý a nekládol si pred nikým servítku pred ústa. Jedného dňa sa pred jeho sudom zastavil sám Alexander Veľký, ktorý Diogenesovi povedal, že mu splní želanie. Filozof Alexandrovi povedal, aby mu prestal tieniť. S Alexandrom ho spájalo aj to, že obaja velikáni antiky zomreli údajne v rovnaký deň.

Tretia škola je skeptická a jej známy člen bol rímsky politik Cicero. Skeptici pochybujú o tom, že človek môže spoznať skutočný svet, a preto je podľa nich dôležité zdržať sa akýchkoľvek súdov. Len tak sa dá podľa nich dosiahnuť ataraxia. Štvrtá a posledná škola bola hedonistická, nazývaná po svojom zakladateľovi Epikurovi aj Epikurejská.

Epikuros vo svojom učení vyzdvihol blaženosť a ľudia by sa podľa neho mali snažiť vyhýbať utrpeniu. Blažensoť si však nepredstavuje v podobe nejakých orgií, ako tvrdili jeho neskorší odporcovia z radov kresťanov, ale v podobe umierneného spôsobu života. To znamená duchovnými pôžitkami a filozofiou.

Trvalú slasť podľa neho dosiahne len pokojná duša filozofa. Jeho učenie kritizovali nielen antickí autori, ale hlavne kresťania. Epikuros bol materialista, ktorý sa pohrával s ateizmom. Zmysel života videl v živote na tomto svete, nie na druhom a veril, že ak by sa človek zbavil strachu zo smrti, zbavil by sa aj potreby mať Boha.

V Helenistockom období žilo veľa ďalších filozofov, ktorých môžeme považovať za vedcov a pôsobili v Ptolemajovskej Alexandrii, ktorá bola centrom vzdelania a kultúry. Eratostenes z Kyrény (dnešný Šahhát, Líbya) bol považovaný za najväčšieho geografa antiky. Na základe rozličných uhlov dopadu slnečných lúčov v Alexandrii a v Asuáne vyrátal obvod Zeme.

Najvýznamnejším astronóm bol Hipparchos, ktorý určil dĺžku slnečného roku s odchýlkou iba 6 minút, zostavil katalóg s vyše tisíckou hviezd začlenených do 49 súhvezdí a rozdelil hviezdy podľa jasnosti do 6 kategórií.

Klaudios Ptolemajos sa zase zaoberal pohybom planét a zostavil encyklopédiu astronómie - Almagest, ktorá je zložená z 13 kníh. Posledná veľká antická filozofka bola Hypatia, alexandrijská matematička a astronómka umučená kresťanským davom v roku 415 n.l.

A kedy môžeme hovoriť o konci antickej filozofie? Jej zánik sa spája s rokom 529 n.l., kedy rímsky cisár Justinián zakázal vyučovať filozofiu v Aténach a prikázal zavrieť Akadémiu aj Lykeon.

Veľa myšlienok gréckych filozofov však žije aj dodnes. Je dôležité pochopiť históriu, aby sme lepšie rozumeli súčasnosti a tomu, ako sa vyvíjalo myslenie a poznanie. My v BUBO spoznávame Grécko i Turecko a hovoríme si príbehy nielen o filozofoch z čias dávnych pri poznávaní najkrajších pamiatok sveta. Zafilozofujete si pri nich s nami?