Kandahár – v osídlach Talibanu

Sedím na letisku v Kandaháre a okolo mňa bradatí muži odetí v šalvar kamís (Shalwar kameez) s prehodeným patú cez rameno. Teraz, skoro ráno, je tu slušná zima a patú je jeden velikánsky kus látky, do ktorého sa všetci zakuklia. Mám ho aj ja a je to vskutku veľmi príjemné. Je fajn dotýkať sa čohosi príjemného v tak nepríjemnej situácii.

Koženkové sedačky sú roztrhané, Wi-Fi nefunguje, nemajú tu ani bufet, žiadne občerstvenie. Na letisku sme povinne tri hodiny pred odletom, raňajky sme vynechali. Na veľkom televízore „hrá“ Mekka a moslimskí pútnici sa točia okolo čiernej Kaaby. Sú tu tri miestnosti, tá posledná je určená pre ženy.

Raz by som mal napísať blog o najhorších letiskách s najhorším servisom a najprísnejšími kontrolami. Kandahár by tam určite figuroval.

Na letisko prichádzame ešte po tme slušnou asfaltkou a preklučkovali sme sa zopár kontrolami po zuby ozbrojených vojakov. Na každom checkpointe opancierovaný Hummer. Toto tu vláda prezidenta Joea Bidena nechala Talibanu zdarma. Perfektné americké zbrane a absolútna poslušnosť svojmu nadriadenému - amírovi. Ide z toho strach.

Fayaz nás vysadil pred letiskovou halou, rozlúčili sme sa. Náš skvelý šofér, ktorého voláme Niki Lauda, dostal pre svoje štyri dcéry ružové rukavice Hello Kitty. Sú zlaté, maličké a určite niektorým z nich sadnú. Budú ich však môcť nosiť? Malé dievčatá zrejme budú mať tú možnosť – každopádne, veľmi sa potešil. Jeho žene som poslal kožennú francúzsku tašku Longshamp, moja žena ju vôbec nenosí, nemá rada značky. Nikimu darujem aj čierne rukavice s dôvetkom, že keď bude nabudúce nasadzovať reťaze pri mínus 22 stupňoch, aby ho neoziabali prsty na rukách. Toto sme naozaj pred zopár dňami v pohorí Hindukúš zažili.

Fayaz dostal viac vecí – rukavice od francúzskej firmy Millet, dvoje odzipsovacie cestovateľské nohavice, žltú bundu, ktorú som mal pri dobýjaní severného pólu, tričká s dlhým rukávom, čiapky, a všetko, čo som tu len mohol nechať. Keď som včera prechádzal bazárom, tie veci, čo sa tu predávali, by u nás všetky skončili v koši. Aj bezdomovci by ich vyhodili – tu ich však predávali na bazáre.

To, čo „naši chlapci“ dostali, je teda veľká vec. Veľmi sa snažili a za to šťastie, ktoré sme mali, sa hodno poďakovať aj nebesiam, aj im.

Taktiež sme každému z nich dali po 3 000 afghání „na pivo.“ Ani neviem, či ten vtip pochopili, lebo oni nepijú alkohol z presvedčenia. Ja taktiež už šesť týždňov nepijem alkohol. Je polovica februára a začal som po novom roku – a koncom januára som neskončil, lebo som letel sem.

Obaja, šofér aj náš sprievodca, naozaj makali – začínali sme po tme a končili po tme. To, čo sme si včera prežili, určite nebolo pre nich príjemné. Fayaz má dvadsaťpäť rokov, ale na zopár jeho čiernych vlasoch sa objavila šeď.

Afganistan je dnes destináciou, kde sa príliš neplánuje, lebo aj tak TO nevyjde a veci sa budú meniť. Úspešný trip je ten, ktorý klienti prežijú.

V hale, kam po rozlúčke vojdeme, bola zima a vojaci s tupými tvárami nehovoriaci ani slovo anglicky. Iba pohybmi tela, minimálnou mimikou, naznačili: „Nechaj tu batožinu a vypadni tam von do tej zimy.“ Potom zastreli plachtu. Matej hovorí: „Dúfam, že nám nič do tej batožiny nestrčia,“ ale tu išlo iba o oňuchanie psom, ktorý je vycvičený na hľadanie drog. Najviac ópia sa pestuje práve tu - na juhu krajiny, v provinciách Kandahár a Helmand.

Potom odhrnuli záves a mohli sme si dôjsť pre batožinu a presunúť sa na kontrolu. Klasika – vyzuť sa, no prešmátrali mi všetko, a tak blízko k rozkroku mi rukou nikdy nikto pri kontrole nehmatal. „Chytil ma za vajcia,“ hovorí rozhorčene Maťo, ktorý ako jediný klient so mnou tento Afganistan dal.

Na veľkom hinduistickom sviatku Kumbh Mela som mal taktiež jediného klienta a takéto cesty sú takto najlepšie. Na Andamany a Lakadivy beriem troch, prihlásili sa po mojej storke na Instagrame (@lubofrombubo), a tak som to hneď nato aj zavrel. Takéto riskantné cesty realizujem vo veľmi malých skupinách.

Prehľadanie rozkroku však nebolo koniec prehliadky. Ja mám takú fajn koženú kapsičku na pas, kde mám aj kreditné karty, a tieto na kontrole vybrali. Vojak prstom šmátral, či nemám niečo schované pod kreditkou. Tak toto sa mi stalo po prvý raz v živote a nečudoval by som sa, keby sa nám pozreli aj do zadku.

Potom sme zobrali batožinu a asi kilometer a pol išli peši na samotné letisko. Tá kontrola bola ďaleko pred letiskom, aby sme, nedajbože, nevyhodili letisko do vzduchu. Takto teda vyzerá mier a zabehaný štát v podaní Talibanu. Oni si podľa mňa ani neuvedomujú, že to má byť inak. V zahraničí neboli a nevedia, aké je to žiť normálny život. Štyridsaťpäť rokov vkuse bojujú, dve generácie nezažili nič iné iba toto - kontroly, kontroly a kontroly.

Takto je to inak na všetkých letiskách, letel som v Afganistane zo štyroch. Rovnako je to aj v Iraku a podobných destináciách, kde sa chránia, aby nebolo letisko vyhodené do vzduchu. Tu v Kandaháre zabehanému procesu "iba" dodali grády. Ak nejde o najhoršie letisko sveta, tak aspoň o letisko s najtvrdšími kontrolami.

A teraz to prišlo – pred vstupom kontrola pasu, potom chlapík, ktorý kontroluje, či sme boli na kontrole pasu. Ak dobre rátam, bolo to deväť osobných kontrol, a možno aj desať.

Check-in, kde povedali, že nemajú business class a nedá sa teda doplatiť, ale potom ma dobehli, že majú „Firstku“ za 50 dolárov. No vysvitlo, že ide o prvú radu sedadiel, nič viac – afganská prvá trieda. Vcelku vtipné.

Pri lete z Mazáre Šarífu do Kábulu štátnou spoločnosťou Ariana nás prebookovali do business triedy – zdarma. To bol normálny business, lepší než máme bežne v Európe. Samozrejme, alkohol nepredávali. No v leteckej spoločnosti KAM, ktorou letíme dnes, business trieda naozaj neexistuje.

Lietadlo meškalo iba trištvrte hodiny a zdá sa, že na medzinárodných letoch sa aerolinky viac snažia.

Mám kufor, v ktorom som doniesol teplé veci, ktoré som teraz nechal Fayazovi, a namiesto nich som nabalil sušené ovocie – asi 8 kíl – a mydlá, asi z ľudských kostí. Obrovské mydlá, ktoré mám tak rád. Väčšinou som doteraz kupoval sýrske mydlá, no oddnes budeme používať afganské. Predali mi ich na kilá, nie na kusy.

Tu na letisku majú všetci hnedé kaki uniformy. Toto letisko je riadne tvrdé…

Keď sme v lietadle, vidíme, ako nakladajú batožinu. Až na to, že som nevidel svoj kufor. Mám ho zacheckovaný až do Viedne, a tak verím, že tam dorazí. Pre istotu si vždy kufre nafotím.

Matej si v lietadle vydýchne, že už sme v bezpečí, a tu mu rozpoviem jednu z mojich príhod. Keď som raz letel z Kábulu do Islamabádu, už sme krúžili nad letiskom v hlavnom meste Pakistanu, keď zrazu pilot zahlásil niečo, že nemáme brzdovú kvapalinu a musíme sa vrátiť do Kábulu. „Ako pristaneme medzi horami v Kábule? Veď sme nevedeli pristáť v Islamabáde..."

Nakoniec sme však brzdovú kvapalinu mali – to som iba zle pochopil. Brzdová kvapalina bola rozliata na letisku v Islamabáde na zemi, a preto sa nedalo pristáť.

V Kábule na letisku bol obrovský portrét Manzúra, leva z Pandžšíru - vzdelaného mudžahedína, Tadžika hovoriaceho plynule francúzsky, hrdinu Afganistanu. V Kábule som na tejto ceste pristál dva razy, videli sme prestrelené okno, ale portrét Manzúra som nevidel nikde. Nebol Paštún, a tak sa jeho meno vymazalo z histórie.

Ženy nastupujú do lietadla posledné a lietadlo je naplnené do posledného miestečka. Na letisku sa nedalo kúpiť nič, ani voda, a tak som vode, ktorú rozdávajú zahalené letušky, rád. Keď pristaneme v Dubaji, viem, že sme z Afganistánu naozaj preč, a tento pocit doťukneme tým, že ideme ihneď na pivo.

Je to veľká duševná úľava. Až teraz začínam písať pravdivé príhody z našej cesty. „Prosím ťa, nespomínaj moje meno,“ prosil ma Fayaz, a tak vedzte, že toto meno je vymyslené.

O deň skôr sme mali krásny deň. Vítalo nás slniečko a ja som čoskoro musel zložiť patú, tú veľkú látku, ktorá stojí to isté ako celý šalvar kamíz (nohavice aj košeľo-kabát) dokopy. Keď je zima, prehodíte si patú cez seba aj cez hlavu. Kedysi ju nosili pastieri, ale stále je tento kus látky fajn. Na niektorých mojich fotografiách to uvidíte a urobíte si obraz.

Zastavili sme sa na miestnej polícii a nahlásili sa. Všetko išlo ako po masle. Potom som prehovoril Fayaza, aby sme išli najprv na „Čarsó bazár“, čo sú štyri bazáre v jednom a majú tradíciu minimálne dvestopäťdesiat rokov. On chcel ísť až poobede, ale teraz ráno je krajšie svetlo na fotografie a Kandahár nie je o pamiatkach, ale o celkovom feelingu, a trh je v tomto prípade základom.

Chodíme trhom a ja som nadšený. Mazár, Herát, nehovoriac o Kábule, sú rozvinuté mestá, no Kandahár je desaťročia pozadu. Na trhu Čarsó Sarfošáítim sa cítim ako v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, keď som putoval Kašmírom. Jediný turista v oblasti, kde zúrila vojna za nezávislosť, a oblasť, ktorá nebola priveľmi prístupná.

Potom ten fíling zo sveta zmizol, zabil ho turistický ruch, davy turistov. Vtedy som mal maximálne mapu, ktorú som chodil kupovať do Londýna, a tá mapa mala 50, často 100 rokov. Išiel som, dá sa povedať, naslepo. Dnes je všetko v mobile a ľahšie a tá exkluzivita sa vytráca. Tu na Čarsó bazári ju však opäť cítim.

Prial by som vám tento pocit ochutnať.

Aj keď, na to, aby ste si zadovážili unikátny pocit, musíte mať obrovskú cestovateľskú skúsenosť. Počul som od iných cestovateľov, že ľudia v Kandaháre sú nepríjemní, nedajú sa fotiť... Pritom to tak nie je – Kandaharčania sú z vás iba prekvapení, šokovaní a mračia sa, lebo ste ako Marťan. No ak sa nezľaknete a prelomíte ľady (napríklad úsmevom), na 90 % sa roztopia.

Verím, že tú unikátnosť vidíte aj v mojich fotografiách. Málo kde takéto urobíte. Cítil som sa ako kedysi v Kargile (2 676 m n. m.) či Drase (3 300 m n. m.). Kandahár je položený iba 1 010 m n. m., ale atmosférou ma preniesol na exotické miesta spred tridsiatich rokov. Chodím prastarým mestom, ktoré založil Alexander Macedónsky rok po jeho víťazstve u Gaugamely. Som veľmi rád, že som mal tu možnosť toto zažiť a z celého srdca vám prajem to isté. Kandahár bol pre mňa akýmsi cestovateľským osvietením.

Okrem fotografií chcem minúť peniaze, čo sa však ukáže ako problém. Za dve kilá mydla som zaplatil 1 euro. Omylom som mu dal dvojnásobok, ale predavač mi vydal presne. V Afganistane ma nikdy nikto neoklamal. Ľudia sú extrémne čestní!

Chcem kúpiť ešte niečo, Kandaharci sú dobrí v ovládaní kalašnikova, no nie vo výrobe. Nevyrábajú tu žiadne kožené výrobky ani koberce, ani šperky. To, čo v malilinkých obchodíkoch predávajú, by sa u nás nedostalo ani do sekáčov. Na tomto sortimente vidieť extrémnu chudobu.

Stále je okolo mňa húf detí, tie sa nehanbia a ihneď sa na mňa nacucnú.

Väčšina žobre. Žobrú aj ženy – aspoň si myslím, že to boli ženy, lebo sú celé zahalené v burke. „Ženy majú zákaz pracovať. Žobrať však môžu,“ komentuje situáciu Fayaz s povzdychom.

Toto žobranie je veľkým rozdielom oproti roku 2014. Z tých čias si na takéto extenzívne pýtanie peňazí nespomínam. Keby tu bolo veľa turistov, pochopil by som to, ale okrem mladého Američana a jedného páru Francúzov – fotografov (stretnem sa s nimi o pár dní v Paríži) – sme za celý čas iných cestovateľov nestretli.

Žobrú, lebo sú hladní. Ľuďom v Afganistane je dnes zle. Ekonomike sa evidentne nedarí a Donald Trump vyhlásil, že Talibanu zastaví všetky príspevky. A je to možno šok, ale vláda USA aj dnes finančne Taliban podporuje.

Ideológia je v Afganistane nadovšetko. Modliť sa, modliť sa, žiť tradičným konzervatívnym životom, mať veľa detí... Vzdelanie? Stačí to v madrasách. Náboženské. Iba to je pravda a veda je zbytočnosť, veď prorok Mohammed nám všetko dôležité už povedal a nasmeroval nás správnym smerom. Neverci skončia zle, my, zástancovia jedného – toho pravého Boha – zvíťazíme. Iba my máme pravdu a iná pravda neexistuje!

Na ekonomiku sa nemyslí.

Niekedy sa mi zdá, že podobná je aj progresívna ideológia v Európe. Iná pravda neexistuje a či ste najmladším profesorom Harvardu, najbohatším mužom sveta, lekárom, vzdelancom, slušným človekom, médiá vám dokážu naložiť za iný názor. Urobia z vás idiota, fašistu, zvrhlíka, a ak máte iný názor, ste nepriateľ. Myslieť je totižto ťažké, a tak väčšina súdi.

Nie sme až takí rozdielni a myslím si, že dopadneme rovnako.

Problém máme totižto rovnaký – a ak spoločnosť nevie prinútiť vládu venovať sa podstate, nastáva úpadok. Ak spoločnosť dáva priestor pochlebovačom, tomu, kto má dlhšiu bradu či papagájuje ideologické „žvásty“, veľmi rýchlo sa dostavia výsledky = krach spoločnosti.

Výsledok „nemyslenia“ vidíme hneď – a to na ekonomických výsledkoch. V Afganistane či v Nemecku. Ten rýchly pád ma priam zarazil. V oboch krajinách je to za ostatné desaťročie až šokujúce.

Až 90 % obchodníkov na trhu je extrémne milých, usmievajú sa, pýtajú sa, odkiaľ sme, pozývajú nás na obed. Sú chudobní, biznisu sa priveľmi nedarí, no ich duše sú čisté. Opakujem to, a možno aj po druhý raz je to pre vás prekvapením, ale bežní Afganci sú naozaj jednými z najmilších a určite najčestnejších ľudí, akých som na našej planéte stretol.

V pravom uhle k hlavnej ulici Čarsó bazár je ulička „klobúkov“. Tu sa nachádza aj známa mešita. My do nej ako cudzinci nemáme povolený vstup, no Fayaz o mne hovorí ako o moslimovi a každému ukazuje moju fotografiu z Kaaby. Musím povedať, že návšteva Mekky mi už mnohokrát otvorila dvere. Tu v Afganistane mi taktiež veľa ráz pomohla.

Tak to v živote chodí – jeden úspech vám pomôže k druhému, a naopak, ak neprogresujete, tak nestojíte na mieste, ale ponárate sa do bahna. Samozrejme, nie vždy to takto jednoznačne „instagramovo“ platí, no pravidlá života vôbec nie sú ťažké.

Cez moju návštevu Mekky som sa aj do tejto mešity dostal a chcem sa dnes stretnúť s vrcholnými predstaviteľmi Talibanu. Dohadujem to mesiace vopred a v hre sú aj moje tri návštevy Mekky – jednoducho, toto tu zaberá.

V Afganistane ma volajú „hadží“ a umra či hadž (púť) do Mekky sú tu veľmi vysoko cenené. Na afganských letiskách čakajú autá posiate kvietkami na príbuzných vracajúcich sa z Mekky. Ak o vás tu v Afganistane niekto povie, že ste „hadží“, je to najväčšia pochvala.

U nás sa povie bratku, kamarát môj, v Indii ma niekedy volajú „strýčko“ (onkel), bába (otec či svätec) a často, keď sprevádzam, počúvam prezývku „guru“. V Afganistane som „hadží“ – pútnik, ktorý hľadá osvietenie, vykúpenie a hlbokú pravdu.

Na Čarsó bazáre si kupujem čiapku aj látku na turban. Šalvar kamíz už mám. Hneď z letiska po prílete do Afganistanu sme sa ako prvú vec zastavili u krajčíra, vybrali látku – je február, a tak teplejšiu... Veď domorodých šiat z ľahkej látky (arabské, srílanské, indonézske, barmské oblečenie) mám doma asi desať...

S krajčírom sme dohodli tvar, ako to celé chceme – či majú byť rukávy na gombík, alebo voľné, teraz v zime odporúča límček, dve vrecká. Na druhý deň sú šaty hotové a krajčír nám ich prinesie na hotel. Z tej kvalitnej hrubej hnedej látky stáli asi 30 eur.

Pokrývka hlavy – to je iná vec. Afganistan, to je veľa etník, a keď máte čiapku iného etnika, môžete v Kandaháre pôsobiť ako nepriateľ. Pred desiatimi rokmi som si tu kúpil vlnenú hnedú čiapku „pakol“, ktorú nosieval Ahmad Šáh Masúd, prezývaný Lev z Pandžíru. No v tejto „tadžickej“ čiapke by som tu, v Kandaháre, vítaný nebol.

Turban sa taktiež väčšinou viaže priamo na hlavu, no tu, v Kandaháre, sa dlhou látkou obväzuje malá paštúnska čiapočka. Výber čiapočky aj látky nechám na miestnych. Oni vedia, čo je v móde.

Keď nosievam turban v Afrike, je zaujímavé, že aj keď som v jednej krajine, ale prejdem určitý úsek, ľudia ma zastavia a tvrdia, že som z iného kmeňa. „Nie, nie, nie som,“ odpovedám, „ja som váš.“ A oni mi ten kus látky na hlave rozmotajú a zaviažu inak – a až potom som „ich“. Turban a jeho zaväzovanie sú základom kultúry a jasným rozpoznávacím znakom miestnych mužov. Je fajn trafiť aktuálnu módu – potom ste „cool“, ako keď máte najnovší iPhone.

Za látku na turban chcú viac, než stáli šaty. Turban býva naozaj značne drahý všade na svete – ak chcete trošku lepšiu kvalitu, a domáci kvalitu ihneď rozoznajú a zaradia si vás do príslušnej kasty. Takže odporúčam trošku investovať, aj keď potom turban využijete už iba na karnevale.

Priznám sa, chcel som najprv čisto čiernu farbu – farbu Talibanu. Moderná je dnes však čierna s jemnými striebornými prúžkami, a takúto nosia mnohí. Dám si turban zaviazať domácim a z „uličky klobúkov“ vychádzam ako paštúnsky patriarcha – hrdý a udatný muž.

V našej spoločnosti sa čoraz viac presadzuje obraz citlivého muža, ktorý sa stará o deti, dojme sa na verejnosti a neprejavuje výrazné názory.  Oslavujeme víťazstvo demokracie aj vtedy, ak jednotlivec v dôležitej funkcii nemá vlastný postoj, akoby na jeho prítomnosti nezáležalo. Na najvyššie miesta v našom demokratickom systéme sa môžu dostať aj ľudia s kognitívnymi poruchami.

Sem, do zaostalého Kandaháru, tieto vzletné myšlienky ešte nedorazili. Samozrejme, hrdí paštúnski patriarchovia sú zadubení v inom smere. Úspešný systém vládnutia treba hľadať inde.

Zastavím sa v pekárni, milujem tento chlieb priamo z pece postavenej v zemi. Kandahársky chlieb je úplne iný než ten v Kábule či Mazār-e Šarīf. S týmito pekármi som sa dostal do Afganistanu po prvý raz. Bol september 1996 a ja som stopoval z Indie do Komárna a vracal sa späť na Kramáre, kde som pracoval ako lekár.

V pakistanskej Quette, v centre Balúčistanu, som sedel dva dni v pekárni, nemal som ani floka, polročnú výplatu 600 eur som už dávno minul, a títo pekári mi dávali teplý chlieb zadarmo. Dokonca som u nich vzadu v pekárni prespal a na tretí deň ma naložili a zobrali domov do Afganistanu, kde ich prezident visel obesený na rohu ulíc, potom ako bol brutálne mučený.

Taliban sa ujal moci. V roku 2014 som viedol prvú skupinu BUBO do Afganistanu. Rok predtým Afganistan backpackersky prešiel BUBO sprievodca Martin Navrátil, no svojich klientov by som nikdy s neskúseným mladíkom nepustil. Vtedy bol Afganistan vskutku nebezpečný.

Nemôžem stále cestovať, mám povinnosti vo firme, v BUBO Base Campe, ako voláme naše sídlo na Dunajskej ulici v Bratislave. Mám na starosti rozvoj firmy plus to, aby naši zamestnanci mali prácu aj o desať-dvadsať rokov. No do Afganistánu som pre bezpečnosť našich klientov išiel. 

Vtedy som naozaj veľa cestoval, dostal som sa do Timbuktu, ktoré bolo zopár rokov nedostupné, a skočil som hlavičku do mrazivej vody na severnom póle. Prešiel som Marshallove ostrovy a Mikronéziu. Toto bolo dlho predtým, ako sa tam vydali ďalší Slováci. Afganistan bol nad rámec môjho času vymedzeného na cestovanie na daný rok, ale na prvý BUBO zájazd by som svojich klientov nepustil samých. Hocičo sa môže stať.

Do týchto krajín vás ani nepoistia... Tu sa zíde, že mám vyštudovanú medicínu a atestáciu z internej medicíny, ale hlavne sa zídu moje skúsenosti. Je to ako v každom jednom odbore a ja šéfujem expedíciám od vzniku BUBO, a tak som sa čo-to naučil. Chcem povedať, že nejaká malá skúsenosť už u mňa bola.

Vtedy v roku 2014 sme cestu do Afganistanu započali z najsvätejšieho mesta Iránu, z Mašhadu (v mešite Imáma Rezu som sa v roku 2005 podpísal do obrovskej knihy ako šéf prvej skupiny zo Slovenska) a po zemi sme prešli do afganského Herátu.

Bol som nadšený. Išiel som sa po trhu v Heráte prejsť sám, všetci ostatní ostali kvôli bezpečnosti v hoteli. Hneď vedľa mňa zastal veľký džíp pick-up s guľometom na korbe. Bola to polícia. Zastavil som sa v obchodíku a džíp za mnou. Posunul som sa dvadsať metrov a džíp sa posunul taktiež. Pred hotelom sedel starček s kalašnikovom a strážil nás. Zdalo sa mi, že starček je dobrou voľbou, že tohto Taliban nepodplatí.

Taliban mal peniaze nielen zo Saudskej Arábie a keď niekto odchytil turistu, boli to oni, kto zaplatil najviac, a potom sa vaše video objavilo niekde na internete - no boli ste bez hlavy. Celú noc pred hotelom blikal maják polície, strážili nás. Hotel mal aj bazén. Bez vody. Mal dve poschodia, horné „luxusné“ pre zahraničných klientov. Chcel som spať na spodnom, ale nedalo sa. Počul som, že nedávno Taliban vybehol hore a vystrieľal všetky izby. Rozkopli dvere a strieľali a strieľali.

Nespalo sa mi dobre. Na recepcii ma oslovili mladí Afganci, totálne zdrogovaní. To nebol hašiš, to bol heroín. Martin išiel so skupinou ráno na letisko. Jeho mama ostala so mnou. „Zacheckoval sa? Skontroloval, či lietadlo letí?“ pýtal som sa jej. Neskontroloval a ja som v tomto prípade neskontroloval jeho. Samozrejme, neodleteli a vrátili sa na hotel.

Po tomto incidente som prevzal vedenie cesty totálne. Veď tento chlapík nás privedie do problémov. Prešli sme Mazār, Balch a keď sme odchádzali, v ten istý deň, bola nedeľa, vybuchla na policajnej stanici bomba a zabila šesť policajtov. Bola to tvrdá doba, nebezpečná. Videl som dnes nejaký rozdiel? Muži vtedy nenosili brady (ako vidíte na mnohých mojich fotografiach). Ženy chodili vtedy po uliciach v modrých burkách, v dnešnom Afganistane prevláda sivá a béžová.

Samozrejme rozdielov bolo oproti tomuto roku viac. Ďuro mi vtedy zavolal: „Poď sem rýchlo, som v bare, pijem šampanské, je tu diskotéka. Hneď oproti mešite...“ A tak som išiel, aj keď som si myslel, že si robí iba srandu. Bolo neskoro večer a ja som vošiel dole do podzemia a naozaj – pred Ďurom bola fľaška, blikali svetielka a hudba hrala naplno.

Naliali mi šampanské a bolo jablkové. Jeden Afganec ma chytil pod pazuchy a začal ma vytáčať. Na diskotéke boli iba chlapi. Jeden vzal mikrofón a kričal: „My chceme slobodu, my chceme whisky!“ Bolo to dosť absurdné... Neviete si to ani len predstaviť.

V Kábule „Hamví“ (Humvee – pancierovaný Hummer) s guľometmi pred a za autom, ktoré nieslo deti do školy, na letiská sa cikcakovite chodilo cez vysoké betónové zátarasy, ktoré by neprerazil ani tank. V Balchu som sa chcel ísť – sám, bez klientov, ich život by som neriskoval – prejsť ulicou. Prešiel som 20 metrov, nie viac, a zastavili ma vojaci.

„Je to nebezpečné, ide o život, vráť sa.“ „Však idem iba sem,“ ukázal som na predajcu melónov asi 10 metrov predo mnou. „Áno, tam už nie, ide o život.“ „Čo, bola v melónoch bomba?“ Neviem, ale Balchovia, to sú etnickí Arabi a naozaj to v roku 2014 bolo veľmi, veľmi nebezpečné.

Ďuro sa v Mazare zastavil vo verejnom bazéne. „Nemali skrinky, na lavičke bol položený mobil, peňaženka a všetko, jedna kôpka vedľa druhej,“ a dodal, že na bratislavských Pasienkoch osadili nové skrinky s hrubším plechom, a aj tak sa kradne. Teraz v Kandaháre bývame v hoteli NFC, ktorého súčasťou bola aj plaváreň a my ako ubytovaní sme mali plávanie v cene. Mali už skrinky, a to dokonca na magnetický čip.

Ako píšem vyššie, zrejme cítite, že situácia je omnoho lepšia. „Okupanti odišli, a tak nebudeme zabíjať svojich.“ Taliban verejne podporuje turizmus. Vraj v roku 2014 bolo okolo 600 turistov a dnes je ich 30 000 ročne. Pochybujem, že čísla sú správne, no dozvedel som sa ich od vládnych predstaviteľov priamo v Afganistane.

Každopádne, väčšina inštitúcií neodporúča cestovať do Afganistanu. Najviac využívam britské zdroje, a tu prikladám aktuálnu mapu. Zelená farba znamená, že krajina je bezpečná – napríklad celá Európa. Žlté škvrny ukazujú malé oblasti, kde si treba dávať pozor, a červená farba znamená nebezpečné oblasti, kam by sa nemalo chodiť. Afganistan je červený celý.

V roku 2014 sa Kandahár navštíviť turisticky nedal. Posledné desaťročia to bol veľký problém. Duchovné a mocenské centrum Talibanu bolo pre turistov tabu. Dnes je to presný opak a Kandahár je možno tým najbezpečnejším mestom.

Zdá sa, že dnes, po dlhej dobe, je najlepšia doba na návštevu krajiny, ale aj tak to zasa nie je úplne bezpečné. Vytvárajú sa bunky IS (Islamského štátu), ktoré chcú vraj ešte tvrdšie pravidlá než Taliban, no základom je, že sú proti Talibanu. Ak Taliban podporuje turistov, títo ľudia vás zastrelia, aby Talibanu urobili zle.

Stalo sa to napríklad 17. mája 2024 a ja som sa dlho rozprával s domorodým sprievodcom, ktorý danú skupinu Španielov sprevádzal. „Bolo ich 17 a dal som im v Bámijáne ofotiť permity. Arozdelil som ich do dvoch kopírovacích obchodíkov.“ Ja som v Bámijáne pred zopár dňami bol, presne na tej istej ulici a v tom istom obchodíku, je to jedna malá diera.

„Najprv som si ani neuvedomil, že je to streľba,“ hovorí Hazara, ktorý je na streľbu zvyknutý. „Skryl som sa v obchodíku, ten strelec bol odomňa asi tri metre, keby ma uvidel, je po mne.“

„Potom som naložil telá, traja boli mŕtvi a štvrtá turistka podľahla zraneniam neskôr. Zabili aj mojich dvoch ľudí. Bolo to hrozné,“ zamyslí sa.

„Keď sme prišli v tom teple po piatich hodinách do Kábulu, chcel som odovzdať telá do nemocnice, ale žiadna ich nechcela a chodil som od nemocnice do nemocnice. Až ambasáda mi pomohla,“ vysvetľuje mi praktickú vec problému.

Taliban páchateľov chytil, vraj to bol IS, ale nikto nevie, či sú to tí praví páchatelia. „Zavolali ma na preukázanie totožnosti, ale ja som útočníka nespoznal,“ hovorí mi a zamlčí to, že ho Taliban zatvoril do väzenia. No viem, že to takto bolo, dozvedel som sa to od dvoch separátnych zdrojov. V Paríži o pár dní koncom februára obedujem v skvelej reštaurácii Gallopin, kam chodieval aj Ernest Hemingway, je to hneď oproti burze. Sympatický fotograf Philippe de Poulpiquet mi informáciu o zatknutí opäť potvrdí.

Afganistan navštívil desaťkrát a nie je to ten rozprávkar, nepotrebuje si vymýšľať.

„Afganistan mi vo francúzskych médiách neuverejnia, oni chcú iba reportáž o afganských ženách,“ vysvetľuje mi situáciu, ktorá je obdobná ako u nás. Tendenčné spravodajstvo zo sveta, kde sa podporujú vždy iba určité témy v jasne vymedzenom trajektóriu, kritizujem už tridsať rokov. Môže mi byť útechou, že vo Francúzsku je to rovnaké ako u nás?

Niekedy vám poviem viac, no moje blogy sú dlhé a čítajú ich iba cestovateľskí nadšenci a vzdelanci, a tých je na Slovensku z roka na rok menej. Píšem pre promile populácie, a tak stačí... Som s týmto sympatickým sprievodcom v kontakte. Práca cestovky v Afganistane je však náročnejšia než to, čo robím ja. Nechcel by som byť v ich koži, v tej obrovskej neistote.

Ako dnes vyzerá turizmus v praxi? Z turizmu v Afganistane sa stáva druhá Severná Kórea. Máte určenú presnú trasu, konkrétne povolenia – permit, kam môžete ísť, a ak v ňom čosi nie je, máte problém. Podobné som zažil aj v Eritrei, keď sme odbočili do kláštora, ihneď nás zatkli.

Kedysi takýto Afganistan nebol, no problém som v Kandaháre zažil na vlasnej koži. Vždy medzi vojakmi nájdete aktívneho blbca a zdá sa mi, že pri zhoršujúcej sa ekonomickej situácii ide práve tento druh ľudí do popredia. Rozprával som sa s milou Francúzkou Corrine Vachon, prešla Pakistan, mnoho razy Kirgizsko, v Kašmíre bola podobne ako ja v deväťdesiatych rokoch keď bol Kašmír naozaj tvrdou oblasťou. Po skúsenostiach z Kandaháru hovorí, že do Afganistanu sa už zrejme nevráti. 

Takže nakoniec vás buzeruje Taliban aj keď verejne proklamuje, že chce podporovať turizmus. Ľudia Talibanu však nevedia ako má turizmus vyzerať, oni vedia narábať so zbraňou. Ak iba chcete Afganistan vidieť, je to OK, ale ak sa chcete zblížiť s domácimi, interagovať, začínajú byť problémy, lebo toto nechce ani Taliban. Keď sa budete rozhodovať - či ísť, či nie - dám vám ešte jednu radu: vidím, že mnoho mladých slobodných mužov bez detí do Afganistanu chodí a berú so sebou aj turistov. Pozor na nich!

Títo muži bez akýchkoľvek záväzkov, žijúci veľmi pofidérnym životom a s minimálnymi skúsenosťami, sú pre slušného človeka vskutku nebezpeční. Vo svojom živote nemajú žiaden plán a nieto aby nad plánom B uvažovali na náročných cestách. Títo „mladíci“ sú ešte väčším nebezpečenstvom než Taliban. Nemajú čo stratiť. Ak vy máte, tak si dávajte radšej na „instagramové stars“ bacha.

V Bámijáne zatkli začiatkom februára 2025 dvoch turistov a ich afgánskych sprievodcov a držali ich vyše mesiaca vo väzbe. Fayaz mi celé dni rozpráva o Američanovi, ktorý prišiel z Uzbekistanu do Mazaru a vidím, že týmto chce upozorniť na rozvoj turizmu a na úspech jeho firmy. Tento Američan je v Mazare, ale nevidí ani buzkaši (exotický šport), nevie o tom, a cestovka mu to ani nedáva ako možnosť. Stretneme sa s ním však v jednej reštaurácii v Kábule. Je to 28-ročný mladík, šéf British School v Taškente, a na moje počudovanie rozpráva perfektnou ruštinou. Vskutku perfektnou.

Je sympatický, fajn, objavuje región Strednej Ázie, a tak na tri či štyri dni skočil aj do Afganistanu. Sprevádza ho Fayazov mladší brat. Dva dni po našom krátkom stretnutí v reštaurácii dostáva Fayaz telefonát od brata s tým, že Američana chcú zatknúť. Pohľad Talibanu je jasný: „Američan v Afganistane? Špión!“ Majú vraj ihneď zastaviť auto a počkať na Taliban, ktorý si pre turistu príde. Fayaz opäť viac ošedivel. Volá známym na ústredie tajnej služby a vysvetľuje, prosí.

„Minule išla jedna mladá turistka cez hranice do Uzbekistanu a našli jej 2500 USD a zobrali jej ich, že ich nedeklarovala. Plakala, to boli jej peniaze na ďalšie tri mesiace. Nepomohla si. Toto je turizmus v Afganistane,“ povzdychne si.

Mne však ihneď napadne: ak sa na výsluchu Američan dostane k otázke, s kým sa stretol, čo povie? Sme jediní - ja a Maťo - s kým sa videl a rozprával. Vysvetľuj následne Talibancovi, ktorý nikdy nechodil do školy, že to je koincidencia...

Prichádzam na dohodnuté stretnutie s Talibanom, je obed. Tucet „bradáčov“ práve obeduje, sedia na zemi a rukami vytierajú s chlebom misy. Tucet samopalov je vedľa seba opretých o stenu hneď vedľa tucta párov šľapiek, ktoré si pred vstupom do „jedálne“ vyzuli. Neuveriteľný pohľad. „Mali by si ich presvedčiť, aby sa z nich stali moslimovia,“ vysvetľujú Fayazovi a on opäť vytiahne tromf a pripomenie im, že im pred mesiacmi hovoril, že ja som „hadži“. „Aaa, prisadni si, daj si s nami,“ pozývajú ma.

Túto selanku mi prekazí Maťo, ktorý ku mne zadychčaný dobehne. „Mal som déjà vu. Rýchlo poďme, oni nás tu zastrelia, ja som to videl, presne toto som už videl. Poďme.“ Je bledý ako stena. Nemám z toho žiadne fotografie, iba z diskusie pred „jedálňou“, no vidím, že musíme ísť.

Ideme autom päť minút, prejdeme jeden checkpoint a dobehne nás chlapík na motorke, zaklope „Nikimu Laudovi“ na okno, nerozumiem, ale vraj sa máme vrátiť. Otáčame sa a zastavíme pred „policajnou“ stanicou na rohu dvoch ulíc. Vystupujem a v koženom púzdre vedľa pasu mám 500 USD, tak ich vyberám a dávam nenápadne a rýchlo do tajného vrecka na ruksaku. Policajná stanica je na druhej strane, nikto nič nevidí.

V živote ma takto zatkli už 50x a na 99 % ide o peniaze. Kongo, Stredoafrická republika, Sudan, Čad, Rovníková Guinea, Togo, Nigéria, Guinea-Bissau, Guinea, Sierra Leone, Kambodža... Vždy je to akési vydieranie. Stalo sa mi to v Kašmíre, kde mi kapitán pokojným hlasom vysvetľoval, že sa nič nedeje, že tu iba počkám, do mesiaca bude súd a ak sa ukáže, že som nevinný, budem môcť ísť. Teraz nás tu v Kandaháre chcú zatknúť na 6 mesiacov. Samozrejme, za špionáž.

Po niekoľkých minútach príde chlapík. „Čo si dal do toho ruksaku?“ prísne mi hľadí do očí, akoby som tam vložil heroín. „Nič,“ odpovedám. Evidentne nás nesleduje jeden, ale skupina ľudí a tento tajný v civilnom oblečení musel stáť z druhej strany auta.

„Čo si tam dal? Priznaj sa!“ pokračuje. „Nič. Nič som tam nedal,“ pokojne hľadím do jeho očí. Vysypal celý ruksak, prehľadal všetko, no tajné vrecko neobjavil a doláre nenašiel. Keď nás tu držia vyše hodiny, tucet vojakov, prst na spúšti samopalu, stále rozprávam a nútim Fayaza prekladať. No on je bledý ako stena a nezmôže sa na slovo.

„Čaj,“ poviem a ukazujem na seba a Maťa. „Zabíjam tu s vami čas, tak mi dones čaj.“ Usmejú sa a donesú čaj. A hlavný problém, veliteľ otvorí tabatierku a nasype mi do čaju čosi – vonia to, naozaj to vyzerá divne, no je to iba kardamón, nejaká jeho špeciálna zmes. Chlapík, čo ma prehľadával, sa začne smiať, keď to voniam, a ja robím srandičky a snažím sa pôsobiť ako človek z mäsa a kostí. Niekto, kto im nie je nepríjemný a nesympatický. Špióni predsa pijú Martini a nie čaj.

Zrazu vedľa zastaví obrovské auto s guľometmi a vystúpia dvaja bradáči v čiernych turbanoch a rovnakých šatách ako mám ja – toto je tajná služba. Fayaz mi potom hovorí, že im povedal, že naša krajina nie je v NATO (no to je teda milé) a že zajtra letíme preč a keď zmeškáme ten odlet, máme problém a aj oni.

Fayaz sa rozhovoril a ukazuje im náš dohovor a stretnutie s predstaviteľmi Talibanu. Tajní sa so mnou vôbec nerozprávajú. Zdá sa, že vedia o nás všetko, o každom našom kroku. Po 15 minútach povedia jednu vetu: „Ste voľní.“

Tak toto bol cestopis z Kandaháru, z centra Talibanu. Mesta, kam sa nedalo desaťročia dostať. Dnes je evidentne problém dostať sa z neho von.

Mali sme s Maťom viac šťastia než manželia Reynoldovci, Briti, ktorých Taliban zajal v ten istý čas ako sme boli v Afganistane my (1. februára 2025)  a drží ich vo väzbe doteraz.

Verím, že ste získali z mojich zápiskov a fotografií pocit, ako TO vyzerá. Ako hovoria cynici, ide o bombovú dovolenku pre ostrieľaných cestovateľov.

Šťastné cesty prajem!