Najznámejšie kmene Namíbie

Možno vám v rámci kmeňov Namíbie príde ako prvý na jazyk kmeň Himba. Je azda najznámejší zo všetkých kmeňov Namíbie a jeden z vôbec najikonickejších v Afrike. Ide o kmeň, ktorého príslušníkov rozoznáte veľmi ľahko. Pri pohľade na ženské zástupkyne Himba máte pocit, že ich koža má priam červenú farbu. K tomu veľmi zvláštne účesy a žiadne podprsenky. Všetko má svoju symboliku.

Poďme však postupne. Keď mierite na zájazd do Namíbie, pristanete v hlavnom meste Windhoek. A už tu sa v ruchu prekvapivo čistého mesta plného lesklých presklených budov môžete stretnúť s Himbami. Oproti stretnutiu v autentickej dedine, kde sú ich stovky, je to však len zlomok aklimatizačného šoku, ktorý vás čaká.

Dostať sa do takejto dedinky nie je úplne jednoduché, no v BUBO sme v Namíbii ako doma od roku 1998 a máme vytvorené kontakty. Mierime preto s našou malou skupinou do mesta Opuwo na severe Namíbie (blížiac sa k hraniciam s Angolou) a stretávame sa s našou spojkou menom Queen Elizabeth. Áno, takéto mená nie sú v Namíbii ničím výnimočným.

Ešte v meste nakúpime potraviny, no hlavne veľké bandasky s pitnou vodou, a mierime do osady, kde „Kráľovná Alžbeta“ vyrastala. Keď deti vidia naše autá, ktoré zvládli prejsť aj náročné prašné cesty Namíbie, rozbehnú sa za nami a už vedia, že sme im doniesli dary, ktoré im tak veľmi pomôžu. Veď ide o chudobných príslušníkov kmeňa, často žijúcich zo dňa na deň. Akonáhle odovzdáme našu charitu, povedia nám niečo o každodennom živote.

Prečo sú príslušníci kmeňa Himba „červení“? Samozrejme, nie je to prirodzené zafarbenie kože. Ženy sú známe tým, že si natierajú pokožku a vlasy zmesou zvanou otjize, ktorá sa skladá z masla, červeného okru menom hematit a aromatických bylín. Ich prirodzene tmavú pokožku farbí dočervena, pričom slúži ako akýsi opaľovací krém, ktorý okrem slnečných lúčov chráni aj pred hmyzom. A spomaľuje aj rast ochlpenia.

Zároveň symbolizuje krásu, vyzdvihuje ženskosť a má duchovný význam – červená je farbou krvi, zeme a života. Červenú nemajú len kožu, ale aj šaty zakrývajúce ich od pása po stehná. Podprsenky nenosia (s výnimkou škôl) v žiadnom veku. Navyše zaujmú aj zvláštne vytvarované vlasy Hímb.

Ide o takzvanú korunku erembe vytvorenú z kravskej či kozej kože. K zachovaniu unikátneho tvaru účesu pomáha aj blato a zvierací tuk. Na mieste nám vysvetľujú viacvýznamovosť takýchto účesov vypovedajúcich aj o veku, rodinnom stave či spoločenskom postavení.

Mladé dievčatá Himba nosia vlasy spletené do dvoch prameňov smerujúcich dopredu (sú slobodné). Po dosiahnutí puberty a svadbe si ženy začnú opletať vlasy do množstva dredov, ktoré sú pokryté otjize a často zdobené koženými alebo kovovými ozdobami. A čo muži? Tí si vlasy holia, no slobodní majú cop. Červenou farbou sa, na rozdiel od žien, nepotierajú.

Deti kmeňa Himba sa natierajú červenou od momentu, kedy sú schopné starať sa o vlastnú hygienu. V tomto prípade však zabudnite na starostlivosť, ako ju poznáme my. Síce v ich dedine vidíme aj sprchu, tá však tečie iba málokedy. Tu sa sprchuje dymom! Ukazujú nám, ako pália špeciálne bylinky a dreviny (napr. živicu z kríka omuzumba) a sadnú si nad rozžeravené uhlíky, čím sa dezinfikujú a parfumujú. A to doslova na všetkých partiách tela. Naši klienti iba otvárajú ústa a je to unikátny zážitok ako z dokumentárneho filmu.

Čo nás ešte zaujalo, je, že vek tu prakticky nepočítajú. Našu skupinu šiestich klientov BUBO privítala najstaršia príslušníčka kmeňa, ktorá každému z nás podala ruku dvakrát. Bol to úsmevný moment a zaznela otázka, koľko rokov má. „To nevieme, nepočítame to,“ zaznela jednoduchá odpoveď. Isté však je, že ostala vo výbornej kondícii.

Nejedného návštevníka dediny tiež zaujmú rôzne náramky a náhrdelníky na krku, ktorými by nepohrdli ani moderné ženy. Samozrejme, ponúkajú nám ich pred rozlúčkou aj ako suvenír, okrem krásnych vyrezávaných sošiek zvierat. Zjednávame ceny a tieto peniaze im opäť pomôžu prežiť. Keď vojdete do ich obydlí, zistíte, že to potrebujú – v jednoduchých domčekoch ako z praveku okrem diek a zopár hrncov naozaj nič iné nemajú.

Okrem možnosti podporiť tieto komunity musím ešte zdôrazniť, že by ste ich mali navštíviť čím skôr, pokiaľ je to váš sen. Aj tieto kmene sa modernizujú a prekvapilo ma, že niektorí tu držali v ruke iPhone kvalitnejší, než mám ja. Navyše, dievčatá už chodia do mestských škôl a musia nosiť podprsenky. Afriku treba zažiť, kým je autentická! A s týmto poznatkom a po spoločnom speve a tanci s Himbami sa vydávame za ďalším kmeňom.

Pokiaľ sú Himby tým najznámejším a podľa mňa aj najexotickejším kmeňom Namíbie, príslušníčky Herero by sme mohli označiť za najkrajšie. Minimálne podľa šiat, do ktorých sa zaodievajú. Brázdiac krajinu s našou partiou najscestovanejších Slovákov vidíme uprostred prašných ciest po celej Namíbii suvenírové stánky. A narazíme aj na ten, kde pekné predmety predávajú práve príslušníčky Herero.

Herero (tiež Herrero) sú potomkovia najmä nomádskych kmeňov východnej Namíbie. Počas modernej histórie si toho nevytrpeli málo. V rokoch 1904 až 1908 práve na tejto skupine spáchali Nemci v rámci kolonizácie Namíbie najväčšiu genocídu (spolu s Namami). Odhaduje sa, že konflikt si vyžiadal smrť vyše 100 000 príslušníkov Herero.

Dnes ich žije v Namíbii zhruba 200 000. Paradoxne sa Nemci podpísali aj na tom, ako sa ženy Herero obliekajú dnes. Zdanlivo až šaty viktoriánskej šľachty si osvojili vďaka kolonizátorom – nie však ako cudziu módu, ale pretvorili ich na vlastný symbol suverenity a dôstojnosti. A zároveň si tým dodnes uctievajú pamiatku obetí.

Šaty sa siahajú po zem, objemné a farebné sukne majú viacero vrstiev, veľké klobúky sú ukončené bodcom smerom nahor. Samotný klobúk je inšpirovaný tradičnými kravskými rohmi (tzv. otjikaoko) a symbolizuje silu žien a spojenie prírody s duchom rodu.

Pri kravách ešte chvíľu ostanem. Kravy sú totiž pre Herero viac než len majetok – sú aj duchovné spojenie medzi svetom živých a predkov. Každý muž z kmeňa Herero má svoj totemový dobytok (tzv. eanda) a podľa kráv sa určuje rodinná línia – otec neodkazuje majetok synovi, ale synovcovi z matkinho rodu, lebo „krava“ a „duch“ sa prenášajú cez ženy. Tie majú v komunitách Herero veľmi silné postavenie.

Tento kmeň som už spomínal v súvislosti s genocídou. Dnes sa predpokladá, že v Namíbii by sme dokázali stretnúť ešte zhruba 110 000 členov tohto kmeňa. Namovia obývajú hlavne juhozápadnú Namíbiu a púšť Kalahari, ktorú Ľuboš Fellner križoval pri svojej vôbec prvej namíbijskej expedícii. A patria ku skupine Khoisan. Ide tak o jedných z najstarších obyvateľov južnej Afriky.

To, čo je na nich ešte výnimočnejšie než vzhľad, je klikavý jazyk (khoekhoegowab), ktorý používajú. Do slov pridávajú priam hudobnú melodiku. Keď sa ich snažím napodobniť, nevyznie to ako reč, ale skôr ako spievanie s kloktaním či mľaskaním. Ako nepodarené napodobňovanie zvukov vydávaných koňom. Ide o štyri základné klikavé fonémy kombinované s ďalšími, ktoré majú oni v malíčku (či v hrdle) od detstva. Stretnete sa s ním aj v Južnej Afrike – či už v Kapskom Meste alebo Johannesburgu – no tu pôsobí táto reč ešte exotickejšie.

Príslušníci Nama si vyrábajú šperky z materiálov, ktoré nájdu v okolí: drôt, oceľ z vrakov, staré konzervy – to všetko elegantne pretvoria na náramky a náhrdelníky. Opäť si tak môžeme odniesť domov nečakane vzácny suvenír. Šperky zvané omgarib nosia podľa rôznych významov. Niektoré sa vyrábajú len pri špeciálnych príležitostiach (napríklad svadba) a určujú aj postavenie v spoločnosti.

Len málokto tiež vie, že Nama si vytvárajú tajné mapy v piesku – akýsi nám nezrozumiteľný mapový systém na orientovanie sa v púšti v prípade, že sa stratia. Každý obradný vodca pozná desiatky takýchto značiek, často sa vykopávajú malé jamky, kam vsadia lávové kamene či kúsky keramiky.

U Namov sa tiež verí, že „staré kamene“ – kusy skaly, ktoré zostali z prírodných erózií – uchovávajú dušu púšte. Pri určitej kombinácii Mesiaca a polohy hviezd sa schádzajú učenci („!garob“) a spievajú piesne kameňom – aby sa z nich získala múdrosť minulých generácií.

Taktiež dodnes veria v „čas chladnej noci“, kedy duchovia predkov prechádzajú cez piesok a hľadajú nepokojné duše. V niektorých komunitách sa pri pohrebe dokonca otvorí brána opačným smerom, než akým sa doteraz chodilo, aby si duch „nepamätal cestu späť“.

Kmeňom číslo štyri je ten, s ktorým sa v Namíbii stretnete najčastejšie. Ovambo (alebo Ambo) obývajú sever Namíbie a majú až 1,5 milióna členov (asi polovica populácie krajiny). Ich život sa prelína medzi tradičným vidieckym poľnohospodárstvom (kde pestujú maniok, kukuricu) a modernými centrami – založili dnešné univerzity, obce. Modernizovali sa bez toho, že by prišli o materský jazyk či identitu celkovo.

Ide zároveň o kmeň, ktorý má jeden z najorganizovanejších tradičných systémov – každý klan má svojho kráľa alebo hlavu a vlastný právny systém, ktorý funguje paralelne so štátom. Tým majú aj najväčší vplyv v politike a početné zastúpenie v namíbijskom parlamente.

Ovambo sú pevnou súčasťou moderného systému. Ich výrobky sa navyše vďaka dialógu s vládou vyvážajú do zahraničia v najväčších počtoch. Za niektoré ich výrobky, napríklad farbené textílie, by ste zaplatili v zahraničí poriadne mastnú sumu. A preto radíme nakupovať rovno na zájazde v Namíbii.

Predovšetkým ženy Ovambo si dávajú záležať na odievaní – nosia pásované tuniky s jasnými farbami, ktoré obsahujú často ručne maľované geometrické vzory a zaujímavé vyšívané detaily. Na hlave nosia mäkké čelenky ondele, slúžiace na ochranu pred prachom a vetrom. Pozoruhodný je aj spôsob farbenia odevov – používajú naň prírodné rastlinné pigmenty, ktoré dlhé týždne držia jasnosť aj po opakovaných praniach.

Ovambo v rámci svojich tradičných zvykov tiež podstupujú zaujímavý rituál označenia družbu na svadbu – uukwahatu. Budúci ženích prináša do rodiny prírodné dary: kukuricu, bravčové a teľa. Ženíchova rodina tiež urobí tri „cesty“ do domu nevesty – symbol trojitého začlenenia do rodu. Končia sa spevom a hraním na tradičné drevené bubny.

Spomenúť treba aj, že keď sa mladý príslušník Ovambo dostane do puberty, prechádza rituálom premeny a je do veľkej miery izolovaný. Počas tohto obdobia nesmie pozrieť žene do očí, ani spať na bežnom lôžku, aby dokázal, že je pripravený byť chlapom. Dievčatá zase pred prvou menštruáciou prechádzajú cez rituál nazvaný olufuko. Trvá aj dva týždne, počas ktorých sa učia životným múdrostiam: vareniu, domácim prácam, ale aj obrane a organizovanosti.

Predposledným spomenutým a druhým najrozšírenejším etnikom (cca 220 000 ľudí) je kmeň Kavango, ktorý nie je homogénny, ale je rozdelený do piatich kmeňových skupín. Konkrétne sú to Mbukushu, Sambiyu, Kwangari, Mbunza a Geiriku. Tradičným domovom obyvateľov Kavango sú regióny Kavango East a Kavango West v severovýchodnej Namíbii pri (takmer) rovnomennej rieke.

Rieka Okavango v severovýchodnej Namíbii tvorí časť hranice medzi Namíbiou a Angolou a slúži aj ako miesto, kde nájdete obyvateľov Kavango v najväčších počtoch. Hlavným centrom tohto regiónu je mesto Rundu, cez ktoré prechádzame aj počas nášho zájazdu Namíbia - veľký okruh, ktorý realizujeme už takmer tri desaťročia. Oproti suchému juhu a západu Namíbie pôsobí ich domovina ako malý tropický raj – vodnatý, zelený a tichý, so sieťou kanálov, zátok a mokradí.

Kavango (alebo aj VaKavango) sú úzko spriaznení s vyššie spomenutými ľuďmi Ovambo a predpokladá sa, že oba kmene majú pôvod vo východnej Afrike. Na čele každého kmeňa stojí náčelník, ktorému pomáhajú mladší náčelníci. Náčelník má moc nad celým kmeňom a jeho dôležitou úlohou je prideľovanie pôdy.

Hoci náčelníci Kavango sú vždy muži, systém je väčšinou matrilineárny (dedičstvo po materskej línii) a zakladajú si na klanovom systéme. Každý príslušník Kavango vie, z akého klanu pochádza, kto je jeho náčelník, a aký to má dosah na jeho spoločenské postavenie.

Kavango nenosia také ikonické alebo nápadné oblečenie ako napríklad Herero či Himba. Ich šatstvo je skromnejšie, často vyrobené z tradične tkaných textílií, a ženy nosia sukne s viacerými vrstvami látky v živých farbách.

Farby a vrstvy však prezrádzajú, či je žena vydatá, koľko má detí, a z akého klanu pochádza. Ženy tiež rodia vo vyhradenom priestore v blízkosti rieky, kde sa nachádza tzv. pôrodný prístrešok, mimo kontaktu s mužmi a s novorodencom absolvujú očistný rituál špeciálnym bylinkovým odvarom.

Život mužov sa okrem toho, že sú skvelými majstrami práce s drevom a železom, stále točí okolo riečneho cyklu. Rozumieme pod tým rybolov, zavlažovanie polí, zber úlovkov, výroba piva z prosa a spoločné rituály pri západe slnka. Veria, že duch mŕtveho človeka sa môže usídliť pri rieke alebo v konkrétnom strome a ovplyvniť život rodiny.

Posledný kmeň, za ktorým sa vydávame na veľkej ceste Namíbiou, sú Damarovia. A pokiaľ ste si mysleli, že vás už nemá čo prekvapiť, dočkáte sa presného opaku. Damarov dnes nájdete v oblasti Damaraland (okolo miest Khorixas, Outjo, Kamanjab a regiónu Brandenberg), v centrálnej Namíbii. Ešte predtým, než sa s klientmi ubytujeme v prekvapivo luxusnej lodži Twyfelfontein Country Lodge s bazénom, si prejdeme praveké maľby staré tisíce rokov.

Skalné rytiny a maľby v Twyfelfontein sú najväčšie v Namíbii a považujú sa za najdôležitejšiu koncentráciu skalného umenia v Afrike. Nachádza sa tu viac ako 2 500 petroglyfov v rôznych štýloch a nečudujeme sa, že toto miesto v roku 2007 vyhlásili za prvé miesto svetového dedičstva UNESCO v Namíbii.

Vytvorili ich domorodí Sanovia vyrezávaním a obrusovaním skaly, kým nevytvorili požadované tvary alebo vzory. Opracovaním skaly boli Sanovia schopní prerezať a odstrániť vonkajšiu vrstvu a dostať sa k žltšie zatienenej skale pod ňou. V priebehu rokov boli rytiny oxidované, čo pomohlo k tomu ich zapečatiť a zachovať. Zobrazujú ľudské stopy či zvieratá, ktoré Sanovia museli vidieť. A pri pohľade na ne sa nám nechce veriť, že neboli namaľované iba zopár dní dozadu.

Po oddychu a skvelých raňajkách v spomenutej lodži sa vydávame do živého múzea damarskej kultúry. Dozvedáme sa, že ide o jednu z najstarších kultúrnych skupín v Namíbii, ktorej pôvod je však pre etnológov veľkou záhadou. Nepatria k Bantu, hoci majú veľmi tmavú pokožku a rozprávajú jazykom Námov, ale ich životný štýl a kmeňová štruktúra sa od nich výrazne líši. Práve Nama a Herero ich vytlačili, a preto žijú len v spomenutom Damaralande.

Maličká dedinka slúžiaca ako múzeum je postavená v skalnom amfiteátri a delí sa na niekoľko sekcií. Nás najviac zaujme prezentácia bylín v typickom klikavom jazyku. Rôzne byliny, ale aj listy či kôru stromov využívajú dodnes na liečbu všetkých potiaží – bolestí hlavy, žalúdka, pečene, kĺbov, ale aj ako ochranu pokožky. Všetka ich medicína je naozaj iba prírodná.

Zaujme nás však aj majstrovstvo kováčov v najjednoduchších podmienkach, aké si viete predstaviť. Kedysi Damarovia vypaľovali kovy z rudy, dnes už kov na kutie kupujú. Alebo nachádzajú vraky áut, z ktorých vyrobia bubny. Oheň si však zakladajú sami a mladíci nám ukazujú, akými jednoduchými spôsobmi sa dá založiť (s paličkami, trusom slona či pieskom). Musia to vedieť – kým chlap nevie založiť oheň, nemôže sa ženiť. Rovnako tak musí vedieť uloviť divú zver.

Pokračujeme na miesto, kde dvaja muži hrajú „stolovú“ hru, pri ktorej sa snaží každý z hráčov získať kamienky, porozhadzované v jamkách v štyroch radoch, na svoju stranu. Ňou zvykli náčelníci získať na svoju stranu nielen dobytok svojho súpera, ale aj srdce ženy, po ktorej túžili.

A keď si myslíme, že nás už nemôžu tieto tradície viac ohromiť, nasleduje spoločný spev a tanec príslušníkov Damara iba pre našu malú skupinu turistov. Nemôžete si v tom momente pomôcť, iba máte úsmev na tvári a viete, že ste ulovili zážitok, ktorý si do konca života zapamätáte.

Kmeňový život Namíbie je absolútne fascinujúci. Iba nás utvrdzuje v tom, že krajina na juhozápade Afriky je absolútne výnimočná vo všetkých ohľadoch. Od safari cez duny vlievajúce sa do oceánu po prales... a, samozrejme, život pôvodných kmeňov, ktoré poznávate bezpečne a bez más turistov. Exotické kmene sú len jedným z mnohých dôvodov, prečo dať šancu návšteve Namíbie.