Pravdu povediac, nikdy som neplánoval, že sa sem raz pôjdem pozrieť. Annapurna skrátka nebola na mojom ´must to do´ cestovateľskom zozname. Ale poznáte to, človek mieni a.... Napokon je vždy všetko inak. A ja som základný tábor pod týmto himalájskym gigantom nielen navštívil, ale užil som si ho v takom dokonalom počasí, že som zo začiatku neveril, čisa predo mnou nerozprestiera fototapeta. Taký nádherný pohľad a zážitok to bol! A to som ani nemusel nikam šliapať. Vyviezli sme sa totižto až k samotným ubytovaniam horolezcov vrtuľníkom rovno z Pokhary. A bola to ozaj cesta, akú inde nezažijete!
Všetko sa to začalo pri rannom pozorovaní východu slnka nad Annapurnou z pahorku Sarangkot. Výhľad nám vyšiel ukážkovo a cestou dole sme sa zanietene bavili o Annapurne. Ivan, jeden chlapec z našej skupiny, sa ma zrazu pýta: „Samo, videl si tú reklamu na recepcii?“ Hneď som vedel, čo mu behá po rozume. To isté, čo aj mne. „Myslíš vrtuľníkom k Annapurne?“ Ten leták, samozrejme, upútala aj moju pozornosť, a v hlave mi zostal vŕtať červík, ako by sa také veľkolepé dobrodružstvo dalo zrealizovať. Neodbytná myšlienka sa ma nepustila.
„Zajtra ráno môžeme letieť, čo povieš?“ prekvapil som Ivana. Ten ani na okamih neváhal. Za chvíľu sme mali na zozname osem záujemcov o impozantný let. Ide sa na to!
Desiata najvyššia hora sveta je jeden z najväčších snov horolezcov
Vzlietame k nebesiam #
Druhý deň vstávame poriadne skoro. Sme plní vzrušenia, očakávaní, a okrem toho - chceme byť na letisku už o 6:30, aby sme mohli letieť vôbec prvým vrtuľníkom, ktorý v ten deň pôjde do vzduchu. Šťastena nám však nepraje. Všade sa vznáša hustý opar, okolo letiskasa vytvára hustá hmla. „Ešte nevieme, či poletíme,“ potvrdzuje nám naše chmúrne vyhliadky slečna z aeroliniek Probhu, ktoré lety organizujú. „Musíte si počkať do siedmej, na prognózy počasia.“ Nastáva čierna polhodinka. Uťahujeme sa do kaviarne, nad kávou, čajom a sušienkami polemizujeme o počasí a o našich šanciach letieť.
Annapurnu je z letiska bežne vidieť. Dnes ráno sa pred nami zatiaľ skrýva. Nakoniec sa však opar mierne dvíha, a zrazu prichádza zelená! „Rýchlo na pristávaciu plochu, nech vzlietneme, kým je pekne!“ naháňa nás zamestnanec letiska. A tak mierne nervózne prechádzame krížom cez pristávaciu plochu k hangárom s vrtuľníkmi. Tu už nás čaká naša malá, štvormiestna helikoptéra s anglickým pilotom Billym, ktorý nám hneď žoviálne vysvetľuje potrebné bezpečnostné opatrenia: „Za vrtuľník nelezte! Je tam výfuk, zhorí vám koža!“ upozorňuje vecne, akoby išlo o najsamozrejmejšiu vec na svete. „ A nie že mi niekto bude siahať na riadiacu páku!“ Situáciu odľahčí pár vtipnými poznámkami, my sa naladíme na jeho vlnu, a všetci spolu veríme, že náš let k Annapurne bude zdarný a nádherný...
O pár minút je všetko dokonale pripravené, a môžeme vyraziť. Ideme na dve smeny. Vrtuľník vždy jednu posádku odvezie do tábora, tam ju vyloží, a odchádza po ďalších. Jednosmerný let trvá 20 minút, a tak nás čaká asi 40 minút nebesky stráveného času pod desiatym najvyšším štítom planéty. To znie dobre, no nie?... Vzlietame – smer veľkolepá Annapurna! Samotný let je jedným veľkým zážitkom. Annapurna je od Pokhary vzdialená asi20 kilometrov. Jej masív má však 55 kilometrov na šírku, a tak vyzerá doslova akoby bolhneď „za plotom“. No až keď sa k nemu približujete bližšie, uvedomíte si, aký je naozajobrovský. My letíme priamo k jeho najvyššej časti. Tu sa masívom tiahne trhlina, ktorá vyúsťuje do takzvaného Útočiska, alebo Svätyne Annapurny (Annapurna Sanctuary). Je toohromná kotlina, ktorú obkolesujú ďalšie sedemtisícovky, a hlavný končiar Annapurny (8091 metrov nad morom). Úchvatné miesto, na ktoré skrátka nezabudnete do konca života. Ako prelietame žľabom medzi horami, pripadáme si tak zvláštne maličkí... Po pravej strane sa nám týči slávny Rybí chvost – posvätný vrchol Machapuchare, a za ním sa už pred nami otvára pohľad na údolie Annapurny.
Let k Annapurne je zážitkom na celý život
Pohľad pre bohov #
Je to veľkolepé. Všetci fotíme koľko vládzeme. Jednoducho, pohľad pre bohov. Pod nami sa rozprestiera ľadovec, pokrytý kamennými morénami, ktorý zlieza priamo z úbočí najvyššieho končiara Annapurny. Štíty okolo nás sú pokryté snehom, od ktorého sa ostro odrážajú lúče ranného slnka, zalievajúceho údolie. Počasie máme ako z rozprávky, nikde na oblohe ani stopa po mráčiku, a čistý horský vzduch akoby umocňovali farby všetkého naokolo. Odlepujeme sa od ľadovca a chystáme sa na pristátie v základnom tábore. Z 800 metrov nad morom, čo je výška Pokhary, za 20 minút stúpame na 4130. Keď vystupujeme z vrtuľníku, prekvapí nás, ako je tu teplo! Slniečko príjemne hreje, flyšové bundy a goratexy,do ktorých sme sa ponavliekali, sú nám nanič.
Keď vystupujeme vo výške 4130 metrov, prekvapuje nás krásne počasie!
Začína sa naša nezabudnuteľná trištvrte hodina. Púšťame sa z tábora pár stoviek metrov rovno k hlavnému masívu, kde je vyhliadka na ulovenie tých najkrajších záberov. „Pozor na tempo, nepreťažujte sa, je tu už redší vzduch!“ upozorňujem, keďže sám mám plný nadšenia chuť bežať, aby som si všetku tú krásu okolo, užil ako to len najviac ide. Najbližšia pol hodinu všade navôkol počuť zúrivé cvakanie fotoaparátov! Nedá sa inak. Všetci si fotíme hlavného hrdinu výletu - Annapurnu, ale aj dramatické pohľady na údolie s ľadovcom pod ňou, či hory, ktoré obkolesujú celé údolie. ´Annapurna Sanctuary´ je skrátka nádherné. Človek si práve tu, absolútne na dosah obrích hôr v srdci Himalájí, jasne uvedomuje, aký je maličký, a aká je príroda impozantná. Vzduch je príjemne čerstvý, akurát tak, že nám nie je ani zima, ani teplo. Slniečko hreje a výhľad je tak krásny, že lepšiu viditeľnosť sme si snáď ani nemohli priať. Končiare okolo nás sú tak rozoklané a vetrom ošľahané, ako len hory dokážu byť. Skrátka, jedna z najdokonalejších horských scenérii, aké si dokáže človek predstaviť.
Čo sa týka fyzickej náročnosti, let k Annapurne zvládne každý
Po intenzívnej polhodine fotografického ošiaľu sa vydávame späť k pristávacej ploche. Musíme tam byť už pripravení, keď sa vrtuľník vráti. Od heliportu si ešte robíme pár posledných záberov. Človek tu má skrátka pocit, že i napriek tomu, že má horu vyfotenú už50-krát, tak ten päťdesiaty prvý raz ešte nezaškodí. „Dobre, že už ideme dolu,“ vraví Martina, ďalšia členka odvážnej skupinky. „Začínam cítiť výšky,“ priznáva ako prvá, že tieto nadmorské výšky s vaším telom predsa len môžu zamávať, a sadá si na lavičku. Nečakáme dlho. Vrtuľník prilieta, a my, ešte očarení všetkou tou horskou rozprávkou, nasadáme. Cestou späť do Pokhary si dosýta užívame magickú jazdu žľabom v strede najslávnejšieho horského masívu sveta. Keď sa pred nami otvorí neuveriteľný pohľad na údolie Pokhary, je nám veruľúto, že už odchádzame. Viem, v najlepšom však treba prestať. A tak sa nadšení vraciame na letisko, a odnášame si so sebou úžasný zážitok, aký má vo svojich cestovateľských diároch len málo ľudí na svete. Sme šťastní, omámení všetkou tou krásou, hladní, a nesieme si domov vo foťákoch, ale aj hlavách obrázky, aké sa už nezopakujú. Vieme, že sme práve zažili let k nebesiam, aký sa v živote viackrát neopakuje...
Praktické info: #
Či už je Annapurna Váš sen alebo nie, let do jej základného tábora vám každopádnevrelo odporúčam. Samozrejme - musí vám priať počasie, to je základná podmienka pre skvelý zážitok. Ak je počasie zlé, lety sa ani nepúšťajú. My sme tu boli v novembri, kedy je počasie veľmi stabilné, i keď už chladné. Pri príjemnom slniečku sú však teploty veľmi znesiteľné. Ak je dobrá viditeľnosť, tak tento let určite stojí za každý z tých 300 dolárov, čo zaň zaplatíte. Čo sa týka fyzickej náročnosti, let zvládne každý. Naša skupina bola prierez takmer všetkých vekových kategórii, od 30 do 65 rokov. Výšok sa netreba báť, vo vysokých nadmorských výškach ste len 45 minút. Môžete začať byť mierne malátny, ale to vás prejde hneď, ako zletíte späť do Pokhary. Celý výlet zaberie asi dve a pol hodiny aj s letiskom a všetkými organizačnými záležitosťami.