Na tahitskom maratóne (okolo sveta 2002)

30. deň našej cesty okolo sveta (9. február 2002)

A Ľuboš sa na ten maratón cez internet prihlásil. Z bungalovu odchádzal už o tretej ráno, lebo štart bol o piatej. Pretože tu pouličné osvetlenie nefunguje, cestu osvetľovali horiace fakle. Celý ostrov žil maratónom a atmosféra bola vynikajúca. Keď sa okolo deviatej vrátil s diplomom, medailou, s tričkom s emblémom maratónu a s vencom z kvetov, všetci sme mu závideli. Veď diplom o absolvovaní maratónu na Tahiti má určite jediný na Slovensku. Ľuboš bol nadšený a s odstupom dní a týždňov nám o maratóne rozprával: 

Na štart zvážal pretekárov drevený náklaďák. Tak hrkal, že sa zdalo, že aj motor má z dreva. Bolo v ňom miesto asi pre 50 ľudí. Ideálne by bolo keby ste mali meter dvadsať. Vyšší človek sa vystrieť už nemohol. Preto sa všetci krčíme v absolútnej tme na drevených laviciach a rútime sa rýchlosťou asi 15 kmh k štartu. Pozorujem mojich konkurentov. Na ich tričkách svietia nápisy ako Marathon club California, Marathon club Munchen ?..Paríž? Všetci majú perfektné tretry a vypasovanú bežeckú výstroj, aby bol odpor vzduchu čo najnižší. Kedy už budeme na tom štarte? Surový tuniak sa začína ozývať? Na štarte je hluchá hodinka. Pripínam si číslo, teda chcem si ho pripnúť, ale nemám zicherky. Všetci ostatní zicherky majú. Čas zabíjam zháňaním zicheriek a odbehovaním na pojazdný suchý záchod. A zrazu preslov starostu a pretekári sa zoraďujú na štart. 

Un, deux, trois, výstrel a my vyrážame. Zažívam pocit futbalistu po strelenej penalte, Indiána, keď strháva bledej tvári skalp.. telom mi prúdia litre adrenalínu, som v tranze. Je 5 hodín ráno, neuveriteľne teplo, tma. Na uzučkú cestu dopadajú lúče z fakiel. Tieto sú zabodnuté popri ceste každých 100 metrov a krížia sa v prostriedku cesty. Vôna mora a soli  je stále intenzívnejšia. Sem tam prerazí vôňa prezretej papeje. Bežím. Vyhýbam sa popadaným kokosovým orechom. Dýcham zhlboka, oči dokorán, som skoro v tranze, som nadšený. Bežím zrejme najkrajší maratón na svete (neviem si naozaj predstaviť nič krajšieho) po brehoch zátoky Oponohu. Pomaličky svitá. Fakle nám prestávajú z minuty na minutu hádzať tiene všaeprítomných paliem rovno pod nohy a prvé lúče slnka sa lomia na ich zubatých listoch. Nádhera. Beží sa mi neuveriteľne ľahko. Na tuniaka som zabudol. Cítim sa (aj keď som spal iba 3 hodiny) výborne. Bežecké pole sa utriaslo a ja bežím s francúzskou výsadkou. Bežím, bežím, bežím, trošku rýchlejšie než som zvyknutý z nábrežia Dunaja. 

Zo zátoky Oponohu vbiehame do zátoky Cookovej. Vraj je ešte krajšia. No mne sa nevidí. Už by som to pomaličky chcel aj reznúť krížom a teším sa na každú najbližšiu občerstvovaciu stanicu. Slnko stúpa neuveriteľne rýchlo a teplota skočí razom nad 30 stupňov. Už iba prepletám z nohy na nohu. Výsadkári na tom však nie sú oveľa lepšie. Ááá občerstvovačka. Bežím a popri mne sa rozbehne domorodka, podá mi do ruky namočenú špongiu, do druhej citrón. Ovlažím sa, vycmúkam citrón, odhodím to v behu na zem, dostávam čaj so soľou, hodím to do seba a kelímok na zem. Za nami to všetko zo zeme zbierajú. Cítim sa, ako by ma brala telka. Veď takto som to vždy v telke videl a tak popri občerstvovačke ešte pridám. Uj jak ma pichá v boku? Prechádzam niekoľkými krízami, prestávam si obzerať prírodu a začínam vnímať aj minimálne stúpania. Nevzdávam sa, zatínam zuby a pokračujem. Zrazu sa zaskvie nápis, že ?cieľ.? Že tam hore na kopčeku je koniec tohoto utrpenia, naozaj koniec. Predĺžim krok, opäť sa vo mne prebudia pudy a zrýchľujem (nechcem tvrdiť, že som šprintoval, aj keď som si to myslel), predbieham zopár výsadkárov, ktorí sú dosť šokovaní z toho, čo sa to deje. Dvaja sa na mňa zavesili. Zblbol som ich. Dobehneme spoločne na kopček, mám suchý jazyk, pulz cez 200, necítim si nohy, necítim nič. Hľadám tyče a stuhu, hľadám hocičo čo by sa mohlo podobať na cieľ. Hocičo čo by mi dovolilo skoncovať s týmto utrpením. Nikde nič, iba dvaja policajti odkláňajú dopravu kamsi doprava a mne ukazujú, aby som bežal dole na prašnú cestu. Ako ďaleko?!!!!? vyšteknem na nich z posledných síl a zrejme sa zľakli, lebo obaja svorne kričia 3 a ukazujú to, ako keď malé deti ukazujú, koľko majú rokov na prstoch ruky. ?3 kilometre, na pláži, už je to kúsok, vydržte, hop, hop.. A tlieskajú mi. Do riti. Nevydržím. Ani tlieskajúci policajti ma nevzpružia.
Zasa som čosi prepískol, tento záver som prepálil. Na okraji cesty leží vyvrátený chlapík. Ten nádherný bežecký úbor má celý zaprášený a natrhnutý. Dávajú mu umelé dýchanie, či čo. Už veľmi nevidím, točí sa mi trošku hlava. Môj beh pripomína opitého človeka, ktorý nevie odhadnúť, ako ďaleko sa nachádza zem. Ľahký beh z rána sa premenil na čosi nechutného. Bežím ako vtákopysk. Zrazu začne pribúdať ľudí. O chvíľu je okolo zvodidiel z natiahnutej pásky veľký nátresk a všetci kričia a povzbudzujú. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale z buniek žmýkam posledné ATP a  môj beh sa mení na ladnejší beh pakoňa. Hop hop hop, už vidím cieľ. 200 metrov, 100 metrov, naozajstný šprint. Vítame v cieli.

Monsieur Fellner je prvým účastníkom v histórii maratónu z európskeho štátu Slovensko Niekto ma chytí v cieli, odtrhne mi číslo, dá na krk medailu z perlorodky, navlečie tričko maratonu a francúzsky novinár sa snaží so mnou urobiť rozhovor. Po chvíli, kedy nereagujem a mierim k moru, sa pokusu vzdáva a ja sa hádžem, ako som oblečený do pokojnej lagúny. O 10 minút mám ohromnú svalovicu, na ktorú nepomáha žiaden strečing, nemôžem sa hýbať, ale začína do mňa vnikať ten absurdný pociť šťastia.