Príbehy z Islandu III. O bohoch, svetoch a zániku

Náš svet Midgard je súčasťou oveľa väčšieho celku. Patrí Yggdrasilu – stromu svetov alebo stromu života. Jeho koruna siaha až do Valhally a na nej sedí orol, ktorý z výšky pozoruje univerzum. Medzi jeho očami zase striehne jastrab, ten dohliada na počasie. Koreň stromu svetov neustále ohlodáva drak. Hrozivá príšera sa snaží zo silného dreva vysať všetok život, avšak nedarí sa mu to, pretože normy strom neprestajne kropia vodou. To mu dodáva stratenú silu. Aby sa však mohli orol a drak medzi sebou dorozumievať, potrebujú prostredníka – veveričku. Neposedná potvorka medzi nimi neustále vyvoláva hádky, klame a vymýšľa si, a preto sa stala symbolom nesvornosti.

Yggdrasil je tvorený deviatimi svetmi. Najvyššie v korune stromu sa rozprestiera Ásgard. Ásgard je domovom Ásov, tzv. mladších bohov. Tí ovládajú mocnú mágiu zaklínadiel a mená mnohých z nich poznáme aj v dnešných časoch. Pokiaľ sa budeme na severskú mytológiu pozerať zo širšieho uhla pohľadu, koncept stromu môžeme chápať ako stavbu nášho vnútorného Ja. Ásgard sám o sebe v podstate definuje ríšu vyššieho vedomia, nedosiahnuteľnú métu, ku ktorej všetci smerujeme, rovnako zároveň je však od narodenia našou súčasťou.

Blízko Ásgardu smerom ku kmeňu stromu je Ljosalfheim. Ríša svetla, svetlých elfov a vyšších prírodných duchov. Jeho vládcovia sú dôvodom každého ďalšieho svitu. Midgard sa nachádza v strede všetkého, teda je svetom medzi čistotou Ásov a temnotou obrov. Preto sa aj v nás, ľuďoch, mieša dobro so zlom a neustále čelíme dualite, napriek tomu, že naša sila je definovaná aj našou fyzickou stránkou. Práve tá nás líši od spirituálnych bytostí a je to jedna z našich najväčších výhod. O rovnováhu prírody, spolu so všetkým rastlinným a plodným, sa starajú vo Vanaheime, sídle Vanov – božstiev mieru. Ich hrozivým susedom sú obávaní ľadoví obri Jötunheimu. Chaos a ničenie sprevádza túto rasu na každom ich kroku.

Ľad musí ísť vždy ruka v ruke s ohňom. V Múspelheime žijú ohniví obri. Napriek ich hrubej sile a znameniam skazy je ríša Múspelheimu nesmierne dôležitá. Vznikli z nej hviezdy a vychádza z nej svetlo a teplo – sila tvorenia. Pozoruhodné je, že hoci sme spomínali ľadových obrov, nehovoríme o nich v súvislosti s Nilfheimom. Nilfheim je ríšou ľadu a chladu, vznikla ešte pred samotným stvorením sveta. Panuje jej desivý drak Nidhögg, ktorý ohlodáva korene Yggdrasilu. Pri samotných koreňoch sa rozkladajú posledné dve ríše. Vo Svartalfheime žijú temní elfovia spolu so všetkými zradnými, ľstivými a nebezpečnými príšerami. Často sa v nás prejavia ako negatívne emócie. Najspodnejšou ríšou je Helheim. Mnohí ju označujú za peklo. Jej vládkyňou je Hela, Lokiho dcéra, ktorá dohliada na duše tých, ktorí nezomreli hrdinskou smrťou.

Pravdepodobne už každý z nás počul o tejto trojici najvýznamnejších bohov severskej mytológie. Všetci traja spôsobom sebe vlastným definovali chod dejín nielen Ásgardu, ale všetkých svetov a stali sa hlavnými postavami väčšiny príbehov, z ktorých dodnes vychádzame. Trojica sa dokonca vo forme superhrdinov a zloduchov dostala aj do dnešnej popkultúry, avšak v iných vzájomných vzťahoch. Zatiaľ čo v mnohých filmoch vystupuje Loki ako brat Thora, nie je to pravda. Samotný Odin vyhlásil Lokiho za svojho pokrvného brata. Hela, ktorá v jednom z filmov napadla Ásgard, bola sestrou Thora a Lokiho. V skutočnosti však išlo o Lokiho dcéru, ktorú splodil s obryňou. Dajme teda veci na pravú mieru.

Odin je najvyšším bohom Ásgardu, ktorému ešte v raných fázach viery boli Vikingami prinášané ľudské obete. Spolu so svojimi dvoma bratmi stvoril človeka a obetoval sa za ľudstvo, aby získal magické runy. Pre vyššiu vedomosť bol schopný obetovať čokoľvek, dokonca aj svoje oko. Mnohí sa domnievajú, že Odin je jeden a ten istý boh ako keltský Lugus. Následne mohol nastať prienik s Merkúrom vplyvom rozširovania keltských rituálov do germánskej kultúry. Mal mnoho žien a ešte viac synov, najznámejším je určite Thor. Odin umiera počas Ragnaroku – konca sveta. Zvádza boj s vlkom Fenrirom, Lokiho synom, na ktorého jeho sily nestačia.

Thora, Odinovho syna, poznáme ako boha hromu. Pre sedliakov bol však neskôr zároveň aj bohom úrody. Treba povedať, že Thorovo meno sa spomedzi ostatných bohov najčastejšie vyskytuje v pozostatkoch vikingskej civilizácie. Vnímali ho akoby bol jedným z nich, prinášali mu obety v mene jeho vlastnej popularity. Známa je aj jeho zbraň – kladivo Mjölnir, ktorým porážal ľadových obrov. Thor býva vyobrazovaný ako blondín, ale aj ako červenovlasý. Mnohí ho stotožňujú s Herkulom, hoci osobne by som sa v tomto smere viac prikláňal k názoru prirodzenej “náhrady” tejto postavy, ktorá plynie z prieniku kultúr. Jeho ženou sa stala pôvabná Sif, bohyňa lásky, krásy, ale aj čarodejníctva. Thor sa počas Ragnaroku stretol v boji s hadom Jörmungandrom, ďalším Lokiho synom, ktorého porazil. Po jeho smrti však náš hrdina prešiel iba niekoľko krokov a sám padol otrávený hadím jedom.

V máloktorej mytológii sa nachádza postava, ktorá by sa vyrovnala Lokimu. A nemyslím to v lichotivom slova zmysle. Toľko zákerností, ľstí, zrád a krutostí, ktorých sa tento boh dopustil, by nestačilo na vytvorenie desiatich zloduchov. Svojimi skutkami tiež zohral kľúčovú rolu – spôsobil zánik sveta tým, že sa počas Ragnaroku postavil na stranu obrov. Dejiny tejto mytológie však poznali Lokiho ešte oveľa viac krutejšieho, akým sa zdal na začiatku všetkých príbehov. Ako trest za svoje činy ho totiž Odin uväznil v jaskyni, vnútornosťami jeho synov ho priviazal k stromu a nechal na neho kvapkať hadí jed. Loki trpel nepredstaviteľnými bolesťami a keď sa z jeho úst vydral desivý ston, spôsobil zemetrasenia. Prisahal Odinovi pomstu. Loki sa na konci vekov ocitol vo finálnom súboji s Heimdallom, s ktorým sa usmrtili navzájom.

Pre nás vari menej známi, napriek tomu rovnako dôležití bohovia. Svoje miesto majú v mnohých príbehoch a všetci stáli pri Odinovi od začiatku vekov až do ich trpkého konca. Frey je bratom Freyi. Je bohom blahobytu, mieru a plodnosti. Hoci sa o ňom hovorí ako o “bohu džentlmenovi”, bohu, ktorý je nesmerne zdvorilý a ušľachtilý, jeho znakom je stoporený úd. Práve ten odkazuje na nikdy nekončiaci cyklus plodnosti, fertility. Zaujímavosťou je, že vo väčšine svetových pohanských náboženstiev zastupuje túto pozíciu ženská bohyňa, v tomto prípade to však zostalo na pleciach muža. Zaujímavosťou je, že práve podľa Freya dostal svoj názov deň v týždni piatok. Meno Frey sa vplyvom prenikajúcich anglických vojsk zmenilo na Friday – piatok. Hlavnému bohu Odinovi je napríklad zasvätená streda – Wednesday.

Freya je veľmi zaujímavá a do veľkej miery fascinujúca bohyňa. Pomáha svojmu bratovi niesť úlohu božstva plodnosti, sama však reprezentuje krásu, lásku a drží ochranné ruky nad všetkými, ktorí tiahnu do nemilosrdných bojov vojen. Je veľmi zručná v používaní mágie, ktorú si osvojila ako dedičstvo svojich predkov – Vanov. Pri mnohých veľkých bohoch, akým je napríklad Zeus, sme zvyknutí na jeho záletníctvo. Rovnako Odin, napriek tomu, že jeho manželkou bola krásna Frigg, bohyňa materstva, jeho celoživotnou partnerkou mu bola práve Freya. Tá pri ňom stála až do horkého konca a padla v boji počas Ragnaroku o niečo skôr ako jej šampión.

Heimdall je iný ako ostatní bohovia. Stal sa z neho v podstate ich strážca, strážca celého Ásgardu, a to práve kvôli jeho schopnostiam. Možno v jazyku dnešnej popkultúry by sme o ňom povedali, že to Heimdall bol skutočný ásgardský superhrdina. Bol neuveriteľne silný a oddaný svojmu poslaniu, za každého počasia a dňa či noci stál pri Bifroste – dúhovom moste – aby dával dobrý pozor na to, kto ním prejde. Ako sa hovorí v severskej mytológii, Heimdall počul rásť samotnú trávu a sadať prach na zem. Mal výborný zrak, ktorým videl všetko a jeho zuby boli z čistého zlata. Keď nadišiel Ragnarok, Heimdall vytiahol roh Gjallarhorn a zadul naň. Po tvrdých bojoch s obrami sa postavil proti svojmu odvekému nepriateľovi Lokimu. Nakoniec sa mu ho podarilo poraziť. Pokiaľ sa znovu oprieme o významové prieniky, práve tento boj predstavuje horiaci oheň zahasený dažďom. Loki je oheň a Heimdall dážď.

Pricnezná je pre bohyňu Helu trochu zvláštne pomenovanie, ale tak to je. Pre mnohých je totižto Lokiho dcéra známa aj ako Princezná pekla (alebo tiež Bohyňa smrti). Práve z jej mena bol totiž vytvorený starokresťanský názov ríše zatratených, hell, čo v preklade po slovensky znamená peklo. Keď Odin prišiel na to, že jeho brat mal pomer s obryňou, musel sa rozhodnúť, čo urobí s ich troma deťmi. Na Helu uvrhol trest, ktorý sa nakoniec ukázal ako jej najväčšia výhoda. Nechal ju vládnuť ríši, kam smerujú všetky duše mŕtvych, ktorí nezomreli hrdinskou smrťou v boji. Tí patrili do Valhally, no a zvyšok prichádzal po smrti do Hel. Hela mala desivý zjav. Polovica jej tela mala ľudské ženské tvary a peknú tvár, druhá polovica však vyzerala ako telo v pokročilom štádiu rozkladu. Zhnité mäso, kosti a odporný zápach všade navôkol. Všetci sa jej báli a málokto sa na ňu odvážil pozrieť.

Na chvíľu v ríši pekelnej ešte zostaňme a spoznajme toho najhrozivejšieho strážcu, akého by si len Hel mohlo priať. Psa Garma. Odporné stvorenie, ktoré ochotne slúžilo Hele pri jej najhorších rozhodnutiach. Hovorí sa, že divokému psovi alebo šelme sa nikdy nepozerajte priamo do očí. Pri Garmovi by to bol o to väčší problém, keďže sa monštrum pýši štyrmi očami. Z hrude mu kvapká krv a zanecháva po sebe desivé krvavé stopy, ktoré symbolizujú koniec apokalypsy. Živí sa krvou mŕtvych ľudí a ich mäsom a neustále rastie. V Hel je pre však pre neho miesta dosť a preto sa o neho Hela príkladne stará.

Mnohí znalci severskej mytológie sa rozchádzajú v názore, či by mohli duše berserkov vojsť do Valhally, keďže ich povaha sa vymyká predstave hrdého a čestného bojovníka, ktorý by pred odchodom z Midgardu oľutoval svoje hriechy. Berserkov totižto poznáme ako neľútostných Vikingov, ktorí pred bojom užívali neznáme byliny a tie v nich vyvolávali nekontrolovateľný hnev a necítili bolesť po zraneniach. Na bojovom poli boli nezastaviteľní, upadali do extázy, ktorá v nich vyvolávala šialenstvo a to až také, že mnohí ich videli na bojiskách obhrýzať vlastné štíty. Mnohí sa na berserkov pozerali ako na chorých, či postihnutých, napriek tomu sa ich báli a máloktorý Viking stretnutie jedného na jedného s berserkom prežil.

Keď je reč o netvoroch, nemôžeme vynechať ani ten najväčší postrach severských morí – krakena. Obrovská chápadlovitá príšera, ktorá dokázala potopiť a požrať celé lode. Môžete si ju predstaviť ako chobotnicu s mohutnými prísavníkmi, ktorej papuľa sa dokáže roztiahnuť do nekonečného prázdneho tmavého tunela vyskladaného z nekonečných radov ostrých zubov. Kraken sa v priebehu storočí stal postrachom všetkých námorníkov a pirátov a stal sa takým populárnym, že príbehy o ňom sa začali šíriť aj v ďalekých východoázijských a karibských moriach. Doteraz sa mnohí vedci a konšpirátori snažia prísť na to, čo za druh mohol stáť za vznikom legendy, ktorá si podmanila svet.

Privilégiom každého správneho vikingského bojovníka bolo dostať sa do Valhally. Nebola to však samozrejmosť. Dotyčný musel hrdinsky padnúť v boji, a tým sa mu navrátila česť za všetky chyby, ktoré mohol v minulosti spáchať. Nikto predsa nechcel skončiť v Hel, kde by bola jeho duša utrápená na večnosť. Predstavy o Valhalle a vôbec o ceste, ako sa do nej dostať, sa líšia, tak sa pozrieme na ten najpoužívanejší a najbežnejší predobraz celej cesty a miesta.

Organizátorkami cesty do Valhally boli Valkýry. Hrdé bojovníčky, ktoré hodovali v sieňach Odinových, sa starali o duše padlých bojovníkov a privádzali ich Bifrostom do vysnenej ríše. Ich práca však začínala už v Midgarde. Vznášali sa na okrídlených koňoch nad bojiskami, niektorých bojovníkov strážili a niektorých nechali padnúť. Určovali víťazstvo dôležitých konfliktov a svoju mágiu používali na kriesenie mŕtvych. Sú ozbrojené kopijami, štítmi a na hlavách nosia prilby. Valkýry patria medzi najkrajšie stvorenia celého Yggdrasilu, a preto sa v časoch mieru združujú v hodovných sieňach Valhally, kde obšťastňujú rozradostených bojovníkov.

Samotnej Valhalle dominuje obrovská sieň v strede ktorej sa nachádza malé nádvorie. Do siene sa dá vojsť až 540 dverami, ktorých kľúčová pozícia bola dôležitá práve počas Ragnaroku. Cez každé z týchto dverí vtrhlo do siene 800 einherjov, mŕtvych bojovníkov. Tí bránili Ásgard až do posledného muža. Možno by ich bolo bývalo aj viac, ak by sa Odin so svojou manželkou Friggou nedohodol, že polovica z týchto duší pripadne jej do sály vo Folkvangu. Einherjovia si vo Valhalle “žili” ozaj kráľovsky. Neustále jedli mäso a slaninu z kanca, ktorý vždy po hostine znovu ožil v plnej sile a pili medovinu od kozy, ktorá zase stála na streche Valhally a odtiaľ sledovala rajskú zem.

Napriek tomu, že Ragnarok vnímame ako koniec sveta, po stránke udalostí vieme, že po zániku prichádza nová nádej. Hra sa znovu začína a nová generácia bohov je pripravená opäť prežiť udalosti, ktoré povedú k ďalšej skaze. Sme tak svedkami cyklu – v rámci akéhokoľvek pohanského náboženstva nesmierne dôležitého pojmu, ktorý po grafickej stránke býva označovaný jednoduchým kruhom. Napriek tomu ale samotné slovo ragnarok neznamená koniec, ale údel bohov. Ak poznáme tieto dve informácie, čítame správne, že severská mytológia nás učí akejsi predestinácii. Ragnarok je niečo, čomu sa nedá vyhnúť a proti čomu sú aj samotní bohovia bezmocní – neodvratná skaza, ktorá inšpirovala napríklad aj spisovateľa Georgea R. R. Martina pri vytváraní jeho fantasy knižného eposu Pieseň ohňa a ľadu.

Veštba prezradila bohom, že Ragnarok sa bude niesť v znamení veľkej bitky. Tej však budú predchádzať mnohé znamenia, avšak po tvrdom boji príde znovuzrodenie sveta a nastane druhý vek Ásgardu. Mnohí teoretici, ktorí skúmajú proces Ragnaroku, sa domnievajú, že vytvorenie tohto príbehu predznačuje údel ľudstva ako takého. Napriek tomu, že vieme o istom konci, nesmieme sa mu poddať. Celá severská mytológia je o vzdore bohov voči osudu, napriek tomu, že ho nemôžu zmeniť, a tak sledujú svoje vlastné ciele.

Všetko to začalo krutou zimou, ktorá nikdy neskončila. Hneď sa preklopila do ďalších dvoch, ešte chladnejších a ostrejších, ako bola tá predchádzajúca. Midgarďania nevideli vychádzať Slnko a po celom svete sa strhli kruté boje. Úplná tma nastala po tom, čo vlci zožrali Slnko aj Mesiac. Pomstiť sa prišli Lokiho synovia. Z mora sa vyplazil had Jörmungandr a svojím mohutným telom uviedol do pohybu Lokiho loď postavenú z nechtov mŕtvych. Na juhu povstal démon ohňa Surtr a vytýčil si Ásgard ako svoj cieľ. Keď túto spúšť videl Heimdall, v obavách vytiahol svoj legendárny roh a zadul naň. Ragnarok sa začal.

Po epických súbojoch mnohých hrdinov je to práve Surtr, ktorý zničí celú zem. Zo smrti však vychádza život, a tak sa z nekonečného oceánu vynára pevnina. Tam sa usadí dvojica – muž a žena – ktorá sa počas kataklizmy ukryla v Yggdrasile a prežili. Bohovia Baldr a Hodr sú svedkami nového začiatku a, čo je najdôležitejšie, v ruinách starého sveta nachádzajú Odinovo dedičstvo – runy, ktoré im zanechal Otec všetkých a za ktorých vedenie on sám obetoval svoje oko. Nový vek sa môže začať.

Pokiaľ sa prelúskate severskou mytológiou, veľmi rýchlo zistíte, že v podstate čítate jeden veľký príbeh, doslova epos. To je jedna z najdôležitejších čŕt, ktorú má spoločnú napríklad s gréckou mytológiou. Ľudská fantázia a predstavivosť vytvorila za dlhé storočia neuveriteľne dôsledne prepojenú epiku, ktorá aj súčasným čitateľom ponúka oveľa viac ako len napínavé príbehy. Bez akejkoľvek moralizácie sú tieto texty plné druhých významov, pripodobnení a metafor. Odkazujú na existenciu jednotlivca, fungovanie spoločnosti, vzájomné vzťahy a presahujú filozofické teórie, s ktorými mnohý myslitelia prišli o storočia neskôr.