Príbehy z Islandu II. O obroch, troloch a duchoch

Trolovia sú pozoruhodné tvory. V rôznych mytológiách majú iný zjav, inak sa správajú a majú iné ciele. Dnes ale nebude reč o zhrbených zelených mužoch, ktorí sú skvelí zlodeji a obratne narábajú s dýkou a nožmi. Reč bude o veľkých, mohutných a nie príliš bystrých stvoreniach, ktorí sa boja jediného – slnečného svitu.

O troloch tiež rozprávajú najznámejšie knižné série a ich filmové spracovania. Kto by si nespomenul na sopľavého trola v rokfortskom podzemí z Harryho Pottera? Alebo na trojicu tupých ľudožrútov z Hobita, ktorí sa tiež stali obeťou mágie vlastného druhu? Trolovia sa vyrábajú ako plyšové hračky, predajné suveníry a v Škandinávii sú takí populárni, že sú kvôli nim pre návštevníkov uzatvorené časti národných parkov, kde ich neslobodno vyrušovať. Sú mrzutí, po väčšinou prostí a jednoduchí, ľahko sa dajú oklamať. V niektorých mytológiách strážia mosty, hľadajú si manželky, v prípade tých islandských však platí jedno zásadné a zároveň hrozivé pravidlo – trolovia ovládajú mágiu! Síce len základnú, ich čarodejné schopnosti sa však vyrovnajú umu výroby lektvarov a rôznych elixírov, ktoré používajú na nekalé účely.

Na Islande žijú trolovia hlboko v neprístupných horách vo vnútrozemí. Presúvajú sa v noci, pretože akonáhle by boli vystavení slnečnému svitu, skameneli by. Rovnaký osud postretol aj trojicu hromotĺkov na južnom pobreží. Z pláže Reynisfjara jasne vidno tri do neba sa týčiace skaly. V žiadnom prípade to však nie sú skaly, ale trolovia, ktorí skameneli pri tom, ako sa snažili na breh dostať materiál a drevo zo stroskotaných lodí. Pracovali tak dlho, že si nevšimli východ Slnka. Jedného trola možno pozorovať aj na severnom pobreží. Známy fotogenický skalný útvar Hvítserkur je v skutočnosti trol, ktorý bol tak zamestnaný ničením zvonov z neďalekého kláštora, že rovnako skamenel. Inak tieto mohutné stvorenia len ťažko zazrieť, pretože si dávajú obrovský pozor na to, aby sa vyhli slnečným lúčom.

Trolovia, ako mnohé iné rozprávkové bytosti v našich reáliách, veľmi dobre fungovali ako odstrašujúce príklady pre deti. Veď čo všetko by mohli urobiť bezbranným a vystrašeným drobcom, ak by tí zostali vonku príliš dlho do noci, alebo sa išli hrať hlboko do hôr. Preto ich mamy strašili príbehmi o ľudožrútoch číhajúcich v tieňoch noci.

Trolovia a obri sú si v mnohom podobní, napriek tomu o nich v severskej mytológii hovoríme ako o dvoch rôznych čarovných druhoch. Obri sú spravidla ešte väčší než trolovia, nezdedili však ich jednoduchosť. Obri sú ľstivé, premýšľajúce a inteligentné bytosti, ktoré boli navyše často krát priraďované k prírodným živlom.

Pravdepodobne najznámejším obrom na Islande je Bardur. Teda on nebol tak celkom obor, bol poloobor. A jeho matkou bola žena a otcom polotitan. Bardur nemal vôbec ľahké detstvo a to práve kvôli otcovi, ktorý bol neustále zaťahovaný do sporov medzi titanmi – tými, ktorí boli nad bohmi. Sám Bardur mal dve manželky – prvú poloobryňu a druhú ženu a splodil s nimi deväť detí. Práve kvôli vojne titanov musel Bardur opustiť Škandináviu a tak ho osud zavial na Island.

Bardurov príbeh v zemi ohňa a ľadu začína na polostrove Snæfellsnes, ktorí on pomenoval Djúpalón. Oba názvy sú pre región dodnes zaužívané. Spolu s Bardurom však na Island prišiel aj jeho nevlastný brat Þorkell, ktorý sa usídlil v Arnarstapi. Navzájom spolu dobre vychádzali a ich deti sa spolu hrávali. Až pokým útesy nezamrzli islandskou zimou a Þorkellov syn nesotil Bardurovu dcéru z útesu do mora. Vystrašená Helga sa ocitla na ľadovci, ktorý ju unášal ďaleko od islandských brehov. Po hrozivom dobrodružstve Helga prichádza do Grónska, kde sa zamilovala. Bardurovo srdce však naplnila nenávisť a rozhodol sa Þorkellovým deťom pomstiť. Tiež ich sotil z vysokých zrázov, čo vyprovokovalo Þorkella. Vyzval Bardura na súboj, až sám skončil so zlomenou nohou a musel Arnarstapi opustiť.

Bardur v šoku z udalostí mizne hlboko v horách a jeho kroky smerujú k ľadovcu. Miestni ho začali prezývať Bárðr Snæfellsáss, čo v preklade znamenalo “duch ochranca”. Ako je uvedené v ságe: “Na polostrove ho v podstate uctievali a vzývali v ťažkých časoch. Pre mnohých sa ukázal ako zdroj skutočnej pomoci v núdzi. Prichádzal v sivej kutni s povrazom z mrožej kože a dlhou pevnou palicou v ruke.” Bardur sa skryl pred svetom a v slovníku súčasnej popkultúry by sme ho pokojne mohli nazvať superhrdinom. Z hôr schádzal keď ho prostý ľud potreboval, pomáhal im pri sporoch, stavbách domov a zase mizol v kopcoch v rannej hmle. Tento príbeh je dôležité uzavrieť z hľadiska záveru prvej kapitoly, kde sa Bardur uzmieri s Þorkellom a istý čas sa dokonca pravidelne navštevujú. Rovnako tiež presviedča Helgu, aby sa k nemu vrátila na Island, tá už je ale po uši zamilovaná.

Dnes nám Bardura a jeho skutky pripomína socha dominujúca útesom na Arnarstapi, ktorá je tak veľká, že si priamo v jej vnútri môžete urobiť fotku. A pokiaľ sa rozhodnete ísť v noci do kopcov, možno začujete Bardurovo chrápanie, ktoré sa ozýva v horách až do dnešných dní.

Jednou z najväčších hrôz celej severskej mytológie sú ale ľadoví obri. Desivé bytosti číhajúce v modrastých tieňoch, z ktorých druhu pochádza aj sám boh ľsti Loki. Ale to už je iný príbeh…

Egilsstadir – metropola východného Islandu s približne 2 500 obyvateľmi. Tiché mestečko, v ktorom život plynie pomaly a v zabehnutých koľajach. Každé ráno sa jeho obyvatelia vyberú do svojich zamestnaní, na farmách odchádzajú pracovať na pole a rodičia posielajú svoje deti do školy. Niekto ich však neustále pozoruje. Niekto vidí každý ich krok a potichu čaká na ten správny čas. Pod hladinu sa ponára veľké slizké telo a mizne v hlbinách.

Najväčším ľadovcom na povrchu Islandu je určite Vatnajökull na juhovýchode ostrove. Vplyvom počasia a neustáleho pohybu zemského povrchu sa štruktúra jeho okrajových častí mení. Ľadovec vytvára množstvo splazov a vyteká z neho veľa riek, ktoré zase tvoria jazerá. A práve to je prípad vodnej plochy Lagarfljotu pri Egilsstadire. Jazero, ktoré je do veľkej miery rozšíreným riečnym korytom, je mnoho dní v roku ponorené v hmle. Keď však teplé lúče rozoženú jej chuchvalce, svedkovia s úžasom zostávajú stáť s pohľadom upretým na hladinu jazera, ukazujú naň prstom a šepkajú si o úkaze, ktorý im nedá spávať. V Lagarfljote totiž žije príšera, ktorú mnohí prirovnávajú práve k tej najznámejšej – Lochnesskej.

Miestni tohto zvera nazvali Červ a presne tak aj vyzerá. Dlhý tieň, ktorý sa potichu a nebadane plazí pod vodnou hladinou. Pozoruhodné na Červovi je fakt, že obyvatelia Egilsstadiru ho už mnohokrát nafotili, či dokonca natočili na kameru. Čiže v tomto prípade naozaj hovoríme o potvrdenom fenoméne a je len málo skeptikov, ktorí by obyvateľov mesta obviňovali zo snahy o propagáciu regiónu. Ako inak, aj tento vodný had má príbeh o svojom vzniku. Kedysi dávno dala mama svojej dcére krásny zlatý prsteň. Dcéra však chcela od mamy vedieť ako by mohla z tohto daru získať viac. Mama jej preto poradila, aby nechala po zlate sa plaziť červa. Zlata bude v takom prípade viac. Mladé dievča vzalo truhličku a zatvorilo do nej takého červa spolu s prsteňom. Namiesto prsteňa však začal rásť červ. Dcéra sa tak veľmi zľakla, že hodila truhličku do jazera. Červ narástol do obrích rozmerov a od tých čias žije v jazere.

O príšerách skrytých pod zemským povrchom by sme mohli písať množstvo článkov. Nielen o tých, žijúcich pod vodnou hladinou, ale aj o tých, ktorí pod ľadovcom Vatnajökull trpezlivo čakajú, kým sa celý neroztopí. Ak sa tak jedného dňa stane, budú tvory opäť vládnuť islandským jazerám a riekam.

Na Islande sú elfovia škriatkami. Podľa väčšiny známych mytológií ich vnímame ako žiarivé a mocné bytosti, podobné nám ľuďom, ktoré oplývajú nesmiernou magickou silou. V prípade severskej mytológie však ide o malých mužíčkov, akýchsi živých impov, žijúcich blízko ľudských sídel, napriek tomu ich vídame iba málokedy. Stáva sa, že počas novoročných osláv a svätojánskych nocí sú natoľko bujarí, že im nevadí ani keď sa objavia pred zrakmi ľudí. Sú menší ako trpaslíci a sú menší než hobiti.

Islanďania ich prezývajú Huldufólk, tzv. Skrytí ľudia. Žijú na začarovaných miestach – v jaskyniach, blízko kamenných zosuvov, pod skalnými prevismi – a ich spôsob života je veľmi podobný tomu ľudskému. Do svojich špajzí si ukladajú chutné pokrmy, ktoré si častokrát pripravujú z nazbieraných bobúľ v lese. Na malých loďkách sa plavia blízko riečnych brehov, aby si ulovili niečo dobrého pod zub. A nesmieme zabúdať ani na to, že žijú v pároch a na reči o svojich milovaných polovičkách sú obzvlášť citliví. Na krkoch nosia rôzne amulety a talizmany, ktoré ich chránia pred zlými prírodnými duchmi a správajú sa veľmi teritoriálne. Svoje územie a domovy si chránia za každú cenu.

Rozpráva o tom aj príhoda, ktorá sa stala v roku 2015 na lávovom poli Gálgahraun. Islandská vláda rozhodla o stavbe cesty priamo cez toto územie, avšak nerátali s prítomnosťou elfov. Technika robotníkov sa pravidelne kazila, nefungovala a samotným cestárom sa pri práci stávali nevysvetliteľné veci. Mizli im nástroje, vylievala sa káva zo šálok, niekto im kradol desiaty. Napriek tomu však usilovne pokračovali vo svojej práci. To však až do chvíle, pokiaľ sa v Gálgahraune nezačali diať horšie veci. Robotníkom sa začali stávať nešťastia, ktoré speli až k fyzickým zraneniam. Jeden z nich dokonca tvrdil, že na mieste, kde nebola žiadna vyvýšenina nad ním, niekto na neho zhodil skalu a rozbil mu hlavu. Tieto ataky sa zintenzívňovali až do momentu, kedy sa spoločnosť rozhodla stavbu zastaviť. Nakoniec postavili cestu, ktorá celé lávové pole obchádzala. Na tejto stavbe sa neudial jediný incident.

Islanďania v existenciu týchto tvorov absolútne veria a niektorí dokonca začali stavať elfom malé domčeky, aby mali kde prebývať. To však nie je všetko. Časť protestantských veriacich sa im rozhodla postaviť aj malé kostolíky, kde si môžu elfovia usporiadať bohoslužbu. Nuž čo, fantázii sa medze nekladú.

V roku 2010 sme mohli byť svedkami erupcie jednej z najhrozivejších islandských sopiek – Eyjafjallajökull. Po jej aktivite zostala paralyzovaná letecká doprava v celej Európe a v Severnej Amerike. Minulý rok sa zase prejavila Fagradalsfjall, ktorej druhá erupcia – trikrát silnejšia – prebehla aj tento rok. Zdá sa však, že na kráľovnú všetkých sopiek sa ešte stále len čaká.

Stratovulkán Hekla sa nachádza severozápadne od ľadovca Vatnajökull. Pýši sa nadmorskou výškou 1488 m n.m. a naposledy nás prekvapila erupciou 26. februára v roku 2000. Zaujímavé je však sledovať jej aktivitu, ktorá sa v druhej polovici 20. storočia výrazne zintenzívnila. Erupcie nastali v rokoch 1947, 1980, 1981, 1991 a 2000. Mnoho vulkanológov sa domnieva, že Hekla už tak trochu “nadsluhuje”. Experti situáciu neustále monitorujú a pokiaľ sa k sopke priblížite, dokonca od islandskej vlády dostanete SMS, ktorá vás vyzýva k opatrnosti. Aktuálne sa predpokladá jej skorý výbuch, čo však nie je vôbec dobrá správa pre okolité usadlosti. To isté platí aj pre sopku Katla. Dediny ako Vík, Ásólfsstaðir, či Hvolsvöllur, môžu byť v takom prípade doslova zaliate lávou a pokryté popolom.

Hekla nemala dobrú povesť ani v minulosti. Ešte v 16. storočí bol Island pre niektorých námorníkov a navigátorov známy jednoducho ako Hekla. Pokiaľ by sme išli ešte hlbšie do histórie, stretli by sme sa aj s mnohými príbehmi, ktoré Heklu popisovali ako bránu do pekla. Takýto prívlastok nie je vôbec nezvyčajný, stretávame sa s ním aj pri mnohých ďalších európskych sopkách. Môže zaň predovšetkým silná žiara, stekajúca láva a dutá zem, ktoré pre jednoduchšiu myseľ jednoznačne indikujú podzemné peklo. Hekla je však výnimočná aj v tomto smere. Predovšetkým od 11. storočia začali kolovať chýry, že sa na jej vrchole stretávajú čarodejnice a vzývajú samotného diabla. Počas ich sabatov prichádzajú o život mnohí nevinní a tieto ženy znamenali istú skazu pre všetkých slušných Nórov (a Dánov) na ostrove. V tomto prípade netreba zabúdať, že predovšetkým na prelome milénií prechádza Island hromadnou konverziou na kresťanstvo a reči o tom, že niektoré ženy sa postavili proti Bohu a vzývajú Satana, boli bežné po celej Európe. Žiaľ, mnohých presvedčili a preto vznikali krvavé konflikty, ktoré sa v tomto prípade odohrávali na pozadí neustále vybuchujúcej sopky.

Dnes ťahajú Islanďania za jeden povraz. Rovnako v prípade erupcie na Westmanských ostrovoch dokázali svetu svoju súdržnosť a všetci, ktorí mohli pomôcť, odsávali morskú vodu, aby zastavili postupujúcu lávu k obydliam. Život na Islande nie je jednoduchý… ale je krásny.

Predchádzajúci blog som venoval téme islandských príbehov zameraných na ľudí a historické udalosti. Na opak tento zase venujem čarovným tvorom a jedinečnej mágii severského ostrova. Mnohé z týchto príbehov však boli napísané krvou a preto zanechali po sebe desivý odkaz v podobe duchov a prízrakov, ktoré križujú nekonečné islandské planiny.

Duše násilníkov, ktoré v našom svete drží hnev a nenávisť. Duše ubolených žien, ktoré sú spútané žiaľom a zúfalstvom a duše nevinných detí, ktoré zomreli neodčiniteľnou tragédiou. Podobný príbeh rozpráva vodopád Barnafossar. Pred mnohými storočiami, počas zasneženého Štedrého dňa, jedna rodina na farme blízko vodopádu oslavovala vianočné sviatky. Manžel s manželkou sa starali o dve deti, ktoré boli ešte veľmi malé a preto sa dvojica rozhodla, že počas návštevy polnočnej omše ich nechajú doma. Keď pred polnocou odišli do kostola, deti si otvorili dvere na dome a rozbehli sa k Barnafossu. Neprestávalo snežiť a voda v okolí vodopádu zamŕzala. Počas hier nad ľadovou masou sa im šmyklo a spadli do rieky. Pod nimi sa prelomil ľad a už ich viac nikdy nikto nevidel. Keď sa rodičia vrátili z kostola, zažívali nepredstaviteľný smútok. Legenda hovorí, že pokiaľ prídete na Štedrý deň v noci k vodopádu, uvidíte dve malé nepriehľadné telíčka stojace nad ním a hľadiace do neznáma.

Ďalším desivým miestom je dom blízko centra hlavného mesta Reykjavíku. Budovu Höfði House poznáme predovšetkým kvôli tomu, že sa tam v roku 1986 odohralo stretnutie medzi americkým prezidentom Ronaldom Reaganom a generálnym tajomníkom Sovietskeho zväzu Michailom Gorbačovom, ktoré je možné považovať za jeden z prvých dôležitých krokov k ukončeniu tzv. studenej vojny. Dom, hoci v súčasnosti slúži vláde na reprezentačné účely, v minulosti vlastnili mnohí majitelia. A zdá sa, že jeden z nich tam zostal doteraz. Louisa Matthíasdóttir bola umelkyňa, ktorá využívala dom aj ako ateliér. Odhaduje sa, že je to práve jej duch, ktorý Höfði House nikdy neopustil. Mnohí skúmali paranormálne javy, ktoré nie sú v interiéri budovy ničím výnimočným a všetci potvrdili nameranú vysokú aktivitu, ktorá sa prejavuje rôzne – od krokov na podlahe, až po desivé zjavenia tvárí v oknách na poschodí. Či je to práve Louisa, ktorá v dome zostala, nevedno, možno bolo jej meno priradené k duchovi iba na základe toho, že sa sama stala známou umelkyňou. Nech už je pravda kdekoľvek, tí, ktorí dom poznajú a spravujú, sa tam sami boja stráviť čo i len chvíľu.

Príbehov o duchoch je na Islande mnoho. Väčšinu z nich mapuje múzeum, ktoré patrí pod tzv. “Ghost center” v Stokkseyri. Pred pandémiou táto inštitúcia dokonca ponúkala možnosť organizovaných zájazdov na juh od mesta Selfoss, kde je jedna z najaktívnejších oblastí na Islande.