Islandské príbehy I. O hrdinoch, zbabelcoch a pirátoch

Dejiny píšu víťazi. Alebo nie? Ingolfur Arnarson, nórsky Viking telom aj dušou, opúšťa brehy Škandinávie po tom, čo sa zaplietol do krvavého sporu pomsty vo svojej rodine.

Hoci je doba Vikingov opradená mnohými legendami a špekuláciami, máme pomerne presnú predstavu o zložení a fungovaní ich spoločnosti. A preto vieme s istotou povedať, že pokiaľ člen vašej rodiny zomrel niekoho rukou, mali ste plné právo pomstiť sa mu. Oko za oko, zub za zub. Lenže následne to fungovalo aj opačne. Keďže ste teraz vy zabili člena jeho rodiny, on mal právo vám to vrátiť - v podstate nikdy nekončiaci cyklus násilia.

Predpokladá sa, že Arnarson sa zaplietol do konfliktu s niekým významným, pretože sa s ním stretávame na úteku pred touto krvavou vendetou. Pred svojím sokom radšej ušiel ako by sa mu mal postaviť v boji. A podobne ako niekoľkí jeho druhovia pred ním, Ingolfur prichádza na neznámy ostrov s čiernymi plážami na severe.

Počas dobrodružnej plavby mu robil spoločnosť aj Hjörleifr Hróðmarsson - muž, s ktorým uzavrel pokrvné bratstvo – pakt absolútnej vernosti. Keď sa po niekoľkotýždňovej plavbe priblížili k pevnine, Ingolfur sa rozhodol. Zo svojho trónu vyrval niekoľko drevených opôr, hodil ich do rozbúreného mora a poprosil bohov o pomoc. Na mieste, kde mali polená priplávať na pevninu, sa rozhodol postaviť osadu. Po búrke vyslal na breh dvoch svojich otrokov, ktorým prikázal, aby polená hľadali.

Trvalo im to tri roky. Napokon však boli bohovia milosrdní. V roku 874 vkročili Ingolfur a Hjörleifr na ostrov Island. Arnarson splnil sľub daný sebe aj bohom a na mieste, ktoré bolo pred tisíc rokmi oveľa viac geotermálne aktívne, vystaval osadu a usadlosť pre svoju rodinu. Rozhodol sa, že túto obec pomenuje Dymová zátoka práve kvôli mnohým prameňom, z ktorých do výšok stúpala biela para. V pôvodnej nórčine znel tento názov Reykjavík, hoci aj tento názov v priebehu dejín a morfológie jazyka prešiel istým vývojom.

A tak vzniklo mesto, ktoré je v súčasnosti najsevernejšie položeným hlavným mestom na svete. Ingolfurov rod, ktorý neskôr predsedal prvému parlamentu na svete, sa zapísal do histórie a do Knihy osadníkov ako ten, ktorý stál na začiatku celkom novej civilizácie.

Ingolfurov príbeh však nekončí. Mnoho legiend o ňom odovzdávali generácie ďalším generáciám. Jedna z nich hovorí o konci priateľstva silného ako osud a o zavŕšení krvavej pomsty, ktorou sa Ingolfur vykúpil z minulosti, ktorá ho mátala.

Vikingovia boli otrokárska spoločnosť. Brali otrokov z každého kúta sveta aby im slúžili pri ťažkej práci na poli, aby v noci zahriali ich studené postele, aby ich ako zbytočný predvoj vysielali do bitiek. Hjörleifra, Ingolfurovho priateľa, s ktorým ho spájalo pokrvné priateľstvo, zabili jeho vlastní otroci z Írska. V novom svete sa počítala každá príležitosť a túžba po slobode bola silnejšia ako morálny kódex, ktorý v podstate neexistoval. Ingolfur nachádza priateľovo zakrvavené telo a prisahá pomstu mužom, ktorí ho pripravili o život.

Prenasleduje hŕstku “zbabelcov” na úteku, ktorí zakotvia na Westmanských ostrovoch. V Ingolfurových časoch sa však súostrovie ešte tak nenazývalo. Ostrovy sa stali známymi až vďaka jeho rozprávaniu o nich, pretože Arnarson by obetoval čokoľvek za to, aby našiel tých “západných mužov”, ktorí sa pred ním ukrývali. Presne tak totiž nazývali starí Nóri Írov žijúcich na západ od nich.

Ako lovec sa Viking so svojou družinou prikradol v noci k ich táboru a neušetril ani jedného z nich. Pomsta bola dokonaná, hoci jeho najvernejšieho priateľa mu už nemohla vrátiť. Môžeme predpokladať ešte jeden fakt. Ingolfur ako Viking musel časť života na Islande žiť v hanbe. Ušiel predsa pred mužom, ktorý mu v Nórsku prisahal pomstu. Z tohto “zbabelého” činu sa vykúpil masakrom na Westmanských ostrovoch. Pomstil smrť priateľa a získal späť svoju česť.

Príbehy Ingolfurovho rodu ďalej pokračujú jeho synom Þorsteinnom. Práve o ňom sa hovorí ako o vzdelanom mužovi, pre ktorého rovnosť medzi vikingskými bratmi bola nadovšetko. Dôkazom toho je aj jeho angažovanosť v prvom islandskom thingu – spoločenskom zhromaždení, ktoré vo svojich rozhodnutiach sústredilo zákonodarnú aj súdnu moc.

Na Westmanských ostrovoch sa v priebehu dejín prelialo oveľa viac krvi, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Oblasť zďaleka nebola pokojná a vyhľadávali ju nielen Nóri a Dáni, ale aj nevítaní nájazdníci, ktorí dorazili do chladných severných morí.

Písal sa 16. júl 1627 kedy “Vikingovia” zažili možno rovnaké prekvapenie, ako keď sa oni sami vylodili pred niekoľkými storočiami na Sicílii. Na horizonte sa totiž objavili tri lode alžírskych pirátov, ktorí de facto prepadávali pod vlajkou Osmanskej ríše. Tri dni (do 19. júla) sú známe ako Obdobie únosov alebo Turecké únosy. Zďaleka to však nebola prvá návšteva Osmanov. V ten istý rok jedna flotila vyplienila východné pobrežie a marocká posádka sa zase vylodila v Grindavíku, ktorý vypálila. Piráti na Westmanských ostrovoch však za tri dni uniesli 234 pôvodných obyvateľov, spútali ich na lodiach smerujúcich späť do Alžírska na mesačnú plavbu, kde potom zvyšok svojich životov väčšina prežila v otroctve.

Stalo sa však niečo, čo nikto nepredpokladal. Rok po tomto tragickom únose sa na Island vrátila jedna z obetí – luteránsky duchovný Ólafur Egilsson, ktorému sa podarilo utiecť. Pred svojou smrťou v tichu domova stihol o tejto skúsenosti ešte napísať knihu. Zaslúžil sa tiež o to, že sa začali aktívne dohady o tom, ako zachrániť ostatných bratov v osmanskom zajatí. V roku 1636 bolo zaplatené výkupné za 34 unesených, z ktorých sa väčšina vrátila späť na Island.

Podobné nájazdy Osmanov však nesmeli ďalej pokračovať. Islanďania sa rozhodli brániť – koniec koncov ich predkovia boli kedysi najlepšími námorníkmi a navigátormi. Preto sa rozhodli na súostroví postaviť pevnosť Skansinn, ktorá by dokázala Westman ubrániť pred nájazdníkmi. Jej hliadka tiež mala prístup aj k vysokému vrchu Helgafell, z ktorého dokázali včas zahliadnuť prichádzajúce lode. Ostrovy z druhej strany zase boli chránené samotným Islandom. Zdalo sa, že miestni obyvatelia budú konečne v bezpečí.

Často sa hovorí, že dejiny ľudstva sú dejinami násilia. Názov, ktorí Vikingovia dostali, v doslovnom preklade znamená “piráti”. Zdá sa, že bohovia zariadili, aby počas troch dní zažili Vikingovia to isté, čím oni sami ohrozovali veľkú časť sveta počas svojich nájazdov.

Na juhu ostrova sa zdržíme o čosi dlhšie. Poďme teraz objaviť miesto, ktoré sa spája s jedným z najväčších mien vikingskej éry – Erikom Červeným, slávnym objaviteľom Grónska.

Erik sa narodil (ako pravý Viking) v južnom Nórsku. Jeho otec sa však dostal do problémov s jarlom a v ich rodine vznikali mnohé konflikty o majetok a pôdu. Preto boli nútení odsťahovať sa zo Škandinávie a rodina zamierila priamo na severozápadné pobrežie Islandu. Okolo roku 982 sa sám Erik dopustil niekoľkých vrážd priamo na ostrove, čím si znepriatelil mnohé rodiny a preto bol nútený opustiť aj túto severskú krajinu.

Island mizol v diaľke zatiaľ čo sa Erik nevedomky plavil k celkom novej zemi – ku Grónsku. Klan sa usadil na juhu ostrova a svoju osadu nazvali Brattahlid. Preto je Erik Červený považovaný za objaviteľa Grónska. A po troch rokoch sa rozhodol, že je najvyšší čas rozšíriť populáciu na ostrove.

Vrátil sa na Island, zatiaľ čo sa iní jeho druhovia plavili do Škandinávie. Predpokladá sa, že ich snahou sa populácia v Grónsku rozšírila na 3 000 ľudí a tento počet bol v priemere udržiavaný po celé štyri storočia. Presvedčili dostatočný počet ľudí na to, aby mohli vytvoriť viaceré kolónie na ostrove. Erik sa však na Island vrátil ako trochu iný človek. Cítil sa byť zradený spoločnosťou a zákonmi a cítil nevôľu za niektoré falošné obvinenia na svoju osobu. V podstate prijal svoj spoločenský status vyhnanca a podľa toho sa tak aj správal.

Počas svojich návštev na Islande sa mu podarilo zhromaždiť celkom slušné bohatstvo. Väčšinou nečestnými spôsobmi. A aj v jeho prípade sa prejavila trúfalosť odvážnych mužov, pretože podľa legendy sa Erik rozhodol odložiť si tento “poklad” priamo na Islande, veď sa raz poň vráti s loďou, ktorá bude dostatočne pripravená na ťažký náklad na rozbúrenom mori. Mýtus hovorí, že Erik ukryl poklad pod vodopád Seljalandsfoss. Ako jeden z mála vodopádov je tento známy tým, že v súčasnosti viete ako návštevník prejsť poza neho. Mohutná masa vody dopadá do stredu jazera, na ktorého dne je uložené nahonobené bohatstvo Erika Červeného a čaká len na toho, kto sa odváži ponoriť do prudkých vôd Seljalandsfossu.

Pri mnohých prípadoch si kladieme otázku kde je tá pomyselná hranica, ktorá delí pravdu od výmyslu. Ťažko povedať, ale mnoho ráy je výmysel väčšou pravdou, než by sa mohlo zdať.

Kto by nepočul o Leifovi Eriksonovi… Jeho meno sa dokonca spomína aj v učebnici dejepisu na základných školách. Viking, ktorému popularitu ukradol Krištof Kolumbus. Dávno predtým, než sme ho spoznali ako skoršieho objaviteľa Ameriky, stal sa hlavnou postavou ďalšieho neuveriteľného príbehu.

Predpokladáme, že Leif sa narodil v úrodnom údolí pri jazere Haukadalsvatn v usadlosti Eriksstadir na Islande ako syn Erika Červeného buď v roku 970 alebo 980. Eriksson žil počas zlomového obdobia vikingskej histórie. Začala totiž hromadná konverzia Vikingov z pohanského na kresťanské náboženstvo. Častokrát býva Leif označovaný za nadšenca kresťanizácie, ktorý sa snažil konvertovať ostatných a ktorého mama bola iniciátorom stavieb mnohých kostolov na západnom pobreží Islandu.

Nedá sa, samozrejme, vylúčiť ani táto charakterizácia, profil syna Erika Červeného by mal však z princípu vyzerať trochu inak. Aj história nám dokázala, že Leif bol dobrodruh, objaviteľ a človek, ktorý bol hodný nasledovania. Pred jeho osudnou cestou do Ameriky sa mu však podľa legendy stala na Islande zaujímavá príhoda.

Sága rozpráva príbeh o tom, ako sa mladý Leif po vzore svojho otca učil objavovať krajinu, a preto sa vydával na čoraz dlhšie a dlhšie púte do vnútrozemia Islandu. Raz však precenil svoje sily a keď došiel až k úpätiu ľadovca Vatnajökull, skrehnutý a zmorený únavou padol na zem.

Bál sa, že nastali jeho posledné okamihy. Vtom sa však zem pod ním zachvela a on si všimol, že z jazera pred ním vystupuje krásna žena v modrých šatách v záblesku žiarivého svetla. V ruke držala ornamentový meč, ktorý mu odovzdala. Leif pochopil toto gesto ako predurčenosť k veľkým veciam vo svojom živote, chápal ho ako prísľub, že prežije svoju výpravu pod ľadovec a vráti sa domov. Chopil sa meča a pocítil, že má silu pokračovať vo svojej ceste.

Pokiaľ sa vám táto legenda zdá až príliš známa, nemýlite sa. Pravdepodobne sa vám vynorila spomienka na kráľa Artuša a jeho meč Excalibur, ktorý mu odovzdala Pani jazera.

Existoval skutočne slávny dramatik William Shakespeare? Nebola to náhodou žena alebo skupina viacerých autorov? Boli jeho námety originálne? Slávne dielo Hamlet určite nie.

Pozadie príbehu o Amlethovi nachádzame v pôvodných nórskych legendách, za jeho konečným spracovaním však stojí dánsky historik a teológ Saxo Grammaticus. Tomu sa podarilo spracovať básne, ktoré pravdepodobne pochádzali z 10. storočia, ich skutočná existencia však nikdy nebola potvrdená. Amleth vystupuje ako syn Horvendilla, správcu Jutského regiónu, ktorý sa vracia z výpravy, na ktorej zabil nórskeho kráľa. Zomiera však rukou vlastného brata Fenga, ktorý si navyše vezme Amlethovu matku Geruthu za manželku. Rovnako ako Hamlet, že? Starého kráľa zabíja jeho brat Claudius a za manželku si berie tú jeho – Gertrúdu.

Podobnosť je do očí bijúca aj čo sa týka zvyšných častí príbehu. Treba však spomenúť aj film Severan, ktorý sa do slovenských kín dostal v roku 2022. Snímka spracováva rovnaký námet, avšak až jeho neskoršiu verziu. Tá pôvodná je ešte viac podobná Hamletovi a zaujíma nás najviac. Amleth rovnako predstiera pomätenie a Feng mu pripraví mnohé skúšky, aby si skutočne overil jeho “hlúposť”. Opakuje sa nám rovnaký motív s Oféliou, aj so zabitím načúvača (Polonius).

Celý príbeh končí osobnou pomstou Amletha na Fengovi. Feng padá mŕtvy pod jeho mečom. O čom ale Amleth nevedel bolo, že Feng bol viazaný pokrvným spojenectvom so samotným anglickým kráľom, ktorý hľadá spôsoby aby Amletha nemusel potrestať. Príbeh Fengovou smrťou nekončí, ale rozpráva o Amlethovom manželstve so škótskou kráľovnou a ich návratom do Jutského regiónu, kde zomiera v boji.

Svet je v rámci chápania jednotlivých motívov, dokonca celých mytológii a náboženstiev, prepojený oveľa viac, ako by sme si mysleli, a preto rovnako, ako nachádzame motívy z Pána prsteňov v gréckej mytológii, tak objavujeme pôvod známych námetov v oveľa skorších dielach ich vzniku.

Príbehy hrdinov a vikingských nájazdníkov by bez čarovných príšer a rôznych potvoriek neboli tie pravé islandské. Preto sa v tom nasledujúcom blogu budem venovať legendám plným obrov, trollov, nenaplnenej lásky a odvahy vzdoru.