Sprievodca Tomáš: V najčudnejšej krajine sveta mi opilec takmer daroval zlatú tehlu

Sprevádzam od roku 2009, hoci v BUBO som od leta 2013 a mojím prvým zájazdom v BUBO tričku bola naša cesta Južným Kaukazom. Vtedy vyzerala úplne inak ako dnes. Málokto v tom čase robil tieto končiny, pretože to nebolo také exotické a lákavé ako teraz. Dokonca sme zájazd vtedy začínali v Jerevane a končili v Baku, čo sa nezaobišlo menšími problémami na azerbajdžanskej hranici, kde sa im nepáčilo, že sme boli v Arménsku. Dnes sme všetko zlepšili a už začíname v Baku a končíme v Jerevane, čo má logiku a je to jednoduchšie.

Cestovanie bolo v mojom svete akosi prirodzené a za to vďačím rodičom, pretože tí vždy túžili cestovať. Žiaľ, nemohli, pretože režim, ktorý tu bol do roku 1989, im to jednoducho neumožnil. Po revolúcii si chceli plniť svoje sny, tak sme vyrážali s rodičmi aj bratom na cesty autom po Európe, a tam som po rokoch prišiel na to, že práve to ma nesmierne napĺňa a baví. Neskôr som začal sám plánovať zastávky našich ciest, čítať si k tomu reálie, pripravovať si itineráre a ešte viac si to užíval.

Keď som mal 21 rokov, začal som sa po svete túlať s batohom na pleciach a tam už bolo jasné, že to nebude inak. Doteraz som navštívil vyše 100 krajín sveta a veľkú väčšinu tak, že som v nich bol aj na vlastnú päsť, vďaka čomu som ich spoznal inou optikou a neskôr mi to pri sprevádzaní veľmi pomohlo. Ešte vzácnejšie než len počet krajín je pre mňa však čas, ktorý som v nich strávil, pretože ten je možno rozhodujúcejším faktorom poznania. V Taliansku aj Thajsku som strávil rok svojho života, v Indii necelých 9 mesiacov, v Iráne pol roka a v Turecku tiež a ani Uzbekistan so štyrmi mesiacmi nie je na zahodenie. 

Mňa akosi odjakživa nesmierne bavil starovek a staroveký svet, no nie Egypt ako mnohých, ale skôr grécka a rímska civilizácia. Najmä však Rimania, pretože milujem Taliansko, kde som sa s nimi spočiatku stretával. Bolo by ľahké povedať, že najviac ma fascinuje obdobie starovekého Ríma a dlho to tak skutočne bolo, no neskôr ma očarili mnohé iné epochy dejín.

Prepadol som islamským dejinám, ktoré som hltal knihu za knihou, pred rokmi ma zase nesmierne nadchol svet britského kolonializmu, ktorý sa prepletal najmä ázijskými krajinami a zároveň ma fascinujú aj príbehy 20. storočia prepletené islamským fundamentalizmom, čiže dnes to už tak jednoznačné nie je.

Historický vzor ako taký zrejme ani nemám. Skôr by som našiel ľudí, ktorých obdivujem alebo ma nadchli príbehmi - od cisára Augusta, Nera, cez imáma Husejna, Timura Veľkého, Mehmeda II. Fatiha či Jamesa Lancastera, Thomasa Rafflesa, Antonia Pigafettu až po Ahmada Šáha Masúda či Mullu Omara.

Slovíčko „ohúriť“ by som nikdy nepoužil, pretože si myslím, že sprievodca nepotrebuje ohurovať. Mojou víziou je priniesť ľuďom zážitok z krajiny cez rôzne drobnosti a vedomosti rozhodne k tomu patria. Pretože samotný „poznávací zájazd“ má v sebe poznanie. Ja sa teším, keď sa vďaka mne môžu ľudia dozvedieť príbehy z histórie, miestne legendy, reálie, nuansy zo súčasnosti a baví ma skladať ľuďom mozaiku kúsok za kúskom.

Doplniť to skvelým jedlom, tipmi, kam vedia zájsť vo voľnom čase. Nie som typ sprievodcu, ktorý bude od rána chodiť s fľaškou alkoholu a nalievať, hoci je to ľahšia cesta. Ja chcem o krajine vedieť „všetko“, aby sa ľudia dozvedeli, čo ich zaujíma, pretože všetci sme iní a každého fascinuje odlišná oblasť.

Tu to bude tiež skôr osobná odpoveď, pretože tým, že si ma podmanila Ázia, sa zameriavam skôr na tieto končiny. Pre mňa majú najfascinujúcejšie dejiny Irán, Irak, India, Turecko alebo celkovo región Blízkeho Východu. Tam je všetko od zrodu civilizácií až o komplikované príbehy novej doby.

Z pamiatok, ktoré môžem vidieť aj 100x a budem mať vždy zimomriavky, k nim patrí Modrá mešita v Istanbule, Pokladnica v Petre, námestie Registan v Samarkande, gháty vo Váránasí, staroveké hraby irackého Ninive či mešity Esfahánu a mimoriadnu stopu zanechali aj chrámy v Bagane. Sú miesta, ktoré jednoducho človeka neomrzia a ja si pri pohľade na mnohé z nich často len poviem, že mám šťastie, že sa k nim vďaka BUBO môžem vracať.

Ja som o tomto regióne veľmi dávno sníval a chcel ho vidieť na vlastné oči najmä vďaka historickým príbehom a Hodvábnej ceste, ktorej som podľahol. To sú tie momenty, kedy jednoducho vieš, že nejaký región musíš vidieť a spoznať, hoci to nemusí byť racionálne. Preto som si povedal, že buď budem o strednej Ázii snívať, alebo zbalím batoh a vyberiem sa ju prežiť na vlastnej koži.

Spravil som v škole štátnice a o niekoľko dní som už sedel vo vlaku do Kyjeva, aby som odtiaľ odletel do Taškentu a vykašľal sa na promócie, pretože túžba byť tam mi dala omnoho viac. Odvtedy prešli roky a čím viac času trávim v Strednej Ázii, tým ma viac fascinuje. Nedá sa jej prejesť a skôr to lásku upevňuje.

Milujem rannú Bucharu, ktorá je ešte bez ľudí a patrí iba mne a trepotu vtáčích krídel, samarkandský plov, misky čaju pod starými morušami, kde si čítam knihy aj stredoázijské bazárové svety, turkménsku bizarnosť či tadžické čajovne zapadnuté prachom.

Preto som si povedal, že moja prvá kniha musí byť z tohto regiónu, hoci som ju preplietol aj príbehmi Turecka a Iránu – dvomi krajinami, ktoré ma ako človeka milujúceho Orient azda najviac ovplyvnili.

Pohostinnosť je fenomén, ktorý si chce privlastniť každý národ, každá krajina, oblasť, skrátka všetci. Možno sa na mňa niekto nahnevá, ale na tom mi nezáleží, keď poviem, že Slovensko nie je pohostinná krajina. Áno, človek tu stretne kopec príjemných ľudí, ale cudzinec u nás to má veľmi ťažké, nehovoriac, ak ešte pochádza z iného než európskeho prostredia.

Irán je, naopak, krajina, kde cudzinca vnímajú ako dar. „Hosť do domu, Boh do domu“ tu nie je fráza, na ktorej sa násobí ego národa, ale je to niečo, čo je všade. Iránci, ale aj Turci, Kurdi, Uzbeci, Pakistanci a národy z tejto oblasti sú pre mňa tie najpohostinnejšie na svete. Irán bol unikát. Dlho som nedokázal stráviť, ako sa títo ľudia o mňa starali, hoci nemuseli, keď som sa v krajine objavil po prvý raz.

Pozývali ma na čaj, rozhovor, chceli platiť taxík, pozývali na obed počas Ramadánu, keď bolo všetko zatvorené, a dokonca aj ponúkali izbu na prespatie. Bez toho, že by za to niečo chceli. Túžili len po tom pomôcť človeku cítiť sa dobre. Preto si myslím, že sú krajiny, pre ktoré je pohostinnosť len bezduchá fráza. A potom tie, kde vo vás zanechajú hlbokú stopu.

V Iráne som bol prvýkrát v roku 2008, tak ostaňme pri tom, že sú to necelé dve desiatky rokov. Poviem, že áno, veci sa zmenili, čo je prirodzené. Keď som prvý rok cestoval, Irán bol veľmi konzervatívny. Prezidentom bol Mahmúd Ahmadinedžád, ktorý sa často aj nepochopenými výrokmi preslávil po celom svete a vtedy som nevidel, že by pár kráčal ruka v ruke alebo že by dievča či žena nemala na hlave šatku.

Áno, aj vtedy sa ženy vedeli krásne obliecť a hľadať medzery v „zákonoch“, ale bolo toho menej. Neskôr prišiel prezident Ruháni, Irán sa zbavil toho silného konzervativizmu a odrazu bolo všade viac turistov. Pred tými 18 rokmi ich bolo ako šafranu, neskôr ste ich už na známych miestach stretávali bežne. Stále to neboli davy ako na známych európskych miestach, ale ten rozdiel bol citeľný.

Pandémia zamiešala karty, turizmus sa rozpadol, a potom sa síce turisti vrátili, ale prišli problémy na Blízkom Východe či v Palestíne a izraelské provokácie, ktoré vyústili k odpovediam. A po tom, ako nechali Izraleci zavraždiť v Teheráne Ismajla Haníju, sa turizmus takmer zastavil a dodnes je ochromený. Našťastie už funguje a človek sa do Iránu opäť môže vrátiť a vychutnať si ho všetkými zmyslami.

Stále si myslím, že Irán je týmto klenotom, len sa do neho začali dostávať turisti, ktorí sú iní ako tomu bolo v mojich začiatkoch. Mnohí nerešpektovali miestne zákony, chceli meniť krajinu, prišiel instagram a pokojné miesta sa zmenili na miesta, kde človek nechce tráviť čas. To sa deje všade vo svete, Irán nie je výnimkou, no ja sa do Iránu vždy mimoriadne teším.

Ja sa tam cítim veľmi dobre a, ako by povedal klasik, ja si to užívam. Nikdy sa mi nestalo, že by som musel niekomu vysvetľovať, prečo tam chodím tak často. Skôr, ak sa niekedy zvrtne rozhovor tým smerom a prezradím ľuďom, že tam chodím viac než 15 rokov, príde nadšenie. Všeobecne sa radí nebaviť sa o politike, pretože tá môže byť občas problémom, najmä ak sa niekto mimoriadne snaží pretlačiť svoj vlastný názor.

Mnohí si myslia, že tým, že tu bol Sovietsky zväz, sú ľudia nadšení z Rusov, no veľakrát je práve opak pravdou, pretože oni tam neprišili ako priatelia. Náboženstvo je občas citlivá téma, ale zase ja som názoru, že sa o tých veciach rád bavím. Nehovorím svoje „pravdy“, ale počúvam, aby som si skladal mozaiku názorov.

Rád spomínam na moment, kedy mi v Turkmenistane, ktorý nesie prezývku Severná Kórea strednej Ázie, opilec položil zlatú tehlu na stôl. Pri tejto spomienke sa veľakrát zasmejem, že veľa nechýbalo a mohla byť moja. Hoci by som zrejme veľmi ťažko na turkménsko-iránskej hranici vysvetľovalo, ako som k nej prišiel. Takže napokon to dopadlo dobre.

Presnejšie išlo o to, že som sa ocitol v jednom malom podniku v turkménskom meste Mary na šašlíku. A keďže obsluha je v krajine notoricky známa svojím nezáujmom, išiel som k baru s tým, že zaplatím, nech už môžem odísť. Tam sa ku mne pridružil podgurážený chlapík tešiaci sa z toho, že som v jeho očiach z „Československa“. A už aj nalieval poháriky vodky na „družbu“.

Slovo dalo slovo, pohárik dal pohárik a chlapík sa priznal, že má so sebou zlatú tehlu, s čím som ho vysmial, že mi je to úplne jasné. Napokon ju vybral a vysmial on mňa.

Juhovýchodná Ázia je región, ktorý v sebe má tú exotickú príťažlivosť, a tým si ma hneď podmanila. Najprv to bola vizualita, kúsok za ňou to bolo jedlom, atmosférou... A čím viac som sem chodil a čím viac kníh som prečítal, tým ma absolútne začali baviť aj dejiny tejto oblasti. Najmä obdobie britského kolonializmu, keď sa bavíme o Malajzii či práve Penangu.

Ostrov Penang som si zamiloval hneď. Má v sebe príbehy, naráža tu na seba islamský, indický, čínsky aj malajský svet, mimoriadne dobre sa tam cítim a viem, že to miesto milujem. Keď človek cestuje, často sa prichytí pri myšlienkach, či by si niekde vedel predstaviť život. U mňa to Penang možno spoločne s Istanbulom vyhráva.

Celkom si ma podmanil aj indický Bangalúr či talianska Sicília, ale Penang má v mojom srdci večné miesto.

India je pre mňa živelnejšia, zaujímavejšia, mám k nej bližšie a radšej po nej cestujem. Je to skôr spleť pocitov či emócií, no na Indii ma viac baví jedlo, história aj kultúra. Preto, ak by som si mal vybrať Indiu alebo Čínu, vyberiem si vždy Indiu, hoci aj Čína je mimoriadne zaujímavá a rád v nej trávim čas.

India je srdcová záležitosť a krajina, v ktorej som strávil necelý rok života cestovaním od Kašmíru po Kanyakumari a znovu až po Sikkim. Nedám na ňu dopustiť.

Nie, takáto situácia nenastala. Zažil som krajiny poznačené vojnou, niekoľko nebezpečnejších miest, kam sa v tom čase neodporúčalo cestovať. Videl som streľbu v tureckom Kurdistane, kde zahynulo niekoľko vojakov a nás chceli tureckí vojaci naložiť do obrneného transportéra. Ale aj výbuch plynu v Iráne či strach z toho, že sme sa znenazdajky ocitli v mínovom poli, ale stále by som to nenazval strachom o život.

Hranice sú občas bizarné a taká Stredná Ázia by o tom vedela rozprávať. Tam si ma raz vychutnávali tadžickí colníci a chceli vidieť všetky moje peniaze do posledného doláru. Miestami som už zúril, nech mi dajú pokoj a chceli ma obviniť z narušenia hranice, ale „vyhádalo“ sa to.

Otázkou je aj to, čo je to kultúrny trapas, pretože ja keď cestujem sám, rešpektujem všetko, čo môžem, pretože som hosť. Počas sprevádzania to je horšie, pretože mnohí ľudia nedokážu pochopiť, že cestovanie ich má obohatiť a nedokážu akceptovať kultúrne rozdiely. Ako keď sa treba niekde vyzuť a musíme ísť bosí trebárs po chodníku niekde v južnej Indii. Veľa ľudí ohŕňa nosom, ale ja osobne som s tým nemal nikdy problém.

Milujem indickú, thajskú, vietnamskú, tureckú, taliansku a grécku kuchyňu. A potom je to, samozrejme, kopec rôznych jedál, ktoré do týchto škatuliek nepatria. Ak by som to mal rozobrať na jedlá, v Indii je to masala dosa, seekh kebab, chole bhatura alebo paneer na rôzne spôsoby.

V Thajsku si ulietavam na pad kra pao, zelenom kari aj rôznych polievkach od tom yumu až po rezancové polievky na trhoviskách. Vietnam ma vždy poteší na severe jedlom zvaným bun cha, no milujem aj palacinky banh xeo a vietnamskú kávu (s vajíčkom), ktorú by tu mal rozhodne každý vyskúšať.

Z tureckej kuchyne u mňa dominuje iskender kebab, adana kebab či obyčajný lahmacun a potom baklažánové chuťovky ako karniyarik a imam bayildi a tiež turecký čaj. Turecké čajovne sa v krajine stávajú mojim domov a viem v nich presedieť hodiny a hodiny. Z Talianska milujem najmä pizzu – neapolskú, aby som bol presnejší, z ulice mám rád arancini, a potom je tu nevyčerpateľné množstvo cestovín, ktoré radi ochutnávame vždy, keď sa túlame talianskymi mestečkami.

V Grécku je to syr saganaki, obyčajný „grécky“ šalát, pouličné souvlaki či domáca mousaka. Na Kaukaze sa vždy teším na šašlíky s gruzínske špeciality, v Uzbekistane zase na plov v Samarkande či Taškente, v Iráne to je kurací kebab so šafranovou ryžou, v Egypte foul v starej Káhire za bránou Bab Zuweilah a takto by sme mohli pokračovať hodiny.

Bizarné veci akosi neochutnávam, nevidím v tom zmysel, keď je vždy okolo mňa toľko skvelého jedla. Nevidím ani nič zaujímavé na rôznych videách, kde sa ľudia snažia jesť najbizarnejšie veci, len aby to niekto pozeral, pritom im tie chutné jedlá uniknú. Príde mi to zvláštne.

Je ťažké radiť, pretože každý má iný žalúdok a každý reaguje na jedlo či drobnosť inak. Poučky však znejú tak, že by si mal človek pozrieť to miesto, kde chce jesť a riadiť sa zdravým sedliackym rozumom. Ak sa vám na ňom niečo nepozdáva, nejedzte tam. Dobrou radou je to, že ak je tam veľa domácich, bude to všetko dobré, a ono to naozaj funguje. Spočiatku treba ochutnávať s rozumom, pomaličky, nenaháňať sa a nechcieť ochutnať všetko naraz, pretože to jednoducho nejde.

Ja za tých xx rokov na cestách môžem povedať, že sa ma tieto ťažkosti vyhýbajú, a to som jedol na takých miestach, kde som si bol takmer „istý“, že na konci dňa ma to dobehne. Jedol som v rôznych indických či pakistanských podnikoch, ktoré by u nás nielenže zavreli, ale ani neotvorili. S manželkou sme jedli v Indii z kýbľov, kde mal chlapík jedlo, a bolo to skvelé.

Vždy sa snažím jesť na ulici lokálne veci, street food a málokedy som sa popálil. Práveže môj najhorší zážitok z posledných rokov bolo to, keď som po mesiaci v Egypte chcel prerušiť tok lokálnych chutí a na večeru som si dal KFC. Bolo to moje najhoršie egyptské rozhodnutie a odvtedy som v Egypte zase jedol len na bezpečnej ulici všetko možné.

Pri cestovaní milujem zimomriavky. Vtedy viem, že sa deje niečo unikátne, niečo možno neopakovateľné a niečo, čo si budem pamätať. Dodnes si pamätám množstvo momentov, do ktorých sa viem kedykoľvek vrátiť a cestovať tak v čase. Pamätám si, ako som bol v mojich úplných začiatkoch úplne sám na Akropole v Pergamone. Sedel som v tieni chrámu a cítil zimomriavky z toho, že si práve plním sen mojou cestou po Turecku.

Za roky sa toho nazbieralo a veľmi silnú stopu zanechal iránsky Mašad, kedy som po prvý raz držal striebornú mrežu hrobky emáma Rezu, o ktoré sa bili stovky mužov. Tá elektrizujúca atmosféra ma dostala. Pamätám si momenty, kedy som sa dostal prvýkrát do irackej Karbaly, stál som v tak tesnom zovretí davu počas obrovského sviatku Arbaín zoči voči hrobke emáma Husejna a takmer mi tiekli slzy po tvári.

Podobne to bolo v iránskom Yazde, kde som stál v mešite plnej mužov počas Ášury a sledoval rytmické udieranie do hrude.

Unikátnou spomienkou je ukrižovanie Krista na Filipínach, kde som kráčal tak blízko, že som mal všetko naservírované meter pred očami. Večer na izbe som sa umýval od zaschnutej krvi, ktorá striekala od bičujúcich sa mužov a sám som dostal do chrbta jednu ranu, až tak blízko som sa dostal.

Zimomriavky mi priniesli rôzne krásne momenty, ako keď sa ozval muezzín z minaretu Modrej mešity v Istanbule a ja som v tom momente moju manželku Peťu žiadal o ruku. Milujem moment, keď som videl ten krásny smiech v očiach nášho malého dievčatka (Tomášová dcéra Sofia, poznámka BUBO), keď sa ponorila prvýkrát do mora. Milujem ten zvuk splnených snov, o ktorých človek sníval a možno ani nedúfal, že sa mu splnia.

Občas sme o tom, samozrejme, rozmýšľali, ale nebolo to nikdy také silné, aby sme sa zbalili a odišli. Keď človek veľa cestuje, tak podvedome si uvedomí, že viaceré miesta na svete volá „domov“ a ja sa občas aj prichytím, ako pri sprevádzaní ľuďom hovorím o programe a poviem, že sa večer vraciame „domov“.

Ako som už spomínal, vedel by som si predstaviť život v Taliansku, Turecku, Indii alebo aj v Malajzii. Tých miest je rozhodne viac, ale tá myšlienka teraz pre nás nie je dôležitá, pretože si užívame to, čo máme a kde to máme. Miesto nie je tak podstatné ako to, s kým na tom mieste človek je.

Tým najväčším je Afganistan, pretože po ňom túžim už niekoľko rokov. Potom mám sny, ktoré občas prichádzajú, jemne sa menia, raz vyskočia, a potom sa ohlásia neskôr. No túžim spoznať na vlastnej koži Líbyu, Jemen, láka ma Rwanda, ostrov Tristan da Cunha, Tonga, či Molucké ostrovy v Indonézii, ktoré sa preplietli s koreninovým obchodom. Zároveň však stále snívam aj o objavovaní nových a nových mestečiek v Taliansku.

Sprievodca nie je podľa mňa naprogramovaná figúrka, ktorá musí obsahovať „to“ alebo „tamto“. Každý bude iný a každý by mal dokázať svojou „troškou“ ovplyvniť zájazd. Skôr by som zdôraznil, že táto práca nie je taká jednoduchá, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Nie sú to tie fotky, ktoré sú špičkou ľadovca, a ktoré vidia tí, čo o tejto práci snívajú.

Mnohí ju skúsili robiť a o niekoľko mesiacov zhoreli a nikdy sa k tomu nevrátili. Možno to nemilovali tak veľmi, aby ich to pohltilo. Dobrý sprievodca by však mal vedieť riešiť problémy, pretože tie skôr či neskôr prídu, a niekedy sú jednoduché, inokedy veľmi nie. Mal by vedieť komunikovať s ľuďmi, počúvať ich a vedieť zareagovať na množstvo vecí, s ktorými sa možno nikdy predtým nestretol.

Za seba poviem, že si myslím, že sprievodca by mal aj veľa vedieť, pretože klienti sú zvedaví. Na zájazde sa stretne partia ľudí z rôznych oborov a sprievodca často dostáva rôzne otázky. Nie, nemôže vedieť všetko, ale mal by chápať krajinu, v ktorej sprevádza, pretože to je kľúčom k tomu, aby ju chápali aj ľudia.

Keď som ja pred 16 rokmi začínal, mal som pocit, že sa viac kladie dôraz na to, aby sprievodca vedel, poznal, cestoval. Dnes sa mi zdá, že sa veľa vecí uľahčuje. V autobuse sa púšťajú napríklad blogy nahovorené umelou inteligenciou alebo podcasty, čo je skvelá pomôcka a naši klienti to obľubujú, ja to ale skôr vnímam ako uľahčovanie práce.

Klient musí vidieť, že sprievodca vie a, najmä, že ho práca baví, že ju miluje. To sa nedá oklamať. Ak človek nemá rád cestovanie a sprevádza, niekde je chyba. Ja cestovanie milujem každou bunkou svojho tela a verím, že to ľudia cítia a napokon ich strhne moje nadšenie.

Mojím veľkým problémom je to, že aj po tých rokoch milujem to, čo robím. Neustále sa učím nové veci, nesmierne mi to robí radosť vracať sa vďaka BUBO na miesta, ktoré mám rád. Milujem ten pocit, keď ich môžem ukázať ľuďom mojimi očami a zbúrať akési mýty na niektorých miestach. Pre mňa je to práca, ktorá je láskou aj koníčkom, a tým pádom si ani neviem predstaviť, že by som robil niečo iné.