Sýria. Čo sa pokazilo?

Problémy Sýrie sa nezačali písať v novom miléniu, pretože takto by to bolo príliš jednoduché. Blízky východ je z hľadiska geopolitiky mimoriadne zaujímavý kút sveta, pretože je ako puzzle, ktoré síce do seba dnes na prvý pohľad zapadá, no vyrábali ho ohýbaním, sekaním a strihaním jednotlivých dielov tak, aby ho mohli poskladať.

Ak ani tak niektoré diely nesedeli, pritlačili viac a hoci vystrekla krv, napokon si časti našli svoj nový domov na hotovej mape. Problémy Blízkeho východu sa skrývajú v jeho rôznorodosti a historickom dedičstve, kedy si mocnosti v priebehu 20. storočia delili svoj vplyv a mysliac na politiku „po nás potopa“ sa problémy zakorenili do krajiny tak, aby semienka týchto rozhodnutí aj dnes plodili otrávené ovocie.

Sýria sa dnes právom považuje za kolísku civilizácie. Áno svoje by k tomu mala čo povedať aj Mezopotámia, staroveký Egypt či niektoré ďalšie orientálne končiny, ale zhodneme sa, že sa stále bavíme o priestore Blízkeho východu či jeho blízkom okolí. Sýria je miestom, ktorým kráčala každá veľká či dôležitá ríša od momentu, kedy sa vynorila z temnoty dejín.

Tu niekde zachvátila svet neolitická revolúcia, kedy sa lovci a zberači rozhodli usadiť a začať niečo budovať. V Ugarite mala vzniknúť prvá abeceda, koketovalo sa tu s najstaršou keramikou či sklom, stavali sa chrámy, mestá a civilizácie stúpali a padali ako na bežiacom páse storočí. Veď si len zoberme súčet veľkých mien, ktoré za tisícročia formovali Sýriu a jej dejiny. Zasahovala sem Mezopotámia, poznali ju Chetiti, žili tu Asýrčania, Babylončania a prichádzali do nej Peržania aj Gréci.

Rimania až sem potiahli hranice svojej obrovskej Rímskej ríše, aby na ich troskách vzišla Byzancia, ktorá neskôr narazila na prvých islamských bojovníkov prinášajúcich vieru v Alláha a proroka Mohammeda. V Sýrii sa varili dejiny islamských národov, ríš a poznala tvár nejedného kalifa. Prach v nej rozvíria Križiaci po ktorých tu dodnes zostalo niekoľko fantastických hradov či pevností a Sýria zažila aj kopytá Mongolov a ich devastačnú povahu.

Rástli tu Mameluci a neskôr krajinu zatvorili do svojej ríše Osmani držiaci sa až do začiatku 20. storočia. Akoby tu každý zanechal svoju stopu, svoje DNA, ktoré sa dnes už nedá rozmotať a každý obyvateľ má v sebe gény veľkých civilizácií. Aj preto bola Sýria akousi vznešenejšou krajinou v rámci regiónu.

Korene dnešných problémov Sýrie môžeme hľadať v turbulentnom 20. storočí, ktoré navždy zmenilo tvár nielen Orientu ako takého, ale predovšetkým Blízkeho východu. Ľudia, ktorí videli tieto zmeny na vlastné oči, to možno vnímali úplne inak, ale náš pohľad má odstup desaťročí, a tak ich analyzujeme s chladnou hlavou.

Po tom, ako sa po prvej svetovej vojne rozpadla obrovitánska Osmanská ríša, boli na Blízkom východe v eufórii z toho, že práve toto by mohol byť ten vytúžený moment. Vzali opraty vlády do vlastných rúk a hovorili si, že nebudú musieť počúvať diktát z Istanbulu a zo sultánových palácov. Sýria nebola výnimkou a v hlavách sa zrodila myšlienka samostatnosti. Snaha Sýrie dokonca v roku 1920 vyústila do toho, že vzniklo Sýrske kráľovstvo, no žilo len úbohé štyri mesiace.

Sýrčania ani Arabi vtedy totiž ešte netušili, že o ich osude sa rozhodlo pred niekoľkými rokmi na základe tajných dohôd európskych veľmocí. Ešte v roku 1916 sa totiž tajne dohodli Briti s Francúzmi, že ak sa im podarí poraziť Osmanov, celý Blízky východ si rozdelia. Francúzi budú pánmi budúcej Sýrie aj Libanonu a Briti si pod svoje krídla vezmú Jordánsko, Irak aj Palestínu. V tejto zrade s menom Sykes-Picotova dohoda je zakorenená arabská nedôvera voči Európe a podozrievavosť, ktorú sa ani za desaťročia nepodarilo zmeniť.

Arabi vnímali opätovnú krádež svojej krajiny ako obrovskú krivdu. Dlhé roky o rozhodovali Sýrii Osmani, teraz majú poslúchať Francúzov. Nálada na bode mrazu, sny utopené v piesku a jediné, čo Sýrčanom zostalo, je perpetum mobile života s vierou, že sa to raz zmení. Nasledujú roky, kedy sa síce budovala infraštruktúra krajiny, ale ľudia nemohli povedať nahlas, čo si myslia, strácali sa vo väzeniach a v mnohých začínal bujnieť arabský nacionalizmus prepletený s islamizmom ako politickým nástrojom.

Aj toto je jeden z dôvodov, prečo sa islam začal čoraz viac zakoreňovať v krajine. Po druhej svetovej vojne Francúzi z regiónu odišli, stratili sa aj Briti a pre Sýrčanov aj ďalších Arabov v okolí sa opäť dostavil pocit krivdy - a tým je vytvorenie moderného štátu Izrael na úkor Palestíny. Tento krok a jeho následky ovplyvnili dejiny celého regiónu. Sýria sa s Izraelom dostala na nože a nevraživosť medzi oboma národmi je cítiť aj dodnes kvôli Golanským výšinám.

Sýria si po druhej svetovej vojne konečne a po prvýkrát vládla sama. A hoci to neznamenalo koniec problémov, už sa nemohla krajina vyhovárať na to, že ju vytvára niekto cudzí. Hľadala si svoju vlastnú cestu a snažila sa vytvoriť zo Sýrie najsilnejšieho geopolitického hráča, ktorý nemá v regióne veľkú konkurenciu. Myšlienka zjednotených Arabov, hoci akokoľvek utopická, sa ocitla na stole a všetkým Sýria ukázala, že to myslí vážne po tom, ako sa na niekoľko rokov spojila s Egyptom s cieľom fungovať ako jedna krajina v dvoch oddelených oblastiach.

Pokus nevyšiel, ale Sýria získala na sile. Z politického chaosu vzišiel nový prezident Hafez al-Asad, ktorý založil vládnucu dynastiu, a tak drží táto rodina od roku 1971 opraty krajiny vo vlastných rukách. Samotný Hafez zomrel v roku 2000 a dnes stojí na čele Sýrie jeho syn Bašár al-Asad.

Problémy Sýrie nemajú len mocenské dôvody a nesúvisia len s krivdami, ktoré musela krajina prehltnúť. Sýria je mozaika náboženských aj etnických frakcií a práve občianska vojna z minulého desaťročia na tieto aspekty chtiac nechtiac upriamila pozornosť. Dominantným náboženstvom je islam a keďže tadiaľto kráčali aj rané biblické príbehy či dokonca postava sv. Pavla, Sýria si stále drží aj svoje kresťanské komunity.

Korene v náboženstve

Islam v Sýrii nie je jednotným, a tu začína rásť koreň problému. Moslimské náboženstvo, podobne ako všetky ostatné veľké náboženstvá sveta, prešli svojím trieštením a v islame sa už v 7. storočí rozdelilo vnímanie na sunitov a šíitov. Suniti chceli, aby bol nasledovník proroka Mohameda zvolený, šíiti naopak chceli, aby bol jeho pokračovateľom niekto z pokrvnej línie.

Hádky, tragédie, krv a nešťastia napokon vyústili do priepasti. Tá stáročiami rástla a dnes už niet nikoho, kto by ju dokázal preskočiť. Až 75 % Sýrčanov sa hlási k sunitskému islamu a len 13 % obyvateľov sú šíiti. Na tom by nebolo nič zložité, ak by práve medzi šíitsku menšinu nepatril aj prezident Bašár al-Asad so svojimi alavitskými, teda šíitskymi koreňmi.

Elity tak tvoria náboženskú menšinu, no napriek tomu aj politiku a hoci je Sýria demokratickou krajinou, majú, samozrejme, navrch a potláčajú akýkoľvek náznak odporu. Aj preto tu neskôr Islamský štát so svojou radikálnou sunitskou doktrínou našiel veľké množstvo podporovateľov.

Do problémovej mozaiky sa napokon pridali aj Kurdi na severovýchode krajiny. Aj oni kedysi snívali sen o vlastnej krajine, no ostali roztrúsení v Turecku, Sýrii, Iraku, Iráne či Arménsku bez šance na kurdský štát. Keď teda Kurdi videli chaos, do ktorého Sýria upadla, neváhali sa k nemu pridať s vidinou vlastnej slobody.

Sami sú suniti, čo nahrávalo do karát tomu, aby bojovali proti prezidentovi a vláde, no zároveň bojovali aj proti Islamskému štátu, kde sa ukázali ako udatní bojovníci idúci si za svojím cieľom. Kurdský problém to nevyriešilo, nezískali štát a výsledkom sú vzťahy na bode mrazu a desiatky zničených oblastí, kde sa išlo cez mŕtvoly.

V Tunisku sa na konci roku 2010 pohla prvá kocka domina Arabskej jari a ako kocky padali a ničili autokratické režimy v islamskom svete od Tuniska, Líbye cez Egypt, domino sa zastavilo aj na Blízkom východe a Sýria nebola výnimkou. Prišlo to o zopár mesiacov neskôr, na jar 2011, kedy sa slovíčko „revolúcia“ začalo v uliciach vyskytovať akosi častejšie.

Najprv bola len myšlienkou, neskôr mantrou a napokon sa udalosti zvrtli tak rýchlo, že na revolúciu nebol čas, pretože sa Sýria ocitla v špirále občianskej vojny. Málokto by predpovedal, že práve Sýria bude tou krajinou, ktorá si rozbušku Arabskej jari vyžerie na Blízkom východe zo všetkých najviac. Krajina sa začiatkom 21. storočia dostávala na turistickú mapu, ekonomika síce nekráčala míľovými krokmi, ale hýbala sa, schvaľovali sa reformy a analytici v nej videli krajinu s potenciálom.

Odrazu prišli prvé guľky a Sýria sa rozpadla na boj o prežitie. Kríza, ktorá nasledovala, si vyžiadala obrovské množstvo životov a dala do pohybu neopísateľnú masu ľudí, ktorá z krajiny utekala kadeľahšie. Takmer 6 miliónov ľudí opustilo Sýriu, polovica z nich zostala v Turecku a zvyšok sa roztratil kade-tade. Títo ľudia budú ďalšou tragédiou Sýrie, pretože v čase obnovy krajiny, ktorá sa už začala, budú jednoducho chýbať.

Sýria začala svoju vojnu občianskym konfliktom, ktorý sa v rokoch 2013-2014 zvrtol natoľko, že už to nebola len vnútorná záležitosť krajiny, ale prakticky celého regiónu. Ropu do ohňa priliali ozbrojené skupiny so vztýčeným ukazovákom nebojujúcich za pozemské statky, ale za miesto v raji. Sýriu zachvátil radikálny džihád a krajina sa premenila na cvičiace stredisko mocností, skupín či jednotlivcov.

Sýria tak vo vojne opäť prišla o všetko. Na jednej strane stáli vládne vojská snažiaci sa vrátiť Sýriu do stavu pred vojnou a proti ním stáli Kurdi či sunitské skupiny tvoriace novinku na poli islamského radikalizmu, a teda Islamský štát. Ten vzišiel z tragédie susedného Iraku, ale hneď pochopil, že chaos Sýrie bude živou pôdou na rast, a tak preskočil hranice, zmazal ich, ba dokonca svojím pôsobením zrušil dávnu Sykes-Picotovu dohodu medzi Britmi a Francúzmi.

Sýria sa stala ihriskom, kde sa v jeden moment ocitol takmer každý. Bujnela tu revolta voči prezidentovi Asadovi, odohrával sa tu konflikt medzi sunitským aj šíitskym islamom, do ktorého sa zapájali aj krajiny, akými sú Saudská Arábia, Katar, Kuvajt či Turecko na jednej strane a Irán, Irak či Libanon na strane druhej. Konflikt eskaloval aj „studenou vojnou“ medzi USA a Ruskom, pretože každý v Sýrii videl svoje ciele nehľadiac na to, čo je dobré pre Sýriu, a preto sa o sýrskom konflikte v odborných kruhoch hovorilo ako o blízkovýchodnej verzii európskej „Tridsaťročnej vojny“, kde bojuje každý proti každému.

Vojna ničila Sýriu takmer celú dekádu a hoci sa oficiálne skončila, niektoré miesta sa s tým stále nezmierili, a tak konflikt občas vybuchne alebo počujeme o ďalších mŕtvych. Sýria je po vojne zdevastovaná, milióny ľudí utiekli a oficiálne čísla hovoria o tom, že si konflikt vyžiadal 400 000, možno dokonca 600 000 obetí. Dá sa to vôbec predstaviť?

Jedného dňa sedíte vo svojej obľúbenej kaviarničke v starom Aleppe a na ďalší deň sa krajina začne zmietať vo vraždení, aké si pamätá Balkán? Oblasti na severe a severovýchode Sýrie, kde operoval Islamský štát, sú zničené. Aleppo pripomínalo kašu z betónov a roxorov, Homs stratil všetko, čo mohol a hoci hlavné mesto Damask si aj počas vojny užívalo relatívny pokoj, vojna sa ho dotkla.

Vošla do každého človeka v krajine a hoci je dnes najväčší pokoj za posledné desaťročie, nikto si netrúfa povedať, koľko bude trvať, kým sa Sýria opäť postaví na nohy. Ona to spraví, pozviecha sa z popola, povstane a vyletí z prachu, ale už to zrejme nikdy nebude tá krajina, akou bola pred vojnou.