Černobyľ - živá ukážka apokalypsy

Zaujala táto unikátna lokalita aj vás? Nahliadnite do stráženého pásma černobyľskej katastrofy očami dvoch skúsených sprievodcov týmto tajuplným miestom. Na otázky nám odpovedali skúsení sprievodcovia Jozef Zelizňák a Juraj Ondrejčík, ktorí sem pre BUBO sprevádzali viacero zájazdov.

Seriály, ktoré divákovi pútavým spôsobom priblíži reálne fakty, sú skvelé. Miniséria Chernobyl k nim bezpochyby patrí a mierne odchýlky od stopercentnej pravdy sú v rámci kreatívneho autorského procesu akceptovateľné.

Navštívte mesto Černobyľ, kde sa dnes už takmer normálne žije, a v ostrom kontraste s ním tiež Pripjať - mesto duchov, v ktorom precítite tú neuveriteľnú atmosféru obrovskej tragédie. K tomu ešte napríklad impozantne pôsobiaci najväčší radar sveta Duga.

Nie je. Na prehliadky Černobyľu a Pripjati chodíme už 10 rokov. Vždy prebiehajú s dozimetrom v ruke a človek presne vie, v akom stupni radiácie sa práve nachádza. Na väčšine miest je porovnateľná, alebo dokonca nižšia, ako v ktoromkoľvek veľkomeste. Pravdepodobnosť, že si vyvrtnete členok na nerovnom povrchu je vyššia, než šanca, že sa z organizovanej prehliadky černobyľskej oblasti vrátite ožiarení.

Ten obrovský kontrast medzi vierou vo svetlú budúcnosť mladých ľudí, ktorí v Pripjati v prevažnej miere žili, a náhlym zlomom, ktorý pripravil mnohých o život a zdravie a ostatným život radikálne zmenil. A čo najviac prekvapuje návštevníkov je, že Pripjať je stále svedectvom svojej doby - akýsi skanzen alebo urbanistická maketa v mierke 1: 1. Nerušene si tu možno prezrieť, ako sa plánovalo mesto pre 50 000 prominentných občanov, ba miestami priamo precítiť, ako sa im žilo. Predstavte si vysídlenie obrovského sídliska v priebehu troch dní. Všetci odídu, nechajú nedovarený obed, pootvárané skrine, všetko tak, ako im odpadlo od ruky. A vy tam potom prídete o 30 rokov, okolo vás hrdzavé karosérie škodoviek, reklamné plagáty na vtedajšie kultúrne akcie a produkty a veľa vecí presne na rovnakom mieste, kde ich majitelia zanechali.

Veľmi reálna je v prvom rade elektráreň, ktorá stále funguje. Pôvodný charakter si zachovala aj Pripjať. Ale pretože ide o miesto priťahujúce fotografov, nájde sa tam veľa naaranžovaných zátiší, podfarbujúcich emócie. Napríklad pred škôlkou vyložené detské topánky. Sú však pôvodné a boli tam naozaj zanechané. V skutočnosti je tam ale podobných zásahov oveľa menej, než na iných podobných miestach.

Človek sa dostane v podstate všade. Na niektorých miestach sa však, vzhľadom k vyššej radiácii, môže zdržiavať len krátko.

Do uzavretej zóny sa vrátili desiatky starousadlíkov, avšak v Pripjati nežije nikto.

Nie. Sumce v rieke u elektrárne sú prerastené, lebo ich ľudia vykrmujú, nie kvôli genetickým anomáliám. Ale v roku 1993 som vo Fínsku videl skoro polmetrové hríby.

V zóne žije mnoho druhov zvierat, ale nič neobvyklé som na nich doteraz nepostrehol.

Nič podobné sme doteraz nikdy necítili, podobné pocity sa vyskytli len pri samotnej katastrofe. Radiácia v oblasti už naozaj nie je vysoká, pri krátkych návštevách doslova zanedbateľná.

Momentky, evokujúce reálny svet krátko pred katastrofou - kolotoče, čo pustili len chvíľu po tragédii, obrazy Lenina na stenách a podobne.

Nie, nikdy sa to nestalo.

Nocľah je v jednoduchom hoteli v Černobyle, kde sme boli aj v noci vonku. Nehrozí tam žiadne nebezpečenstvo a mesto ani nepôsobí strašidelne, skôr než bežné mesto, vyľudnené počas sviatkov. V Pripjati nemožno prespávať, ani sa v noci pohybovať.

Odhady sa veľmi líšia, ale oficiálne je to vraj okolo 4 tisíc ľudí. Je však potrebné prihliadať aj na to, koľko ľudí by zomrelo na následky spojené s katastrofou. Koľko ich zomrelo skôr ako by sa dožili veku, keby k nej nedošlo. Rovnako aj na počet detí s vrodenými vadami. Môžu to byť ďalšie tisíce, možno desaťtisíce.

Áno, mesto Černobyľ je už obývateľné aj teraz. Otázka je, koľko ľudí si ho vyberie medzi inými alternatívami a prečo by to robili. Pripjať už zrejme obývateľné nikdy nebude.

Kyjev je jedno z najzaujímavejších európskych miest a určite stojí za návštevu. Výlet do Černobyľu je z Kyjeva veľmi jednoduchý. Tragédia v elektrárni bola zrejme katastrofou najväčšieho rozsahu, akú si naša generácia pamätá a je dôležité vidieť to a uvedomiť si, na akých krehkých nohách stojí naša moderná civilizácia.

Radar Duga je súčasťou našej prehliadky. Je gigantický a stojac pod ním si človek uvedomí, ako obrovské rozmery mala studená vojna.

Boli sme len na všetkých miestach, ktoré sú prístupné a zaujímavé pre turistu.

Áno, je to možné a povolené.

V potravinách v Černobyle kúpite aj magnetky. Nie sú síce veľkej kvality, ale o to zaujímavejšie budú vyzerať na vašej chladničke. Na hoteli zoženiete aj pohľadnice.

Kontrola pri odchode je mám pocit skôr pre upokojenie mysle turistov. Aby videli, že sa naozaj niečo robí, pri výstupe im zmeria ožiarenia a potvrdí, že je nízke. Meraním prejde oblečenie, obuv, osobné veci, aj dopravné prostriedky. Bezpečnosť je vždy prvoradá. Celkovo je dobré držať celé územie pod kontrolou. Tak je jeho návšteva bezpečná a predchádza sa pohybu šialencov, ktorí by boli ochotní pre fotku na Instagram alebo vychvaľovanie sa na Twitteri, ohroziť seba aj ostatných.

Obmedzení je niekoľko. V prvom rade, pohyb je možný výhradne so sprievodcom. Nesmú sa napríklad požívať alkoholické nápoje, nosiť zbrane, jesť či fajčiť v otvorenom priestore, sedieť na zemi, dotýkať sa budov a vegetácie, umiestňovať na zem akékoľvek zariadenia okrem statívov, odnášať zo zóny predmety vrátane plodov rastlín, piť vodu z vodných zdrojov (výhradným zdrojom pitnej vody je černobyľský vodovod), prinášať alebo vynášať zvieratá a porušovať predpisy ohľadom odevu (žiadne sukne, krátke nohavice a otvorené topánky).

Stále ide o osamelý zážitok, najmä ak sa na neho vydáte v privátnej skupine. Sčasti je to fenomén tohto miesta, pretože nejde o turistickú atrakciu v bežnom slova zmysle. Nie sú tam vybudované záchytné parkoviská, ani dostatok toaliet, spomínaných suvenírových obchodov, kaviarničiek či reštaurácií. Na obed chodíme do závodnej jedálne v elektrárni a jeme to, čo majú zamestnanci elektrárne v daný deň na menu. Býva to chutné a výdatné jedlo. Súkromné ​​podnikanie v zóne neexistuje. Služby sú tam pre domácich, vojakov a zamestnancov elektrárne. Ak sa pridáte k väčšej, zmiešanej skupine turistov z celého sveta, budete sa počas návštevy pohybovať spolu s počtom ľudí, ktoré pojme autobus. Radšej odporúčam menšiu skupinu, ktorá postupuje rýchlejšie a za dva dni uvidia aj trikrát viac, než veľké skupiny, ktoré majú v programe pár povinných zastávok.

Myslím si, že každý rozumný človek to musí odsúdiť. Bohužiaľ, svet je už raz taký a asi to nič nezmení.

Základné humánne pravidlo hovorí, rešpektovať odkaz obetí tejto tragédie a správať sa primerane. Inak platí držať sa v skupine a sledovať, kadiaľ kráča sprievodca.

Obrovskú tragédiu modernej civilizácie, smútok obetí a odporné zahmlievanie zo strany kolabujúceho impéria, pre ktoré bola pýcha dôležitejšia ako človek.

Väčšinou sa pýtajú na osudy bežných ľudí, na to, či tam záchranári išli dobrovoľne na smrť, alebo či netušili, čo ich čaká. Pred návštevou určite odporúčam prečítať si skvelú knihu vydavateľstva Absynt od Svetlany Alexijevič Černobyľská modlitba.

Nie je. Väčšina mojich kolegov je vystavená silnejšej dávke radiácie počas interkontinentálneho letu do Ázie, než ako turista pri výlete do Černobyľu.

Ani sprievodcovia neabsolvujú túto "tour" viac než párkrát do roka a táto frekvencia nie je nebezpečná.

Na prvý pohľad tam rastie všeličo. Okrem toho, že konzumovať lesné plody je zakázané, by som to ani neodporúčal.

Doteraz neviem o žiadnych.

Životnosť sanačného sarkofágu je približne 100 rokov. Po ich uplynutí sa zmeria žiarenia a rozhodne sa čo ďalej.

Budovanie mestečka Pripjať na dolnom toku rovnomennej rieky, neďaleko ukrajinsko-bieloruskej hranice, začalo v roku 1970 a malo veľmi konkrétny účel - poskytnúť ubytovanie a služby zamestnancom plánovanej jadrovej elektrárne Černobyľ. Keďže Pripjať mala zároveň slúžiť aj ako "výstavná vitrína" sovietskeho budovateľského ducha, dokladujúce úspechy a prosperitu pracujúceho ľudu, rýchlo pribudli nemocnice, moderné stanica, prístav, či kultúrne a športové strediská.

Populácia Pripjati narástla v priebehu jednej dekády z pôvodných 14 tisíc na takmer 50 tisíc a štatút mesta sa eviduje od roku 1979, dva roky po spustení elektrárne. Ako dokumentujú dobové fotografie, život v satelite nukleárneho kolosu bol na vtedajšie pomery relatívne idylický. Všetko nasvedčovalo tomu, že s postupným dokončovaním šiestich plánovaných reaktorov kráča mesto ústrety príslovečným svetlým zajtrajškom.

Potom, 26. apríla 1986, skolaboval počas bezpečnostného testu reaktor v Černobyle číslo 4, dôsledkom čoho v ovzduší skončilo 55 ton rádioaktívneho uránu a Pripjať bola v priebehu nasledujúcich dní kompletne evakuovaná. S uvedomovaním si rozsahu škôd a ohrozenia sa následne vysídlenia rozšírilo aj na ďalšie okolité urbanistickej oblasti a do roku 2000 z černobyľského regiónu odišlo celkovo 350 000 ľudí.

Do Pripjati sa obyvatelia už nikdy nevrátili. Prázdne betónové budovy pomaly miznú pod zarastajúcou vegetáciou a po rozpade ZSSR bolo dôkladne vyrabované všetko hodnotnejšie, čo v nich po havárii ostalo. Zostali len propagandistické maľby na stenách. Oblasť mesta i elektrárne sú dnes uzavreté a sú pod správou ukrajinského Ministerstva pre núdzové stavy. Usadiť sa tam nie je možné.

Oplotená zóna, hoci je "zakázaná", nie je v žiadnom zmysle slova mŕtva - skôr naopak, v súčasnosti prekvitá čulým ruchom.

Špecifická forma turizmu, inšpirovaná ako záujmom o históriu a vedu, tak aj post-apokalyptickú literatúrou, Tarkovského filmom Stalker, či počítačovými hrami začala prekvitať hneď od roku 2011, kedy bola zóna prvýkrát sprístupnená. Počet návštevníkov sa vyšplhal na 75 tisíc ročne a táto nevšedná destinácia sa začala dostávať aj do povedomia širšej verejnosti. A keď HBO uviedlo svoju mimoriadne úspešnú minisériu Chernobyl, narástol v priebehu mesiaca turistický ruch o 40%.