Štát v štáte – San Maríno, najstaršia republika na svete

San Maríno, s rozlohou 61 km² a približne 34 tisícmi obyvateľov, je tretím najmeším štátom Európy (po Vatikáne a Monacu) a piatym sveta. Najmenším mestským štátom je Vatikán, len s 0,44 km², ktorý sa nachádza tiež v Taliansku. Monaco je štátom v štáte vo Francúzsku. Päťku uzatvárajú na 3. a 4. mieste ostrovy v Oceánii východne od Austrálie, a to ostrovy Nauru a Tuvalu. Najmenšie štáty v Európe sú veľmi často turistami vyhľadávané, na rozdiel od ostrovov v Oceánii, ktoré patria medzi najmenej navštevované krajiny sveta – Nauru (200 turistov ročne) a Tuvalu (2000 turistov/ročne). Ale my v BUBO navštevujeme aj tieto odľahlé kúty. V januári 2020 riaditeľ BUBO Ľuboš Fellner navštívil tieto ostrovy na ceste so svojimi deťmi. Ostrovný štát Nauru v Tichomorí sa považuje za najmenšiu republiku, napriek tomu, že k nemu patrí aj pobrežie a morské dno s tisíckrát väčšou rozlohou. Preto San Maríno je oprávnene najmenšiou a najstaršiou republikou sveta.

V 14. a 15. storočí bolo Taliansko rozdelené na oblasti známe ako mestské štáty. San Marino si prekvapujúco udržalo svoju nezávislosť aj po zániku mocných mestských štátov. Volí si vlastnú vládu, prijíma vlastné zákony a udržuje armádu. V roku 1600 prijali Ústavu, v roku 1631 ich uznal pápežský úrad. San Maríno sa delí na 9 cirkevných obcí, nazývaných kastely. Na severnej strane susedí s krajom Emilia-Romagna a na juhu s krajom Marche. Nachádza sa približne medzi Rímom a Benátkami, takmer na pobreží Jadranského mora, veľmi blízko turistického letoviska Rimini, ktoré navštevujú aj mnohí Slováci. Avšak nie každý si uvedomí, že San Maríno je tak blízko, do Rimini to je cca polhodina cesty autom, a teda ideálny jednodňový výlet z tohto letoviska. Taktiež pri potulkách Toskánskom si viete zahrnúť najstaršiu republiku na svete do programu. Pri prekročení hraníc s Talianskom nie je potrebné vybavovať žiadne colné formality.

Ľuboš Fellner si spomína ako bol na výlete v San Maríne so svojimi spolužiakmi z Lekárskej fakulty po revolúcii v marci 1990. Zaradili sa tým medzi prvých Slovákov, ktorí pár mesiacov po revolúcii opustili hranice Slovenska. Dodnes má doma Kiwi likér, ktorý si z výletu priniesol a stále čaká neotvorený na špeciálnu príležitosť.

Ak sa aj Vy vyberiete do San Marína, odporúčame Vám ochutnať miestne likéry, ktoré sa stále vyrábajú v mnohých chuťových variantoch a sú tiež skvelým suvenírom. Vášniví zberatelia tu vyhľadávajú jedinečné mince a poštové známky, ktoré nikde inde na svete nenájdu. Výhodou nákupov v San Maríne bolo, že sa na ne nevzťahovali dane a clá, lenže to v roku 2014 skončilo.

Hlavným mestom je San Marino, aj keď najväčším je Dogona. San Marino Vás zaujme horou Monte Titano (739 m. n. m.), na ktorej sa rozprestiera. Prezentuje sa s tromi vrcholkami, na ktorých sa nachádzajú tri pevnostné veže – zobrazené sú aj na vlajke a štátnom znaku.

Výbor UNESCO, ktorého členovia sa zišli v kanadskom Quebecu, sa 7. júla 2008 jednohlasne rozhodol zaradiť staré mesto San Maríno a Borgo Maggiore s neďalekou horu Titano do prestížneho zoznamu miest svetového dedičstva. Toto uznanie má veľký význam pre Sanmarínsku republiku, ktorá si stále zachováva pôvodné hodnoty autenticity a identity.

San Maríno je mimoriadne zaujímavé svojou históriou. Do centra sa vstupuje bránou Porta San Francesco, ktorá bola postavená v roku 1451 a je súčasťou mohutného opevnenia obopínajúceho celé mesto. Nad bránou stojí chrám San Francesco pochádzajúci zo 17. až 18. storočia. Významnou pamiatkou je palác Palazzo Pubblico, ktorý stojí na námestí Piazza della Libertà a sídlia v ňom vládne úrady. Na námestí Piazza della Liberta prebieha v sezóne (od apríla do septembra) každú pol hodinu striedanie stráží. Môžete tiež navštíviť múzeum známok. Pri prechádzaní sa starobylými, úzkymi uličkami do cesty nám prijde novoklasicistická Basilica di san Marino, v ktorej sú uložené ostatky zakladateľa republiky. Na vrchole hory Monte Titano môžete navštíviť pevnosti La Rocca Guaita, Fratta a vežu Montale, ktoré sú navzájom prepojené hradbami a tvoria jeden celok. Najstaršia je Guaita, ktorá sa nachádza aj na euro minciach či vlajke. Verejnosť sa môže pozrieť do dvoch zvyšných pevností, fungujúcich aj ako múzeá. Montale a Cesta sú obe zo 14. storočia. Pevnosti na hore Monte Titano bránili samostatnosť San Marína a aj kvôli ich nedobytnosti si krajina udržala samostatnosť. Počas prechádzky hradbami sa Vám naskytne nejeden luxusný výhľad na okolitú krajinu. A za veľmi jasného dňa je nádherný výhľad na Jadranské more.

Ak ste už presýtení kultúry a histórie, môžete zájsť objavovať prírodu, ktorá vôbec nezaostáva za pamiatkami. Zažite vzrušenie z túr v nádherných parkoch, ktoré organizuje organizácia San Marino Explore. Prírodný park Montecchio je ideálny na piknik s rodinou na čerstvom vzduchu. Milovníci zábavy nemôžu vynechať San Marino Adventures, najväčší dobrodružný park v Taliansku. Ak máte skôr radi dychberúce výhľady, Aeroclub San Marino organizuje vyhliadkové a fotogenické lety, ale ak  uprednostňujete slobodu na zemi, trasy na horské bicykle alebo jazda na koni je pre Vás ako stvorená. Cyklistické trasy sú vhodné pre horské, ako aj pre cestné bicykle.

So San Marínom sa spája aj známy okruh F1 a preteky známe ako Grand Prix San Marína. Okruh síce nie je v San Maríne, i tak je po ňom pomenovaný. Autodromo Internazionale Enzo e Dino Ferrari je závodná dráha v blízkosti talianskeho mesta Imola, 40 kilometrov východne od Bologne v blízkosti pohoria Apenín. Preteky sa prvýkrát konali v roku 1981 a posledné boli v roku 2006.

Oblasť Imola je domovom niekoľkých výrobcov závodných automobilov, vrátane Ferrari, Lamborghini a Maserati. Po druhej svetovej vojne mesto začalo projekt na zlepšenie miestnej ekonomiky. Štyria miestni fanúšikovia automobilových pretekov navrhli vybudovať novú cestu, ktorá by spájala existujúce verejné cesty. Používali ju miestni výrobcovia automobilov na testovanie svojich nových dizajnov automobilov. Stavba sa začala v marci 1950, prvá skúšobná jazda sa uskutočnila o dva roky neskôr, keď Enzo Ferrari poslal auto na trať. A v apríli 1953 sa v Imole konali prvé motocyklové preteky, v júni 1954 sa konal prvý automobilový závod. V apríli 1963 sa v Imole uskutočnil prvý závod s automobilmi Formuly 1. Išlo o podujatie, ktoré sa netýka majstrovstiev a vyhral Jim Clark pre Lotus. V roku 1979 sa v Imole konalo ďalšie podujatie mimo majstrovstiev. Tento závod vyhral Niki Lauda pre Brabham-Alfa Romeo.

Až v roku 1980 sa talianska veľká cena presťahovala z vysokorýchlostného okruhu Monza do Imoly. Bolo to kvôli nehode v roku 1978, ktorú neprežil populárny švédsky vodič Ronnie Petersona. Týmto presunom sa oficiálne Imola pridala do kalendára Formuly 1. Preteky v roku 1980 vyhral Nelson Piquet pre Brabham-Ford, bol to taký úspech, že nový závod San Grand Prix bol založený v roku 1981 špeciálne pre Imolu. Preteky sa konali cez 60 kôl okruhu 5 km na celkovú vzdialenosť pretekov 300 kilometrov. Taktiež v roku 1981 sa talianska veľká cena vrátila do Monzy a Imola hostila novú veľkú cenu Grand Marino, pomenovanú po neďalekej republike San Marino.

Na okruhu sa preslávili mnohé slávne mená, ktoré tu zvíťazili v rámci závodov Formule. Napríklad, britský pretekár Damon Hill, ktorý vyhral 2-krát, alebo Alain Prost a Brazílčan Ayrton Senna sa stali víťazmi 3x. Ale najslávnejším pretekárom zostáva Michael Schumacher, ktorý sa stal aj posledným víťazom Grand Prix na tomto okruhu. Žiaľ, Michael mal nehodu na lyžiach vo francúzskych Alpách na konci roka 2013, kde sa vážne zranil a bol uvedený do umelého spánku. Schumacher sa stal celkovo vo svojej kariére 7-krát víťazom, a to v roku 1994 na stroji Ford Benetton B194 a ďalej na strojoch Ferrari v rokoch 1999, 2000, 2002, 2003, 2004 a 2006.

Grand Prix San Marína je jeden z mála hlavných medzinárodných okruhov, ktorý sa jazdí v protismere hodinových ručičiek. Okruh je pomenovaný podľa Ferrariho, zosnulého zakladateľa Enza Ferrariho a jeho syna Alfreda (Dina) Ferrariho, ktorý zomrel v roku 1956 vo veku 24 rokov. Okruh má licenciu Medzinárodnej automobilovej federácie FIA Grade One.

V roku 1994 prišlo v Imole k trom vážnym nehodám, kedy Rubens Barrichello narazil do plotu vo Variante Bassa. Bola to veľmi vážna havária a na pár minút bol Rubens v bezvedomí. Druhá nehoda sa stala osudná rakúskemu pretekárovi Rolandovi Ratzenbergerovi, ktorý havaroval v zátačke Villeneuve. Vo vysokej rýchlosti narazil do betónovej steny a mal vážne zranenia hlavy, na ktoré v nemocnici aj podľahol. Pri tretej nehode Ayrton Senna tiež narazil na betónovú stenu vo vysokorýchlostnom rohu Tamburello. Taktiež zomrel na zranenia hlavy v nemocnici.

Pre preteky v roku 1995 boli zákruty Tamburello a Villeneuve na základe týchto vážnych nehôd zmenené. Boli pomalšie. Variante Bassa tiež bola narovnaná. Tieto havárie viedli k zvýšeniu bezpečnostných štandardov Formuly tak, aby bol šport bezpečnejší. Zmeny sa udiali aj na iných okruhoch Formuly 1.

Tímy sa začalili sťažovať na zlú kvalitu zariadení (budov a pracovných priestorov) v Imole, a tak Grand Prix San Marino bol po roku 2006 vyradený z majstrovstiev Formuly 1. Dôvodom vyradenia tohto okruhu bolo aj konananie iných Veľkých cien v Taliansku.

Od roku 2007 prešiel okruh zásadnými revíziami. Staré garáže a výbehové boxy boli zbúrané a kompletne prestavané, zatiaľ čo sa dráha rozširovala a obnovovala. Na rekonštrukciu dohliadal nemecký architekt tratí F1 Hermann Tilke. V júni 2008, keď bola dokončená väčšina rekonštrukčných prác, FIA udelila trati hodnotenie „1T“, čo znamená, že na okruhu sa môže konať oficiálny test Formuly 1. Okruhy vyžadujú homologizáciu „1“ na usporiadanie Veľkej ceny Formuly 1. V auguste 2011 bola trať po inšpekcii Charlie Whitingovej ohodnotená homologáciou FIA s označením „1“.

V júni 2015 majitelia okruhu potvrdili, že rokujú o návrate do kalendára Formuly 1 v prípade, že spoločnosť Monza, ktorej zmluva sa má skončiť po sezóne 2016, nebude schopná uzavrieť novú dohodu s cieľom usporadúvať kolo majstrovstiev sveta. Imola podpísala 18. júla 2016 dohodu o usporiadaní talianskej Grand Prix od sezóny 2017. 2. septembra 2016 však bolo oznámené, že Monza zabezpečil novú dohodu, ktorá bude pokračovať v organizovaní pretekov. Úradníci Imoly podnikli právne kroky proti tomuto rozhodnutiu, pričom uviedli, že došlo k porušeniu jeho zmluvy. Dňa 8. novembra 2016 stiahli svoj prípad. Vo februári 2020 predložili majitelia spoločnosti Imola ponuku na nahradenie Veľkej ceny Číny za rok 2020 až do jej zrušenia ako preventívne opatrenie proti pandémii COVID-19.