Tamilské tigre

Poďme teda pekne po poriadku. Posledné fosílne stopy tigrov na ostrove sa datujú do obdobia pred viac ako 16 500 rokov a ak nerátame národnú zoologickú záhradu v Colombe, tigre tu vôbec nežijú a nežijú dokonca ani v tamilskej časti. Keď hovoríme o Tamilských tigroch, paradoxne vôbec nemáme na mysli zvieratá. Aj keď by sa dalo argumentovať, že dotyční sa správali skutočne ako naozajstné zvery, ak nie ešte omnoho brutálnejšie. O kom je teda reč? 

Hovoríme o militantnej nacionalistickej organizácii, ktorá na Srí Lanke viedla veľmi násilnú a radikálnu separatistickú kampaň od 70tych rokov až do svojej porážky v roku 2009 a jej cieľom bolo v podstate vytvorenie vlastného samostatného Tamilského štátu na severe a východe ostrova. Do svojej porážky boli Tamilské Tigre jednou z najorganizovanejších a materiálne najzabezpečenejších teroristických organizácii na svete. Mali rozvinuté vlastné námorníctvo, tzv. Morské Tigre a pravdepodobne ako jediná teroristická organizácia na svete mali aj vlastné bojové letectvo, tzv. Vzdušné Tigre, no ale určite jednoznačne najobávanejším ozbrojeným krídlom Tigrov bola ich špeciálna samovražedná jednotka známa ako Čierne Tigre. Územia, ktoré boli pod ich kontrolou fungovali v podstate ako samostatný, normálne fungujúci štát a Tigre tam mali vlastné úrady, súdy, civilnú políciu, či banky a dokonca prevádzkovali aj vlastnú rádiovú a televíznu stanicu. Vidíte tú podobnosť s dnešným Islamským Štátom? 

Od roku 2009 je na Srí Lanke mier. Tigre boli porazené a život sa vrátil späť do normálu. V meste Jaffna na severe ostrova, v bývalej bašte Tigrov nám na hoteli servíruje raňajky náš dobrý kamarát, chlapík nižšej postavy, ktorý nás víta so širokánskym úsmevom a so slovom “ayubowan”, čo v preklade znamená prajem vám dlhý, krásny a šťastný život v jednom slove. Pozdrav sám o sebe je krásny, ale čo je ešte krajšie, že tento Tamilec sa nám práve pozdravil v Sinhalčine, v jazyku reprezentujúcom oblasť Srí Lanky proti ktorej Tamilci zo severu bojovali. Vojna je už len minulosť. Tento chlapík sa nám mierne ukloní a predstaví sa. “Moje meno je Gunaseelam, dáte si niečo na pitie?” A už nás všetkých usádza za stôl. 

Po raňajkách vyrážame našim prenajatým autobusom von z Jaffny a pokúšame sa dostať na svätý ostrov Nainativu. V tomto prípade skutočne platí, že cesta je samotným cieľom. Cez pieskové a kamenisté nasypy po úzkej ceste, na ktorú sa nezmestia ani len dve autá vedľa seba, smerujeme cez zabudnuté tamilské dedinky až do prístavu. Zrazu nám cestu zablokuje snáď stovka ľudí a my nemáme na výber len odstaviť autobus a dávať pozor, aby sme pri vystupovaní nepadli do vody. Predierame sa dopredu. Chceme sa lepšie pozrieť tam, kam sa pozerajú všetci ostatní a zistiť, prečo vlastne nemôžeme prejsť. Pred nami stoja chlapi do pol pása nahí, oblečení len v krátkych sukniach (sarongoch), bosí a na hlavách nosia obrovské dekorácie s kvetmi a pávími perami. Líca majú prepichnuté šípmi s podobizňou kobry, ktorú miestni už od nepamäti uctievali ako božskú bytosť. Chrbát majú poprepichovaný ostrými hákmi, za ktoré ostatní rituálne poťahujú, kým sa oni zvíjajú do rytmov tamilskej hudby pod vplyvom omamnej látky známej ako betel. Sme svedkami krstu rybárskych lodí a prosby o priazeň morských duchov, čo má všetkým zaručiť dobrý úlovok a spokojnosť manželiek. Mali sme obrovské šťastie a boli sme v správny čas na správnom mieste. Unikátny zážitok!

Napravo more, naľavo more a okolo nás nespočetne veľa krevetových fariem a občas nejakí rybári stojaci po kolená v plytkej vode, ktorá má snaď aj 40 stupňov. Ešte chvíľku a budeme v prístave. Čaká nás veľmi zaujímavá plavba na drevenej lodičke, ktorá väčšinu svojho námorného života prežila vo vojne a podľa toho aj vyzerá. Nastupujeme do podpalubia lebo na streche je miesto vyhradené pre motorky a tuk tuky. Zahučí motor, loď sa zatrasie a vyrážame smerom k ďalším zážitkom v tejto absolútne neturistickej časti Srí Lanky. 

Večer prichádzame späť na náš hotel. Sme ubytovaní v najlepšom hoteli v Jaffne, no predsa je cítiť veľký rozdiel medzi kvalitou a službami tuto na severe oproti zvyšku ostrova. Vojna trvala takmer 30 rokov a skončila len nedávno. Nie je tu vybudovaná žiadna turistická infraštruktúra a ľudia zamestnaní v cestovnom ruchu jednoducho nevedia, ako to majú robiť správne. A presne o tom to je. O tom nádhernom pocite, že objavujeme niečo nové a nepoznané. Pred nami tu bolo len promile ľudí oproti iným kútom Srí Lanky. Toto je kraj, ktorého budúcnosť len čaká a bude sa veľmi rýchlo meniť. Možno to ešte zopár rokov potrvá kým tu budú prúdiť húfy turistov a postaví sa tu prvý McDonald’s, ale faktom je, že teraz to je posledný skutočne autentický reálny skanzen plný ľudí, ktorí vás vítajú s otvorenou náručou, obrovskou vďakou a až detinskou zvedavosťou a radosťou z vašej návštevy. 

V najlepšej reštaurácii v celom meste, našej hotelovej reštaurácii, nás opäť so širokým úsmevom a nekonečnou láskavosťou víta Gunaseelam. “Aký ste mali deň? Je všetko v poriadku? Posaďte sa, určite ste vyhladli!” Tamilci sú patrične hrdí na svoje krevety a tvrdia o nich, že sú najlešie na svete. Robia ich na spôsob “Jaffna Style” a sú to pikantné krevety pečené s cibuľou. Domáci si k nim radi naložia poriadnu kôpku ryže a na vedľajší tanierik si ešte doprajú niekoľko čerstvých zelených čili papričiek len tak pre chuť. 

Už na začiatku som spomínal nášho dobrého kamaráta a čašníka, ktorého úsmev a ochota sú priam nákazlivé. Nikdy v živote by ste nepovedali, že Gunaseelam má na rukách krv. Množstvo krvi. Keď mal osem rokov tak mu zabili oboch rodičov. Uniesli ho zo školy a Tamilské Tigre z neho vychovali teroristu. Deväť rokov bojoval v prvej línii a niekoľko rokov bol dokonca veliteľom miestnej bunky. Po vojne ho zajala srí lanská národná armáda, šesť rokov si odsedel vo väzení a potom po intenzívnej rehabilitácii bol opäť ako nový človek zaradený do spoločnosti. Dnes pracuje ako čašník v najlepšej reštaurácii v meste a s nekonečnou radosťou a iskrou v očiach slúži tej hrstke odvážnych dobrodruhov, ktorí zavítajú do tejto časti ostrova. 

Vojna sa skončila a život ide ďalej. Od roku 2009 je na Srí Lanke mier a BUBO je prvou cestovnou kanceláriou na Slovensku a v Čechách, ktorá túto trasu reálne prešla. Našou prioritou číslo jeden je samozrejme bezpečnosť, ktorú vždy konzultujeme so šéfom, Ľubošom Fellnerom. V skúsenostiach sme míľové kroky pred ostatnými, máme kontakty na miestnych ľudí znalých pomerov, sme informovaní o aktuálnej situácii a vieme, čo si môžeme dovoliť. Spolupracujeme s lokálnymi partnermi a máme konexie na tých najvyšších miestach v krajine. Či na juhu alebo na severe, na Srí Lanke sme doma. Záujem o Srí Lanku oproti minulému roku narástol o 68% a bude stúpať aj naďalej. Niet sa ale čomu čudovať. Vďaka svojej cenovej dostupnosti a vzdialenosti sa tento historicky a kultúrne fascinujúci tropický raj plný gurmánskych špecialít a tých najmilších ľudí na svete stáva pre Slovákov mimoriadne lákavou a obľúbenou destináciou. Viete, kde je nové slovenské more? Mnohí účastníci zájazdu v anketách spokojnosti napísali, že vraj to nie je v Chorvátsku, ale tu na Srí Lanke. A my si myslíme, že majú pravdu! 

Prechádzame sa severovýchodom Srí Lanky a človeku napadne, aké perfektné miesto pre turistov toto je. Dlhé piesočné pláže bez davov, lagúny plné vtáctva, kokosové palmy, ktoré sa skláňajú nad morom a pritom absolútny pokoj. Presne takto si to mnohí vizionári predstavovali už pred desaťročiami, že z tejto časti ostrova bude nový turistický raj. Lenže dejiny rozhodli inak.

Srí Lanka mala v sebe po nezávislosti veľký potenciál, juh sa rýchlo stal obľúbeným miestom pre plážových dovolenkárov a surfistov, no sever a východ ostávali bokom. Nie preto, že by nemali krásu či zaujímavosti, práve naopak, ale preto, že v roku 1983 vypukla občianska vojna.

Konflikt, ktorý trval viac než štvrťstoročie, zasiahol práve tieto oblasti. Tu sa odohrávali boje medzi vládnymi silami a Tamilskými tigrami, separatistickým hnutím, ktoré chcelo vytvoriť vlastný štát Tamil Eelam.

To, čo mohlo byť plné hotelov, reštaurácií a kde sa mohli organizovať šnorchlovacie výlety, sa zmenilo na zónu, kam cudzinci nesmeli vstúpiť. Turisti prichádzali len na juh, kde sa dalo bezpečne oddychovať, a severovýchod sa stal symbolom straty príležitosti. Miesta ako Trincomalee, Batticaloa či Jaffna, ktoré by pokojne mohli súperiť s najznámejšími exotickými destináciami Ázie, sa ocitli na mapách červených zón.

Pamätám si, že keď som sem prvýkrát zavítal, ešte dlho po skončení vojny, miestni hovorili o tých časoch potichu. Ľudia sa nevracali k téme dobrovoľne, no bolo jasné, že každá rodina má niekoho, kto padol, zmizol alebo odišiel. Namiesto príbehov o turistoch a dovolenkách tu ľudia rozprávali o úteku do Indie, o náletoch a o čakaní na mier.

Dnes je to iné. Dnes sa tu znova začína objavovať cestovný ruch, aj keď oveľa pomalšie než na juhu. Vidíte hotely, ktoré sa snažia prilákať ľudí na krásne pláže, no stále je cítiť, že táto časť Srí Lanky žije iným rytmom. A možno práve preto je taká autentická. Je to miesto, kde sa mieša krása prírody s ťažkou minulosťou a kde aj obyčajná prechádzka po pobreží človeku pripomenie, že nie všetko sa dá z dejín vymazať.

Aby sme však pochopili, prečo sa severovýchod Srí Lanky tak dlho vyhýbal turistickým mapám, musíme sa vrátiť do histórie. Do rokov, keď tu vládla neistota a keď sa ostrov stal dejiskom jednej z najdlhších a najkrvavejších občianskych vojen v Ázii.

Keď sa chceme pozrieť na to, odkiaľ sa tu vlastne vzali nepokoje, musíme sa vrátiť späť v čase. Srí Lanka nebola vždy rozdeleným ostrovom. Žili tu Sinhálci aj Tamilci a celé stáročia medzi sebou fungovali, niekedy v mieri, inokedy v napätí, no vedeli koexistovať. Tamilci sem prišli predovšetkým z juhu Indie, z oblasti Tamil Nadu, a usadili sa najmä na severe a východe. Boli to schopní obchodníci, roľníci aj učenci, a prispeli k bohatej mozaike ostrova.

Zásadný zlom prišiel počas kolonizácie. Najprv Portugalci, potom Holanďania a nakoniec Briti si uvedomili, že Tamilci, ktorí mali prístup k anglickému vzdelaniu a boli otvorení moderným systémom, môžu byť vhodnými správcami. Briti im dávali viac príležitostí v administratíve a v štátnej správe než väčšinovým Sinhálcom. To postupne vyvolávalo nevôľu. V čase, keď Srí Lanka získala nezávislosť v roku 1948, začali Sinhálci presadzovať politiku, ktorá mala vrátiť moc väčšinovému národu.

A tu začal problém. Nová vláda zaviedla zákony, ktoré mali posilniť pozíciu Sinhálcov a oslabiť Tamilcov. Sinhalčina sa stala jediným oficiálnym jazykom, Tamilci stratili prístup k mnohým štátnym miestam a univerzitám, obmedzila sa ich možnosť podieľať sa na riadení krajiny. Cítili sa odstrčení, a to viedlo k frustrácii.

Protesty sa najprv prejavovali mierovou cestou. Tamilské politické strany žiadali väčšiu autonómiu a rovnaké práva, ale vlády ich ignorovali alebo potláčali. Časť mladej generácie začala veriť, že jediným riešením je boj. V sedemdesiatych rokoch vznikli prvé militantné skupiny a z nich sa najvýraznejšie vyprofilovala organizácia, ktorú svet neskôr spoznal pod menom Tamilské tigre.

Ich vodcom sa stal Velupillai Prabhakaran, charizmatická a tvrdá postava, ktorá verila, že Tamilci si zaslúžia vlastný nezávislý štát na severe a východe Srí Lanky. Tigre začali organizovať ozbrojené útoky, sabotovali vládne budovy, útočili na armádu a postupne si získavali podporu časti tamilského obyvateľstva, ktoré už neverilo, že im vláda niekedy prizná rovnoprávnosť.

Tak sa začala cesta, ktorá viedla k jednej z najdlhších občianskych vojen v Ázii. Ostrov, ktorý mal byť rajom, sa rozdelil na dva svety, jeden ovládaný vládou a druhý Tigrami, a medzi nimi stála nevinná civilná populácia, ktorá platila najvyššiu cenu.

Sedíme v našom autobuse a kolesá sa otáčajú po úzkych cestách severovýchodu Srí Lanky. Pozerám sa z okna a hovorím si, že toto miesto by mohlo byť rajom na zemi. Kokosové palmy sa skláňajú nad pieskom, deti sa kúpu v lagúne, usmiati ľudia nám mávajú, a pritom je to krajina, ktorú pred tridsiatimi rokmi zvierala vojna.

Hovorím našim klientom: skúste si predstaviť, čo tu bolo, keď namiesto nášho autobusu ulicami utekali ľudia pred bombardovaním a keď každý deň nebolo jasné, kto sa večer vráti domov.

A práve tu si kladiem otázku, ktorú sa pýtate možno aj vy. Ako je možné, že títo usmiati ľudia, ktorí nám dnes predávajú kokos a pozývajú nás na čaj, boli kedysi súčasťou hnutia, ktoré používalo samovražedných atentátnikov a zabíjalo prezidentov?

Keď sa pozriem do očí starším ľuďom, viem, že žili už vtedy a že si to pamätajú. Možno ich babka alebo dedko, možno bratranec či synovec, bol zapojený do Tamilských tigrov. To nie je história, ktorá sa udiala niekde ďaleko, to je história, ktorá sa odohrávala tu, v týchto dedinách a rodinách.

Keď Tamilci videli, že ich pokojné protesty nič nemenia, začali byť radikálnejší. Najprv malé útoky na policajné stanice, potom útoky na armádu, až napokon vznikla jedna z najznámejších separatistických organizácií sveta, Tamilské tigre. Vytvorili si špeciálne jednotky, ktoré mali presné úlohy.

• Čierne tigre - samovražedná jednotka, ktorá priniesla na Srí Lanku taktiku, ktorú neskôr prevzali aj iné skupiny vo svete. Prvý útok prišiel v roku 1987, keď bojovník Captain Miller odpálil nálož pri armádnom stanovišti. Odvtedy sa samovražedné atentáty stali synonymom tejto vojny. Čierni tigri zasiahli aj hlavnú ekonomiku krajiny, v roku 1996 zničili Centrálnu banku v Kolombe, o tri roky skôr zabili prezidenta Ranasinghe Premadasu priamo počas prvomájového sprievodu.
• Morské tigre - námorné krídlo, ktoré ovládalo pobrežie. Používali rýchle člny, samovražedné člny naložené výbušninami, potápačov, ktorí dokázali narušiť blokádu aj za cenu života. Keď sa dnes prechádzame lagúnami a vidíme rybárov, ktorí sedia v kanoe a opravujú siete, je ťažké si predstaviť, že práve tieto vody kedysi slúžili na zásobovanie armády rebelov.
• Lietajúce tigre - povstalecké letectvo, ktoré prekvapilo vládu i svet. Pamätám si, ako mi miestni rozprávali, že prvýkrát, keď nad Kolombom preletelo malé lietadlo a odhodilo bomby, ľudia si mysleli, že ide o haváriu. Až neskôr pochopili, že aj rebeli majú vlastné lietadlá. To bola rana pre sebavedomie štátu, ktorý veril, že obloha patrí iba jemu.

Naša skupina sa dnes prechádza práve po miestach, kde sa tieto kapitoly písali. Zastavíme autobus a vystúpime medzi deti, ktoré sa smejú, a predsa si kladieme otázku, ako sa dá pochopiť, že z tohto istého národa vyšli aj samovražední atentátnici. A odpoveď nie je jednoduchá. Vojna a krivdy dokážu zmeniť človeka a dotlačiť ho k veciam, ktoré by inak neurobil.

Najznámejší útok, ktorý otriasol celým svetom, sa stal mimo ostrova. Je 21. máj 1991, indické mestečko Sriperumbudur. Bývalý premiér Rajiv Gándhí vystupuje z auta a vítajú ho stovky ľudí. Dav je hlučný, on sa usmieva a prijíma kvety. Vtom sa k nemu priblíži mladá žena v sárí. Indická tradícia hovorí, že keď sa klaniame, priblížime sa celkom blízko.

Rajiv ju nechá prísť až k sebe, ešte sa na ňu usmeje, a v tej chvíli príde výbuch. Žena menom Thenmozhi Rajaratnam, známa aj ako Dhanu, mala na tele ukrytý pás s výbušninami. Rajiv Gándhí zahynul spolu s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi. Pre Indiu to bol šok, pre svet varovanie a pre Srí Lanku ďalší dôkaz, že tento konflikt presiahol hranice ostrova.

A my dnes stojíme na miestach, kde sa tieto príbehy rodili. Na jednej strane máme pred sebou pokojné pláže, na druhej strane spomienky na vojnu, ktoré sa stále odrážajú v očiach starších ľudí. A ja viem, že pre našu skupinu je to zážitok, ktorý mení pohľad na cestovanie. Srí Lanka nie je len o čaji, korení a plážach. Je to aj o otázkach, ktoré si kladieme, keď sa pozrieme do očí ľuďom, ktorí to celé prežili.

My v BUBO nie sme iba turisti, sme cestovatelia a bádatelia histórie. To znamená, že keď sa vezieme autobusom po severovýchode Srí Lanky, nepozeráme sa na veci iba očami jednej strany. Nesúdime unáhlene a nerozdávame nálepky. Snažíme sa pochopiť, čo prežili Sinhálci aj Tamilci, a prečo sa tento ostrov ponoril do vojny.

Keď sa rozprávame s Tamilmi, počúvame, ako sa cítili odstrčení po získaní nezávislosti. Ako im vláda vzala jazyk, prístup k vzdelaniu a k pracovným miestam.

Ako sa cítili ako občania druhej kategórie vo vlastnej krajine. A ako zo zúfalstva a hnevu vyrástol odpor, ktorý sa premenil na vojnu. Možno ich cesta bola krvavá a ťažko ospravedlniteľná, no cestovateľ si musí dovoliť počuť aj túto verziu, nesúdiť, ale snažiť sa porozumieť.

Sinhálci zase hovoria o rokoch teroru, o bombách v Kolombe, o tom, ako sa báli nasadnúť do autobusu, pretože mohli vybuchnúť. O tom, ako ich rodiny prichádzali o otcov a bratov v armáde. Každý má svoju pravdu a každý má svoje jazvy.

A my, keď sedíme v našom autobuse a pozeráme sa z okna na tváre ľudí, hľadáme porozumenie. Pozeráme sa im do očí a pýtame sa, ako je možné, že práve tu, medzi týmito úsmevmi, sa kedysi rodila vojna.

Náš zájazd sa končí v Jaffne, v meste, ktoré mohlo byť hlavným mestom nezávislého štátu Tamil Eelam, keby Tamilské tigre vyhrali. Dnes je to mesto, kde sa na uliciach miešajú stopy hinduistickej aj kresťanskej kultúry, kde sa pri chrámoch modlia ženy v sárí a kde sa predáva aromatické kari, aké nenájdete nikde inde na Srí Lanke.

Prechádzame sa po pevnosti, pozeráme sa na more a cítime, že toto miesto nesie v sebe ťažkú, ale fascinujúcu históriu. A odtiaľto sa vydávame späť do Kolomba a neskôr domov do Európy. Odnášame si nielen fotky zo safari či z čajových plantáží, ale aj príbehy o ľuďoch, ktorí bojovali o svoju pravdu.

Srí Lanka, kedysi známa ako Cejlón, nám ukázala nielen krásu svojich pláží a chrámov, ale aj hĺbku dejín, ktorá mení pohľad na cestovanie. A práve v tom spočíva čaro našich ciest, že sa vraciame domov bohatší o pochopenie, o zážitky, ktoré sa nedajú kúpiť a o príbehy, ktoré ostanú navždy v našich srdciach.

Srí Lanka si rozhodne zaslúži byť medzi top destináciami najscestovanejších Slovákov z BUBO, a preto patrí k našim najobľúbenejším zájazdom. Ako som spomínal vyššie, často mi klienti hovoria, že je to také Bali s budhistickou tvárou. Je konzervatívnejšia, pokojnejšia a kultúrou hlbšie zakorenená, a pritom rovnako fascinujúca. Aj tu sa surfuje, aj tu nájdete ajurvédu, ale atmosféra je iná, pomalšia a autentickejšia.

Srí Lanka potrebuje, aby sme ju znovu objavili. Po veľkej kríze v roku 2022, keď krajina nedokázala splácať dlh vo výške vyše päťdesiat miliárd dolárov, sa situácia začína stabilizovať. Pomohol zásah Medzinárodného menového fondu, pomoc Svetovej banky a postupné reformy. Dnes sa ekonomika opäť nadýchava a práve turizmus je jedným z kľúčov k jej zotaveniu.

Pre cestovateľov je to šanca vidieť krajinu, ktorá sa učí znovu rásť. Ľudia tu aj napriek ťažkostiam zostali otvorení a dobrosrdeční a dokážu vás obdarovať úsmevom, čajovým rituálom, ajurvédskym masážnym olejom alebo jednoducho tým, že vás pustia do svojho sveta.

Naša ponuka odráža túto rozmanitosť. Máme zájazd Srí Lanka - rajská záhrada, kde sa spája kultúra, príroda a oddych. Máme cestu Srí Lanka - Tamilské tigre, ktorá vedie do histórie a do autentického severu. A máme aj luxusný program Six Elements, ktorý je určený pre malé skupiny klientov, ktorí chcú súkromie, plážovú vilu, osobného komorníka a pokojné dni na juhu ostrova.

Srí Lanka je ako nespracovaný diamant. Nie je to Bali presýtené turistami, ale ostrov s vlastným tempom, dušou a silou. My sa z nej vraciame domov s hlavou plnou príbehov, srdcom naplneným porozumením a spomienkami, ktoré sa nedajú kúpiť. A verím, že pre vás bude rovnakým zážitkom.