Na bicykli v bohom zabudnutých kútoch Srí Lanky

Svätostánok boha Shivu stoji na upätí skaly, ktorá bola vyhlásená oceánografmi za najlepšie miesto na svete na pozorovanie modrých veľrýb zo súše. Ja som tu ale tento krát sám a budem sa snažiť preniknúť hlbšie do tamilskej oblasti, aby som sa dozvedel niečo viac o ľuďoch, ktorých takmer 30 rokov skúšala vojna. A aby som sa miestnym viac priblížil, rozhodnem sa kúpiť si bicykel. Rozhodím siete a zisťujem, kto v mojom okolí ma bicykel na predaj. V tomto je extrémne nápomocný mladý sympaťák Pradeep, u ktorého teraz prebývam. Pradeep sa snaží rozbehnúť svoj biznis s ubytovaním neďaleko pláže a návštevníkov láka hlavne na úžasné panoramatické výhľady z jeho strechy, odkiaľ je vidno nielen pláž, ale aj samotný chrám Koneswaram. Mal by si tu ale trochu viac poupratovať predtým ako mu sem začnú chodiť ľudia, no on mojim slovám zjavne príliš nerozumie. Problémom je, že títo jednoduchí ľudia boli celé generácie naučení, že ak čokoľvek odhodíš na zem, tak sa to rozloží a príroda si to vezme späť. Lenže pred rokmi organicky odpad nahradili plastové obaly, sáčky, igelitky a plastové fľaše, ale mentalita ostala rovnaká. Ľudia to odhodia, no príroda si to nevezme a potom to tu niekedy vyzerá tak, ako u Pradeepa doma. 

Bicykel kupujem od susednej rodiny. Potom ako si kúpili motorku, pre bicykel už nemajú využitie a tak len chátra opretý o múr ich skromného príbytku so záhradkou, kde pestujú papáju a banány. Je to domáca značka Lumala, ktorá na Srí Lanke vyrába bicykle už od roku 1985. Za ten čas sa im podarilo takmer úplne ovládnuť domáci trh a dokonca aj exportujú na Blízky Východ a do Afriky. Kým nová Lumala sa da kúpiť už od 11 000 rupii (70€), po chvíľke zjednávania kupujem ten môj za 2200 rupii (13€). Ma to ale niekoľko zádrheľov. Na oboch kolesách je defekt, sedadlo je vylomené, zadnú brzdu nemá a predná nefunguje, no a miestami ho už dobre chytá hrdza. Dám mu predsa len ešte šancu a na odporúčanie sa zastavím u servisáka Dumindu. Tento špecialista zacítil obchodnú príležitosť už pred 30 rokmi, keď sa rozhodol stať sa mechanikom pre bicykle Lumala len par mesiacov po vzniku tejto značky. Duminda už vtedy predvídal, že cenovo dostupnejšie bicykle domácej výroby spustia malú revolúciu v spôsobe dopravy Srí Lančanov a tak si otvoril malú garáž na okraji Trincomalee. Dnes, o 30 rokov neskôr, bosý Duminda celý zamastený od oleja, neľutuje svoje rozhodnutie. S veľkým úsmevom a pokorou si za takmer dvojhodinovú prácu a generálku môjho zhrdzaveného vraku vypýta 200 rupii (1,20€). 

Chcem sa na bicykli dostať až do Jaffny, no je mi jasné, že to nepôjde len tak jednoducho. Vonku je 38 stupňov, kvôli vysokej vlhkosti vzduchu pocitovo až 44 stupňov a miestami sa mi kolesá zabárajú do roztápajúceho sa asfaltu. Kúpil som si bielu košeľu s dlhými rukávmi proti slnku. Bez nej by som zhorel hneď pri prvých kilometroch. Batoh som si na bicykel priviazal prírodným lanom zo sušeného vlákna z kokosových orechov. Po prvej hodine sa mi zlomil pedál, noha sa mi z neho začne kĺzať a tak nemám inú možnosť ako bicyklovať bosý. Za Trincomalee začína iný svet a tu už servisáka nezoženiem. Najbližšie mesto je 110km ďaleko. Čím viac idem na sever, tak tým viac na mňa ľudia reagujú. V Trincomalee si ma nikto skoro ani nevšimol, ale tu mi už farmári kývajú z pol kilometra a decká sa idú zblázniť od radosti, keď sa im pozdravím. Život je tu ale veľmi ťažký. Ľudia sú tu buď farmári alebo rybári, nič iné sa tu jednoducho nedá robiť. Vojna proti Tamilskym Tigrom sa skončila len v 2009 a dozvuky stále pretrvávajú. Cestná infraštruktúra bola znovu vybudovaná, mnohé mosty boli vďaka dotáciám z EÚ postavené a kopec ľudí má opäť strechu nad hlavou vďaka medzinárodným neziskovkám a vládam predovšetkým z Japonska, Austrálie, Indie a Nemecka. Niekoľko škôl tu postavila aj česká organizácia „Človek v Tiesni“.

Zaujímavý je napríklad prístup Austrálskej vlády, ktorá na jednej strane dotovala rekonštrukciu a výstavbu nových domov v celých dedinách ktoré boli bombardované, no zároveň tu postavili aj veľké informačné tabule s fotografiou smutného, hlavu si podopierajúceho, tamilského chlapa. Vedľa neho je text v Tamilčine ktorý hovorí, že ktokoľvek, kto sa pokúsi dostať do Austrálie nelegálne a bez víz, bude okamžite deportovaný do krajiny svojho pôvodu. Švajčiari zase v spolupráci so Srí Lanskou vládou podporujú výstavbu odborných škôl a učilíšť, kde sa mladí môžu vyučiť za mechanikov, elektrikárov, kuchárov a krajčírov, aby sa vytrhli z toho tradičného cyklu rybár-farmár a našli si uplatnenie aj vo väčších mestách a zarobili si tak viac. Takto môžu potom reálne pomôcť svojej rodine a posunúť ďalej nie len seba samých ale aj svoju krajinu. 

Večer prichádzam do dediny Pulmoddai, 60km severne od Trincomalee. Nie sú tu žiadne hotely ani ubytovne a tak sa pýtam náhodných ľudí na ulici, či by som mohol u nich prespať. Hneď prvý človek ma s nadšením pozýva k sebe domov a je mu cťou predstaviť ma svojej rodine. Moslimský obchodník so školskými potrebami Aniz sa pred nedávnom po 8 rokoch vrátil z Južnej Kórey, kde pracoval ako dokladač tovaru v sklade s elektronikou. Aby vôbec dostal víza, tak sa musel ešte na Srí Lanke naučiť Kórejsky a zložiť aj štátnu skúšku v tomto jazyku. Odišiel par mesiacov pred koncom vojny, keď už toho mal naozaj dosť. Ostal tam ešte niekoľko rokov po porážke Tamilských Tigrov aby sa uistil, že na Srí Lanke už skutočne a definitívne zavládol mier. Vrátil sa do svojej domoviny a za zarobené peniaze si otvoril obchod so školskými potrebami a postavil dom pre svoju rodinu. Život ale stále nie je ľahký. Aj keď sú tu ľudia napojení na štátny vodovod, tak kvôli obrovským suchám dostávajú vodu na prídel. Tečie im len od 8:00 do 15:00. Mnohé školy taktiež vyhlásili, že od budúceho týždňa sa vyučovanie začne už od 6:00 ráno, kvôli neznesiteľným teplotám a ťažkostiam so sústredením sa v triedach bez klimatizácie a bez ventilátorov okolo obedňajších hodín. V rodinnom dome u Aniza sa stretávam s Maheshom, vysmiatym tínedžerom plným energie a života.

Ma veľkú iskru v očiach a srší z neho úprimné nadšenie, že si môže vyskúšať svoju Angličtinu s cudzincom zo Slovenska. Odkiaľ si? Slovakia. Scotland? No, Slovakia. Switzerland? No, Slovakia. Ahh, Somalia! Mahesha chodil do školy len veľmi krátko. Teroristi mu vyvraždili celú rodinu a on školu nedokončil. Nevie ani koľko má rokov, pretože jeho dom bol zbombardovaný, keď bol ešte malý a rodný list sa dodnes nenašiel. Teraz býva u Aniza, ktorý ho podporuje. 

Na druhy deň prichádzam do mesta Mullaitivu, kde sa odohrali posledné a aj najväčšie boje v roku 2009. Mám za sebou 110km a necítim si zadok a ani nohy, keďže celý čas bicyklujem bosý. Aj napriek tomu, že sa tu nachádzajú najkrajšie pláže na celom ostrove, turistický priemysel sem ešte niekoľko rokov nedorazí. Jediná možnosť ubytovania je priamo v humanitárnej organizácii „Červený Kríž“. Je to úžasná myšlienka mať k dispozícii zopár izieb pre zblúdených dobrodruhov s tým, že celý príspevok za ubytovanie je použitý na podporu humanitárnych projektov v povojnovej zóne. Momentálne majú rozbehnutý projekt pri ktorom učia jednoduchých dedinčanov hygienickým návykom a dôsledkom znečisťovania prírody a vodných tokov. Prichádzam do kancelárie Červeného Kríža s úmyslom zapojiť sa do nejakého projektu a ísť do terénu. Dostávam vlastného šoféra a tuk tuk oblepený nálepkami neziskovky, aby sme išli zmapovať okolie a aby som lepšie pochopil rozmer a následky samotnej vojny.

Až 90% všetkých domov bolo zrovnaných so zemou a tak celé dediny cez ktoré prechádzame boli znovu postavene ešte len nedávno. Dodnes sú tu mínové polia a preto rodičia svoje deti nikdy nepúšťajú ďaleko bez dozoru. Zrazu sa uprostred tej nepredstaviteľnej biedy objaví obrovská továreň, kde šijú oblečenie pre Európske značky. Na prvý pohlaď vykorisťovanie a zneužívanie chudobných Tamilcov, aby veľké nenažrané značky u nás doma mohli predávať svoje oblečenie za niekoľkonásobne predražené ceny a trhli tak čo najviac na zisku. Chcem sa tam pozrieť a vidieť to na vlastné oči, no ochrankári ma zastavujú hneď pri bráne a zakazujú mi vstup. Všade sú vylepené upozornenia o prísnom zákaze fotografovania a natáčania. Isto je tam vnútri niečo, čo nechcú aby západný svet videl. Po pol hodine prehovárania, vysvetľovania a pomoci z Červeného Kríža dostávam nakoniec na krk prívesok s kartičkou oficiálneho návštevníka a je mi povolené vstúpiť do továrne, ktorou ma osobne prevedie generálny manažér Lakmal, Sinhalec z Colomba. To, čo vidím vnútri, ma úplne šokuje. 

V továrni šijú školské uniformy pre značku Tesco v Anglicku. Kompletne celý manažment tvoria Sinhalci, ktorí sa naučili plynule po Tamilsky. Pracovníci tvoria 800 členný tím ľudí z okolitých dedín, ktorým po vojne nezostalo vôbec nič. Sinhalci postupne školia Tamilcov aj na riadiace pozície a vízia je, že o niekoľko rokov továreň bude kompletne manažovaná Tamilcami. Zamestnanci pracujú v klimatizovaných priestoroch vo vysoko nadštandardných podmienkach od 7:00 do 17:00 od pondelka do piatku. Cez víkend je továreň zatvorená a zamestnanci majú voľno. Zvážajú ich tu každý deň prenajaté autobusy zadarmo. V továrni majú obrovskú jedáleň, kde dostávajú každý deň raňajky, obed aj večeru, opäť zadarmo. Každý zamestnanec má svoju skrinku na kľuč, kde si môže odložiť veci. Bezpečnosť je tu braná veľmi vážne a na každom kroku sú detektory dymu, jasne vyznačene únikové východy a hasiace prístroje. Na streche továrne sú solárne panely a odpad sa recykluje. Priamo v továrni sa nachádza aj lekárske stredisko a ambulancia.

Mesačný plat zamestnanca je okolo 20 000 rupii (125€) plus doprava a strava je kompletne hradená zamestnávateľom. Za jeden deň vyrobia pre Tesco 2000 školských uniforiem a aby zamestnancov motivovali, tak najlepšia skupinka šičiek je na konci dna vyhlásená v rozhlase a ich nadriadený pred nimi zatočí veľkým kolesom šťastia, v ktorom môžu vyhrať čokoládu, ovocie, keksíky, koláče alebo coca colu pre každého. V jednej skupine, od náčrtov na výkrese až po zabalený finálny produkt s visačkou Tesco pracuje 35 ľudí. Takýchto skupín je tu cez 20 a priemerná finálna kontrola kvality vychádza dlhodobo nad 95%.

Továreň vlastní vplyvná Srí Lanská rodina Hirdaramani, ktorá sa tomuto biznisu venuje už od roku 1890, kedy v tom čase len 16 ročný zakladateľ tohto impéria otvoril svoj prvý obchod s oblečením v Colombe. Generálny manažér Lakmal so mnou pomaly končí prehliadku. Na záver mi povie, že počas vojny celú jeho rodinu vyvraždili tamilskí teroristi a preto je pre neho vzdelávanie Tamilcov veľmi osobná záležitosť. Odpustil im. Život beží ďalej a keď sa budeme stále len hnevať a dookola hľadať vinníka, neposunieme sa ďalej. Lakmal to už pochopil. A ja tiež. Nesúďme pri prvom dojme. Táto továreň dáva povojnovému tamilskému národu obrovské možnosti a nádej v skvelých pracovných podmienkach s množstvom benefitov. Zdá sa, že Sinhalci a Tamilci sa už naozaj dostali cez svoju minulosť a teraz spoločne pracujú na svojej budúcnosti. A značka „Made in Srí Lanka“ je zárukou skutočnej kvality a nadštandardných pracovných podmienok pre ľudí v núdzi. Dávate im prácu a nádej na lepší život v mieri. 

Na ďalší deň som pozvaný na konferenciu v Jaffne, kde budú viaceré neziskovky pôsobiace v tamilskej oblasti hodnotiť priebežné výsledky z projektov a zároveň budú hľadať riešenia ako sa lepšie vyrovnať s post traumatickým stresom a psychickými poruchami v povojnovej zóne. Povedal som im, že by som z tejto akcie rád spravil reportáž a zviditeľnil ich úsilie na Slovensku. Všetko bolo pripravené, no na poslednú chvíľu sa konferencia zrušila, pretože verejná doprava vstúpila do štrajku kvôli nízkym platom šoférov. Tu ma auto len málokto a bez autobusov by do Jaffny len sotva niekto pricestoval. Tak možno nabudúce. Svoj bicykel som daroval Červenému Krížu, oni už budú vedieť kto ho najviac potrebuje. 

Ja sa zatiaľ aj napriek štrajku budem snažiť dostať na letisko včas, aby som vyzdvihol ďalšiu skupinu na našom zájazde Srí Lanka rajská záhrada a tamilské tigre :)