Tibetský budhizmus – úvod, fakty, história

Forma tibetského budhizmu je kombináciou viacerých vlastností, ktoré nesú rôzne formy budhizmu vo svete. Najmenej má tibetský budhizmus spoločných vlastností s Theravádskym budhizmom, ktorý dnes nájdeme najmä v krajinách juhovýchodnej Ázie (Thajsko, Barma, Laos, Kambodža, ale aj Srí Lanka). Niektoré prvky má spoločné s Mahajánskym budhizmom, ktorý je prítomný v krajinách východnej Ázie - Čína, Japonsko alebo Južná Kórea.

Medzi najmladšie formy budhizmu patrí Vadžrajána, ktorá je filozoficky podobná s Mahajánskou formou, no je jedinečná, čo sa týka praktík. Medzi tie patria napríklad mandaly, sväté diagramy, mantry, sväté texty alebo mudry (rituálne polohy rúk). Všetky tieto rituálne praktiky si neskôr rozoberieme v tomto blogu.

V tibetskom budhizme sa kladie veľký dôraz na uctievanie veľkých učiteľov – lámov. Títo učitelia však mnohokrát nemajú len rolu duchovného vodcu, ale aj politického. Pri lámoch a ďalších vysokých učiteľoch sa verí v systém Tulku – reinkarnačný systém. Okrem lámov sa v tibetskom budhizme uctieva široké spektrum bohov, na rozdiel od theravádskeho a mahajánskeho budhizmu.

Ako už z názvu vyplýva, túto špecifickú formu budhizmu dnes nájdeme hlavne v jednej z autonómnych provincií Číny, ktorou je Tibet. Ten má dnes jasne vyhradené hranice, no v minulosti bol kráľovstvom, ktorého územie siahalo oveľa ďalej. Preto nie je prekvapením, že sa táto forma budhizmu vyznáva aj v iných krajinách. Najlepším príkladom je Nepál.

Nepál je dominantne hinduistickou krajinou, podľa štatistík až okolo 80 % obyvateľstva vyznáva hinduizmus. V niektorých regiónoch, ako napríklad Mustang, Dolpo alebo Solukhumbu, je dnes budhizmus výrazne rozšírený. Tento región bol v minulosti súčasťou kultúrnej sféry historického tibetského kráľovstva, a preto sa pri niektorých etnických skupinách zachovalo toto vierovyznanie dodnes.

Vyznávajú ho hlavne Šerpovia, ale aj Tamangovia alebo Manangi. Počas invázie Číny do Tibetu sa do Nepálu presťahovalo viacero významných učiteľov a kláštorov.

Bhután je ďalšou z krajín, ktorá vo veľkom vyznáva tibetský budhizmus. V skutočnosti je to jediná krajina na svete, kde bol tibetský budhizmus prijatý kráľmi ako štátne náboženstvo a je to tak dodnes. Toto územie ovplyvnil už v 8. storočí významný učiteľ Padmasambhava. Najrozšírenejšou školou tibetského budhizmu v Bhutáne (ktorý v malých skupinách najcestovanejších Slovákov z BUBO tiež navštevujeme) je dnes Drukpa Kagyu.

India bola v roku 1959 útočiskom pre 14. dalajlámu, ktorý bol nútený počas čínskej invázie do Tibetu uniknúť do exilu. Krajina mu poskytla azyl a dalajláma sa usadil v meste Daramšala, kde ho nasledovalo asi 80 000 ďalších Tibeťanov.

Daramšala je dnes síce menším mestom, no stala sa sídlom tibetského budhizmu v Indii. Tibetský budhizmus však bol historicky praktikovaný aj v iných regiónoch, ako napríklad Sikkim, Ladakh, Himačal Pradéš alebo Arunačal Pradéš. V BUBO sa s ním doteraz stretávame vo všetkých spomenutých kútoch Indie.

Poslednou z krajín, kde je tibetský budhizmus rozšírený vo väčšej forme, je Mongolsko. Sem prišiel najmä v 16. storočí, kedy ho tu presadil vládca Altan-chán. Ten bol osobou, ktorá sa najviac zaslúžila za rozšírenie tejto vetvy v krajine.

Bol aj človekom, ktorý ako prvý použil titul dalajláma, keď ním obdaroval významného tibetského učiteľa, Sonama Gyatsa, ktorého vyhlásil za 3. dalajlámu. Počas komunistickej éry bol tibetský budhizmus v Mongolsku potláčaný, no v 90. rokoch 20. storočia prišlo k jeho obnove aj vďaka tibetským učiteľom.

Na to, aby sme pochopili, prečo sa v týchto územiach rozšírila táto špecifická vetva budhizmu, musíme sa pozrieť do histórie. V tejto časti nepôjdeme úplne podrobne do histórie Tibetu, pretože to je téma na osobitý blog. Avšak na to, aby sme pochopili určité súvislosti, musíme si niektoré historické epizódy prejsť podrobnejšie.

Ako sme si už na začiatku tohto blogu spomínali, tibetský budhizmus sa vyvinul z časti z domorodého náboženstva bon a z časti za jeho pomoci samostatne. Bon (alebo bonizmus) existoval v Tibete ešte predtým, ako vzniklo samotné kráľovstvo v roku 618, no podrobnejšie sa vyvinul až v 10., respektíve 11. storočí spoločne s tibetským budhizmom. Bon ostáva dodnes relatívne významným náboženstvom v Tibete a jeho veriacich by sme našli najmä vo východných častiach tejto autonómnej provincie.

Bon sa nachádzal na území dnešného Tibetu dávno predtým, ako sem prišiel budhizmus. Náboženstvo sa zameriavalo najmä na rituálnu stránku. Neexistovali žiadne spisy ani učenia, všetky vedomosti a tradície sa predávali ústnou formou. Vyznávači náboženstva verili v rôznych prírodných bohov, hory, rieky, jazerá a podobne.

Až po príchode budhizmu do oblasti Tibetu sa stalo z Bonu organizované náboženstvo a to práve vďaka rastúcemu vplyvu budhizmu. Niektoré praktiky sa prebrali od budhizmu a naopak. Začali sa písať náboženské texty, predpísané meditačné spôsoby a etické kódexy, ktoré dodali náboženstvu formálnu stránku.

Územie dnešného Tibetu bolo pred vytvorením prvého väčšieho kráľovstva rozdelené do viacerých častí, kde vládli jednotlivé kmene. V tomto čase bol Tibet prevažne rurálnym územím – to znamená, že tu neexistovali väčšie populačné centrá. O prvom spoločnom tibetskom kráľovstve môžeme hovoriť na začiatku 7. storočia. V tomto období proti sebe bojovali viaceré klany a rody.

Obzvlášť významným a mocným bol klan v oblasti Yarlung. Jeho predstaviteľ, Namri Songtsen, začal územnú expanziu tohto klanu. Boje v tomto čase neboli jednoduché a Namri našiel veľa prívržencov, no aj odporcov. Jednému z nich sa ho podarilo zavraždiť pri atentáte. Na trón zasadol jeho syn Songtsen Gampo, ktorý bol v tom čase len tínedžer.

Songtsen však čoskoro pomstil smrť svojho otca a začal dokonávať jeho dielo. Porazil ostatné kráľovstva a klany, z ktorých bolo najsilnejšie kráľovstvo Zhangzhung v západnom Tibete. Všetky dobyté územia zjednotil pod jedným vládcom. Zaviedol feudálny systém, kedy nad menšími územiami vládli lokálni vládcovia, no všetci sa nakoniec zodpovedali kráľovi – v tomto prípade jemu.

Songtsenovi sa pripisuje aj založenie dnešného hlavného mesta Tibetu, Lhasy. Do nej presťahoval hlavné mesto novovzniknutého kráľovstva. Nazval ho Rasa a postavil si tu palác, ktorý nazval Červený palác. Ten sa neskôr zrenovoval, expandoval a vznikol z neho palác Potala. Songtsen vraj aj rozšíril tibetský jazyk v písanej podobe. Počas svojho vládnutia vyslal viacerých učencov do Indie, aby skúmali staré texty. Jeden z nich, Thonmi Sambhota, po príchode z Indie vytvoril tibetské písmo, ktoré sa vo veľkej miere používa v Tibete dodnes.

Aby sa mohol Tibet ako novovzniknuté kráľovstvo ustáliť medzi ostatnými zahraničnými mocnosťami, musel Songtsen Gampo podniknúť určité kroky na vytvorenie nových diplomatických vzťahov. Za ženy si zobral dve princezné z dvoch okolitých mocností, a to Nepálu a Číny. Nepálska princezná Bhrikuti a čínska princezná Wencheng priniesli do Tibetu mnoho budhistických sôch, skrípt a relikvií.

Obidve spomínané sochy sa uložili do osobitých chrámov. Socha 12-ročného Budhu, ktorú priniesla čínska princezná Wencheng, bola vyrobená z bronzu a uložená do chrámu Ramoche. Druhá socha od princeznej Bhrikuti bola vyrobená zo santalového dreva a zobrazovala Budhu vo veku 8 rokov. Tá bola uložená do chrámu Jokhang.

Sochy sa však vymenili a existuje znova viacero verzií a legiend, prečo sa tak stalo. Najpravdepodobnejšia verzia hovorí o výmene kvôli ochrane sôch. Vzácnejšia bola socha od čínskej princeznej, a preto ju počas nepokojov v Tibete presunuli do chrámu Jokhang, lepšie chráneného. Dnes preto máte možnosť vidieť práve v tomto chráme jednu z najvzácnejších sôch v budhizme vôbec. Vidieť túto sochu aspoň raz za život a pomodliť sa pri nej je cieľom mnohých pútnikov, ktorí navštevujú toto miesto.

Týmto sa končí doba vládnutia prvého kráľa zjednoteného Tibetu, Songtsena Gampa. V historických análoch sa stretneme aj s tým, že sa Songtsen označuje ako 32. kráľ. Je tak preto, lebo existuje línia kráľov z oblasti Yarlung. Tá hovorí o tom, že prvým kráľom kmeňov na tomto území bol Nyatri Tsenpo, ktorý je však považovaný za polomýtickú bytosť.

Nyatri údajne žil v 2. storočí pred našim letopočtom a na tróne ho neskôr vystriedalo ďalších 30 kráľov, pri ktorých sa veľakrát spochybňuje, či naozaj žili, alebo to boli len osobnosti z legiend. Istotou však ostáva, že Songtsen bol reálna osoba a zároveň bola osoba, ktorá prvýkrát zjednotila Tibet.

Presun z moci sa v Tibete dial z pokolenia na pokolenie. Preto sa po Songtsenovej smrti vládcom jeho vnuk. Najstarší syn a otec spomínaného vnuka zomrel ešte pred samotným Songtsenom ako relatívne mladý, preto sa ďalším kráľom stal rovno jeho vnuk, Mangson Mantsen.

Keďže sa však na trón dostal ako veľmi mladý, z pozadia reálne vládli regenti. Tými bola rodina Gar, ktorá mala oficiálne riadiť kráľovstvo, až kým kráľ dospeje. Veľakrát však ostali neoficiálne pri moci aj po tom, ako kráľ dosiahol dospelosť.

Mangson bol kráľom, ktorý posilnil diplomatické vzťahy s Indiou a Nepálom. Rozšíril územie Tibetu smerom do strednej Ázie a vykonal vojenské výpady aj do vtedajšej cisárskej Číny. Dokázal zakomponovať tibetské kráľovstvo do Hodvábnej cesty. Umiera relatívne mladý a na tróne ho strieda jeho syn, Tridu Songtsen, ktorý sa dostal na trón znova veľmi mladý.

Keď však dospel, rozhodol sa definitívne odstrániť rodinu Gar ako vládnucich regentov. Rovnako ako jeho otec, podnikol viacero vojenských operácií s cieľom expanzie kráľovstva. Na tróne ho vystriedal jeho syn, Me Agtsom, ktorý vo veľkom rozšíril územie vtedajšieho kráľovstva. Obsadil územia dnešnej provincie Sin-Ťiang a Jün-nan.

Počas života sa oženil s čínskou princeznou, aby posilnil vzťahy s Čínou. To však nevydržalo dlho. Me bol zavraždený svojimi vlastnými ministrami a na tróne ho vystriedal jeho syn a jeden z najvýznamnejších kráľov v histórii Tibetu, Trisong Detsen.

Počas vládnutia predošlých kráľov bol budhizmus ako náboženstvo prítomný, no stále bol vnímaný skôr ako sekundárne náboženstvo. Hlavným náboženstvom bol stále bon, ktorý preferovala väčšina lokálnych obyvateľov. Trisong však pozval počas svojho vládnutia do Tibetu dvoch indických budhistických učiteľov, ktorý navždy zmenili tok dejín budhizmu. Prvým bol Šantarakšita, ktorý pomohol založiť prvý budhistický kláštor v Tibete, Samye.

Stavba tohto kláštora sa nezaobišla bez protestov od lokálneho obyvateľstva, ktoré stále vo veľkom vyznávalo bon. Šantarakšita však okrem toho pomáhal s prekladom mnohých budhistických textov z Indie do tibetského jazyka, čo prispelo k ďalšej expanzii budhizmu v ponímaní lokálneho obyvateľstva. Predstavil aj viacero budhistických filozofií.

Druhým významným učiteľom bol Padmasambhava. Verí sa, že to bol práve on, kto potlačil zlých duchov bonu, ktorý zabraňovali pri expanzii budhizmu v Tibete. Okrem toho pre lokálne obyvateľstvo predstavil viacero ezoterických rituálov, mantry a mudry. Budhisti ho veľakrát označujú za „druhého Budhu“ pre jeho príspevok do rastu budhizmu ako náboženstva. Úzko spolupracoval a komunikoval s Trisongom pri presadzovaní budhizmu.

Počas vlády Trisonga ako kráľa a prebývanie Padmasambhavy v Tibete došlo v roku 792 až 794 k veľkej debate mníchov v kláštore Samye. Diskutovali a rokovali tu medzi sebou zastupitelia indického mahajánskeho budhizmu a čínskeho zen budhizmu. Výsledkom bolo kompletné naklonenie k indickému mahajánskemu budhizmu a čínska forma, zen budhizmus, sa v Tibete prestal rozširovať. Trisong však bol aj výborným vojenským lídrom, v roku 763 dokonca na chvíľu Tibet obsadil vtedajšie hlavné mesto cisárskej Číny, Changan (dnešný Xi'An).

Jedným zo synov Trisonga bol aj Ralpacan, ktorý sa dostal na tibetský trón približne okolo roku 815. Ralpacan sa dodnes označuje ako jeden z „troch veľkých kráľov Tibetu“, pričom on bol v poradí posledným. Pochádzal z piatich bratov a na trón sa dostal ako druhý najstarší v mladom veku 13 rokov.

Jeho vládnutie je charakterizované veľkou územnou expanziou. Tibet bol v tomto čase v konflikte najmä s Čínou a Ujgurským Kaganátom, ríšou rozpestierajúcou sa na území dnešnej provincie Sin-Ťiang. Tibet viacero týchto konfliktov vyvolal a obsadil územia spomínaných krajín.

V roku 823 však Ralpacan podpísal mierovú dohodu s Čínou, ktorá zabezpečila mier medzi dvomi krajinami na niekoľko desaťročí. Potvrdenie tejto mierovej zmluvy je vyryté do stĺpu, ktorý je osadený pred chrámom Jokhang v centre Lhasy, kde ho môžeme pozorovať na našich prehliadkach po tomto meste.

Ralpacan podporoval rast budhizmu, najmä vo forme prekladu budhistických textov zo sanskritu do tibetského jazyka. Počas jeho vlády sa preložilo viacero významných kníh, ako napríklad Mahavyutpatti. Kráľ okrem toho podporoval mníchov a kláštory. Viacerým kláštorom darovával zem a zdroje, čím podporoval ich činnosť a rast.

S mníchmi mal veľmi dobrý vzťah, o čom hovorí aj jedna legenda. Podľa nej mal Ralpacan dva dlhé copy, ktoré, keď sa usadil, si položil vedľa svojho tela po pravej a ľavej strane. Na tie si zvykli sadať mnísi. Z tohto dostal aj prezývku „muž s dlhými copmi“, čo sa dá voľne preložiť ako Ralpacan.

Smrť Ralpacana je opletená viacerými záhadami a nejasnosťami. Jedna verzia hovorí o tom, že sa kráľ pošmykol na schodoch kláštora Maldro a umrel na následky tejto nehody. Ďalšia verzia hovorí o kráľovom zlom zdravotnom stave.

Niektoré zápisky hovoria, že Ralpacan bol chorý počas celého svojho vládnutia, a preto v roku 838 zomrel ako 36-ročný. Prispela k tomu aj epidémia, ktorá v tom čase zúrila medzi Ujgurmi a pravdepodobne aj Tibeťanmi.

Verzia, s ktorou sa v Tibete pracuje najviac, hovorí o atentáte. Ralpacanove extenzívne podporovanie budhizmu znamenalo prirodzené potláčanie pôvodného náboženstva, bon.

To sa, pochopiteľne, priaznivcom a nasledovníkom bonu nepáčilo a kráľa vnímali negatívne. Podľa tejto verzie ho zavraždili dvaja ministri, ktorí vyznávali bon. Tí po jeho smrti dosadili na trón jeho mladšieho brata, kráľa Langdarmu. Ten bol všeobecne vnímaný ako odporca budhizmu.

Nasledujúcich zopár rokov je v historických záznamoch vnímaných ako obdobie, kedy budhizmus stratil svoju silu a tibetské kráľovstvo začalo slabnúť. Langdarma ako kráľ začal zatvárať budhistické kláštory, mníchov nútil žiť bežný život a upustiť od praktikovania budhizmu a dal zničiť budhistické texty a sochy. Prekážala mu moc a bohatstvo, ktoré získali budhistické inštitúcie počas vlády jeho predchodcu, staršieho brata Ralpacana.

Langdarma začal pretláčať ako dominantné náboženstvo bon. Viaceré tibetské spisy hovoria o tom, že Langdarma vládol iba rok, respektíve rok a pol, predtým, ako bol zavraždený. O tejto udalosti hovorí jeden príbeh, ktorý je tiež na úrovni legiend a nedá sa stopercentne potvrdiť.

Jeden z budhistických mníchov, Lhalung Pelgyi Dorje, sa údajne prezliekol do čiernej róby a vydával sa za mága. Kráľovi predviedol predstavenie a počas tohto predstavenia ho smrteľne strelil šípom. Z miesta ušiel na čiernom koni a skryl sa v jaskyni.

Čo táto vražda spôsobila? O miesto na tróne začali súperiť dvaja synovia Langdarmu. Prvý, Tride Yumten, bol podporovaný budhistami a druhý, Namde Osung, bol podporovaný najmä bonistami. Došlo k rozpadu celistvého kráľovstva, ktoré sa rozpadlo na viacero menších frakcií, kde vládli mocné rodiny a rodinné klany.

Budhizmus začal strácať svoj vplyv vo väčších mestách a viac obývaných častiach a prežil obdobie fragmentácie najmä vo východnom Tibete. Toto obdobie trvalo približne 150 až 200 rokov a je dôležitou etapou v histórii Tibetu, ktorá je však veľmi málo zmapovaná.

Tibetský budhizmus je ako náboženstvo samotné veľmi špecifický. Aj toto náboženstvo sa však rozdeľuje na viacero „poddruhov“, ktoré sa nazývajú školy. Tieto školy vznikali v rôznych historických obdobiach, mali rôznych zakladateľov a predstaviteľov, majú rôzne rituály, ktoré praktikujú alebo majú rôzne texty, ktoré považujú za sväté. Pozrieme sa na všetky štyri, vysvetlíme si, v akom období vznikali a čím sú špecifické.

Prvá a najstaršia z týchto škôl je Nyingma, niekedy nazývaná aj Ngangyur. Za jej všeobecného zakladateľa sa považuje už spomínaný indický učiteľ Padmasambhava, ktorý prišiel do Tibetu počas vlády kráľa Trisonga Detsena. Nyingma v doslovnom preklade znamená „stará/staroveká“.

Táto škola prežila náročne obdobie v tibetskej histórii, kedy bol budhizmus potláčaný, len vďaka ngakpom. Tí sú osobami, ktoré nie sú mnísi ani mníšky, no napriek tomu praktikujú dané učenia. Ngakpovia učenia a princípy školy Nyingma podávali ústne z generácie na generáciu.

Najvýznamnejšie učenie tejto školy sa nazýva Dzogchen. Toto učenie sa zameriava na čistotu našej mysle a na jej všadeprítomnosť. Základným konceptom je rigpa. Rigpa predstavuje rozpoznanie vlastnej pravej podstaty. Dzogchen sa preto viac zameriava nie na získanie niečoho viac, ale na rozpoznanie toho, čo už máme. Na rozpoznanie sa robia rôzne meditačné metódy ako Trekchö alebo Tögal, ktoré sú vykonávané za prítomnosti učiteľa.

Táto škola využíva aj koncept, ktorý sa nazýva Terma. Ide o učenia, ktoré boli ukryté prvým významným predstaviteľom, Padmasambhavom. Učenia sú ukryté preto, aby sa objasňovali a otvárali počas ďalších generácií a boli vždy aktuálne. Termy môžu byť fyzické alebo mentálne. Fyzické sú veľakrát ukryté v rôznych horách, jaskyniach alebo pri jazerách. Pri mentálnych sa musia učenia odhaliť niekým, kto je veľmi duchovne pokročilý. Tieto osoby sa nazývajú ako Tertön.

Medzi najznámejších Tertönov v histórii radíme osoby ako Nyangrel Nyima Özer, ktorý bol jedným z prvých. Významným je aj Orgyen Lingpa, ktorý  objavil Padma Kathang, čo bola biografia samotného Padmasambhavu. Dôležitým Tertönom z 18. storočia bol Jigme Lingpa, ktorý objasnil viacero učení a princípov Dzogchenu. Medzi najdôležitejšie dokumenty školy patria Nyingma Gyubum, kde sú spísané tantrické skriptá tejto školy alebo kniha Sedem pokladníc od filozofa Longchenpu, ktorý zosystematizoval Dzogchen.

Na to, aby sme pochopili, ako vznikali ďalšie školy, sa musíme pozrieť na to, ako sa vplyv budhizmu vrátil do Tibetu. Po smrti posledného kráľa nastalo v Tibete duchovné vákuum a budhizmus prežil len v odľahlejších častiach vďaka praktikovaniu miestnymi obyvateľmi.

Niektorí tibetskí králi však na konci 10. storočia začali snahu o expanziu vplyvu tohto náboženstva. Jedným z nich bol Yeshe Ö, ktorý poslal viacerých mladých mníchov do Indie, aby stade znovu doniesli originálne budhistické učenia a privolali do Tibetu budhistických učiteľov. Mnoho mníchov túto misiu neprežilo kvôli nehostinnosti ciest.

O niekoľko desiatok rokov neskôr, okolo roku 1042, sa však podarilo prísť jednému učiteľovi, ktorý výrazne pomohol k obnoveniu vplyvu budhizmu v Tibete.

Atisha Dīpaṁkara Śrījñāna prišiel z kláštora Vikramašila v Indii a v Tibete začal rozširovať učenia ako Lamrim, ktoré hovorí o postupnosti krokov k dosiahnutiu osvietenia. Napísal aj viacero diel a založil školu Kadam, ktorá sa neskôr počas histórie premenila na školu Gelug a stala sa najvýznamnejšou školou v tibetskom budhizme.

Ďalšou významnou osobou, ktorá prišla do Tibetu bol Rinchen Zangpo, ktorý je známy ako veľký prekladateľ. Preložil stovky textov zo sanskritu do tibetského jazyka a v kráľovstve pomohol založiť až 108 nových chrámov a významné kláštory ako Toling alebo Alchi. Toto obdobie je veľakrát známe ako obdobie veľkých prekladov a obnovenia kláštorných tradícií, čo prispelo k vzniku ďalších škôl, ako napríklad Kagyu.

Kagyu sa veľakrát nazýva ako ústna škola, keďže sa väčšina jej učení predávala ústnym spôsobom. Významnou osobou vo vzniku tejto školy bol indický guru Tilopa, ktorý údajne dostal učenia od samotného Budhu. Dokázal spojiť viacero učení do jedného a tie potom šíril ďalej. Jedným z jeho významných žiakov bol Naropa. Ten prešiel tvrdým tréningom od svojho učiteľa a vynašiel tantrický tréning známy ako Šesť jóg.

Každá z týchto významných osobností mala svojich žiakov, ktorý danú školu posúvali ďalej. Za zmienku stojí osoba menom Milarepa. Okolo jeho života je opletených viacero legiend, ktoré hovoria o tom, že jeho teta ho učila čiernu mágiu. Počas tohto obdobia údajne zabil viacero svojich blízkych vďaka čarom.

Neskôr sa však dostal pod patronát svojho učiteľa Marpa Lotsawu, ktorý ho dokázal pod svojim vedením očistiť. Z Milarepu sa stal jeden z najvýznamnejších guru a stal sa nádherným príkladom toho, že napriek svojmu čiernemu pozadiu dokáže človek prejsť na správnu cestu.

Významný učiteľ, ktorý pomohol najviac škole Kagyu stať sa reálnou školou, bol Gampopa. Čo sa pod tým myslí? Založil veľa kláštorov kde sa vyučovali učenia tejto školy. Najvýznamnejším z týchto kláštorov bol Daklha Gampo. Gampopa mal štyroch žiakov, z ktorých každý založil jednu podškolu Kagyu, aj najvýznamnejšiu - Karma.

Šesť jóg Naropu je najrozšírenejšou formou meditácie tejto školy. Ide o šesť postupných krokov meditácie, pomocou ktorých by precvičovateľ mal dosiahnuť osvietenie. Škola sa však opiera aj o Mahamudra (Veľká pečať). Ide o koncept, v ktorom je podstatné pochopenie podstaty mysle a jej prázdnoty.

Kagyu si vo veľkom zakladá aj na učiteľoch – guru, ktorí sa považujú za skúsenejších, a preto sú vhodní na predávanie týchto učení a efektívnejšie pomôžu v dosiahnutí osvietenia.

Ďalšia zo škôl, Sakya, vznikala v rovnakom období ako Kagyu. Vznik tejto školy sa pripisuje najmä rodine Khön, ktorí síce najprv praktikovali učenia školy Nyingma, no neskôr sa vďaka novým dovezeným učeniam z Indie rozhodli založiť novú školu. Najvýraznejšou osobou z tejto rodiny bol Khön Könchok Gyalpo, ktorý v roku 1073 založil v meste Shigatse kláštor Sakya. Názov sakya môžeme preložiť ako „šedá zem“, ktorá sa na tomto území nachádzala.

Učenia a tradície tejto školy sa postupne šírili vďaka viacerým významným osobám. Za zmienku stoji však jedna z nich, Chögyal Phagpa. Ten sa v 13. storočí stal cisárskym úradníkom samotného Kublajchána, vládcu z dynastie Yuan. Škola Sakya bola dôležitá vo vývoji náboženstva vo vtedajšej Mongolskej ríši. Sakya sa aj vďaka vláde Mongolov stala dominantnou školou v Tibete až do polovice 14. storočia.

Sakya je školou, ktorá zakladá svoje učenia viac na textoch v porovnaní s Kagyu, ktorá sa sústredí viac na meditáciu a ezoterické rituály. Jeden z rituálov, ktorý táto škola praktikuje, sa nazýva Lamdré. Ten môžeme doslova preložiť ako „cesta“. Hovorí o tom, že každá osoba má predurčenú cestu k osvieteniu, na ktorej sa nachádzajú prekážky. Odstránenie týchto prekážok je podstatou tohto rituálu, ktorý tvrdí aj to, že cieľ je samotná cesta.

Poslednou školou, ktorá v Tibete vznikla, bola Gelug. Za jej zakladateľa sa považuje Jo Tsongkhapa, ktorý je dodnes vnímaný ako jedna z najdôležitejších osôb v tibetskom budhizme všeobecne. Jo skúmal učenia zo všetkých predošlých založených škôl. Reformoval školu Kadam, z ktorej vznikla škola Gelug. Jo založil aj 3 dôležité kláštory tejto školy – Ganden, Sera a Drepung.

My na našich zájazdoch BUBO po Tibete dva z nich navštevujeme a je to obrovský ulovený zážitok. Z týchto kláštorov sa neskôr stali tie najdôležitejšie vzdelávacie inštitúcie, ktoré zastrešovali tisícky mníchov.

Táto škola viac zakladá na štúdiu a skúmaní odborných a náboženských textov, ako všetky ostatné. Podporuje taktiež diskusiu medzi jednotlivými mníchmi. Vyznáva aj filozofiu Lamrim, ktorá hovorí o postupnosti krokov k dosiahnutiu osvietenia. Škola Gelug sa neskôr stala tou, ktorej predstavitelia sa stali okrem duchovných lídrov aj politickými lídrami celého Tibetu.

Osobnosti, ktoré prispievali k rastu tibetského budhizmu, sú v histórii stovky. Bavíme sa o významných kráľoch, ako boli napríklad Songtsen Gampo, Trison Detsen alebo Ralpacan. Prispeli však k tomu aj viacerí učitelia, z ktorých bol najvýznamnejší jednoznačne Padmasambhava. Nemenej dôležití boli aj zakladatelia jednotlivých škôl, ako napríklad Jo Tsongkhapa, alebo Tilopa. Poďme sa však pozrieť na to, kto týmto školám vládne dnes.

Najdôležitejšou osobou tibetského budhizmu dnes je dalajláma. Ide o politického a zároveň spirituálneho vodcu, ktorý je predstaviteľom školy Gelug. Súčasný dalajláma aj väčšina vrcholných tibetských predstaviteľov sa volí na základe rodovej línie Tulku. Pri tomto systéme ide o nové reinkarnácie lámov, ktoré majú zabezpečiť kontinuálnu spirituálnu moc.

Po smrti niektorého z vrcholných predstaviteľov sa začína hľadať nový nástupca, jeho reinkarnácia. Využívajú sa na to odkazy od predošlého lámu, ktorý mohol zanechať nejaké inštrukcie. Starší učitelia a mnísi sa riadia svojimi víziami, v ktorých sa snažia nájsť nového predstaviteľa. Pokiaľ sa nájde vhodný adept, ktorý vyhovuje aj vekovo, aj spirituálne, podstúpi niekoľko testov, aby sa všetci presvedčili, či je to naozaj on.

Takýmto testom môže byť napríklad výber správneho predmetu. Predchádzajúci dalajláma mohol mať vlastný modlitebný náramok. Vyrobia sa dve identické kópie a potenciálny nový láma by mal vedieť vybrať ten správny. Ak prejde všetkými testami, je vyhlásený za novú reinkarnáciu. Týmto spôsobom fungujú tie najdôležitejšie pozície v Tibete už stáročia. Poďme sa však bližšie pozrieť na dalajlámov.

Ako už z podtitulku vypovedá, doslovný preklad pomenovania Dalai Lama znie „oceán múdrosti“. Týmto titulom bol prvýkrát v histórii nazvaný Sonam Gyatso. Titul mu bol pridelený v roku 1578 vtedajším mongolským panovníkom Altanchánom. Sonam bol však vyhlásený za 3. dalajlámu, pretože jeho dvaja predchodcovia boli vyhlásení až posmrtne.

Prvým dalajlámom bol Gendun Drup, jeden zo študentov Jo Tsongkhapu, zakladateľa školy Gelug. Gendun Drup dal postaviť kláštor Tashilhunpo v Shigatse. Tibetskí budhisti veria, že dalajlámovia sú reinkarnáciami Avalokitešváru, Boddhisátvu súcitu.

Posmrtne bol vyhlásený aj 2. dalajláma, Gendun Gyatso, ktorý bol predstaviteľom kláštorov Drepung a Sera. Obidvaja sa pričinili o šírenia učení školy Gelug. Bol to však až 3. dalajláma, ktorý hlavne vďaka Mongolom pridal tejto línii toľkú dôležitosť. 4. dalajláma bol vnukom Altankhána a umrel ako relatívne mladý. Jeden z najvýznamnejších dalajlámov v histórii bol piaty v poradí, známy pod menom Ngawang Lobsang Gyatso.

Bol to práve Ngawang, kto dodal dalajlámom takú politickú moc, akú majú dodnes. Zjednotil Tibet za pomoci mongolskej armády a stal sa jeho vrcholným predstaviteľom. Dal začať stavať najznámejší palác v Tibete, palác Potala. Vystriedal ho 6., ktorý sa na trón dostal ako relatívne starý, keďže sa smrť piateho dalajlámu dlhodobo tajila.

Kým sa však šiesty dostal na trón, žil bežný život, ktorý sa úplne nezhodoval s jeho neskoršími povinnosťami najvyššieho duchovného a politického predstaviteľa. Šiesty dalajláma zomrel na jednej z jeho ciest do Číny. Historici pracujú aj s verziou, že bol unesený a zavraždený kvôli jeho nehodiacej sa povahe na takýto vysoký post.

Siedmy až dvanásty dalajláma svojim podielom prispievali k udržaniu moci a expanzii Tibetu a jeho vplyvu. Väčšina z nich však umrela relatívne mladá, až sa začalo hovoriť o prekliatí dalajlámov.  Predposledný, 13. dalajláma sa označuje za jedného z najvýznamnejších v histórii. Je tak preto, lebo dokázal odolať britskej invázii v roku 1904 a čínskej invázii v roku 1910. Po kolapse cisárskej Číny v roku 1912 vyhlásil tibetskú nezávislosť, ktorú však nerešpektovala väčšina štátov vo svete.

Na tróne ho vystriedal súčasný, 14. dalajláma, Tenzin Gyatso. Aktuálny dalajláma sa narodil v roku 1935 a keď mal 2,5 roka, bol vyhlásený na nového dalajlámu. Počas jeho raných rokov sa dostal vzdelaniu a výcviku, ako každý nastupujúci najvyšší predstaviteľ.

K plnej moci sa dostal v relatívne mladom veku, a to keď mal 15. V roku 1950 totižto došlo k Čínskej invázii do Tibetu a Tibet potreboval silného vrcholného predstaviteľa.

Invázia sa ťahala niekoľko rokov a mladučký dalajláma bol viackrát nútený podpísať vtedajšou čínskou vládou nevýhodné dohody pre Tibet. Pomaly ale isto sa z Tibetu stávala provincia, kde mala takmer plnú kontrolu Čínska ľudová republika. Ničili sa chrámy, budhistický mnísi sa zabíjali a vplyv budhizmu sa potláčal.

Všetko vo vyústilo v roku 1959, keď bol súčasný dalajláma pod hrozbou zatknutia a eventuálne zabitia nútený z Tibetu ujsť do exilu v Indii. Na svojom koni aj so skupinou niekoľko desiatok ďalších mníchov a jeho strážcov opustili letné sídlo Norbulingka a vydali sa do Indie, kde dorazili o 2 týždne.

Tenzin sa usadil v meste Daramšala, v indickom štáte Himačal Pradéš, kde vytvoril Centrálnu Tibetskú administratívu (CTA). Tá sa stala de facto vládou v exile, ktorá oponuje čínskemu režimu, ktorý potláčal práva Tibeťanov. 14. dalajláma sa stal bojovníkom za samostatnosť a ostatné práva svojho ľudu, no robil tak z exilu v Indii pre vlastnú bezpečnosť.

Dalajláma napísal desiatky kníh a stal sa držiteľom Nobelovej ceny za mier v roku 1989. Jeho politická moc rástla a do exilu ho nasledovali tisícky tibetských budhistov a zakladali diaspóry v iných krajinách. Napriek tomu, že sa Tenzin oficiálne v roku 2011 zriekol všetkej politickej moci a posunul ju na ostatných, ostáva stále osobnosťou, ktorá najviac reprezentuje boj za tibetskú samostatnosť. Čo však bude, keď súčasný dalajláma umrie?

V hierarchických rebríčkoch dôležitosti osôb v tibetskom budhizme je tesne za dalajlámom pančenláma. Tento titul v doslovnom preklade znamená „veľký učiteľ“. Prvýkrát bol tento titul použitý v 17. storočí, keď tak 5. dalajláma nazval svojho učiteľa, Lobsanga Chokyi Gyaltsena. Lobsang však dostal titiul 4. pančenláma, keďže predošli traja boli vyhlásení posmrtne. Pančenláma zohráva kľúčovú úlohu pri výbere nového dalajlámu a naopak, dalajláma zohráva kľúčovú úlohu pri výbere nového pančenlámu.

Prví traja pančenlámovia, ktorí boli vyhlásení posmrtne, pomáhali k rozširovaniu a udržaniu tibetskej školy Gelug. Prvý pančenláma, Khedrup Gelek Pelzang bol jedným zo študentov Jo Tsongkhapu, zakladateľa tejto školy. Veľkú významnosť však získal až 4. pančenláma. Ten spolu s 5. dalajlámom pomohol expandovať kláštor Tashilhunpo a obaja boli označovaní za vizionárov svojej doby. Ďalší pančenlámovia, najmä piaty, siedmy a ôsmy svojou činnosťou prispeli k udržaniu dôležitosti tohto titulu, no ich príspevky neboli natoľko významné, aby sme sa na ne dopodrobna pozreli v tomto blogu.

6. pančenláma bol prvou osobou z tibetských predstaviteľov, ktorá prišla do kontaktu s britskými predstaviteľmi. George Bogle bol škótsky diplomat a dobrodruh, ktorý v Tibete zastupoval Britskú Východoindickú spoločnosť. 6. pančenláma umrel počas diplomatickej misie v Pekingu, čo vzbudilo konšpirácie a podozrenia z tibetskej strany a ochladilo vzťahy medzi Tibetom a cisárskou Čínou. Kontroverznou osobnosťou v línii pančenlámov bol deviaty pančenláma, Thubten Chokyi Nyima. Ten mal komplikované vzťahy s 13. dalajlámom a odišiel do okupovaných častí Číny, kde bol podporovaný čínskou vládou. Mnoho ľudí si myslelo, že pomáha Číne získať autoritu nad tibetským územím.

Jedným z najvýznamnejších a najviac oslavovaných pančenlámov však bol 10. pančenláma, Lobsang Trinley Lhündrub Chökyi Gyaltsen. Ten ostal ako jediný z tibetských vrcholných predstaviteľov v Tibete aj počas čínskej invázie a okupácie. Stal sa dočasnou hlavou Tibetu sídliacou priamo v Tibete. Zo začiatku síce zdanlivo podporoval Čínsku komunistickú stranu, no bolo tak len preto, lebo nemal na výber. Neskôr však začal Čínu otvorene kritizovať, čo sa mu vypomstilo vo forme viacerých domácich väzení.

Ako symbol svojho odporu napísal dielo „Petícia 70 tisíc znakov“, ktoré kritizovalo čínsku inváziu a angažovanosť v Tibete. Až do konca svojho života bojoval za práva Tibeťanov. Zomrel v roku 1989 v Shigatse iba krátko dní po tom, ako dal vysvätiť sochu 26-metrového Buddhu v chráme Tashilhunpo. Zomrel ako 51-ročný, preto sa začali rozširovať rôzne úvahy a konšpirácie, či práve jeho rastúca kritika smerovaná voči Číne nestála pančenlámu život.

Po smrti 10. pančenlámu v roku 1989 sa začalo s hľadaním jeho nástupcu. Tibetskí budhisti veria, že pančenláma je reinkarnáciou Buddhu Amitabhu, Buddhu neobmedzeného svetla. Výber nového pančenlámu je komplikovaný proces, na ktorý dohliada viacero vrcholných duchovných predstaviteľov tibetského budhizmu, spolu s dalajlámom.

Ten už bol v roku 1989 v exile v Indii a preto na proces dohliadal odtiaľ. Výberový proces trval 6 rokov, až sa nakoniec v roku 1995, 14. mája podarilo vybrať nového, 11. pančenlámu. Bol ním 6-ročný chlapec menom Gedhun Choekyi Nyima. Ten však o 3 dni neskôr, 17. mája zmizol aj so svojou rodinou a doteraz neboli nikdy znova videní. Čínska vláda tvrdí, že sú v bezpečí, no tibetskí predstavitelia to spochybňujú.

Čínska vláda si dosadila na pozíciu pančenlámu svojho predstaviteľa, chlapca menom Gyaincain Norbu. Toho vybrali systémom Zlatej urny, systémom, ktorý sa použil niekoľkokrát v minulosti, no neskôr sa začal posudzovať za netransparentný.

Preto dnes majú v Tibete de facto dvoch pančenlámov – jeden, ktorý už 30 rokov nebol videný, no dodnes v neho verí väčšina Tibeťanov ako v právoplatného pančenlámu a druhý, ktorý bol dosadený Čínou  a má slúžiť najmä ako páka, ktorá sa použije pri výbere ďalšieho dalajlámu, no je uznávaný iba čínskymi predstaviteľmi a nie tibetskými budhistami.

Dalajláma a pančenláma sú najvyššími predstaviteľmi tibetského budhizmu a obidvaja reprezentujú školu Gelug. Ako sa však volajú predstavitelia ostatných škôl? Ďalej sa pozrieme na školu Kagyu, ktorá má ako svojho predstaviteľa duchovného s titulom karmapa.

Rodová línia karmapov je tou najstaršou v tibetskom budhizme, keď predbieha líniu dalajlámov o takmer 200 rokov. Prvým karmapom bol Düsum Khyenpa, ktorý žil v 12. storočí a bol žiakom Gampopu, ktorý bol žiakom Milarepu. Pokiaľ veľmi rýchlo prebehneme históriou, dostávame sa až do 20. storočia a obdobia vládnutia 16. karmapu. Ten bol významnou osobnosťou, keďže bol jedným z učiteľov súčasného dalajlámu. Počas čínskej invázie bol nútený ujsť do exilu v Indii rovnako ako jeho študent.

Po odchode do Indie založil v štáte Sikkim kláštor Rumtek ako svoje sídlo v exile. Až do svojej smrti v roku 1981 šíril učenia školy Kagyu aj po svete a pomáhal k jej rozpoznaniu po celom svete. Pred svojou smrťou však nedokázal jasne vymenovať svojho nástupcu, čo viedlo k problémom s nástupníctvom. Na pozíciu 17. karmapu boli vymenovaní dvaja rôzni ľudia. Prvým je Ogyen Trinley Dorje, ktorého uznal aj súčasný dalajláma aj čínska vláda. Bol za karmapu vyhlásený v roku 1992 v Tibete, no v roku 1999 z Tibetu ušiel a dnes žije v USA a v Indii.

Druhým karmapom je Trinley Thaye Dorje, rešpektovaný ďalšími vrcholnými predstaviteľmi zo školy Kagyu. Rovnako pomáha k rozšíreniu povedomia a učení školy Kagyu. V roku 2017 sa dokonca oženil a splodil dieťa, čo je veľmi nevídaný krok u podobne vysoko postavených ľudí. Mnoho nasledovníkov školy Kagyu uznáva oboch karmapov a snaží sa o zjednotenie línie.

Školy Sakya a Nyingma nevyužívajú na vymenovanie nových reinkarnácií systém Tulku. Pri škole Sakya sa titul lídra tejto školy, ktorý sa nazýva Sakya Trizin, dedí z generácie na generáciu v rámci jednej rodiny. Tou rodinou je rodina Khön, ktorá túto školu pomáhala zakladať. Lídri tejto školy boli v minulosti aj politickými lídrami, no dnes ostávajú iba spirituálnymi predstaviteľmi tejto školy.

Jedným z najvýznamnejších Sakya Trizinov z raných dôb tejto školy je Sakya Pandita. Ten sa stal spojencom mongolských predstaviteľov, čo zabezpečilo predstaviteľom tejto školy politickú moc nad Tibetom. Rodina Khön sa dnes delí na dve hlavné vetvy, Dolma Phodrang a Phuntsok Phodrang. V dnešnom systéme predstavitelia tejto školy nevládnu do smrti, ale majú 3-ročné funkčné obdobia, pričom predstavitelia sa striedajú z dvoch hlavných vetiev rodiny Khön.

Dnešní najvýznamnejší predstavitelia sú 41. Sakya Trizin, Ngawang Kunga. Narodil sa v Tibete, no odišiel do exilu do Indie, kde žije už viac ako 60 rokov. V roku 2017 ho vystriedal jeho syn, Ratna Vajra Rinpoche, ktorý sa stal 42. Sakya Trizinom. Súčasným predstaviteľom je však jeho mladší brat Gyana Vajra Rinpoche, ktorý sa snaží o rozšírenie učení tejto školy aj do iných častí sveta.

Škola Nyingma nemala historicky jedného zvoleného predstaviteľa. Po situácii v roku 1959 sa však najvyšší predstavitelia tejto školy rozhodli, že si neformálne zvolia jednu osobu, ktorá ich bude reprezentovať. Prvou takouto osobou bol Dudjom Rinpoche, významný tertön a prvá hlava tejto školy v exile. Nasledoval ho Dilgo Khyentse Rinpoche, jeden z učiteľov 14. dalajlámu. Poslednou hlavou školy bol Katok Getse Rinpoche, ktorý však v roku 2018 nečakane zomrel a odvtedy nebol nový oficiálny predstaviteľ vymenovaný.

Tibetský budhizmus je špecifickým druhom budhizmu aj vďaka vizuálnym praktikám, ktoré využívajú veriaci. Všetky územia, kde sa toto náboženstvo vyznáva, sú typické chrámami, ktoré sú farebne zdobené, sochami rôznych typov a veľkostí, no aj mandalami, polohami rúk a symbolmi. V tejto časti si v krátkosti predstavíme základnú symboliku.

Osobnosť, ktorú uvidíte v budhizme najčastejšie zobrazenú, je Buddha samotný. Budhisti mahajánskej a vajrajánskej vetvy vyznávajú reálnu žijúcu osobnosť, ktorá sa narodila v 6. storočí pred našim letopočtom. Siddharta Gautama je dnes známy ako Shakyamuni Buddha. Okrem toho však budhisti veria, že budhovia žili aj v minulosti, žijú aj v prítomnosti v iných realitách a budú žiť aj v budúcnosti. Tí už nekráčali po zemskom povrchu tak ako Shakyamuni, no veriaci im prideľujú vlastné vlastnosti a funkcie.

Ako sa už spomenulo, najčastejšie zobrazeným budhom bude Shakyamuni Buddha, ktorého najčastejšie uvidíme žltého. Ak uvidíte červeného budhu, ide o Amitabhu, budhu nekonečného svetla. Ten je spolu s Vairocanom, bielym budhom, súčasťou piatych transcendentálnych budhov. Výnimkou nie je ani modrý budha, ktorý sa nazýva ako budha medicíny, známy aj ako Bhaisajyaguru.

Okrem budhov samotných nájdeme po celom Tibete aj vyobrazenia viacerých boddhistávov. Ide o bytosti, ktoré cielene nedosiahli osvietenie za účelom pomáhania druhým na ceste k ich osvieteniu. Najvýznamnejšia z týchto bytostí je Avalokitešvára, známa ako boddhisátva súcitu. Ako sa už v texte viackrát spomínalo, verí sa, že práve dalajláma je reinkarnáciou tohto boddhisátvu.

Ďalším boddhisátvom je Manjushri, ktorý reprezentuje múdrosť budhov samotných. Vždy ho nájdete zobrazeného s mečom, ktorý pretína nevedomosť a knihou Prajnaparamita. Ženským boddhisátvom je Tara, ktorá je všeobecne braná ako ženská verzia všetkých boddhisátvov, no najčastejšie sa uvádza ako bohyňa vďaky.

Tibetskí budhisti vyznávajú aj bytosti, ktoré na prvý pohľad vyzerajú nepríjemne, až hrozivo. Tí sú väčšinou vnímaní ako negatívne formy konkrétnych budhov a boddhisátvov a ich funkcie sú väčšinou ochranné. Sem patrí napríklad Mahakala, ktorý chráni dharmy (učenia Buddhu). Radíme sem aj Vajrakilayu, ktorý odstraňuje všetky prekážky, Yamantaku, označovaného ako ničiteľa smrti alebo Palden Lhamo, ktorá je ženskou ochrannou bohyňou.

Za farbami v tibetskom budhizme existuje obrovská symbolika a každá farba reprezentuje viacero vecí. Najčastejšie uvidíte kombináciu piatich farieb: modrá, biela, červená, zelená, žltá. V tejto kombinácii ich uvidíte na typických tibetských vlajkách, ktoré vejú takmer nad každým domom v Tibete. Čo ale všetko tieto farby reprezentujú?

Modrú farbu uvidíte na tibetských vlajkách vždy v najvyššej pozícii. Je to preto, lebo primárne reprezentuje element nebo. Farby však reprezentujú aj jednotlivé svetové smery, pričom modrá je znakom východu. Z piatich transcendentálnych budhov má modré sfarbenie Aksobhya, ktorý je známy ako nepohnutý. Modrá farba reprezentuje pustotu a múdrosť. Z negatívnych vlastností to je hnev.

Ďalšou farbou v poradí na vlajke je biela farba. Zo základných elementov reprezentuje vzduch, respektíve vietor. Nakoľko máme iba štyri svetové strany, biela je tou, ktorá reprezentuje stred medzi štyrmi smermi. Je tak aj preto, lebo bieleho sfarbenia je už spomínaný Vairocana, ktorý sa označuje za hlavného budhu piatich transcendentálnych budhov. Biela farba nesie vlastnosti ako čistota a pokoj, no aj ignoranciu.

Na strednej pozícii nájdeme červenú farbu, ktorá je symbolom ohňa. V rámci svetových strán je symbolom západu. Nositeľom červenej farby je budha Amitabha. Červená je zároveň symbolikou vášne a súcitu, ale aj negatívnej vlastnosti prehnanej túžby.

Zelená farba symbolizuje vodu. Tohto sfarbenia je aj budha múdrosti vedúcej k úspechu, ktorý sa nazýva Amoghasiddhi. Zelená je typicky asociovaná so severom, dobrými vlastnosťami ako nebojácnosť, úspešnosť a negatívnymi vlastnosťami ako žiarlivosť.

Poslednou farbou na samom spodku tibetských vlajok je žltá farba. Tá symbolizuje element zem, svetovú stranu juh a túto farbu nesie posledný z piatich transcendentálnych budhov, Ratnasambhava. Ten reprezentuje vlastnosti ako vyrovnanosť a štedrosť. Táto farba však nesie aj vlastnosť, akou je pýcha.

Medzi ďalšie prostriedky, ktoré veriaci využívajú, patria Thangky. Sú to veľké plátna, na ktoré sa maľujú rôzne náboženské výjavy. Tieto veľké plátna, niekedy nazývané aj vlajky, sa potom počas niektorých festivalov a významných dní vyvesia na špeciálne miesta v kláštoroch, kde sa okolo nich modlia veriaci. Thangky sú primárne robené z jačej kože a sú obšívané hodvábom. Veľkosti sú rôzne, niektoré menšie môžu mať ľudia zavesené aj v domoch.

Na takýchto Thangkách veľakrát nájdeme namaľovaných rôznych budhov, boddhisátvov, ale aj mandaly. Mandala predstavuje posvätný kruh, respektíve diagram, ktorý je typický svojou farebnosťou a pravidelnosťou tvarov. Mandala môže byť namalovaná, ale napríklad aj vyrobená z vysypaného piesku.

Typická mandala obsahuje v strede vyobrazenie jedného z bohov, ktorý je obkreslený viacerými úrovňami kruhov, kde sú použité rôzne farby a výjavy z tibetského budhizmu. Mandaly môžu byť aj trojrozmerné a vyrobené zo vzácnych kovov. Niekoľko takýchto nájdeme napríklad v paláci Potala.

Sochy tibetských božstiev majú väčšinou rozdielne polohy rúk. Tento znak sa nazýva mudra a vždy má hlbší význam. Mudry však nie sú špecifické len pre sochy, ale používajú ich aj mnísi pri modlitbách. Používanie konkrétnych polôh rúk im dopomáha k dosiahnutiu vytúženého cieľa. Medzi najznámejšie mudry patrí napríklad Dhyana, kedy má modliaci sa ruky položené v sebe, čo sa využíva najmä pri meditácii.

Modlenie v tibetskom budhizme má viacero podôb. Niektoré modlitby sú jednoduché a človek ich môže vykonávať kdekoľvek, niektoré sú komplexnejšie a vykonávajú sa len na konkrétnych miestach, ako napríklad v niektorých chrámoch.

Tibeťania sa vo všeobecnosti modlia recitovaním rôznych slabík a fráz, ktoré sa všeobecne nazývajú ako mantra. Každá z mantier je priradená ku konkrétnemu božstvu a jej opakovanie, či už nahlas, alebo v duchu, evokuje kvality daného božstva.

Najznámejšou frázou je „Om Mani Padme Hum“. Tá vyvoláva v ľuďoch vlastnosti najznámejšieho boddhisátvu – Avalokitešváry. Je to jedna z najjednoduchších a najčastejšie recitovaných fráz pri modlení sa.

Na modlenie sa väčšinou ľudia využívajú modlitebné korálky, nazývané mala, podobné ako ruženec v kresťanstve. Tie sa väčšinou skladajú zo 108 menších korálok. Zvyknú sa držať v nedominantnej ruke a modliaci sa prechádza korálku po korálke, pričom recituje danú mantru. Na modlenie sa využívajú aj modlitebné valčeky.

Tie môžeme nájsť veľké, ktoré sú väčšinou uložené v chrámoch. Ľudia okolo nich prechádzajú a otáčajú ich v smere hodinových ručičiek. Existuje však aj prenosná verzia, ktorú ľudia držia v ruke a točia s ňou. Vo valčekoch sa nachádzajú uložené jednotlivé mantry a točením valčeka sa daná mantra ako keby recituje.

Špecifickým typom modlitby je prostrácia, alebo poklona. Pri tomto špeciálnom type poklony si modliaci sa spojí ruky pred telom a prejde s nimi 3 body – čelo, hrdlo a srdce. Tieto body sa nazývajú ako tri dvere a majú priniesť čistotu činov, čistotu slov a čistotu myšlienok.

Po tomto prichádza ľahnutie si na brucho na zem, kde sa vystrú ruky tak, aby sa človek dotýkal piatimi bodmi zeme – čelo, dve dlane a dve kolená. Takéto poklony sa využívajú pri štandardných denných modlitbách, no aj pri modlitbách na špeciálnych miestach alebo posvätných cestách.

Každý veriaci človek, ktorý vyznáva tibetský budhizmus, by mal niektoré z týchto miest navštíviť aspoň raz za život. Miesta spomenuté v tomto rebríčku predstavujú tie najdôležitejšie chrámy a kláštory, ktoré formovali podobu dnešného tibetského budhizmu, a preto sú cieľom všetkých pútnikov.

Tibetskí veriaci okrem návštevy vyššie spomenutých miest preferujú aj púte k niektorým prírodným miestam, ktoré sú prepojené s tibetským budhizmom. Jednou z takýchto pútí je cesta k štyrom jaskyniam, ktoré sú prepojené so životom Padmasambhavy. Tie sa nachádzajú v indickom štáte Sikkim. Obľúbenou púťou tibetských budhistov a nie len ich je však púť k hore Kailaš v západnom Tibete.

Tibetskí budhisti nazývajú horu Kailasa alebo Gang Rinpoche. Predstavujú si ju ako trojrozmernú mandalu, ktorá je posvätná. Veria, že je domovom Chakrasamvary, jedného z božstiev, ktoré reprezentuje osvietenie. Pre budhistov je taktiež významná poloha tejto hory, veria totiž, že sa nachádza v strede vesmíru. Vďaka týmto skutočnostiam každoročne navštevujú budhisti toto miesto a robia okolo neho kruhovú púť – koru. Verí sa, že jedna kora očistí hriechy z jedného života, 13 kor očistí hriechy za celé storočia a 108 kor spôsobí, že človek dosiahne osvietenie.

Tibetský budhizmus je jedna z najfascinujúcejších foriem náboženstva, akú dnes na svete máme. Stovky rokov vývoja, striedania sa panovníkov, vojen a náboženských reforiem dnes prinášajú na svete miesta, ktoré sú unikátne svojou duchovnou atmosférou a ich návšteva vo vás zanechá dojem a hlboké zážitky na celý život.