Načítavame pre vás exkluzívny blog

Lhasa - Hlavné mesto strechy sveta

Lhasa - Hlavné mesto strechy sveta

Bude polnoc a Lhasa spí. Sedíme na terase nášho hotel a úchvatné hlavné mesto Tibetu máme ako na dlani. Priamo pod nami ešte zopár zblúdilých pútnikov z vidieka prechádza po posvätnom okruhu Barkhor,…

Bude polnoc a Lhasa spí. Sedíme na terase nášho hotela a úchvatné hlavné mesto Tibetu máme ako na dlani. Priamo pod nami ešte zopár zblúdilých pútnikov z vidieka prechádza po posvätnom okruhu Barkhor, šuchotajúc pritom v typických tibetských sandáloch. Ešte stále niekde tlie sviečka z jačieho masla, ktoré dávajú celému mestu nezabudnuteľnú vôňu. V diaľke skôr cítiť, ako reálne vidieť obrysy slávneho paláca dalajlámov – bájnej Potaly a potichu sa rozprávame o magične, ktoré sála z tohto mesta..

2 minúty o Lhase

Vypočujte si dve minúty dôvodov pre návštevu Lhasy.

Dvesto rokov mocnej ríše #

Tibet má bohatú, hoci pohnutú minulosť a smutnú súčasnosť. Málokto dnes vie, že bol kedysi mocným štátom, ktorý sa mohol merať s mongolskými, aj s čínskymi vojskami. Korene tibetskej ríše siahajú až do 7. storočia nášho letopočtu, keď za vlády bájneho vládcu Songtsena Gampa Tibet predstavoval reálnu hrozbu aj pre veľkú čínsku dynastiu Tang. Tento vyspelý štát však zanikol v roku 842 a až do začiatku 20. storočia bol Tibet potom striedavo rozdelený na množstvo navzájom bojujúcich štátikov, či zjednotený pod vládou Mongolov, alebo Číňanov. 

Atmosféra v Tibete vás chytí za srdce

Atmosféra v Tibete vás chytí za srdce

Novodobé dejiny #

Nezávislosť získal Tibet až po zániku čínskeho cisárstva v roku 1911. Táto nezávislosť však po celý čas bola tŕňom v oku pekinskej vlády, ktorá vytrvalo tvrdila, že Tibet je stále súčasťou veľkej Číny. Občianska vojna v krajine a celková slabosť ústrednej vlády však znemožňovali Pekingu prejsť od slov k činom. Tibetská vláda však túto situáciu nijako nevyužila na upevnenie svojich medzinárodných vzťahov a krajina sa zmietala v sporoch medzi snahou Dalajlámu o modernizáciu krajiny a tvrdošijným odmietaním akýchkoľvek reforiem zo strany budhistických mníchov. Až po skončení občianskej vojny a nástupe komunistov k moci 1, októbra 1949 bola Čína dosť jednotná a silná na zásah voči svojmu západnému susedovi. V roku 1951 bola Tibetu nanútená mierová zmluva, ktorá uznávala fakt, že Tibet tvorí neoddeliteľnú súčasť Číny, no zároveň garantovala postavenie Dalajlámu a budhistického duchovenstva. Politika Číny voči Tibetu bola počas nasledujúcich rokov pomerne liberálna a krehkú rovnováhu medzi čínskou prítomnosťou na Tibetskej náhornej plošine a tibetskou samosprávou sa obom stranám darilo udržiavať. Napätie rástlo najmä na územiach, ktoré nepatrili priamo k Tibetu, na ktorých však žila tibetská menšina. Práve tu už v päťdesiatych rokoch Číňania búrali budhistické kláštory, mníchov posielali na nútené práce a systematicky ničili tibetskú kultúru. Správy o bezpráviach, šíriace sa z týchto regiónov, viedli k odporu Tibeťanov voči čínskej moci a vyvrcholili povstaním v roku 1959, ktoré čínska armáda krvavo potlačila. Dalajláma, spolu s asi stotisíc krajanmi ušiel do severnej Indie, kde založil exilovú vládu v Dharamsale. Desaťtisíce ľudí padlo za obeť represáliam, ďalšie desaťtisíce utiekli a dodnes žijú v utečeneckých táboroch v Nepále, či v Indii. Lhasa sa pre Číňanov na dlhé desaťročia stala symbolom odporu voči centrálnej moci a ostražitosť pekinských vojsk každý naznak odporu potláčala v zárodkoch. Katastrofa sa ešte vystupňovala počas kultúrnej revolúcie, keď bol zaostalý a religiózny Tibet ideálnym miestom pre besnenie takzvaných modernizátorov v podobe červených gárd. Až po smrti Maa sa situácia postupne upokojila a devastácia krajiny sa zmenila na pokojné splývanie Tibetu s Čínou

Čínska súčasnosť #

Dnes už Čína Tibetu viac pomáha, ako škodí a aj samotný Dalajláma, nepriateľ číslo jeden pre pekinskú vládu, nedávno uznal prínos Číny pre ekonomický rozvoj Tibetu. Čína vidí dnes v Tibete jeden zo svojich najzaostalejších regiónov a prináša do tibetských výšok peniaze. Investície Číny do Tibetu sú skutočne impozantné. Stavajú sa mosty cez Brahmaputru, budujú cesty pretínajúce sedlá himalájskych kopcov, obnovujú kláštory, zničené ešte počas rokov kultúrnej revolúcie, stále viac jakov nahrádzajú traktory. Vláde, ktorá sa usiluje o uznanie v demokratickej časti sveta, veľmi záleží na pozitívnom obraze čínskej vlády v Tibete.
O vzťahu k Číňanom sa dnes už v Lhase nikto nebojí hovoriť otvorene: „Nemáme ich radi. Myslia si o nás, že sme niečo menej, lebo sme Tibeťania.“, hovorí chlapík s anglickým menom David. Uvedomuje si však realitu. „Tibet už nebude nikdy nezávislý. Číňania nám dnes dávajú prácu. Začínať od začiatku bez nich sa už nedá. Mladí nechcú žiť v budhistickom skanzene, majú radi počítačové hry a modernú hudbu tak ako mladí všade inde.“
Peking vie veľmi presne, že blahobyt, nech je akýkoľvek relatívny, pritiahne Tibet k Číne oveľa silnejšie ako akékoľvek represálie. Číňania zároveň robia všetko preto, aby sa čínska prítomnosť v krajine nedala nevidieť. Nikde inde v Číne neveje toľko čínskych červených zástav, nikde nevidíte toľko kasární a vojakov a pri čínskych pomníkoch, roztrúsených po celom meste, každý musí tušiť, že Čína si Tibet už definitívne podmanila. Smutný, ale reálny obraz dnešného Tibetu. 

Naspäť v Lhase #

Hlavné mesto Tibetu, Lhasa, leží v nadmorskej výške okolo 3500 metrov nad morom, obklopené úchvatnými päťtisícovkami, ktoré sú akoby na dosah ruky, no vybehnúť na ne je pre Európana, nezvyknutého na nadmorskú výšku v podstate nemožné. Poklad Lhasy sa skrýve v jeho starej tibetskej časti, kde sa môžete na celé hodiny nechať unášať vôňami a zvukmi úzkych uličiek, pomedzi stánky, ktoré ponúkajú pútnikom modlitebné mlynčeky, jačie maslo, tuhý tibetský čaj, modlitebné vlajočky, ale aj krásne látky tradičných tibetských vzorov.
Blúdime starou Lhasou a obdivujeme tradičné kamenné domy, pomaľované typickými tibetskými ornamentmi. Prijímame pozvanie na tibetský čaj prazvláštnej chuti a pozorujeme ruch na ulici. Hovorí sa, že iba jeden nápoj na svete je horší ako horúci tibetský čaj. Studený tibetský čaj. Silný čierny čaj zmiešaný s rozpusteným jačím maslom a soľou naozaj nie je pre každého. V Tibete ho však pijú všetci. Ak si ho objednáte, nepomôže vám rýchlo do seba obrátiť celú šálku. Okamžite je pri vás mladá Tibeťanka, ktorá vám so širokým úsmevom naleje šálku opäť do plna. Tibetský čaj je nekonečný. Uniknúť niet kam. 

Na Barkhore #

Nech sa túlate starou Lhasou akokoľvek dlho, skôr či neskôr skončíte na posvätnom okruhu všetkých tibetských veriacich. Barkhor má v sebe neuveriteľnú energiu, vyleštený telami pútnikov, prichádzajúcich sem často desiatky kilometrov s cieľom, aspoň raz zmerať celý okruh svojim telom. Na znak úcty si ľahnú na zem, tvárou k zemi, potom sa postavia, podídu pár krokov a celý rituál zopakujú. A tak stále dokola...Fascinujúce. K dôležitým vonkajším znakom tibetských budhistov patrí aj ruženec, zložený zo 108 častí a modlitebný mlynček. Trením ruženca, respektíve roztočením modlitebného mlynčeka v smere hodinových ručičiek za odriekania posvätnej mantry Om mani padme hum odchádzajú budhistické modlitby z tibetských výšok priamo tam, kam ich smerujú srdcia veriacich Tibeťanov. 

Na streche posvätného chrámu Jokhang

Na streche posvätného chrámu Jokhang

Posvätný Jokhang #

Poloha okruhu Barkhor nie je vôbec náhodná. Obchádza hlavný chrám tibetského budhizmu Jokhang. Prvý chrám stál na tomto mieste už pred 1300 rokmi. Jeho stavbu začal už spomínaný tibetský vládca Songtsen Gampo v roku 639, aby v ňom uložil podobizeň Budhu, nazývanú Akšobya, ktorú do Tibetu priniesla jeho nepálska manželka. Neskôr bola v tomto chráme uložená aj Jowo, ďalšia socha Budhu, od Gampovej čínskej manželky. A práve tá dala Jokhangu jeho meno. Socha Jowo Sakyamuni je dnes najuctievanejšou podobizňou Budhu v celom Tibete. Aj preto k nej vedú kroky tisícok veriacich. Stačí len vstúpiť do chrámu, na chvíľu sa v pokoji oprieť, dýchať omamné vône, počúvať tiché brumendo mníchov a sila, ktorá pôsobí na Tibeťana, dostane aj Vás. Jokhang je z iného sveta. A jeho podmanivej sile len ťažko uniknúť.
Priamo z hlavného chrámu vedú strmé schody na strechu Jokhangu s prekrásnym výhľadom na celú Lhasu. Ak budete mať šťastie budete počuť spevy miestnych Tibeťanov, ale v každom prípade sa budete môcť pokochať pohľadom, ktorý vyráža dych.
Priamo pod vašimi nohami sa otvára hlavné námestie starej Lhasy, ktoré tvorí akúsi vstupnú bránu do Jokhangu. Je obľúbeným miestom stretávania sa obyvateľov hlavného mesta Tibetu a bolo zároveň aj centrom mnohých protičínskych demonstrácií. Aj preto z neho čínska vláda dala odstrániť všetky stromy, aby tak ani na chvíľu nestratila kontrolu nad situáciou.
Keď Váš pohľad zablúdi ďalej, vidíte v diaľke palác, ku ktorému sa dodnes upierajú nádeje hrdých Tibeťanov. Potala.

Do sídla Dalajlámu #

Tak, ako je Jokhang opäť pulzujúcim srdcom tibetskej viery, slávna Potala dodnes čaká na návrat svojho majiteľa. Rovnako sebavedomo, ako pred 400 rokmi, kraľuje celému mestu zo 130 metrov vysokého kopca Marpo Ri. Potala, ktorá dostala svoje meno podľa posvätného vrchu v južnej Indii, je najväčšou a najslávnejšou stavbou Tibetu, no v skutočnosti je so svojou výškou 170 metrov ešte oveľa krajšia ako na fotografi.
Potala stojí na tom istom mieste, kde svoj prvý palác postavil už Songtsen Gampo. Nikto dnes už netuší, ako vyzeralo jeho sídlo, hoci jeho zlomky sa zachovali aj v súčasnej impozantnej stavbe. Počas vlády piateho Dalajlámu v polovici 17. storočia sa vzhľad kopca od základov zmenil. Piaty Dalajláma, najmocnejší a najslávnejší z radu dalajlámov, sa rozhodol na bájnom Marpo Ri vybudovať svoje nové sídlo. Stavbu začal v roku 1645 a po štyroch rokoch bola dokončená časť nazývaná Potrang Karpo, alebo Biely palác. O 40 rokov neskôr začali práce na Červenom paláci, no keď bola stavba spolovice dokončená, Dalajláma nečakane umrel. Aby mohlo byť dielo piateho Dalajlámu zavŕšené, jeho smrť sa dlho tajila a Červený palác sa podarilo dokončiť skôr, ako sa správa o smrti hlavy Tibetu dostala do sveta. Piateho Dalajlámu následne pochovali v Červenom paláci, kde je dnes jeho hrobka pokrytá 3700 kilogramami čistého zlata. Potala sa stála sídlom a zároveň miestom posledného odpočinku všetkých ďalších dalajlámov.
Po dokončení Letného paláca koncom 18. storočia v odľahlejšej časti Lhasy Potala slúžila ako zímné sídlo dalajlámov, no jej význam neklesol. Okrem toho, že v nej sídlila tibetská vláda, pôsobila mníšska škola, bola aj cieľom tibetských pútnikov, ktorí sa sem prichádzali pokloniť pamiatke predchádzajúcich dalajlámov. Dokonca aj počas kultúrnej revolúcie vďaka osobnej intervencii Čou En Laia unikla zostala v podstate nepoškodená a svoju krásu si zachovala dodnes. .
Na vrchol kopca Marop Ri vedú dve cesty. Dve cesty k množstvu menších, či väčších hál a kaplniek, ktoré pôsobia dojmom, akoby z nich dalajláma len pred chvíľou odišiel a každú chvíľu sa má vrátiť. Môžete dokonca nazrieť aj do jeho spálne a miestnosti, kde sa venoval meditácii. Návšteva Potaly určite stojí za vysoké vstupné, ktoré od Vás pri vstupe vypýtajú.

Von z Lhasy #

Opúšťame mesto a na prenajatých džípoch vyrážame na tibetský vidiek. Z Lhasy vedú v princípe dve cesty, jedna smeruje na západ údolim rieky Brahmaputra do druhého najväčšieho mesta Tibetu a sídla Pančenlámu, do Šigatse a ďalej ako Diaľnica priateľstva až do nepálskeho Káthmandú. No naše kroky vedú na východ k miestam, kde vznikal tibetský budhizmus a do čarovných kúpeľov na konci sveta.

Rád žltých čiapok #

Mnoho Európanov pokladá dalajlámu za akúsi hlavu svetového budhizmu. Dalajláma je však v skutočnosti iba najznámejším predstaviteľom najmocnej z odnoží tibetskej budhistickej vetvy, ktorá vošla do dejín pod názvom Gelugpa, alebo tiež žltočiapkovci. Toto pomenovanie príslušníci rádu dostali podľa žltých čiapok, ktorými sa chceli odlíšiť od Kagyupy, ktorej pokrývky hlavy boli červené. Rád Gelugpa založil v 14. storočí mních Tsongkhapa a svoj prvý kláštor nechal postaviť asi 40 kilometrov východne od Lhasy. Práve predstavený tohto kláštora a nie dalajláma je skutočnou a oficiálnou hlavou rádu Gelugpa a práve do kláštoru Ganden smerujú naše kroky.
Do výšky 4500 metrov nad morom
Je september a v Tibete práve prebieha žatva. Po ceste stretávame čriedy jakov, ktorých v Tibete žije asi päť milińov. V podstate všetky sú dnes už domestikované a Tibeťania ich chovajú jednak ako hlavného pomocníka na poli, ako dopravný prostriedok, ale aj na vlnu, kožu, mlieko a mäso. Jačie mäso je v Tibete asi také bežné ako u nás bravčové a jačie steaky sú obľúbenou delikatesou návštevníkov Tibetu.
Stretnúť divého jaka sa dnes už podarí málokomu. Ešte pred 50 rokmi ich žilo na Tibetskej náhornej plošine cez milión, dnes ich je asi 15000. Vážia asi tonu, vysoké sú takmer dva metre a vo vysokých nadmorských výškach a v extrémne nízkych teplotách sa im darí najmä vďaka trojnásobnému množstvu červených krviniek a väčšiemu objemu pľúc..
V ostrých serpentínach stúpame ku kláštoru v nadmorskej výške 4500 metrov nad morom a pred nami sa otvára iný svet. Naše kroky splývaju s krokmi desiatok kočovných nomádov, ktorí prechádzajú po posvätnej kóre okolo celého kláštora, točiac modlitebnými mlynčekmi. Spolu s nimi neďaleko kláštora uviažeme farebné modlitebné vlajočky a oddávame sa pokojnej meditácii. Návrat do doliny je skutočným návratom do reality.

Kúpele na konci sveta #

Naša cesta sa však nekončí v Gandene, ale smeruje k čarovnej dedinke Tidrum. Aby ste do Tidrumu trafili, potrebujete skúseného sprievodcu, ktorý vie, kde odbočiť z hlavnej cesty a prejsť zužujúcou sa dolinou na miesto, kde sa končí cesta a údolie uzatvára množstvo modlitebných zástavok, povešaných od hrebeňa po hrebeň. Práve tu sa nachádza maličký ženský kláštor, ale najmä horúce pramene, ktoré umožnili vznik kúpeľov, ktoré by ste na tomto mieste skutočne nečakali. Oddelené kúpele pre mužov a ženy, odpočivárne a priestor pre spoločenské hry. Fascinujúca kúpeľná atmosféra na skutočnom konci sveta.

Pomaly sa stmietva a my sa vraciame do Lhasy, míňame pár vojenských kontrol a do mesta vchádzame už za prítmia. Opäť dýchame omamnú vôňu sviečok s jačím maslom a na terase nášho hotela si vychutnávame posledný dúšok výborného miestneho piva Lhasa. Zajtra naša cesta Tibetom pokračuje. Na hlavné mesto tejto čarokrásnej krajiny sa však nedá zabudnúť. 

Jozef Zelizňák

Jozef Zelizňák

Jozef Zelizňák

Už 25 rokov sprievodca BUBO, pravý svetobežník a vynikajúci prekladateľ zo škandinávskych jazykov. Čítali ste Stiega Larssona, alebo Jo Nesba? Vyštudoval nórčinu a švédčinu, miluje Berlín a Buenos Aires (a našu kanceláriu), no jeho srdcovou záležitosťou sa stala oblasť východnej Ázie, ktorú od roku 2001 navštívil nespočetnekrát. Viedol slovenské prvoexpedície do Bangladéša, Guyan a Surinamu aj Severnej Kórey, prvú našu cestu na Antarktídu. Jozef je top manažér a okrem bezproblémového riadenia zájazdov má na starosti marketing. Obdivuhodne rozhľadený, vľúdny a skúsený cestovateľ s vášňou pre gastronómiu.

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Patagónia, Ohňová zem + luxusná plavba (Komfort)

Posledná úprava článku | Prečítané: 1556x

Mohlo by Vás zaujímať

Blogov

Odporúčame tieto zájazdy

E

Ázia  

Tibet, Nepál, India, Čína


náročnosť

26 dní

Trvanie

3570
K

Ázia  

Tibet, Nepál, Čína


náročnosť

15 dní

Trvanie

3195
K

Ázia  

Čína


náročnosť

11 dní

Trvanie

2310
K

Ázia  

Tibet, Nepál, Čína


náročnosť

18 dní

Trvanie

2850

Cestuj vďaka čítaniu

Čítajte, rozširujte si obzor a zbierajte pri tom zľavové kódy na cesty s BUBO.