Cestný prechod z Tibetu do Nepálu, alebo ako som si začal vážiť slovenské cesty

Večer pred týmto náročným presunom, prichádzame do posledného mesta na našej tibetskej púti, kde prespíme. Jeho názov je Gyirong, alebo po čínsky Jilong (吉隆镇). Mesto má iba niekoľko tisíc obyvateľov a je situované v nadmorskej výške približne 2 900 metrov nad morom. Keď sa povie Tibet, väčšina ľudí si túto oblasť spája s najvyššími vrcholkami sveta. Je tomu tak, až 5 zo 14 osemtisícoviek nájdeme čiastočne alebo úplne v Tibete. Sú nimi: Everest, Lhotse, Makalu a Cho Oyu – tie ležia na hranici s Nepálom.

Jediný vrchol, ktorý sa nachádza výlučne v Tibete, je Shishapangma. Vzhľadom na tento fakt sú ľudia pri príchode do Gyirongu prekvapení, keď nás začnú obklopovať ihličnaté lesy a zelená príroda. V tejto nadmorskej výške sa, pochopiteľne, občas stretne turista s príznakmi výškovej choroby. Naši sprievodcovia sú však na tieto prípady vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akadémii a pomôžu vám základné príznaky prekonať. Určite si v tomto prípade prečítajte blog Výšková choroba - ako proti nej bojovať.

Gyirong bol dlhé storočia jedným z hlavných miest, ktorými prechádzali obchodné a pútnické cesty z Tibetu do Nepálu a naopak. Stal sa tak vďaka práve príjemnému podnebiu, v ktorom sa mesto nachádza. Počas 17. a 18. storočia mesto slúžilo ako základňa tibetských vojakov, ktorí bojovali proti nepálskym vojakom vo viacerých konfliktoch.

Mesto bolo aj domovom jedného z najznámejších tibetských básnikov Jetsuna Milarepy, ktorý tu žil počas 11. storočia. Dodnes je v okolí mesta veľa miest zasvätených v jeho mene. Počas politických zmien v 60. rokoch minulého storočia sa Gyirong ako transportné mesto zatvorilo a otvorilo sa až v roku 2017 ako hlavný pozemný hraničný prechod medzi Tibetom a Nepálom.

Po príchode večer do mesta si ľudia začnú užívať jeho priateľskú atmosféru. Niektoré pretrvávajúce symptómy výškovej choroby pomaly miznú, lepšie sa tu dýcha a môžeme sa kochať nádhernými výhľadmi. Mesto je obklopené vysokými vrcholmi ako sú Pabil a Ganesh II., ktoré majú oba nad 7 000 metrov. V meste väčšinou bývame priamo v centre a máme to blízko na hlavné námestie, ktoré je síce veľmi malé, ale stále je centrom tohto mestečka.

Pri jeho okolí sa nachádza viacero obchodov a reštaurácií, kde si môžete dať posledné útržky tibetskej kuchyne, alebo sa pripraviť na nepálsku kuchyňu, keďže Nepál sa nachádza doslova „za rohom“.

Na námestí sa nachádza aj stredne veľký budhistický chrám, ktorého okolie je obľúbeným stretávacím miestom domácich. Priamo vedľa neho sa nachádza basketbalové ihrisko, kde som si pri poslednej návšteve, ako bývalý basketbalista, zahral s domácimi jeden zápas.

Pri mojej poslednej návšteve bol v meste veľmi pekný kultúrny program, ktorým sa s nami mesto rozlúčilo a vyprevadilo nás do Nepálu. Napriek tomu, že Gyirong je malé mesto, vás vie chytiť za srdce a poslednýkrát vám ukázať, aký je Tibet v skutočnosti nádherný.

Cesta k hraničnému prechodu zaberie niečo okolo 45 minút, za ideálnych podmienok. Asfaltová cesta je relatívne nová, no vedie popri rieke Trishuli, ktorá sa vie najmä počas monzúnového obdobia poriadne vymknúť spod kontroly a niekedy sa úseky cesty strhnú. O tomto by vedel rozprávať môj kolega Laci, ktorý tu neplánovane strávil na nepálskej strane o 3 dni viac, ako mal. Nakoniec však, vďaka jeho bohatým skúsenostiam a pomoci lokálnych obyvateľov, všetko dobre dopadlo.

Pri mojej poslednej návšteve sa táto cesta prerábala a spevňovala a tak nám presun k hraničnej budove zabral trochu dlhšie. Ak to však má byť cena za to, že v budúcnosti táto cesta vydrží, tak potom som to ochotný pretrpieť. Cestou prekonávame viacero serpentín a za jedným z kopcov sa pomaly objavuje monštruózna budova, v ktorej sa nachádza čínska strana hranice. Ak ma niečo naučili desiatky odsprevádzaných zájazdov v Číne, tak je to to, že Číňania radi budujú veľké veci. Hraničný prechod Rasuwa je toho príkladom.

Autobus nás vykladá tesne pred budovou hranice, kde sa nachádza malá búdka. V nej sedí čínsky policajt a my pekne všetci po jednom prídeme k okienku, on pozrie naše pasy a púšťa nás ďalej.

Pred hlavnou budovou sa nachádza aj parkovisko, kde zastal náš autobus s kuframi. Vyberieme kufre, rozlúčime sa s pánom šoférom a smerujeme dovnútra budovy. Tam najprv prebehne kontrola teploty, neskôr kontrola batožiny a ako posledné pasová kontrola. Proces veľmi podobný tomu, ako to prebieha na letiskách.

Po všetkých týchto kontrolách vychádzame z obrovskej budovy a prechádzame po moste ponad jeden z prítokov Trishuli na jeho druhú stranu, kde sa nachádza nepálska časť hranice. Na rozdiel od tej čínskej, tu sa nachádza iba jedna malá búdka, v ktorej nepálski policajti prezerajú batožinu. Po jej prezretí nás na mieste čaká už nepálsky partner aj s autobusom.

Keď som tu bol prvýkrát, snažil som sa premerať si autobus. Čím viac som na neho pozeral, tým viac som si nevedel predstaviť, kde zmestíme celú skupinu a hlavne každého batožinu.

Keď však šofér začal spolu s lokálnym sprievodcom vyhadzovať kufre na strechu autobusu, trvalo mi chvíľku sa spamätať, no potom som sa pridal a pomohol som im. V Nepále sa jednoducho niektoré veci robia trochu inak.

Po naložení kufrov na strechu a ľudí dovnútra autobusu sa presúvame na miesto, kde sa kontrolujú pasy a kupujú víza. To sa nachádza asi 5 minút cesty ďalej. Táto cesta nám ponúka prvú ochutnávku toho, čo nás najbližšie hodiny čaká.

Po príchode na pasovú kontrolu môžeme pozorovať budovu, ktorá by na území Európskej únie pravdepodobne nespĺňala niekoľko bezpečnostných štandardov. Tie nepálske to však spĺňa, a to je to podstatné. Každý z turistov zaplatí pri okienku za víza a dostane do pasu pečiatku.

Ak by ste tento krok vynechali, absolútne nikto si to nevšimne a môžete do krajiny vkročiť aj bez toho. Automaticky by ste však získali status ilegálneho imigranta a pri odchode z krajiny by ste si spôsobili „zopár“ problémov, preto vám odporúčam na tento krok nezabudnúť.

Po príchode do Nepálu a vybavení všetkých formalít nás čaká obed. Ten si buď dáme po ceste, alebo hneď v jednej z budov za pasovou kontrolou. Nachádza sa tu veľmi príjemná reštaurácia. Po vstupe do Nepálu sa aj posúva čas a my získavame k dobru 2 hodiny a 15 minút.

Čaká nás prvý nepálsky obed - dál bhat. Toto jedlo môžeme voľne preložiť ako dál (šošovicová polievka) a bhat (varená ryža). Okrem toho sa na tácke nachádza viacero zeleninových príloh, v prípade non-veg verzie aj kuracie mäso. Toto jedlo, ktoré je veľmi jednoduché, sa označuje ako neoficiálne národné jedlo Nepálu.

Ako by povedal Shailesh, náš nepálsky lokálny partner a môj dobrý priateľ: „Every Nepali eats at least one dal bhat per day. I eat two.“ – v preklade: „Každý Nepálec je aspoň jeden dál bhat denne. Ja jem dva.“

Dál bhat je jedlo, ktoré je vyvážené a plné živín. Je typickým jedlom pri zdolávaní vysokohorských trekov, keďže vám dodá všetky potrebné živiny a okrem toho je veľmi ľahké. V Nepále sa hovorí jedno príslovie, ktoré sa stalo veľmi obľúbené najmä pri výrobe suvenírov a reklamných predmetov: Dal Bhat power, 24 hour!

Po výbornom prvom nepálskom obede nás Shailesh ponúkne pohárikom nepálskeho rumu Khukri. Ten je pomenovaný po špeciálnom noži, ktorý využívajú nepálske špeciálne jednotky Gurkha. Rum Khukri je však na rozdiel od noža veľmi jemný a ukáže nám, že aj nepálsky alkohol vie byť veľmi chutný. Taktiež trošku pozdvihne morálku pred dlhou cestou, ktorá nás čaká.

Nasadáme do autobusu a vydávame sa na cestu. Kvalita cesty sa strieda. Občas je to kvalitný úsek asfaltky, väčšinou je to však rozbitá prašná cesta. Tento počiatočný úsek meria asi 20 kilometrov a trvá asi hodinu. Cesta stále vedie kaňonom popri rieke Trishuli a niektoré scenérie, ktoré sa naskytnú, sú na nezaplatenie. Niekoľkokrát stojíme kvôli fotografiám.

Po ceste míňane veľa kamiónov, ktoré smerujú opačným smerom – do Tibetu. 99 % z nich sú indickej značky Tata. Každý majiteľ kamiónu sa snaží ten svoj od ostatných odlíšiť, a preto si vodiči svoje kamióny vždy pomaľujú.

Také výtvarné kreácie, aké sú na nepálskych kamiónoch, by ste márne hľadali v tých najlepších európskych galériách. Väčšinou má každý kamión na sebe namaľované niečo, čo vyzdvihuje ich rodnú krajinu – Nepál. Buď je to niekoľko vlajok, obrys krajiny, súčasný alebo bývalí lídri alebo jednoduchý slogan – „Buddha was born in Nepal“.

Veľakrát tam však uvidíte aj svetové celebrity – najčastejšie futbalistov ako Messi, Ronaldo, Mbappé, hráčov kriketu, alebo niektorých hollywoodskych hercov. Okrem toho má každý kamión veľmi špecifickú zvučku klaksónu. Je to kvôli prenikavosti zvuku, keď kamióny prechádzajú cez zákruty so slepými bodmi, aby o sebe dali vedieť protiidúcim vozidlám.

Prečo sú vlastne tieto cesty veľakrát zničené? Je to kvôli viacerým faktorom. Seizmická aktivita v tomto okolí vie byť niekedy naozaj vysoká – dobrým príkladom je zemetrasenie z roku 2015, ktoré v tomto čase poničilo veľa ciest a stalo sa jedným z dôvodov, prečo sa hraničný prechod Rasuwa stal tým hlavným.

Cesty sa poničia najmä počas monzúnového obdobia, ktoré trvá každoročne od júna do septembra. Len pre porovnanie, počas troch mesiacov, ktoré sa označujú ako monzúnové obdobie spadne približne štvor- až päťnásobok zrážok, ktoré spadnú počas nemonzúnového obdobia, ktoré trvá 9 mesiacov.

Na viacerých úsekoch stojíme kvôli tomu, že pred nami dochádza k prerábke cesty. Nepál má ešte naozaj čo robiť, aby celá cesta bola v dobrom stave, no oceňujem aj ich snahu. Cesta sa pomaly prerába po krátkych úsekoch, a preto je pravdepodobné, že o pár rokov bude v oveľa lepšom stave. Na jednom bode však náš autobus zastavuje na dlhšie a nepohybuje sa už niekoľko desiatok minút. Pred nami stojí niekoľko desiatok áut a za nami to už odhadujem na stovku, ak nie viac áut.

Šofér nám otvorí dvere a ja sa s klientami dohodnem, že sa môžu na chvíľu von vystrieť, ale nech nejdú ďaleko od autobusu, lebo sa kolóna môže každú chvíľu pohnúť. Ja sa idem pozrieť dopredu kolóny, čo sa vlastne na ceste deje. Keď prichádzam na miesto, zisťujem, že sa útes nad cestou zrútil a zasypal cestu.

Pracovníci pracujú na zrútení aj ďalších labilných častí, aby nedošlo k nejakej tragédii. Lámanou angličtinou som sa od domácich dozvedel, že keď zrútia všetky časti, odpracú to a my prejdeme. Koľko to bude trvať? To netuší nikto.

Prešla asi hodina a medzi klientami sa dala kolovať ďalšia fľaška rumu Khukri, ktorá aj z takéhoto nepríjemného čakania spravila veselú chvíľu a viacero domácich na okolí sa naučilo niektoré slovenské ľudové piesne. Autá pred nami začínajú štartovať svoje motory, čo znamená, že sa budeme o chvíľu pohýnať. Klientov zavolám naspäť do autobusu a vyrážame.

Prejdeme inkriminovaný úsek, cez ktorý momentálne vedie iba jednosmerná doprava. Hneď za ním však niektorý z okoloidúcich vodičov autobusu toto nariadenie nerešpektoval a nám sa podarilo zablokovať komplet celú cestu.

Tento úsek bol veľmi úzky a pre dve dlhé vozidlá ako sú autobusy bol jednoducho neprejazdný. Bola to hra milimetrov a privolala na pomoc všetkých šoférov z okolia. Tí vystúpili zo svojich áut a stali sa našimi asistentami, ktorí nám ukazovali, ktorým smerom sa ešte koľko môžeme pohnúť. Bolo veľmi príjemné vidieť, ako sa spoločnou snahou snažili problém vyriešiť a všetci si pomáhali. Určite v tom hralo rolu aj to, že aj oni sa cez zablokovanú cestu chceli dostať ďalej. No keď si takúto situáciu porovnám so Slovenskom, neverím tomu, že tu by niekto takto pomohol.

Po niekoľkých hodinách a absolvovaní niekoľkých stoviek zákrut sa dostávame do približnej nadmorskej výšky, v ktorej je aj Káthmandu. Dedinky, cez ktoré prechádzame, sú už oveľa väčšie. Veľa z nich je obklopených ryžovými políčkami a my môžeme z autobusu pozorovať, ako vyzerá život na nepálskej dedine.

Väčšina domov v dedinách sú stavby veľmi jednoduché, veľakrát iba kamenné konštrukcie obložené plechmi rôznych farieb. Hlavný zdroj obživy pre ľudí žijúcich v týchto domoch je práve poľnohospodárstvo – pestuje sa tu najmä ryža, pšenica, niekedy napríklad kukurica. Väčšinou si ľudia pestujú tieto plodiny len pre vlastnú spotrebu, niekedy však predávajú nejaké zásoby aj do väčších obchodov alebo iným sprostredkovateľom.

Život v dedinách nie je jednoduchý, väčšinou má každá dedina menšiu školu a menšiu pohotovosť, ktorá slúži na základné ošetrenie. Po ceste uvidíte veľakrát kráčať deti, ktoré idú do väčších miest, kde sa nachádzajú väčšie školy/stredné školy. Ak napríklad potrebujete väčší zdravotný zákrok, taktiež musíte cestovať do väčších dedín/menších miest, kde sa nachádzajú väčšie zdravotnícke zariadenia. Veľa mužov z týchto rodín migruje do krajín juhovýchodnej Ázie - Malajzia alebo Thajsko - alebo do krajín Arabského zálivu za prácou. Peniaze, čo tu zarobia, posielajú svojim rodinám domov, aby im finančne vypomohli.

Objektívne sa dá zhodnotiť, že títo ľudia nemajú veľa, čo sa týka materiálna. Nie je tajomstvom, že Nepál patrí k jedným z najchudobnejších krajín vo východnej Ázii. No čím viac tých ľudí sledujem, tým viac zisťujem, že oni toho majú v skutočnosti veľmi veľa. Nie sú to síce materiálne veci, ale tie, ktoré sú v živote ešte podstatnejšie. Majú okolo seba rodinu, svojich blízkych, väčšina z nich je pozitívne naladená a rozdáva úsmevy naokolo. Jeden takýto presun vie človeku poriadne otvoriť oči v tom, aké veci sú v živote vlastne dôležité.

Nás čaká pred vstupom do Káthmandu posledné stúpanie cez kopec, ktorý ohraničuje priamo mesto. Cesta je už síce kvalitná, no zákruty sú tu poriadne ostré, a preto dostáva motor autobusu ešte poslednýkrát zabrať.

Cestou v tomto stúpaní sa v jednej zákrute nachádza veľmi pekná kaviareň s výhľadom na údolie, ktoré sme práve prešli. Zastavujeme tu, dávame si drink, slnko akurát zapadá a my sa kocháme výhľadmi. Po prekonaní tohto kopca nás čaká jedno z najúžasnejších miest sveta.

Po prekonaní posledného kopca sa pred nami na chvíľu otvorila panoráma Káthmandu. Toto mesto má oficiálne niekde medzi 1-2 miliónmi obyvateľov a celé údolie Káthmandu má hornú hranicu približne 5 miliónov. Oproti všetkému, čo sme doteraz videli v Nepále je toto obrovská metropola. Zástavba okolo nás hustne a my sa pomaly dostávame do mesta. Uličky sú zo začiatku stále úzke a občas sa stane, že nejakú zablokujeme, no na konci sa to vždy nejako uvoľní, v tomto smere sa v Nepále vždy nájde spôsob.

Po príchode do centra mesta do časti Thamel, kde sa nachádza náš hotel, nás poriadne prefacká atmosféra tohto mesta. V noci Káthmandu žije úplne inak a my sem prichádzame väčšinou práve večer, kedy je atmosféra najlepšia. Klienti si zhodia kufre na svoje izby a ja im idem ukázať okolie a odporučiť nejaké miesta. Čo to bude ako prvé? Nepálske momo? Alebo pivo Gorkha? Možno obidve naraz! Niektorí si rovno pôjdu kúpiť suveníry, niektorí sa len tak prejdú ulicami a niektorí ostanú na izbe a oddýchnu si, pretože budú potrebovať vstrebať všetky zážitky z tohto náročného presunu, ktorý dnes s BUBO absolvovali.

Táto cesta rozhodne nie je jednoduchá, no aktuálne je to jediný pozemný turistický prechod medzi Tibetom a Nepálom. Počas tohto presunu sa vystrieda scenéria niekoľkokrát a turista má možnosť obdivovať rozdielnosť dvoch krajín. Napriek tomu, že kvalita ciest na tomto presune nie je vždy najlepšia, bude to tá posledná vec, ktorú budete registrovať. To vám viem zaručiť ako niekto, kto tento presun absolvoval niekoľkokrát.