Desať zaujímavostí o Paraguaji

Klasickú prehliadku mesta s katedrálou a koloniálnymi domami tu nečakajte. Namiesto toho zažijete chaos a atmosféru obchodného mesta. Stánky na ulici, dokorán otvorené predajne, obchodné domy.

Mnoho Brazílčanov prechádza počas dňa cez Most priateľstva (Puente de la amistad) ponad rieku Paraná na nákupy práve do Paraguaja, kvôli výhodnejším cenám. Prichádza sem toľko áut, že Brazílčania a Paraguajci dokonca nemusia absolvovať hraničné kontroly, ktoré v Južnej Amerike aj za normálnych okolností vedia byť dosť zdĺhavé. Kúpite tu naozaj všetko. K doplneniu tohto zážitku si v tomto blogu predstavíme aj zopár zaujímavých faktov o tejto krajine.

Táto pomerne veľká krajina s rozlohou 400 000 km2 má približne 7 miliónov obyvateľov. Čo sa týka obyvateľstva, Paraguaj by sa dal opísať ako kopa bielych ľudí, ktorá rozpráva jazykom pôvodných obyvateľov. V krajine sú dva oficiálne jazyky, španielčina a guaraní. Dokonca viac obyvateľov rozpráva guaraní (približne 95 %) ako po španielsky (90 %).

Mnoho obyvateľov považuje guaraní za svoj materinský jazyk a častokrát neovláda plynulo španielčinu. Postupne taktiež v krajine vznikol ďalší jazyk, ktorý sa nazýva jorapa – mix medzi španielčinou a guaraní. Okrem týchto dvoch jazykov tu nájdeme aj Paraguajcov iných jazykových skupín, ako Kashiká, Aché, Ayoreo, či Lengua.

To, prečo sa v takej miere zachoval jazyk guaraní, je, paradoxne, zásluha Španielov. Pri dobýjaní inkskej ríše si Španieli získali na svoju stranu mnoho kmeňov pôvodných obyvateľov. Inkovia boli dobyvačná ríša a mali teda taktiež svojich nepriateľov medzi pôvodnými obyvateľmi.

Španieli povolili obyvateľom Guaraní používať svoj jazyk, ako tajnú komunikačnú reč na boj proti Inkom. Rovnako v ďalších desaťročiach, aj keď dochádzalo k miešaniu populácie s európskym obyvateľstvom, hrdé mamy z kmeňa Guaraní učili svoje deti svoj rodný jazyk a dbali na zachovávanie tradícii.

Keď sme popisovali Paraguaj ako kopu bielych ľudí, tak naozaj Paraguaj patrí medzi jednu z najhomogénnejších krajín na svete. 95 % obyvateľstva sa považuje za mesticov, čiže miešancov pôvodných obyvateľov a Európanov, z toho 40 % má talianske korene. V minulosti dokonca chcel istý diktátor, José Gaspar Rodriguéz, v 19. storočí úplne homogenizovať populáciu a zakázal sobáše ľudí rovnakej rasy.

Jednu z najväčších strát obyvateľstva zažil Paraguaj počas paraguajskej vojny, najkrvavejšej vojny v histórii Južnej Ameriky, kedy bojoval proti trojspolku Brazílie, Argentíny a Uruguaja. Stratil až 70 % dospelého mužského obyvateľstva. Do boja išlo 220 000 mužov a vrátilo sa len okolo 30 000. Nasledovali aj veľké boje o manželov. Našťastie na začiatku 20. storočia prichádzala aj do Paraguaja pomerne veľká vlna prisťahovalcov z Európy, ktorá nahradila stratené obyvateľstvo.

Toto je jeden zo zvláštnych faktov, ale v Paraguaji nemajú doma zvončeky. Namiesto toho, keď k domácim prichádza návšteva, začne tlieskať rukami. Paraguajci toto tlieskanie ľahko započujú, keďže zvyknú nechávať stále otvorené okná kvôli horúčave.

Tento zvyk siaha hlboko do histórie a je bežný najmä vo vidieckych oblastiach, kde domy často nemajú sofistikované vybavenie. Zaujímavé je, že aj v mestských oblastiach, kde už dnes mnohé domácnosti majú klasické zvončeky, sa stále preferuje tradičné tlieskanie. Nie je to len spôsob oznámenia príchodu, ale aj forma rešpektu – tlieskanie je osobnejšie ako stlačenie tlačidla.

Ďalším dôvodom, prečo sa tento zvyk zachoval, je aj nízka kriminalita v mnohých častiach Paraguaja, vďaka čomu môžu ľudia nechať dvere pootvorené a byť v neustálom kontakte so svojimi susedmi. Tlieskanie sa tak spája s otvorenou a pohostinnou mentalitou Paraguajcov, ktorí si cenia blízke vzťahy a radi vítajú návštevy bez akéhokoľvek zbytočného formalizmu.

Paraguajci milujú baviť sa a podobne ako Argentínci milujú mäso a grilovačky, tzv. parilla. Dokonca tu vznikol aj Guinessov svetový rekord za najviac zúčastnených ľudí na jednej parille na svete, kde sa stretlo až 30 000 ľudí. Ak ste pozvaní na nejakú grilovačku, nepatrí sa chodiť už na hotové. Treba prísť aspoň 2 hodiny vopred a zúčastniť sa pri príprave mäsa a samostatného grilovania. 

Z kultúry je veľmi známy fľaškový tanec, kedy dievčatá tancujú s pivovými fľaškami na hlave a postupne si pridávajú ďalšiu a ďalšiu. Najlepšie dievčence vedia na hlave balansovať až s 10 fľaškami. V súčasnosti už používajú aj špeciálne upravené fľašky, ktoré sa dajú jedna do druhej zašrobovať. Tak či onak, tancovať a balansovať s niekoľkometrovým stĺpom fľašiek na hlave je stále umenie. Alebo aspoň skvelá zábava. Keby sme sa ocitli na nejakej miestnej zábave, rytmy hudby nám možno prídu povedomé.

Často sa tu tancuje paraguajská polka, ktorá vznikla v 20. rokoch minulého storočia a je práve ovplyvnená československými prisťahovalcami. Najobľúbenejším hudobným nástrojom krajiny je harfa. 

V Argentíne sme sa už stretli s nápojom maté. V Paraguaji ho ale pijú nastudeno a okrem yerby maté do nápoja pridávajú aj zmes paraguajských byliniek. My v BUBO tereré, samozrejme, skúšame počas našej návštevy mesta. Rovnako ako v Argentíne sa tento nápoj pije cez slamku s dierkami na spodku, ktorá sa volá bombilla, ale zvyčajne naň používajú väčší pohár ako na maté.

V minulosti aj Paraguajci pili teplé maté. Zmena nastala práve počas spomínanej paraguajskej vojny v rokoch 1864-1870. Keď sa paraguajskí vojaci ukrývali pred nepriateľskými vojskami a oheň na zohriatie vody by ich mohol prezradiť. A tak si maté zalievali nastudeno.

Názov tereré vraj ale vznikol veľmi romanticky. Veliteľ danej vojenskej skupiny pomenoval tento nápoj na počesť svojej manželky, ktorá sa volala Teresa. Iní vravia, že je to onomatopoje, teda pomenované podľa zvuku vody, ktorá preteká cez slamku, keď dopíjate posledné dúšky nápoja.

To, že Paraguaj patrí medzi najmenej navštevované krajiny na kontinente, možno potvrdzuje aj fakt, že má iba jednu pamiatku zapísanú do svetového dedičstva UNESCO – Jezuitskú Misiu Jesús de Tavarangüe zo 17. storočia. Dnes tieto archeologické ruiny patria k najvýznamnejším prvkom histórie krajiny, pretože ukazujú jezuitské dedičstvo Paraguaja.

Jezuitské misie boli pôvodne budované ako samostatné komunity, kde žili misionári spolu s pôvodnými obyvateľmi. Misia Jesús de Tavarangüe mala byť jednou z najväčších v regióne, no nikdy nebola úplne dokončená, pretože jezuiti boli v 18. storočí vyhnaní z Južnej Ameriky. Napriek tomu jej ruiny dodnes ohromujú návštevníkov svojou monumentálnou architektúrou, ktorá pripomína európske baziliky.

Okrem tejto misie sa v Paraguaji nachádzajú aj ďalšie bývalé jezuitské redukcie, ako napríklad Trinidad, ktoré síce nie sú zapísané v UNESCO, ale ponúkajú fascinujúci pohľad na históriu koloniálneho obdobia. Aj keď tieto lokality nie sú tak známe ako napríklad Machu Picchu v Peru, pre milovníkov histórie predstavujú výnimočné miesto na objavovanie zabudnutých kapitol juhoamerických dejín.

Paraguaj, podobne ako Slovensko, nemá prístup k moru. Je to zároveň jediná krajina Južnej Ameriky, ktorá ho nikdy nemala. Bolívia kedysi mala prístup ku Tichému oceánu, ale stratila ho v pacifickej vojne proti Čile. Na druhej strane, Paraguaj má najväčšie riečne námorníctvo spomedzi vnútrozemských krajín.

Paraguaj má mnohé významné rieky pre riečnu dopravu a obchod. Je ňou napríklad rieka Paraná, ktorá tvorí hranicu s Brazíliou a Argentínou, ponad ktorú prechádzame aj my po Moste priateľstva pri návšteve Paraguaja. Paraná je dokonca po Amazonke druhou najdlhšou riekou kontinentu s dĺžkou až 4 880 km. Preteká ďalej Argentínou a vlieva sa pri Buenos Aires do rieky Río de la Plata. Dokonca, počas nášho BUBO zájazdu Argentína, Brazília sa aj chodíme plaviť na deltu tejto majestátnej rieky.

Ďalšou významnou je rieka Paraguaj, ktorá prechádza približne stredom krajiny. Zaujímavé je taktiež, že 90 % obyvateľstva žije na východ od rieky Paraguaj.

V Paraguaji je povolené uskutočniť duel so zbraňou za účelom vyrovnávania osobných záležitostí. Podmienkou je, aby obaja súperi boli darcami krvi a na dueli bol prítomný lekár. Paraguajská ambasáda sa ale k tomuto faktu vyjadruje, že to nie je pravda.

Hoci tento údaj často koluje ako kuriozita o Paraguaji, v realite je to skôr mýtus než skutočná právna norma. Zákony Paraguaja nijako oficiálne neumožňujú duely, no v minulosti boli súboje medzi jednotlivcami, najmä medzi vojakmi a aristokratmi, bežnou praxou. V 19. storočí sa dokonca verilo, že takéto duely boli prejavom cti, a mnohí politici či vojenskí dôstojníci sa rozhodli riešiť svoje spory týmto spôsobom.

Dnes sa na tento fakt skôr pozerá ako na súčasť folklóru a nie ako na skutočný prvok paraguajskej spoločnosti. Napriek tomu myšlienka duelov stále fascinuje mnohých ľudí, ktorí si radi predstavujú Paraguaj ako krajinu so zvláštnymi a nevšednými tradíciami. Nech už je pravda akákoľvek, faktom ostáva, že na našich zájazdoch vám sprievodca vyškolený v BUBO Cestovateľskej Akadémii priblíži túto problematiku ešte viac do hĺbky.

Paraguaj zdieľa s Brazíliou druhú najväčšiu vodnú elektráreň na svete, Itaipú, ktorú je možné fakultatívne navštíviť počas nášho zájazdu. Pozitívnym faktom je, že 100 % energie pochádza z obnoviteľných zdrojov, práve z vodných elektrární. Dokonca Paraguaj exportuje približne 90 % svojej výroby, hlavne do Argentíny a Brazílie.

Vodnú elektráreň Itaipú postavili v 70. a 80. rokoch 20. storočia a bola považovaná za jeden z najambicióznejších inžinierskych projektov na svete. Svojím výkonom prekoná aj slávnu Hooverovu priehradu v USA. Jej konštrukcia si vyžiadala masívne presídľovanie obyvateľov a zaplavila rozsiahle územia, no zároveň zabezpečila energetickú sebestačnosť Paraguaja na desaťročia dopredu.

Okrem Itaipú má Paraguaj aj ďalšie vodné elektrárne, ako napríklad Yacyretá na rieke Paraná. Vďaka týmto projektom je Paraguaj jednou z mála krajín na svete, ktorá prakticky nevytvára uhlíkovú stopu z výroby elektrickej energie. Napriek tomu má krajina stále problém s diverzifikáciou energetických zdrojov a väčšina domácností je závislá od elektriny, pričom využitie iných foriem obnoviteľnej energie, ako sú solárne panely či veterné turbíny, je zatiaľ minimálne.

Toto možno nie je až taký pozitívny fakt o Paraguaji. Ešte v roku 2010 pokrýval 51 % krajiny primárne les. Za posledných 24 rokov bolo vyrúbaných až 28 % tohto územia. Dôvodom tohto masívneho odlesňovania je pestovanie marihuany. Problému sa venuje už aj vláda, aby nedochádzalo k ďalšej strate lesov.

Paraguaj je bohatý na faunu a flóru. Ochrana vzácnych druhov zvierat a rastlín je taktiež vo veľkom záujme krajiny. Nachádza sa tu približne 150 druhov cicavcov a viac ako 650 druhov vtákov. Nájdeme tu napríklad jaguáre, leňochody, tapíre, pásovce, pumy, tukany, mnoho druhov papagájov, či sokoly.

V roku 2004 vypukol požiar v jednom supermarkete v hlavnom meste Asunción kvôli nesprávne postavenému komínu. Pri požiari zahynulo až 300 ľudí a ďalších 500 skončilo s poraneniami a popáleninami. Dôvodom boli zamknuté dvere únikového východu. Majiteľ supermarketu ich zamykal, aby ľudia nemohli utiecť bez zaplatenia. Následne boli majiteľ obchodu, jeho syn aj slúžiaci ochrankár odsúdení na 12 rokov väzenia. 

Paraguaj možno nie je taký atraktívny pre turistov v porovnaní so svojimi susedmi, Bolíviou, Argentínou a Brazíliou, určite ale stojí aspoň za krátku návštevu a obohatenie našej cesty do Južnej Ameriky. Pridáte sa nabudúce k nám?