Colonia del Sacramento - portugalské mesto so španielskou históriou

Uruguaj je pokračovaním argentínskej pampy s mnohými vodnými tokmi, La Plata a Uruguaj sú jedny z najväčších riek, ktoré tiež dosť ovplyvňujú celú krajinu. Poľnohospodársky veľmi úrodná pôda predurčila Uruguaj pre pestovanie kultúrnych plodín. Ryža, obilie, sója, hovädzie mäso, kukurica a pomaranče sú hlavnými poľnohospodárskymi plodinami. V krajine s priemernou nadmorskou výškou 100 – 150 m n. m. sú zaujímavosťou oblé chrbty vrchoviny zvané aj „lyžice“.

Úrodné planiny tejto pahorkatiny boli prvýkrát osídlené približne 7 000 až 9 000 rokov pred Kristom, skupinami lovcov a zberačov. Neskôr sa vyvinuli národy orientujúce sa na pestovanie, rybolov a keramiku. Okolo roku 1516 zem prvýkrát v novodobej histórii objavili Španieli a v tom čase sem priplávali aj Portugalci.

Celé 16. storočie sa Španieli pokúšali zem kolonizovať, no dlho narážali na odpor domorodých obyvateľov. V roku 1726 bolo založené hlavné mesto Montevideo a odvtedy sa o túto krajinu medzi Brazíliou a Argentínou viedli mnohé spory. V roku 1776 začlenili Španieli toto územie do Miestokráľovstva Rio de la Plata. V 19. storočí zachvátila Južnú Ameriku vojna o nezávislosť a Španieli boli pomaly vytláčaní.

Suverenita krajiny bola podpísaná medzi Brazíliou a Argentínou za prítomnosti Britov v roku 1828. Vznikla tak nezávislá Uruguajská republika. Suverenitu ale musela častokrát brániť. Rozpory medzi liberálmi a konzervatívcami koncom 19. storočia vyústili v občiansku vojnu.

Keď sa moc vrátila znovu do rúk civilistov, krajinu ovplyvnila kríza dvadsiatych rokov minulého storočia. Bola nastolená diktatúra, ktorá takpovediac zachránila krajinu pred druhou svetovou vojnou, kde si udržala neutralitu. Sedemdesiate roky sa niesli pod vplyvom partizánskych geríl. V roku 1984 nastala znovu demokratizácia, ktorá ale zasa vyústila do hospodárskej krízy. V roku 2020 bol zvolený ako 42. prezident Uruguaja Louis Alberto Lacalle Pou.

Keď už raz navštívite Buenos Aires, určite si pobyt naplánujte o jeden deň navyše. Pretože len dve hodiny plavby loďou z Prístavu našej Panej sv. Márie dobrých vetrov sa nachádza jedno z najkrajších koloniálnych miest v Južnej Amerike. Colonia del Sacramento. Dostanete sa tam z Buenos Aires Terminal Buquebus Porto Madero. Premávajú tam trajekty troch spoločností: Buquebus, Seacat Colonia a Colonia Express.

Vstávame skoro, aj keď náš hotel je v centre Buenos Aires a dostaneme sa na terminál trajektov asi za 15 minút pešo. Treba tam byť hodinu a pol pred odchodom. Musíme totiž absolvovať proces takmer rovnaký ako na letisku. Terminál je pomerne veľký a organizovaný, ale pred check-inom môže byť trochu chaos. Sú tam samozrejme rôzne priehradky. Orientovať sa tu viete celkom dobre, na tabuliach sú oznamovatele časov, odchodov a mená spoločností, ktorá loď, kam pláva.

Odporúčam mať so sebou nielen digitálnu verziu lístkov, ale aj vytlačenú verziu. V hoteli na recepcii vám ich ochotne vytlačia zadarmo. Samozrejme lístky sú obojsmerné, čiže papiere netreba vyhadzovať. So sebou treba vždy pas. Po check-ine idete na security, kde si treba dať pozor na ostré predmety. Je tam skener. Ak niekto má vreckový nožík stále so sebou, nemusíte sa obávať, security vám ho zoberie, zaregistruje a pošle s vami loďou pod určitým číslom s visačkou. Vy dostanete papier a vyzdvihnete si ho na informáciách v Colonii.

Nasleduje pasová kontrola, tiež rozdelená na argentínske a uruguajské pasy a pasy cudzincov. Tam treba tiež predložiť pas a lístok na loď. Potom sa treba už len orientovať šípkami a ísť na loď.

Trajekt je celkom jednoduchý, rozdelený na business class a economy. Vždy si máte kam sadnúť, ale vyjsť na palubu sa nebude dať. Nachádza sa tam jedáleň s občerstvením, no väčšinou sú tam iba sendviče. Pokiaľ si kúpite lístok s jedlom, môžete si ísť pre sendvič a pitie, potom si už len užívate cestu.

Po vylodení zasa idete na security a hneď zasa na lovenie pečiatok do pasu. Ako vychádzate von, na pravej strane sú informácie a turistické okienka, kam sa nahrnú všetci turisti. Tí si totiž, podobne ako my, objednajú miestneho sprievodcu aj s výkladom a autobusom. Vitajte v Colonia del Sacramento a vitajte v Uruguaji!

Portugalský moreplavec Manuel Lobo založil prvé sídlo Colonia del Sacramento na malom, neďalekom ostrove San Gabriel 20. januára 1680. O sedem mesiacov toho istého roku sa Colonia dostala do španielskych rúk. Odvtedy čelila Colonia striedavej nadvláde Portugalcov aj Španielov.

10. januára 1809, pred vyhlásením nezávislosti Uruguaja, dostala mestské práva. Odvtedy rástla pomaly aj na sever aj na východ. Nakoľko za druhej svetovej vojny bol Uruguaj neutrálny štát, Colonia si zachovala neporušené celé historické jadro, ktoré ideme práve objavovať.

Po príchode do mesta nás čaká miestna sprievodkyňa Marta, ktorá nás bude dve hodiny oboznamovať s týmto koloniálnym mestečkom. Naša prehliadka je zložená z pešej časti, kde si pozrieme historické jadro koloniálnej časti mesta, a potom z býčej arény, ku ktorej sa presunieme autobusom (vzdialená je asi štyri kilometre).

Cestou sa odfotíme pri nápise Colonia a vrátime sa späť do historického centra na obed. Máme čas aj na prechádzanie sa uličkami, obdivujeme nádherné koloniálne budovy a sem-tam si zakúpime nejaký suvenír.

Prehliadku historického centra Colonie del Sacramento začíname pri hlavnej bráne, ktorá kedysi bola jediným vstupom do mesta. Určite nás zaujme aj mestský múr, z ktorého dnes ostala už len symbolická časť. Ako sme si spomínali, mesto bolo založené v januári v roku 1680 Portugalcami ako odpoveď na španielske Buenos Aires.

Río de la Plata, v preklade strieborná rieka, sľubovala prepravu bohatstva z kontinentu a Portugalci taktiež chceli mať prehľad a kontrolu nad oblasťou. Doteraz pri priaznivej viditeľnosti dovidíme z Colonie až na mrakodrapy Puerto Madero v Buenos Aires. Asi si viete predstaviť strategickú polohu Colonie, keď Portugalci mohli pozorovať všetky lode plávajúce do prístavu Buenos Aires.

Keď sa o založení tohto mesta dozvedeli Španieli, dlho nečakali a už v auguste toho istého roku obsadili Coloniu. Takto si správu nad mestom vystriedali tieto dve mocnosti až deväťkrát do roku 1777. Portugalci mali mesto po väčšinu času, Španieli vždy získali mesto vojensky, mali väčšiu armádu a predsa okolie Colonie, dnešný Uruguaj, bolo španielske, takže nebolo ťažké vojensky obkľúčiť a obsadiť mesto.

Portugalci si vždy Coloniu naspäť získali diplomaticky. Povedzme v Európe mali tieto dve mocnosti nejaké nezhody, tak na uzmierenie Španieli vrátili Portugalcom Coloniu v Južnej Amerike, poprípade išlo o nejaké výmeny území atď.

Keďže Portugalci vedeli, že nemajú šancu proti španielskej armáde, v roku 1720 začali stavať tento mestský múr. Historické mesto Colonia sa nachádza na polostrove, takže z troch strán bolo mesto chránené vodou, kde je dokonca nepravidelné a kamenisté dno, takže priplávanie veľkých lodí bolo nebezpečné. Mnoho vrakov sa doteraz nachádza na dne rieky, že vraj aj s mnohými pokladmi.

Mesto ostalo jedine nechránené zo súše, a tak sa Potugalci rozhodli postaviť rovný múr spájajúci jednu a druhú stranu polostrova. Vchod do mesta tvorila majestátna vstupná brána so sklápacími dverami, ktoré sa každú noc zatvárali. Múr tu stál až do roku 1828. Mesto Colonia sa po vyhlásení nezávislosti stalo súčasťou Uruguaja a už nebola potreba obranného múru. Rozširovalo sa aj za mestský múr a jedna prístupová cesta do centra nebola dostačujúca. Preto sa vtedajší prezident rozhodol múr zbúrať, nedbajúc na jeho historickú hodnotu.

To, čo vidíme, je replika múru, ktorý bol obnovený v 70. rokoch minulého storočia. Keď sa pozorne zadívame na múr, vidíme v spodnej časti malé kovové bodky. Tie označujú hranicu, pokiaľ sa múr zachoval. Je to naozaj len niečo cez jeden meter. Zvyšok múru, rovnako ako aj hlavná brána, boli obnovené rodákom z departmentu Colonia, Miguelom Ángelom Odriozolom. Ten použil na obnovu kamene, ktoré sa nachádzali v blízkosti múru, a dokonca sa podarilo zachovať aj kameň nad hlavnou bránou s pečaťou Portugalského kráľovstva.

Miguel Ángel Odriozola sa v roku 1969 rozhodol dať historickému centru Colonie del Sacramento druhý dych. Vďaka jeho prínosu na obnove historickej štvrti mesta bola Colonia zapísaná v roku 1995 do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Tento významný uruguajský architekt sa podieľal okrem obnovy múru aj na rekonštrukcii mnohých ostatných historických budov, múzeí, ruín kláštora San Francisco s priľahlým majákom, či hlavnej Baziliky Najsvätejšej sviatosti (Basílica del Santísimo Sacramento).

Pokračujeme ďalej a po ľavej strane vidíme krásny park s vysokými palmami, na ktorých veselo džavocú papagáje a iné tropické vtáctvo. Fúka teplý západný vetrík a cítime sa naozaj ako v koloniálnej ére.

Prechádzame popri Mercado Artesanal de Colonia, kde miestni umelci a výtvarníci sústreďujú svoje diela s nádejou, že sa turistom zapáčia a kúpia si niečo. Malieb a obrazov tu je naozaj na výber. Nečudujeme sa, toto miesto pôsobí veľmi fotogenicky a na každom rohu nájdete námet na krásny obraz.

Prechádzame na ulicu Manuela de Lobo, kde na jej konci vidíme starú bránu, ako vchod do koloniálneho mesta. Na ľavej strane je informačné centrum. Dnes tu sedia traja pracovníci celkom znudene. Hneď vedľa sú toľko žiadané toalety.

Prejdeme hlavnou bránou a vstupujeme do historického centra mesta. Dnes má príjemnú atmosféru s množstvom obchodíkov, múzeí, reštaurácií a kaviarničiek. Človek sa cíti ako v takom živom skanzene. Môžeme pozorovať typické portugalské a španielske domčeky - Portugalci stavali nižšie domy zo skál, mali šikmé strechy so škridlami a menšie okná.

Na rozdiel od toho Španieli stavali domy s vysokými stropmi a veľkými oknami, namiesto strechy mali tzv. rooftop, kde mali terasku, keďže záhrady neboli zvykom a ich domy boli z tehál, vyzerajú skôr ako také kocky. Takéto domčeky tu bežne stoja vedľa seba. Španieli a Portugalci tu ale nikdy nebývali naraz.

Momentálne v mestečku žije približne 50 ľudí. Kedysi ich tu bývalo vyše 3 000, no po tom, ako sa centrum mesta zaradilo do UNESCO, ceny nehnuteľností v centre stúpli. Mnoho ľudí predalo svoje domy a zaobstarali si nové bývanie v novo rastúcich častiach mesta.

Rovnako, keď je nejaká budova zapísaná v UNESCO, podmienky na zrealizovanie rekonštrukcie sú niekedy ťažko splniteľné. Človek musí riešiť mnoho papierovačiek, na ktoré má nie každý trpezlivosť. A tak sa dnes z domov stali múzeá, reštaurácie či suvenírové obchodíky.

Hneď za bránou je križovatka doľava a rovno. Doľava sa dostanete popri hradbách na postrannú uličku, ktorá vedie, lemovaná mnohými reštauráciami, až k vlajkovému stožiaru republiky, Bastión de San Pedro. No a keď pôjdete rovno, dostanete sa na prekrásne koloniálne námestie s parkom a starými budovami.

Na pravej strane je hneď jedna z BUBO najodporúčanejších reštaurácií a kaviarní v Colonia de Sacramento – Restaurant Don Pedro. Tam nájdete tiché posedenie pri káve alebo chutné uruguajské špeciality.

Na pravej strane oproti reštaurácii je krásny park menom Plaza Mayor. Po jeho stranách sú umiestnené mnohé staré budovy. Uličku lemujú nespočetné stánky miestnych umelcov so suvenírmi, kde nechýbajú ani magnetky a iné „čačky“ z Uruguaja a z Colonie. Je tu Portugalské múzeum, na konci sa týči spomínaný maják či vinotéka s uruguajskými vínami.

Celé múzeum nie je len jedna budova. Portugalské múzeum, aj okolité budovy končiace španielskym múzeom, tvoria komplex skanzenom podobným Open air múzeám, kde si v hlavnej budove kúpite vstupenku a s tou prechádzate všetkými budovami. Pozor, do majáku a múzea sa dostanete len s miestnou menou, neberú karty ani doláre.

Na Plaza Mayor sa zastavujeme pri Uličke vzdychov. Existuje viacero legiend, ako ulička prišla k svojmu názvu. Jednou z nich je, že kriminálnikov popravovali na hlavnom námestí, a keď prichádzali z prístavu smerom od rieky, prichádzali touto uličkou, kde poslednýkrát dýchali. Ich príbuzní ich zároveň počas kráčania oplakávali a vzdychali. To však ale nie je pravda, na polostrove sa nenachádzalo žiadne väzenie a tvrdí sa, že poprava sa tu uskutočnila iba jedna v histórii. A kvôli jednej poprave by pravdepodobne ulička nedostala svoj názov.

Pravdou je, že ulička sa nachádzala v blízkosti prístavu a keďže tu prichádzali námorníci po dlhých mesiacoch na mori, vznikali tu prvé nevestince. Takže na základe iných vzdychov dostala táto ulička pomenovanie. Mimochodom, keď zídete uličkou dole, na spodnom domčeku sa nachádza krásny historický lampáš, ktorý tvorí pekný detail pre fotku. Táto fotka s lampášom a s koloniálnymi domčekmi v pozadí sa nachádza aj na mnohých pohľadniciach a magnetkách.

Naša sprievodkyňa vtipne hovorí, že keď prejdete uličkou trikrát a na konci do rieky zakričíte meno svojej tajnej lásky, tak sa do vás zamiluje. Následne poznamenala, že ak to nevyjde, tak sa môžete do Colonie vrátiť a skúsiť to s iným menom.

Plaza Mayor alebo hlavné námestie je dnes príjemné, tiché miesto s lavičkami, pouličnými predajcami, no nebolo tomu vždy tak. V minulosti tu nebola zeleň ani stromy s papagájmi. Námestie slúžilo na trénovanie armády, sklad zbraní, kanónov a munície. 

V okolí námestia sa nachádza niekoľko múzeí. V Colonii si viete zakúpiť 1 lístok na vstup do všetkých 9 múzeí v meste, ktorý stojí 150 pesos, dá sa ale platiť len v hotovosti, čo nie je príliš vhodné pre jednodňových turistov, ale na hlavnej ulici - Calle de General Flores sa nachádza mnoho zmenární. Za jedno euro dostaneme približne 48 uruguajských pesos (platí k aprílu 2025, pozn. BUBO).

Postupujeme ďalej a prichádzame k symbolu Colonie - ku ikonickému bielemu majáku. Všímame si, že maják je postavený v ruinách bývalého františkánskeho kostola, ktorý bol zničený požiarom v roku 1705. Mnoho ľudí sa čuduje, prečo maják nestojí na samom cípe polostrova. Tento maják bol ale postavený kvôli častým lodným nehodám. Pôvodný prístav sa nachádzal na druhej strane polostrova.

Keď ale lode začali byť väčšie a s hlbším ponorom, kvôli spomínanému nepravidelnému dnu, dochádzalo na pravej strane polostrova k nehodám. Prístav teda presunuli na druhú stranu, kde je hlbšie dno a kde sa nachádza dodnes. Aby námorníkov upozorňovali na túto zmenu, využili ruiny starého kostola ako základ pre maják, ktorý postavili v roku 1857.

Dnes maják funguje na solárne panely (v Uruguaji 100 % energie pochádza z obnoviteľných zdrojov) a bliká po zotmení každých 9 sekúnd. Je vysoký 26 metrov a za menší poplatok sa dá vyjsť hore po 180 schodoch a potešiť sa výhľadom na malebné mestečko.

Od majáka pokračujeme ďalej po ulici Real až na križovatku s uličkou De la Playa. Ako sme porovnávali domy, tak tu máme príklad typickej španielskej a typickej portugalskej uličky. Portugalská ulička vedie smerom do rieky, je v tvare U, kanál ide stredom cesty. Španielska ulička je v tvare obráteného U, má 2 odtoky po stranách a taktiež Španieli začali budovať chodníky po stranách cesty.

Prechádzaním sa po uličkách si môžeme všimnúť veľmi nepravidelné kamene a niekedy sa musíme stále pozerať popod nohy, aby sme si náhodou nevytkli členok. Portugalci boli obkolesení španielskym územím a nemali kameňolom, takže museli pracovať s tým materiálom, ktorý získali z rieky. Rovnako mesto nebolo budované ako klasické mesto s rodinami a obchodníkmi.

Cesty boli spravené tak, aby boli a nemuseli brať ohľad na to, že sa budú po nich prechádzať ženy, deti alebo obchodníci s vozmi naloženými tovarom. Colonia bolo čisto vojenské a strategicky položené mesto. Na druhej strane dnes je mesto s neskutočným mixom architektúr - španielskej, portugalskej, eklektickej, koloniálnej a postkoloniálnej.

Presunieme sa na našu poslednú zastávku, na Plaza de Armas alebo Námestie zbraní. V každom koloniálnom meste boli okolo Plaza de Armas postavené tie najdôležitejšie budovy -  sídlo guvernéra, radnica a kostol.

Prvý kostol tu bol postavený už v roku 1680, ale iba z dreva a slamy. Bol viackrát zničený a prestavaný. Najväčšie poškodenie zažil ale začiatkom 19. storočia. Portugalci totižto kostol využívali ako sklad munície a pušného prachu a v roku 1823 do kostola udrel blesk, čo viedlo k obrovskému výbuchu. Odhadom výbuch zničil dve tretiny kostola. Bazilika bola následne obnovená medzi rokmi 1836 a 1841, pričom jej dnešná podoba pochádza z tejto rekonštrukcie. Ide o Basílicu del Santísimo Sacramento. Staručko ošúpaná, ale krásne zachovaná.

Keď sa na ňu zadívame, všimneme si, že niektoré časti múrov sú postavené z kameňa - tie pôvodné a nové časti sú zrekonštruované pomocou tehál. Rovnako aj spomínaný architekt Odriozola významne dopomohol k rekonštrukcii Baziliky, ktorá prebiehala v roku 1976. Niektorým bazilika pripomína skôr bunker ako svätostánok. Keďže Colonia bola strategické vojenské mesto, tak aj kostol navrhoval vojenský architekt.

Môžeme si všimnúť, že múry sú veľmi široké, majú okolo troch metrov a celkovo stavba pôsobí veľmi pochmúrne. Rovnako v interiéri netreba očakávať vitrážovité okná či bohatú zlatú výzdobu ako v iných kostoloch. Výzdoba je veľmi jednoduchá, nachádza sa tam zopár obrazov zavesených na stenách. 

Dom guvernéra je dnes zachovaný vo forme ruín, ktoré odhaľujú základy a časti múrov pôvodnej stavby. Dom bol postavený v 18. storočí počas portugalskej kolonizácie a bol centrom administratívy kolónie. Bol najluxusnejším domom v meste.

Bol sebestačný, mal vlastnú zásobu vody, stajne, služobníctvo, strážne veže. Počas konfliktov medzi Španielskom a Portugalskom bol viackrát zničený. Po finálnom prevzatí Colonie Španielmi v roku 1777 dom na znak víťazstva úplne zničili. Zaujímavosťou je, že ruiny domu sa objavili až nedávno - v roku 1991 počas archeologických vykopávok. 

Presúvame sa uličkou Vasconsellos na hlavnú ulicu, Avenida General Flores, lemovanú košatými platanmi. Presúvame sa k autobusu. Prechádzame okolo mnohých malých suvenírových obchodov a všadeprítomných reštaurácií. Vzduchom sa nesie vôňa kávy, chutného jedla a platanov.

Prvou upútavkou cestou autobusom smerom na býčiu arénu je po ľavej strane ležiaci štadión Campus Minucipal Profesor Alberto Suppici. Štadión pojme 6 500 divákov a hrá sa tu okrem mnohých iných športov aj futbal. Nazvaný je po trénerovi prof. Albertovi Sippicim, ktorý trénoval Uruguajský národný futbalový tím počas Majstrovstiev sveta vo futbale v roku 1930.

Cesta vedie popri brehoch rieky Plata na ľavej strane a už novom, modernejšom meste Colonia del Sacramento. Prechádzame popri promenáde s cyklocestou a chodníkom, mnohých vyhliadkach, ako napríklad Mirador Rambla Cristobal Colón, miestna pláž Playa Urbana el Alamo a aj popri nápise COLONIA, kde sa na spiatočnej ceste zastavujeme a fotíme.

Kruhový objazd, na ktorom je Plaza del Toros Real de San Carlos je lúčovité námestie so siedmymi ulicami. Treba si dať pozor na prechody pre chodcov, hlavne v skupinke.

V ruke držíme vstupenku do býčej arény, kde pri vstupe je niekoľko sekuriťákov a dvaja kontrolóri vstupov. Vchádzame do presklenej a veľmi modernej budovy. Je to kombinácia moderného štýlu s koloniálnym. Všetko je presklené, lebo aréna je zreštaurovaná kompletne a časti, ktoré sa nedali zreštaurovať, boli statikom nahradené modernými prvkami, aby uniesli stabilne celú budovu. Niečo také sa nedá spraviť len tak, citlivo musel vyberať, ako materiály skombinujú. Je to jednoducho moderný koloniálny skvost.

Dve poschodia a výťah zaistia zážitkový pobyt v budove. Pár obchodíkov a kaviareň doladí atmosféru a celý dojem je veľmi zaujímavá stavba.

Aréna bola prvýkrát otvorená 9. januára 1910 dvomi slávnymi toreádormi, Ricardom Torresom zvaným aj „Bombita Grande“ a Manuelom „Bombita Chico“ zo Španielska. Svojho času pojala 10 000 divákov. Celkovo v nej bolo odohratých 8 zápasov, kým uruguajská vláda v roku 1912 býčie zápasy úplne zakázala.

Po prehliadke býčej arény nastupujeme zasa do autobusu a presúvame sa popri pobreží naspäť do starého mesta. Cestou sa zastavujeme na 15-minútovú pauzu pri nápise COLONIA, aby sme si spravili pár fotiek a autobus nás nechá rovnakom mieste, ako sme nastupovali. Je 12 hodín, teda čas na obed, dávame si rozchod do pol štvrtej aby sme sa stihli najesť, dať si dobrú kávičku a nadýchať sa koloniálnej atmosféry. Na konci sa stretneme na námestí Plaza Major, kde je aj maják, na ktorý chcem vystúpiť aby sme videli celú koloniálnu štvrť z výšky. Spodná časť formulára