Najkrajšou prírodou sa hrdí Nový Zéland či Nóri, ale asi preto, lebo ešte neboli v Patagónii. Patagónia nie je žiadny štát, je to oblasť ako Škandinávia či Sibír. Aj Sibír je prekvapujúco trikrát zaľudnenejší. Podmienky v Patagónii sú totiž kruté. Z úplne prvých 200 španielskych kolonizátorov na juhu Patagónie v okolí pevnosti Bulnes prežil prvé dva roky len jediný. Všetci ostatní pomreli od hladu. V najkrajšom a najľúbeznejšom prostredí, aké si viete predstaviť. Už len byť tu a vidieť tú krásu je obrovským zážitkom. Oproti prvým osadníkom máme šťastie, že si večer môžeme dať skvelé vínko, steak a uložiť sa do pohodlnej postele vo vyhriatom hoteli.

Krajina obrov a indiánskych lovcov #

Trojuholník Patagónie má 1 milión kilometrov štvorcových a toto územie sa delí medzi Argentínu a Chile. Domov ľadovcov, sopiek, púští, fjordov, dažďových pralesov (mierneho pásma) a úžasného horského masívu Ánd. Do Patagónie patria aj všetky južné ostrovy, ako napríklad Ohňová Zem či ostrovy Hornovho mysu. Patagóniu pomenoval portugalský moreplavec Fernão de Magalhães.

Pata je po portugalsky noha a Patagónia sa naozaj nachádza úplne dole, tam kde sú nohy. No Magalhães vraj videl na zemi odtlačené stopy a tie šľapy boli vraj obrovské. Patagon bolo meno obra v stredovekom rytierskom románe, ktorý Magalhães dobre poznal a Indiáni, ktorých tu Magalhães stretol vraj boli obrovskí. Samozrejme to obri neboli, ale treba si uvedomiť že Portugalci boli v stredoveku doslova maličkí. Patagónia je teda krajinou „Obrovských ľudí s veľkou nohou.“

Pred príchodom belochov žili v Patagónii indiáni tisícročia (tvrdí sa, že až 14 000 rokov). Zo 6 kmeňov bolo za 150 rokov totálne vyhubených 4. Najlepšie tento civilizačný šok a stret s cudzími chorobami prežili indiáni kmeňa Mapuče. Títo boli už poľnohospodári, aj keď stále seminomádi. No väčšina indiánov ďalekého juhu boli lovci, veď tu na juhu nič poriadne nerástlo. Kultivovaní a vyspelí Indiáni z kmeňa Inkov, u nás známi chrámovým mestom Machu Picchu oblasť ďaleko na juhu nazývali  Patac humia = horská oblasť. Možnože názov Patagónia vznikol z tohoto?

„Lovci ďaleko na juhu“ na lov používali tzv. “boleadoras”, čo sú tri kamene obalené a upevnené na pštrosích kožených pásikoch, ktoré indiáni roztočili nad hlavou a dokázali hodiť na veľkú vzdialenosť s neuveriteľnou presnosťou. Pštrosom ňandu či „lamám“ guanaco to omotalo nohy a hotovo. Tento nástroj prevzali aj gaučovia a na to, že ho vymysleli indiáni, sa pozabudlo.

Patagóniou v sedle #

Prechádzame Patagóniou na koňoch v oblasti najväčšieho jazera Argentíny. Patagónia je oblasť, kde vraj vietor býva a tak uvažujem, či sa na tých koňoch udržíme. No v Patagónii sa hovorí, že vietor odnesie vaše pochybnosti a to sa aj stalo a jazdu si vychutnávame. V Čile vietor prináša z Tichého oceánu so sebou dážď a prší tu denne. Vidieť odhalené končiare bez závoja mrakov je tak vzácny jav ako u nás zatmenie slnka. No nám sa to vždy podarilo a BUBO ľudia majú zrejme dobrú karmu (viď fotografie). Tu v argentínskej Patagónii fúka z juhozápadu a na rozdiel od Čile je tu sucho. Teraz na chrbte koňa stúpame na okolité kopčeky a ideme v čiernom piesku. Z toho trčia trsy drsného coironu a sem tam pichľavé calafate. Je to akoby sme išli po púšti. Máme výhľad na záliv jazera Lago Argentino, ktoré v zime zamŕza a korčuľujú sa na ňom. Na juhu v Ohňovej zemi fjordy nezamŕzajú, lebo je v nich slaná voda, no tu je v júli a auguste riadna zima.

Vedie nás sympatický skutočný gaučo - baqueano na koni, ďalšieho koňa ťahá za sebou. Oblečený ako z historického filmu, s takou “francúzskou” šikmo posadenou čapicou na hlave vyzerá ako atrakcia pre turistov, ale stretávame sa na tak vzdialenom mieste, kde sa posledný týždeň turista nezastavil. V tejto romantickej časti sveta žijú lovci púm, pašeráci koní, trraperi, ktorí kladú pasce, profesionálni rybári, hľadači pokladov a nového “druhého” života.

"To je tvoja žena?" pýtam sa na dámu, ktorá cvála popredu na druhom koni. "Dcéra..." povie úkosom a posiela ju hneď preč späť domov pod zámienkou navariť maté. Potešila sa, že konečne niekoho vidí a teraz s nevôľou a neustále sa obzerajúc odcvála, je vidieť, že sa na koni narodila. Náš gaučo nám vysvetľuje, čo vidíme na okolí a ako riadiť naše kone, rozpráva plynule po španielsky s tými divnými argentínskymi koncovkami so samým "ž".  Keď mu dáme ochutnať marhuľovicu, tak zažiari: "barác palinka!". Zisťujeme, že jeho predkovia boli Maďari a Karol sa s ním odvtedy zhovára po maďarsky. A nakoniec nám svoju dcéru Eleonór aj predstaví.

Presne takýto nádherný výhľad - bezo zmeny - mal aj 25 ročný Charles Darwin. Len tá loď v zátoke Wulaia sa volala Beagle.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Hrdinovia Patagónie #

Jules Verne umiestnil svoju novelu "Maják na konci sveta" do Patagónie, však kam inam? Putujem Patagóniou a v hlave mám svojich hrdinov: Magalhãesa, Drakea, Darwina, Saint-Exupéryho. O každom z nich boli napísané knihy, o každom z nich som toho veľa prečítal. Fernão de Magalhães oboplával ako prvý okolo sveta, Francis Drake bol pirát, ktorého kráľovná Alžbeta pasovala za rytiera. Na plavbu Drakeovým prielivom z Patagónie na Antarktídu nikdy nezabudnem, 3 dni mi bolo zle. Ide o najširší a najhlbší prieliv na svete s najvyššími vlnami a odvážny Drake sa ním preplavil už v roku 1578. Francúzsky spisovateľ, autor Malého princa Saint-Exupéry v Patagónii medzi rokmi 1929 a 1931 lietal. Toto vie málokto.

 

Južnými patagónskymi Alpami sa plavím loďou a na palube s nami cestujú potomkovia Roberta FitzRoya. Michael FitzRoy sa včera kúpal na miestach, kde jeho predok Robert strávil celú zimu s Charlesom Darwinom. Kapitán aj mladý vedec sa v zátoke Wulaia určite kúpali taktiež. Trekujeme po ich stopách divokým juhom ostrova Navarino, ktorý je mimo turistických trás a prakticky nikto, kto bol v Patagónii, sa až sem nedostal. Ostrov Navarino je 4 x väčší než Ibiza a my mierime smerom k jazeru Navarino a Pico Navarino vysoko nad nami.

Presne tadiaľto chodil Charles Darwin, ktorý prispel v Patagónii k mnohým poznatkom a mnoho vecí je po ňom a celkovo po ich známej expedícii pomenovaných. Po ich lodi Beagle je napríklad pomenovaný kanál, na ktorom je položené najjužnejšie mesto sveta, Ushuaia.

Okrem objaviteľov a kladných hrdinov, vzdialené oblasti vždy lákali aj dobrodruhov iného zrna. Poznanie Patagónie posúvali vpred lovci, veľrybári a aj hľadači zlata. Najznámejším je Julius Popper, ktorý sa narodil v Bukurešti a vyštudoval v Paríži. Prešiel pol sveta a z Buenos Aires sa vydal hľadať zlato na juh. "Indiánov musíte dostať proti vetru, vtedy ich šípy nedostrelia a Winchestrovkou ich odbachnete ako nič.", radil. Popper si ohradil polostrov El Páramo a založil si tu vlastnú republiku, razil vlastné zlaté mince a vydával vlastné známky. Zomrel v Buenos Aires vo veku 35 rokov, no ostatky jeho tela z cintorína Recoleta následne zmizli. Niektorí tvrdia, že Július žije dodnes.

Charakter Patagónie tvarovali aj ďalší dobrodruhovia. Málokto vie, že Butch Cassidy a Sundance Kid (vo filme ich stvárnili Robert Redford a Paul Newman) sa uchýlili po úspešných lúpežiach v USA sem do Patagónie. Kúpili si tu nádherný ranč, kde by dožili v pokoji. Nebyť ich nepokojnej povahy, kedy po troch rokoch začali lúpiť aj tu... Po odhalení museli utiecť do Bolívie, kde ich zabili. No telá exhumovali a zistili, že to neboli oni. Podobne ako Popper, aj Cassidy s Kidom sú zahalení tajomstvom ako sa na hrdinov patrí.

V byte Martina Kukučina #

Najjužnejšie mesto sveta nad 100 000 obyvateľov, Punta Arenas, bolo založené až v decembri 1848. V roku 1908, čiže relatívne skoro, sem, na koniec sveta prišiel spolu s chorvátskou komunitou pracovať lekár Martin Kukučín. Chlapec zo zemianskej rodiny vyštudoval evanjelické gymnázium, následne medicínu na Karlovej univerzite a pracoval na ostrove Brač v dnešnom Chorvátsku, vtedy súčasť Rakúsko-Uhorska.

4 fotografie

Punta Arenas - najjužnejšie veľkomesto Zeme

Prechádzame sa cintorínom v Punta Arenas, nádhernom aký len nájdete v Latinskej Amerike (napríklad Colón v Havane či La Recoleta v Buenos Aires). Hrobky vyzerajú ako malé domy, sú krajšie ako 99% skutočných domov v meste, chodníčky medzi nádherne upravenými sýtozelenými stromami, je to múzeum, história mesta pod holým nebom.

Na cintorín nevstupujeme nádhernou hlavnou bránou. Tú dala osadiť podnikateľka Sara Braun, ktorá je tu niečím ako Antonín Baťa pre Moravu. Táto litovská židovka venovala väčšinu svojho majetku na založenie cintorína a potrenie chudoby v Chilskej Patagónii. Luxusnú vstupnú bránu dala vyrobiť pod jednou podmienkou – že brána ostane naveky zatvorená.

 Na mnohých náhrobkoch čítam chorvátske mená: Katušič, Stanič, Carevič. Zažívame dva pohreby a jeden je “chorvátsky” (rodina Popovič y Martinez). Pozostalí však vyzerajú skôr ako indiáni a vo fyziognómii nevidím ani náznak chorvátskosti, keď sa prihovorím „dobar dan“ , „kako ste?“ , zisťujem, že nikto nevie po chorvátsky ani slovo. Pri návrate späť do centre si vychutnávame kávičku v Café Imigrante, cyklámenovom dome, hneď za mostom, kde majú plno. Čistota, staré relikvie z Rakúsko - Uhorska, starý šijací stroj, aký si ja ešte pamätám u svojej babičky. Dal som si teplé mlieko so šľahačkou a cítil som sa ako malý chlapec. Chorvátska kaviareň je stroj času. Oproti kaviarni je Chorvátsky konzulát v drevenom šedom domčeku a konzul vraj ešte chorvátsky rozpráva. No v kaviarni už nevedia ani slovo a Martina Kukučína tu nikto nepozná.

Moji sprievodcovia mi dali adresu, že v absolútnom centre Punta Arenas, na hlavnej ulici O Higgins, oproti známej reštaurácii La Luna nájdem dom, kde slovenský spisovateľ žil a kde je pripevnená jeho tabuľa. Je to kamenný dom s uzučkými drevenými vchodovými dverami, takto ho nájdete. Kým sme sem my z BUBO nezačali chodiť, tak to väčšina Slovákov nevedela nájsť a z “konca sveta” sa vracali bez tejto trofeje. V žiadnom bedekri dom totižto nenájdete spomenutý, čo je škoda.

Nechcem sa uspokojiť s tým, že som objavil ceduľu na dome, ale keď zvoním a búcham opakovane na dvere, tak mi nikto neotvára, a to skúšam 3 razy. Vyberiem sa teda za našim sprievodcom, ktorý už zopár rokov sprevádza po okolí Punta Arenas naše skupiny. Starý otec Jaime Vargasa bol z Catilia y Leon zo Španielska, ale stará mama jeho ženy bola Chorvátka.

„Jaime, hľadám nášho krajana Martina Kukučína. Je to môj vzor, lekár ako ja, ja tiež rád píšem a bol to cestovateľ. On prišiel z Chorvátska možno s babičkou tvojej ženy.“

„Koho?“ nechápavo sa pýta Jaime.

 „Maarten Kukucin, Martin, Kjukucin“ vyslovujem to viac razy všelijako ale Jaime sa tvári, že také meno jakživ nepočul.

Potom ma osvieti ..“volal sa Matej Bencúr, Matej Benkur..“ skúšam tvrdo..

Jaime zrazu uprie oči na jeden bod pred sebou, vyzerá ako socha a zrazu ako keby vybuchol: „Ááá Mateo Benkur, to je veľmi význačná osobnosť mesta, je po ňom pomenovaná poliklinika v Punta Arenas, každý ho tu pozná.“

Jaime obvolá zopár známych a nakoniec zavolá Leonardovi Antoniovi Laberca, ktorý teraz v dome Mateo Bencúra býva. No Leo teraz nemá čas. Jaime mi s Leonom dohodne stretnutie o 9 dní, kvôli Kukučínovi som do Punta Arenas prišiel opäť.

Bolo 1. apríla, ale toto nebol prvoaprílový žartík.

3 fotografie

Dom a byt Martina Kukučína v Punta Arenas

Leon ma čaká na ulici O’Higgins pred domom s poradovým číslo 1024 a víta s otvorenou náručou. Vystúpame starými úzkymi drevenými schodmi na poschodie: „Toto je byt Mateo Bencura“ hrdo hovorí Leon. León má 33 rokov, robí automechanika a býva tu už 7 rokov a poukazuje mi celý byt, ktorý sa od Kukučínových čias vraj zmenil minimálne. Aspoň on nič nemenil. Keď vidím, že v knižnici nie je ani jedná kniha a Leon ju používa ako výstavku na pivové fľaše, je mi jasné, že Kukučín sa musí prevracať v hrobe.

Lekár a cestovateľ tu žil 14 rokov a neskôr sa do Punta Arenas vrátil, aby dom predal, takže už dlho v ňom žijú iní ľudia.

Vyzerám z balkónika, oproti je reštaurácia Luna, vľavo požičovňa aut a vpravo nové hnusné presklenné kasíno. Kukučín by nádherné miesto s divokou prírodou zrejme nespoznal. Dom je však klasický, pekný s vysokými stropmi a ja sa cítim ako doma. Rovnaké bytové domy máme aj u nás na Slovensku či v Čechách a je jasné, že Chorváti si sem na ďaleký juh doniesli svoje Rakúsko-Uhorsko.

Pokecám s Leonom, ktorému je zdá sa úplne jedno, že tu pred ním kedysi býval veľký spisovateľ a lekár a teší sa, keď si dáme pivko z miestneho pivovaru (najjužnejšieho na svete).

„Salud na doktora Mateo Benkúra v najjužnejšom veľkomeste sveta“ glosujem a čoskoro sa rozlúčim.

Keď odchádzam Leon sa za mnou z balkónika ešte dlho pozerá. Predsa bol som len exotickou návštevou a prvý cudzinec, kto sa do jeho bytu dostal. Možno je to tou podnikateľskou neodbytnosťou a vytrvalosťou, ale aj tým, že Martin Kukučín bol jedným z mojich vzorov. Bol starou školou, polyhistorom, pomáhal ľuďom, písal a cestoval a to som vždy chcel robiť aj ja.

O hranicu v Patagónii prebiehali medzi Chile a Argentínou boje. Túto fotografiu som zrealizoval v pevnosti Bulnes na chilskej strane.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Hranice Patagónie #

Úžasné, absolútne neuveriteľné. Putujeme chilskou Patagóniou z Punta Arenas smerom na sever. Obrovské pusté priestory, ticho, tisíce panenských km2. Hranice s Argentínou sú oddelené mínovým poľom ešte z decembra 1978, kedy mali Chilania a Argentínčania konflikt. Keď ide nejaké auto pomaly alebo zle odbočí, Roberto - náš inak veľmi distingvovaný sympatický šofér utrúsi “Arrgentino loco – Argentínčania- hlupáci”. Keď sa hrá futbal Argentína – Chile, vždy ide o veľa. Keď si niekto bude pozerať historické tabuľky Lionela Messiho zistí, že 2x nedal penaltu proti Chile. Pritom celkom nechápem tento konflikt, aj keď hranica so svojimi 5308 km je treťou najdlhšou na svete. Vysokánske Andy sú predsa jasnou prirodzenou hranicou. No zrejme až tak jasnou nie a treba si aj uvedomiť, že keď sa podpisovala v roku 1881 medzištátna dohoda, tak tieto vzdialené oblasti vôbec neboli prebádané. Oblasť bola tak ďaleko, že sa dohoda podpísala približne a to neskôr spôsobilo veľké problémy. Patagónia je síce na konci sveta, ale na druhej strane ide o značne strategické miesto. Fernão de Magalhães objavil najdôležitejšiu námornú obchodnú cestu amerického kontinentu na najbližších 400 rokov. Kto kontroloval juh Patagónie, kontroloval obchod. Až do roku 1914, do otvorenia Panamského kanála ste práve v týchto uzučkých miestach na absolútnom juhu vedeli kontrolovať pohyb tovaru.

Do národného parku Torres del Paine prechádzame okolo modrého jazera Lago Porteno a zeleného Lago del Toro, ktoré je druhým najväčším v Chile. Z najznámejšieho národného parku Chile je to k preslávenému ľadovcu Perito Moreno vzdušnou čiarou pár kilometrov, ale my musíme ísť okolo a trvá nám to pol dňa. Hranica medzi Chile a Argentínou je napriek vysokej nadmorskej výške pod absolútnym drobnohľadom. Posledná dohoda práve ohľadne týchto najvyšších miest v okolí Mount Fitz Roy bola podpísaná v roku 1998.

V Patagónii vietor býva #

90 km severne od Punta Arenas je pamätník vetru. Také skrútené divné útvary. A je čo oslavovať, veď tu bežne fúka 130km/h. Ide o jedno z najveternejších miest na svete. V Punta Arenas sú na uliciach laná, keď fúka, aby ste nespadli a mali sa ako dotiahnuť domov. Smejeme sa, že v Patagónii si vskutku vyvetráme hlavu. Keď idete do Patagónie na vietor sa pripravte. Okuliare proti prachu, čiapku, či si aspoň nastavte kapucňu na vašej bunde…”Fúka proti nám” hovorí Roberto, “to je dobré”. Každý šofér tu pozná smer vetra. “Najlepšie na toto počasie je lama-tex” robí si ďalej srandu v hrubom svetri, ktorý hladká akoby to bolo živé zvieratko a z chuti a úprimne sa smeje.

Naokolo sú popadané stromy, niektoré kýpte trčia smutne k nebu. “Vysekali ich, aby vytvorili pasienky pre ovce”, hovorí Roberto. “Vysekali tie stromy pred sto rokmi”. Uff, naozaj? Nenarástli ani o meter. Tu v Patagónii všetko rastie ukrutne pomaly. Kam oko dovidí je drsná tráva, ktorá vydrží všetok ten vietor a zimu. Trsy žltej trávy, ktorú tu volajú Coirón sú aj na vlajke provincie Magallanes a na nej trošku bieleho snehu a hore je nočná modrá obloha, s vyobrazením Južného kríža. Vlajka je tu všade, na mnohých domoch, náš sprievodca ju má na bunde. “Minulú zimu v júli a auguste bolo málo snehu a je nízka hladina spodnej vody a farmári majú čo robiť, aby napojili svoje zvieratá.” Pokračuje v dôležitých bodoch, ktoré ho trápia. Každý koho v provincii Magallanes a Ultima Esperanza stretávam nezabudne zdôrazniť, že on nič so španielskou kolonizáciou nemá a že tu v Patagónii sú ľudia úplne iní. A je to pravda. Ľudia sú tu v Patagónii úplne iní než vo zvyšku Latinskej Ameriky, sú slušní, hrdí, dochvíľni, veľmi príjemní. A evidentne majú viac indiánskej krvi, aj keď 100% indiána by ste po masívnej genocíde hľadali veľmi ťažko.

 

Najkrajší hotel Patagónie #

Zažil som to na málo miestach. Sedíte v hoteli na recepcii, popíjate vínko a priamo zo sedačky môžete robiť neuveriteľné fotografie. V meste Agra mal každý z nás v hoteli Oberoi izbu, s výhľadom na Taj Mahal, no mestské hotely nemajú väčšinou TOP výhľady. Na Aljaške som spal v hoteli s výhľadom na Mt. McKinley a v Grónsku máme hotel, že väčšina najkrajších fotografii pri zájazde Grónsko je urobená z okna hotela v zátoke Amasalik. Patagónsky hotel radím aj v tejto náročnej konkurencii, čo sa týka výhľadov, na prvé miesto. Najznámejšiu panorámu Patagónie máte celý deň ako na dlani. Vychutnávate si východ aj západ slnka, každá sekunda je úžasná. Keď nás sem Jaime priváža, tak inak veľmi stroho rozprávajúci človek zahlási:  „Z  izieb budete mat najlepší výhľad v celom národnom parku.“

 

Má pravdu. V hoteli Rio Serrano, sa kĺbi elegancia a luxus so šarmom horských chát. Všade sú veľmi vkusne použité lokálne prírodne materiály ako drevo, kameň a bridlica. Z obrovskej presklenej steny recepcie s vysokými stropmi je vidieť zajace preháňajúce sa po upravenom anglickom trávniku. Je prekrásne zelený, veď s dažďom tu nie je problém. Občas sa vám v zornom poli zjaví stádo koní, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou života chilských huasov - pastierov dobytka. Ak ste trpezlivý zbadáte aj patagónsku líšku, alebo dravé vtáky cara cara. Najväčším zážitkom je však príchod na izbu. Všetci mame výhľad priamo na pohorie Torres del Paine. Vyráža nám to dych. Našim klientom odporúčam spať s odtiahnutými závesmi (tma je tu v noci absolútna) a ráno si privstať a nafotiť východ slnka. Tie farby sú neskutočné.

Od hôr nás oddeľuje rieka pod našimi oknami, v ktorej plávajú 35 kilové lososy a obrovské pstruhy. Jazdiareň patriaca hotelu je plná koní a prevezú aj tých, čo na koni nikdy nesedeli. Ja každé neskoré popoludnie vybieham, trénujem na najstaršie atletické podujatie Slovenka, na beh Devín – Bratislava. Musím sa vyhýbať zajacom a guanaco (patagónska lama), vôbec sa neboja. 3 km vľavo od hotela je vyhliadka, dobehnem a vydýcham sa, národný park Torres del Paine mám ako na dlani. Nedotknutá príroda, nezregulovaná rieka a nedozerné pampy, ktoré končia strmými žulovými pocukrovanými štítmi, tým najkrajším, čo Patagónia má. Mal som sa nakrémovať, aj teraz navečer slnko páli. Väčšina turistov pri návšteve Torres del Paine spáva v Puerto Natales a keď chcú čokoľvek vidieť, zabijú každý jeden deň 1.5 hodiny cesty sem (musia sem prísť, lebo tu je vstup do národného parku) a 1.5 hodiny späť (spolu 3h navyše bez akéhokoľvek výhľadu). Takto turistom unikne aj východ, aj západ slnka a na vyhliadkach sa tlačia, respektíve prídu na túru neskoro a nestihnú ju (tí s horšou kondíciou nedôjdu napríklad na Mirrador Los Torres), lebo park zatvárajú a oni ho musia opustiť. Tento hotel je úžasnou päťhviezdičkovou atrakciou. Pre tých, čo nepotrebujú šetriť na nesprávnych miestach odporúčam, zájazd Patagónia-Ohňová zem.

Gurmánske hody Patagónie #

Prví prisťahovalci v Puerto del Hambre umreli od hladu, no dnes ide v Patagónii o gurmánske hody. Pre firmy v tomto hoteli napríklad vieme vybaviť opekanie jahniatka – najväčšej špeciality patagónskych pámp. Cordero Patagonico je lepšie než hus z Grobu.

Chilský Carménère dorábajú podľa mňa presne k tomu jahňaťu. Úžasné je cuvé Carménèru a Cabernet Sauvignonu, napríklad v mojom obľúbenom Neyen, ktoré propagujú ako "staré víno z nového sveta." Ako chrbtová kosť vína slúži Cabernet, zatiaľ čo Carménère, stratená odroda Bordeaux, poskytuje jemnú textúru a hodvábny záver. Skutočne skvelé.

Trikom je zrejme aj to, že po aktívnom programe, ktorý jednoducho v Patagónii musíte realizovať všetko chutí akosi lepšie. Kto však ochutnal patagónske bio jahňa robené na dreve, lahodné jahňacie mäsko pomaličky pečené v celku priamo na ohni (viď fotografia vyššie), bude absolútne nadšený. Cordero Patagonico som jedol v Punta Arenas, v Torres del Paine, ale aj po prechode do Argentíny v mestečku Calafate. Je zaujímavé, že tu na juhu nie je tým najlepším jedlom argentínsky steak, ale toto jahňacie. Aký je rozdiel oproti cordero z Chile? V Argentíne ho zapíjate argentínskym Malbecom napríklad od vinice Catena Zapata, alebo môj obľúbený Cobos od Paul Hobbsa a Andresa Vignoni, ktorý produkujú taktiež pre rodinu Catena. Inak je aj argentínske cordero top patagónska špecialita a mäso je naozaj jemnučké.

Argentínsky steak, samozrejme, ochutnať v Argentíne musíte. No odporúčam lokálny zážitok, tak ako to robia Argentínčania, vyskúšať pravé asado priamo v srdci prírody. Asado je spoločenskou udalosťou, ktorá sa v Argentíne opakuje pravidelne každý týždeň, často ako nedeľný obed. Mäso sa pripravuje na grile, ktorý sa volá parilla (v Argentíne čítaj paríža).

3 fotografie

Ohňová zem - najexotickejšia časť Patagónie.

Terénnymi vozidlami križujeme Veľký ostrov Ohňovej zeme, ktorý má bezmála rozlohu Slovenska. Po prechode Garibaldiho priesmyku slniečko krásne hreje a my si užívame tu neskutočnú pohodu a samotu. Naozaj ten pocit stojí za to. Úplne tu vypnete. Zastaneme v strede vskutku nádherného lesa, obchádzame stromy vo vode, a prejdeme sa k refiugiu – drevenej útulni - zrubu. Na stole máme nachystané escaveche, čo sú baklažány, veľká fazuľa, olivový olej a čimičuri a cesnak, proste jedno nádherné predjedlo, do ktorého si namáčame biely chleba podobný bagetám. Na druhom tanieri velikánske olivy tu z Argentíny a kocky syra. K tomu samozrejme veľmi slušný Malbec. Do piecky neustále prikladajú veľké kusy dreva a tak je tu veľmi príjemne. Veľké okná všade naokolo ukazujú drsnú prírodu, práve sa tu mihla šedá líška. Na parilla sa práve griluje čoripan, čo je ugrilovaná klobása v chlebe. Na chlieb si dáte escaveche a na to tú klobásku a fakt je to super. Steaky sú v Argentíne  “al punto”, tak ako si ich robia domáci. Je to šokujúce, ale tu sa Vás nikto nepýta ako chcete steak či well done, alebo rare. Tu pri pravej argentínskej parilla to však nekončí pri jednom steaku, ale jete do puknutia. Argentínčania volajú steak „mäso“ a keď povedia „mäso“, myslia hovädzie. Prvý steak, ktorý sa ujde mne, je krvavý, ja to mám tak rád, ale druhý je skôr well done, takže al punto v praxi znamená asi ako vyjde. Mäso je geniálne, vidieť, že kravy tu nestoja priviazané v maštali, ale chodia po pasienkoch. “V Brazílii nemajú dobré mäso, najlepšie mäso máme my Argentínčania”, hrdo vyhlasujú naši domorodí kamaráti. V teplej chate v horách pijeme Malbec a jeme výborné steaky a kto má chuť, má ďalší a ešte ďalší steak. Svetlo je tu na juhu veľmi dlho, ako v lete v Škandinávii a tak zábava pokračuje dlho do noci. Ohňová Zem je prekrásna. Hory, sneh, jazerá, kone, divoké rieky, patagónske lesy, stromy a nikto. Nikde nikto - veď koniec sveta. 

 

4 fotografie

Najväčšou gurmánskou špecialitu Patagónie sú kráľovské kraby v Ushuaia.

Ak však mám povedať najväčšiu špecialitu Patagónie, tak odporúčam kraby z Ushuaia. Do mesta Ushuaia –„Fin del Mundo“ chodím pravidelne. Z miestneho prístavu je to totižto najbližšie na Antarktídu a tak lode vyrážajú odtiaľto. Tu taktiež končí po 48 000 km Panamerická diaľnica. A tu na „Konci sveta“ dostanete najlepšie kraby na svete. Vždy sa na ne teším. Kráľovské kraby som jedol na Kamčatke, na Aljaške, na severnom ostrove Japonska- Hokaido, v meste Kirkenes v Nórsku. No kraby v Ushuaia sú tými najlepšími. Vedia ich tu pripraviť najchutnejšie. Je to jedna báseň od Pabla Nerudu a Jorge Luis Borgesa. V Ushuaia som ich skúsil v troch reštauráciách. Rôzne recepty. No potom som si našiel tú svoju na hlavnej ulici Avenida San Martin. Živého kraba, ktorého nazývajú centolla (vyslov sentóža) si môžete najprv vybrať, chytiť do rúk, odfotiť sa a potom vám ho na patagónsky spôsob, v morskej vode, uvaria. Kráľovský krab má prekvapujúco veľa mäsa, najväčší pomer bieleho mäsa k celkovej váhe a takto čerstvý je veľmi šťavnatý. V studených vodách rastú pomaly, ale o to sú chutnejšie. Nechápal som, prečo sa do Ushuaia na Koniec sveta vždy tak teším a prečo je tou najväčšou motiváciou jedlo – krab. Až neskôr som sa dočítal, že obsahuje chuť umami, ktorá je prudko návyková a tak raz keď ochutnáte čerstvého kraba, budete ho chcieť opäť a opäť.

Poznámka: k jahňaciemu či steakom v Patagónii dostanete lekvár, alebo plody calafate (slovensky dráč). Krík calafate (vyslov kalafate) je typický svojimi žltými kvetmi, ktoré kvitnú počas patagónskej jari, teda počas našich jesenných mesiacov. Keď jeho plody dozrejú, sú to malé tmavofialové bobuľky, podobné čučoriedkam. No dávajte si pozor, hovorí sa, že kto raz ochutná calafate, do Patagónie sa vráti. U mňa to zafungovalo.

Najdlhšia krajina sveta #

Stojím pri pamätníku, kde je napísané: Geografický stred Chile. Chile je zvláštnou a dlhou krajinou už sama o sebe. Posledne som prešiel Vietnam z Hanoia do Saigonu čo bolo 1600km, ako z Bratislavy do Lýbie. No ak chcete prejsť Čile z mesta Arica na severe (bol som tu v roku 1999) do Punta Arenas za volantom odkrútite 5000 km. To je neuveriteľná dĺžka. No ja teraz stojím na konci americkej pevniny, južnejšie od Punta Arenas, u tohoto podivného nápisu: „Geografický stred Chile“. 

Pod hlavným nápisom je aj bližšie vysvetlenie. “Chile sa tiahne od hraníc s Peru až na Antarktídu a teraz stojíte v jeho strede.” Podľa tohoto pamätníka má Chile dĺžku vyše 10 000 km, čo je ¼ obvodu Zeme, alebo vzdialenosť zo Skalice do Vladivostoku. Obyvatelia Chile si nárokujú na najväčšiu časť Antarktídy, zo všetkých krajín. Dokonca posielali mladé ženy na Antarktídu, aby tam porodili a takto dokázali svoj nárok na kus ľadovej krajiny. Sever krajiny si Chile vybojovala v tzv. Pacifickej vojne s Peru a Bolíviou (1879 – 83). No ani juh nebol pôvodne kolonizovaný. Španieli v Patagónii neboli úspešní. 21. septembra 1843 pristál kapitán John Williams vyslaný prezidentom Chile so škunerom Ancud južne od dnešnej Punta Arenas. Úplne na konci na juhu, na Punta Santa Anna a anektoval túto časť sveta k Chile. Samozrejme išlo o strategický Magellanov prieplav. Na druhý deň vztýčili v Patagónii vlajku Francúzi na lodi Phaeton…. Williams im slušne vysvetlil, že nie je slušné vztyčovať vlajku na cudzom území. Je to podobná príhoda ako so zabratím Brazzaville, ale tu Francúzi (nad Belgickom) vyhrali. Stojím na tom bode a pozerám sa na Magellanov prieplav, stromy sú ohnuté na jednu stranu, vzduch je slaný a počuť krik vtákov. V pozadí vidím dve veľké lode plaviace sa smerom k Pacifiku. Stromy sú prekvapivo mohutné a zelené araukárie nádherné a exotické, ako z Avatara. Prezeráme si pevnosť Bulnes (pomenovanú po prezidentovi Chile Manuelovi Bulnesovi) s kostolom, delami, väznicou, majákom. “Tam vpravo nechoďte, ráno tam videli dve pumy”, hovorí iba tak medzi rečou Jaime.

80% Chile tvoria hory. Chile je od zvyšku kontinentu oddelená a zrejme preto je tak iná.

6 fotografií

Pamätník najdlhšej krajiny sveta

Najkrajšia túra Ameriky #

Ide o túru na Mirrador Las Torres, na jednu z najkrajších vyhliadok aké ste v živote videli. Vstávame klasicky skoro ešte za tmy. Raňajky nám nachystali pre Grupo BUBO na 6.45 a o 7.30 už vyrážame. Nie je to až taký problém veď na Slovensku je 11.30 a ten čas máme stále v hlave. Eduardo má silné indiánske rysy, vyzerá ako Havajčan, má oranžovú páperovú bundu a prišiel načas, dokonca 20 minút pred odjazdom, čo je na Latinskú Ameriku neuveriteľný výkon. Ráno vstával o tretej, vyčistil náš terénny Mercedes, umyl okná, lebo čisté okná v Torre del Paine potrebujete a vyrazil z Puerto Natales, z hlavného a jediného mesta provincie Ultima Esperanza smerom k nám. Nasadáme s plnou výstrojou, máme so sebou obedné balíčky, ja beriem kartón piva Austral. To nechám v buse a vypijeme, keď zdoláme našu métu, Eduardo nás totižto celý deň čaká a prenajatá doprava je síce luxusom, ale oplatí sa. Na túto túru stačia dobré tenisky, ale lepšie je mať podrážku Vibram a membránu Goretex, no vysoké topánky nie sú nutnosťou. O rozdelení horských topánok sa dočítate v mojom blogu: Turistické topánky

Ešte v Punta Arenas sme si nakúpili sladkosti a tie berieme so sebou. Proste sme nachystaní ako na výstup na Teryho chatu. Voda stačí malá a cestou si z tých vyššie položených potôčikov vodu naberieme. Ešte nocou frčíme k bráne do národného parku, ktorý je vzdialený 3 minúty jazdy. Je zatvorené, ale my máme lístky aj zmluvu s národným parkom vybavenú a tak prechádzame dnu ešte pred ôsmou pred tisíckami ďalších turistov. O 20 minút sa zastavujeme na vyhliadke nad jazerom Pehoé, cez ktoré vidíme červené Cuernos del Paine a biele Cerro Paine Grande zahalené v oblakoch.

Rohy aj najvyšší vrch máme nádherne nasvietené vychádzajúcim slnkom. Pohľad pre bohov, och máme také šťastie na počasie ako málo kto. Pokračujeme ďalej a Eduardo nás vyhodí na parkovisku odkiaľ už šľapeme. Naša partia má dnes od 15 rokov až po 70. Včera, keď nás miestny sprievodca videl povedal, iuuuh- nie nie, vaša skupina to nedá. Máme za cieľ vyjsť k magickým vežiam Torres del Paine, po ktorých je nazvaný celý národný park. Je to vyše 20 km patagónskymi horami, dolami.

Od hotela prechádzame cez potôčiky a niekoľko mostov, po poslednom visutom moste odbočujeme doprava a stúpame hore a hore. Po hodinke, po prechode ďalšieho exotického mosta prichádzame ku chate Refiugio el Chileno. Vyzujeme sa a dáme čajík. Kto cestou späť nevládze, vie si odtiaľto prenajať koňa a ten ho až do 17.00 znesie dolu. Zvládne to aj ten, čo nikdy v živote nejazdil. Ja rýchlo makám ďalej. Vchádzam do nádherného lesa s obrovskými 30 metrovými stromami lenga (Nothofagus pumilio) a kráčam viac menej po rovine, malo by to byť 2 hodinky. Posledná hodinka je opäť do kopca, idete po ľavej strane morény a treba viac dávať pozor na cestu. No my Slováci, skúsení v horách sa ľahko zorientujeme aj tu v Patagónii. Potom, keď si človek už myslí, že je hore na mieste, musí ešte 3 minúty zbehnúť dole k jazierku vo výške 850 m n.m. Ten pohľad vám vyrazí dych.

Od vysokohorského plesa sa týčia tri 2 kilometre vysoké zvisle žulové veže. Na okolitých vrchoch je sneh, no je juhoamerické teplo, cítiť tú exotiku. Poviem Vám, je to krajšie ako si to viete predstaviť. Ide o prírodný Taj Mahal. Krása tohoto miesta poráža aj Matterhorn či čokoľvek iné. Mal som to ísť hore 4 hodiny, ale tak som sa tešil, že som to vybehol za 2.5 hodiny a nabudúce pôjdem ešte rýchlejšie. A čo naša skupina? Predstavte si, že vyšli absolútne všetci. Hore im to (tým najpomalším, najstarším) trvalo síce 2x tak dlho ako mne, ale “dali to” a to je základ. Som veľmi rád. Toto je zážitok, za ktorý treba bojovať a to sa ráta. Medzi nami je ľahké vybehnúť to za 2.5 hodiny, ale omnoho ťažšie je ísť to 5 hodín. Ten človek maká predsa 2x toľko. Ale hore ste iba v polovici. Cestou dolu som ja ešte urobil túru pod Cuernos k plesu, ktoré je hore nad úrovňou jazera Nordenskjöld. Je to hodinka navyše a pekná prechádzka po vrstevnici. Dole v reštaurácii som si dal patagónskeho barana na omáčke zo sladkých bobuliek calafate a s Ivanom a Evou sme si dali pisco na oslavu. Ako skupina sme si nechali čas 9.5 hodiny a to (tak tak) stihli všetci. Absolútne zničení, ale šťastní. Je nádhera siahnuť si sem-tam na dno svojich síl. Napriek námahe viem, že pri pozeraní fotografií práve toto bude jedným z vrcholov našej patagónskej cesty. Každý je teraz na seba patrične hrdý. Na hotel sa vraciame po 8 večer. Keby sme bývali v Puerto Natales, tak nás čaká ešte 1.5 hodinová jazda v absolútnej tme. Dnes sme každopádne ulovili zážitok par excellence.

8 fotografií

Torres del Paine- najkrajší národný park Patagónie.

Hornov mys #

Všade sa píše, že ho objavili Holanďania v roku 1616, no keď si pozeráte zápisky plavieb Francissa Drakea, tak je vám jasné, že okolo plával prvý on a to 38 rokov pred Holanďanmi. Ja som okolo plával 2 x na svojej ceste na Antarktídu. Vyplávali sme z kanála Beagle a 3 dni sa plavili Drakeovým prieplavom na juh v najväčších vlnách, aké na mori môžete zažiť. Cape Horn je tam vpravo, ukazovali nám, no bola hmla, aká tu býva vždy a ja som videl iba smer, ale nevidel som nič. Loď sa nazývala Ushuaia, bola to argentínska loď a Cabo Horno sa nachádza na území Chile a tak sa tu nemožno vylodiť. No ani žiadna iná loď sa tu nevyloďuje. Túto exkluzivitu má iba loď, na ktorej palube stojím teraz. Prečo? No to musíte vedieť, ako to v Latinskej Amerike chodí. Našu loď vlastní rodina Menendéz a je to jasné. Rodina, o ktorú sa ako lekár staral Martin Kukučín, najväčší boháči v Punta Arenas. Táto spoločnosť má monopol a tak je návšteva Hornovho mysu vskutku exkluzívna záležitosť. Naša loď je veľmi luxusná aj v iných smeroch – máme skutočne slušný all inclusive, ktorý normálne neznášam. Cestovné kancelárie tomu hovoria gold, royal a ja neviem ešte ako, ale nakoniec, vždy nájdete niečo, za čo sa dá doplatiť. Na tejto lodi to nenájdete, všetko je v cene. Máme iba 100 kajút a je to expedičná loď so zodiakmi, ktoré nám dovoľujú vylodiť sa na neuveriteľných miestach, kde iní nemajú šancu byť. Nie alkohol zdarma, ale práve toto je tá maximálna exkluzivita, maximálny luxus. No vylodenie na Hornovom myse nie je na 100% nikdy.

More je tu drsné a ešte drsnejšie. Veď nie nadarmo medzi námorníkmi prekonanie “Horna” bolo brané ako zloženie rigoróznych skúšok, ako akási námornícka atestácia. Keď ste preplávali okolo Hornovho mysu raz, mohli ste mať v uchu jednu náušnicu, v krčme ste mohli mať na stole vyloženú jednu nohu a vraj ste dokázali “cikať” proti vetru. Keď ste preplávali hore- dole, tak ste mohli mať na stole vyložené obe nohy… Námorníci boli v tých dobách riadne uchá, tínedžeri, kto mal 28, to bol starý morský vlk. Keď sa námorníci plavili popri africkom pobreží, mali čerstvé mangá, výbornú stravu, no plaviť sa sem, to znamenalo boriť sa so skorbutom, zomierali veľmi mladí. Charles Darwin tu v Ohňovej Zemi oslavoval 25 narodeniny a jeho kapitánom bol Robert Fitz Roy, iba o pár rokov starší. Nikto starší s rozumom by sa na tieto cesty nedal. Museli ste byť mladý blázon… V Beaglovom kanáli sme prešli 70 km od troch malilinkých neobývaných ostrovčekov: Lennox, Picton, Nueva, ktoré v roku 1978 argentínske vojsko obsadilo, no v roku 1985 vrátilo Chile. Teraz sme omnoho južnejšie pri skupine ostrovov na úplnom konci kontinentu. Prichádzame skoro ráno, ešte za tmy. Pred rokom som stál na Myse Dobrej nádeje na juhu Afriky, teraz sme o 2400 km južnejšie. Sme omnoho južnejšie, než je najjužnejší výbežok Nového Zélandu (Steward Island je o 1110 km severnejšie). Dávame si kávičku, oranžové záchranné vesty, oblečení sme tak, že sme pripravení na všetko, číslo kajuty zavesíme do nato určenej skrinky (po návrate späť si číslo vezmeme a keby nejaké chýbalo, vieme, že daný cestovateľ sa “niekde zabudol”).

7 fotografií

Hornov mys - najjužnejší bod Ameriky, je riadnym cestovateľským skalpom.

Nasadáme do nafukovacích zodiakov s extrémne silnými motormi a skúsenými kapitánmi a vezieme sa k brehu. Je tu malá zátoka, provizórny mostík, aby sme si nenamočili nohy. Aj keď musíte mať toľko “Filipa”, aby ste nohy položili na mostík vo chvíli, kedy neprichádza nová vlna. Inak budete v mokrom celý čas. Zo zátoky hore na skalisko vedú strmé schody. Na prvej plošinke ma čaká muž v tmavomodrej, dobre padnucej uniforme a podáva mi ruku. Takto som stretol Victora. “Odkiaľ si?” pýta sa. “Zo Slovenska si prvý” veľavýznamne odpovie. Nie je to síce pravda, ale viem, že každý Slovák je na myse Horn veľkou vzácnosťou a je to riadny cestovateľský skalp. “Victor, rád by som nafotil tvoj život” Po pozitívnej odpovedi sa dohodneme na zraze v majáku o pol hodinky. Horn je jedna malá skala v mori a pol hodina je tu pre mňa dosť času, no Victor tu trávi život a to s celou rodinou.

V limitovanej edícii som vydal 3 knihy pod názvom “100 krajín lovca zážitkov” a z každej krajiny publikujem iba jednu fotografiu a jeden príbeh. Snažím sa, aby aj cestovateľsky “bežné” krajiny vyzneli zaujímavo. Takže napríklad z Talianska tu mám fotografiu zo Sieny počas konských pretekov Palio. To je unikát. No a z Chile, taktiež vcelku bežnej krajiny, napíšem príbeh o Victorovi. Toto je ten VEĽKÝ PRÍBEH, absolútna unikátnosť a cez Victorov príbeh popísujem Hornov mys a exotickosť Chile.

Príbeh dôstojníka Victora nájdete v mojej fotoknihe 100 krajín lovca zážitkov č.3
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Poprosím ho, aby ma zoznámil s rodinou, s manželkou a jeho troma deťmi, fotím ho v jeho byte, v majáku, pred kostolíkom. Žijú tu pol roka bez toho, aby ich navštívil, čo len jediný človek. Manželka Evelyn sa stará o ich tri deti, Erica, 13, Nicolasa, 8 a Sofiiu, 2 roky. Mladý dôstojník a jeho príbuzní boli vybraní spomedzi 50 vojenských rodín a dnes sú považovaní za hrdinov v celej krajine. Prešli ťažkými psychologickými testami. Zrejme je to “iba” 6 mesiacov na odľahlom ostrove bez iných ľudí, ale musia to byť sakra dlhé mesiace, v tom období sú tu dlhé hodiny totálnej tmy. Na schodoch je malilinká kaplnka Panny Márie, ktorá tu odoláva búrlivým vetrom a neuveriteľne zlému počasiu. Musíte byť hlboko veriaci, aby ste túto samotu vydržali. Stúpam ďalej hore po schodoch a vchádzam do národného parku Cabo Horno. Vpravo sa ide k pamätníku a tam sa odporúča ísť na začiatku. Polovicu pamätníka odtrhlo, ale teraz je opäť vcelku, veľký impresívny ukotvený na južnej strane tohoto skaliska. Potom si pozriem druhú stranu: maják, romantický drevený kostolík a zoznamujem sa s redaktorom a fotografom francúzskej odnože magazínu GEO. Spoznali sme sa, lebo Touron Olivier má na krku zavesené 2 fotoaparáty značky Leica a obdivuje môj objektív. Potom dlho na lodi kecáme o detailoch objektívov a fotografii nimi nafotenými, ktoré nikto iný nevie oceniť, iba fanatici, ktorí fotia fotoaparátom, s ktorým sa fotiť nedá. “Tie fotografie sú pravdivé a večné, nie je to tá rýchla móda gýčových obrázkov dneška” rozohňuje sa. Aj Francúzi majú ten istý nápad ako ja, nafotiť život rodiny na konci sveta. Victor Arriagada sa stane o chvíľu slávnym.

Pred kostolíkom je vlajka Chile a mladý pár z Kalifornie na svadobnej ceste si robí fotografie, ona má na hlave biely závoj a v tom vetre to nádherne vlaje. Vychádzam hore do majáka a hovorím si, že nabudúce sem musíme doniesť slovenskú vlajku! Nad Hornovým mysom vychádza slniečko a objavuje sa dúha.

Myslel som si, že Perito Moreno či vyhliadka na 3 veže v Torres del Paine sú vrcholom tejto cesty, ale teraz mám ešte väčší vrchol. Ide o obrovský cestovateľský zážitok a som rád, že sem našich klientov vozíme. Stojím na vrchole Hornovho mysu a urobím fotografickú pózu, ktorá by mala pripomínať roztiahnuté krídla albatrosa (ten má rozpätie 4 metre, čo je najviac na svete), ktorý je vyobrazený v strede monumentu. No zároveň pravou rukou ukazujem presne na juh - tam tým smerom je Južný pól.  Antarktída je od Hornovho mysu blízko, ale Južný pól je strašne ďaleko, je to ešte 3770km.  

 

Prekrásny ľadovec Perito Moreno
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Perito Moreno #

Obrovská masa krištáľovo čistého ladu sa blyšti na rannom slnku a fascinuje všetkých naokolo. Odkedy sme prešli zákrutou a zbadali ju po prvý krát nemôžeme od nej odtrhnúť oči. Je magická a priťahuje naše pohľady. Nevieme prestať fotiť, nič také sme ešte nevideli. Pravdepodobne nikde inde na svete nenájdete ľadovec tak obrovský, fascinujúco žiarivý a bezproblémovo dostupný ako pravé tu neďaleko El Calafate. Krásu tunajšej krajiny zdôrazňoval aj Martin Kukučín, ktorý sem rád chodil na dlhé túry. 

Bol som na severnom póle, viac razy na Antarktíde, lietal som nad ľadovcami na Yukone a na Novom Zélande, dotýkal som sa ich na Aljaške, na Islande, v Grónsku, v Zemi Františka Jozefa, na Špicbergoch  či na Južných Shetlandských ostrovoch, lyžujem na ľadovcoch, podobne ako vy, v susednom Rakúsku. Čo chcem povedať? Mám vcelku prehľad. Keď pani Rooseveltová uvidela vodopády Iguazu na argentínskej hranici, vraj poznamenala: “Chudák Niagara” a tak to naozaj je. Niagara má ohromné meno, ale argentínsko - brazílsko - paraguajské Iguazu sú omnoho krajšie. Podobne na mňa pôsobí ľadovec Perito Moreno. Stále väčšina o ňom nevie. Perito Moreno je svetovou bombou a ja ho dávam na jednu úroveň so zážitkom z Iguazú!

Patagónske ľadovcové pole je po Antarktíde druhé najväčšie na svete. Tento južný zázrak je neobvyklý ešte kvôli jednej veci: na rozdiel od iných formácií, ktoré sa vytvárajú až od výše 2 500 m n. m., počiatok týchto ľadovcov je vo výške 1 500 m n. m. a zostupuje až do 200 m, čo umožňuje jednoduchý prístup.

Najznámejší a najkrajší ľadovec národného parku Los Glaciares, bol vyhlásený za NP v roku 1938 a skoro 40 rokov je pod patronátom UNESCO. Od El Calafate, kde bývame, je ľadovec vzdialený 78 kilometrov a prepravíme sa tam v doprovode miestnej sprievodkyne naším prenajatým autobusom. Prídu pre nás do hotela s veľmi sympatickým dvojmetrovým šoférom, ktorý nám včera aj najťažšie kufre doniesol až na izbu. Cestou nám Paula rozpráva pikošky o Patagónii, dáva na správnu mieru údaje, ktoré máme načítané a celkovo nám veci dovysvetľuje, takže z jednotlivých nesúrodých kostrbatých informácii sa vytvorí celok, ktorý dáva zmysel. Toto je obrovská pridaná hodnota a my ráno nezabijeme hodinu transferom, ale využívame každú minútku. Zastavíme sa na východ slnka – keby sme nemali prenajatú dopravu, toto by sa opäť nedalo zrealizovať. Potom Paula napočíta raz dva tri a pred nami sa vynorí úžasný biely ľadovec, sme od neho 7 kilometrov, ale vidíme ho zreteľne a je obrovský a nádherný.

Pri samotnom ľadovci sa prechádzam po visutých chodníčkoch poskytujúcich najlepší výhľad. Zhora je nádherný kontrast medzi zeleným lesom, bielym ľadovcom a modrou oblohou. Doobeda je iné slnko ako poobede, z pravej strany je iný feeling ako z ľavej strany a dole, na poslednom balkóne, sa cítim ako vo viedenskej opere. Ťažko to vysvetliť, ale keby ste mali 5 hodín času pozerať sa na kus ľadu, tak by ste tam stáli prikovaný s otvorenými ústami a každú pol hodinku by ste sa pridali k ostatným kričiac “wooouw”. To vtedy keď sa z ľadovca odtrhne kus veľkosti sídliskového paneláku a s rachotom padne do vody. Nenudili by ste sa ani chvíľočku! Viem, že si to takto neviete predstaviť, ja vám len hovorím, ako to vyzerá. Bielučko čistučký modrý ľadovec sa hýbe rýchlosťou 2 až 2,5 metra za deň, čo je obrovská rýchlosť, veď iné ľadovce sa hýbu toľko za rok. Prichádzajúci ľad tlačí ten v strede a vpredu, a ten praská, čo spôsobuje ohromné šupy, ktoré počujete na vzdialenosť stoviek metrov a potom vyvoláva to, načo sa čaká najviac. Pády ľadu. Predná stena je vysoká ako dva petržalské paneláky (70m) nad sebou. Pod hladinou je to 120 metrov. Predstavte si, že sa jeden panelák s obdobnou váhou odtrhne a padne pod vami do najväčšieho jazera Argentíny. To je pecka! Vo všetkých ohľadoch. Vy stojíte a natáčate a musím povedať, že ja som sa ani raz netrafil, no René zachytil ten najväčší pád. Video uvidíte v mojom blogu kde Vám o Perito Moreno poviem podrobnejšie -budem publikovať v budúcnosti. Je to strašná šupa, hukot, zdvihnú sa vlny ako v mori, vo vzduchu je sneh a jeho mrak sa vznáša desiatky metrov nad hladinou jazera. Predná stena ľadovca, ktorá vchádza do jazera je široká 5 km, no vy ho máte ako na dlani. Ľadovec je dlhý niekoľko desiatok kilometrov.

Všetko je tu realizované so zmyslom pre perspektívu a s veľkým vkusom. Pre nás však pozorovanie ľadovca nekončí, my si ľadovec pozrieme vždy aj z lode a plavíme sa popri jeho južnej stene.

Najkrajší ľadovec sveta - Perito Moreno- doobeda je iné slnko ako poobede, z pravej strany je iný feeling ako z ľavej strany.
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Keď si predstavíte, tú ohromnú veľkosť, zákonite sa prestávate cítiť ako vládca sveta a pán prírody a cítite sa ako v orechovej škrupinke.

No plavbou to u nás nekončí, chceme niečo výnimočné, chceme zažiť typický BUBO zážitok, Perito Moreno aktívne. Chceme sa prejsť po ľadovci v mačkách. No pri tomto rozhodnutí sa ihneď natískajú otázky, neodlomí sa to s nami? Kde budeme na 30 km dlhom ľadovci s obrovskou plochou okolo 250 km² chodiť, tak aby sa to neodtrhlo spolu s nami, či aby sme sa neprepadli?

Ľadovce narastajú a ustupujú. Perito Moreno sa síce pohybuje neuveriteľnou rýchlosťou bezmála kilometer za rok, ale to neznamená, že rastie. No ani neustupuje, ako veľká väčšina svetových ľadovcov, a je stále rovnaký. Jediným ľadovcom Patagónie, ktorý každoročne naberá – narastá je ľadovec, o ktorom ste nepočuli, Pio 11. Zapamätajte si ho, je to unikát.

Po vystúpení z lode je ľadovec vpravo od nás a my stúpame k jeho ľavému okraju. Tam si sadáme na lavičky a traja horali nám promptne vyberú mačky presne na našu nohu a pripnú tak, aby nám držali. Je tu jedna finta, odporúčam lepšie si zaviazať vaše topánky a šnúrky na 2x, lebo mačky nestratíte, ale môžete stratiť topánky (s mačkami). Potom sa stretávame pod bledomodrou vlajkou Argentíny a na malom kopčeku si robíme smiešne dobyvateľské fotografie, všade okolo je ľad a my vyzeráme, že sme dobili južný pól. Ľadovec sa hýbe, vytvárajú sa seraky a tak trasu neustále opravujú a my máme dnes privilégium ísť po novej trase ako vôbec prvá skupina. Ešte počuť motorové píly, ktorými pripravujú ľadové schody, aby sa dalo na ľadovec vystúpiť aj neskúseným turistom. “Nohy majte od seba” napomína neustále horský vodca, “inak si prederavíte druhú nohu” Stúpame za sebou v hustom rade a je to sranda. Ja osobne som na mačkách prešiel toho dosť, no väčšina mojich klientov ich má na nohách po prvý raz. “Keď idete smerom dole, nechoďte po pätách, ale majte celú plochu nohy kolmo na ľad. Zadok dajte viac dozadu, aby ste mali správne ťažisko. Mačky vás udržia, ani sa to nepohne, uvidíte” radia nám a majú samozrejme pravdu. Mačky držia ako sekundenkleber a my vybiehávame hore a dole a fotíme a fotíme.

4 fotografie

Perito Moreno v mačkách - úžasný ulovený zážitok.

Je teplo, okolo 15 stupňov, a ľad sa topí a v nádherných modrých sifónoch je čisto čistá voda. Idem do kľuku a pijem priamo zo sifónu, fľašku som si nevzal a rátal som s týmto zážitkom a odporúčam to každému. Vypiť si čistučkú vodu priamo z ľadovca je paráda. "Je zaujímavé, že keby ste nemali iný zdroj vody, iba túto ľadovcovú, ktorá je bez akýchkoľvek minerálov, tak by ste sa vodou intoxikovali a umreli by ste po týždni" dozvedáme sa. Vedeli ste takéto niečo? No dnes mi tá voda chutí, ach joj.

Vyjdeme na prírodnú vyhliadku a potom sa otočíme, preskakujeme malé seraky (zatiaľ iba 0.5m hlboké – keby sa roztvorili, musia zmeniť trasu) a prechádzame niekoľko hrebienkov. Dotýkame sa najkrajšieho ľadovca sveta a máme z toho božský pocit. A je koniec túry, teda ešte nie úplný koniec- prichádzame k stolíku, kde je fľaška 12 ročnej whisky. “Che (kamarát) jedna fľaška nám zo Slovenska stačiť nebude“  a tak vytiahnu ešte ďalšiu. Nasekajú ľad z ľadovca Perito Moreno – “tento môže mať tak 300 až 350 rokov” odpovedá horský vodca na moju otázku – a naplnia nám whiskové poháre. 12 ročná whisky s 350 ročným ľadom priamo z Perito Moreno, s mačkami na nohách, všade okolo ľadovec– musím vám povedať, že toto je ono. Unikátny ulovený zážitok!

Rýchlo zbiehame z ľadovca, kým 2 fľašky whisky nezačnú účinkovať, vyzujú nám mačky – servis je super – dávame si obed s výhľadom na ľadovec a so zvukmi praskajúceho ľadu, a potom pozorujeme padať tony ľadu do jazera. Studený ľadovec a argentínske slniečko. Jeden ohromný turistický zážitok. Dotkli sme sa ľadovca, ochutnali ho, Perito Moreno je naše. Vyskúšajte to niekedy!  

Viac fotografií nájdete v mojom blogu: Perito Moreno -Patagónsky ľadovec

Slnko a ľad - úžasný zážitok
Foto: Ľuboš Fellner — BUBO

Udržateľnosť a ochrana prírody Patagónie #

Toto je pre nás v BUBO a obzvlášť pre mňa veľmi dôležitá téma. Som presvedčený, že v živote treba robiť dobré veci a chrániť prírodu je jednou z tých vecí. Snažíme sa vyberať ubytovania s nízkym dopadom na životné prostredie a pozitívnym dlhodobným vplyvom na lokálne komunity. ktoré spľňajú udržatelnosť. Naše lodge v národných parkoch či lode, ktorými brázdime Patagónske fjordy sú najvyššej kvality. Myslím tým, že čo najmenej narúšajú prírodu a každým rokom sa snažia v detailoch ako je znženie emisii či impaktu na vonkajšie prostredie zlepšiť. Architektúrou, ktorá vychádza z lokálnych zdrojov naše hotely zapadajú do nádhernej prírody a sú sťaby jej súčasťou. Ako drevo používajú napríklad lokálny strom Lenga, náplavové drevo, ktoré zbierajú. Nikto tu drevo nerúbe. Počas presunov, v parkoch či na lodi máme mnoho prednášok na ekologické témy. Nikto z klientov BUBO si v Patagónii napríklad nebude robiť ohníky  (pozn: český turista vypálil oborvské hektáre a spôsobil v Patagónii ekologickú katastrofu). Naši partneri prírodu milujú. Pred našim hotelom v Torres del Paine som videl divokých nandu a guanaco preplietať sa s koňmi z našej stajne. Bolo to veľmi príjemné zistenie a ukážka, že divokým zvieratám sa s nami žije dobre.

Naši sprievodcovia sú školení aby udržiavali lokálne prostredie, podporovali lokálnu kultúru, lokálnych remeselníkov a nemyslím iba lokálnych výrobcov vína a piva. Taktiež s našim partnerom podporujeme zalesňovaciu kampaň na Ohňovej Zemi, kde bobri dovezení z Kanady páchajú ohromné škody. Cieľom celej akcie je zasadiť milión stromov v Chilskej Patagónii. Naším cieľom je nielen udržiavať súčasný stav patagónskej prírody pre ďalšie generácie, ale ho ďalej rozvíjať. Jedinou cestou v budúcnosti je trvalo udržateľný lokálny cestovný ruch, ktorý nenarúša našu krehkú planétu, ale naopak koexistuje s ňou v tom najlepšom slova zmysle.

Objavte atrakcie Patagónie #

Obrovská plocha Patagónie ponúka zábavu, výzvy a očarí každú dušu. Vystúpajte čo najbližšie ku granitovým vežiam v srdci Ánd. Vychutnajte si odrazy v nespočetnom množstve tmavomodrých jazier. Kochajte sa monumentálnymi ľadovcami, ktoré menia tvary priamo pred vašimi očami. Aj noci s plejádou hviezd a siluetami magických píkov s pohárom skvelého vína sú nezabudnuteľné. Objavte neuveriteľnú rozľahlosť skutočne divokého, vzdialeného a drsného regiónu. Patagónia je bezpečná prekrásna oblasť a turistická infraštruktúra (letiská, hotely) ju urobila dostupnou. Možno bude Patagónia vašou ďalšou veľkou cestou? Rozhodne neurobíte chybu.

 

59 minutové rozprávanie o našej ceste #

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Ľuboš Fellner

Ako prvý Slovák prešiel všetky krajiny sveta. Do mnohých sa vracia opakovane. V Indii bol 45x, ale aj Pobrežie Slonoviny či Burkina Faso prešiel krížom štyrikrát.

Chile aj Argentínu navštívil po prvý raz v januári a februári 1999 a odvtedy sa sem vracia. Obidve krajiny prešiel od najsevernejšieho bodu po najjužnejší, čo je taktiež cestovateľský unikát. Taktiež Patagóniu prešiel krížom -krážom viac razy a bol to on kto ako prvý odsprevádzal zájazd Patagónia- Ohňová Zem včítane plavby na Hornov mys. Zájazd nesie Ľubošov jasný rukopis a ide o jednoznačne najkvalitnejší produkt v Strednej Európe (prečítajte si prosím itinerár). Maximálna exotika sa strieda s gurmánskymi hodami, turistika s unikátnymi hotelmi. Zájazd má veľmi dobré referencie našich klientov.
Už 30 rokov pripravuje prvoexpedície od výstupu na najvyšší vrch Severnej Kórei po ťažké prechody Afrikou či plavby na rajské ostrovy Tuvalu v Oceánii.
V roku 2012 zorganizoval pri príležitosti 100. výročia dobytia južného pólu plavbu na Antarktídu. Vyrážalo sa z najjužnejšieho mesta sveta z Ushuaia, o ktorom sa dočítate aj v tomto blogu. O rok dobyl severný pól, kde s ním na tomto unikátnom bode stála prvá Slovenka. O pár rokov neskôr s Ľubošom stála prvá slovenská žena aj na póle južnom.
Ako vyštudovaný lekár s atestáciou sa venuje cestovateľskej medicíne a zrealizoval cesty s názvom Ebola tour (Západná Afrika 2015) a Zika tour (Brazília 2016). Má na starosti bezpečnosť našich klientov a zdravotné poradenstvo. Pre svojich sprievodcov je k dispozícii 24 hodín denne, aby poradil v prípade problémov.  Ľuboš vždy vybaví nevybaviteľné, interne ho prezývame BOSS.


Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Patagónia včítane vskutku luxusnej expedičnej plavby
 

 

Zo zájazdu:

Ľuboš Fellner

Posledná úprava článku | Prečítané: 1408

Mohlo by Vás zaujímať

Perito Moreno – najkrajší ľadovec sveta Prémiový blog

Prémiový blog Perito Moreno – najkrajší ľadovec sveta

Keď som po prvý raz videl Perito Moreno, bol som nadšený. Tento ľadovec je mojim prírodným divom sveta, je skutočne prekrásny a krajší než na…

Cestovateľ, ktorý dokázal, že Zem je guľatá Prémiový blog

Prémiový blog Cestovateľ, ktorý dokázal, že Zem je guľatá

10. augusta 1519 sa zo Sevilly s posádkou 270 mužov a piatimi karavelami, vydal na Cestu okolo sveta Fernão de Magalhães. Náš detailný blog je…

Patagónia – originálne príhody v najkrajšej prírode sveta Prémiový blog

Prémiový blog Patagónia – originálne príhody v najkrajšej prírode sveta

Najkrajšou prírodou sa hrdí Nový Zéland či Nóri, ale asi preto, lebo ešte neboli v Patagónii. Patagónia nie je žiadny štát, je to oblasť ako…

Výšková choroba a aklimatizácia Prémiový blog

Prémiový blog Výšková choroba a aklimatizácia

Prekvapujúco to nie je nedostatok fyzickej pripravenosti, ale výšková choroba, ktorá zabráni ľudom dostať sa na vrchol Mont Blancu, Kilimandžára,…

Fernão de Magalhães - čo ste o ňom nevedeli Blog

Blog Fernão de Magalhães - čo ste o ňom nevedeli

Aj keď je Fernão de Magalhães považovaný za prvého človeka, ktorý oboplával Zem, nie je to pravda. No je aj množstvo iných vecí, ktoré ste o tomto…

Ushuaia - Andský diamant na prahu Antarktídy Ushuaia

Ushuaia Ushuaia - Andský diamant na prahu Antarktídy

Hlavné mesto pôvabného súostrovia Ohňová Zem sa pre Vás stane nekonečným zoznamom superlatívov. V tomto utešenom a trochu atypickom argentínskom…

Blogov

Odporúčame tieto zájazdy

K

Polárne oblasti   Amerika  

Ohňová zem, Patagónia, Chile, Argentína


náročnosť

13 dní

Trvanie

5114
K

Polárne oblasti   Amerika  

Ohňová zem, Patagónia, Chile, Argentína, Antarktída


náročnosť

17 dní

Trvanie

8500
K

Amerika  

Patagónia, Chile, Brazília, Argentína


náročnosť

19 dní

Trvanie

4084