Umenie starovekého Egypta

Umenie starovekého Egypta je dokladom kultúry, ktorá bola 3 000 rokov rovnaká, hoci štýl sa v priebehu niekoľkých období do určitej miery menil. Dnes sú egyptské umenie a história krajiny lákadlom pre turistov a príbehy týkajúce sa hieroglyfov či reliéfov si hovoríme na našich BUBO zájazdoch do Egypta dopodrobna. V tomto blogu som pre vás zhrnula to najdôležitejšie, čo by ste mali vedieť pred návštevou tejto výnimočnej krajiny faraónov.

Egyptské umenie dosiahlo charakteristický výraz systému proporcií na zobrazovanie ľudských postáv už okolo roku 3000 p.n.I. Sochy, chrámy a maľby ukazujú, aké metódy používali Egypťania pri ich tvorbe. V dvojrozmerných dielach je väčšina postáv rozložená na štvorcovú sieť. Pri zobrazovaní menej významných osôb sa pomery tak presne nedodržiavali.

Figúry boli zvyčajne na vodorovnej línii. Rozdiely vo veľkosti neodrážali skutočné proporcie zobrazovaného subjektu, ale jeho význam na danom výjave. Staroegyptská architektúra úzko súvisela s náboženstvom a vierou v posmrtný život.

Najstaršími náhrobnými stavbami boli mastaby, ktoré mali tvar zrezaného obdĺžnikového ihlanu so šikmými stenami. Stavali sa už za prvej dynastie z nepálených tehál. Neskôr z nich vnikli pyramídy.

Mená tvorcov týchto prác nie sú nikde doložené. Treba si uvedomiť, že hoci my považujeme ich výtvory za umelecké diela", tejto interpretácii by sami starovekí Egypťania asi nerozumeli: napríklad veľa výzdobných prvkov je z hieroglyfov predstavujúcich určité slová (,,život“, „vláda").

Živé scény na stenách hrobiek s veľkou pravdepodobnosťou namaľovali preto, aby zabezpečili ďalšiu existenciu nebohého na onom svete a nie na potešenie oka.

V starovekom Egypte pokrývali hieroglyfy opisujúce skutky faraónov a bohov steny všetkých posvätných chrámov. Hoci boli znaky odvodené zo života, ich význam zostával pre mnohých Egypťanov v tom čase nezrozumiteľný.

Egyptské chrámy totižto neboli miestom zhromažďovania a modlitieb, ako sú kostoly či mešity. Obyčajní Egypťania nemali vstup do chrámov povolený, hieroglyfy neslúžili na to, aby povznášali bežných návštevníkov.

Reliéfy a hieroglyfy v chrámoch znázorňovali každodennú sakrálnu činnosť súvisiacu s kultom danému bohovi a príležitostné rituály, ktoré vykonával panovník, ale s väčšou pravdepodobnosťou, v mene panovníka jeho veľkňaz.

Egypťania zdobili chrámy a steny hrobiek dvoma typmi reliéfov: zapustený či hlboký reliéf, napríklad v chráme Setchiho I. (1294 - 1279 p.n.l.) v Abyde, bol vtesaný do plochej steny, pri vyvýšených reliéfoch sa obtesávalo do steny.

Vyspelosť remeselníkov vidieť na technike ťažby kameňa. Celostný blok bolo treba oddeliť od skaly a prepraviť často stovky kilometrov na ďalšie spracovanie.

Početní remeselníci, ktorí zdobili hrobky a chrámy, spolupracovali na tvorbe umeleckých diel s kresliarmi, sochármi a maliarmi. Veľmi zriedka sa dá práca pripísať jedinému umelcovi.

Staroegyptské texty sa objavujú vyobrazené na pamiatkach, v chrámoch a hrobkách, alebo v textoch na papyruse od začiatku faraónskej éry okolo roku 3200 p.n.l. Písali sa v riadkoch čítaných zľava doprava, no aj sprava doľava, prípadne boli v stĺpcoch, ktoré sa čítali zhora nadol.

Smer čítania príslušného textu udávali značky v podobe ľudských postáv, prípadne zvierat orientovaných vždy na príslušnú stranu. Okolo roku 2000 p.n.l. sa používalo asi 700 hieroglyfov, ktoré dnes rozdeľujeme do 25 kategórií, doplnené skupinou neobjasnených znakov.

Najúplnejšiu skupinu tvoria znaky znázorňujúce egyptských bohov, ľudské postavy v podobe remeselníkov a roľníkov a časti ľudského tela. Dôležitú kategóriu tvoria zvieratá a vtáky. Často sa využívali tiež koruny, šperky, žezlá, zbrane alebo lode počas boja či preprave po rieke. Nemenej dôležitou kategóriou je nábytok, stoly, potraviny a predmety každodenného života.

V čase, keď starovekí Egypťania utvárali znaky svojho písma, odmietali uplatniť prístup abstrakcie a hieroglyfy využívali ako ideogramy, čo znamená, že obraz nesie presne význam obrazu alebo znaku, predstavujúcich tie predmety, ktoré znázorňovali, napr. ústa znázornené ako dve oddelené pery alebo voda vyjadrená vlnovkou. Neskôr sa obraz zmenil na zvuk a niektoré hieroglyfy sa začali hláskovať foneticky.

Zvukové znaky, čiže fonogramy, tvoria akúsi abecedu a hieroglyf prebral funkciu konkrétneho písmena. Stará egyptčina mala oveľa viac písmen ako dnešné abecedy a, čo je zaujímavé, chýbali v nej akékoľvek samohlásky. Staroegyptský jazyk tým pripomína hebrejčinu alebo arabčinu, ktoré sa zapisujú ako spoluhláskové písma. Tak čo poviete, považujeme hieroglyf za znak alebo skôr za umenie na nástenných maľbách? Správna odpoveď je kombinácia oboch.

Posledný doklad použitia hieroglyfického písma pochádza z roku 394 n.l. v legendárnom chráme bohyne Isis (Eset) na ostrove Philea, Asuán. Po väčšinu času používania hieroglyfického písma Egypťanom stačilo asi 700 znakov, ale v Ptolemaiovskom (305 – 30 p.n.l.) a Rímskom období (30 p.n.l. – 395 n.l.) počet znakov stúpol na šesťnásobok.

V Egypte sa vyvíjalo maliarske umenie od Starej ríše (2686 - 2181 p.n.l.). Perspektívu nepoznali, priestorové vzťahy a deje vyjadrovali prostredníctvom pásov. Základom maľby bola obrysová kresba, ktorú len plošne kolorovala farba. Najvýznamnejšie maľby sa nachádzajú v Thébskych hrobkách.

Egyptské umenie sa zameriavalo predovšetkým na to, aby zabezpečilo pokračovanie života a vesmíru, ktorých idealizovaným odrazom sú maľby na stenách hrobiek a chrámov. Vzory určené pre duchovné stavby boli jasne dané a umelci si ich nevyberali. Výzdobné prvky, ktoré zväčša predstavovali verne.

Aj malá chyba, ktorej by sa umelci pri zobrazovaní týchto rituálov dopustili, mohla ohroziť budúci život zomretého alebo celkovo plynulý chod vesmíru. Na nástenných maľbách sa mohli objaviť aj scény z každodenného života. Tu mali kresliari a maliari už väčšiu voľnosť. Vrstva omietky alebo štuky, hrubá asi 3 cm, tvorila podklad maľby. Dobre rozmiešaná sa rozotrela po stene, aby bol povrch čo najhladší.

Maľba krok za krokom. Umelci pracovali v skupinách a na viacerých učňov dozerali skúsení majstri. Najskôr sa vytvorila na stene sieť, ktorá umožnila verne skopírovať predlohy nakreslené na papyruse.

Potom naznačili červenou farbou kontúry a vedúci skupiny opravil chyby čiernou farbou. Nakoniec maliari zmiešali práškové farebné pigmenty s vodou a spojivom (akáciovou gumou alebo vaječným bielkom). Táto farba sa volá ,,tempera", nanášala sa ako jednoliaty náter.

Tesanie reliéfov je omnoho náročnejšie ako maľovanie. Starovekí Egypťania považovali reliéfy za večné preto ich často používali v chrámoch, na stenách a v hrobkách vysokopostavených úradníkov, sarkofágoch, ale aj na mnohých ďalších predmetoch pohrebnej výbavy.

Reliéfna výzdoba sa objavila už v Preddynastickom období (5300-3100 p.n.l.) na roznych menších predmetoch. Vyvinula sa z kresby, z ktorej prevzala i zobrazovaciu konvenciu kombinovania rozličných uhlov pohľadu - spredu (en face) a zboku (en profil) - v jednom obraze. Zo začiatku sa reliéfy polychrómovali a vytesávali sa iba najvýznamnejšie prvky. Detaily rastlín na okrajoch, pletené košíky či vzorované obruby odevov sa pridávali až v poslednej fáze prác.

Rozlišujú sa dva základné typy reliéfov. Pri tesaní vyvýšeného reliéfu sochár odobral materiál okolo motívu, ktorý mal vyniknúť. V zapustenom, hlbokom reliéfe, takzvanej intaglii, je motív vyhĺbený do povrchu kameňa. Hlboký reliéf sa používal najmä na vonkajších stenách s cieľom dosiahnuť hru svetla a tieňa.

Väčšina vyškolených sochárov slúžila vo faraónskom Egypte kráľovi. Pracovali v kráľovských dielňach po skupinách a tvorili sochy, ktoré si králi objednávali najmä pre chrámy bohov a svoje zádušné pamätníky.

Od 4. dynastie (2613 - 2494 p.n.l.) sa diela egyptského umenia vytvárali podľa súboru pravidiel, ktorý sa 3 000 rokov len málo menil, pretože umenie slúžilo vyšším cieľom. Nemalo iba zobrazovací charakter, malo taktiež vniesť do sochy pomyselný život. Sochy v chrámoch a hrobkách mali udržovať ideálny svet zdravia a šťastia zbavený všetkých starostí žitia. Smrť, záhuba či choroby sa zobrazovali veľmi málo.

Po smrti sa mala socha premeniť na osobu, ktorú zobrazovala. Preto sa na dokončenom diele vykonával obrad Otvárania úst, aby zosnulý mohol prijímať obety jedla a pitia. Preto si faraón, najmocnejší človek a boh žijúci na zemi, mohol objednať desiatky až stovky obrazov a sôch so svojou podobou. Do hrobiek sa dávali sochy aj bežných smrteľníkov, ale neboli také grandiózne ako v prípade kráľa.

Jedným z majstrovských diel nekráľovskej plastiky Starej ríše, ktoré upúta priam neuveriteľným realizmom, je stojacia socha kňaza predčitateľa Kaapera vytvorená v takmer životnej veľkosti. Patrí k najobdivovanejším exponátom Egyptského múzea v Káhire.

Sochu objavil roku 1860 Auguste Mariette pri prvých vykopávkach v Sakkare. Miestni robotníci ju pomenovali, séch el-balad" - dedinský starosta - pretože sa nápadne ponášala na starostu ich dediny.

Socha sa našla v mastabe kňaza predčitatela Kaapera. Vedľa nej boli ďalšie dve drevené sochy - jedna patrila Kaaperovej manželke, druhá zobrazovala kňaza ako mladého muža.

Telo spolu s hlavou sú z jedného kusa dreva, ruky boli vyrezané a pripojené až neskôr. Póza je v egyptskom umení nezvyčajná, pretože nohy sú zachytené pri chôdzi, nie v meravom postoji. Spolu s výraznou tvárou a nápadnými očami to dodáva soche pozoruhodne živý výraz.

Pôvodné žezlo a palica, ktoré držala v rukách, chýbajú. Prút, ktorý drží kňaz dnes je moderna replika. Zreštaurované boli aj nohy. Kaaperovo kypré zrelé telo je zavinuté do suknice siahajúcej po kolená, v páse uviazanej na veľký plochý uzol. Socha patrí k najvyššie ceneným prácam zo Starej ríše. Dokonale vyjadruje fyzické i psychické vlastnosti vznešeného bohatého muža, akým Kaaper bol.

Egypťania nosili šperky od najstarších čias. So stáročným zdokonaľovaním postupov spracovania kovov a kameňov boli čoraz prepracovanejšie a zložitejšie.

Pre faraóna i jeho najvyšších úradníkov boli šperky nevyhnutnou súčasťou slávnostného rúcha. Farby šperkov obohacovali odevy z jemného bieleho plátna, no i ťažké kučeravé parochne, ktoré nosila kráľovská rodina a príslušníci vládnucej vrstvy. Šperky však neplnili len dekoratívnu funkciu, hrali aj magickú rolu v živote i po smrti. Výzdobné symboly - znak života anch, značka trvania stĺp džed, ochraňujúce oko wedžat, symbol znovuzrodenia skarab či obrazy bohov - prinášali svojmu majiteľovi prospech.

Materiály a farby sa nevyberali náhodne, lebo mali symbolický význam. Zelený tyrkys, ktorý sa spájal s vegetáciou, znamenal mladosť a znovuzrodenie.

Aj napriek tomu, že nádoby bývajú krehké, črepy keramiky prežívajú po tisícročia a predstavujú archeologický prameň zásadného významu.
Keramika a hlinené nádoby sú pre archeológov veľmi zaujímavé, lebo im prinášajú základné informácie o skúmaných starovekých lokalitách. Podľa nádob určitého tvaru sa dá napríklad určiť, či bola stavba obyčajným domom, alebo chrámom. Vyvíjajúci sa štýl a spôsoby výroby znamenajú, že podľa kusov rozbitej nádoby črepov - možno presne datovať hroby alebo príbytky, kde sa črepy našli.

Egyptskí hrnčiari vyrábali najmä úžitkové predmety do domácnosti - malé nádobky alebo šálky, poháriky alebo aj rôzne amfory. Rukou poháňaný hrnčiarsky kruh sa objavil v 5. dynastii (2494 - 2345 p.n.l.). Zabezpečil pohon a zvýšil stabilitu, to znamená, že hrnčiar mal k dispozícii obidve ruky.

Okrem toho rýchlejšia rotácia vniesla do tvarovania nádob aj odstredivú silu, preto sú nádoby z Novej ríše (1550 - 1069 p.n.l.) estetickejšie a elegantnejšie. V tom období sa dosiahol vrchol maľovaniej keramiky. Aj napriek tomu, že starovekí Egypťania nepoužívali glazúru, zdobili svoje nádoby geometrickými alebo figurálnymi motívmi, ktoré maľovali na črep farbou, pripadne ich do hliny vyrývali.

Výzdoba hrobiek ukazuje, ako pracovali egyptskí hrnčiari. Vyčistený íl sa zmiešal s vodou a miesil rukami, kým sa nedosiahla vhodná konzistencia, ktorá bola vďaka nasekanej slame pevnejšia a menej lepkavá. Keď zmes stvrdla hrnčiar mohol začať zdobiť, napríklad ich vyhladil kameňom alebo do nich vyryl vzor, ktorý potom vyplnil kontrastnou farbou. Nakoniec sa nádoby vypálili - najprv na otvorenom ohnisku, neskôr v peciach pri teplote 500-600 °C.

Už okolo roku 5000 p.n.l. sa v nílskom údolí vyrábali náhrdelníky a opasky z korálikov, rastlinných semienok a leštených kamienkov. Zhruba od roku 4000 p.n.l. začali starovekí Egypťania zhotovoval šperky zo zlata, striebra a medi.

V starovekom Egypte nosili šperky muži aj ženy, nie však iba na ozdobu, v podobe amuletov mali aj ochrannú funkciu. Doložené sú v podstate všetky druhy šperkov - prstene, retiazky a náramky (na ruky aj na členky), opasky, nákrčníky, náhrdelníky, tesné náhrdelníky („obojky"), diadémy, butóny („gombíky") do uší, náušnice, ozdoby do vlasov.

Staroveký Egypt bol bohatý na prírodné zdroje : zlato, meď, tyrkys, ťažili stavebný kameň, polodrahokamy. Rozvíjal obchod aj s inými krajinami. Často sa však imitovali, zamieňali farebným sklom a fajansami. Mnohé z kameňov sa získavali na Sinaji a v púšťových oblastiach Egypta.

Bane na zlato a meď sa nachádzali najmä v okrajových oblastiach Egypta a Núbie, v Novej ríši (1550 - 1069 p.n.l.) sa veľké množstvo zlata získavalo z dobytých krajín. Do zlata sa často pridávalo nejaké percento striebra. Toto svetlé, čiže „biele zlato“ takzvaný elektrón, sa dalo spracúvať pri trochu nižších teplotách než rýdze zlato s vysokým počtom karátov.

Klenotníci a zlatníci sa tešili úcte ako faraónovi remeselníci a výrobcovia ochranných amuletov.