V plávajúcej dedine na najväčšom jazere juhovýchodnej Ázie

Táto dedinka s asi 2000 obyvateľmi leží na brehoch najväčšieho jazera juhovýchodnej Ázie Tonle Sap. Toto jazero, zapísané v svetovom dedičstve UNESCO, je samé o sebe absolútne unikátne. Každý rok prejde cyklom dažďov a rapídneho vzdúvania a opadania. Jeho rozloha sa zmení z 2800 km štvorcových na 16 000 km štvorcových a jeho objem sa zvýši 80krát až na 80 kilometrov kubických. Tým pádom sa dramaticky zmení aj jeho hladina z jedného metra hĺbky na 8-9 metrov. Vtedy sa dediny na jeho brehoch stávajú z bežných suchozemských obcí plávajúcimi ostrovmi v tomto sladkovodnom mori. Kampong Phluk je práve jednou z týchto dedín. Je to nesmierne zaujímavé miesto a pritom zatiaľ nie veľmi turisticky navštevované. Pred pár rokmi tu neboli ešte žiadni turisti a chodili sme sem prví, dnes sa tu pomaly turizmus rozvíja, ale stále takým tempom, že tu nájdeme autentickú Kambodžu – takú akú už vo veľkých mestách ako Phnom Penh alebo Siem Reap nenájdete. 

Ráno vyrážame autobusom a opúšťame hlavnú cestu zo Siem Reapu. Po polhodine sa dostávame na príjazdovú cestu k dedine. O chvíľu skončí asfalt a pokračujeme po prašnej ceste smer do záplavových zón jazera. Je november, práve po období dažďov a voda pomaly opadá a zanecháva na poliach úrodné nánosy. Zároveň opäť odniesla príjazdovú cestu a stretávame valce, ktoré utláčajú novú prašnú vozovku k miestnemu prístavu. I keď voda ustupuje, tak do dediny sa autobusom určite nedostaneme a tak sa naloďujeme na drevenú miestnu loďku a vydávame sa na plavbu smerom do dediny Kampong Phluk.

Všade okolo nás sa rozprestiera voda, z ktorej trčia zaplavené kríky a stromy. Nie je tu hlboko, voda je zhruba po pás. V nej miestny rybári rozhadzujú siete a chytajú malé rybičky rovno medzi loďami. Slniečko nám svieti a na lodi je mimoriadne príjemne. Po polhodinovej plavbe sa dostávame do samotnej dediny. Domy v nej sú postavené na pylónoch aby odolali aj tej najväčšej možnej povodni. Pylóny majú asi 7 metrov a mali by domy ochrániť od každej záplavy. Raz za desať rokov ale aj tak hladina stúpne na 11 metrov a vtedy zaplaví aj ich. 

Je to malebný pohľad. Ľudia žijú s jazerom v harmónii. Okolo nás sa premávajú miestne člny a na nich raz rybári, raz ženy s tovarom, raz deti s nejasným cieľom. Každý si ale ide svojím smerom a veselo nám máva. Parkujeme v dedine a ideme urobiť zastávku. Na kopčeku je vyvýšená ulica, ktorú nikdy nezaplavuje a ktorá je niečo ako hlavná trieda v dedine. Zároveň sa používa na sušenie kreviet, ktoré sa pestujú v okolí dediny a robia sa z nich potom krevetové krekry. Je tu aj miestna škola, tak ideme pozrieť decká pri výučbe. Deti v Kambodži sú neuveriteľne milé.

V tejto dedine ich učia aj základy angličtiny a tak s nimi môžeme prehodiť niekoľko základných fráz a za odmenu im rozdávame sladkosti a džúsy. Najviac sa tešia z džúsov – aj keď v Kambodži rastie množstvo ovocia, džúsy sú pre miestnych vzácnosť a deťom sa nedostávajú takmer vôbec, tak je o nich pomaly bitka. Deti tu človeka nabijú ozaj pozitívnou energiou, i keď extrémne skromné podmienky v ktorých vyrastajú pôsobia trochu smutne. Takáto ale Kambodža je – stále jedna z najchudobnejších krajín Ázie, kde pätina ľudí nemá ani prístup k pitnej vode, takže táto dedina akokoľvek skromne pôsobí je na tom ešte v podstate dobre. 

Na druhú stranu sú tu ale úžasní ľudia. Všetci sa usmievajú a neskryte sa tešia z exotickej návštevy. Deti behajú a pani učiteľka ich musí dávať do laty. Na ulici sú úplne divoké, behajú hore, dolu, skáču do vody a hrajú sa so všetkým čo majú k dispozícii. V škole, ale musia poslúchať a aspoň tými par drobnosťami čo im dávame sa ich zároveň snažíme motivovať aby tam chodili. Aj to je jeden z problémov Kambodže, deti často skôr pracujú akoby sa učili. Pracuje tu až 39 percent detí a tak každá pomoc školstvu príde vhod, aj keď sú to v podstate skôr symbolické darčeky. Tak či onak vidieť tie deti je ozaj zážitok a ich radosť zo života rozveselí každého kto sa s nimi stretne aspoň na pár minút. 

Keď sa nasýtime pohľadmi na dreveno-plechové domčeky a porozdávame, čo sme mali pre decká, tak pokračujeme ešte kúsok cez zatopený les aby sme sa pokochali pohľadom na samotné Tonle Sap. Jazero je majestátne. Na dĺžku má vyše 100 kilometrov a na šírku v týchto miestach až 30 kilometrov. Vo vode vidíme pasce na ryby a miestami rybárov ako ich vyberajú prípadne sa starajú o bambusové klietky v ktorých chovajú ryby. Zastavujeme na pontóne v miestnej plávajúce reštaurácii na pivko Angkor. Okolo nás vládne pokoj. Miestni sa nikam neponáhľajú, všetci sa usmievajú a vyžaruje z nich svojská pohoda. Takí sú Kméri – aj keď veľa nemajú, tak v prvom rade sa usmievajú. Po ťažkých časoch červených kméroch a pohnutej histórii je pre nich každý deň dôvod na úsmev. Ťažko sa nám z tohto krásneho prostredia odchádza, ale pomaly je čas na návrat a tak nasadáme na našu drevenú bárku a vydávame sa späť smerom k autobusu. Všetci sú síce unavení z tepla a slnka, ale odnášajú si pohľady a zážitky aké im nikdy nedajú veľké mestá ani majestátne chrámy – vlastnú skúsenosť so životmi ozajstných ľudí v ich prostredí a to je na nezaplatenie!