Negustiózne! Vybrali sme najhoršie bizarné jedlá sveta

Možno sa pýtate, čo najzvláštnejšie som jedol na mojich cestách po svete. Je to náročnejšia téma a pre niekoho bude možno tento blog drsnejší ako iné gurmánske čítania.

Pri viacerých jedlách si ale treba uvedomiť, že ide o zvyky miestnych komunít a naozaj záleží od uhla pohľadu. Veď viete, sto ľudí = sto chutí. No a my v BUBO inakosť sveta, miestne komunity, tradičné zvyky a rituály, podporujeme. A, hlavne, naším poslaním je loviť zážitky a bláznivé jedlá presne o tomto sú – ak to prežijete, nikdy na to nezabudnete.

Jedlo, ktoré nemusíte prežiť. To sa hovorí o prudko jedovatej rybe fugu, ktorej jed je silnejší než kyanid. Fugu je veľkou gurmánskou špecialitou Japonska, ochutnal som ju aj ja, už dokonca päťkrát, a stále som tu.

Dokonca som ju počas tohto leta na zájazde v Japonsku ochutnal aj so svojimi deťmi. Boli sme na Šikoku, v takej malej miestnosti s posuvnými dverami, v reštauračnom koncepte, ktorý sa vyslovene na fugu špecializuje.

Fugu som jedol varenú, vyprážanú, ale zopárkrát aj ako sashimi, teda úplne surovú.

Jej popularita v Japonsku vzrástla po tom, čo si ju operný spevák vložil paličkami do úst a na mieste bol mŕtvy. Chuť bielej ryby nie je výnimočná, ide skôr o dobrodružstvo – adrenalín.

Tí najlepší kuchári trošku jedu nechajú a vy cítite, ako vám stiahne hrdlo a stŕpne vám jazyk.

Durian nájdeme všade v juhovýchodnej Ázii. Hovorí sa o ňom ako o najsmradľavejšom ovocí. A je to naozaj také hrozné? Je! Durian strašne smrdí.

Tak, ako my nesieme známym fľašu či bomboniéru, v juhovýchodnej Ázii prevážajú durian a všetko z toho smrdí. Hovorí sa, že ide o ovocie božskej chute, ale pekelnej vône. Ovocie je v juhovýchodnej Ázii skvelé a veľmi lacné, no durian je drahý. Rastie na vysokých stromoch a keď toto pichľavé ovocie padne, vraj zabije aj slona.

Je umenie vybrať si dobrý durian, trik je v tom, že tie hroty musia byť voľné – vtedy je zrelý. No nesmie byť zasa prezrelý. Takýto durian chutí ako cukríky s cibuľou, ale keď kúpite kvalitný durian, je to pochúťka. Každopádne, ak ste ešte nemali najsmradľavejšie ovocie sveta, toto je jeden gurmánsky zážitok, ktorý musíte niekedy vyskúšať.

Vo Vietname som jedol živé hadie kobrie srdce a hada som jedol skutočne všelikde. Až tak mi nechutí, lebo má priveľa kostí. A hadie srdce, ktoré som jedol, dávali do štamprlíka ešte keď bilo.

Podobne ako s fugu, niekedy v tom ostane trošku jedu a môžete dostať anafylaktický šok. Hadie srdce už na našich BUBO zájazdoch do Vietnamu neponúkame, nechceme trápiť hadov.

Pokiaľ sa však vyberiete do susednej Kambodže a ste fajnšmeker, môžete ochutnať inú špecialitu – tarantulu. Tých je v Kambodži veľa, sú tu trhy na takzvanej pavúčej farme.

Kambodžania začali jesť tarantuly v čase vodcu Červených Khmérov, Pola Pota, ktorý vyvraždil inteligenciu a každého, kto mal okuliare a vedel čítať, dal zabiť... a krajinu vohnal do hladomoru. Aj vtedy boli ľudia odkázaní na to jesť tarantuly a zvyk pretrval.

Tarantuly najprv očistia, potom ich hodia do hrnca, do oleja a ideálne je dať na ne čo najviac čili. No, povedzte, dali by ste si na zájazde v Kambodži chlpatú tarantulku?

Skutočne zaujímavé gastronomické zážitky som ulovil na Kiribati, v Tuvalu a Tichom oceáne celkovo. Úplne ďaleko od civilizácie som žil aj so svojimi deťmi s domorodcami – iba oni a my. Žiaden obchod, žiadna chladnička – jedli sme, čo sme si odtrhli zo stromu a čo sme ulovili. Je naozaj veľká škoda, že o niekoľko rokov nebudeme mať možnosť navštíviť tieto ostrovy. 

Tuvalu je 4. najmenšia krajina sveta, ktorá má iba 26 km2. Pamätám si, ako sme tam prišli na loďke a okolo člnu skákali delfíny. Prišli sme a domáci si robili svoje, boli sme hladní a chceli sme si odtrhnúť kokosový orech – boli ich tu nie státisíce, ale milióny, no nevedeli sme vyliezť na palmu. Ujali sa nás miestne deti a všetko nás naučili. Dlhou tyčou sme zo stromu dali dole chlebovník.

Moja dcéra neznáša ryby, no tu sme jedli surové. Deti ich zabíjali tak, že im kúsli do hlavy.

Lagúna, kde sme bývali, bola naším zdrojom potravy – každý deň sa ten privátny bazén s hektolitrami tyrkysovej vody vylial a opäť naplnil vodou a morskými živočíchmi. Bol to pre mňa návrat niekde k mojím pra-pra-predkom. Takto sme kedysi museli žiť – v hojnosti prírody, spoločne s prírodou.

Jesť surové ryby s kokosovým orechom alebo kokosový orech so surovými rybami deň čo deň dookola určite nie je pre každého. Jedli sme rôzne kraby, mušle a často som ani nevedel, čo to je... No prial by som vám uloviť niekedy takýto zážitok!

Musím spomenúť zážitok z Číny. Keď som v roku 2000 cestoval vlakom po krajine, jedol som storočné či tisícročné vajce. Žĺtok bol zelenohnedej farby a bielko bolo mazľavé, všetko to strašne páchlo, no mám pre vás ešte čosi horšie - je to filipínska špecialita balut.

Balut je vajíčko, kde už nájdete zárodok vtáčika, najčastejšie kačacie embryo – je to jedlo pre silné povahy. Embryo vo vajci je uvarené vo vriacej vode či horúcej pare. Býva oplodnené v horizonte 14 až 21 dní a v závislosti od toho vyzerá aj vnútro. Čím staršie je toto vajce, tým viac sa finálny produkt podobá na kačacie mláďa.

Kosti sú však mäkké a dajú sa požuť. Embryo ešte nemá vyvinutý zobák a nebadať na ňom stopy peria. Keď sa rozhodnete, že chcete túto exotickú „lahôdku“ vyskúšať, podajú vám ju v škrupine a Filipínci ho dochucujú soľou a octom. Je to obľúbený pokrm k pivu, podobne ako u nás čipsy.

Vedzte, že ide o jedlo, ktoré je pre silné povahy. Takýchto ťažkých zážitkov sa však na zájazdoch na Filipíny dá uloviť viac. My ich navštevujeme aj na Veľkú noc, kedy tu prebieha ukrižovanie.

Filipínci sú silní kresťania, no vysoko v horách na ostrove Luzon pri ryžových políčkach v Banaue chodíme navštevovať aj animistické kmene.

Peru vyhralo gurmánskeho svetového Oscara, Leading Culinary Destination, desaťkrát po sebe. Juhoamerické Peru je skutočne cestovateľským svetovým topom a okrem Machu Picchu a jazera Titicaca majú skvelé hotely prerobené z inkských ruín a palácov conquistadorov a majú najlepšie reštaurácie Južnej Ameriky.

Ja vám však dávam do pozornosti zvláštne jedlo cuy. Ide morské prasiatko a slovenské deti budú smutné. Morské prasiatka pobehujú v kuchyniach Indiánov voľne a domáca pani šupky od zemiakov, ktorých je v Peru 40 druhov, nehádže do koša, ale na hlinenú dlážku a morské prasiatko to všetko zje. Keď je vykŕmene, tak je to pochúťka.

Mal som cuy v Ekvádore aj v Cuzco a keď na mňa cerí zuby, nedokážem to jesť. Aj keď stravu v Peru milujem, toto jedlo mi, jednoducho, nechutí.

Každopádne, do tohto rebríčka zvláštnych negustióznych jedál to patrí. Cuy jedia Indiáni už 5 000 rokov a v Peru je mu venovaný štátny sviatok. Vážia si ho.

Tak, ako je Peru kulinárskou mekkou Južnej Ameriky, v Európe patrí k tým najlepším škandinávska kuchyňa. No aj na severe Európy nájdeme zopár absurdít. Do popredia dávam dve.

Hákarl je fermentovaný žralok – je to čosi strašné a pri konzumácii dá zabrať aj niektorým Islanďanom. Ide o mäso grónskeho žraloka, ktorý je za normálnych okolností nejedlý, pretože obsahuje veľké množstvo amoniaku, neurotoxínu a kyseliny močovej. No potom čo sa nechá fermentovať niekoľko týždňov v zemi, vysuší sa a je aspoň ako-tak jedlý.

Jeho chuť a hlavne aróma je taká výrazná a stále zapáchajúca po amoniaku, že pri konzumácii ho musíte zapíjať tradičnou islandskou pálenkou brennivín, ktorá sama o sebe chutí ako jej doslovný preklad “čierna smrť”.

Hákarl je dosť zlá príhoda, no surströmming je des. Ide o najsmradľavejšie jedlo na svete, fermentované slede v konzerve.

Je to konzerva, ktorá, keď ju kúpite, je napučaná, pokazená, ide o pokazenú extrémne smradľavú rybu. Strašný hnus, fuj! Raz na našej akcii, ktorú sme nazvali „Smradľavá ryba v opere“, sme zopár konzerv otvorili pred bratislavským divadlom – mali sme rúška, rukavice, ale mysleli sme si, že ide o teroristický útok.

Švédi ju degustujú na párty – vonku, kde popíjajú tvrdý alkohol Akvavit. Na hlavách majú papierové čiapočky, divné okuliare a bavia sa - je to tradícia. A počas zájazdov do Škandinávie zistíte, že je ich ešte oveľa viac. Na zdravie - Skol!

Do Talianska chodím často a napísal som viaceré blogy o talianskych vínach a jedlách. No nie všetko v Taliansku je delikátne... Casu Marzu je v preklade zhnitý syr a na Sardínii, kde ho môžete ochutnať, mu hovoria syr, ktorý chodí.

Ide o ovčí syr pecorino, kde nakladú muchy - tie isté, čo sadajú na mŕtvoly. Vajíčka a larvy prešpikujú tento syr a vytvárajú neuveriteľnú pochúťku. Syr je mäkký a tekutý... Niektorí si pred sústom vyberajú červíky, väčšina však nie.

Casu Marzu viete dostať iba v určitom období a iba pod pultom, oficiálne sa k syru dostať neviete. Sardínia však nie je len Casu Marzu, tu v blogu o Sardínii odporúčam skvelé jedlá a vína. Na tomto ostrove nájdete mnoho modrých zón – teda oblastí, kde sa ľudia dožijú 100 a viac rokov. Môžu za to vína a skvelá strava? Alebo, nebodaj, Casu Marzu?

Entomofágia sa dnes teší obrovskej pozornosti. Ide o jedenie hmyzu, ktoré tlačia do pozornosti ochrancovia prírody. V Mexiku je to bežná záležitosť. Tu ide na dračku tovar, ktorý sa volá „chapulines“ – teda kobylky, ktoré buď rozdrtia, alebo ich konzumujete celé.

Nemusíte sa báť, nie sú živé, ale sušené. Pokiaľ by ste nevedeli, že to sú kobylky, chutí to ako čipsy a v Mexiku ich denne predávajú na tony. Niekedy sa skutočne čudujem, kde ich zbierajú...

Dostanete ich však všade. Mne ich servírovali k mezcalu a tequile v luxusnom hoteli v Cancúne. Najlepšie však dostanete na trhoch v meste Oaxaca, najkrajšom meste Mexika.

Sú jedlá, ktoré si turisti na zájazdoch v Mexiku netrúfnu ochutnať, ale chapulines jedia aj naši klienti.

A ak sú čapulines normálkou, tak jesť mravce asi nie je úplne bežné – jedia sa celé a živé. V Amazonskej džungli ich chodia dolovať z dier v zemi a ak má Indián povedať niečo, čo mu extrémne chutí, ako by sme my možno povedali Beluga kaviár, tak povie mravce. Toto je už ale naozaj expedičná strava.

Tento blog som začal v Japonsku jedovatou rybou fugu a končím japonským vyspelým susedom - ázijským tigrom, a teda Južnou Kóreou. Najbizarnejšie jedlo sveta je san-nakdži.

San-nakdži je živá chobotnica, ktorú pred vami zaživa nakrájajú a ešte hýbajúcu sa polejú sezamovou omáčkou a servírujú ešte keď sa jedlo hýbe.

Vyzerá to ako trápenie zvierat, ale ani gurmán si nie je istý, či prežije. Podobne ako pri fugu, aj tu sa stáva, že ešte živá chobotnica sa prisaje pri prehĺtaní a udusí gurmána, ktorý si ju objedná na tanier.

Aj japonské, aj juhokórejské jedlo môže byť teda vaším posledným. Ide o skutočne extrémnu „pochúťku“, na ktorú si trúfne len málokto.

Aj pri týchto jedlách sa hodí dodať na záver niečo, čo v BUBO zvykneme často prízvukovať - že neexistuje dobrý či zlý zážitok, ale iba silný zážitok.

Teraz som vám predstavil bizarné jedlá a keďže my v BUBO sa gurmánstvu po celej našej planéte venujeme roky, máme pre vás pripravené naozaj totálne špeciality. A, samozrejme, predovšetkým tie, ktoré vám budú naozaj chutiť, až sa budete zalizovať.

Prajem šťastné cesty a dobrú chuť!