Načítavame pre vás exkluzívny blog

Mali – už len samotný názov tejto krajiny vzbudzuje obavy. Za posledné roky sme u nás o tomto odľahlom západoafrickom štáte hlavne počuli v súvislosti s terorizmom a občianskymi konfliktmi. Situácia je turbulentná a celá krajina ešte dnes nie je bezpečná. Niektoré jej časti sú pre turistov prístupné, iné nie, a to sa dynamicky mení.

Cesta do Bandiagaru je vzrušujúci výlet do srdca kraja, kde nájdeme korunný klenot turizmu v Mali – kmeň Dogonov. Je to najznámejší kmeň Západnej Afriky a jeho kvetnatý folklór, tanečné vystúpenia ho preslávili po celom svete. Kultúra Dogonov sa vo svojej odľahlej domovine, v tieni útesu Bandiagara, zachovala už vyše tisíc rokov s minimálnymi zmenami. Je tiež svojbytnou súčasťou svetového dedičstva UNESCO a patrí medzi jednu z najväčších kultúrnych atrakcií Afriky.

Do krajiny Dogonov #

Už keď prichádzame na hranu útesu Bandiagara, zatajuje sa nám dych! Tento obrovský pieskovcový masív je nádherný sám o sebe. Tiahne sa krajinou v celkovej dĺžke 150 kilometrov a miestami vyčnieva nad okolitú púšť až do výšky 500 metrov. Na prvý pohľad pripomína stratený svet. A to, čo sa ukrýva pod ním, takým malým strateným svetom skutočne je. Nenájdeme tu síce dinosaury a obrie paprade, no prastaré zvyklosti, ktoré inde už dávno vyhynuli, práve tu nachádzame na každom kroku. Dogoni dodnes fungujú do značnej miery tradične, sú závislí na poľnohospodárstve, na chove kôz a oviec. Keď sa dostaneme do ich dedín, už sme úplne mimo civilizácie, na akú sme zvyknutí. A je to veľmi príjemná zmena. Turistov sem chodí minimum. My sme nikoho iného ani nestretli. Aj preto miestni reagujú na príchod „bielych“ radostne, chcú sa fotografovať, zhovárať. Radi porozprávajú o sebe a svojom živote. Aj keď sami majú naozaj málo, ochotne sa podelia.

Cestou necestou do krajiny Dogonov

Večerná koza #

Bývame v miestnom kempe v jednej z centrálnych dedín, ktorej názov je Ende. Náš domáci Ali je milý a pohostinný. Hneď posiela svojho syna na motorke po coca-colu, aby sme v tom ubíjajúcom teple mali niečo sladké na pitie. My sme priviezli aj ľad, a tak budeme mať nápoje aspoň na chvíľu studené. Samozrejme, až keď dorazia. Najbližší obchod je vzdialený dve hodiny cesty. Na večeru dohadujem kozu. Ali nám ju privádza ukázať, aby sme si boli istí, že je čerstvá. A čerstvá jednoznačne je, vzrušene na nás béka. Asi tuší, že sa chystá niečo, čo pre ňu nebude dobré. Keď kozu odobríme, rovno pred našimi očami ju zarežú na miestnom námestíčku, kde je na tento účel vyhradený špeciálny strom. Chúďa kozu oderú a už smeruje na gril. Večera bude mierne exotická...

My nemárnime čas čakaním a vyberáme sa na výlet na svahy útesu nad dedinou. Kedysi tu z bezpečnostných dôvodov žili  v drobných hlinených domčekoch celé dediny. Dnes už Dogonom nič nehrozí ani od Francúzov, ani od otrokárov, a tak ich nájdeme v ich domoch na úpätí. Ale ani horské chalúpky nie sú úplne opustené. Niektoré z nich obýva miestny staršina – Hogon. Žije tam ako pustovník, dedinčania za ním chodia  v zásadných otázkach po rady.  Ideme ho navštíviť. Zrazu sa slnko zaťahuje prachom. Ali vraví, že možno bude pršať. Nechcem veriť vlastným ušiam, veď obdobie dažďov má začať až o mesiac. Na prvý pohľad to vyzerá skôr na prachovú búrku. My sa nenecháme odradiť a stúpame po svahu k chatrči Hogona.

Kultúra Dogonov sa vo svojej odľahlej domovine, v tieni útesu Bandiagara, zachovala vyše tisíc rokov, je svojbytnou súčasťou svetového dedičstva UNESCO a jednou z najväčších atrakcií Afriky.

V dedine Dogonov

Dážď v púšti #

Z útesu je krásny výhľad na celý kraj. Pod nami sa rozprestiera dedina a za ňou roztrúsené akácie a baobaby. Hogon nám dáva zvončekom najavo, že je doma a môžeme vstúpiť na jeho pozemok. Trikrát vyzrie z dverí, ako káže protokol, a potom si sadne na podstienku. Sadám si na miesto určené pre návštevy, vymieňame si zdvorilostné frázy a priania zdravia rodine a priateľom. Až potom sa s ním môžeme odfotiť. Za tých desať minút, kým sme nesledovali okolie, piesčitá pláň sa pod nami dramaticky zmenila. Prichádza stena prachu. Ísť dole alebo zostať hore? Prach ide príliš rýchlo, vidí to aj Hogon, a tak nás pozýva k sebe domov, aby sme búrku prečkali u neho. Prach sa rozprestrel po celej pláni ako hnedasté more. Zrazu z pohľadu mizne celá dedina, baobaby aj akácie. Na pätnásť minút neexistuje nič, len hnedastý opar. Takto zúri príroda na hraniciach púšte a my nemôžeme robiť nič iné len čakať.

Po prvotnom údere prach ustupuje. Rýchlo dole! Rýchlo, kým príde ďalšia vlna! Treba byť opatrný, lebo cestička je kamenistá a zradná. Po pár minútach zostupu prichádza scenár, s ktorým sme naozaj nerátali. Dážď! Miestni dobre poznajú svoju krajinu a neveriaci Európania moknú. Nikomu to ale nevadí. Veď kedy ste naposledy zmokli v púštnej krajine? Aspoň máme k našej večernej koze lepší vzduch, a to dokonca bez prachu. Po výdatnej, naozaj domácej, večeri sa odoberáme spať do našich malých hlinených izieb. Tým, ktorým je príliš teplo, rozloží Ali lôžko vonku pod strieškou z prosnej slamy. Takúto noc strávite málokde na našej planéte!

Niektoré z horských chatiek obýva miestny staršina – Hogon. Žije tam ako pustovník, dedinčania za ním chodia v zásadných otázkach po rady.

Starobylé obydlia alebo hrobky učupené v tieni útesu Bandiagara

Tanec medzi nebom a zemou #

Ráno nás čaká ďalší neopakovateľný zážitok, preslávené dogonské tance. Musíme si ich zaslúžiť, vyrážame už o pol šiestej, aby sme sa vyhli najhoršiemu teplu. Na vozoch, ťahaných somármi cestujeme sedem kilometrov cez ďalšie dediny, vyschnuté políčka a pomedzi roztrúsené baobaby, kým prídeme k cestičke, vedúcej hore na útes. Čakajú nás dva kilometre do kopca a prechod cibuľovými poľami do dediny Begnemato. Tu sú už pre nás pripravené jednoduché raňajky, po nich pokračujeme v spoznávaní unikátnej dogonskej kultúry. Najprv navštívime staršinu lovcov Leona, aby sme sa pokochali jeho zbierkou opičích lebiek. Leon je zároveň aj jedným z miestnych staršinov a vedúcim tanečníkov. Pod jeho vedením ideme na vrchol útesu, kde nám na rozhraní medzi nebom a zemou Dogoni predvedú svoje stáročiami preverené umenie. Na jednej strane pod nami sa rozprestiera nedozerná piesočnatá pláň, na druhej strane romantické slamené striešky Begnemata. Lepšie pozadie pre prastarú spoločenskú udalosť si ani neviem predstaviť. Tance začínajú.

Najprv sa predvádzajú tanečníci a hudobníci s bubnami, a potom začína riadna mela! Procesia masiek sa divoko krúti a dupe pred objektívmi našich fotoaparátov. Kožené masky predstavujú miestnych ľudí. Potom prichádzajú masky drevené. To sú božstvá a zvieratá. Afričania sú známi tanečníci, ale tak ako Dogonov som nevidel nikdy nikoho tancovať. Pohyby majú dokonalé, bubeníci akoby tanečníkov na diaľku riadili svojimi nástrojmi, a tí sa hýbu tak plynulo, akoby to nebola žiadna námaha. A akoby nebolo 42 stupňov... Tanec sprevádzajú výkrikmi. Okrem nás sa prichádza pozrieť aj veľká časť dediny. Netancuje sa tu každý deň, ale pre BUBO vždy. Keď si myslíme, že to najlepšie máme za sebou, prichádzajú tanečníci na chodúľoch. Víria rukami a zručne prechádzajú cez prírodný amfiteáter za zvuku neustáleho bubnovania. Najkrajšie je, že vidíme ako si to užívajú aj samotní umelci. Nie je to žiadna lacná show pre turistov. Je to vyjadrenie kultúry, ktorá prežila stáročia odlúčenia a vojen. Je to prirodzené, farebné a nádherné. Na záver prichádza najznámejšia šesťmetrová maska Sirige. Jej nositeľ vyvracia hlavu dopredu a dozadu a zručne manévruje s obrovskou maskou, ktorá predstavuje spojenie neba a zeme. Úžasné! Len pre toto sa oplatilo prísť do Mali. Na tom sa zhoduje celá skupina.

Dovidenia, Bandiagara! #

Na záver sa fotíme s maskami a rozprávame sa so staršinami. Sú veľmi radi, že sme prišli. Jeden z náčelníkov sa volá Daniel, rovnako ako môj brat. Keď vypláva na povrch táto spájajúca skutočnosť, lúčenie nemá konca kraja. Vymieňame si zdvorilosti a priania dlhého života a šťastia. Zároveň je cítiť, že to obaja myslíme úprimne, ako len vieme. Nakoniec si všetci podávame ruky a vydávame sa každý svojím smerom. Je čas opustiť krajinu Dogonov. Miesto, ktoré žije svojím životom a svojím tempom. Kraj, kde čas akoby zastal a ľudia sú tak skutoční, ako museli byť pred stovkami rokov. Majú síce coca-colu a niektorí aj generátor na elektrinu, ale vo svojej podstate sú to stále absolútne nedotknutí ľudia s nádhernou kultúrou, ktorú zjavne milujú. Je ťažké sa rozlúčiť. Ale ideme. Do konca našej cesty po západnej Afrike na Dogonov spomíname. Kto by aj nespomínal. Takýto zážitok dnes človek nájde len na veľmi málo miestach sveta. A my sme ho ulovili práve tu, pod majestátnym útesom Bandiagara, v divokom Mali!

Majú síce coca-colu a niektorí aj generátor na elektrinu, ale vo svojej podstate sú to stále absolútne nedotknutí ľudia s nádhernou kultúrou, ktorú zjavne milujú.

Kto sú Dogoni? #

Mali je drvivou väčšinou moslimská krajina. Len málo z jeho mnohých etník odolalo rokom islamizácie. Tie najodbojnejšie sa už pred tisíc rokmi začali ukrývať pri rozľahlom útese Bandiagara. Tento mamutí prírodný fenomén sa tiahne naprieč stredným Mali v dĺžke 150 kilometrov a miestami dosahuje výšku až 500 metrov. Na jeho úpätí sa nachádza voda a od okolitého sveta je izolovaný polopúšťou. Práve toto odľahlé miesto poskytlo úkryt animistom, ktorí odmietali konvertovať na islam. Pôvodne išlo o viacero kmeňov, ktoré asi pred 800 rokmi splynuli do jedného etnika, nazývaného Dogon. Ich kultúra je zmesou povier a náboženstiev mnohých národov, ale dnes by ste už nezistili, ktoré povery komu pôvodne patrili. Dnes sú to už „len“ Dogoni. Nájdeme ich jedine v Mali a dokopy je ich asi 300 000. Žijú v tieni útesu, ktorý obývali ich predkovia a ctia tradície, ktoré si odovzdávajú z generácie na generáciu. Keď sem prídete, moderný svet je len spomienkou, ktorú ste zažili niekde za rozoklaným útesom.

V čo Dogoni veria? #

Dogonské náboženstvo je založené na pôvodnej dualite všetkých živých tvorov. Každý má v sebe mužský aj ženský princíp, a preto je zásadné, aby sa jeden z nich eliminoval, muži zostali mužmi a ženy ženami. Preto je základným rituálom obriezka. U mužov aj u žien. Existujú na to rituálne miesta. Najslávnejšie je v dedine Sogho a je určené pre chlapcov, ktorí tam zostávajú dvadsať dní po obriezke a zotavujú sa. Potom závodia v behu. Víťaz dostane farmu, druhý dostane ženu podľa vlastného výberu a tretí dve kravy. Dogoni sú jednoznačne patriarchálna spoločnosť. Muži majú poradné miestnosti, takzvané toguny, kde riešia dôležité záležitosti kmeňa. Ženy im do toho nemôžu zasahovať. Ženy majú zasa, takzvané, menštruačné domy. Tam odchádzajú, keď to na nich príde a starajú sa samé o seba. Mužom je vstup zakázaný. Muži a ženy majú v rámci komunity svoje jasne definované role. Dokonca aj sýpky sú rozdelené na mužské a ženské, aby mala žena svoj majetok mimo dosahu mužov.

Najznámejšou tradíciou Dogonov sú tanečné festivaly. Najvýznamnejší z nich sa koná raz za 60 rokov, keď je ich najdôležitejšia hviezda Sirius na správnom mieste na oblohe, a môže trvať aj päť rokov.

Najznámejšou tradíciou Dogonov sú tanečné festivaly. Najvýznamnejší z nich sa koná raz za 60 rokov,  keď je ich najdôležitejšia hviezda Sirius na správnom mieste na oblohe, a môže trvať aj päť rokov. Vtedy procesia tanečníkov v maskách prechádza pozdĺž celého útesu a tancuje vo všetkých dogonských dedinách. Najbližší takýto festival bude v roku 2027. Dogoni tancujú aj na svadbách, pohreboch, na oslavách úrody a v podstate pri každej dôležitej príležitosti. Dodnes majú odložené posvätné masky, ktorých sa nesmieme dotknúť a sú skryté v jaskyniach v útese. Pri tanci ich pridržujú zubami a napodobňujú svojich mýtických predkov alebo zvieratá. Ich tance sú úchvatné, niektorí tanečníci sú na chodúľoch a ich najväčšia maska zvaná Sirige má až šesť metrov. Tú jedinú nedržia zubami, ale je pripevnená na hlavu tanečníka.

V dogonskej dedine

Ako funguje ich spoločnosť? #

Dogoni dodnes fungujú rovnako ako pred stáročiami, pestujú proso, ciroku a zeleninu. Jedinou novinkou, ktorú prebrali od Francúzov, je cibuľa, ktorú pestujú na terasách na útese a predávajú mimo svojej komunity. Dogoni neodolávali len islamizácii, ale aj francúzskym dobyvateľom. Skrytí v zákutiach útesu prečkali väčšinu invázií na svoje územia. A aj keď boli formálne pod francúzskou nadvládou, reálne im Francúzi nikdy nevládli. Ich samospráva je decentralizovaná. Každá dedina má tradične svojho staršinu. Nazýva sa Hogon a je to najstarší muž z dediny. Žije sám na útese nad ostatnými súkmeňovcami. Tí za ním chodia iba po rady. Hogoni sa neumývajú a nestarajú sa o svoju domácnosť. Dogoni veria, že Hogon musí byť sám, aby za ním v noci mohol prísť had múdrosti Lebu, ktorý ho oblíže, a tým ho očistí a odovzdá mu múdrosť. Preto aj manželka smie prísť za Hogonom iba počas dňa, aby sa postarala o domácnosť. Na noc sa musí vrátiť do dediny. Nie každá dedina má v súčasnosti svojho Hogona, ale tie najtradičnejšie ho majú dodnes.

Samuel Kĺč

Samuel Kĺč

Samuel Kĺč

Vyštudovaný politológ a presvedčený multikulturalista. Sama v 14-tich posadili rodičia samého na lietadlo do USA s tým, že to sám zvládne a odvtedy to zvláda. Vyskúšal si Severnú, Strednú aj Južnú Ameriku, pol roka pobudol v USA aj v Holandsku. Za najzaujímavejšiu ale pokladá Áziu. Učarili mu majestátna čínska história a tradície, ale zároveň hlboko cti nomádsku kultúru a nedotknuté hory strednej Ázie.

Obľúbený zájazd z BUBO katalógu
Hodvábnou cestou do Perzie (Komfort)

 

Zo zájazdu: Vietnam, Kambodža

Ivan Prochazka

Posledná úprava článku | Prečítané: 470x

Odporúčame tieto zájazdy

E

Afrika  

Burkina Faso, Senegal, Mauretánia, Mali


náročnosť

14 dní

Trvanie

3460
E

Afrika  

Burkina Faso, Mali


náročnosť

10 dní

Trvanie

2890
E

Afrika  

Nigéria, Togo, Benin, Burkina Faso, Mali


náročnosť

20 dní

Trvanie

5990

Cestuj vďaka čítaniu

Čítajte, rozširujte si obzor a zbierajte pri tom zľavové kódy na cesty s BUBO.