Najslávnejší kmeň dažďového pralesa a zlatokopovia

1. Expedícia do Amazónie - moja najťažšia 
2. Amazonský prales
3. Nebezpečenstvo džungle
4. Výstup na najvyšší vrch Amazónie

Zdolali sme ho. Vystúpili sme na najvyšší vrch Amazónie, na Pico Neblina. Dokázali sme to!

Bolo to ťažšie, než som si myslel, ale sme tu. V skutočnosti ako horský národ vieme, že sme vrch iba zhorali a zdolať ho ešte musíme. Hore si dáme malý obed, opäť začne pršať, a tak sa otočíme a ideme dole. Nechcem, aby nám vodopádiky zahatali cestu. No tých vodopádikov je naozaj veľa. Hore sme išli po kamennom chodníčku, no teraz ideme dole potokom.

Najlepšie to uvidíte na našich videách – išli sme v normálnom potoku. Cesta dole nám trvá skoro rovnako dlho ako cesta hore. Všade je voda a my nechceme spraviť chybu. Všetky goráče už dávno pustili, na konci brodíme rieky po vyše kolená.

No už je to jedno, hreje nás pocit, že sme TO dali. Do kempu dole prichádzame v rekordnom čase - o 14.30 h. Ráno sme si balili čelovky, a tak si viete predstaviť, aké uznanie sme získali. Tu v horách sme sa ukázali my Slováci ako horský národ - totálni profíci. Tento vrchol pohoria Serra Imeri, to je naše, my trpíme tam dole v parnej džungli.

Chalani nás vítajú, sú veľmi zlatí, evidentne si oddýchli a dali sa dokopy. „Hneď, ako ste ráno vyrazili, začalo pršať a prší celý deň“. Pobehali okolie a zistili, ako je tu pekne. Náš kemp, aj keď s hnusnou modrou plachtou, je položený na najkrajšom mieste, aké si viete predstaviť. Amazonská džungľa s rozlohou 5 500 000 km2 je jedna placka s minimom hôr, no tu okolo nás sú tie najvyššie. Je to naozaj krásne, a preto som tento kotol nazval „Korunou Amazónie“.

Dažďový prales vystriedal ten hmlový, úplne sa zmenila flóra, všetko je úplne iné ako celé tie úvodné dni....  Sme v Guyanskej vysočine ktorá vznikla počas zložitých magmatických a metamorfných procesov pred asi dvoma miliardami rokov a je tak jedným z najstarších pohorí na našej Zemi. Niektorí hovoria, že tu ešte žijú dinosaury. Napríklad Sir Arthur Conan Doyle to písal o Roraime, ktorá je toť kúsok. No Koruna Amazónie, kde sa nachádzame, je ešte oveľa oveľa vzidalenejšia než Roraima. Sem sa spisovateľ, autor Sherlocka Holmesa, nemohol dostať.

Všetko je to tu veľmi tajomné, nikde ľudská stopa, nedozerná džungľa. Urobím jeden aktuálny rozhovor, máme „shooting,“ fotia si nás v tom premočenom zúboženom stave, dostávam teplý čaj. Zo satelitného telefónu, ktorý tu má dobrý signál lebo sme mimo vysokých stromov volám domov:

„Podarilo sa. Som dole. Už to nebude nebezpečné. Už je dobre,“ hovorím v skratke svojej milovanej žene

„Čo za hovadiny si to vymýšľaš. Vôbec ťa nechápem,“ dostávam odpoveď z oslavy v reštaurácii Irin, kde Tomáš (nafotil krásne fotografie do blogu o jaskyniach Adžanta) oslavuje narodeniny.

Zaleziem do spacáku a aj keď je iba poobedie  zaspávam spánkom spravodlivých.

Zobudím sa na večeru, lebo máme ešte jednu peknú povinnosť. Peťo má dnes narodeniny. Darček, ktorý dostal, je úžasný – v deň narodenín stál ako prvý Slovák na najvyššom vrchu Brazílie, ktorý je zároveň najvyšším vrchom celej obrovskej Amazónie. Sme v kotli na exotickej hranici medzi Brazíliou a Venezuelou, dostávame koláčiky, ani neviem, ako sa im to podarilo takto pekne urobiť a spievame najprv Feliz Aniversario, kričíme Parabéns. A potom veľa šťastia zdravia a Peťovi gratulujeme. Zároveň dopíjame poslednú domácu. Je čas ísť domov.

Vyšlo slnko a ukázalo nám tú nádheru. Nemohlo byť takto včera? Nemohlo byť takto celý týždeň? „Skončilo sa obdobie dažďov,“ sucho skonštatuje Braňo. Bohužiaľ. nemá pravdu =)

"Dohodnime sa, že je nedeľa,” začína vyrátavanie toho, kedy budeme mať opäť sprchu a pivko. Nie je to úplne jasné. No dnes chceme preskočiť jeden kemp a zbehnúť až dole do Bebedoro Novo k nášmu jacuzzi. Zvládneme to? Každý by chcel byť už doma. Chalani sa snažia zohnať helikoptéru, lebo sa im nechce šliapať to celé dole, ale je to naozaj veľký problém aj do budúcnosti. „Heliport“ je kúsok dole, ale pristáť tam by bolo ťažké. Cena je 60 000 dolárov, ale problém je uskutočniť daný let, lebo sme vskutku ďaleko. Helikoptéra by musela letieť Boa Vista – São Gabriel – Maturaca – sem... Každopádne, dnes ideme dole peši.

Vyrazili sme po slávnostných raňajkách o 8.00 h a dole do kempu sme prišli o 15.15 h a išli sme teda 7 hodín a 15 minút makačským tempom. My sa to tu nakoniec naučíme a konečne sme v kempe za vidna, konečne máme čas skočiť si do našej amazonskej jacuzzi.

Na začiatku to bola nádhera - hmlový prales a to najkrajšie, čo si viete predstaviť. Je to ten prales, ktorý máte vysnívaný. Ešte raz to musím spomenúť, mäsožravé rastlinky, bromeliový prales, orchidee, množstvo endemitov, ktoré nikde inde nemáte šancu vidieť, uzučké cestičky v roklinách popod padnuté stromy obalené machom a bohvie čím ešte. No, aby som povedal celú pravdu, k tomu ešte bahno, bahno, tony bahna. “Ako? Makko!” Keď stúpiš, tak do mäkkého, preboríš sa… A, bohužiaľ, často až po kolená. No ideme ako stroje, už nás nič nezastaví. 

Inak, tento deň sa dá naozaj stíhať, naozaj vieme jeden kemp skipnúť. Ti čo včera nešli na vrchol a mali teda deň voľná, tým je fajn. Ja som sa v noci zobudil, bolo chladno, musel som sa zakryť. Cítim svalovicu a dnes som si cítil nohy počas celej túry. Stehná, ale aj podošvy. Lebo ráno, aj keď dávam svoje topánky nosičom a oni ich sušia celú noc pri ohni, mám v nich mokro. To mokro v topánkach je otrasné.

Skúsil som taký trik a cez obednú prestávku som si vymenil ponožky za suché. Na začiatku hodinka super, ale potom opäť voda a rovnaký pocit. No aj tak toto odporúčam, tá hodinka blaženosti stála za to. Odpadávajú mi štucne - tie sú tu v pralese dobré jednak proti vode - bahnu, no jednak proti hadom, hrubú štucňu had neprekúsne. Ivan tvrdí, že je to tým, že suché zipsy sú špinavé, a tak si ich máčam v potoku a čistím, no odpadávajú aj tak. „Kašlem na hady, nebudem sa s tým otravovať.“

V tábore Laze, kde sme smerom hore jednu noc spali, sme si dali obed. Jedla máme plno, ešte na tri dni, a tak máme čerstvý melón a zasa keksíky s nutelou a lekvár z ropy. Müsli ešte odmietam, podobne ako maniok s klobáskami. Tento trip beriem taktiež ako odtučňovaciu kúru a pridávam ho do mojich neortodoxných rád ako schudnúť. Pred odletom som poslal chalanom posledné informácie a mali sa každý odvážiť. Po príchode domov každý jeden poradne schudol. 

Potom ideme dole a hore lesom po miestach, kde sme stretli garimpeiros, hľadačov zlata z komunity Janomani. „To sú naši,“ otočil sa na mňa ihneď Tomé. S ilegálnymi zlatokopmi je tu totižto veľký problém. Pred rokom, 11. mája dole na rieke garimpeiros, strieľali zo samopalov a Janomanovia odpovedali lukmi, šípmi a brokovnicami, ktoré štyroch útočníkov zranili a zabránili im pokračovať ďalej.

O zlate pod Pico Neblina vie každý a keď túto tému nadhodíte v krčme v Manause, tak chlapom zažiaria oči. Poznám zopár zlatokopov. No dnes je to pre každú stranu nebezpečné. Indiánska rezervácia Janomanov je najväčšou zo všetkých a FUNAI eviduje, že Janomanovia zastavili viac než 20 000 ilegálnych zlatokopov. Na svoje územie belochov nepustia, iba takých ako my, ktorí majú povolenie.

Konečne začujeme hukot vody - to je náš kemp. Všetkých chalanov Tenzing berie 5 minút dole po prúde a to využijem a idem do nášho “ jacuzzi.” Zbehnem z kempu dole blatovou cestičkou asi 100 m a prvý horský potok preskáčem po kameňoch a idem k tomu druhému, oveľa väčšiemu, a tu je to naše jacuzzi, vyzlečiem sa do naha ako divoch a vyšplhám sa o terasu vyššie. Vnorím sa do chladnej vody a svet sa mi razom stratí. Voda hučí cez hustú zelenú džungľu, vpravo vidieť ešte slnko, no tu je už pokoj, mier, čas šeliem. Jaguár by má tu nemal počuť ani cítiť… Periem si veci aspoň takto nahrubo a dávam sa dokopy, ako to len ide.

Sedím tu úplne sám v strede džungle skutočne ďaleko od civilizácie. Napijem sa schuti, priamo z rieky, nepoužijem ani dlane. Po celom dni pochodu pralesom som smädný, takto musela voda chutiť našim predkom. Ak nebudem mať šťastie na jaguára, nepríde sa napiť k rieke necivilizovaný indiánsky kmeň?

Po toľkých dňoch strádania a blúdenia v neistote toto je snáď prvá chvíľka ktorú mám pre seba. Prvá chvíľka, kedy nemyslím na chodenie, ale iné veci. Veď výstup na Pico Neblina bol pre mňa zámienkou dostať sa čo najhlbšie do džungle, čo najbližšie k tajomnému kmeňu Janomanov.

Ak si dáte do vyhľadávača „What is the most famous tribe in the Amazon rainforest?“, výsledkom bude Yanomani. Vysvetlením je, že ide o najväčší izolovaný kmeň Amazónie. Ich agresivita a zvyky sú také fascinujúce a ich nedostupnosť taká veľká, že ich slávu antropológovia rozniesli do vedeckej obce a následne celého sveta. Teraz máme to privilégium žiť s nimi a postupne si k sebe nachádzame cestu.

Mäkkí belosi svojim včerajším rekordným výstupom u nich zabodovali a dnes sa akosi všetci viac usmievajú. No to aj preto, lebo všetci už ideme dolu, domov. Pritom môj nosič dnes určite nenesie 12 kg, ale 24 kg, veď mám všetko na 100 % mokré, a to sa nedá vysušiť a veci sú teda omnoho ťažšie. A môj nosič nesie moje a Peťove veci. Chudák, dokelu, no on sa usmieva a ja mu vždy prídem poďakovať. Obaja vieme, že o chvíľu naše utrpenie skončí.

Prakticky neustále bojujú a zdá sa, že bez príčiny. Časť Janomani sa volá Waika čo v preklade znamená zabiják. Jednoduché, ale jasné. Každého, kto prišiel, zabili a aj toto je dôvod ich izolovanosti. Ľudia sa sem báli prísť. V deväťdesiatych rokoch sa však našlo pod Pico Neblina zlato a doslova zlatá horúčka zatienila rozum mnohým dobrodruhom.

Najnásilnejšie ľudské spoločenstvo

Janomanovia - „divokí ľudia“

Zanedbávanie medzikultúrnej perspektívy

Moderná vojna ako návrat k tribalizácii

Negatívny koncept mieru

Mužská sexistická zaujatosť

Janomanovia - „primitívi“

Keďže ide o extrémne domorodý kmeň, v kultúre Janomanov bolo len málo technologických inovácií a prakticky žiadna westernizácia. Janomanovia nemajú zavedený písaný jazyk, formálne zákony ani inštitucionalizovaných rozhodcov, ako sú napríklad sudcovia a podobne. Janomanskí šamani (xapiripë thëpë) sa riadia duchmi (xapiripë) a múdrosťou svojich predkov.

Látka, ktorá spôsobuje „spojenie šamanov s duchmi“, je tajná a vedia ju nájsť a pripraviť iba oni. Vieme, že obsahuje tryptamine. Janomani veria, že po tom, čo si šňupnú do ľavej aj pravej nozdry, vyrastú tak, že sa vedia rozprávať s duchmi predkov, ktorí žijú hore na nebesiach. Keď si dáte „pariku“, neviete zaspať a pociťujete silnú nauzeu. To dobré poznám z rituálu Bwiti z Gabonu.

Janomanovia žijú roztrúsení ďaleko od civilizácie, vypaľujú lesy a následne tu sadia maniok, plantany, kukuricu a toto dopĺňajú nazbieraným ovocím z džungle, orechmi, semenami a medom. Lovia opice, jelene, tapíry, pásavce. Často používajú na otravu svojej koristi jed kurare. 

Vo väčšine spoločenstiev, ktoré som navštívil, je svadba extrémne dôležitá, no u Janomanov sa svadobné obrady takmer nevyskytujú a nijako sa neoslavujú. Manželstvo je tu o sociálnej dynamike v rámci dedín a rodín. Jedno spoločenstvo žijúce v kruhovom dome šabona sú vlastne jednou rodinou, kde sa berú sesternice a bratranci navzájom.

O svadbách sa píše aj ako o politických spojenectvách s mužmi z iných dedín, no to bolo ešte nedávno výnimočné. Pravidlá manželstva Janomanov sú vskutku zvláštne a manželskí partneri musia byť takzvaní krížoví bratranci/sesternice. V ideálnom prípade sú partnermi dvojité sesternice, čo je výsledkom praxe výmeny sestier. Ženy sa zvyčajne vydávajú krátko po prvej menštruácii a muži vo veku okolo 20 rokov.

Fascinovalo ma, keď som sa dočítal o zvláštnom pohrebnom rituáli podobnom kanibalizmu nazývanému endokanibalizmus. Endokanibalizmus je prax jedenia mäsa mŕtvej osoby z rovnakej komunity, kmeňa alebo spoločnosti.

U Janomanov ide o rituálny endokanibalizmus, pri ktorom konzumujú kosti zosnulých príbuzných. Tomé mi vysvetľuje, že telo je po smrti najprv zabalené do listov a umiestnené v lese v určitej vzdialenosti od "veľkého domu" (šabona) potom, čo hmyz skonzumuje mäkké tkanivá (zvyčajne asi po mesiaci), sa kosti zozbierajú, spopolnia, natrú sa na tvár a zo zvyšku sa uvarí  banánová polievka, ktorú zje celý kmeň.

Veria, že takto dušu nebožtíka ochránia aj po smrti tela. Veria, že duša môže správne odpočívať a uskutočniť svoj prechod len vtedy, keď telo zjedia žijúci príbuzní. Spievajú a plačú, aby vyjadrili svoj smútok nad stratou príbuzného. 

Ak bol nebožtík zabitý nepriateľom, polievku jedia iba ženy a muži ešte v tú istú noc vyrazia na nepriateľské územie nebožtíka pomstiť.

Svoje zvyky berú vážne. Aj keď už majú oblečenie či hodinky, s našou civilizáciou sú v styku krátko a dušou sú stále tým divokým kmeňom, ktorý si musí udržať svoju identitu za každú cenu. Keď ju nejaká časť spoločenstva stratí, stáva sa automaticky nepriateľom. To nasadenie som videl, keď šaman zo mňa pred trekingom vyháňal zlých duchov, aby som na svätú horu Yaripo išiel čistý.

Vanessa, keď vidí moje problémy s mokrým spacákom, mi darovala nepremokavý saklík. A ja ho mám dnes suchý, som vďačný. Ležím v hamake do ktorej mi doniesli horúci čaj. Asi ho robia z toho istého sáčku čo pred troma dňami, lebo ten čaj nemá absolútne žiadnu chuť, no servis priamo do hamaky je super. Fakt sa celý team rapídne zlepšil. Je mi strašná zima napriek tomu že sme klesli do výšky 1 200 metrov nad morom. To od vyšťavenia a zišiel by sa mi deň voľna.

Zastavil sa vedľa mňa indián a pozerá čo robím, píšem pre vás na iPade tento blog, a to je pre neho ako z kozmu. Keď sme v Base campe vypustili dron, zhŕkli sa všetci. Stále je vedľa mňa, ako keby ma kontroloval, či píšem pravdu. Píšem pravdu! Hamaka má moskytieru, ktorá akože izoluje, ale vlastne všetci žijeme veľmi otvorené v otvorenom kmeňovom spoločenstve ako Janomanovia. 

Máme najlepšiu večeru: ryža s hríbmi, hovädzie mäso (ropa vieja) a mrkvový šalát a k tomu plantany. Mňam. Kde to zobrali? 

Celý tento deň bolo pekne a keby mi fotoaparát fungoval, nafotil by som pekné veci. Fotografií vcelku veľa nemám. Leica je stále zahmlená ako aj Ivanov Nikon. Teraz ju mám v spacaku a snažím sa zahriať. To isté robím s iPhonom, ktorý sa mi našťastie po mojkaní sa s ním rozbehol, no naďalej blbne a fotografie z neho sú zahmlené taktiež. 

Nafotiť čokoľvek je extrémne ťažké. Celé to putovanie je také extrémne náročné, že na fotografovanie nezostáva energia. Milujem fotografovanie, keď si ich pozriete v mojich blogoch na väčšej obrazovke, ihneď na to prídete. No z tejto expedície mám fotografií minimum a práve z tých najlepších častí najmenej. Keď totižto človek bojuje o život, fotografovanie už nevládze riešiť.

Ako keby som dnešný deň išiel tým osvetleným chodníkom po prvý raz, naozaj som si to teraz pri ceste späť omnoho viac užil. Janomanovia veria, tak ako my, v dobro a zlo - slnko a mesiac.

Tomé mi vysvetľuje: „Vieš, že Janomani sú najstaršími ľuďmi? Vieš, že najprv slnko ponúklo pušku nám, ale my sme nechceli zabíjať a tak ju dalo mesiacu a ten ju dal vám belochom? Aj šaty sme mali prví, skúšali sme ich nosiť, ale o chvíľu boli pokrčené a začali smrdieť...” Verím mu, mne smrdí všetko.

Ráno sme sa dohodli, že je nedeľa, pritom v skutočnosti nikto nevieme, aký deň je. Bojujúc o život sme zahodili za hlavu svetské záležitosti, nemáme web, nevieme nič. Je nám krásne. Nič? Neviem či nevieme viac než predtým, veď čo ťa nezabije to ťa....  Žijeme od 6 do 6 a v noci, aj keď v nepohodlnej hamake, pohodlne spíme.

No bola naozaj nedeľa a my sme putovali nadpozemsky nádhernou prírodou, ktorú Boh ako keby vyrobil pre seba. Naše nedeľné putovanie z hmlového do dažďového pralesa bolo dlhou a vrúcnou modlitbou. Či to mi už zašibáva, alebo som sa priotrávil hríbkami? Každopádne, dobrú noc prajem.

Takto začína náš deň. Pozdravmi v jazyku Janomani a v portugalčine. Ráno je aj v tomto kempe chladno, asi kvôli rieke? Nie sme totižto vysoko. Rieka v Bebedoro Nuovo hučí a tá kulisa je úžasná. Nepočujem chrápanie, ale podľa mňa už nikto ani nechrápe, takéto drobnosti mi prestali vadiť. Pomedzi vysokánske (ale tenké - oblapím ich) stromy vidím presvitať slnko, no lúče nemajú šancu dopadnúť až sem dole. Sušíme veci na šnúre medzi stromami, no stavím sa, že je všetko na 100% mokré. Pri tomto „sušení“ ide o to, aby to nezatuchlo a smrdelo teda trošku menej.

Nechce sa mi vstávať, som schúlený v spacáku, je mi veľmi príjemne. Chalani hovorili, že im veľmi pomohla karimatka ktorú si vo vrchnom kempe hodili pod seba, lebo hamaka nie je zospodu izolovaná, ako keď spíte v stane. No ja nič také nemám a je to super.

Tomé hovorí, že tu do kempu zvyknú doskákať trojkilové obrovské žaby, ktoré miluje jaguár a Vanessa ho natočila. Je božský horský pokoj, niečo príjemne čviriká.

Čaká nás posledný ťažký, asi sedemhodinový pochod. Posledný záhul. Neprší, na to nie sme zvyknutí. A zdá sa, že pochod bude dobrý, aj keď je to hore - dole. Pre mňa to cestou hore bol, jednoznačne, najťažší deň. Už sme zdolali Pico Neblina, teraz je čas zdolať Amazóniu a Indiánov - nájsť ich, pochopiť ich - pokúsiť sa o to. O exotických Janomanoch som už písal. O mojich opakovaných návštevách Amazonskej džungle taktiež. Je hrozné keď neviete na čo sa pozeráte a to sa nám deje.

„Vieš ten produkt sa bude zlepšovať,“ chlácholí ma Erik keď mu po tom, ako sa dostanem k signálu, vynadám, že toto som požadoval a že táto časť cesty úplne zlyhala. Tomé sa snaží, musím povedať, že áno. Mám tucet videí, kde nám vysvetľuje, ako sa zakladá oheň, na čo slúži daný strom a ukazuje nám, čo z toho vie spraviť. Z jednej liany upletie šnúrku a potom mi ju daruje: „Ľubo táto nikdy nepraskne.“ A tak uvidím, mám ju doma a chcem na ňu niečo zavesiť.

Tomé nám ukazuje lieky, aj proti covidu. Je to veľmi zaujímavé. No zvierat priveľa teda nevidíme. Nikdy som v džungli toho veľa nevidel, na to sú lepšie savany (v Brazílii oblasť Pantanalu), ale teraz som v džungli dlhšie a čakal som toho viac. Hlavne v kmeni, ktorý je stále považovaný za lovcov. Všetko vylovili? Tomé nám rozpráva, ako stretol naposledy, keď bol loviť opice, jaguára. Ukazuje prútik, ktorým vie vyduriť kajmana.

„Ľubo, iba tento prútik funguje, iba prútik tohto stromu,“ hovorí a keď sa kajman pohne, uloví ho tak, že mu odsekne chvost. No skutek utek a niet priveľmi času niečo vidieť. Mali sme po príchode do kempu ísť každý sám s jedným z bojovníkov do džungle stopovať. Oni sú v tom neuveriteľne dobrí. No to sa dalo o deň skôr, kedy sme došli o 15.15 h, no ďalší deň po takom dlhom treku budeme opäť unavení. 

Asi hodinku pred kempom si začne Tomé spievať do kroku, spieva, že sa blížime ku Iro Kae. Až z týchto pesničiek zistím, čo pre nich tie miesta kempov znamenajú. To nie je náhodne vybraté miesto, to je miesto, ktoré odjakživa používali jeho predkovia. Ideálne položené v blízkosti vody. Už sme tu ako doma, Iro kae je najkrajším kempom a teraz to viem posúdiť. 

Bojovníci Janomani sa vyberú k rieke a o pol hodinky sa vracajú asi s dvadsiatimi rybami. Ako ich tak rýchlo chytili?

 Unikátna slovenská prvoexpedícia na pokračovanie:

1. Expedícia do Amazńie -moja najťažšia
2. Amazonský prales
3. Nebezpečenstvo džungle
4. Výstup na najvyšší vrch Amazónie
5. Najslávnejší kmeň dažďového pralesa
6. Ekológia, udržateľnosť a zodpovedné cestovanie
7. Privat jetom utekáme z džungle

Objednajte si blogy od Ľuboša Fellnera a po ich uverejnení vám budú automaticky zaslané.