India inak: zaujímavostí, o ktorých ste netušili

Často sa snažím našim BUBO malým skupinkám zo začiatku zájazdu India, Nepál hneď vysvetľovať, ako sa majú na Indiu pozerať. Snažím sa im vysvetliť, že India nie je krajina, je to kontinent s takou rozmanitou kultúrou, populáciou či históriou, ako aj u nás v Európe.

Krásne sa mi to ukázalo, ako som sa rozprával s našou miestnou sprievodkyňou v Mumbai o gastronómii v Indii a u nás v Európe. Všetko sa to začalo jej vetou, že v Európe chutí všetko rovnako. Ja hneď zarazený – ako si to môže myslieť? Veď predsa nemôže hádzať naše bryndzové halušky, taliansku pizzu, grécky gyros a dánske nakladané slede do jedného vreca, či môže? Môže. A aj hádže. Tak isto, ako my sa ideme najesť do indickej reštaurácie a nazveme to indickou kuchyňou, tak by sme nenazvali v našich končinách európskou.

Sever krajiny má maslové karí, naan a krémové omáčky. Juh je kokosový, ľahší, často vegetariánsky a veľmi štipľavý. Východ miluje horčicové semienka a ryby. Západ experimentuje s kyslými chuťami, sladkým a morskými plodmi. A ešte existuje aj úplne odlišná himalájska kuchyňa – jednoduchá, sacharidová, tučná, s vplyvmi Tibetu a Nepálu.

No tento blog sa nemá venovať indickej kuchyni, ale priblížiť nám indický svet, ktorý, ak raz navštívite, určite sa spýtate sami seba jednu z týchto otázok. Možno aj všetky.

Nie je to preto, že by nemali príbor alebo boli nehygienickí, ako si veľa ľudí môže myslieť. Veria, že ruky sú pri stole rovnako dôležité, ako sú samotné chute. Tento zvyk je oveľa starší, než si väčšina ľudí uvedomuje, a siaha až do čias Indus Valley Civilization (harappská), alebo teda jednej z prvých známych civilizácií, ktorá obchodovala napríklad s takými Sumermi v Mezopotámii. 

Archeologické nálezy z Harappy a Mohendžo-dara ukazujú, že už vtedy sa jedlo naberalo priamo rukou. Neskôr sa prirodzene prelialo do duchovného a kultúrneho života. Táto praktika sa spomína v samotných Védach a Upanišádach. Védy sú najstaršie posvätné texty Indie. Sú to starodávne hymny, modlitby, rituály a duchovné učenia, ktoré tvorili základ hinduizmu. Môžete si ich predstaviť ako základnú knižnicu staroindickej múdrosti, ktorú si ľudia tisíce rokov odovzdávali ústne. 

Upanišady sú zas filozofická časť Véd. Sú mladšie, hlbšie a vysvetľujú, ako funguje duša, vesmír, vedomie a zmysel života. Čiže kým Védy hovoria skôr, čo robiť, Upanišady hovoria, prečo to robiť a čo je za tým. 

Védy ani Upanišady síce neprikazujú „jedzte rukami“, ale často hovoria o posvätnosti jedla, o zmysloch a o prepojení tela, mysle a potravy. V jednej z častí Upanišád sa objavuje myšlienka pod názvom annaṁ brahma, čo znamená „jedlo je Boh“, a človek ho prijíma najčistejšou časťou tela – pravou rukou. Upanišady zdôrazňujú aj to, že človek poznáva svet prostredníctvom zmyslov a jedlo je jednou z ciest, kde sú všetky zmysly aktívne naraz: zrak, čuch, dotyk aj chuť.

Ajurvéda tomu pridala ďalšiu vrstvu: prsty sú „predĺžením“ elementov vesmíru a ich dotyk aktivuje trávenie ešte predtým, než jedlo vložíte do úst. Každý prst predstavuje istý element – palec oheň, ukazovák vzduch, prostredník éter, prstenník zem a malíček voda. Preto sa napríklad odporúča jesť tromi prstami – palcom, ukazovákom a prostredníkom. Kombinuje sa oheň, vzduch a éter, elementy, ktoré podporujú trávenie a energiu, zatiaľ čo zem a voda symbolizujú ťažkosť či stagnáciu a pri jedení sa nevyužívajú. Nie je to len symbolika, ale aj praktické odporúčanie, ktoré pomáha jesť pomalšie, vedomejšie a v menších dávkach.

A presne tu sa dostávame k tomu, čo dnes moderná veda nazýva sensory experience. Indovia hovoria, že jedlo musíte „cítiť“ ešte skôr, ako ho ochutnáte. Keď sa ruky dotýkajú ryže, chapati alebo omáčky, aktivuje sa viac zmyslov naraz a celé jedenie pôsobí hlbšie, osobnejšie. Skrátka – aj najjednoduchšie jedlo chutí intenzívnejšie, keď ho najprv cítite dotykom.

Z toho prirodzene vyplýva aj kontrola porcií. Pri jedle s príborom naberáme mechanicky a bez rozmýšľania. Rukami však presne cítite, koľko toho beriete. Ľudia sú vďaka tomu schopní lepšie odhadnúť množstvo, jedia pomalšie a prejedajú sa menej. Je to jednoduchý, ale účinný systém, ktorý podporuje zdravší vzťah k jedlu. Taktiež som počul, že je to ideálne na kontrolovanie teploty jedla.

My, Európania, pritom riešime otázku hygieny. V Indii je to však postavené úplne inak: jedenie rukami neznamená nečistotu, ale rituál, ktorý začína dôkladným umytím rúk. V tradičných domácnostiach si ľudia ruky umyjú vodou a mydlom. Okrem toho indická kuchyňa je prispôsobená samotnému spôsobu jedenia a väčšina jedál má konzistenciu, ktorá sa dá veľmi dobre uchopiť ryžou, naanom či chapati. Keď však príde na dezerty, hostiny alebo formálne príležitosti, Indovia bez problémov siahnu aj po príboroch. Dokonca z mojej skúsenosti niekedy tí „európskejší“ preferujú aj príbor alebo sa nám chcú prispôsobiť.

Na našich zájazdoch v Indii navštevujeme skvelé reštaurácie, ktoré už za tie roky máme vytipované. Zo skúseností si veľakrát klienti pochvaľujú práve výber reštaurácií a samotné obedy bývajú úžasným zážitkom. India je kulinársky gigant a, ruku na srdce, je to extrémna rarita, ak by som jedol v Indii niečo, čo by nebolo dobré. Asi by bola chyba vo mne.

Určite keď rozmýšľate nad Indiou, skôr či neskôr sa vám vybaví predstava indickej ženy. Oblečená v krásnom farebnom sárí, veľa šperkov a v strede čela typická červená bodka. Volá sa bindi a tento nenápadný znak pozná svet najmä v červenej farbe a tradične ho nosia hinduistické a džinistické ženy.

Slovo „bindi“ pochádza zo sanskritského bindu, čo znamená kvapka alebo častica. V rôznych častiach Indie sa však používa mnoho názvov – kumkum v juhoindických jazykoch ako tamilčina, telugčina či kannadčina, sindoor najmä v severnej a východnej Indii, teep v bengálčine, tikli v Maharaštre a bottu v telugských a karnatských oblastiach.

Pamätáte si na lekciu na začiatku blogu o tom, ako treba chápať Indiu ako vlastný kontinent s množstvom rôznych krajín? Tak toto je presne ono. V samotnej Indii je 22 oficiálnych jazykov, ale podľa odhadov až 1600 rôznych dialektov a nárečí. Hoci sa mená menia, význam zostáva rovnaký.

Zmysel bindi siaha tisíce rokov do minulosti. Už starí rishi-muni, autori Véd, opisovali energetické centrá tela – čakry. A šiesta z nich, ajna čakra, či tzv. tretie oko, sa nachádza presne tam, kde si ženy umiestňujú bindi. V sanskrite ajna znamená „vnímať“ alebo „príkaz“ a ide o centrum intuície, vnútorného vhľadu a duchovnej inteligencie. Podľa Véd je to práve toto vnútorné oko, ktoré vidí pravdu nezávisle od ega, pomáha rozlišovať správne od nesprávneho a umožňuje spojiť sa s vlastným vnútorným guru.

V hinduistickej tradícii má každý človek tri oči – naše dve fyzické, ktoré vidia svet okolo nás, a jedno duchovné, ktoré smeruje dovnútra, k Bohu. Červené bindi tak pripomína zbožnosť, sústredenie a duchovné vnímanie a je to taká neustála pripomienka, aby mal človek Boha v centre svojich myšlienok. Zároveň je aj symbolom manželstva.

Vydaté ženy používajú okrem bindi aj sindoor, červený prášok aplikovaný do cestičky vo vlasoch. Keď nevesta prekročí prah domu svojho manžela s červeným bindi na čele, verí sa, že prináša do rodiny šťastie a prosperitu. Naopak, vdovy tradične nenosia žiadne znaky na čele.

Kým v minulosti sa bindi kreslilo práškom alebo farbou, dnes indické ženy často siahnu po praktických samolepiacich bindi rôznych farieb, tvarov a veľkostí. Stali sa bežnou súčasťou módy a mnohé ženy ich jednoducho ladia so sárí či šperkami. Moderná India už bindi nevníma výlučne ako duchovný symbol – pre mnohých je to estetický doplnok. Niektorí nenosia nič a niektorí mi aj povedali, že je to len štýlový doplnok. Pýtal som sa nášho sprievodcu, či jeho oranžová farba okolo červenej bodky na čele niečo znamená, či je to nejaká špecifická odnož – a pritom to bola len odnož sekty „takto sa mi to páči“.

Značky na čele však nenosia len ženy. Mužské náboženské symboly sa nazývajú tilak. Pochádza to taktiež zo sanskritského tilaka, čo znamená „znak“ alebo „označenie“. Zvyčajne sa aplikujú pri návšteve chrámu, počas rituálov alebo špeciálnych obradov. Aj tilak symbolizuje otvorenie tretieho oka a prebudenie vnútornej inteligencie. Rôzne tvary a farby tilaku používajú aj sádhuovia a sanjásini podľa svojej sekty.

V Indii je neskutočne veľa bohov, náboženských tradícií a siekt, a tak každá komunita či sekta má vlastný štýl tilaku. Napríklad tí, ktorí uctievajú Šivu, si na čelo maľujú tri horizontálne pruhy, symbolizujúce jeho tri aspekty, zatiaľ čo priaznivci Višnu nosia často vertikálne značky pripomínajúce písmeno V, niekedy doplnené o stredný bod. Podobne rôzne sektárske línie alebo asketickí sádhuovia používajú tilaky odlišných farieb a tvarov, aby ihneď odhalili svoju duchovnú príslušnosť a cestu, ktorou kráčajú.

Tradícia je starobylá – pri korunovácii indických kráľov kňaz označoval panovníkovo čelo tzv. Raj tilakom (Raj = kráľ). Dodnes sa tilak používa aj pri vítaní hostí či ako súčasť požehnania pri rodinných rituáloch.

India je krajinou extrémov – a to platí aj pre jej kuchyňu. Tak ako sa tu stretáva obrovský majetok s extrémnou chudobou, aj náš čuch a chuťové poháriky zažívajú raz prenikavo nádherné arómy a inokedy vône, ktoré sú pre nás Európanov šokujúce. 

Presne v takom extrémnom rozpätí sa pohybujú aj chute indických jedál: sladké je tu naozaj sladké, kyslé poriadne kyslé a pikantné znamená skutočne ohnivé. Nemusíte sa však báť, sú tu aj dokonale neštipľavé varianty, skúsený sprievodca vám s radosťou poradí. 

Každý región si pestuje vlastné špeciality a každá náboženská či kastová komunita má svoje striktné stravovacie pravidlá, ktoré sa dedia celé generácie. V jednej skupine je bežné jesť mäso, v inej je jediné povolené „nevegetariánske“ jedlo vajíčko. Niektorí vegetariáni nejedia ani cibuľu a cesnak.

Dôvodov je viacero. Ten najpraktickejší je zdravotný: chilli pomáha zabíjať baktérie a predlžuje trvanlivosť jedla, čo bolo v tropickom podnebí Indie veľmi dôležité, najmä v časoch pred dostupnosťou chladenia. Štipľavé korenie zároveň podporuje potenie, čo je prirodzený spôsob, ako sa telo chladí v horúcom a vlhkom prostredí. No a napokon Indovia jednoducho milujú výrazné chute – do jedla chcú cítiť sladké, kyslé, slané, horké aj pálivé naraz. 

Zaujímavé je, že pôvodné indické kuchyne chilli vôbec nepoužívali. Toto dnes ikonické korenie prišlo do Indie až v 16. storočí, keď ho sem doviezli Portugalci z Ameriky. Predtým sa v indickej kuchyni používalo predovšetkým čierne korenie, dlhé korenie, horčicové semienka a ďalšie lokálne koreniny, ktoré jedlu dodávali pikantnosť, ale nie extrémnu pálivosť, ktorú poznáme dnes. 

Musím povedať, že ich obsesiu s korením som si všimol aj na takých príkladoch, ako keď som videl Inda dosypávať si masala korenie do už masala Pepsi, lebo tam nebolo dosť korenia. Alebo populárne sódy, ktoré chutia ako Sprite, s tým rozdielom, že je v nich výrazná chuť kardamónu. To, ako oba tieto nápoje chutili, si viete predstaviť. Taktiež problém objednať si naše „západné“ jedlo, ako pizzu, aby nebola spravená nejakou formou masala pizze, alebo neschopnosť dojesť jedlo, lebo bolo také príšerne štipľavé.

Ale aby som na korenie len nenadával, mávame úžasné zážitky, keď sa v Starom Dillí chodievame s klientmi pozrieť na najväčší veľkoobchodný trh v Ázii. Volá sa Khari Baoli, voľne preložené „Slaná studňa“. Je to intenzívne. Všade navôkol sa na nás valia vnemy – z každého smeru, bez prestávky, akoby celé Staré Dillí dýchalo priamo na nás. My, sprievodcovia BUBO vyškolení v BUBO Cestovateľskej Akadémii urobíme všetko pre to, aby ste si v Indii ulovili autentické zážitky.

Vzduch je hustý, preniknutý takými ostrými vôňami, že nás nútia kýchať a slzia nám oči. Cítime korenie, dym či kadidlo – všetko naraz, akoby sa celý trh pokúšal dostať do nášho nosa jedným dychom. Rýchlo si zakryjeme ústa aj nos, no kráčame ďalej, lebo to patrí k Dillí.

Nechcem byť nechutný, ale raz ma v tom indickom víre preťažených zmyslov jednoducho dostalo. Telo si vybralo svoju daň. Bolo to rýchle, nečakané a úprimne – nemal som inú možnosť, len to vyriešiť tam, kde som práve stál, na kraji chodníka.

Chvíľu som sa hanbil, ale v Indii na podobné momenty nie ste nikdy jediní. Mesto si to ani nevšimne, pulzuje ďalej, akoby sa nič nestalo. Obtrel som si ústa, nadýchol sa a šiel ďalej. Presne tak, ako to robí človek v Indii vždy – pokračuje v ceste, aj keď ho na chvíľu zastaví vlastné telo.

A možno práve to z vás spraví silnejšieho cestovateľa: nie tie nádherné chrámy či výhľady, klimatizovaný autobus, ale práve tie malé, nepríjemné momenty, v ktorých pochopíte, že aj toto patrí k dobrodružstvu.

Až keď nasadáme na rikšu, oddýchneme si. Sadneme si, oprieme sa o operadlo a necháme sa unášať ulicami, zatiaľ čo sa okolo nás stále mihá ten istý pulzujúci chaos – len už z pohodlia malého vozíka.

Keď sa pozeráme na Indiu, uvedomíme si, že niektoré veci sa tu nezmenili celé tisícročia. A jednou z nich je sárí. Hovorí sa, že je to najstarší odev na svete, ktorý sa dodnes používa – jeho korene siahajú až k roku 3300 pred n. l., do čias civilizácie v povodí Indu (IndusValley).

Anapriek tomu, že sme v 21. storočí, sárí stále kráča ulicami s rovnakou eleganciou, akú malo pred tisícročiami. To znamená, že keď indická žena nosí sárí, nosí niečo, čo je staršie než väčšina svetových náboženstiev.

V Indus Valley ženy pôvodne nosili iba jednoduchú látku omotanú okolo pása – niečo ako dnešné nohavice. Bavlna sa sem dostala s Mezopotámčanmi a ľudia si z nej začali robiť prvé nezošívané odevy. Horná časť tela ostávala väčšinou odhalená, zakrývali ju len v zime, zvyčajne kožou zvierat. A potom prišli Árijci, ktorí priniesli vlnu a kožu a s nimi aj dlhé akoby kabáty. Ženy si ich začali prehadzovať cez pôvodnú látku okolo pása. A tak vznikol úplný základ toho, čo neskôr prerástlo do sárí.

Kľúčová zmena však prišla s Peržanmi. Tí do Indie priniesli niečo, čo miestni dovtedy vôbec nepoznali – umenie šitia. Perzské ženy nosili voľné kaftany a krátke kabátiky, čo inšpirovalo Indky, aby si začali zakrývať aj hornú časť tela. Z týchto kabátikov sa časom vyvinula dnešná čólí – krátka, priliehavá blúzka, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou sárí.

Peržania tiež priniesli do odevov perly, farebné kamene a celé umenie zdobenia. A kráľovské dvory sa toho chytili okamžite – začali sa vyrábať sárí prešité zlatom, striebrom, drahokamami. Kráľovné premenili pôvodný jednoduchý odev na šperk, ktorý definoval krásu. Vždy si spomeniem na ten vtipný detail z minulosti, že kráľovské ženy museli často prevážať po hradbách na vozíkoch, lebo ich sárí vážili niekoľko kíl. Boli totiž prešité zlatom, zdobené drahokamami a také ťažké, že v nich kráčať bol športový výkon, ktorý kráľovné v tých horúčavách nepreferovali. S najscestovanejšími Slovákmi si na našich zájazdoch takýto vozík ukazujeme v Jaipure v úchvatnej pevnosti Amer fort kde sa vždy zastavujeme po tom, ako nás tam vyvezú Jeepy.

Farby neboli tiež nikdy náhodné. Na farbenie sa používali prírodné pigmenty – kurkuma pre žltú, indigo na krásnu modrú či uhlíky na čiernu. Najvzácnejší však bol odtieň kesari, žiarivo žltooranžová farba získavaná z kapokového stromu. Milovali ju nielen kráľovské dvory, ale aj chrámy. Dodnes je kesari jednou z najposvätnejších farieb Indie. Každá farba a vzor majú svoj význam. Červené sárí je tradične farbou nevesty – symbolizuje prosperitu a šťastie. Biele nosia ženy v období smútku. Žlté a oranžové sú farby duchovna.

Ako sme si už viackrát hovorili, tak India je rozmanitá a nie je sárí ako sárí. Každý región má svoj vlastný štýl. Maharashtranky ho nosia inak než Tamilky, Bengálčanky úplne inak než radžastánske ženy. Je to niečo ako dialekt v reči – podľa viazania viete, odkiaľ pochádza a čo tým chce žena povedať. Hoci India prechádza modernizáciou a častokrát uvidíte aj mladé ženy oblečené našim európskym štýlom, tak sárí nevymizne. Častokrát to nie je len odev, ale aj dedičstvo. Mnohé sárí sa dodnes odovzdávajú z generácie na generáciu ako súčasť svadobného rituálu – ako keby každá tkanina niesla požehnanie starých materí.

Jedna vec, ktorú v Indii naozaj nemusíte hľadať – pretože si vás nájde sama – je špina a odpadky. Sú všade. Ako neodmysliteľná kulisa každodenného života, ktorá na prvý pohľad šokuje, no pri dlhšom pozorovaní začne pôsobiť až zvláštne fascinujúco. Práve tento chaos mnohých odradí natoľko, že sa sem nikdy neodvážia vstúpiť. Nemalo by to však byť tak. Za týmto neporiadkom sa skrýva krajina, ktorá vás dokáže vtiahnuť do sveta, aký inde nenájdete.

Je to veľmi komplexný problém, ktorý sa dá rozdeliť na viacero vrstiev. Ak sa naň pozrieme historicky, významnú úlohu zohrala klíma. V Európe chladnejšie počasie, pomalší rozklad odpadu a rýchlejšie šírenie chorôb donútili mestá už pomerne skoro budovať kanalizáciu, systémy odvozu smetí a verejné hygienické pravidlá. Postupne sa čistota stala normou, ktorú ešte posilnila priemyselná a technická revolúcia.

India mala úplne opačný príbeh. Po tisícročia tam fungovala takmer bezodpadová kultúra. Jedlo sa podávalo na listoch, nádoby boli z hliny, obaly z prírodných materiálov. Keď človek niečo odhodil, príroda si to rýchlo zobrala späť. V horúcom a vlhkom podnebí sa všetko rozkladalo takmer okamžite, a preto nikdy nebolo nutné budovať robustnú infraštruktúru na odvoz odpadu. To však stále nie je hlavný dôvod dnešného stavu.

Autori z austrálskej univerzity v knihe The Waste of a Nation identifikovali tri kľúčové faktory, ktoré sa vyvíjali desaťročia: rýchly populačný rast, prudkú urbanizáciu a prijatie spotrebného kapitalizmu. Dnes ľudia konzumujú omnoho viac jednorazových produktov, než dokáže indická infraštruktúra spracovať. Ako sami píšu:

„Nikdy v histórii nemalo toľko ľudí toľko vecí, ktoré treba vyhodiť, a tak málo priestoru, kam ich vyhodiť, ako obyvatelia Indie v druhom desaťročí 21. storočia.“

Mestá rastú rýchlejšie, než stíhajú vymýšľať odpadové systémy. Napríklad Mumbaiu každoročne pribudne populácia veľkosti Bratislavy. Po získaní nezávislosti prešla India masívnou urbanizačnou búrkou – z dedín sa stali mestá, z miest mega mestá – no kanalizácia, koše, recyklácia a základná infraštruktúra nestíhali. Typické klišé, že India je krajinou kontrastov, tu platí doslova.

V čase, keď India zažívala ekonomický rast až 9 % ročne, malo len 18 % populácie k dispozícii splachovací záchod a až 64 % ľudí nemalo ani len jednoduchú latrínu. V rokoch, keď plánovali a vysielali prvé sondy na Mesiac, nemalo 40 % domácností elektrinu na osvetlenie. Áno, indický vesmírny program bol lacnejší než západné ekvivalenty, no toto porovnanie mi vždy prišlo fascinujúce. Približne v tomto období, na začiatku 2000-tych rokov, India prekročila hranicu jednej miliardy obyvateľov. Dnes ich má takmer jeden a pol. Prírastok 500 miliónov ľudí za 25 rokov a nevybudovaná sieť kanalizácie či odvozu odpadu jednoducho nejdú ruka v ruke. Treba však férovo povedať, že krajina mala po nezávislosti množstvo iných, akútnejších problémov – chudobu, zdravotníctvo, vzdelanie.

Svoje miesto v tomto probléme má aj kastový systém. Po tisícročia bola práca s odpadom striktne vyhradená najnižším kastám – takzvaným „nedotýkateľným“, dnes označovaným ako daliti. Každý, kto nepatril do tejto vrstvy, sa odpadu nemusel ani dotknúť. Nešlo len o prácu, ale o morálny a spoločenský status. Nečistota bola spojená s nižšou hodnotou človeka, a tým pádom sa zvyšné vrstvy nemuseli cítiť zodpovedné za verejný priestor.

Hoci bol kastový systém oficiálne zrušený, jeho mentálne stopy pretrvávajú dodnes. Pre mnohých Indov je prirodzené vyrastať v prostredí, kde odpad „nie je ich problém“, pretože ho má prísť upratať niekto iný. Toto mentálne nastavenie je veľmi silné a len málokto sa zamyslí nad triedením, recykláciou či zodpovedným nakladaním s odpadom.

Situáciu ešte viac komplikuje fakt, že tí druhí, ktorí sa odpadom skutočne zaoberajú, často žijú v extrémnej chudobe, bez sociálneho zabezpečenia či ochrany zdravia. Ich práca je fyzicky náročná, nebezpečná a paradoxne považovaná za nečistú, hoci je absolútne nevyhnutná pre fungovanie miest. Zdá sa mi, že sa tu postupne vyvinul aj mindset, ktorý sa dá prirovnať k pojmu NIMBY – „not in my backyard“, teda „nie na mojom dvore“. V indickom kontexte to znamená zahodiť odpad cez plot, lebo už to nie je u mňa doma. Ľuďom často chýba kolektívne myslenie – vlastný príbytok si udržia čistý, ale ulica ich nezaujíma. Sú učebnicovým príkladom tragédie spoločného, kde každý sleduje krátkodobý vlastný prospech a výsledkom je dlhodobá strata pre všetkých.

S tým úzko súvisí aj teória rozbitých okien – myšlienka zo sociálnej psychológie, ktorá hovorí, že malé prejavy zanedbania vedú k väčšiemu chaosu. Jednoducho: keď vidia na ulici odpadky, hodia tam ďalšie. A funguje to aj opačne. Existuje množstvo experimentov, kde komunita upratala skládku, opravila schátranú stenu, premaľovala ju na červeno-bielu a pridala kvetináče. Výsledok? Mesiace tam ostalo čisto. Podobne fungovali aj úpravy miest, kde sa ľudia bežne močili – výrazné farby a drobné úpravy spravili zázraky. Všetko robili dobrovoľníci, zadarmo.

Jedného dňa mali dosť a rozhodli sa veci meniť. Možno je to jediný skutočný spôsob, ako „čistiť“ Indiu – zdola, komunitne. Áno, existujú aj celoštátne programy ako iniciatíva Čistá India, ktorá funguje už viac než desať rokov. Je to však beh na dlhú trať. Náročný, pomalý a komplikovaný.

My z BUBO dbáme na ekológiu, dlhodobo podporujeme ekologické projekty a snažíme sa cestovať ekologicky. Preto dúfame, že iniciatív na vyčistenie Indie bude čo najviac a nakoniec sa nám spoločne podarí zmeniť mentalitu Indov tak, aby na čistotu dbali aj oni.

Držím Indii palce.