Hrdina severných polárnych oblastí. Dobrodruh, vedec, nudista, nositeľ Nobelovej ceny. Po stopách Fridtjofa Nansena som putoval od Osla cez Špicbergy po Grónsko, pochodil som severnú Sibír, ale aj drsnú, nedostupnú Zem Františka Jozefa. A aj pri dosiahnutí našej veľkej méty – severného pólu, som si v tých euforických chvíľach spomenul práve na meno tohto výnimočného muža...

Ako sme chytali severný pól

Severný pól. Vkročiť na neho je ako skúsiť stúpiť na tieň vtáka, letiaceho nad vašou hlavou. Ľady sa tu neustále hýbu, a tak sa presne na milimeter nachádzame na severnom Póle naozaj iba chvíľočku. Máme tu dve GPS, na nich divoko poskakujú hore-dolu čísla, chvíľami sa tesne blížia k tomu nášmu:  89:57:24,  89:58:54, a opäť 89:57:58... – čo to má znamenať, ideme naspäť?! K nášmu vytúženému cieľu sa približujeme, a opäť vzďaľujeme. Nie je to žiadna priamočiara cesta, a všetci aj v tej treskúcej zime horíme napätím. 

Všetci sú zatiaľ nastúpení na prove, slovenská vlajka vlaje hrdo nad ostatnými. Boli sme tu prví, a vytrvalo čakáme. Je svetlo ako na obed, aj keď sú dve hodiny v noci. Zrazu na GPS naskočí magické 90:00:00. Hurááá!!!! Trúbime, šampanské (výborne vychladené, aspoň toto máte na severnom póle isté) strieľa, a my sme nesmierne šťastní. Bežím nadol medzi našich, oslavujeme, blbneme, Marián začína ťahať oslavný chorál: “Ooooooooooooooooooooooooh....”,  to sa už naše poháre stretávajú v prostriedku, do ich cinkania sa smejeme ako malé deti. Sme šťastní! A ešte raz šťastní. Predsa len, sme na ceste už druhý týždeň, prešli sme krížom-krážom Laponsko, presne o polnoci sme boli na Nordkappe, a plavili sme sa cez nedozerný ľad za naším snom. A teraz sme TU!!! Na póle, na vrcholku našej matičky Zem. So šampanským desaťkrát obiehame okolo sveta – všetky jej poludníky. Postupne idú všetci späť, no my tu zostávame. Prišli sme prví, a zostávame poslední. Odtiaľto sa môžeme vydať iba jedným smerom. Na juh! Domov...

Video: Klasický pohľad na arktickú výpravu. Dostať sa "po zemi" na severný pól sa v časoch globálneho oteplovania stáva nemožné.  Ľuboš Fellner

Video: Klasický pohľad na arktickú výpravu. Dostať sa "po zemi" na severný pól sa v časoch globálneho oteplovania stáva nemožné. Ľuboš Fellner

Kde by bol Amundsen bez Nansena?...

Nór Fridtjof Nansen bol prvým bláznom s túžbou dosiahnuť severný pól. A tak, ako je pre svet väčšinou neznámy jeho kolega Ernest Shackleton, ani Nansen nie je na Slovensku hviezdnym menom. Tí dvaja sú si v mnohom podobní. Samorasty, nezlomní hrdinovia, praví dobrodruhovia, ktorí cestovali s hrdosťou a gráciou. Obaja boli prví a vydláždili cestu svojim nasledovníkom. Shackleton pri dosahovaní južného pólu, Nansen pri dobíjaní severu. Áno, je pravda, že Shackleton na južný pól nikdy neprišiel a Nansen nikdy nestál na severnom. No práve oni sa zaslúžili o ich dobytie. Boli to oni, kto podnikli úplne prvé, extrémne nebezpečné dobrodružstvo. Vyšliapali cestu druhým, urobili niečo, čo bolo v ich časoch absolútne nemysliteľné. Až po ich expedíciách bolo jasné, že TO ide...

Trúfam si povedať, že nebyť Nansena, Roald Amundsen nedobyje južný pól ako prvý. Amundsen totižto zdolal Scotta výbavou, ktorú Nansen skopíroval od Inuitov pri svojom prechode a prezimovaní v Grónsku. Aj využitie psov ako nenahraditeľných pomocníkov na výprave bol Nansenov výmysel, a práve prítomnosť psov sa dnes považuje za rozhodujúcu konkurenčnú výhodu Amundsena v pretekoch na južný pól, kde porazil Scotta. A to vrátane krutej praxe, kedy slabých psov zabíjali a dávali jesť tým silnejším, ktorí ešte vládali ťahať... Bol to Nansen, kto požičal Amundsenovi loď Fram, aby mohol vyplávať. A hoci svet o tomto pánovi až tak veľa nevie, Nóri si jeho prínos dobre uvedomujú. Stačí si všímať ulice s Nansenovým menom, ktoré nájdete v tých najlepších štvrtiach nórskych miest. 

Vášeň na aktoch aj pri stavbe lode

Nansen bol naozaj samorast v pravom slova zmysle. Podobne ako Shackleton, bol pohľadným mužom, vo svojej dobe slávnym a obletovaným. Obaja mali celý život pletky so ženami. Ženy ich milovali a v prípade Nansena sa zdá, že naozaj v každom veku. Keď tento nórsky dobrodruh vo veku 68 rokov zomrel, presiaklo na svetlo sveta čo-to z jeho pikantného osobného života. Boli dokonca publikované jeho akty! Ešte rok pred smrťou posielal svojej tridsaťročnej milej listy plné lásky s vyznaním: Neexistuje miestečko v mojom srdci, či duši, ktoré si neprajem, aby si zahliadla, a k tomu pribalil fotografiu, zacentrovanú na svoj penis. Dnes je moderné zdieľať akty na snapchate, posielať si intímne fotky na whatsapp, prezentovať sa na instagrame. Nansen predbehol dobu o vyše sto rokov. A je pravda, že jeho fotografie by instagram dnes stiahol a zrušil by mu účet...

S rovnakou vášňou sa Nansen púšťal aj do svojich výprav, vrátane stavby lode Fram.  Fram, v preklade Vpred, bola úžasná loď, skonštruovaná tak, aby ju nemohol rozdrviť ľad.  Dodnes ide o najznámejšiu loď, ktorú pozná každučký Nór, a ktorú chodím pri každej mojej návšteve Oslo aj ja opakovane obdivovať do múzea na ostrove Bygdoy. 

Fram, vratký vo vlnách, bol postavený geniálne. Nansen bol polyhistor, hoci vyštudovaný zoológ, bol aj technicky zdatný, matematicky podkutý a hlavneveril si. Všetci vzdelaní ľudia tej doby hovorili, že sa mýli, že tá jeho slávna loď sa hneď rozpadne, že jeho výpravu nepodporia, lebo je to cesta na istú smrť. Všetci mali vtedy v pamäti tragédiu sira Johna Franklina, kde kapitán aj celá posádka zahynuli na severe Kanady. Týždne sa živili iba kosťami a potom jedli aj svoje kožené topánky...

Nansen sa však nevzdal, a napokon Fram dokončil. Naložili ho tovarom tak, aby posádka vydržala päť rokov bez akejkoľvek civilizácie, a takto zásobení vyrazil na sever. Rátali s tým, že ich ľad zovrie, a na lodi pobudnú veľmi-veľmi dlho...

Na ľadoborci "50 rokov víťazstva" máme aj vrtulník a zopár razy s ním odletím na ostrovy Františka Jozefa. Túto fotografiu som urobil práve z tohoto vrtulníka. Viete si lepšie predstaviť ako vyzerala naša cesta. Prečítajte si knihu od Cornaca Jamesa: Vynáranie
Foto: Ľuboš Fellner

V zajatí ľadu a cesta na istú smrť

Fram vyrazil na cestu na sever Ruska. Preplával okolo Jamalského polostrova, kde som strávil v stane Samojedov (sibírske etnikum známe aj pod názvom Nentsi) túto zimu. Všade naokolo sneh a ľad. Teploty štyridsať stupňov pod nulou. Ak chcete vodu, musíte si ísť rozrúbať ľad z blízkej riečky. 

Ak chcete vodu, musíte si ísť rozrúbať ľad z blízkej riečky.  Video: Ľ. Fellner

Ak chcete vodu, musíte si ísť rozrúbať ľad z blízkej riečky. Video: Ľ. Fellner

Dodnes sa tu žije veľmi podobne ako za Nansena, dalo by sa povedať, že sa stovky rokov nič nezmenilo. Nansen rýchlo pochopil, že títo ľudia za stáročia našli množstvo neoceniteľných trikov, ako v tejto drsnej zime prežiť. A tak ani on nehľadal moderné výrobky, nevymýšľal nové veci, ale vsadil na tradíciu. Nevyvyšoval sa nad týchto ľudí, nepodceňoval ich, naopak, pokorne sa učil. Skopíroval oblečenie ľudí severu, ich topánky, metódy lovu, ako sa pohybujú po snehu a ľade. Odpozoroval aj ich vzťah ku svojim psom a ďalšie podstatné drobnosti. Jednoduchonaučil sa prežiť. Z týchto jeho poznatkov neskôr čerpali aj ostatní polárnici.

Fram sa dostal do zajatia ľadu severne od Novosibírskych ostrovov, presne ako Nansen predpokladal. Severovýchodný prieplav pred ním preplával ako prvý barón Nordenskiöld, s ktorým Nansen konzultoval cesty od čias svojho prechodu Grónska. Jedno je však príprava na suchu, a niečo celkom iné reálna situácia, ktorej na krutom severe čelíte. Driftujúci ľad začal unášať Fram smerom na severozápad. Teraz už vedeli, že Fram severný pól minie, a tak Nansen so Švédom Hjalmarom Johansonom opustili loď a vydali sa na sever. Táto veta sa ľahko napíše, ale skúste si to predstaviť...

Bolo jasné, že loď medzitým zmení polohu, a oni ju už nikdy nenájdu. Bolo to ako vydať sa na istú smrť. Vyrazili na sever a siedmeho apríla 1895 prišli až za 86°, 13,6‘ rovnobežku. Rekord! Prichádzalo leto, ľady sa začínali topiť, a tak sa museli otočiť a vyraziť na juh. Nikde žiadna pevnina, žiadne zvieratá, iba zľadovatené more, ktoré postupne začalo rozmŕzať. Našťastie, mali so sebou kanoe, ktorým vodné úseky pretraverzovali a zachránili sa. No čo tomu predchádzalo, je ťažké čo len predstaviť si. Tí muži dva roky nestáli na pevnej zemi. Boli strašne hladní, jedli kašu z krvi svojich psov, ktorých museli podrezávať, aby nemíňali muníciu.

Fotografiu som zrealiozval z nášho zodiaku. Pred nami sú historické domčeky v Tichaja Buchta. Takto vyzerá najväčšia civilizácia v Zemi Františka Jozefa. Vo vnútri v chatkách bolo plno ľadových medveďov... Ide o značne exkluzívny záber.
Foto: Ľuboš Fellner

Na najsevernejších ostrovoch Európy

Zem Františka Jozefa tvorí 119 ostrovov, ktoré pokojne mohli patriť aj nám, keďže ju v roku 1873 objavili rakúski dobrodruhovia zo vtedy spoločnej monarchie. Nárokujú si na ňu však aj Nóri, veď Fridtjof Nansen tu bol ešte pred Rusmi, ktorým toto územie patrí dnes.  Špicbergy nie sú omnoho južnejšie, ale obmýva ich teplý Golfský prúd, a preto tam nájdete permanentnú civilizáciu. Zem Františka Jozefa je drsné nehostinné územie s permanentným ľadom. Ide o najsevernejšie ostrovy Európy, na Rudolfovom ostrove na myse Fligeli sa nachádza najsevernejší bod celého euroázijského kontinentu.  Krásny cestovateľský skalp. Meno po rakúskom kartografovi mu dal cestovateľ Julius von Payer, ktorý sa narodil v Tepliciach pri Ústí nad Labem.

Najvyšší  bod – šesťstodvadsať metrov, sa nachádza na ostrove Wiener Neustadt, nazvanom po meste kúsok od Bratislavy, kde Payer študoval vojenskú akadémiu.  Zastavili sme sa aj na ostrove Gukera (Hooker Island) v Tikhaya Buchta (Tichá zátoka), čo je miesto, odkiaľ vyrážali do Arktídy najväčšie expedície. V roku 1931 tu pristál Gróf Zeppelin, a my tu dnes pristávame s naším vrtuľníkom. Všimneme si, že v drevených domoch, pripomínajúcich históriu polárnych výprav, sa zabývali ľadové medvede. 

Pokračujeme na ďalšie tri ostrovy Zeme Františka Jozefaje strašná zima, všade okolo sa potulujú ľadové medvede. Ako ich pozorujem, rozmýšľam, či nie sú premnožené. Stráviť tu už len týždeň by bolo príliš. Deväť mesiacov? Nepredstaviteľné!

Deväť mesiacov boja o život

Posledným ostrovom na našej ceste je Ostrov Fredericka Jacksona. Práve tu prežili svoju nedobrovoľnú zimu Fridtjof Nansen a Hjalmar Johansen. Uviazli tu od augusta do mája, čiže deväť mesiacov! Počas tej doby zastrelili 91 ľadových medveďov a nespočetne veľa mrožov. Delili sa o jeden sobí spacák. No prežili... Len nedávno som čítal knihu spovedí Hjalmara Johansena, vydanú Reinholdom Messnerom. Tie pasáže, verne popisujúce, čo sa odohráva v mysliach ľudí v situácii a na mieste, kde je len minimálna šanca na prežitie, sú skrátka fascinujúce. Nansen, podobne ako Shackleton disponoval obrovskou fyzickou, ale aj duševnou silou. Bol to svetový rekordér v korčuľovaní, miloval bežkovanie. O príbehy, keď ich napadli medvede či mrože, nemali núdzu. Nansen vedel, že ak by zjedli pečeň medveďa, otrávia sa a umrú. Vedel však aj to, že ďalšiu zimu tu už neprežijú. Preto si usilovne a trpezlivo opravovali kajak – svoju jedinú záchranu, ktorú im zničili mrože, aby sa mohli vydať na cestu krížom cez otvorené Barentsovo more na Špicbergy, do civilizácie. 

Podobne ako závodné kone beh a ťahanie sánok milujú. Sám som si psy zapriahol, hodil kotvu. Takto vyzerá svorka tesne pred výbehom. Ohromne sa tešia... Podarená kvalitná fotografia (priblížte si ju) ukazuje odhodlanie polárnych psov pred behom.
Foto: Ľuboš Fellner

Boli by úspešní ako Shackleton pri ceste z Weddellovho mora na Južné Shetlandské ostrovy? Sotva. Barentsove more je síce omnoho pokojnejšie, no predsa – plaviť sa krížom cez more kajakom rovná sa istej smrti. Predovšetkým je to nesmierne ďaleko... Uprostred takmer neriešiteľnej situácie zrazu Nansen začul povedomý zvuk – štekanie psov. Keďže oni už dávno všetkých svojich zjedli, aj svojho obľúbenca Kaiphasa, vybral sa tým smerom. A zrazu počul aj ľudský hlas! Bolo to ako osudové stretnutie Livingstona a Stanleyho. „Aren't you Nansen?!“  spýtal sa ho muž, ktorý sa pred ním zjavil – Angličan Frederick George Jackson. 

„Yes.“

„Je mi potešením sa s vami stretnúť,“ pokračuje Angličan. „Koľko vás tu je?“

„Sme dvaja.“

„Chcete dnes s nami povečerať?“

Neuveriteľná náhoda chcela, že presne tento muž sa stretol s Nansenom v Londýne pred štyrmi rokmi, keď zbieral peniaze na svoju expedíciu. Svet bol vždy malý... Nansen z vďačnosti premenoval ostrov podľa svojho záchrancu. Po návrate zo severu sa z neho stala hviezda. Existovali Nansenove sardinky, Nansenov aquavit (alkohol), Nansenove pesničky, začali ho volať Viking. Pomenovali po ňom dva ostrovy, jeden v Zemi Františka Jozefa, druhý v Karskom mori. Stal sa z neho veľmi úspešný politik, diplomat a v roku 1922 získal Nobelovu cenu mieru. 

Gruvelageret je najštýlovejšou reštauráciou Špicberg, položenou vysoko nad hlavným mestom Longyearbyen (najsevernejšie na svete) v štvrti Sverdrupbyen. Menu bolo zrejme veľmi podobné tomu čo servíroval Jackson Nansenovi. Mali sme veľrybu a tuleňa.
Foto: Ľuboš Fellner

Spomienky bezpečne uložené na Špicbergoch

Sedím v reštaurácii Nansen v Longyearbyene. Otvorili ju začiatkom mesiaca po dlhotrvajúcej rekonštrukcii. Polárna noc, keď slnko nevyjde nad obzor, trvá od 26. októbra do 15. februára. My sme prileteli päť dní po tom, čo slniečko na pár minút vykuklo. V poslednej dobe navštevujem krajiny rád mimo ich hlavnej turistickej sezóny, tak, aby som videl aj ich odvrátenú (alebo skôr tú pravú?) tvár.

Ľudia, ktorí žijú na Špicbergoch, sú iní. Cítiť v nich krv Nansena. Odvaha, sila, dobrodružná duša. Každú zimu padajú na Longyearbyen lavíny, často zničia časti mnohých domov, no nikomu nenapadne odtiaľto odísť. Hneď za mestom sa začína ríša ľadových medveďov, ktorí občas zablúdia aj do domov v meste, no nikto preto neuteká na pevninu. Jedinou bezpečnostnou zásadou je, že sa tu nezamyká. Keď bývate v týchto končinách, musíte myslieť na to, že váš dom môže zachrániť život inému človeku pred útokom medveďa. A zamknuté dvere vtedy môžu znamenať smrť. Solidarita a sila. Praktické riešenia. Aj to sú Špicbergy. Možno by ste nečakali, že domáci preferujú obdobie tmy pred obdobím svetla. Páči sa im ticho a spomalenie tepu života, ktorý prináša len nekonečná tma. S východom slnka sa vracia stres, chaos a ruch. Tma a zima znamená pokoj. Aj preto tu zostávajú, a nechcú žiť nikde inde. Nansenov Fram sa po troch rokov uväznenia v ľade vyslobodil práve tu. Špicbergy sa preto právom hrdia, že sú súčasťou veľkej Nansenovej expedície.

Mám vykonať značne exotický čin. Vložiť spisy BUBO do jaskyne a takto uchovať tu, na kraji sveta naše zážitky. Za 27 rokov cestovania sme nazbierali milióny neuveriteľných príbehov. Tak, ako sa svet rýchlo mení, mnohé z nich sa už nedajú zopakovať. Preto ich chceme takouto formou zachovať. A nejde iba o nás v Base Campe BUBO, my vždy cestujeme so svojimi klientmi, takže je to dielo mnohých ľudí. Dnes chcem všetky tieto spomienky, fotografie a úžasné ulovené zážitky bezpečne uložiť v zmysle motta: S BUBO je každá cesta zmysluplná. Nejde o klasickú dovolenku, ale o niečo, čo zostane, a nepodlieha devalvácii. Úprimne si želám, aby každý náš zájazd bol takou malou nansenovskou expedíciou. Náročný, ale v šľachtickom duchu, na úrovni. Keď raz padne cloud, keď prestanú fungovať všetky servery, mnoho vecí sa nadobro stratí. No naše cestovateľské spomienky v jaskyni na Špicbergoch budú zachované...

Malebné mestečko Tasiilaq položené nad Ammassalickým fjordom. Cítil som sa ako v Tatrách napriek tomu, že som sa nachádzal na hladine mora.
Foto: Ľuboš Fellner

Prvý prechod Grónskom

Najväčší ostrov sveta je polárnou exotikou par excellence. Nansen si ho ako prvý trúfol prejsť ho krížom. Nikto netušil, čo jeho vnútrozemie ukrýva, nikto neveril, že sa to dá. No mladučký Nansen mal obrovské odhodlanie a dal to! Dnes sa takéto cesty robia už bežne, no stále je to veľký fyzický výkon. Nansen dal pred odchodom na radu švédskeho šľachtica (z Helsínk) a  polárnika Erika Nordeskjölda, a angažoval dvoch Laponcov – Saamov. Saamovia sú ugrofínsky národ, ktorý v čase Nansena žil podobne, ako dnes žije kmeň Komi na najvzdialenejšom severovýchode Európy. Saamovia a Komi sú bratranci s veľmi podobným jazykom a totožnými zvykmi. Prešiel som prakticky celé Laponsko v jeho fínskej, nórskej aj švédskej časti, ba navštívil som Saamov aj na polostrove Kolja. Ich šamanistické spevy a ohne za bieleho dňa (tu slnko v lete nezapadá) sú nezabudnuteľné. Videl som saamsky parlament, s mnohými Saamami som sa rozprával, zájazd s názvom Škandinávia-Laponsko realizujeme každoročne od roku 1994. Dovolím si tvrdiť, že po tom všetkom Laponsko poznám. No o to viac si uvedomujem, že ten pravý starý tradičný život musíte ísť hľadať inde, do republiky Komi na severe Ruska, alebo na Jamalský polostrov. Tu sú ľudia na zimu ešte naozaj zvyknutí, tu ešte nescivilizovali = nezmäkli. Aj Nansen mal so sebou na výprave takýchto pravých ľudí severu. Bez nich by nemal šancu. 

Grónsko patrí pod správu Dánska, a je to teda oficiálne Európa. Ostrov, ktorý je štyridsaťštyrikrát väčší než Slovensko, je však úplne z iného cesta ako starý kontinent. V dedinke Tasiilaq na ostrove Ammassalik o chvíľu poznám každého. Je vrchol leta, ale v morskom zálive, ktorý vyzerá ako jazero (tasiilaq v preklade naozaj znamená ako jazero), plávajú ľadovce a narvaly veľryby, ktorým jeden zub špirálovito dorastá až do troch metrov, a kedysi ho vydávali za roh jednorožca. Držím ten dokonale rovný slonovinový oštep v rukách, je to úžasná vec, fascinujúci pocit. Dnes z neho Inuiti vyrezávajú nádherné amulety, figúrky tupilaq, ktoré pôsobia ako woodoo a tunajší šamani ním vedia prekliať nepriateľa. Vidím, ako na miestnom cintoríne vykopávajú jamy. Masová vražda, pomyslím si. Nie, to si len kopú hroby do foroty, lebo v zime je pôda zamrznutá. Aj to je drsné Grónsko…

Kamkoľvek sa pohnem, som v prírode. Po dvesto metroch za hranicou mestečka sa cítim ako niekde Aljaške, kde vás uprostred drsnej prírody vysadí lietadlo. Drsná príroda je tu doslova za humnami, a ja som tu za niekoľko dní trekingu nestretol ani jedného človeka. Vybehnem si na vrch Qaqqartivakajik, ktorý Dáni volajú Sømandsfjeldet (Vrch námorníka), odkiaľ mám širokú krajinu pod sebou ako na dlani. Na jednej strane pohľad na more, plné ľadových krýh a na 41 kilometrov dlhý hlavný Ammassalický fjord, na druhej výhľad na náš obrovský ostrov. Na dohľad vidím 19 plies, niektoré kaskádovito pospájané malými vodopádikmi. Ľadový medveď, ktorého tu volajú nanuq, by tu teraz v lete nemal byť. Väčšinou nebýva. Je to super plavec, už ho videli plávať aj tristo kilometrov od brehu. No musím priznať, že si dávam dobrý pozor na prípadné stretnutie s ním a dívam sa dôkladne pred seba. Nerád by som vbehol nejakému miestnemu mackovi rovno do papule. Keď vás napadne hnedý medveď, máte ešte vždy šancu, že ak sa zahráte na mŕtveho, nechá vás na pokoji. No biely vec neľútostne dokončí. Keď medveď ide po vás, funguje silné búchanie plechových predmetov o seba v tomto tichu nie je zvyknutý na hluk. No a potom utekať preč od mora, do vnútrozemia. Tam sa mu nechce.

Vo svete som jedol všeličo, a prakticky všetko mi chutilo. No na Grónsko si budem pamätať ako na krajinu s naozaj otrasnou kuchyňou. Na večeru ma pozvala dcéra istého grónskeho poslanca, indícia bola modrý dom pri poliklinike, viac nešpecifikovala. A naozaj, bolo to ľahké nájsť, sme predsa v Grónsku, a nie v miliónovom mravenisku ľudí a budov. No to, čo ma čakalo, ma veľmi nepotešilo. Večera bola veľmi exotická – tuleň, ale aj strašne smradľavá, na ten zápach nezabudnem! 

Prechádzam ostrovom Kulusuk, zrazu sa za mestečkom ozve silné kvílenie a štekot. Je čas kŕmenia psov. Teraz v lete majú voľno, sú pripútaní za dedinou a drevené sánky ležia vedľa nich. No o chvíľu opäť napadne sneh, fjord zamrzne a psy budú najdôležitejším dopravným prostriedkom týchto končín. Vzťah Inuitov a ich psov je obdivuhodný, oveľa hlbší, ako si vieme predstaviť. Veď sa jeden na druhého musia absolútne spoľahnúť, tu ide totiž často o život.

Na severnom póle skáčem hlavičku. Okolo pása mám lano, keby som omdlel, padal by som 4 km hlboko. Takto ma vytiahnu....
Foto: Ľuboš Fellner

Kúpanie na najsevernejšej pláži sveta

Vyzliekam sa. Najprv si dám opatrne dole kapucňu a polárnickú žltú vetrovku s hrubou podšívkou. Potom červenú polartekovú mikinu, čižmy, goratexové nohavice. A potom to už ide rýchlo, dole ide všetko. Všade okolo sneh a ľad, a jedna diera v ňom. Už ma čaká. Prichádzam v plavkách na jej okraj a drkocem zubami. Kosaaaa... Okolo pása mi priväzujú lano. To preto, lebo pod touto dierou je vyše štyroch kilometrov vody, a keby to so mnou seklo, padal by som riadne dlho. Ľahko sneží. Tak to si už bohovia Arktídy naozaj robia srandu. Byť či nebyť, skočiť či neskočiť...

Stojím na severnom póle a predo mnou je diera v ľade. Aké je to kúpať sa na severnom póle? Ako chutí voda TU? Toto sú tie bláznivé otázky, výzvy a pokušenia, čo ma stále ženú ďalej. Dobrodružstvo je dobre zvládnutý prúser, tvrdí G. K. Chesterton. Pre mňa je dobrodružstvo korením života. Sú to silné vzruchy, ktoré trošička zatrasú naším organizmom a premažú naše závity. Niekedy je to také tvrdé, že to naše bunky poriadne rozhádže, a keď sa opäť dávajú dokopy, je možné, že sa stane podobné, ako keď sa vaša firma presťahuje. Opäť si dávate dokopy váš pracovný stôl, pritom zistíte, koľko vecí vôbec nepotrebujete, a všetko je zrazu jasnejšie a priamočiarejšie. Tak fungujú aj dobré zážitky. Otrasú nepotrebným, prinesú nový pohľad. Stane sa to, keď skočím do tej vody, plnej bodavých ihiel? Tá voda má menej ako nula (lekár Timur jej nameral mínus 2) a všade okolo len ľad, samý ľad. Trasiem sa, no už dávno som sa rozhodol. Žiadne pomalé ovlažovanie sa. Žiadne natieranie snehom predtým. Prídem na okraj ľadovej diery a skočím do tej priezračnej krásnej príťažlivej hlbočiny. Hlavičku. Keď už, tak už. Teraz sa snažím vybaviť si tie pocity. No, ako vidíte, žijem...

Spomínam si, že oči som mal otvorené, všetko bolo veľmi čisté a pokojné. Na zimu si absolútne nepamätám. Voda bola zrejme taká studená, že môj organizmus ani nezareagoval. Robím pod vodou jedno pomalé tempo, potom druhé, ďalšie a ďalšie, a je mi krásne! Nepotrebujem sa nadychovať, žiadne myšlienky, len hľadím do nekonečna.  No zrazu sa predo mnou objaví bok nášho ľadoborca, začnem rozmýšľať a zľaknem sa. „Nie je to tá Charonova loď? Nepramení tu niekde rieka Styx?!“ Je mi tu dobre, no napokon sa otáčam k hladine a plávam nahor. Vynáram sa, aj keď sa mi veľmi nechce. Rád by som plával pod vodou ďalej a ďalej, no je tu ten bok lode, ktorý ma ďalej nepustí. Vynáram sa, dotknem sa ľadoborca, otočím sa, že idem plávať naspäť. No v tom momente ma tá zima dobehne. Celé telo mám ako na ihlách, a tak poriadne zaberám a snažím sa dostať von čo najrýchlejšie. Vyliezam, už ma čakajú s uterákom a hlavne so šotom vodky na zahriatie. Hup ho do seba! Neviem, či to urobila tá vodka, ale v tej chvíli mám ten najkrajší pocit, aký si viete predstaviť. Mám mokrú hlavu, slnko je za oblakmi, no mne je teplo a nádherne. Celým telom mi prechádza silný pocit rozkoše.

Maco nepoužil príbor a celý je od krvi. Základnou potravou sú tulene a ľadový medveď ich loví z ľadových krýh. Táto fotografia je zrealizovaná za 82 rovnobežkou severne od Zeme Františka Jozefa. Tu ešte ľad stále je.
Foto: Ľuboš Fellner

Rande s medveďom

Prvý medveď, ktorého sme stretli, bol od nás asi 200 metrov. Hlavu mal krvavú až po uši. Zvláštny pohľad na tú červenú hlavu a obrovské biele telo uprostred ľadovej krajiny. Pred ním kostra obžratého tuleňa, ktorému trčia len rebrá. A to vraj medvede jedia iba delikatesný tuk a zvyšky nechávajú iným (líškam a slonovinovým čajkám s úžasným čuchom). Ľadový medveď je impozantné zviera, ktoré dorastá až do 680 kilogramov (niektoré jedince majú viac ako tonu), živí sa prevažne tým, že z ľadových krýh loví tulene. Zaňuchá ich dieru, trpezlivo čaká, kým sa prídu nadýchnuť, potom už len svojimi tuhými tmavohnedými pazúrmi hrabne, tuleňa, ktorý váži takmer pol tony, si vytiahne von a prehryzne mu lebku.

Vidíme, ako druhý medveď práve jedného tuleňa zabil. Ten je ešte vcelku, medveď ešte len začína hodovať, takže aj tvár má pekne čistú. Ťahá si svojho tuleňa po snehu asi 150 metrov, rovná čiara od miesta, kde sa kryha odlúčila od druhej a ukázala sa voda. Tam sa prišiel tuleň nadýchnuť, a to sa mu stalo osudným. Inak sme tu veľa tuleňov vyvaľovať sa v okolí nevideli. Evidentne tu však sú, lebo tieto medvede boli od seba vzdialené maximálne dve míle. Nakoniec sme mali šťastie vidieť aj medvedicu s dvoma mladými. Práve sadala hmla, a tak sa už teraz teším na romantické obrázky utekajúcej medvedej rodinky, zahalenej v opare. Je to trošku ako maľba Kazimíra Malevicha – biele medvede na bielom pozadí.

Neboja sa. Sú to silní predátori. V pozadí vidíme matku s dvoma mladými, tie majú rok a tri mesiace. Medvedica rodí v marci a o svoje rozkošné medvedíky sa stará dlhé tri roky. Môže mať jedno, ale aj trojičky. Loví pre ne, chráni ich, učí, čo treba na prežitie. Číha tu strašne veľa nástrah, no najväčšou je asi samotný medveď – samec, ktorý je stále hladný a je mu jedno, že zožerie aj svojich.

Na vlastné oči vidíme útek mladej medvedice pred zjazveným starým medvedím samcom. Vytrhol ju z absolútneho pokoja, v sekunde chytá enormnú paniku a rozbehne sa ako o život. Preskakuje desaťmetrové vodné plochy tak, ako keď my prekračujeme prah dverí. Potom sa hádže do mora a pláva a pláva... Pláva dlho, až zjazvený samec uzná, že nemá toľko síl, nechá svoju obeť tak, zastane pri našej lodi a vetrí, či sa nedá zožrať čosi tu. Zatiaľ sa nechystám plávať, takže medveď zostáva hladný. Pozorujem vystrašenú medvedicu, ktorá stále pláva ďalej, aj keď je od nás už vyše kilometra. Až takto rýchlo vie medveď plávať?... Nepláva ako pes, používa iba predné nohy, zadné má vystreté, no aj tak pláva oveľa rýchlejšie. Nie náhodou je latinský názov ľadového medveďa Ursus maritimus, teda medveď morský. Rodí sa na brehu, ale väčšinu života strávi v mori. Je to najväčší zemský mäsožravec, dvakrát väčší než tiger. Ostatné druhy medveďov sú všežravce, no tento je prakticky absolútne mäsožravý. Je to zabijak, predátor, pred ktorým človek nemá šancu. Stovku zabehne pod deväť sekúnd a dokáže v takejto rýchlosti bežať poriadne dlho. Na svete je asi dvadsať skupín bielych medveďov. Spolu je ich na našej planéte cez dvadsaťtisíc, no očakáva sa, že pri roztopení oceánu ich ostane iba tretina. My sme ich dnes videli asi dvadsať. To je slušný úlovok! Najbližšie sme od nich boli na neuveriteľných desať metrov (viď detaily fotografii), a to sa inak vo voľnej prírode bližšie dostať nedá. Obrovský zážitok, ktorý bol oveľa silnejší, než som očakával.

História dobývania severného pólu

Čo myslíte, kto ako prvý dobyl severný pól? Väčšina z vás asi odpovie, že to bol Američan Peary. Poznáte príbeh súboja dvoch Američanov Roberta Edwin Pearyho a Fredericka Cooka o dobytie pólu? No dnes sa zdá sa, že ani jednému z nich sa to nepodarilo – nevedeli nazbierať dostatok dôkazov. Hjalmar Johansen vo svojej knihe Nansena kritizuje. Tvrdí, že Nór vtedy musel vedieť, že jeho americkí kolegovia na pól nedošli, ale nikdy sa proti ich tvrdeniam nepostavil. Nansenovi muselo byť jasné, že rýchlosť, akou sa hrdili, nie je v tom nakopenom ľade možná. Pre polárnikov to bolo naozaj ťažké. Na juh sa vždy išlo v lete za svetla, polohu a smer ste vedeli zamerať sextanom. Sem naopak v zime, za tmy, kedy boli ľady zamrznuté. Orientácia za tmy je horšia, sextan sa nedá používať  a hviezdy, polárku v tej metelici často nevidieť. Ak niekde na rovníku urobíte pri výpočte sextanom chybičku, cieľ miniete o pár desiatok metrov. Tu sa pri rovnakej chybe môžete vybrať úplne iným smerom. Paradoxne, čím ste bližšie k pólu, tým je ťažšie naň trafiť. O to magickejšie je dosiahnuť ho. 

Pri dnešnej technike a GPS je to už malina, no na druhej strane – ak predpovedám, že na južný pól sa budú o pár rokov bežne realizovať preteky, tu som opačného názoru. Myslím si, že na to, aby sme išli peši na severný pól, môžeme na zopár storočí zabudnúť. Možno ísť lodičkou a veslovať, to áno, no na súvislú ľadovú pokrývku zabudnime.

Zdá sa, že prvým mužom na severnom póle bol ten istý Nór, ktorý dobyl južný pól – Roald Amundsen. Nepoložil však naň nohu, ale ponad pól iba preletel vzducholoďou s názvom Norge, čím sa Amundsen stal, a zrejme dodnes zostal, najväčším nórskym hrdinom. Prví na severný pól položili nohu Rusi (vtedy Sovieti). Išlo o leteckú výpravu 23 mužov pod vedením Alexandra Kuznecova. Písal sa rok 1948. Prvá loď, ktorá prišla na severný pól, bol sovietsky nukleárny ľadoborec Arktika v roku 1977. 

Dobrodružná diplomacia

V dobe, keď Nansen blúdil po Arktíde a ukazoval tu svetu nórsku vlajku, táto krajina oficiálne neexistovala, Nórsko patrilo Švédsku. Univerzitný profesor Nansen urobil pre samostatnosť Nórska asi toľko, čo Štefánik pre samostatnosť Československa. Bol to riskantný projekt a obom išlo o život zrejme viac, než na ich dobrodružných expedíciách. Ich domovské krajiny prirodzene nemali záujem o rozpad svojho kráľovstva a považovali ich za vlastizradcov. S Milanom Rastislavom Štefánikom mal Nansen naozaj veľa spoločného. Obaja boli dobrodruhovia, obaja športovci – Nansen výborný bežkár, Štefánik zdolal mnoho vysokých končiarov. Obaja boli cestovateľmi, milovníkmi prírody. Mali vrúcny vzťah k vede, Štefánik bol uznávaný astronóm, Nansen oceánograf. Obaja mali so svojím šarmom úspech u žien. A obaja boli veľkými mužmi, ktorí za sebou zanechali veľké činy, a zaslúžia si aj dnes naše uznanie.

Posledná úprava článku | Prečítané: 921x

Odporúčame tieto zájazdy

K

Európa  

Škandinávia, Nórsko, Island


náročnosť

13 dní

Trvanie

2750
K

Európa  

Škandinávia, Špicbergy, Nórsko


náročnosť

0 dní

Trvanie

Žiadna cena
K

Európa  

Škandinávia, Nórsko


náročnosť

8 dní

Trvanie

1980
K

Európa  

Škandinávia, Arktída, Švédsko, Rusko, Nórsko, Fínsko


náročnosť

11 dní

Trvanie

3360

BUBO HISTÓRIA

Pozrite si históriu slovenského cestovateľstva